Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cpr-16-2020.pdf
PDF · 123.58 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-5Cpr/16/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudkyňou JUDr. Jankou Majerčíkovou v právnej veci žalobcu: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. Y. XX, XX-XXX, A. - A., W. proti žalovanému: Visteon Electronics Slovakia s.r.o., so sídlom Námestovo 1088, 029 01 Námestovo, IČO: 47 771 089, právne zast.: LawService, s.r.o., Stráž 223, 960 01 Zvolen, IČO: 36 861 723, v pracovnoprávnom spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému s a p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 100%, ktoré mu j e žalobca p o v i n n ý zaplatiť vo výške určenej samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na Okresnom súde Námestovo dňa 13.05.2020 a z dôvodu kauzálnej príslušnosti podľa § 23 Civilného sporového poriadku postúpenou Okresnému súdu Ružomberok dňa 25.05.2020 sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré mu zamestnávateľ oznámil dňa 28.02.2020 v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Zákonníka práce. Pre žalovanú spoločnosť pracoval 17 rokov, najprv v Poľsku, Nemecku, Anglicku, neskôr v Česku a naposledy na Slovensku, od 01.09.2019, na pozícii Senior finančný manažér, na dobu neurčitú, pričom sa dohodli na šesťmesačnom skúšobnom období, počas ktorého mohol zamestnávateľ aj zamestnanec z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu písomne ukončiť pracovný pomer. Oznámenie o skončení pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené v posledný deň skúšobnej doby, 28.02.2020, na konci dňa. V uvedený deň si žalobca ako obvykle plnil svoje pracovné povinnosti, oznámenie o skončení pracovného pomeru ho veľmi prekvapilo, prebehlo v atmosfére, že sa cítil žalobca donútený vyhlásenie podpísať, nemal možnosť sa žiadnym spôsobom odvolať, vyhlásiť, že má záujem pokračovať v zamestnaní. S poukazom na ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce by malo byť oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe doručené zamestnancovi najmenej tri dni pred dňom skončenia pracovného pomeru. Toto ustanovenie má chrániť každého účastníka pracovnoprávneho vzťahu pred neočakávaným skončením pracovného pomeru, keď pracovnoprávny vzťah vzhľadom na svoju osobitnú povahu je chránený na vnútroštátnej i medzinárodnej úrovni vrátane EÚ. Podľa Žalobcu ak nie je porušenie ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka práce nijako sankcionované, nechráni tak nijakého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, najmä zamestnanca, ktorý je spravidla slabšou stranou takéhoto vzťahu a nemá rovnaké materiálne a personálne zázemie ako zamestnávateľ. Žalobca tiež zdôrazňuje, že prax uzatvárania pracovných zmlúv - v rámci jednej zmluvy - na dobu neurčitú s uzatváraním skúšobnej doby narúša význam a účel trvalosti zamestnania a ako taká je v rozpore s právom EÚ. Za v rozpore s právom EÚ považuje Žalobca aj ustanovenia Zákonníka práce, ktoré na jednej strane
odporúčajú (namiesto nakázania) skoršie doručenie vyhlásenia o skončení pracovného pomeru, ale na druhej strane nestanovujú žiadne sankcie za nedodržanie týchto ustanovení.
2. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe, doručenom súdu dňa 08.12.2020 (č.l.71-84 spisu) žiadala žalobu ako oneskorene podanú a nedôvodnú zamietnuť. Potvrdil, že žalovaná v postavení zamestnávateľa a žalobca v postavení zamestnanca uzatvorili dňa 30.08.2019 Pracovnú zmluvu (Employment Agreement), v ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať prácu pre žalovanú na pracovnej pozícii „Senior finančný manažér", pričom žalovaná bola povinná poskytnúť za výkon takejto práce žalobcovi mzdu vo výške podľa Článku VI. tejto zmluvy (ďalej len „Pracovná zmluva"). Žalobca a žalovaná si pracovný pomer dohodli na dobu neurčitú s dňom nástupu do práce 01.09.2019 a šesťmesačnou skúšobnou dobou, pričom sa zároveň dohodli, že zamestnávateľ aj zamestnanec sú počas skúšobnej doby oprávnení skončiť písomne pracovný pomer z akéhokoľvek dôvodu, i bez udania dôvodu (Článok V., Bod 2. Pracovnej zmluvy). Skúšobná doba uzatvoreného pracovného pomeru mala teda trvanie od 01.09.2019 (prvý deň nástupu do práce žalobcu) do 29.02.2020 (vrátane). Dňa 28.02.2020 bolo žalobcovi na pracovisku, v prítomnosti zástupcov žalovanej oznámené, že žalovaná ako zamestnávateľ s ním ukončuje pracovný pomer v skúšobnej dobe. Žalobcovi bol zároveň doručený dokument označený ako „ITEM: NOTICE ON TERMINATION OF EMPLOYMENT IN PROBATION PERIOD", vyhotovený v anglickom jazyku, s dátumom vyhotovenia dňa 13.02.2020 a podpísaný konateľkou žalovanej, p. Sandrou Domingues (oprávnená v mene žalovanej konať samostatne), ktorého obsahom bolo oznámenie o skončení pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe, a to ku dňu 28.02.2020 (ďalej len „Oznámenie o skončení PP v skúšobnej dobe"). Prevzatie jedného vyhotovenia tohto dokumentu Žalobca potvrdil svojím vlastnoručným podpisom a vlastnoručným vpísaním dátumu prevzatia tohto dokumentu (28.02.2020). Prostredníctvom Právneho zástupcu žalovanej bol žalobcovi zaslaný dokument v anglickom jazyku označený ako „Re: Statement to the termination of the Employment contract within the probationary period" s dátumom vyhotovenia dňa 01.04.2020, ktorého obsahom bolo vyjadrenie stanoviska žalovanej, že pracovný pomer žalobcu považuje za skončený zákonným spôsobom ku dňu 28.02.2020 (ďalej len „Stanovisko zamestnávateľa ku skončeniu PP"). Podľa údaju na potvrdení o doručení zásielky č. 91096210942 (dokument doručovaný prostredníctvom kuriéra zásielkovej spoločnosti GLS General Logistics Systems Slovakia s.r.o.) si žalobca uvedený dokument prevzal dňa 03.04.2020. Žalobca následne dňa 13.05.2020 doručil na Okresný súd Námestovo Žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe s dátumom vyhotovenia dňa 30.04.2020 v poľskom jazyku (ďalej len „Žaloba"), ktorá bola postúpená na Okresný súd Ružomberok ako kauzálne príslušný súd v individuálnych pracovnoprávnych sporoch. Žalobca predovšetkým nedodržal prekluzívnu hmotnoprávnu lehotu na podanie Žaloby (§ 36 Zákonníka práce), ktorá je v zmysle § 77 Zákonníka práce dva mesiace odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípade žalobcu sa pracovný pomer „mal skončiť" dňa 28.02.2020, teda v zmysle § 121 ods. 2 a ods. 3 CSP lehota na podanie Žaloby na súde začala plynúť dňa 29.02.2020 a uplynula dňa 29.04.2020. Podľa podacej pečiatky Okresného súdu Námestovo, na ktorý bola Žaloba žalobcu najskôr podaná, je dátumom doručenia Žaloby až deň 13.05.2020, preto by podľa názoru žalovanej mal súd zamietnuť Žalobu bez prejednania veci. Ako aj sám žalobca uvádza, pre žalovanú pracoval na území Slovenskej republiky na základe Pracovnej zmluvy od 01.09.2019. Žalovaná je síce súčasťou tzv. Visteon Corporation, pracovný pomer však uzatvoril žalobca so žalovanou ako so samostatným právnym subjektom, preto bolo možné dohodnúť pre takto uzatvorený nový pracovný pomer skúšobnú dobu, a to až na dobu v trvaní najviac 6 mesiacov v zmysle § 45 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca si bol pri uzatváraní Pracovnej zmluvy vedomý existencie skúšobnej doby v trvaní 6 mesiacov, pričom priamo z ustanovenia Článku V. Bodu 2. Pracovnej zmluvy je zrejmé, že žalobca si bol vedomý aj možnosti skončenia pracovného pomeru kedykoľvek počas skúšobnej doby, nielen zo strany žalovanej ako zamestnávateľa, ale aj zo strany žalobcu ako zamestnanca, a to aj bez udania dôvodu. