Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-2S-45-2022.pdf
PDF · 166.53 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PO-2S/45/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jany Raganovej a z členov senátu JUDr. Tomáša Kuruca a JUDr. Pavla Doriča, PhD. v právnej veci žalobcu: LUJAN Plus, s.r.o., so sídlom: Mengusovce 117, IČO: 36 681 172, právne zastúpený: advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, AK Košice, ul. Gelnická č. 33, Košice, IČO: 11 993 448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, Banská Bystrica v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: 101987186/2022 z 14.07.2022 takto
r o z h o d o l :
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu ako aj z doterajšieho priebehu súdneho konania sú známe tieto skutočnosti:
- žalobca si za zdaňovacie obdobie september 2010 uplatnil nadmerný odpočet vo výške 31.237,70 eur;
- u žalobcu bola dňa 20.12.2010 začatá daňová kontrola, ktorá bola ukončená dňa 17.01.2013 prejednaním protokolu č. 9712402/5/3768736/2012 zo dňa 18.12.2012;
- dňa 22.01.2013 vydal správca dane Dodatočný platobný výmer č. 9712402/5/ 251017/2013/Kuč, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Z.z. v nadväznosti na § 165 ods.5 zákona č. 563/2009 Z.z. žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 2.742,72 eur, a teda nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010 a určená vlastná daňová povinnosť v sume 2.742,72 eur (išlo v poradí o prvé rozhodnutie správcu dane);
- o odvolaní žalobcu ako daňového subjektu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/228684/2013, ktorým dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- správca dane vydal dňa 15.11.2013 rozhodnutie číslo: 9712402/5/5093483/013 (v poradí druhé rozhodnutie správcu dane), ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 2.742,72 eur, a teda nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010 a určená vlastná daňová povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- o odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1100305/1/118307/2014/2057 zo dňa 07.03.2014, ktorým zrušil rozhodnutie správcu dane číslo: 9712402/5/5093483/ 013 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- dňa 24.11.2014 vydal správca dane rozhodnutie č. 9712401/5/5097445/2014/4204 (v poradí tretie rozhodnutie správcu dane), v ktorom opätovne žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo
výške 2.742,72 eur, a teda nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010 a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- o odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný dňa 20.02.2015 rozhodnutím č. 1100305/1/80056/2015/5057 tak, že opätovne zrušil rozhodnutie správcu dane a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- dňa 22.06.2015 vydal správca dane rozhodnutie č. 989654/2015 (v poradí štvrté rozhodnutie správcu dane), ktorým opätovne žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty vo výške 2.742,72 eur, a teda nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 31.237,10 eur za mesiac september 2010 a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- v poradí štvrté rozhodnutie správcu dane žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím zo dňa 16.12.2015 č. 1779002/2015 potvrdil.
II.
Priebeh súdneho konania vo vzťahu ku predchádzajúcemu administratívnemu konaniu
2. Proti rozhodnutiu žalovaného číslo: 1779002/2015 zo dňa 16.12.2015 podal žalobca správnu žalobu na Krajskom súde v Prešove, ktorá bola rozsudkom číslo konania: 1S/7/2016-50 zo dňa 25.10.2016 zamietnutá.
3. O kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 zo dňa 22.08.2018, ktorým zmenil tento rozsudok tak, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1779002/2015 zo dňa 16.12.2015 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky skonštatoval, že daňová kontrola, ktorá začala dňa 20.12.2010 a bolo ukončená prerokovaním protokolu dňa 17.01.2013 trvala 2 roky a 27 dní a v danom prípade tak došlo zo strany žalovaného ako aj správcu dane k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 17 zákona o správe daní; správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly, daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho použiť a ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto kontroly je rovnako nezákonné (body 20, 21, 24 odôvodnenia rozsudku).
III.
Administratívne konanie po vrátení veci
4. Na základe tohto záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 správca dane vydal dňa 17.12.2018 rozhodnutie č. 102615895/2018 o zastavení daňového konania vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiaca september 2010.
5. Dňa 28.12.2018 vrátil správca dane daňovému subjektu nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie mesiaca september 2010 vo výške 31.237,70 eur.
