Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/63/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu Slovenská republika – Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, so sídlom Černyševského 3760/50, 851 01 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 00 164 381, proti žalovanému Check IT s. r. o. v likvidácii, so sídlom Zástranie 278, 010 03 Žilina, IČO: 46 707 719, v konaní zastúpený Attorneity Legal s.r.o., so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 54 912 989, o zaplatenie 70.162,05 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17. januára 2025 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 38Cb/72/2023-416 zo dňa 17.1.2025 vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 18.7.2023 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 70.162,05 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 2.12.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Na odôvodnenie uplatneného nároku uviedol, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (teraz Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, pozn. odvolacieho súdu) ako poskytovateľ uzatvorilo dňa 24.05.2018 so žalovaným ako prijímateľom Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0379/2018 (ďalej aj len „Zmluva“) podľa , o príspevku poskytovanom z Európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „“) a podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „“), predmetom ktorej bolo poskytnutie nenávratného finančného príspevku (ďalej aj len „NFP“) žalobcom žalovanému na realizáciu projektu s názvom Learn2Code - vzdelávanie digitálnych zručností s kódom projektu v ITMS2014+: 312011D909 (ďalej aj len „Projekt“). Zmluva nadobudla účinnosť 16.06.2018. Jej neoddeliteľnou súčasťou sú Príloha č. 1 Všeobecné zmluvné podmienky k Zmluve o poskytnutí NFP, Príloha č. 2 Predmet podpory NFP, Príloha č. 3 Rozpočet Projektu a Príloha č. 4 Finančné opravy za porušenie pravidiel a postupov VO. Žalobca ako zmluvná strana Zmluvy vykonával v zastúpení voči žalovanému

postavenie poskytovateľa na základe splnomocnenia obsiahnutého v Zmluve o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom z 23.07.2015 (0578/2015). Dňa 13.10.2021 doručením Oznámenia č. 2021/13734:4-A1401 žalobca oznámil žalovanému odstúpenie od Zmluvy z dôvodu, že pri kontrole údajov na webovom sídle registra partnerov verejného sektora zistil, že žalovaný ako prijímateľ NFP si pred uzavretím Zmluvy ako partner verejného sektora nesplnil povinnosť zapísať sa do registra partnerov verejného sektora, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 v spojení s ustanovením o registri partnerov verejného sektora (ďalej aj len „“). Žalovaný v rozhodujúcom období nebol subjektom verejnej správy a v zmysle Zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur. Žalobca poukázal na ustanovenie , a a 2 a na , písm. b/ bod xviii), písm. c) Prílohy č. 1 k Zmluve a .11 Zmluvy. Uviedol, že listom č. 2021/9380:71-A1410 z 23.11.2021 poslal žalovanému Správy o zistenej nezrovnalosti č. 312IP210449001 a č. 312IP210451001 spolu so žiadosťami o vrátenie finančných prostriedkov č. 312011D909Z001 v sume 31.667,11 Eur a č. 312011D909Z002 v sume 38.494,94 Eur v súvislosti s odstúpením od Zmluvy, pričom žalovanému oznámil, že účinky odstúpenia od Zmluvy nastali dňom jeho doručenia žalovanému 13.10.2021. Žalovaný na predmetnú žiadosť nereagoval, preto mu žalobca listom z 31.05.2022 doručil Predžalobnú výzvu č. 2022/10763:45-A1410 na úhradu pohľadávok v súvislosti s odstúpením od Zmluvy. Žalovaný pohľadávky žalobcu neuhradil.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 30.9.2023 potvrdil uzavretie Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 0PĽZ/142/2018 (Zmluvy) na základe vydaného Rozhodnutia o schválení žiadosti podľa Na základe uzatvorenej Zmluvy mal byť žalovanému poskytnutý nenávratný finančný príspevok v maximálnej výške 192.914,37 Eur. Počas doby realizácie Projektu mu bolo na zálohových platbách v zmysle Zmluvy vyplatených 31.931,18 Eur, ktoré boli zúčtované s plneniami poskytnutými a doloženými v piatich zúčtovacích žiadostiach. Žalobcom vyčíslené sumy nezodpovedajú sumám, ktoré boli žalovanému reálne vyplatené. Žalovaný má voči žalobcovi pohľadávky v sume 70.324,33 Eur vyplývajúce zo žiadostí o platby, ktoré žalovaný predložil v zmysle Zmluvy, avšak žalobcom boli pozastavené. Žalobca odôvodňuje nárok na vrátenie už zúčtovaných platieb a rovnako nevyplatenie NFP v sume 70.324,33 Eur porušením povinnosti zápisu žalovaného do registra partnerov verejného sektora. Uvedenú skutočnosť žalobca použil ako dôvod pre odstúpenie od Zmluvy. Táto povinnosť sa v čase uzatvorenia Zmluvy na žalovaného nevzťahovala a nevzťahovala sa naňho ani v priebehu realizácie projektu a ani v súčasnosti sa naňho nevzťahuje. Žalobca v čase uzavretia Zmluvy a počas následného plnenia zo Zmluvy od žalovaného splnenie tejto povinnosti nevyžadoval. Žalovaný ďalej poukázal na to, že spor o povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora má základ v stanovisku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu v znení platnom a účinnom v roku 2018, kedy zo znenia zákona nebolo jednoznačne zrejmé, čo je potrebné chápať pod jednorazovým a čo pod opakujúcim sa plnením, od čoho závisela a závisí povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora pri prekročení zákonnej výšky hodnoty zmluvného plnenia. Zo znenia účinnom od 01.08.2017 do 31.08.2019 nebolo zrejmé, do ktorej kategórie spadá postupné čiastkové čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Uvedené bolo spresnené novelou vykonanou účinnou od 01.09.2019. Táto novela potvrdila predchádzajúci výklad, že hranica 250.000,- Eur sa vzťahuje nielen na opakujúce sa plnenia, ale aj na plnenia čiastkové, čo je práve podstata čerpania verejných prostriedkov zo štrukturálnych fondov a teda aj čerpania prostriedkov na základe Výklad Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, že v roku 2018 sa takéto plnenia mali považovať za jednorazové a až od Novely sa mali spravovať režimom opakujúceho sa plnenia, nie je právne záväzný. Novú právnu úpravu účinnú od roku 2019 je potrebné v záujme spravodlivosti vztiahnuť aj spätne na výklad pojmov jednorazového a opakujúceho sa plnenia z roku 2018, osobitne pokiaľ žalovaný prostriedky prijímal pred aj po roku 2019 a úhrady požadované zo strany žalovaného v žiadostiach o platby sa datujú práve z obdobia rokov 2019 a 2020. Pri podpisovaní Zmluvy žalobca vyhodnotil prijímanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov ako opakujúce sa plnenia, pri ktorom sa zápis do registra partnerov verejného sektora vyžaduje, iba ak celková suma opakujúceho sa plnenia prekročí sumu 250.000,- Eur, prípadne ho vyhodnotil ako plnenie, ktorého výška sa dopredu nedá určiť vzhľadom na možnosť (a nie povinnosť) čerpať celú sumu NFP. Naopak na konci roku 2019 Odbor auditu medzinárodných zdrojov, sekcia auditu a kontroly Ministerstva financií SR na základe Stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR zverejneného na jeho webovom sídle skonštatoval, že plnenie z verejných prostriedkov pri čerpaní zo štrukturálnych fondov sa považuje za plnenie jednorazové, pri ktorom sa vyžaduje zápis prijímateľov do registra partnerov verejného sektora už pri presiahnutí

sumy 100.000,- Eur. Orgán auditu však rovnako nie je orgánom oprávneným záväzne vykladať zákon o registri partnerov verejného sektora. Za nesprávny a pre účely tohto sporu irelevantný označil žalovaný aj postup orgánu auditu, ktorý sa odvolával na systém riadenia Európskych štrukturálnych a investičných fondov /EŠIF/, podľa ktorého každý schválený NFP sa považuje za jednorazové plnenie. Uvedený odkaz považuje žalovaný za bezpredmetný pre posúdenie jeho povinnosti zapísať sa do registra partnerov verejného sektora, nakoľko systém riadenia EŠIF je záväzný pre poskytovateľov finančných prostriedkov, nie pre prijímateľov, a preto sa žalovaný ako prijímateľ prostriedkov nemohol dopustiť porušenia povinnosti podľa systému riadenia EŠIF. Systém riadenia EŠIF nemá prednosť pred ustanoveniami zákonov Slovenskej republiky. Dôvod na odstúpenie od Zmluvy preto nebol daný a odstúpenie od Zmluvy považoval žalovaný za neplatné. Okrem rozporu so zákonom a Zmluvou považoval žalovaný postup žalobcu za rozporný aj s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, kedy žalobca postupuje v rozpore s vlastným konaním a vlastné postupy a pochybenia kladie za vinu žalovanému. Žalobca tiež dlhodobo ubezpečoval žalovaného, že Zmluva je platná a vynaloží všetko úsilie na nápravu vzniknutej situácie. Žalobca naviac žalovanú sumu nešpecifikoval, neobjasnil jej výšku, ani podklad a právny titul uplatnených nárokov. Žalovaný namietol tiež nedostatok aktívnej legitimácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Poskytovateľom v zmysle Zmluvy je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré malo byť v tejto veci žalobcom konajúcim v mene Slovenskej republiky.

4. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že došlo k platnému a účinnému odstúpeniu od Zmluvy zo strany žalobcu, tak žalovaný pri plnení svojich zmluvných povinností a záväzkov pred odstúpením žalobcu od Zmluvy poskytol žalobcovi plnenia, za ktoré mu žalobca neposkytol požadované platby resp. ich žiada vrátiť späť. Žalovaný vynaložil výdavky vo výške presahujúcej jemu poskytnuté plnenie zo Zmluvy. Tieto výdavky si žalovaný uplatnil na preplatenie v zmysle Zmluvy v čase jej platnosti a účinnosti, pričom má za to, že v prípade ich nepreplatenia za súčasného odstúpenia od Zmluvy, prípadne aj s povinnosťou vrátiť už poskytnuté peňažné prostriedky, by tieto plnenia predstavovali predmet bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu resp. škodu vzniknutú na strane žalovaného v dôsledku postupu žalobcu pri uzatváraní, realizovaní a odstúpení od Zmluvy. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy, žalovaný poukázal na to, že plnenie poskytnuté žalovaným žalobcovi už nemožno vrátiť, a preto trvá na jeho kompenzácii vo forme peňažného plnenia zodpovedajúceho jeho hodnote v zmysle Zmluvy. Pokiaľ by sa však plnenia po platnom odstúpení od Zmluvy mali vracať, tak platí, že nakoľko plnenie poskytnuté žalovaným nie je možné zo strany žalobcu vrátiť, žalovaný má nárok na peňažné prostriedky zodpovedajúce poskytnutým plneniam, čo plne zodpovedá výške poskytnutých a zúčtovaných zálohových platieb, teda sume požadovanej v žalobe voči žalovanému. Žalovaný si v tomto prípade uplatňuje proti žalobcovi svoju pohľadávku voči žalobcovi v rovnakej výške ako je žalovaná suma a navyše uplatňuje nárok na úhradu prostriedkov prevyšujúcich nároky žalobcu za poskytnuté plnenia v zmysle žiadostí o platbu žalobcom neuhradených, v dôsledku čoho požaduje od žalobcu nad rámec žalovanej sumy zaplatenie sumy 70.324,33 Eur na základe žiadostí o platbu spolu so zákonným úrokom z omeškania.

5. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na základe dispozičného procesného úkonu žalovaného zo dňa 16.12.2023, ktoré bolo späťvzatím vzájomnej žaloby, súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 38Cb/72/2023-316 zo dňa 18.06.2024 konanie o vzájomnej žalobe zastavil.

6. V ďalšom priebehu konania žalobca uviedol, že voči žalovanému si uplatňuje len takú výslednú sumu, na ktorú poukázal vládny audit a ktorá má byť vrátená žalovaným z dôvodu porušenia zmluvných podmienok. Zotrval na tom, že žalovaný mal v čase podpísania Zmluvy povinnosť byť zapísaný v registri partnerov verejného sektora. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie poukázal na Článok 3 ods. 1 písm. g) bod 15 Zmluvy o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom uzatvorenej dňa 23.07.2015 medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským orgánom. Žalobca zotrval na platnosti odstúpenia od Zmluvy z dôvodu, že prijímateľ nesplnil povinnosť zápisu v registri partnerov verejného sektora, hoci v rozhodujúcom období nebol subjektom verejnej správy a v zmysle Zmluvy mu mala byť poskytnutá suma presahujúca 100.000,- Eur. Predložil do konania rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 57Cb/76/2023-247 z 15.4.2024.

7. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že posúdenie plnenia z nenávratného finančného príspevku ako jednorazového alebo opakujúceho sa plnenia nebolo v čase uzatvorenia Zmluvy jasne zadefinované, pričom výklad prijatý žalobcom, že ide o jednorazové plnenie, je nesprávny. Žalovanému mala byť poskytnutá suma v úhrne neprevyšujúca sumu 250.000,- Eur, ktorej vyplácanie malo byť realizované po častiach v závislosti od priebehu plnenia Projektu. Žalovaný ďalej poukázal na Schému pomoci DE MINIMIS na podporu vzdelávania (schéma DM-3/2016), ktorá sa vzťahuje na žalovaného a v zmysle ktorej výška pomoci predstavuje súčet jednotlivých hodnôt vyplateného nenávratného finančného príspevku. Pomoc sa poskytne formou viacerých platieb. Žalovaný zdôraznil, že tu ide až o sumy vyplatené a za výšku pomoci sa považuje súčet vyplatených resp. po častiach vyplácaných platieb, keďže žalovaný nemusel všetky priznané prostriedky vyčerpať a ani ich nevyčerpal. Je preto nelogické až nemožné, aby sa takéto plnenie považovalo za jednorazové, a to ešte pred jeho reálnym vyplatením. Žalovaný ďalej uviedol, že pri podpise Zmluvy vychádzal z Usmernenia č. 5 pre žiadateľov k výzve na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok na podporu celoživotného vzdelávania, ktoré bolo a stále je zverejnené na webovej stránke žalobcu s dátumom vydania a účinnosti 17.08.2017. Podľa tohto Usmernenia podmienka č. 11, že žiadateľ je zapísaný v registri partnerov verejného sektora podľa osobitného predpisu, sa zmenila tak, že splnenie podmienky overí poskytovateľ pomoci v registri partnerov verejného sektora na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. V prípade ak povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora v čase konania o žiadosti o NFP sa na žiadateľa nevzťahuje, táto podmienka sa považuje za splnenú. Podmienku a jej splnenie má teda overovať poskytovateľ, t.j. žalobca. Nakoľko tento od žalovaného zápis nežiadal, žalovaný mal za to, že žalobca sám postupoval tak, že sa na žalovaného podmienka zápisu nevzťahuje. V prípade povinnosti žiadateľa zapísať sa do registra partnerov verejného sektora už nebolo potrebné ani čestné vyhlásenie o splnení tejto podmienky a bolo nahradené znením, že táto podmienka nie je predmetom preukázania splnenia zo strany žiadateľa pri predložení žiadosti o NFP. Predložil do konania neprávoplatný rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. 74Cb/25/2023-294 zo dňa 9.12. 2024.

8. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako poskytovateľ v zastúpení Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a žalovaný ako prijímateľ uzatvorili dňa 24.05.2018 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. OPĽZ/142/2018 (č.l. 8 a nasledujúce spisu). V Článku 7 bod 7.7 Zmluvy zmluvné strany vykonali platnú voľbu podľa ustanovenia , v nadväznosti na čo súd prvej inštancie záväzkovo-právny vzťah založený medzi stranami Zmluvou posúdil ako vzťah obchodno-právny, konkrétne ako nepomenovanú zmluvu uzatvorenú podľa . V nadväznosti na ustanovenie súčasťou Zmluvy boli Všeobecné zmluvné podmienky (Článok 1 ods. 1.4 Zmluvy). V zmysle Článku 3 bod 3.1 Zmluvy sa zmluvné strany, poskytovateľ a prijímateľ, okrem iného dohodli, že celkové oprávnené výdavky na realizáciu aktivít Projektu predstavujú sumu 203.067,76 Eur, pričom poskytovateľ poskytne prijímateľovi NFP maximálne do výšky 192.914,37 Eur, čo predstavuje 95 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu. Prijímateľ zároveň vyhlásil, že má zabezpečené zdroje financovania Projektu vo výške 5 %, čo predstavuje sumu 10.153,39 Eur z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu. V zmysle Článku 3 ods. 3.2 Zmluvy maximálna výška NFP uvedená v odseku 3.1. písm. b) tohto článku Zmluvy nesmela byť prekročená, s výnimkami ďalej uvedenými. V zmysle Článku 3 ods. 3.6. Zmluvy prijímateľ vzal na vedomie, že NFP, a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. V zmysle Článku 5 ods. 5.1 Zmluvy sa prijímateľ zaviazal predkladať žiadosti o platbu najmenej jedenkrát za dva kalendárne mesiace k 15. dňu nasledujúceho mesiaca počas realizácie hlavných aktivít Projektu tak, aby počas prvej polovice doby realizácie hlavných aktivít Projektu suma v predložených žiadostiach o platbu predstavovala výšku minimálne 40 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu aktivít Projektu uvedených v Článku 3 ods. 3.1 tejto Zmluvy. Minimálna výška žiadosti o platbu musí byť minimálne 5.000,- Eur spolu za všetky zdroje financovania. Žiadosť o platbu s príznakom záverečná prijímateľ predloží najneskôr do troch mesiacov po ukončení realizácie hlavných aktivít Projektu, a to aj za všetky zrealizované podporné aktivity.

9. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Poukázal na to, že žalobcom v prejednávanej veci je Slovenská republika, pričom v zmysle ustanovenia na účely tohto

zákona majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom, pričom správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Nakoľko NFP poskytnutý v zmysle Zmluvy žalovanému je tvorený prostriedkami EÚ a štátneho rozpočtu SR (Článok 2 ods. 2.6 Zmluvy), pričom zároveň v Článku 3 bod 3.6. Zmluva uvádza, že prijímateľ berie na vedomie, že NFP a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, v súlade s citovaným zákonným ustanovením je daná aktívna legitimácia žalobcu Slovenskej republiky vo vzťahu k uplatnenému nároku.