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu o tom, že si nebol vedomý, že je možné zo strany žalovanej ako zamestnávateľa počas skúšobnej doby kedykoľvek skončiť pracovný pomer. Uvedené ustanovenie Pracovnej zmluvy korešponduje aj s ustanovením § 72 ods. 1 prvá alinea Zákonníka práce o možnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, preto bolo uvedené ustanovenie Pracovnej zmluvy dohodnuté zákonne. Dohodnutie pracovného pomeru na dobu neurčitú pritom žiadnym spôsobom neovplyvňuje možnosť skončenia takto dohodnutého pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
3. Vo vzťahu ku spôsobu skončenia pracovného pomeru žalovaná uvádza, že poriadková lehota na doručenie písomného oznámenia v trvaní 3 dní pred skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe (poriadkovosť lehoty vyjadrená v § 72 ods. 2 Zákonníka práce výrazom „spravidla") síce nebola dodržaná
(teda pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovanou bol skončený v rovnaký deň, ako bolo žalobcovi doručené Oznámenie o skončení PP v skúšobnej dobe), v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce však takýto postup nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu žalovanej v podobe skončenia pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe. K uvedenej problematike sa ustálená judikatúra súdov SR stavia celkom jednotne. Žalovaná zároveň odmieta tvrdenie o akejkoľvek forme nátlaku na žalobcu pri oznamovaní využitia práva žalovanej ako zamestnávateľa na skončenie pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnancom v skúšobnej dobe.
4. Žalobca vo svojom Vyjadrení zo dňa 16.03.2021 (č.l.121, preklad č.l.139 spisu) k včasnosti podanej žalobe poukázal na Čl. I. § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony došlo k neplynutiu lehôt stanovených v súkromnom práve (ktoré má o. i. zahŕňať aj vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom) na výkon alebo ochranu práv pred súdom, a to v čase od účinnosti tohto zákona, t.j. od 27.03.2020 do 30.04.2020, a teda bola zo strany žalobcu dodržaná dvojmesačná lehota na podanie žaloby. Ďalej zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v podanej žalobe, na doplnenie vyjadril svoj nesúhlas s argumentom žalovanej, že nedodržanie 3- dňovej lehoty pred uplynutím skúšobnej doby na doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe v zmysle § 72 ods. 2 Zákonníka práce nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovnej zmluvy a ak existuje v tomto ohľade judikatúra súdov podporujúca tvrdenie žalovanej, tá je podľa názoru žalobcu v rozpore s medzinárodnými dohodami záväznými pre štát, striktne zakazujúcimi formuláciu ustanovení iba dočasne chrániacich práva jednotlivca a nezaručujúcich skutočnú možnosť vymáhania porušených práv. Ďalej namietol, že skončenie pracovného pomeru mu v mene žalovanej odovzdala osoba, ktorá na to nebola oprávnená, pričom má ísť o osobu p. P. V., ktorý nemal uzatvorenú pracovnú zmluvu so žalovanou a ani nemal mať pracovné povolenie na prácu na Slovensku, t.j. vykonával všetky činnosti v mene žalovanej nelegálne. Žalobca považuje vyhlásenie vôle žalovanej týkajúce sa skončenia pracovného pomeru za nevyhovujúce nielen z dôvodu porušení ustanovení Zákonníka práce, ale aj z dôvodu jeho predloženia neoprávnenou osobou, z čoho sa podľa názoru žalobcu dá vyvodiť záver o takej vade prejavu vôle spôsobujúcej neplatnosť jej vyhlásenia.
