Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_36Csp-104-2021.pdf
PDF · 94.48 KB
Case nature
Area
Subarea
36Csp/104/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, sudkyňou JUDr. Katarínou Moravčíkovou, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Nám. T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČ: 043 55 211, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, Majerníkova 3479/3A, Bratislava, proti žalovanej: D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., adresa pre doručovanie: F. XX, F., o zaplatenie 300 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
- zo sumy 350 eur od 22.11.2017 do 12.02.2018,
- zo sumy 300 eur od 13.02.2018 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa v rámci upomínacieho konania domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 300 eur, príslušenstvo titulom úrokov z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 350 eur od 22.11.2017 do 12.02.2018 a zo sumy 300 eur od 13.02.2018 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 12 eur ako aj nahradiť trovy konania.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaná sa prostredníctvom webstránky www.minipozicka.sk registrovala a požiadala žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 350 eur, pričom pri registrácii uviedla svoje osobné údaje. Pri registrácii a odoslaní žiadosti o poskytnutie úveru žalovaná zároveň potvrdila, že súhlasí so zmluvou o úvere (smlouva o zápůjčce), všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; zároveň potvrdila, že údaje, ktoré poskytla, sú pravdivé. Na základe zmluvy č. 510998 poskytol žalobca ako veriteľ žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 350 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 100 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 450 eur. Tento dlh sa stal splatným dňa 30.01.2018. Ďalej žalobca uviedol, že v zmysle čl. 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, veriteľ je oprávnený upozorniť dlžníka na omeškanie so splátkou úveru, buď emailom alebo sms správou alebo písomne. Veriteľ je oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov za upomienku v sume 3 eur za každú upomienku. Žalobca upomínal dlžníka formou sms alebo emailov. Zaslané boli 4 upomienky, a preto žalovanej vznikla povinnosť uhradiť spolu 12 eur, a to za upomienky zo dňa 01.02.2018, 02.02.2018, 02.12.2020, 14.12.2020 poslané emailom. Žalovanej bola zaslaná aj písomná výzva na úhradu dlhu, pričom žalovaná uhradila sumu 50 eur dňa 12.02.2018. Svoj zvyšný záväzok neuhradila a žalobca si uplatnil úroky z omeškania podľa nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb.
3. Žalobe bolo v časti istiny s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžných súm vyhovené vydaním platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania, a to zo dňa 18.01.2021, sp. zn. 26Up/2247/2020. Platobný rozkaz bol vydaný po tom, čo žalobca súhlasil s tým, že podľa upomínacieho súdu (výzva zo dňa 11.01.2021), má nárok výlučne na úrok z omeškania v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ako ja tým, že ustanovenie o zmluvnej pokute (bod 18 všeobecných obchodných podmienok) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z dôvodu, že žalobca súhlasil s vydaním platobného rozkazu v časti, ktorá nebola v rozpore s právnymi predpismi, platí, že návrh bol vo zvyšnej časti vzatý späť a konanie sa v tejto časti zastavilo.
4. Platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť žalovanej do vlastných rúk; keďže žalobca navrhol pokračovanie konania na miestne príslušnom súde, bola vec preto postúpená tunajšiemu súdu.
5. Žalovanej bola žaloba doručovaná v súlade s § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), tj. bolo zverejnené oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu, a to potom, čo sa jej nepodarilo doručiť ju ani na adresu jeho aktuálneho pobytu, ktorú súdu uviedol zamestnávateľ žalovanej. Žalovaná sa nevyjadrila v určenej lehote a ani do vydania rozhodnutia, z dôvodu čoho s poukazom na § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd považuje skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné.
6. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
7. Podľa § 297 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
9. Zo zmluvy označenej ako smluova o zápůjčce (zmluva o úvere) č. 510998 zo dňa 17.10.2017 vyplýva, že túto zmluvu uzatvoril žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník. Obsahom záväzku žalobcu bolo poskytnúť v prospech žalovanej bezúčelový úver vo výške 350 eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odmenu vo výške 100 eur, t.j. celkovo v sume 450 eur. Sumu 100 eur titulom odmeny si žalobca žalobou neuplatnil. Úver bol poskytnutý dlžníkovi bezhotovostne na účet dlžníka. Splatenie bolo dojednané ako jednorazové (teda nie v pravidelných opakujúcich sa splátkach). Termín splatnosti úveru bol zo strany žalobcu uvedený ako 30.01.2018, vyplýva to tak zo žaloby ako aj predloženej emailovej komunikácie, ktorú žalovaná inak nespochybnila.
10. Žalovaná nerozporovala tvrdenie, že sumu istiny 350 eur, ktorá jej bola zaslaná bezhotovostne na ňou uvedený bankový účet, vyčerpala. Rovnako nebolo namietané tvrdenie, že žalovaná doposiaľ nesplnil svoj záväzok vo výške 300 eur, keďže dňa 12.02.2018 uhradila sumu 50 eur, ktorá bola použitá na čiastočnú úhradu nároku žalobcu.
11. Vzhľadom na to, že na strane žalobcu vystupuje subjekt z iného členského štátu EÚ (spoločnosť so sídlom v Českej republike), ide o spor s cudzím prvkom, a preto súd najskôr riešil, či má právomoc prejednať tento spor a aké právo je rozhodné, právo ktorého štátu je nutné aplikovať. Súd konštatuje, že právomoc na prejednanie sporu má, a to v zmysle čl. 18 Nariadenia EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Je nepochybné, že žalobca vystupoval ako dodávateľ, teda podnikateľ, ktorý poskytuje úvery a pôžičky v rámci svojej obchodnej činnosti, čo vyplýva aj z výpisu z jeho obchodného registra. Žalovaná je fyzickou osobou, ktorej boli peňažné prostriedky poskytnuté na svoju osobnú spotrebu, teda má postavenie spotrebiteľa. Žalovanámá bydlisko v SR, a preto slovenský súd má právomoc vec prejednať.
12. Čo sa týka určenia rozhodného práva, súd použil NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Súd
uvádza, že v bode 4 predložených všeobecných obchodných podmienok je zakotvená voľba práva v prospech právneho poriadku Českej republiky. Súd ale konštatuje, že takáto „dohoda“ nenapĺňa kritériá čl. 3 uvedeného nariadenia, nakoľko táto bola zakotvená vo všeobecných obchodných podmienkach veriteľa jednostranne ním, bez možnosti zmeny, a teda táto bola vopred naplánovaná veriteľom bez možnosti participácie dlžníka na takejto voľbe. V konečnom dôsledku tak ide len o voľbu veriteľa, ktorý jednostranne koncipuje obchodné podmienky, bez možnosti zmeny v prípade, že dlžník by s takýmto predformulovaným ustanovením nesúhlasil. V danom prípade tak sa nemôže jednať o výslovnú dohodu oboch zmluvných strán ohľadom voľby právneho poriadku. Otázne je, či vzhľadom na rozsah a množstvo zmluvných dojednaní, ktoré sú tiež obsahom všeobecných podmienok, spotrebiteľ vôbec vie, že podaním žiadosti o úver vlastne súhlasí s tým, aby sa právne vzťahy spravovali cudzím právom, a teda otázna je vôbec vôľa spotrebiteľa uzavrieť s veriteľom dohodu o voľbe práva, ktorá by tak bola neplatná pre nedostatok vôle spotrebiteľa podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Súd však uvádza, že vzhľadom na „zakamuflovanine“ voľby rozhodného práva do obchodných podmienok medzi desiatky ďalších ustanovení nie je možné túto dohodu považovať za jasnú a výslovnú obojstrannú dohodu v zmysle čl. 3 nariadenia. Súd preto z týchto dôvodov konštatuje, že na voľbu práva neprihliadol a uplatnil čl. 6 ods. 1 cit. nariadenia (ktorý platí v prípade obsancie voľby práva), podľa ktorého bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny, a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Vychádzajúc z tohto ustanovenia tak súd konštatuje, že rozhodným právom podľa cit. článku je právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, teda právo slovenské. Okrem už vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré súd neakceptoval veriteľom do obchodných podmienok vsunutú voľbu práva, súd uvádza, že v zmysle čl. 6 ods. 2 nariadenia voľba práva v žiadnom prípade nemôže spotrebiteľ zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným. To znamená, že aj keby teoreticky súd posúdil dohodu o voľbe českého práva ako prípustnú a akceptoval by ju, kogentné ustanovenia slovenského právneho poriadku, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľa by nemohli byť obídené a nimi by napriek tomu bolo nutné sa riadiť v prospech spotrebiteľa (viď ďalej časť o uplatnení úrokov z omeškania neprípustne nad rámec kogentných ustanovení slovenského právneho poriadku).