10. Oprávnenie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky konať v prejednávanej veci za Slovenskú republiku žalobca preukázal Zmluvou o vykonávaní časti úloh riadiaceho orgánu sprostredkovateľským orgánom uzatvorenou medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako riadiacim orgánom a Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky ako sprostredkovateľským orgánom dňa 23.07.2015 v znení neskorších dodatkov, na základe ktorej riadiaci orgán udelil sprostredkovateľskému orgánu plnomocenstvo na výkon časti úloh riadiaceho orgánu v rozsahu definovanom v Článku 3 tejto zmluvy, okrem iného na vykonávanie a uplatňovanie zmluvných práv a povinností poskytovateľa pri realizácii vzťahov vzniknutých na základe Zmluvy o NFP vrátane zmien a ukončovania týchto zmluvných vzťahov, tiež vrátane vykonávania faktických a právnych úkonov v oblasti finančných vzťahov pri poskytnutí a vrátení NFP v zmysle ustanovenia § 33 Zákona o príspevku z EŠIF, vykonávania úkonov smerujúcich k vysporiadaniu vzťahov podľa ustanovení § 40, § 41, § 42, § 45 Zákona o príspevku z EŠIF, ako aj správu pohľadávok podľa ustanovenia § 44 Zákona o príspevku z EŠIF (Článok 3 bod III. písm. c/ ods. 10), ako aj na uplatňovanie práv a pohľadávok vzniknutých pri výkone úloh podľa tejto Zmluvy alebo v súvislosti s nimi u dlžníka/inej príslušnej osoby a v konaniach pred subjektmi verejnej správy alebo pred súdmi resp. v inom relevantnom konaní vrátane zabezpečenia výkonu súvisiacich, faktických a právnych (hmotno-právnych aj procesných) úkonov, vrátane prípravy návrhov, podaní a podkladov, ako aj vrátane zabezpečenia zastupovania riadiaceho orgánu v relevantných konaniach v súlade s touto Zmluvou a s právnymi dokumentmi pre OP ĽZ (Článok 3 ods. III. písm. g/, ods. 15).

11. Súd prvej inštancie ďalej vyhodnotil ako spornú skutočnosť, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu povinnosti pred uzavretím zmluvy byť zapísaný ako partner v registri partnerov verejného sektora v zmysle , od čoho následne záviselo posúdenie (ne)platnosti odstúpenia od Zmluvy zo strany žalobcu, teda zodpovedanie otázky, či skutočnosť, že žalovaný pred uzavretím Zmluvy v registri partnerov verejného sektora zapísaný nebol, znamená podstatné porušenie Zmluvy v zmysle Článku 2 ods. 2.11 Zmluvy v spojení s Článkom 9 ods. 4 písm. b/ bod xviii) Prílohy č. 1 k Zmluve, ktoré by oprávňovalo žalobcu od Zmluvy listom zo 7.10.2021 odstúpiť.

12. Na účely posúdenia sporu bol preto podľa súdu prvej inštancie relevantný výklad ustanovenia v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy 24.05.2018, ktoré ustanovenie obsahovalo negatívne vymedzenie partnera verejného sektora v závislosti od predmetu Zmluvy, pričom za partnera verejného sektora sa nepovažoval ten, komu mali byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce sumu 100.000,- Eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku, ak išlo o opakujúce sa plnenie.

13. V konaní súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné, že na základe uzatvorenej Zmluvy sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť prijímateľovi NFP maximálne do výšky 192.914,37 Eur, ktorá suma predstavovala maximálnu výšku nenávratného finančného príspevku, ktorú bolo možné žalovanému ako prijímateľovi na základe uzatvorenej Zmluvy poskytnúť. Rovnako nebolo sporné, že na základe žalovaným podaných žiadostí o platbu mu bola vyplatená suma 70.162,05 Eur. Žalobca v prejednávanej veci zastával názor s odkazom na názor orgánu auditu, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a Usmernenie Európskej únie pri používaní Európskych štrukturálnych a investičných fondov, že v prípade nenávratného finančného príspevku poskytovaného z Európskych štrukturálnych a investičných fondov ide o jednorazové plnenie v zmysle , ktoré v konkrétnom prejednávanom prípade presahovalo sumu 100.000,- Eur. Naopak žalovaný zastával názor, že ide

o opakujúce sa plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo a vzhľadom na schválený maximálny limit nenávratného finančného príspevku 192.914,37 Eur ani presiahnuť nemohlo.

14. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ aj žalobca bol viazaný vysloveným názorom orgánu auditu vo vzťahu k príspevkom poskytovaným z Európskych štrukturálnych a investičných fondov s povinnosťou od Zmluvy odstúpiť, tak orgán auditu, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a ani Usmernenia Európskej únie vo vzťahu k poskytovaniu nenávratných finančných príspevkov z Európskych štrukturálnych fondov, nepredstavujú záväzný výklad ustanovení zákonov Slovenskej republiky, konkrétne v prejednávanej veci relevantného ustanovenia v znení účinnom od 1.8.2017 do 31.8.2019.

15. Pri výklade ustanovenia súd prvej inštancie čerpal primárne z dôvodovej správy k tomuto zákonu, z ktorej vyplýva, že účelom návrhu zákona je zavedenie registra partnerov verejného sektora, ako aj úprava s tým súvisiacich otázok s cieľom legislatívne vymedziť požiadavky na subjekty, s ktorými vstupuje štát resp. subjekty verejného práva do právnych vzťahov, resp. v rámci ktorých tretia osoba prijíma akékoľvek plnenie vrátane predaja majetku štátu. Partnerom verejného sektora bude fyzická osoba a právnická osoba, ktorá spĺňa návrhom zákona vymedzené znaky a ktorá prijíma verejné zdroje vrátane majetku nad určený zákonný limit /všeobecná časť dôvodovej správy/. Z osobitnej časti dôvodovej správy k vyplýva, že právna úprava obsahuje pozitívne vymedzenie partnera verejného sektora a súčasne aj negatívne vymedzenie tohto pojmu. Jednotiacim znakom jednotlivých definícií partnera verejného sektora je prvok spočívajúci v nakladaní s verejnými zdrojmi, a to buď s ohľadom na finančné limity alebo bez ohľadu na tieto limity. V / je pozitívna definícia partnera verejného sektora, negatívne definičné vymedzenie je v , 3 a 4. Posúdenie otázky, či subjekt je partnerom verejného sektora a teda má povinnosť zápisu do registra, je vždy závislé od všetkých aspektov definície partnera verejného sektora, pričom primárne sa skúma naplnenie pozitívneho vymedzenia partnera verejného sektora a následne, či tu nie je okolnosť, ktorá by vylučovala označenie subjektu ako partnera verejného sektora /negatívna definícia/.

16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nepochybne spĺňal pozitívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle , kedy ako právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy, na základe Zmluvy prijímal finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu resp. z Európskych štrukturálnych a investičných fondov.

17. K negatívnej definícii registra partnerov verejného sektora osobitná časť dôvodovej správy k uvádza, že sa volí dvojaký prístup prostredníctvom určenia finančných limitov /odseky 2 a 3/ a zároveň sektorovým vymedzením subjektov, ktoré sa nepovažujú za partnerov verejného sektora. Navrhované finančné limity boli predkladateľom analyzované a zvolené s ohľadom na mieru administratívnej záťaže spojenej s realizáciou zákona tak, aby nezaťažovali partnerov verejného sektora plošne pri akomkoľvek objeme plnenia zo strany štátu. Cieľom je teda nájsť optimálnu rovnováhu a mať nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípadoch výrazne vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- Eur pri jednorazovom plnení a 250.000,- Eur pri opakujúcom sa plnení v priebehu roka javí ako optimálna hranica pre naplnenie sledovaného cieľa. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo nastaviť určité finančné limity tak, aby nie v každom jednotlivom prípade poskytovania prostriedkov z verejných zdrojov toto bolo viazané na povinnosť zápisu ich prijímateľa v registri partnerov verejného sektora. Vo vzťahu k ustanoveniu osobitná časť dôvodovej správy uvádza, že finančné limity navrhované v zákone treba posudzovať tak, že v prípade podľa je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora a verejným sektorom t.j. posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade opakujúceho plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah /zmluvu/, v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení. Citovanú časť dôvodovej správy k súd prvej inštancie považoval za určujúcu vo vzťahu k výkladu ustanovenia tohto zákona.

18. Príklad, ktorý vo vzťahu k opakujúcemu sa plneniu uvádza dôvodová správa, t.j. že rozhodujúcim znakom je, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení, bol podľa súdu prvej inštancie aj prípad prejednávanej veci resp. Zmluvy uzavretej medzi stranami. Zmluva stanovuje maximálny možný limit čerpania NFP počas doby realizácie Projektu od júna 2018 do mája 2020 v sume 192.914,37 Eur a zároveň upravuje mechanizmus postupného čerpania NFP

do tohto limitu na základe žiadostí o platbu predkladaných žalovaným v súlade s Článkom 5 Zmluvy s tým, že maximálny limit NFP v zmysle Zmluvy mohol, ale nemusel byť prijímateľom naplnený. Súd prvej inštancie mal za to, že rozloženie plnenia na viac plnení nemusí byť v Zmluve výslovne upravené tak, že jednotlivé viaceré plnenia sú špecifikované konkrétnou výškou, prípadne konkrétnou splatnosťou na to, aby bolo možné ich definovať ako opakujúce sa plnenie v zmysle Pojem opakujúce sa plnenie použitý v ustanovení je potrebné vykladať autonómne v kontexte účelu a zmyslu právnej úpravy , ktoré boli vyjadrené predovšetkým v dôvodovej správe jeho predkladateľa, ktorým bola Vláda Slovenskej republiky zastúpená Predsedom Vlády Slovenskej republiky, ako aj Podpredsedníčkou Vlády a Ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom nemožno pre potreby výkladu ustanovenia pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný v predpisoch súkromného práva.

19. Súd prvej inštancie doplnil, že prijatý spôsob výkladu ustanovenia zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, ktorý novelou účinnou od 01.09.2019 precizoval ustanovenia týkajúce sa finančných limitov tým spôsobom, že rozlíšil plnenia opakujúce sa a plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach, pričom negatívna definícia v zmysle ustanovenia v znení účinnom od 01.09.2019 stanovuje, že partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota úhrnne neprevyšuje 250.000,- Eur. To, že zákonodarca v v znení účinnom od 01.09.2019 vo väzbe na rôzne prístupy k výkladu pôvodného znenia ustanovenia tohto zákona rozlíšil plnenie čiastkové a plnenie opakujúce však bez ďalšieho neznamená, že by zmluva s viacerými čiastkovými plneniami nemohla byť podľa právnej úpravy účinnej do 31.08.2019 posudzovaná ako zmluva s opakujúcim sa plnením.