6. Žiadosťou zo dňa 01.08.2019 doručenou správcovi dane dňa 02.07.2019 požiadal žalobca o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania podľa ustanovenia § 35b ods.5 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
7. V I. bode žiadosti žalobca uviedol tieto skutočnosti:
- Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 989654/2015 z 22.06.2015 nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za september 2010 v sume 31.237,70 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.742,72 eur;
- Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky na základe výsledkov súdneho konania rozhodnutím č. 102452749/2018 zo dňa 04.12.2018 rozhodnutie Daňového úradu Prešov z 22.06.2015 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie;
- Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 102615895/2018 zo dňa 17.12.2018 konanie zastavil a zadržiavanú sumu nadmerného odpočtu za september 2010 žalobcovi vrátil.
8. V bode II. žiadosti uviedol, že:
- podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované;
- z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt z podaného daňového priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2010 a povinnosti vyplývajúce pre správu pre správcu dane zo zrušeného rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo dňa 22.06.2015.
9. Správca dane nevyhovel tejto žiadosti a oznámil to žalobcovi oznámením číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019 s tým, že mu nevznikol nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2010.
IV.
Súdne konanie vo veci preskúmania opatrenia Daňového úradu Prešov číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019
10. Proti tomuto oznámeniu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove Rozsudkom sp. zn.: 3S/43/2019 zo dňa 15.12.2021 tak, že zrušil oznámenie Daňového úradu Prešov, pobočky Poprad číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019 a vrátil vec tomuto správcovi dane na nové konanie. Krajský súd v Prešove v rozsudku v bode 60. odôvodnenia uviedol, že v danom prípade žalovaný nesprávne posúdil žiadosť žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia o úroku z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu v zmysle § 165 ods. 1, 7 Daňového poriadku s odkazom na § 35b ods. 5 tretia veta zákona č. 511/1992 Z.z. ako žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v spojení s § 79 ods. 3 Daňového poriadku. V bode 61. odôvodnenia zároveň Krajský súd v Prešove poukázal na to, že vo vzťahu k bodu II. žiadosti žalobcu zo dňa 01.07.2019 v napadnutom oznámení žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval, a teda je pre absenciu akýkoľvek dôvodov oznámenie správcu dane absolútne nepreskúmateľné. Záverom zaviazal žalovaného – správcu dane opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 01.07.2019 tak, ako to naznačil krajský súd v tomto rozsudku.
V.
Administratívne konanie po vrátení veci
11. Po vrátení veci správca dane vydal rozhodnutie č.100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, ktorým priznal žalobcovi podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. úrok z nadmerného odpočtu v sume 3.755,30 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 31.237,70 eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane popísal skutkový stav, uviedol aké sadzby použil pri výpočte úroku podľa §79a zákona č. 222/2004 Z.z. a zároveň určil ako dátum začatia lehoty pre výpočet úroku deň 28.06.2011, t.j. prvý deň nasledujúci po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu t.j. 28.06.2011 až do dňa vrátenia t.j. do 28.12.2018.
12. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie – má za to, že správca dane aplikoval na vec nesprávnu právnu normu nakoľko mal postupovať podľa § 156 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165 ods.1 a 7 Daňového poriadku s tým, že aplikáciou nesprávnej právnej normy došlo k porušeniu zákona č. 222/2004 a zákona č. 563/2009 Z.z.. Podľa neho ustanovenie § 156 Daňového poriadku v nadväznosti na § 165 ods1 a ods.7 Daňového poriadku predpokladá neoprávnené, nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov, teda tak, ako bol definovaný sankčný úrok v ustanovení § 35b ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. na rozdiel od úroku podľa §79a zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré predpokladá oprávnené teda zákonné zadržiavania finančných prostriedkov počas daňovej kontroly. Ďalej poukazoval na to, že v dôsledku zmeny právnej úpravy nemôže dôjsť k zásahu do práv účastníka konania, namietal začiatok určenia lehoty na výpočet úroku na vrátenie nadmerného odpočtu keď mal za to, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vznikol ku dňu 27.12.2010 a od tohto
dňa bol nadmerný odpočet neoprávnene zadržiavaný a namietal aj to, že mu nebola daná odpoveď na jeho žiadosť o priznanie úroku z omeškania.
