Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-5S/240/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Kataríny Kučerákovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Erste Donau-Dampfschiffahrts-Gesellschaft m.b.H. in Liqu., so sídlom Handelskai 348, 1020 Viedeň, Rakúsko, číslo: FN 297475 p, zastúpený: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10227397/2022 zo dňa 16.08.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102273976/2022 zo dňa 16.08.2022 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101278157/2022 zo dňa 09.05.2022 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava (ďalej len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 101278157/2022 zo dňa 09.05.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) nevyhovel žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky a úrok nepriznal.

2. Správca dane poukázal na to, že v roku 2006 obdržal žiadosti o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“), ku ktorým vydal rozhodnutia o nevrátení DPH, ktoré boli odvolacím orgánom potvrdené. Správca dane súčasne uviedol, že mu bol doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-182, 4S/132/2008, 4S/133/2007 zo dňa 30.01.2015, ktorým správny súd predmetné rozhodnutia o nevrátení DPH zrušil a vrátil. Na podklade uvedeného vydal správca dane dňa 19.05.2015 rozhodnutia o vrátaní dane a daň spolu vo výške XXX.XXX,XX eur dňa 25.05.2015 vrátil.

3. Správca dane ďalej poukázal na to, že mu dňa 28.07.2015 bola doručená výzva na uhradenie sankčného úroku podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len „Predchádzajúci daňový poriadok“). Dňa 06.12.2021 bolo správcovi dane doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.

k. 8Sa/47/2020-201 zo dňa 20.10.2021 (ďalej aj „uznesenie Krajského súdu v Bratislave“), ktorým bola daňovému úradu uložená povinnosť vydať k výzve na uhradenie sankčného úroku zahraničnej osoby zo dňa 27.05.2015 rozhodnutie.

4. Správca dane uviedol, že keďže daňové konanie o vrátení DPH začaté v roku 2006 bolo ukončené právoplatnými rozhodnutiami správcu dane o nevyhovení žiadostiam zahraničnej osoby na vrátenie DPH a daňové konanie o priznaní úroku začalo dňa 28.07.2015, doručením žiadosti zo dňa 27.07.2015, t. j. v čase platnosti Daňového poriadku, Predchádzajúci daňový poriadok sa na toto konanie nevzťahuje a zahraničná osoba nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržané peňažné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku. Uvedené podľa správcu dane skonštatoval aj Krajský súd v Bratislave v bode 40 uznesenia č. k. 8Sa/47/2020-201 zo dňa 20.10.2021, ktoré bolo pre správcu dane záväzné.

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 09.06.2022, pričom namietol závery správcu dane a považoval ich za nesprávne.

6. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 102273976/2022 zo dňa 16.08.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

7. Žalovaný zastal názor, že správca dane oprávnene konštatoval, že keďže daňové konania o vrátení DPH začaté v roku 2006 boli ukončené právoplatnými rozhodnutiami správcu dane o nevyhovení žiadostiam na vrátenie DPH a daňové konanie o priznaní úroku začalo dňa 28.07.2015 doručením žiadosti žalobcu, t. j. v čase platnosti Daňového poriadku, Predchádzajúci daňový poriadok sa na toto konanie nevzťahuje a žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku a žalovaný zároveň uviedol, že správca dane správne odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave.

8. Žalovaný sa ďalej vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu, ktorý uviedol, že pre účastníkov konania je záväzný výlučne výrok rozhodnutia, pričom dôvody rozhodnutia nie sú zaväzujúcou skutočnosťou, a preto aj odkaz správcu dane na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Bratislave je nesprávny. Žalovaný uviedol, že táto námietka je neopodstatnená, pretože mu neprináleží hodnotiť odôvodnenie správneho súdu a správca dane v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, že je pre neho predmetná časť odôvodnenia uznesenia právne záväzná, ale len odkázal na konštatovanie Krajského súdu v Bratislave.

9. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane a odvolací orgán už v roku 2015 oznámili žalobcovi, že daňové konanie o priznaní úroku sa začalo v roku 2015, a preto žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku, čo napokon uviedol aj Krajský súd v Bratislave. Žalovaný zároveň odkázal aj na súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/29/2019 zo dňa 28.04.2020 (ďalej aj „uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“), v ktorom kasačný súd vyslovil záver v bode 29: „z procesného hľadiska sa podaním žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov začalo daňové konanie, v ktorom bolo úlohou žalovaného rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu poskytne sťažovateľovi finančnú kompenzáciu zadržaných finančných prostriedkov, ktoré sa neskôr ukázalo ako neoprávnené. Keďže žiadosť (výzva) sťažovateľa o úroky bola správcovi dane podaná v roku 2015, možno odpoveď na otázku, či takto začaté konanie má žalovaný formálne ukončiť vydaním rozhodnutia, hľadať len v , keďže práve tento zákon v čase podania návrhu a aj doposiaľ upravuje procesné otázky týkajúce sa správy daní.“ Žalovaný tak konštatoval, že z uvedeného bolo zrejmé, že v čase podania žiadosti dňa 28.07.2015 bol už v platnosti Daňový poriadok a nie Predchádzajúci daňový poriadok, ktorý sa na predmetné daňové konanie nevzťahuje. Žalovaný uviedol, že v uzneseniach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Bratislave bolo jednoznačne uvedené, že daňové konanie súvisiace s meritom veci bolo začaté v roku 2015, teda v čase platnosti a účinnosti Daňového poriadku.

II.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

10. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 14.10.2022 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

11. Žalobca si v žalobe uplatnil námietku, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že účastníci konania sú viazaní výlučne výrokom rozhodnutia, pretože len tento je vykonateľný. Žalobca má za to, že žalovaný, ako aj správca dane účelovo opomínali skutočnosť, že súdne konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave bolo výlučne konaním o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy a nie konaním, v ktorom by sa posudzoval samotný nárok na vyplatenie sankčného úroku. Aj bod 40 z uznesenia Krajského súdu v Bratislave rieši len použitie právnej úpravy v súvislosti s procesnou povinnosťou vydať rozhodnutie podľa platnej právnej úpravy, teda podľa Daňového poriadku. Krajský súd v Bratislave však nikde v rozhodnutí neuviedol, že žalobca nemá nárok na uhradenie sankčného úroku tak, ako to nesprávne vyvodzuje žalovaný. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení v bode 28 spojení s bodom 33 uviedol, že rozhodnutie o tom, či daňovníkovi patrí alebo nepatrí sankčný úrok, nie je predmetom a účelom konania o kasačnej sťažnosti v rámci konania o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorej sa posudzuje len to, či bol správca dane povinný vydať v predmetnej veci formálne rozhodnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že spor účastníkov konania o to, kedy nastala skutočnosť rozhodujúca na uloženie sankcie (sankčného úroku), neprináleží posudzovať kasačnému súdu v konaní o nečinnosti správcu dane.

12. Žalobca uzavrel, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave bolo pre správcu dane záväzné len v tom, že tento bol povinný splniť vo výroku uloženú povinnosť, teda vydať formálne rozhodnutie o sankčnom úroku. O skutočnosti, podľa akých predpisov správca dane posúdi predmetný nárok, respektíve skutočnosť, či žalobcovi tento nárok patrí alebo nie, Krajský súd v Bratislave v uznesení vôbec nepojednáva. Zároveň aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 29 svojho uznesenia uviedol, že procesné otázky v čase podania žiadosti až do vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rieši práve Daňový poriadok. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 28 svojho uznesenia potvrdil, že v rámci konania neposudzoval, podľa akého právneho predpisu sa má posúdiť samostatný nárok žalobcu. Žalobca zároveň odkázal aj na bod 33 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorého podľa jeho názoru vyplynulo, že rozhodovanie o žiadosti podanej v roku 2015 bude síce procesne spravované Daňovým poriadkom, ale samotný nárok žalobcu na uhradenie sankčného úroku sa bude posudzovať a riadiť Predchádzajúcim daňovým poriadkom, pokiaľ budú naplnené podmienky podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku.

13. Žalobca zastal názor, že práve Daňový poriadok umožňuje, aby na uloženie sankcie boli použité zodpovedajúce ustanovenia Predchádzajúceho daňového poriadku, (i) ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011 a (ii) ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Podľa žalobcu boli obe podmienky splnené.

14. Žalobca s odkazom na § 165 ods. 7 Daňového poriadku uviedol, že účelom Daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok, ale tento ponechať ako súčasť existujúcich vzťahov daňového subjektu a štátu aj za účinnosti Daňového poriadku. Žalobca súčasne uviedol, že Predchádzajúci daňový poriadok neobsahoval osobitné ustanovenie o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Žalobca mal za to, že z § 165 ods. 1 Daňového poriadku možno prijať záver, že zachované majú zostať aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012, vrátane DPH.