20. Súd prvej inštancie na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že z ustanovenia výslovne vyplýva, že príspevok sa neposkytne žiadateľovi, ktorý má povinnosť zapisovať sa do registra partnerov verejného sektora a ktorý nie je zapísaný v registri partnerov verejného sektora. V prípade, že žiadateľ má postavenie partnera verejného sektora podľa , zápis v registri partnerov verejného sektora je jednou z podmienok poskytnutia príspevku v zmysle , pričom v prípade nesplnenia niektorej z podmienok poskytnutia príspevku zákon priamo predpokladá, že poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti. Nakoľko došlo k uzatvoreniu Zmluvy medzi poskytovateľom a prijímateľom (žalovaným), je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že v konaní o žiadosti podľa poskytovateľ vyhodnotil ako splnené všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na strane žalovaného. Samotné písomné rozhodnutie o schválení žiadosti pritom muselo obsahovať výšku schváleného príspevku. V prípade, že by sa poskytovateľ domnieval, že podmienkou poskytnutia príspevku je zápis žalovaného v registri partnerov verejného sektora, písomné rozhodnutie o schválení žiadosti mohlo vo výroku rozhodnutia obsahovať podmienky, ktorých splnenie musí žiadateľ preukázať pred uzatvorením zmluvy, vrátane lehoty, v ktorej tak musí urobiť. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred uzavretím Zmluvy žiadal od žalovaného splnenie podmienky zápisu v registri partnerov verejného sektora, resp. že by takúto podmienku uviedol v rozhodnutí o schválení žiadosti.

21. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že sám žalobca v liste z 8.10.2020 adresovanom právnemu zástupcovi žalovaného (č.l. 300 spisového materiálu) uviedol, že pri uzatváraní zmlúv o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zohľadnil v tom čase účinné znenie , z ktorého nevyplýval jednoznačný záver, že u dotknutých prijímateľov vznikla povinnosť byť zapísaný v RPVS, a to aj s prihliadnutím na nastavené procesy poskytovania NFP. K zmene postoja na strane žalobcu došlo po vykonaní vládneho auditu na základe stanoviska orgánu auditu v spojení so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k výkladu V konaní potom podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalovaný v čase konania o žiadosti podľa , po jeho ukončení, pred uzavretím Zmluvy, ako ani v čase uzavretia Zmluvy nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, žalobca o tejto skutočnosti vedel, no podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného nevyžadoval.

22. Pre úplnosť súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že v súvislosti s odstúpením od Zmluvy zo strany žalobcu žalobca nepostupoval podľa ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecných

zmluvných podmienok, v zmysle ktorého na účely Zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie Zmluvy o poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného sektora a ani v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní podmienku zápisu do registra partnerov verejného sektora v zmysle V konaní nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od Zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora.

23. Pokiaľ žalobca argumentoval právoplatnými rozhodnutiami súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, v ktorých bol žalobca úspešný, súd prvej inštancie k nim uviedol, že vo vzťahu k skutkovým a právnym okolnostiam prejednávanej veci nemožno hovoriť o existencii ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v zmysle Článku 2 ods. 2 Základných princípov . Žalobca predložil právoplatný platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 63Cb/67/2022-276 zo dňa 26.08.2022, čo je rozhodnutie vydané v skrátenom konaní bez uvedenia akejkoľvek skutkovej a právnej argumentácie. Ďalej žalobca predložil rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 57Cb/76/2023-247 zo dňa 15. apríla 2024, právoplatný dňa 04.05.2024, ktorým bolo obdobnej žalobe žalobcu vyhovené. Z odôvodnenia tohto rozsudku výlučne vyplýva konštatovanie súdu po reprodukovaní prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany strán predmetného konania, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, avšak bez uvedenia akejkoľvek skutkovej a právnej argumentácie, resp. úvah súdu vo vzťahu k povinnosti žalovaného byť pred uzavretím zmluvy zapísaný v registri partnerov verejného sektora resp. vo vzťahu k (ne)naplneniu podmienok ustanovenia vo väzbe na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného prípadu.

24. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaný v čase uzavretia Zmluvy 24.05.2018 vo väzbe na jej predmet spĺňal negatívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle , nakoľko na základe Zmluvy mu malo byť poskytnuté opakujúce sa plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo a ani presiahnuť nemohlo. Vzhľadom na uvedené tak skutkovému a právnemu stavu nezodpovedá tvrdenie žalobcu, že žalovaný ako prijímateľ NFP pred uzatvorením Zmluvy nesplnil povinnosť zápisu do registra partnerov verejného sektora, čím podstatným spôsobom porušil Zmluvu uzavretú medzi stranami, ktoré porušenie by oprávňovalo žalobcu od Zmluvy listom zo 7.10.2021 odstúpiť. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu tvrdeného dôvodu pre odstúpenie od Zmluvy zo strany žalobcu, odstúpenie od Zmluvy učinené žalobcom listom zo 7.10.2021 č. 2021/13734:4-A1401 tak nie je platné a preto žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 70.162,05 Eur s príslušenstvom predstavujúcej sumu nenávratného finančného príspevku, ktorý bol na základe Zmluvy žalobcom žalovanému vyplatený, zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu súd prvej inštancie priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

26. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu uzná, prípadne, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.

27. Žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania a výkladu ustanovenia v znení účinnom do 31.08.2019 dospel k záveru, že žalovaný nemal byť posudzovaný ako partner verejného sektora, keďže mu mali byť poskytnuté finančné prostriedky v úhrne neprevyšujúcom sumu 250.000,- Eur v kalendárnom v roku, a to formou opakujúcich sa plnení, a preto zo strany žalobcu došlo k nedôvodnému odstúpeniu od zmluvy a nevznikol mu nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Podľa v znení účinnom do 31.08.2019, partnerom verejného sektora nie je ten, komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce

sumu 100.000,- Eur, pričom z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovanému mali byť poskytnuté finančné prostriedky do výšky 192.914,37 Eur.

28. Žalobca v odvolaní tvrdil, že nešlo ani nemohlo ísť o opakujúce sa plnenie, ale o jednorazový NFP, a to až do výšky 192.914,37 Eur, hoci formou zálohových platieb. Svoje tvrdenia žalobca opieral o výklad vládneho auditu, ktorý jednoznačne deklaroval podstatné porušenie zmluvy, na základe ktorého bolo povinnosťou žalobcu okamžite od tejto zmluvy o poskytnutí NFP odstúpiť, resp. na výklad ústredných orgánov štátnej správy (MS SR, MF SR, MIRRI SR), ako aj na pokyny a usmernenia orgánov EÚ kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov. Uviedol, že pri vymedzení, čo možno považovať za opakujúce sa plnenie, bolo podľa žalobcu potrebné vychádzať z teórie občianskeho práva. Opakujúce plnenie znamená, že povinnosť plniť vzniká v určitých pravidelne sa opakujúcich časových intervaloch, pričom toto opakovanie je dané „charakterom“ zmluvy, resp. plnenia a je založené na určitej pretrvávajúcej skutočnosti. Typickým príkladom opakujúceho plnenia je napr. prenájom na základe uzavretej nájomnej zmluvy. Od plnenia opakujúceho treba odlíšiť plnenie v splátkach. Splátka, na rozdiel napr. od nájomného, je vopred stanovená suma za plnenie, ktorá sa má splatiť a veriteľ s dlžníkom sa dohodne na tom, ako sa má splácať. Celková „suma“ plnenia, ktorá bude daná súhrnom splátok, je vopred známa. Pri opakujúcom plnení táto „vedomosť“ o celkovej sume plnenia absentuje. Plnenie v splátkach je teda na účely zákona podradené pod jednorazové plnenie. Takto treba vnímať aj situáciu, keď medzi subjektmi bolo dohodnuté dodanie tovaru vo výške 250.000,- Eur, pričom zaplatenie kúpnej ceny bolo rozložené do piatich faktúr. V tomto prípade nemožno hovoriť o opakujúcom plnení, ale o plnení jednorazovom, vopred je totiž zrejmá celková suma plnenia. O opakujúce plnenie nepôjde ani v prípade, ak boli subjektu priznané prostriedky z európskych fondov, pričom čerpanie fondov bolo nastavené do výšky 192.914,37 Eur. Napriek tomu, že prostriedky možno čerpať za jednotlivé zrealizované úkony aj viackrát ročne na základe žiadosti o poskytnutie, rovnako nepôjde o opakujúce plnenie a bude daná povinnosť zápisu. Rovnako od povinnosti zápisu do registra nie je subjekt oslobodený v prípade, ak k vyčerpaniu predpokladaného plnenia nad uvedené limity (uvedeného napr. v rámcovej zmluve) reálne nedôjde. Podstatné je, že subjektu vzniká „právo na plnenie“ nad uvedené limity bez ohľadu na to, či tieto prostriedky skutočne subjekt prijme.

29. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal aplikáciu bezpredmetnej dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorú jednoznačne spochybnil samotný gestor zákona Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v rozhodujúcom období, ktorý uviedol, že skutočnosť, že NFP mal byť neskôr vyplatený vo viacerých splátkach, ktoré podliehajú vopred určenému jednorazovému plneniu, je irelevantná. Bol to žalovaný, ktorý ho svojimi žiadosťami o poskytnutie platby za výkon svojej činnosti rozdelil. V dôvodovej správe, nech by bolo uvedené čokoľvek, nemôže byť nadriadené samotným všeobecne záväzným predpisom.