13. Žalovaný svojím rozhodnutím č. 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 potvrdil rozhodnutie správcu dane č.100752151/2022 zo dňa 06.04.2022. V odôvodnení poukázal na zistený skutkový stav a po právnej stránke poukázal na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z o dňa 30.10.2019 sp.zn.: Snj 36/2019 (zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov 6/2019), ktorým došlo k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Uzavrel, že postup správcu bol správny, keď postupoval podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. kde je dostatočné pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu a vydané rozhodnutie je v súlade s právom EÚ. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane mal aplikovať na vec ustanovenie § 156 v nadväznosti na § 165 ods.1 a 7 Daňového poriadku poukázal na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ z ktorých vyplýva, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktorý by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality a vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží stanoviť podmienky za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ďalej uviedol, že v tejto súvislosti bolo do právneho poriadku do zákona č. 222/2004 Z.z. zavedené ustanovenie § 79a, a to s účinnosťou od 01.01.2017, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a podmienky priznávania tejto náhrady. A pokiaľ ide o zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly takéto zadržanie je oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov.
VI.
Správna žaloba
vo veci priznaného úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu
14. V správnej žalobe, ktorou sa žalobca domáha zrušenia tak rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 ako aj rozhodnutia správcu dane – Daňového úradu Prešov číslo: 100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, uvádza tieto žalobné námietky: nesprávne právne posúdenie veci (§ 191 ods.1 písmeno c) SSP) a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods.1 písm. g) SSP).
15. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia v nej namieta to, že na zistený skutkový stav aplikoval žalovaný ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. a teda skutkový stav podriadil pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje a k tomuto uvádza:
- použitie ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu je v rozpore s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti a nepriznanie právnych nárokov z týchto vzťahov je v rozpore s pravidlom upraveným v ustanovení § 165 ods.1 Daňového poriadku a nepriznaním úroku vo výške podľa § 156 v nadväznosti na § 165 ods.7 Daňového poriadku správne orgány založili systém pravej retroaktivity;
- pokiaľ správca dane hovorí, že postupoval podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. žalobca poukazuje, že nadmerný odpočet bol zadržiavaný nielen počas daňovej kontroly, ale aj dlho po jej skončení, čo vylučuje aplikáciu § 79a zákona 222/2004 resp. postup v zmysle stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: Snj36/2019;
- aplikácia stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj 36/2019 nie je možná, pretože skutkový stav v tejto veci nie je totožný so skutkovým stavom vo veci Kovozber, ktorá vec bola riešená Súdnym dvorom EÚ vo veci C-120/15, na ktorý sa tomto prípade odvoláva stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn.: Snj 36/2019, pretože v prípade daňového subjektu Kovozber sa kontrola skončila bez nálezu a správca dane počas kontroly zákonným spôsobom zadržiaval nadmerný odpočet (neriešil otázku úroku z dôvodu nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov po ukončení daňovej kontroly);
- namieta, že žalovaný účelovo nerozlišuje medzi § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. a § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 7 Daňového poriadku, ktoré podľa názoru žalobcu nie je možné zamieňať;
- podľa názoru žalobcu ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. ponecháva štátu čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nároku na nadmerná odpočet, a teda ide o zákonné zadržiavanie nadmerného odpočtu po dobu nevyhnutnú na daňovú kontrolu, úrok v tomto prípade nie je sankcia, je to platba kompenzačná a oproti tomu § 156 Daňového poriadku v nadväznosti na §165 ods.1 a ods.7 Daňového poriadku predpokladá neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov – tu ide o sankcionovanie správcu a reparovanie škody;
- súčasne poukazuje na to, že týmto rozdielnym inštitútom daňového práva zodpovedajú aj rozdielne sadzby a to ustanoveniu § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. sadzba 2% alebo 1,54% a úrok predstavuje platbu kompenzačného charakteru a ustanoveniu § 156 Daňového poriadku sadzba 15% a tento úrok predstavuje sankcionovanie správcu dane a reparovanie škody z dôvodu neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov daňového subjektu;
- v tomto prípade ide nie o kompenzáciu, ale o sankciu za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu a poukazuje na ustanovenie § 35b ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktoré hovorí o tom, čo sa považuje za obdobie neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov;
- podľa žalobcu v jeho prípade bol nadmerný odpočet za mesiac september 2010 neoprávnene zadržiavaný od 27.12.2010 a od uvedeného dňa by sa mal počítať úrok z omeškania;
- poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018, v ktorom tento zdôraznil potrebu ústavnokonformného výkladu právnej normy a zaujal stanovisko k aplikácii § 165 ods.1 Daňového poriadku;
- má za to, že je vylúčené, aby v dôsledku zmeny právnej úpravy bolo zasiahnuté do subjektívnych práv daňového subjektu a keďže daňový poriadok neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa § 35b ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (podľa tohto ustanovenia mal daňový subjekt v prípade nesprávneho vyrubenia dane voči správcovi dane zákonom garantovaný nárok vo forme sankčného úroku) no za účelom zachovania zásadných princípov právneho štátu a ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti je potrebné prijať ústavnokonformný výklad ustanovenia § 165 ods.1 DP a je potrebné aplikovať ustanovenie § 165 ods.7 Daňového poriadku s tým, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
16. V námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy žalobca uviedol:
- že sa v rozpore s ustanovením § 74 ods.2 prvá veta Daňového poriadku nevysporiadal s odvolacími námietkami – konkrétne s námietkou pod bodom 8, 9, 10, 11 a 12 odvolania;
- v odvolacej námietke pod bodom 8 žalobca namietal, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní, poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR ohľadom princípu právnej istoty a princípu ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti z pohľadu retroaktivity právnych noriem v prípade stratu starej a novej právnej normy, pričom s touto podstatnou námietkou sa žalovaný nevysporiadal;
- v odvolacej námietke pod bodom 9 poukázal žalobca na svoju žiadosť z 14.01.2019, kde žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania a sám správca dane mu oznámil, že právna úprava v Daňovom poriadku neupravuje priznanie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané nadmerné prostriedky, no v rozhodnutí zo dňa 06.04.2022 už priznáva úrok z omeškania podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z., žalobca túto skutočnosť namietal v odvolaní no žalovaný sa s tým podľa § 74 ods.2 Daňového poriadku nevysporiadal, k tomuto poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn.: I.ÚS 241/07 z ktorého vyplýva, že za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad sú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie (in dubio mitius) a zákon s viac než jedným možným výkladom je nutné vykladať v prospech subjektívnych práv a nie v prospech záujmov verejnej moci;
- taktiež sa nevysporiadal s odvolacou námietkou uvedenou v bode 10 odvolania, kde poukazoval žalobca na to, že ak podľa skôr účinnej právnej úpravy mal daňový subjekt voči správcovi dane garantovaný nárok vo forme sankčného úroku (§ 35b ods.6 zákona č. 511/1992 Zb.) v podmienkach právneho štátu by bolo neprípustné tento nárok nepriznať, a to aj v prípade, ak neskoršia právna úprava takýto nárok nestanovuje a je vylúčené, aby v dôsledku zmeny právnej úpravy bolo negatívne zasiahnuté do práv daňového subjektu subjektívnych;
- poukazoval na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil potrebu ústavnokonformného výkladu právnej normy a zaujal stanovisko k aplikácii ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku.
VII.
Vyjadrenie žalovaného
17. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.09.2022 uviedol, že pri vydávaní napadnutého rozhodnutia bral do úvahy a vychádzal zo stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj 36/2019 z 30.10.2019, ktoré zjednotilo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, s ktorým sa plne stotožňuje, pričom poukázal na to, že senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú jednotné v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31.12.2016, čo je aj daný prípad. Poukazuje na to, že neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov, na ktoré poukazuje žalobca, riešila právna úprava v čase od 01.01.2004 do 31.12.2011 a Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 nemá právnu úpravu sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Podľa žalovaného je pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dané v ustanovení § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. Postup správcu dane pri vydávaní rozhodnutia bol správny a žalovaný sa s tým stotožnil.
VIII.
Replika žalobcu, duplika žalovaného
18. Žalobca v replike zo dňa 03.10.2022 zotrval na dôvodoch správnej žaloby a v krátkosti reagoval na vyjadrenie žalovaného.
19. Replika bola zaslaná žalovanému, ktorý na ňu duplikou nereagoval.
IX.
Konanie pred správnym súdom
20. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“).
21. Na prejednanie veci samej Správny súd v Košiciach nariadil na základe žiadosti žalobcu pojednávanie na deň 19.11.2024, na ktorom právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe.
22. Správny súd uznesením na tomto pojednávaní prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného pred Veľkým senátom na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn: 19Svs/4/2024 z dôvodu, že sa tam riešila otázka, ktorá mohla mať význam na rozhodnutie v predmetnej veci.
23. Po rozhodnutí vo veci vedenej pred Veľkým senátom na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn.: 19Svs/4/2024 správny súd uznesením č. konania PO-2S/45/2022-66 zo dňa 13.05.2025 rozhodol o pokračovaní v konaní.
24. Dňa 02.09.2025 doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn: II.ÚS 152/2025 z 11.06.2025, ktorým došlo k judikatórnemu posunu vo veci otázky riešenej v prebiehajúcom súdnom konaní.