5. Žalovaná v podanom vyjadrení zo dňa 20.05.2021 doručenom súdu 21.05.2021 (č.l.170-173 spisu) zotrváva na všetkých svojich skutkových tvrdeniach. Pracovný pomer bol so žalobcom skončený v predposledný, nie v posledný deň skúšobnej doby - teda dňa 28.02.2020, pričom posledným dňom skúšobnej doby bol v zmysle aplikácie § 37 Zákonníka práce o počítaní času deň 29.02.2020 (posledný deň dohodnutej skúšobnej doby - posledný deň 6. mesiaca trvania skúšobnej doby). Posledný deň skúšobnej doby 29.02.2020 pripadol na sobotu, pričom nakoľko sa nejednalo o obvyklý pracovný deň žalobcu ako vtedajšieho zamestnanca žalovanej (teda nebol predpoklad, že žalobca bude zastihnutý na pracovisku) a žalovaná mala záujem dodržať ustanovenie § 38 ods. 1 Zákonníka práce o doručovaní písomností zamestnávateľa týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru zamestnancovi prioritne na pracovisku - preto doručovala žalovaná žalobcovi prejav vôle smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe ešte v predposledný deň skúšobnej doby (teda dňa 28.02.2020), a to priamo na pracovisku. V prípade, že by žalovaná zvolila iný spôsob doručovania písomnosti týkajúcej sa zániku pracovného pomeru žalobcovi za situácie, kedy by bol inak zastihnuteľný aj na pracovisku, ktoré Zákonník práce preferuje ako prioritné miesto doručovania takýchto druhov písomností zamestnávateľa, jednalo by sa o nesprávny postup žalovanej, ktorý by mohol mať za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru so žalobcom z dôvodu nedodržania ustanovenia § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaná ako každý iný zamestnávateľ preferuje dlhodobé trvanie pracovného pomeru so svojimi zamestnancami a preto zvažuje možnosť zotrvania svojho zamestnanca v pracovnom pomere aj po uplynutí skúšobnej doby počas celého trvania skúšobnej doby. Žalovaná sa naopak snaží v čo najväčšej možnej miere udržať si zamestnanosť a pristupovať ku skončeniu pracovného pomeru so svojimi zamestnancami len v prípadoch, keď sa uvedený postup javí ako jediné možné riešenie danej situácie. Ako žalovaná uviedla už vyššie, právo skončiť pracovný pomer v ktorýkoľvek deň trvania skúšobnej doby, a to i bez udania dôvodu, mal aj samotný žalobca, preto ak by dňa 28.02.2020 doručil namiesto žalovanej písomnosť s prejavom svojej vôle skončiť pracovný pomer žalobca, pracovný pomer žalobcu a žalovanej by sa rovnako skončil ku dňu 28.02.2020. Žalovaná rovnako nesúhlasí so žalobcom prezentovaným výkladom ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka práce o charaktere poriadkovej lehoty 3 dní na doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktorá by podľa jeho názoru „mala mať záručnú funkciu chrániacu každého účastníka pracovnoprávneho vzťahu pred neočakávaným skončením pracovnoprávneho vzťahu a tiež poskytnúť stranám čas na dohodu alebo
mediáciu". Žalovaná tiež nesúhlasí s argumentom žalobcu v ktorom tvrdí, že „porušenie ustanovenia § 72 Zákonníka práce a doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru napríklad v posledný deň, ako tomu bolo v prípade žalobcu, nebolo žiadnym spôsobom sankcionované, nechráni to žiadneho účastníka pracovnoprávneho vzťahu, najmä zamestnanca, ktorý je spravidla slabšou stranou takéhoto vzťahu a nemá rovnaké materiálne a personálne zázemie ako zamestnávateľ". 6. Žalovaná ma za to, že využitie možnosti dohodnutia si skúšobnej doby pri vzniku pracovného pomeru je vyjadrením rovnocenného práva zamestnávateľa a zamestnanca pomerne flexibilne sa rozhodnúť, či existuje záujem o ďalšie, dlhodobejšie trvanie pracovného pomeru za vzájomne dohodnutých podmienok v pracovnej zmluve. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe môže byť neočakávanou a prekvapivou udalosťou tak pre zamestnanca, ako aj pre zamestnávateľa. Je nevyhnutné zdôrazniť, že pre prípad, kedy by žalobca nedodržal poriadkovú lehotu troch dní a žalovanej doručil napríklad aj dňa 28.02.2020 prejav vôle smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe (dátumovo končiacej dňa 29.02.2020), pracovný pomer žalobcu a žalovanej by sa rovnako skončil v skúšobnej dobe, a to dňa 28.02.2020. Žalovaná má za to, že ak by zákonodarca mal v úmysle zakotviť prísnejšiu ochranu „najmä zamestnanca ako spravidla slabšej strany takéhoto vzťahu" pred neočakávaným skončením pracovného pomeru v skúšobnej dobe, priamo v ustanovení § 72 ods. 3 Zákonníka práce by odlíšil poriadkovú lehotu 3 dní pre doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa a prípadnú inú striktnú obligatórnu lehotu pre doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnanca, prípadne by spojil nedodržanie tejto lehoty s následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu zamestnávateľa. Nakoľko takéto prísne rozlíšenie Zákonník práce neobsahuje, nie je podľa žalovanej možné uplatniť extenzívny výklad § 72 ods. 3 Zákonníka práce s aplikáciou princípu väčšej ochrany zamestnanca ako žalobcom prezentovanej „slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu". Práve naopak, žalovaná má za to, že poriadkovosť lehoty 3 dní vyjadruje práve flexibilitu tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru, a to tak zo strany zamestnávateľa, ako aj zo strany zamestnanca. Žalovaná rovnako dôrazne odmieta tvrdenia žalobcu, že „skončenie pracovného pomeru prebehlo v atmosfére stresu, cítil sa dokonca nútený vyhlásenie podpísať, pričom nemal ani možnosť sa na toto oznámenie akýmkoľvek spôsobom odvolať, vyhlásiť, že by chcel pokračovať v zamestnaní". Žalovaná z ľudského hľadiska chápe, že skončenie pracovného pomeru, najmä ak nie je z akýchkoľvek dôvodov očakávané a ani želané, je pre akéhokoľvek zamestnanca (a teda nielen pre žalobcu) mimoriadne nepríjemná situácia. Žalovaná je však názoru, že to isté platí aj naopak - keď zamestnávateľovi oznámi zamestnanec, že nemá záujem na trvaní pracovného pomeru, a že končí svoj pracovný pomer v skúšobnej dobe, pričom sa jedná o zamestnanca, vo vzťahu ku ktorému má zamestnávateľ záujem na ďalšom trvaní pracovného pomeru aj po uplynutí skúšobnej doby. Zamestnávateľovi môže vzniknúť rovnako nepríjemná situácia, keď počítal s ďalším výkonom práce zamestnanca a dokonca mu v tejto súvislosti môže vzniknúť aj škoda (napríklad prerušenie kontinuity práce, komplikovaná nahraditeľnosť zamestnanca iným alebo novým zamestnancom vzhľadom na špecifické predpoklady výkonu druhu práce predtým vykonávanej odchádzajúcim zamestnancom).
7. Žalovaná uvádza, že žalobca si pravdepodobne zamieňa situáciu, kedy bol dňa 28.02.2020 pri doručovaní Oznámenia o skončení pracovného pomeru do jeho vlastných rúk na pracovisku zo strany p. V. a p. A. poučený o účinkoch doručovania takejto písomnosti, t. j. že ak by žalobca aj na mieste odmietol prevziať tam doručované Oznámenie o skončení pracovného pomeru, v zmysle § 38 ods. 4 druhej vety Zákonníka práce, by malo takéto odmietnutie aj tak účinok riadneho doručenia Oznámenie o skončení pracovného pomeru, s „nútením vyhlásenie podpísať". Preto žalovaná dôrazne odmieta vyvíjanie akéhokoľvek druhu nátlaku na osobu žalobcu. Faktom je, že ak by žalovaná prostredníctvom p. V. a p. A. ani nepoučila žalobcu o účinkoch doručovania Oznámenia o skončení pracovného pomeru ako písomnosti zamestnávateľa týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru (žalovaná nemala takú zákonnú povinnosť), k účinnému doručeniu Oznámenia o skončení pracovného pomeru by došlo, aj keby žalobca odoprel potvrdiť svojím podpisom prevzatie 1 písomného vyhotovenia Oznámenia o skončení pracovného