13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
14. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
15. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, (1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. (2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. (3) Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. (5) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
16. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
17. Podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
18. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., účinného v rozhodnom čase, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
19. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaná ako dlžník a žalobca ako veriteľ uzatvorili dňa 17.10.2017 zmluvu na diaľku, na základe ktorej boli žalovanej poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazala vrátiť. Uvedené tvrdenia žalovaná nenamietala. Vzhľadom na označenie žalovanej v zmluve mal súd preukázané, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy a čerpaní prostriedkov nekonala v rámci svojho podnikania, zamestnania alebo povolania. Ide teda zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Písomná forma právneho úkonu bola zachovaná, keďže zmluva bola uzatvorená elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytiť obsah právneho úkonu a určiť osobu, ktorá právny úkon urobila. Súd posúdil uvedený právny úkon čo do zmluvného typu ako zmluvu o pôžičke, nakoľko na základe nej veriteľ poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky reálne prevodom na určený bankový účel, čím sú splnené podmienky podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Žalobca si uplatnil len sumu požičaných finančných prostriedkov v sume 300 eur bez poplatkov a odplát (nežiada v zmluve dojednanú sumu 100 eur), pretože žalovaná uhradila z požičanej sumy sumu 50 eur.
20. Žalobca podľa názoru súdu preukázal platné uzavretie zmluvy o pôžičke a naplnenie všetkých podstatných náležitostí predmetnej zmluvy t.j. a) reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej ako dlžníkovi, ktorá ani nerozporovala výšku a poskytnutie prostriedkov, b) dočasnosť zmluvného vzťahu, c) povinnosť žalovanej vrátiť peniaze. Keďže žalobca splnil svoj zmluvný záväzok zo zmluvy o pôžičke a reálne poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 350 eur, pričom žalovanej vznikla povinnosť žalobcovi vrátiť požičanú sumu do 30.01.2018 a žalovaná túto svoju povinnosť nesplnila v celom rozsahu, bolo právne dôvodné žalobe o zaplatenie istiny t.j. o zaplatenie sumy 300 eur vyhovieť. Táto suma predstavuje iba istinu, ktorú žalovaná nevrátila žalobcovi (požičala si 350 eur a zaplatila mu sumu 50 eur), bez akýchkoľvek ďalších úrokov a poplatkov.
21. Žalobca si pôvodne v žalobe uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy. S poukazom na to, že už v rámci upomínacieho konania žalobca netrval po výzve súdu na tejto výške ako ani na úhrade nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v sume 12 eur, súd sa tým už viac v tomto konaní nezaoberal.
22. Súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. K prvému dňu omeškania so sumou 350 eur ako aj následne so sumou 300 eur, úroková sadzba predstavovala 5,00 % ročne, ako základná úroková sadzba ECB 0,00 %) plus 5 % v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z , a preto súd priznal úroky z omeškania v sadzbe 5% ročne z dlžných súm.
23. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej ako CSP), ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
24. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
25. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania. Súd nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mal postupovať podľa § 257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.
Poučenie:
Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Nitra.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie (§ 127 CSP), proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že ( § 365 ods. 1 CSP) a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP) .