25. Na pojednávaní konanom dňa 09.09.2025 rozhodol správny súd vo veci za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť riadne a včas ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.
X.
Relevantná právna úprava
26. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
27. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31.decembru 2011), správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 1b) Napríklad zákon č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č.211/2003 Z.z., zákon č.104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákon č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákon č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
28. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (účinného k 31. decembru 2011), správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
29. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného k 25. novembru 2011), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ
nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
30. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH (účinného k 25. novembru 2011), ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.
31. Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017), ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4), platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
32. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (účinného od 1. januára 2017), platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) do dňa jeho vrátenia vrátane.
33. Podľa § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty - prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 (pozn. pôvodne ods. 4) bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
34. Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
35. Podľa § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok), sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
36. Podľa § 156 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.
37. Podľa § 156 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) Správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku
alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
38. Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
XI.
Právny názor správneho súdu
39. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 100752151/2022 zo dňa 06.04.2022, ktorým tento priznal žalobcovi na základe jeho žiadosti o priznanie úroku z omeškania z neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. vo výške 3.755,30 eur.
40. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
41. Kľúčovou právnou otázkou v predmetnej veci bolo, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu – úrok z omeškania za zadržanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september 2010 počas súvisiacej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ukončeného zastavením konania rozhodnutím zo dňa 17.12.2018 z dôvodu nezákonnej daňovej kontroly a vrátením nadmerného odpočtu DPH dňa 28.12.2018.
42. Po preskúmaní administratívneho spisu, po oboznámení sa so žalobnými námietkami ako aj s vyjadrením žalovaného má správny súd za to, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, a to tak v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj v námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a z uvedených dôvodov – podľa § 191 ods.1 písm. c) a g) Správneho súdneho poriadku správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 a vrátil mu vec na nové konanie.
43. V prvom rade považuje správny súd za potrebné poukázať na právnu úpravu nároku – sankčného úroku a nároku - náhrady zo zadržaného nadmerného odpočtu:
- zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v ustanovení § 35b obsahoval právnu úpravu sankčného úroku – uvedená právna úprava bola účinná v období od 01.01.2004 do 31.12.2011 – úprava sankčného úroku bola jednotná a nerozlišovala dôsledne medzi úrokom z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov (preplatkov) a úrokom za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré boli ukončené v prospech daňového subjektu;
- zákon č. 563/2009 Z.z. - Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 nemá právnu úpravu sankčného úroku tak ako to bolo v zákone č. 563/2009 Z.z.;
- zákon č. 563/2009 Z.z. – Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje ustanovenie § 165 ods.7 (ktoré je účinné od 01.01.2012) podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona za súčasného znenia ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované;
- zákon č. 563/2009 Z.z. – Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 obsahuje s účinnosťou od 01.01.2012 ustanovenie § 156 ktoré upravuje úrok z omeškania, ktorý správca dane je oprávnený uplatniť voči daňovému subjektu;
- s účinnosťou od 01.01.2017 zákonodarca zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z pridanej hodnoty a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa daňový poriadok a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov zakotvil do zákona č. 222/2004 Z.z. ustanovenie § 79a ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu.
44. Z uvedeného je teda zrejmé, že právna úprava zákona č. 511/1992 Zb. v období od 01.01.2004 do 31.12.2011 obsahovala úpravu sankčného úroku z omeškania zo zadržaného nadmerného odpočtu a úprava zákona č. 563/2009 Z.z., ktorý nahradil zákon č. 511/1992 Zb, takúto úpravu neobsahuje a obsahuje len úpravu úroku z omeškania v prospech správcu dane v ustanovení § 156. Až následne v reakcii na uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci KOVOZBER C-120/15 zákonodarca novelizoval s účinnosťou od 01.01.2017 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty o právnu úpravu § 79a ktorá hovorí o úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu.
45. Súčasne správny súd považuje za potrebné uviesť, že v súvislosti s nastolenou právnou otázkou a argumentáciou tak žalobcu ako aj žalovaného vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi (i) úrokom z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov (preplatkov) a (ii) náhradou (úrokom) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré boli ukončené v prospech daňového subjektu. Rozlišujúcim aspektom je práve aspekt protiprávnosti a sankčná povaha týchto náhrad. Zatiaľ čo pri úroku z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov ide o paušalizované odškodnenie daňového subjektu a sankcionovanie správcu dane za porušenie lehôt a jeho povinností pri vyplácaní daňových preplatkov a iných finančných nárokov daňového subjektu, v prípade náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je tomu inak a ide tu o kompenzáciu za oprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu daňovými orgánmi počas zákonom stanovenej doby, po ktorú legitímne vykonávajú konanie za účelom zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu. V tomto smere (odlíšenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov vo výške nadmerného odpočtu a legitímneho zadržiavania nadmerného odpočtu) sa správny súd stotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou v správnej žalobe.