pomeru. Žalovaná zároveň nemala akúkoľvek zákonnú povinnosť vykonávať vo vzťahu k žalobcovi akékoľvek ďalšie poučenia, akým spôsobom môže v danej situácii, alebo aj neskôr, uplatňovať svoje práva smerujúce k pokračovaniu trvania pracovného pomeru so žalovanou. Zároveň žalovaná považuje za logický postup, kedy je uskutočňované oznamovanie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a doručovanie k tomu prislúchajúcej písomnosti zamestnávateľa zamestnancovi v jednom okamihu (dňa 28.02.2020, na konci pracovnej doby žalobcu), a to z dôvodu, že pri zvolení iného postupu by sa žalobca mohol eventuálne úmyselne vyhnúť oznámeniu takejto (pre neho evidentne neželanej) skutočnosti, a zároveň doručeniu príslušnej písomnosti. Vo vzťahu k danej situácii žalovaná
ako zamestnávateľ nemohla vedieť vopred odhadnúť, či by sa pri zvolení iného prístupu - napr. že by žalobcovi bolo najskôr len oznámené, že nie je úmysel pokračovať v pracovnom pomere s ním aj po uplynutí skúšobnej doby a až následne by mu bola doručovaná k tomuto príslušnú písomnosť - žalobca nesnažil o pokračovanie v pracovnom pomere aj po uplynutí skúšobnej doby. Uvedené potenciálne konanie žalobcu by potom mohlo podstatne zmeniť situáciu žalovanej pri jej možnostiach skončenia pracovného pomeru so žalobcom ako jej zamestnancom. žalovaná popiera aj tvrdenia žalobcu, že by mu bolo Oznámenie o skončení pracovného pomeru doručované výlučne len zo strany p. V., ktorý „nemal mať uzatvorenú pracovnú zmluvu so žalovanou a ani nemal mať pracovné povolenie na prácu na Slovensku, t.j. vykonával všetky činnosti v mene žalovanej nelegálne ani nie je zamestnancom žalovanej", a teda že „považuje vyhlásenie vôle žalovanej týkajúce sa skončenia pracovného pomeru za nevyhovujúce nielen z dôvodu porušení ustanovení Zákonníka práce, ale aj z dôvodu jeho predloženia neoprávnenou osobou, z čoho sa podľa názoru žalobcu dá vyvodiť záver o takej vade prejavu vôle spôsobujúcej neplatnosť jej vyhlásenia". Ako žalovaná už uviedla, oznamovanie skončenia pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe a doručovanie Oznámenie o skončení pracovného pomeru sa uskutočnilo za súčasnej prítomnosti p. Martiny A. ako zamestnankyne Žalovanej (HR manager - je zároveň podpísaná aj na Oznámení o skončení pracovného pomeru) a zároveň za prítomnosti p. V. ako svedka.
8. Na pojednávaní sporové strany zotrvali na svojich tvrdeniach a argumentácii.
9. Svedkyňa Martina Brontvajová vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.09.2021 uviedla, že u žalovanej pracovala od 01.05.2008 do 30.09.2020, pričom v čase skončenia pracovného pomeru s p. žalobcom pracovala vo funkcii manažér ľudských zdrojov. Svedkyňa bola prítomná pri odovzdaní listiny týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe p. žalobcovi spolu s p. Moskvinom, ktorý nebol zamestnancom žalovanej, bol zamestnanec ruskej spoločnosti. Za ich prítomnosti bolo písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe doručené do vlastných rúk žalobcovi, ktoré si prevzal dňa 28.02.2020. K ukončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe došlo zo strany zamestnávateľa bez uvedenia dôvodov. K bližším okolnostiam, ktoré mali byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom v skúšobnej dobe, svedkyňa sa vyjadriť nevedela, potvrdila, že p. žalobca bol prekvapený, šokovaný, pýtal sa akú dostane kompenzáciou v súvislosti so skončením pracovného pomeru. Následne si pobalil svoje veci a svedkyňa ho vyprevadila z kancelárie, po odovzdaní zverených predmetov. Ďalej uviedla, že priamym nadriadeným p. žalobcu bola B. F., konateľka firmy, ktorej podpis je i na listine týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru žalobcu v skúšobnej dobe, na ktorej listine je i podpis svedkyne.
10. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
11. Pracovný pomer medzi stranami sporu vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2019 (č.l.5-18 spisu), na základe ktorej žalobca nastúpil dňom 01.09.2019 na pracovnú pozíciu senior finančný manažér. V zmysle čl. V. bod. 1 Zmluvy, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, pričom v zmysle čl. V. bod. 2 Pracovnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na šesť mesačnej skúšobnej dobe. V skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu, alebo bez uvedenia dôvodu. Zamestnávateľ písomnosťou zo dňa 13.02.2020 (č.l.19 spisu, preklad na č.l.51 spisu) označenou ako Oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, s poukazom na § 72 Zákonníka práce oznámil zamestnancovi, že pracovnoprávny vzťah, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.08.2019 zaniká dňom 28.02.2020 v skúšobnej dobe. Predmetnú listinu podpísala konateľka spoločnosti p. B. F. a svedkyňa V. A., čo potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi. Svedkyňa Bc. V. A. pracovala u žalovanej na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2008, v pracovnej pozícii HR Generalista s tým, že pracovný pomer vznikol dňom 01.09.2010, následne s účinnosťou od 01.10.2019 Dohodou o zmene pracovnej zmluvy (č.l.198 spisu) bola pracovná zmluva zmenená v čl. III. bod. 1 Pracovnej zmluvy s tým, že zamestnanec Bc. V. A. bude vykonávať pre zamestnávateľa prácu na pracovnej pozícii „personálny manažér - HR manager". Na základe splnomocnenia zo dňa 23.07.2019 (č.l.199-201 spisu) bola p. V. A. splnomocnená zastupovať spoločnosť v pracovnoprávnych vzťahoch a konať v súlade s právnymi predpismi SR a stanovenými internými predpismi a nariadeniami spoločnosti s presne vymedzenými právomocami, na základe ktorých bola splnomocnená (okrem iného), aby vyhotovila a spoločne s ďalším riadne oprávneným splnomocnencom podpísala výpovede alebo inak ukončila pracovné pomery. Žalovaný prostredníctvom
PZ zaslal žalobcovi dokument v anglickom jazyku datovaný dňa 01.04.2020 (č.l.20-21 spisu, preklad č.l.52 spisu), ktorým zamestnávateľ zaujal stanovisko k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe, poukazujúc na znenie čl. V. bod. 2 Pracovnej zmluvy, ustanovenie § 72 Zákonníka práce, § 38 ods. 1 a 4 Zákonníka práce s tým, že posledný deň skúšobnej doby bol 29.02.2020, oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe do vlastných rúk bolo žalobcovi doručené dňa 28.02.2020. Zamestnávateľ nie je povinný v oznámení uviesť dôvod ukončenia pracovného pomeru, oznámenie bolo podpísané osobami oprávnenými konať v mene zamestnávateľa.
12. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o spor s cudzím prvkom, keď žalobca je štátny občan Poľskej republiky, právomoc Okresného súdu Ružomberok je daná s poukazom na nariadenie Brusel I, čl. 20, 21 ( Nariadenie európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach oddiel 5 Článok 20 bod 1. Vo veciach individuálnych pracovných zmlúv sa právomoc určí podľa tohto oddielu bez toho, aby bol dotknutý článok 6, článok 7 bod 5, a v prípade konania začatého proti zamestnávateľovi článok 8 ods. 1., Článok 21 bod 1. Zamestnávateľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať: a) na súdoch členského štátu, v ktorom má bydlisko, alebo b) v inom členskom štáte: i) na súdoch podľa miesta, kde alebo odkiaľ zamestnanec obvykle vykonáva svoju prácu, alebo na súdoch podľa miesta, kde naposledy prácu vykonával)
13. Podľa § 45 ods. 1 Zákonníka práce: „V pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je najviac šesť mesiacov. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať."
Podľa Článku V. Bod 2. Pracovnej zmluvy: „Zmluvné strany sa dohodli na šesťmesačnej skúšobnej dobe. V skúšobnej dobe môže tak zamestnávateľ ako aj zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu."
Podľa § 59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce: „Pracovný pomer možno skončiť skončením v skúšobnej dobe."
Podľa § 72 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce: „V skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak."
Podľa § 72 ods. 2 Zákonníka práce: „Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť."
Podľa § 77 Zákonníka práce: „Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť."
Podľa § 36 Zákonníka práce: „K zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne."