15. S odkazom na uvedené tak mal žalobca za to, že žalovaný a správca dane vec nesprávne právne posúdili, keď žalobcovi nepriznali sankčný úrok z dôvodu, že na konanie o sankčnom úroku sa má uplatniť Daňový poriadok, pričom nezohľadnili jeho prechodné ustanovenia upravujúce časové kolízie medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim daňovým poriadkom. Podanie žiadosti nemá vplyv na samotný vznik nároku na sankčný úrok, keďže rozhodujúce musí byť, či sú naplnené podmienky na jeho priznanie podľa § 165 ods. 2 za bodkočiarkou. Podstatná je teda skutočnosť, že neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov začalo od roku 2007 a uvedená skutočnosť založila žalobcovi nárok na priznanie sankčného úroku. To, že žalobca od roku 2007 až do roku 2015 bránil svoje práva aj súdnou cestou a dožadoval sa vrátenia DPH nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Právo žalobcu na sankčný úrok založené nezákonnými rozhodnutiami správcu dane, ku ktorých vydaniu došlo za platnosti

Predchádzajúceho daňového poriadku a povinnosť správcu dane takýto sankčný úrok zaplatiť zostáva v zmysle § 165 ods. 1 Daňového poriadku zachované.

16. Žalobca ďalej uviedol, že boli splnené podmienky na vyplatenie sankčného úroku za dobu, ktorá začala plynúť po uplynutí 6 mesiacov po podaní žiadosti o vrátenie DPH za 1., 2. a 3. štvrťrok roka 2006. Daná DPH však bola žalobcovi vrátená až v roku 2015.

17. Žalobca poukázal na to, že samotný pojem sankčný úrok predstavuje sankciu za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Tieto peňažné prostriedky boli zadržiavané daňovým úradom, žalobca nemohol s nimi nakladať, a to nie od roku 2015 (teda od vydania rozhodnutí o vrátení dane), ale od vydania nezákonných rozhodnutí, ktorými správca dane nevyhovel žiadosti o vrátenie DPH a žalobcovi DPH v zákonom stanovenej 6 mesačnej lehote nevrátil. Preto skutočnosťou, rozhodujúcou pre uloženie sankcie, nemôže byť vydanie rozhodnutí o vrátení dane, resp. podanie žiadosti, ale práve vydanie nezákonných rozhodnutí, ktorým daňový úrad nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie DPH a žalobcovi DPH nevrátil v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku ktorých žalobca nemohol nakladať so zadržiavanými peňažnými prostriedkami. Z dôvodu, že žalobca mal v zmysle o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) nárok na vrátenie DPH v roku 2007 a správca dane mal žalobcovi vyžiadanú DPH vrátiť, predstavujú rozhodnutia o nevyhovení žiadostiam o vrátenie DPH (všetky vydané pred 31.12.2011) a následné nevrátenie DPH skutočnosť rozhodujúcu pre uloženie sankcie, ktorá nastala pred 31.12.2011, na základe ktorej (teda skutočnosti) má by sankcia uložená podľa Predchádzajúceho daňového poriadku.

18. Žalobca mal za to, že správca dane nevyplatil peňažné prostriedky v zákonom stanovenej lehote, a to pre 1. štvrťrok 2006 od 27.03.2007, pre 2. štvrtok 2006 od 06.03.2007 a pre 3. štvrťrok 2006 od 24.05.2007.

19. Žalobca následne poukázal na oprávnenosť výšky nároku na sankčný úrok a k oprávnenosti nároku na vyplatenie úroku z nevrátenej DPH v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Ďalšie podania účastníkov konania

20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 21.03.2023, pričom zosumarizoval konanie pred správcom dane, vrátane predchádzajúcich súdnych konaní.

21. Žalovaný uviedol, že nie je pravdou, že sa orgány finančnej správy nevyjadrili k splneniu podmienok podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, avšak je pravdepodobné, že sa nevyjadrili podľa predstáv žalobcu. Žalovaný poukázal na stranu 3 prvostupňového rozhodnutia a stranu 6 napadnutého rozhodnutia, z ktorých je zrejmé, že nemohli byť splnené obe podmienky § 165 ods. 2 Daňového poriadku.