46. Pri posudzovaní nastolenej otázky je teda podľa názoru správneho súdu potrebné brať zreteľ na to, že na jednej strane tu síce stojí právo štátu na zadržanie nadmerného odpočtu, ktoré právo samotný Súdny dvor Európskej únie uznal, že je legitímnym právom členského štátu zadržať uplatnený nadmerný odpočet DPH za účelom kontroly jeho oprávnenosti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci C-289/94, C-340/95, C- 401/95, C-47/96, bod 41) (a tomu zodpovedajúca povinnosť daňového subjektu strpieť v nevyhnutnej a legitímnej dobe zadržanie nadmerného odpočtu avšak na strane druhej tu stojí právo daňového subjektu a tomu zodpovedajúca povinnosť štátu kompenzovať daňovému subjektu straty na hodnote sumy zadržaného nadmerného odpočtu, ktoré mu vznikli v dôsledku plynutia času po uplynutí primeranej, nevyhnutnej a legitímnej doby konania štátu (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kovozber z 21.októbra 2015, C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež vo veci technoRent International a i. z 12. mája 2021, C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37).
47. Ako je zrejmé z rozhodnutia správcu dane, ten o žalobcom ako daňovým subjektom v žiadosti uplatnenom nároku na úrok z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodol ako o nároku na úrok podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z., teda ako o nároku na náhradu zo žalobcom ako daňovým subjektom uplatneného nadmerného odpočtu zadržiavaného správcom dane počas daňovej kontroly.
48. Právna úprava náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu bola vložená s účinnosťou od 1. januára 2017 do § 79a a nasl. zákona o DPH (viď bod 34 odôvodnenia tohto rozsudku). Predmetné ustanovenie bolo do zákona č. 222/2004 Z.z. zákonodarcom vložené ako reakcia na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci KOVOZBER C-12/15, v zmysle ktorého v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Súčasne s touto právnou úpravou do zákona č. 222/2004 Z.z. bolo zakotvené ustanovenie § 85ke (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017) podľa ktorého: „Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.1,2 alebo ods.5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §79 ods.1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 105 vrátane.“ Druhou vetou ustanovenia § 85ke zákona o DPH bola spod aplikácie § 79a zákona o DPH vylúčená skupina prípadov, v ktorých bola daňová kontrola skončená do 31. decembra 2016.
49. V tomto kontexte je relevantné na mieste uviesť, že predmetnou právnou úpravou - vylúčením nároku na náhradu (úrok) zo zadržania nadmerného odpočtu a ich súladom s únijným právom sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 (publikované ako R 56/2019; ďalej len „stanovisko“) uviedol: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ Orgány verejnej správy sú teda povinné zdržať sa aplikácie druhej vety ustanovenia § 85ke zákona č. 222/2004 Z.z., ktoré hovorí len o tom, že sa ustanovenie § 79a nevzťahuje na konania skončené do konca roka 2016, pričom prvá veta nedotknutá týmto stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR hovorí o okruhu tých právnych vzťahov na ktoré je možné túto právnu úpravu v ustanovení § 79a vztiahnuť do minulosti – ide o formu nepravej retroaktivity – neskončené daňové kontroly do 31.12.2016.
50. Správny súd poukazuje na to, že až do prijatia Nálezu Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo dňa 12.06.2025 bola rozhodovacia prax správnych súdov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 ustálená.
51. Avšak prijatím Nálezu Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 152/2025 zo dňa 12.06.2025 došlo k významnému judikatórnemu posunu v právnom nazeraní na aplikáciu ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z.