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce: „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru."
Podľa § 37 Zákonníka práce: „Doba, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti, a doba, ktorej uplynutím je podmienený vznik práva alebo povinnosti, sa začína prvým dňom a končí sa uplynutím posledného dňa určenej alebo dohodnutej doby."
Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce: „Písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku."
Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce: „Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne."
14. Zákonník práce vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje prípady skončenia pracovného pomeru, medzi ktoré patrí i skončenie v skúšobnej dobe. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer dňom 01.09.2019, v právnom postavení žalobcu ako zamestnanca so žalovanou ako zamestnávateľom, založený platne uzavretou Pracovnou zmluvou spĺňajúcou kogentné náležitosti vyžadované ustanoveniami Zákonníka práce, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola aj platne dohodnutá skúšobná doba v trvaní šiestich mesiacov, dojednaná v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 Zákonníka práce, počas plynutia ktorej mohol tak žalobca, ako aj žalovaný kedykoľvek pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru zrušujúcim jednostranným právnym úkonom aj bez uvedenia dôvodu. Ďalej súd mal jednoznačne za preukázané, že prejav vôle žalovaného zrušiť pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 59 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce vykonal žalovaný platným právnym úkonom v písomnej forme zo dňa 13.02.2020, ktorý prejav vôle zaväzujúci žalovanú ako právnickú osobu v právnom postavení zamestnávateľa z pracovnoprávneho vzťahu vykonali osoby oprávnené k uvedeným právnym úkonom v mene žalovanej. Ďalej súd mal za preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené žalobcovi do vlastných rúk na pracovisku dňa 28.02.2020, teda v rámci plynutia skúšobnej doby, ktorá uplynula 29.02.2020. Uvedený právny úkon, a to písomné oznámenie zo dňa 13.02.2020 bolo podpísané osobami oprávnenými konať v mene spoločnosti, po obsahovej stránke ide o platný právny úkon, určitý, zrozumiteľný. Skúšobná doba v trvaní šiestich mesiacov bola platne dohodnutá v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 Zákonníka práce, čo medzi stranami nebolo sporné. Vyššie citované ustanovenie § 72 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého písomné oznámenie o zrušení pracovného pomeru v skúšobnej dobe má byť druhej strane doručené aspoň tri dni vopred, je iba poriadkovým opatrením, teda poriadkovou lehotou, ktorej nedodržanie nemá za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Námietka žalobcu, že nebola dodržaná zákonom stanovená poriadková trojdňová lehota pre doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru, je teda nedôvodná a nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Taktiež je bez právneho významu, že pri doručovaní predmetnej listiny žalobcovi na pracovisku dňa 28.02.2020 bol prítomný ako svedok P. V., v danom prípade je podstatná skutočnosť, že oznámenie o skončení pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi do vlastných rúk, a to osobou konajúcou v mene zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch na základe udeleného splnomocnenia, a to p. Martinou Brontvajovou.
15. Pokiaľ ide o včasnosť podania žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, s poukazom na ust. § 77 Zákonníka práce, žaloba bola podaná sa súde včas, keď s poukazom na ust. § 1 písm. a) Zákona č.62/2020 Z. z. účinnom od 27.03.2020, lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu práva alebo k zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30.04.2020 neplynú. Z uvedeného vyplýva, že v čase od 27.03.2020, teda odo dňa účinnosti predmetného zákona do 30.04.2020 lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, neplynú, lehoty spočívajú, z toho dôvodu pokiaľ bola žaloba podaná na Okresnom súdu v Námestove dňa
13.05.2020 a postúpená tunajšiemu súdu dňa 25.05.2020, možno konštatovať, že žaloba bola podaná v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote.
16. Keďže na základe vykonaného dokazovania súd mal jednoznačne za preukázané, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe je platné, žalobcom uvádzané námietky nespôsobujú neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
17. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ktorý bol vo veci úspešný, právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktoré mu je žalobca povinný zaplatiť vo výške určenej samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať v lehote 15 dní od jeho doručenia odvolanie na Okresnom súde Ružomberok. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Žiline.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 Civilného sporového poriadku, 1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. 3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.