30. Žalobca v podanom odvolaní tiež poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 15.04.2023 pracovisko Topoľčany sp. zn. 57Cb/76/2023, kde mal súd v obdobnej veci všetky tvrdenia žalobcu za preukázané, pričom skonštatoval oprávnenosť žaloby o vrátenie poskytnutého nenávratného finančného príspevku a priznal žalobcovi celú žalovanú sumu, vrátane úrokov z omeškania.

31. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s interpretáciou súdu prvej inštancie vo vzťahu ku ustanoveniu vychádzajúcej z osobitnej časti dôvodovej správy, keď súdom prijatý spôsob výkladu tohto ustanovenia zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu.

32. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí zohľadnil dôvodovú správu k predmetnému zákonu, v súlade so zaužívanou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky platí, že pri výklade právnych predpisov je potrebné zohľadniť nielen jazykový výklad, ale aj výklad systematický, historický a teleologický. Dôvodová správa ako súčasť legislatívneho procesu predstavuje relevantný interpretačný prostriedok, ktorý patrí najmä medzi historicko-teleologické výkladové nástroje. Je preto legitímne, ak súd dôvodovú správu použije pri interpretácii právnej normy v prípade, keď zákonné ustanovenie vykazuje znaky nejasnosti alebo potrebuje byť doplnené o systematický a cieľovo orientovaný výklad. Význam a účel vyjadrený v dôvodovej správe aj sám zákonodarca dostatočne potvrdil tým, že ho novelizáciou prevzal do samotného normatívneho textu právneho predpisu. Výklad žalobcu, že pri čerpaní prostriedkov zo štrukturálnych fondov išlo do roku 2019 o jednorazové plnenie, na ktoré sa vzťahuje limit 100.000,- Eur a od roku

2019 už ide o plnenie opakujúce sa (v častiach), na ktoré sa vzťahuje limit 250.000,- Eur, a to za účelom zneplatnenia zmluvy alebo za účelom umožniť štátu od zmluvy jednostranne odstúpiť a domáhať sa vrátenia všetkých poskytnutých prostriedkov, by bolo neudržateľným a nespravodlivým za situácie, keď žalovaný prostriedky prijímal pred i po roku 2019 a úhrady požadované zo strany žalovaného v žiadostiach o platby sa datujú práve z obdobia rokov 2019 a 2020. Žalobca pri odstúpení od zmluvy vychádzal z výkladu Ministerstva spravodlivosti SR a z výkladu orgánu vykonávajúceho audit, obe interpretácie nie sú právne záväzné.

33. Tiež došlo k pochybeniu na strane žalobcu, ktorý zmluvu so žalovaným uzavrel bez toho, aby splnenie podmienky zápisu do RPVS požadoval za predpokladu, že by takáto povinnosť vôbec existovala. Súd prvej inštancie preto správne identifikoval, že žalobca si tvrdenú povinnosť žalovaného v čase podpisu zmluvy neuplatnil a pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zohľadnil v tom čase účinné znenie , z ktorého nevyplývalo, že by u dotknutých prijímateľov, vrátane žalovaného, vznikla povinnosť byť zapísaný v RPVS, a to aj s prihliadnutím na nastavené procesy poskytovania NFP. Až následne pod tlakom auditu a výkladu ministerstva spravodlivosti žalobca zmenil svoj dovtedy správny a zákonný postoj.

34. Dôvod na odstúpenie od zmluvy nebol daný a preto úkon odstúpenia od zmluvy je neplatný. Žalobcu totiž pri odstúpení nepostupoval podľa ustanovenia článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19. Všeobecných zmluvných podmienok, v zmysle ktorého na účely zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie zmluvy o poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného sektora a ani v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní podmienku zápisu do registra partnerov verejného sektora v zmysle . V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred odstúpením od zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora.

35. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného s predloženým rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 57Cb/76/2023 zo dňa 15.04.2024 vysporiadal správne.

36. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie žalobcovi ako odvolateľovi doručoval vyjadrenie žalovaného k odvolaniu s tým, že má možnosť sa k nemu vyjadriť do desiatich dní. Písomnosti boli do elektronickej schránky žalobcu doručené dňa 05.05.2025. Žalobca sa v určenej lehote a ani následne vo veci písomne nevyjadril.

37. Krajský súd Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania ( ), odvolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil ( ). Odvolací súd rozhodnutie verejne vyhlásil dňa 22.01.2026, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici ( a , ods. 3 ).

38. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podlieha prieskumu odvolacím súdom len z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ uvedie, resp. doplní v lehote na podanie odvolania, keďže podľa platí, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a podľa platí, že odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Viazanosť odvolacími dôvodmi znamená, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže prihliadať len na také pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré odvolateľom boli uplatnené a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo, s výnimkou vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok a na ktoré odvolací súd podľa prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Iné pochybenia súdu prvej inštancie odvolací súd zisťovať nebude a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať.

39. Uvedenie dôvodov, z akých sa rozhodnutie považuje za nesprávne, t.j. uvedenie odvolacích dôvodov, je aj zákonnou obsahovou náležitosťou odvolania podľa . Splnenie zákonnej povinnosti uviesť

odvolacie dôvody však neznamená, že odvolateľ len uvedie niektorý z odvolacích dôvodov taxatívne upravených v , ale povinnosť uviesť odvolacie dôvody znamená, že odvolateľ musí ním tvrdený dôvod nesprávnosti rozhodnutia aj obsahovo vymedziť, a teda musí uviesť tvrdenia a argumenty o tom, ktoré zistenia, závery a postupy súdu prvej inštancie sú nesprávne a prečo sú nesprávne. Pretože zákonný imperatív vyjadrený v in fine neumožňuje vyzývať odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, lehota na podanie odvolania limituje odvolateľa nielen v povinnosti vymedziť dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj v povinnosti tvrdené odvolacie dôvody obsahovo vymedziť, keď názor, že sa obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá odvolateľ, bol vyslovený aj v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/47/2022 zo dňa 19.10.2023). Viazanosť odvolacieho súdu odvolaním znamená, že odvolacie konanie nepredstavuje všeobecnú kontrolu správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu z úradnej povinnosti, ale jeho zmyslom je cielený prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd preto vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia posudzoval a vyhodnocoval výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

40. Odvolateľ v podanom odvolaní tvrdil existenciu odvolacieho dôvodu podľa , teda odvolanie podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

41. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že žalobca namietal predovšetkým nesprávnu interpretáciu použitých právnych predpisov, avšak v konkrétnych okolnostiach súdenej veci odvolací súd musí zároveň konštatovať, že odvolacia argumentácia žalobcu v značnom rozsahu je len opakovaním tvrdení a argumentov, ktoré žalobca uviedol už pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom racionálnym, podrobným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, aké skutočnosti zohľadnil pri výklade ust. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, keď uviedol, že pri výklade tohto ustanovenia vychádzal z dôvodovej správy, ktorá obsahovala vysvetlenie pojmu „opakované plnenie“ a objasnil žalobcovi i to, že nemožno pre potreby výkladu ustanovenia pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný v predpisoch súkromného práva. Súd prvej inštancie doplnil, že prijatý spôsob výkladu ustanovenia zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu pri jeho novelizácii. Súd prvej inštancie poukázal aj na postup samotného žalobcu, ktorý uzavrel so žalovaným Zmluvu nevyžadujúc jeho zápis v registri partnerov verejného sektora, a zdôraznil i to, že pokiaľ aj žalobca bol viazaný vysloveným názorom orgánu auditu vo vzťahu k príspevkom poskytovaným z Európskych štrukturálnych a investičných fondov s povinnosťou od Zmluvy odstúpiť, tak orgán auditu, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a ani Usmernenia Európskej únie vo vzťahu k poskytovaniu nenávratných finančných príspevkov z Európskych štrukturálnych fondov, nepredstavujú záväzný výklad zákonov Slovenskej republiky. V súvislosti s odstúpením od Zmluvy zo strany žalobcu poukázal tiež na to, že žalobca nepostupoval podľa ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecných zmluvných podmienok, keď v konaní nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od Zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora, ktorej poskytnutie toto zmluvné ustanovenie vyžadovalo. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj s rozhodnutiami súdov v obdobných veciach. Na základe týchto úvah dospel k záveru, že nebolo povinnosťou žalovaného byť zapísaný v RPVS, preto nedošlo k porušeniu Zmluvy a odstúpenie preto nie je platné. Nakoľko žalobca si v konaní uplatnil svoje peňažné nároky na podklade odstúpenia od Zmluvy, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

42. Podané odvolanie žalobcu neobsahuje žiadnu polemiku s konkrétnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil prijatie napadnutého rozhodnutia. Odvolacie námietky na právne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie priamo nereflektujú, odvolací súd je preto nútený konštatovať, že odvolanie žalobcu je v prevažnej miere bez akejkoľvek relevancie, resp. vzťahu ku konkrétnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktoré by mali spôsobovať nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolateľ však umožní odvolaciemu súdu prieskum

vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie konkretizuje, ktoré právne závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne a tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne. Odvolací súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou opätovne právne posúdiť spor, ale jeho úlohou je odvolací prieskum právnych úvah rozhodnutia súdu prvej inštancie na podklade konkrétnych odvolacích argumentov odvolateľa.

43. Odvolací súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie len z dôvodov uvedených a obsahovo vymedzených žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu ku konkrétnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktoré považoval žalobca v odvolaní za nesprávne, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil ex offo ani vady procesných podmienok. Odvolací súd na podklade odvolania žalobcu nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od záverov súdu prvej inštancie prijatých v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd preto v zmysle odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie odvolania žalobcu dopĺňa ďalšie dôvody na zdôraznenie jeho vecnej správnosti, pričom odvolací súd vyhodnocoval iba tie námietky a argumenty uplatnené žalobcom v odvolaní, ktoré mali význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu (napr. ÚS SR II. ÚS 78/95).