52. Ústavný súd SR v tomto Náleze sp. zn.: II.ÚS/152/2025 vo veci sťažovateľa: ZSE Elektrárne, s.r.o., SPP Kompresorová stanica 3, Trakovice, IČO : 36 239 593 proti Rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn.: 1Sžfk/4/2021 z 27.03.2024 sp.zn.: II.ÚS/152/2025 vyslovil v bode 35 Nálezu právny názor na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn.: Snj 36/2016, z ktorého vychádzal aj žalovaný vo svojom rozhodnutí v zmysle ktorého: „S prihliadnutím na účel zjednocujúceho stanoviska je preto potrebné nahliadať na jeho účinky a „čítať“ jeho obsah ako odporúčanie alebo návod na úvahy pre jednotlivé vnútroštátne orgány, ktoré sú vo svojej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok
smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov so zohľadnením aktuálnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, aj napriek absencii relevantnej právnej úpravy v rozhodnom období.. Podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v bode 33 nálezu: „Výkladové zjednocujúce stanovisko nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu právnej normy daňového práva. Účelom výkladového stanoviska je zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax formou zjednotenia výkladu sporných otázok, nie utvárať právne normy daňového práva, či ukladať povinnosti štátnym orgánom. Od výkladového stanoviska nemožno odvodiť retroaktívnu priamu aplikáciu právnej normy, nie je preň dostatočným právnym základom a nemožno takto vyplniť právne vákuum na priznanie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet v prípade daňových kontrol ukončených do 31. decembra 2016. Ak aj stanovisko malo za cieľ dosiahnuť aplikabilitu §79a na tieto sporné prípady, výslovne to neuvádza, hovorí len o zdržaní sa aplikácie druhej vety § 85ke.“ “V bode 34 Nálezu Ústavný súd SR vyslovil, že priama retroaktívna aplikácia § 79a zákona o DPH bez zákonného zmocnenia len na základe Zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu na tieto daňové kontroly je ústavne neakceptovateľná. Ústavný súd preto v bode 35 uzavrel, že: „Pri rozhodovaní o úrokoch v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016 je potrebné vychádzať z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a skúmať, či bola daňová kontrola vykonaná v primeranej lehote s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Kritériá uvedené v neskoršom právnom predpise – v ustanovení § 79a - výška úroku, spôsob jeho určenia a lehota 6 mesiacov kontroly počas ktorej sa neúročí je možné vziať podľa názoru Ústavného súdu SR do úvahy ako pomocný ukazovateľ pri zvažovaní konkrétnych okolností veci na základe priamej aplikácie čl. 183 smernice v rámci aktuálnej judikatúra Súdneho dvora EÚ. Nie je však možné §79a zákona o DPH priamo aplikovať, brať za právny základ rozhodnutia s poukazom na stanovisko najvyššieho súdu“ (bod 35 odôvodnenia Nálezu).
53. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru prezentovaného v predmetnom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky má správny súd za to, že tak správca dane ako aj v zhode s ním žalovaný vec žalobcu nesprávne právne posúdili, keď o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu podľa § 35b ods.5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodli podľa §79a zákona č. 222/2004 Z.z. s poukazom na Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn.: Snj 25/2019 z 30.10.2019, čím porušili právo žalobcu na jeho súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj požiadavka, aby na vec žalobcu boli aplikované relevantné platné a účinné právne normy za použitia ústavno–súladného výkladu. Aplikáciou ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. na prípad žalobcu, u ktorého bola daňová kontrola zastavená z dôvodu nezákonnosti porušili zákaz retroaktivity, keď na jeho prípad aplikovali ustanovenie §79a zákona č. 222/2004 Z.z. na základe zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: Snj 25/2019 z 30.10.2019, ktoré, ako to už vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom Náleze, nemá normotvornú silu a nemôže účinne zabezpečiť, či snáď priamo založiť retroaktívnu aplikáciu normy daňového práva.