22. Žalovaný uviedol, že nepriznaný sankčný úrok z omeškania za neoprávnené zadržiavané prostriedky v zmysle Predchádzajúceho daňového poriadku na základe žiadosti zo dňa 27.07.2015, bol riadne odôvodnený, s uvedením všetkých skutočností a dôkazov, ktoré boli použité a ktoré správca dane a žalovaný logicky vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach a každý dôkaz jednotlivo, a pritom prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a subsumovali ich pod relevantné zákonné ustanovenia. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

23. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 10.05.2023, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii.

24. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

25. Na základe a ods. 3 o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-5S/240/2022.

26. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

27. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa , pretože ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.04.2025 ( ).

28. Podľa , v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté.

29. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

30. Podľa § 35b ods. 5 Predchádzajúceho daňového poriadku, rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

31. Podľa § 35b ods. 6 Predchádzajúceho daňového poriadku, správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané

peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.

32. Podľa § 35b ods. 7 Predchádzajúceho daňového poriadku, správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.

33. Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

35. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

36. Podľa § 58 ods. 1 Zákona o DPH, daňový úrad Bratislava I rozhodne o žiadosti o vrátenie dane do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti. Ak zahraničná osoba podá žiadosť o vrátenie dane za obdobie kratšie ako kalendárny rok, pričom nesplní podmienky na podanie žiadosti za obdobie kratšie ako kalendárny rok, rozhodne Daňový úrad Bratislava I o žiadosti o vrátenie dane do šiestich mesiacov od konca kalendárneho roka, v ktorom bola žiadosť o vrátenie dane podaná. Všetky faktúry a dovozné doklady priložené k žiadosti o vrátenie dane opatrí Daňový úrad Bratislava I odtlačkom úradnej pečiatky a vráti ich zahraničnej osobe; ak ide o zahraničnú osobu, ktorá má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v inom členskom štáte, vráti faktúry a dovozné doklady do 30 dní od ich predloženia.

37. Podľa § 58 ods. 2 Zákona o DPH, ak Daňový úrad Bratislava I rozhodne o vrátení dane, vráti daň v lehote na rozhodnutie o žiadosti podľa odseku 1. Daň vráti v slovenských korunách na účet vedený v banke v tuzemsku alebo na náklady zahraničnej osoby na účet vedený v banke v zahraničí; daň môže vrátiť aj prostredníctvom zástupcu zahraničnej osoby, ak zástupca predloží daňovému úradu plnomocenstvo na zastupovanie zahraničnej osoby.

38. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, na poklade ktorých orgány finančnej správy nevyhoveli žiadosti žalobcu o zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a tento úrok mu nepriznali. Úlohou správneho súdu, bolo na podklade uplatnených žalobných bodov preskúmať, či orgány finančnej správy postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.

39. Správny súd v prvom rade poukáže na aplikáciu inštitútu sankčného úroku v právne – časovom režime upravenom Daňovým poriadkom. Zákonodarca pripustil prostredníctvom prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, že napriek zrušeniu Predchádzajúceho daňového poriadku ku dňu 01.01.2012, prostredníctvom § 167 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa zrušeného zákona (t. j. doterajšieho predpisu) považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Týmto legislatívnym opatrením zákonodarca bez bližšieho objasnenia v dôvodovej správe k návrhu zákona vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému dátumu 01.01.2012, ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval, pretože úlohou sankčných úrokov, ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho vzťahu. Tým aj zákonodarca eliminoval hrozbu pravej retroaktivity v tom, aby účinnosť Daňového poriadku nezačala pre režim sankčných úrokov skôr ako je jeho platnosť. Takýto postup zákonodarcu umožňuje iba v prospech (in favorem) subjektívnych práv jednotlivca (viď výslovne

upravená retroaktivita v pri trestaní páchateľa). Ďalej pre prejednávanú vec je nepochybne významné to, že režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného Predchádzajúceho daňového poriadku viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane.