44. Podľa o registri partnerov verejného sektora (ďalej len „“) v znení účinnom do 31.08.2019 (t.j. ku dňu uzavretia Zmluvy, pozn. odvolacieho súdu), partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého, tretieho, štvrtého, šiesteho a siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť jednorazovo poskytnuté finančné prostriedky neprevyšujúce sumu 100.000,- Eur alebo v úhrne neprevyšujúce sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku, ak ide o opakujúce sa plnenie; to neplatí, ak výšku štátnej pomoci alebo investičnej pomoci nemožno v čase zápisu do registra určiť.

45. V dôvodovej správe k sa konštatuje, že v rámci negatívnej definície partnera verejného sektora sa volí dvojaký prístup, a to prostredníctvom určenia finančných limitov (odseky 2 a 3) a zároveň sektorovým vymedzením subjektov, ktoré sa nepovažujú za partnerov verejného sektora. Navrhované finančné limity boli predkladateľom analyzované a zvolené s ohľadom na mieru administratívnej záťaže spojenej s realizáciou zákona tak, aby nezaťažovali partnerov verejného sektora plošne pri akomkoľvek objeme plnenia zo strany štátu. Cieľom je teda nájsť optimálnu rovnováhu a mať nastavené vyššie požiadavky na transparentnosť právnych vzťahov so štátom len v prípade výrazne vyšších plnení z verejných zdrojov. Z tohto pohľadu sa finančný limit 100.000,- Eur pri jednorazovom plnení a 250.000,- Eur pri opakujúcom sa plnení v priebehu roka javí ako optimálna hranica pre naplnenie sledovaného cieľa. Finančné limity navrhované v zákone treba posudzovať tak, že v prípade podľa je rozhodujúci konkrétny právny vzťah medzi partnerom verejného sektora a verejným sektorom, t.j. posudzuje sa každé plnenie zvlášť a nedochádza k ich sčítavaniu. V prípade opakujúceho sa plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení.

46. Podľa v znení účinnom od 01.09.2019, partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je ten, komu má byť jednorazovo poskytnuté plnenie zo zmluvy, ktorého hodnota neprevyšuje hodnotu 100.000,- Eur. Ustanovenie odseku 4 sa na jednorazovo poskytnuté plnenie použijú primerane.

47. Podľa v znení účinnom od 01.09.2019, partnerom verejného sektora podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu až štvrtého bodu, šiesteho bodu a siedmeho bodu nie je ten, komu majú byť poskytnuté viaceré čiastkové alebo opakujúce sa plnenia zo zmluvy, ktorého hodnota súhrne neprevyšuje 250.000,- Eur.

48. Podľa dôvodovej správy k zneniu ustanovení , ods. 3 účinných od 01.09.2019 dochádza k precizovaniu ustanovení týkajúcich sa finančných limitov tým spôsobom, že návrh zákona v odseku 2 ustanovuje pravidlo pre posudzovanie jednorazových plnení, či už vo forme majetkového alebo finančného plnenia a odsek 3 sa vzťahuje na plnenia opakujúce sa a na plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa upúšťa od rozlišovania medzi plnením vo forme finančných prostriedkov (súčasný odsek 2) a

majetkovým plnením (súčasný odsek 3), pretože oba spôsoby plnenia môžu byť tak jednorazové, ako aj opakujúce sa alebo čiastkové. Navrhovanými ustanoveniami tak dochádza k odstráneniu nedostatkov súčasnej právnej úpravy, zapríčinenej absenciou limitu v § 2 ods. 3 pre opakujúce sa majetkové plnenia. Výška finančných limitov pri jednorazovom a opakujúcom sa (čiastkovom) plnení zostáva v oboch prípadoch zachovaná.

49. Odvolací súd poukazuje tiež na výklad/usmernenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (dostupné na https://www.justice.gov.sk/sluzby/register-partnerov-verejneho-sektora/casto- kladene-otazky-rpvs/ a zverejnené s poznámkou, podľa ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nepodáva právne záväzný výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a rovnako nie je oprávnené vydávať metodické usmernenia k aplikácii o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov), o ktoré opieral svoje tvrdenia žalobca. Podľa neho pri vymedzení, čo možno považovať za opakujúce sa plnenie, je potrebné vychádzať z teórie občianskeho práva. Opakujúce plnenie znamená, že povinnosť plniť vzniká v určitých pravidelne sa opakujúcich časových intervaloch, pričom toto opakovanie je dané „charakterom“ zmluvy, resp. plnenia a je založené na určitej pretrvávajúcej skutočnosti. Typickým príkladom opakujúceho plnenia je napr. prenájom na základe uzavretej nájomnej zmluvy. Od plnenia opakujúceho treba odlíšiť plnenie v splátkach. Splátka na rozdiel napr. o nájomného, je vopred stanovená suma za plnenie, ktorá sa má splatiť a veriteľ s dlžníkom sa dohodne na tom ako sa má splácať. Celková „suma“ plnenia, ktorá bude daná súhrnom splátok je vopred známa. Pri opakujúcom plnení táto „vedomosť“ o celkovej sume plnenia absentuje. Plnenie v splátkach je teda na účely zákona podradené pod jednorazové plnenie. Takto treba vnímať aj situáciu, keď medzi subjektmi bolo dohodnuté dodanie tovaru vo výške 230.000 eur, pričom zaplatenie kúpnej ceny bolo rozložené do piatich faktúr. V tomto prípade nemožno hovoriť o opakujúcom plnení, ale o plnení jednorazovom, vopred je totiž zrejmá celková suma plnenia. O opakujúce plnenie nepôjde ani v prípade, ak boli subjektu priznané prostriedky z európskych fondov, pričom čerpanie fondov bolo nastavené do výšky 150.000 eur. Napriek tomu, že prostriedky možno čerpať za jednotlivé zrealizované úkony aj viackrát ročne na základe žiadosti o ich poskytnutie, rovnako nepôjde o opakujúce plnenie a bude daná povinnosť zápisu. Rovnako od povinnosti zápisu do registra nie je subjekt oslobodený v prípade, ak k vyčerpaniu predpokladaného plnenia nad uvedené limity (uvedeného napr. v rámcovej zmluve) reálne nedôjde. Podstatné je, že subjektu vzniká „právo na plnenie“ nad uvedené limity bez ohľadu na to, či tieto prostriedky skutočne subjekt prijme.

50. Z konštatovania žalobcu v odvolaní, že súdu prvej inštancie vytýka tiež „aplikáciu bezpredmetnej dôvodovej správy k predmetnému zákonu, ktorú jednoznačnej spochybnil samotný gestor zákona – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, v rozhodujúcom období; v dôvodovej správe, nech by bolo uvedené čokoľvek, nemôže byť nadriadené samotným všeobecne záväzným právnym predpisom“, odvolací súd vyvodil, že odvolateľ v podanom odvolaní predovšetkým namietal nesprávny výklad (interpretáciu) ust. v znení účinnom do 31.08.2019 zo strany súdu prvej inštancie na podklade dôvodovej správy, ktorá mala byť podľa žalobcu spochybnená výkladom Ministerstva spravodlivosti SR, resp. orgánom auditu, MF SR, MIRRI SR, ako aj pokynmi a usmerneniami orgánov EÚ kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov.

51. Odvolateľovi bolo v rámci odvolacieho konania možné prisvedčiť v tom, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa (II. ÚS SR sp. zn. 179/2013). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS SR sp. zn. 77/02, III. ÚS SR sp. zn. 63/06, III. ÚS SR sp. zn. 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

52. Ani v modernom právnom štáte sa však nemožno vyhnúť medzerám, nedokonalostiam či iným nedostatkom v zákonných právnych predpisoch, ktoré musia súdy aplikovať, práve súdy sú však povolané k tomu, aby prípadné „nedokonalosti“ zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovali. Pri výklade právnych predpisov zo strany všeobecných súdov platí, že ich výklad nesmie narúšať ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii právnej normy nesmie právo tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a

zmyslu právnej úpravy (porov. III. ÚS SR sp. zn. 274/07-13). Judikatúra najvyšších súdnych autorít je jednotná v názore, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona (i keby sa javil ako jednoznačný a určitý), ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu alebo na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, ako sú logický, systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (porov. I. ÚS SR sp. zn. 351/2010). Odvolací súd preto v kontexte odvolacích námietok žalobcu zdôrazňuje, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane konštatuje (porov. III. ÚS SR sp. zn. 341/07, III. ÚS SR sp. zn. 212/2011), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