54. Oba správne orgány, tak správca dane ako aj žalovaný pri posudzovaní žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania neprihliadli na to, že vo veci daňovej kontroly u žalobcu vykonanej za obdobie september 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko v rozsudku sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 zo dňa 22.08.2018 keď uviedol, že predmetná daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemožno ho použiť a ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto kontroly je rovnako nezákonné (viď bod 3 odôvodnenia tohto rozsudku). Síce tak správca dane ako aj žalovaný túto skutočnosť uvádzajú vo svojom rozhodnutí (správca dane na strane 3 odôvodnenia svojho rozhodnutia číslo: 100752151/2022 zo dňa 06.04.2022 a žalovaný na strane 4 odôvodnenia svojho rozhodnutia číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022), avšak v nadväznosti na ňu vôbec neuvažovali o tom, či v prípade žalobcu išlo o situáciu neoprávneného zadržania nadmerného odpočtu z dôvodu nezákonnej daňovej kontroly alebo o situáciu, kedy bol nadmerný odpočet zadržaný legitímne, tak ako to správny súd uvádza vyššie v ustanovení bodu 36 odôvodnenia tohto rozsudku. V nadväznosti na to sa ani nezaoberali tým, akú právnu úpravu vzhľadom na argumentáciu žalobcu uvedenú v jeho žiadosti o priznanie úroku z omeškania a vzhľadom na vznesené námietky žalobcu v správnej žalobe proti Oznámeniu Daňového úradu Prešov číslo: 101800466/2019 zo dňa 24.07.2019 ktoré bolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 3S/43/2019–65 zo dňa 15.12.2021 – viď bod 10 odôvodnenia tohto rozsudku, by aplikovali na rozhodnutie o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu v prípade, ak by situáciu žalobcu vyhodnotili ako
nezákonné zadržania nadmerného odpočtu z dôvodu nezákonnej kontroly, či by postupovali podľa § 165 ods.1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované a rozhodli by podľa ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb. alebo by postupovali podľa § 165 ods.7 (ktorý je účinný od 01.01.2012), podľa ktorého sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona a následne by uviedli správnu úvahu, ktorá by ich viedla k rozhodnutiu o žiadosti žalobcu o priznanie úroku z omeškania spočívajúcu v uvedení toho podľa akej právnej úpravy by analogicky postupovali, z čoho by odvodzovali nárok žalobcu, akú sadzbu by použili pri rozhodovaní o tomto úroku, z akej sumy by vychádzali a ktorý dátum by považovali za rozhodný pri určení doby, za ktorú by priznali tento úrok.
55. Súčasne správny súd vzhliadol za dôvodnú aj žalobnú námietku žalobcu čo do podstatného porušenie ustanovení pred orgánmi verejnej správy podľa § 191 ods.1 písm. g) Správneho súdneho poriadku, keď z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že tento sa nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu uvedenými pod bodmi 8, 9, 10, 11 a 12 odvolania, čím porušil ustanovenie § 74 ods.2 Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Z obsahu týchto námietok je zrejmé, že v nich poukazuje žalobca na to, že rozhodnutie správcu dane je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa opiera o koncepciu ochrany nadobudnutých práv a o koncepciu ochrany legitímnych očakávaní. Žalovaný vôbec nedal odpoveď žalobcovi na to, prečo postupoval správny orgán v rozpore s touto judikatúrou ani na to, prečo keď žiadosťou zo dňa 14.01.2019 žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania a sám správca dane mu oznámil, že právna úprava v Daňovom poriadku neupravuje priznanie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané nadmerné prostriedky, no v rozhodnutí zo dňa 06.04.2022 mu už priznáva úrok z omeškania podľa § 79a ods.3 zákona č. 222/2004 Z.z. z akého dôvodu aplikoval na jeho prípad práve túto právnu úpravu a prečo neprijal v prípade absencie právnej úpravy ekvivalentu sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ústavno-konformný výklad ustanovenia § 165 ods.1 Daňového poriadku za použitia ustanovenia § 165 ods.7 Daňového poriadku.
56. Podľa § 191 ods.6 Správneho súdneho poriadku právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
57. Úlohou žalovaného po vrátení veci pri posúdení žalobcovho odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov číslo: 101987186/2022 zo dňa 14.07.2022 bude vec opätovne správne právne posúdiť, a to v intenciách vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: II.ÚS 152/2025–48 zo dňa 11.06.2025 ako aj v intenciách právneho názoru správneho súdu uvedeného vyššie, pričom žalovaný si najprv ustáli situáciu žalobcu vo vzťahu k nadmernému odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie september 2010 – vzhľadom na právne závery uvedené v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 5Sžfk/9/2017 zo dňa 22.08.2018, teda či vzhľadom na nezákonnosť daňovej kontroly u neho išlo nezákonné zadržiavanie nadmerného odpočtu alebo o legitímne zadržiavanie nadmerného odpočtu a následne v zmysle odvolacích námietok posúdi, či právne posúdenie žiadosti správcu dane bolo v súlade s aktuálnym právnym názorom najvyšších súdnych autorít a vysporiada sa aj s ostatnými odvolacími námietkami. Následne vzhľadom na výsledok posúdenia odvolania zvolí vhodný spôsob rozhodnutia podľa § 74 Daňového poriadku.
58. Podľa § 167 ods.1 Správny súdny poriadok správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
59. Nakoľko bol žalobca v plnom rozsahu úspešný v tomto konaní, správny súd mu priznal proti žalovanému právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
60. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
61. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 Správny súdny poriadok).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote do 30 dní odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Košiciach. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.