53. Odvolací súd na základe judikovaných prístupov k výkladu právnych noriem zo strany najvyšších súdnych autorít ( ) poukazuje na to, že výklad právneho predpisu nemôže spočívať výlučne v gramatickom porozumení jeho textu, ako to presadzuje žalobca pri výklade pojmu „opakujúce sa plnenie“ použitom v ustanovení v znení účinnom do 31.08.2019, a to na podklade výkladu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré sa (vychádzajúc z jeho obsahu) ale nijak nevyrovnáva s dôvodovou správou k tomuto ustanoveniu a vychádza z toho, aký zvyčajný význam tomuto pojmu pripisuje teória občianskeho práva, a to bez väzby na samotný . Predmetom tejto zákonnej úpravy je zriadenie registra partnerov verejného sektora (ďalej len "register"), údaje zapisované do registra, postup pri zápise údajov do registra, zápise zmeny zapísaných údajov a výmaze zapísaných údajov (ďalej len "registrácia"), overovaní údajov zapisovaných do registra a sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom ( ). Upravuje tak register partnerov verejného sektora (RPVS) ako informačný systém verejnej správy, ktorý obsahuje údaje o partneroch verejného sektora a ich konečných užívateľoch výhod a o oprávnených osobách, ktorého súčasťou sú aj zákonom ustanovené dokumenty (verifikačné dokumenty), a ktorý tak ani nie je z hľadiska predmetu regulácie možné považovať za predpis občianskeho práva. Ako však už odvolací súd uviedol, viazanosť súdu zákonom neznamená bezpodmienečne viazanosť doslovným výkladom aplikovaného ustanovenia, ale predstavuje viazanosť i jeho zmyslom a účelom. Aplikácia práva vychádzajúca výlučne z jeho jazykového výkladu, je potom podľa názoru odvolacieho súdu neudržateľným momentom používania práva, pretože jazykový výklad predstavuje iba prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej úprave, pri ktorom treba mať na zreteli, že právna norma sa nie vždy musí zhodovať s tým, ako je vyjadrená v texte zákona, a to ani v takom prípade, ak by sa text z hľadiska v ňom použitých pojmov v rámci teórie občianskeho práva javil ako jednoznačný a určitý, ako sa to môže javiť i v prípade pojmu „opakujúce sa plnenie“. Súdy sa preto pri výklade právnych predpisov nemôžu obmedzovať len na jazykové znenie aplikovaného právneho predpisu, ale sú povinné vykladať jeho obsah podľa jeho zmyslu a účelu (podľa ich teológie), keď teleologický výklad zákonného textu v zásade predstavuje priorizovaný spôsob interpretácie právnych noriem (porov. roz. NS SR sp. zn. 1VCdo/2/2017 zo dňa 19.04.2017).

54. Teleologický výklad je jednou z metód právnej interpretácie právnej normy, ktorá zohľadňuje predovšetkým zmysel a účel interpretovaného ustanovenia a ktorý je možné pri nejednoznačnosti jazykového vyjadrenia zistiť predovšetkým z podporných zdrojov, akými sú dôvodové správy či záznamy z legislatívneho procesu. Pri zisťovaní vôle zákonodarcu tak podstatnú rolu zohrávajú práve dôvodové správy, ktoré vo všeobecnosti slúžia a sú využívané súdmi na získanie hlbšieho porozumenia vytváraným právnym predpisom, prostredníctvom ktorých zákonodarca normuje konkrétne spoločenské vzťahy. Dôvodové správy tak zo svojej podstaty umožňujú bližšie objasniť nielen motiváciu navrhovateľa normatívneho textu, ale i jeho zámery pri zvolení jednotlivých výrazov pri koncipovaní právnej normy. Interpretovi právnej úpravy tak umožňujú na základe písaného textu právnej normy dospieť k záveru o jej obsahu i zmyslu. I keď dôvodové správy nemajú normatívnu silu a jedná sa len o podporný nástroj na skúmanie zmyslu a účelu procesu tvorby právnej normy, je potrebné ich brať na zreteľ, pretože sú vytvárané práve v období, kedy je vytváraný tiež právny predpis a preto sú dôležitým zdrojom informácií, ponúkajúcim pohľad na kontext tvorby právneho predpisu a v ňom použitých pojmov. Pre

účely posúdenia odvolania žalobcu odvolací súd poukazuje tiež na to, že „vôľa zákonodarcu“ je pojem do veľkej miery abstraktný, pretože autorom nie je jeden zákonodarca, ktorého vôľu je možné zistiť, ale je ním národná rada (parlament). V tomto kontexte je úmysel zákonodarcu chápaný ako koncept účelu, ktorý vytyčuje základný cieľ skúmaného právneho textu, resp. zmysel normatívneho textu, ktorý sa vyznačuje konkrétnou aplikáciou alebo výkladom jednotlivých ustanovení alebo pojmov, ktorý preň zákonodarca zamýšľa. Hľadanie úmyslu zákonodarcu preto predstavuje hľadanie významu slov, ktoré zákonodarca použil, a celkový zmysel textu, ktorý zákonodarca vytvoril a prijal vo forme interpretovaného právneho predpisu.

55. Vychádzajúc z uvedených postulátov odvolací súd na podklade odvolania žalobcu nevidí dôvod na to, aby v danej veci nebola zohľadnená dôvodová správa k , resp. jej časť vzťahujúca sa na zákona v znení účinnom do 31.08.2019, ale naopak bol priorizovaný výklad Ministerstva spravodlivosti SR, ktorý podľa právnej vedy ani nepodáva správu o zmysle zákonnej úpravy, pretože zákonný predpis je aktom demokraticky zvoleného zákonodarcu, a nie aktom ministerstva. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, ministerstvo nie je povolané na výklad právnych predpisov, výklad a správna aplikácia právnych predpisov je vecou konajúceho súdu, ktorý je povinný pri interpretácii právnych predpisov zohľadniť aj jeho zmysel a účel, o ktorom vypovedá práve dôvodová správa. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie mal uprednostniť (jazykový) výklad pojmu opakujúce sa plnenie zo strany ministerstva, a nezohľadniť dôvodovú správu k predmetnému zákonu, pretože práve dôvodová správa k zákonu podáva správu o celkovom zmysle textu právneho predpisu, a preto ju nie je možné považovať za bezpredmetnú tak, ako to tvrdil žalobca. Žalobca pri tom ani len netvrdil, že výklad orgánu auditu, resp. ústredných orgánov štátnej správy (MS SR, MF SR, MIRRI SR), alebo pokyny a usmernenia orgánov EÚ kontrolujúcich využívanie európskych a štrukturálnych fondov boli takou súčasťou legislatívneho procesu pri tvorbe , že by z nich bolo možné vyvodiť zákonodarcom zamýšľaný účel a cieľ tejto normy, a žalobca nespochybnil ani ten záver súdu prvej inštancie, že nie sú pre súdy ani záväzné. Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnenú požiadavku odvolateľa, aby v súdenej veci práve dôvodovej správe nebola pripísaná príslušná relevancia pri výklade ustanovení , keď odvolací súd nezistil ani to, že by sa znenie tejto zákonnej úpravy v rámci tvorby od neho výrazne odchýlilo.

56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v súdenej veci obsahový význam posudzovaného zákonného ustanovenia správne súd prvej inštancie skúmal na základe dôvodovej správy, a to o to viac, ak dôvodová správa výslovne obsahovala i objasnenie pojmu „opakujúce sa plnenie“ a to tak, že „v prípade opakujúceho sa plnenia je rozhodujúci znak, že ide o jeden právny vzťah (zmluvu), v rámci ktorej je plnenie rozložené na viac plnení.“ V súdenej veci pri tom nebolo medzi stranami sporné, že sa jedná práve o tento prípad, teda o prípad, pri ktorom bolo plnenie rozložené na viac plnení, ktorých hodnota neprevyšovala zákonný limit 250.000.- Eur. Teória interpretácie právnych predpisov, ktorá bola potvrdená aj v rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, na ktoré odvolací súd poukázal, vyžaduje, aby jasne vyjadrená a mienená vôľa zákonodarcu našla svoj odraz i v aplikácii práva súdmi v súdnych konaniach. V posudzovanom prípade zákonodarcov zámer aj podľa názoru odvolacieho súdu jasne smeroval k tomu, aby výraz „opakujúce sa plnenie“ bol pri negatívnom vymedzení partnera verejného sektora (teda pri vymedzení subjektov, na ktoré sa nevzťahuje povinnosť zápisu do RPVS), interpretovaný tak, že sa vzťahuje na prípady, pri ktorých je v rámci jedného právneho vzťahu (zmluvy) plnenie rozložené na viac plnení, v úhrne nepresahujúcich 250.000.-Eur, teda aj na čiastkové plnenia, čo je aj prípad posudzovanej veci, čo napokon žalobca ani nespochybňoval.

57. Správne súd prvej inštancie zohľadnil tiež to, že správnosť takejto interpretácie vôle zákonodarcu podporuje aj následné doplnenie pôvodného znenia o ods. 3, ktorý pojem opakujúce sa a čiastkové plnenie pri výške finančných limitov používa ako rovnocenné, teda na účely tohto zákona pri stanovení limitu 250.000.- Eur nerozlišuje opakujúce sa a čiastkové plnenie. Zákonodarca pritom výslovne v dôvodovej správe k zneniu týchto ustanovení účinných od 01.09.2019 uviedol, že dochádza k precizovaniu ustanovení týkajúcich sa finančných limitov tým spôsobom, že odsek 3 (s limitom 250.000.- Eur) sa vzťahuje na plnenia opakujúce sa a na plnenia poskytované partnerom verejného sektora po častiach. Bolo by v príkrom rozpore s princípom vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku, ak by sa na čiastkové plnenie do 01.09.2019 vzťahoval limit 100.000.- Eur a od tohto dátumu limit 250.000,- Eur. Na základe „nového“ znenia ust. je odvolací súd toho názoru, že pri uvedení pojmu opakované plnenie (pri absencii pojmu čiastkové

plnenie) v pôvodnom znení tejto zákonnej úpravy, nešlo o vedomú medzeru v , ktorú by nebolo možné preklenúť výkladom, ale o určitú nedokonalosť prijatej úpravy, ktorú zákonodarca následne odstránil v znení účinnom od 1.9.2019. Z historického vývoja právnej úpravy v kontexte dôvodovej správy vzťahujúcej sa na jeho pôvodné znenie potom možno vyvodiť úmysel zákonodarcu, že hranica 250.000,- Eur sa má vzťahovať nielen na opakujúce sa plnenia, ale aj na plnenia čiastkové, čo je práve podstata čerpania verejných prostriedkov zo štrukturálnych fondov tak, ako o tom vypovedá dôvodová správa k tomuto zákonu.

58. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalovaný sa vo svojej odvolacej argumentácii žiadnym spôsobom nedotkol záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých v prípade, ak má žiadateľ postavenie partnera verejného sektora podľa , zápis v registri partnerov verejného sektora je jednou z podmienok poskytnutia príspevku v zmysle , pričom v prípade nesplnenia niektorej z podmienok poskytnutia príspevku zákon priamo predpokladá, že poskytovateľ rozhodne o neschválení žiadosti. Nakoľko došlo k uzatvoreniu Zmluvy medzi poskytovateľom a prijímateľom – žalovaným, je zrejmé, že v konaní o žiadosti podľa poskytovateľ vyhodnotil ako splnené všetky podmienky pre poskytnutie príspevku na strane žalovaného za situácie, že samotné písomné rozhodnutie o schválení žiadosti muselo obsahovať výšku schváleného príspevku. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca pred uzavretím Zmluvy žiadal od žalovaného splnenie podmienky zápisu v registri partnerov verejného sektora resp. že by takúto podmienku uviedol v rozhodnutí o schválení žiadosti. V konaní nebolo sporné, že žalovaný v čase konania o žiadosti podľa , po jeho ukončení, pred uzavretím Zmluvy, ako ani v čase uzavretia Zmluvy nebol zapísaný v registri partnerov verejného sektora, žalobca o tejto skutočnosti vedel a podmienku splnenia zápisu v registri partnerov verejného sektora od žalovaného nevyžadoval (odsek 37. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Žalobca tak v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nenapadol závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých samotný žalobca interpretoval v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy tak, ako k tomu pristúpil tiež súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

59. Žalobca nespochybnil v podanom odvolaní ani správnosť záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých žalobca nepostupoval podľa ustanovenia Článku 9 ods. 4 písm. b) bod 19 Všeobecných zmluvných podmienok, v zmysle ktorého na účely Zmluvy o poskytnutí NFP sa za podstatné porušenie Zmluvy o poskytnutí NFP zo strany prijímateľa považuje najmä, ak prijímateľ je partnerom verejného sektora a ani v dodatočnej primeranej lehote uvedenej v písomnom vyzvaní poskytovateľa nesplní podmienku zápisu do registra partnerov verejného sektora v zmysle , keď v konaní podľa zistení súdu prvej inštancie nebolo tvrdené a ani vykonaným dokazovaním preukázané, že by žalobca pred odstúpením od Zmluvy poskytol žalovanému dodatočnú primeranú lehotu na splnenie podmienky zápisu do registra partnerov verejného sektora.

60. Preto podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že pojem opakujúce sa plnenie použitý v ustanovení je potrebné vykladať autonómne v kontexte účelu a zmyslu právnej úpravy , ktoré boli vyjadrené predovšetkým v dôvodovej správe jeho predkladateľa, pričom takýto spôsob výkladu ustanovenia zodpovedá aj neskoršiemu postupu zákonodarcu, a preto nemožno pre potreby výkladu ustanovenia pripisovať tomuto pojmu význam, ktorý mu je spravidla pripisovaný v predpisoch súkromného práva. Žalovaný aj podľa názoru odvolacieho súdu v čase uzavretia Zmluvy 24.05.2018 vo väzbe na jej predmet spĺňal tzv. negatívnu definíciu partnera verejného sektora v zmysle , nakoľko na základe Zmluvy mu malo byť poskytnuté opakujúce sa (čiastkové) plnenie, ktoré sumu 250.000,- Eur v kalendárnom roku nepresiahlo, a preto nemohlo dôjsť k žalobcom tvrdenému porušeniu zmluvnej povinnosti zápisu žalovaného do registra partnerov verejného sektora, resp. k porušeniu Zmluvy o poskytnutí NFP uzavretej medzi stranami podstatným spôsobom, ktoré oprávňovalo žalobcu od tejto zmluvy listom zo 7.10.2021 odstúpiť. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil odstúpenie od Zmluvy zo strany žalobcu ako neplatné, a preto správne zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 70.162,05 Eur (uplatnenej na skutkovom základe odstúpenia od Zmluvy) s príslušenstvom predstavujúcej sumu nenávratného finančného príspevku, ktorý bol na základe Zmluvy žalobcom žalovanému vyplatený.

61. Žalobca v odvolaní opätovne poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany, sp. zn. 57Cb/76/2023, v ktorom konajúci súdu obdobnej žalobe vyhovel. Odvolací súd poukazuje na

to, že právo na súdnu ochranu podľa aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa ), sa prelínajú, a preto súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako (III. ÚS 192/06). Z uvedeného vyplýva, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená v inom súdnom rozhodnutí, a to podstatne odlišným spôsobom, je povinný sa vysporiadať s odlišným rozhodnutiami súdov. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie takto postupoval, keď sa s týmto rozhodnutím vysporiadal v odseku 46. napadnutého rozhodnutia, v ktorom poukázal na to, že toto rozhodnutie neobsahuje konkrétnu právnu argumentáciu a úvahy konajúceho súdu vo vzťahu k ust. . Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí pritom podrobne otázkou výkladu zaoberal, preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia možno v tomto kontexte považovať za dostatočné a presvedčivé, nenarúšajúce princíp právnej istoty v podobe predvídateľnosti aplikácie práva, keď sa súd prvej inštancie primerane argumentačne vyrovnal s odlišným rozhodnutím v obdobnej veci (porov. obd. III. ÚS 192/06). Odvolateľ pri tom ani nenamietal, že by sa súd prvej inštancie s týmto rozhodnutím v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal.

62. Žalobca dal toto rozhodnutie do pozornosti i odvolaciemu súdu, avšak bez toho, aby uviedol, s ktorými právnymi úvahami a závermi preskúmavaného rozhodnutia je toto rozhodnutie v rozpore. Preto k tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že rozhodnutia okresných súdov nepredstavujú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít s prihliadnutím na základných princípov (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017), ktorú by mal odvolací súd povinnosť zohľadniť pri svojej rozhodovacej činnosti. Naviac bez toho, aby odvolateľ v odvolaní uviedol, ako konkrétne toto rozhodnutie spochybňuje správnosť úvah prijatých súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, nepostačoval takýto strohý poukaz odvolateľa na iné rozhodnutie okresného súdu v obdobnej veci na presvedčenie odvolacieho súdu o tom, že výklad ust. v súdenej veci zo strany súdu prvej inštancie nie je možné považovať za správny.

63. Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na to, že súčasťou spisu je rozhodnutie Okresného súdu Mestského súdu Bratislava III. sp. zn. 74Cb/25/2023 a odvolaciemu súdu je známe tiež rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63Cb/85/2023 (nenapad. opravnými prostriedkami), v ktorých konajúce súdy pristúpili k výkladu sporného ust. v pôvodnom znení tak, ako k nemu pristúpil aj súd prvej inštancie v súdenej veci, pričom tieto rozhodnutia obsahujú aj racionálne a presvedčivé právne úvahy k výkladu , na ktoré odvolací súd odkazuje na podporu správnosti vlastných úvah. Oproti tomu v odôvodnení Okresného súdu Nitra, pracovisko Topoľčany, sp. zn. 57Cb/76/2023, sa konajúci súd v odseku 22 obmedzil na konštatovanie, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, keď žalobca listinnými dôkazmi preukázal svoj nárok, ktorý mu vznikol z titulu odstúpenia od zmluvy pri porušení Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalovaným, ktorý si ako prijímateľ NFP nesplnil svoju povinnosť zapísať sa do Registra partnerov verejného sektora, avšak bez toho, aby svoje úvahy podporil výkladom v relevantnom časovom znení, od ktorého by bolo potrebné sa odkloniť, alebo sa s ním argumentačne vysporiadať, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie. Preto poukaz žalobcu na toto rozhodnutie v podanom odvolaní nebol spôsobilý zvrátiť výsledok tohto konania v prospech žalobcu.

64. Preskúmavané rozhodnutie je preto podľa odvolacieho súdu v časti vzťahujúcej sa na rozhodnutie vo veci samej výsledkom správnej interpretácie v jeho širších súvislostiach, ako to vyžaduje tiež ustálená rozhodovacia prax, ktorý v relevantnom čase presadzoval tiež samotný žalobca, ktorého výsledkom je i správny právny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti výpovede, od ktorej žalobca vyvodzoval svoje žalobné nároky. Z uvedených dôvodov odvolací súd v konaní na podklade odvolania žalobcu nezistil existenciu odvolacieho dôvodu podľa pri právnom posúdení súdenej veci.

65. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj v rozsahu jeho závislej II. výrokovej vety o náhrade trov konania, avšak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu, prečo v tomto rozsahu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne. V zmysle síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, to však neznamená, že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti závislému výroku o náhrade trov konania by odvolací

súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania vyhodnocovať ex offo, t.j. bez odvolacej argumentácie odvolateľa.

66. Dôvody uvedené žalobcom v odvolaní preto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré právnej stránke boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vedený týmito úvahami odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. priznal žalovanému ako úspešnej strane proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v súlade s . Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v I. výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislom II. výroku o náhrade trov konania, ako vecne správne podľa potvrdil.

67. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odvolací súd preto nezachádzal do všetkých detailov sporu a na účely právneho posúdenia tohto prípadu vyhodnocoval len tú argumentáciu strán sporu, ktorá mala význam pre toto konanie a rozhodnutie a inými tvrdeniami strán sporu sa nezaoberal, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal výlučne v zmysle dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní. V tomto smere tiež odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu organickú jednotu, preto odvolací súd neopakoval tie závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje (porov. roz. NS SR sp. zn. 2Cdo/170/2005, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 350/09).

68. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa a dospel k záveru, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, patrí proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa , a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

69. Podľa o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

70. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).