40. S prihliadnutím na vyššie uvedené sa správny súd zameral na vyhodnotenie námietky nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd preskúmal administratívny spis a uvádza, že sa v ňom nachádza ako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s týmito rozhodnutiami správny súd súhlasí so žalobcom, že finančné orgány tieto rozhodnutia nesprávne posúdili a aplikovali. Žalovaný síce v napadnutom rozhodnutí odkázal na bod 29 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré konštatovalo, že „z procesného hľadiska sa podaním žiadosti o zaplatenie sankčných úrokov začalo daňové konanie, v ktorom bolo úlohou žalovaného rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu poskytne sťažovateľovi finančnú kompenzáciu za zadržanie finančných prostriedkov, ktoré sa neskôr ukázalo ako neoprávnené. Keďže žiadosť (výzva) sťažovateľa o úroky bola správcovi dane podaná v roku 2015, možno odpoveď na otázku, či takto začaté konanie má žalovaný formálne ukončiť vydaním rozhodnutia, hľadať len v , keďže práve tento zákon v čase návrhu a aj doposiaľ upravuje procesné otázky týkajúce sa správy daní“, avšak tento bod uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nesprávne aplikoval na predmetné konanie. S odkazom na uvedené žalovaný uviedol, že z dôvodu, že v čase podania žiadosti dňa 28.07.2015 bol už v platnosti Daňový poriadok a nie Predchádzajúci daňový poriadok, ktorý sa na predmetné konanie neaplikuje, tak je potrebné aplikovať Daňový poriadok a žalobca nemá nárok na sankčný úrok.

41. Správny súd však aj napriek vyššie uvedenému uvádza, že ako správca dane, tak aj žalovaný opomenuli ďalšie body uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to bod 28 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom kasačný súd uviedol, že účelom daného konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky nebolo rozhodnúť o tom, či žalobcovi (v danom prípade sťažovateľovi) patrí alebo nepatrí sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky podľa Predchádzajúceho daňového poriadku. Predmetné konanie riešilo nečinnostnú žalobu, a to, či boli orgány finančnej správy povinné alebo nie vydať formálne rozhodnutie. Neriešil sa však hmotnoprávny základ žalobcovho nároku. Uvedené kasačný súd zopakoval aj v bode 33 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom uviedol: „v zmysle prechodného ustanovenia , ktoré upravuje otázky časovej kolízie medzi týmto zákonom a predchádzajúcim , sa sankcia uloží podľa , ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do konca roka 2011. Medzi sťažovateľom a žalovaným, s ktorého postupom sa stotožnilo i Finančné riaditeľstvo SR, je spor práve v tom, kedy v danom prípade nastala táto skutočnosť. Ak by bolo správne tvrdenie sťažovateľa, rozhodnúť o jeho nároku by sa malo podľa , naopak ak je touto rozhodujúcou skutočnosťou zrušenie predchádzajúcich rozhodnutí daňových orgánov v roku 2015 a následné vrátenie dane, ako to tvrdí žalovaný, potom je treba aplikovať Ako je uvedené v bode 28 tohto uznesenia, uvedenú otázku však kasačnému súdu neprináleží posudzovať v konaní o nečinnosti žalovaného.“ Bod 29 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaný odkazoval riešilo, že konanie vo veci nároku žalobcu ohľadom sankčného úroku musí byť formálne ukončené rozhodnutím, ktoré bude procesne vyriešené Daňovým poriadkom – neriešil sa však hmotnoprávny nárok žalobcu ohľadom sankčného úroku.

42. Na podklade uvedeného tak žalovaný a aj správca dane pochybili, ak odkazovali na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (prípadne uznesenia Krajského súdu v Bratislave), pričom sa však tieto rozhodnutia venovali v merite len nutnosti vydania formálneho rozhodnutia, bez toho, aby posudzovali, či žalobca mal nárok na sankčný úrok a ktorý právny predpis je potrebné aplikovať. Zároveň kasačný súd opakovane zdôraznil, že jeho úlohou ani nebolo uvedené skutočnosti vyriešiť.

43. Úlohou správcu dane a žalovaného tak bolo v rámci konania (formálne ukončeného rozhodnutím podľa Daňového poriadku) rozhodnúť, či má žalobca nárok na sankčný úrok a ktorá právna úprava sa má použiť. V napadnutom rozhodnutí však absentuje relevantné právne vyhodnotenie otázky časovej kolízie medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim daňovým poriadkom. Vyhodnotenie tejto otázky má význam za účelom rozhodnutia o nároku žalobcu. Žalovaný len odkázal na prvostupňové rozhodnutie (ktoré odkazovalo na uznesenie Krajského súdu v Bratislave – konanie o nečinnosti), pričom aj žalovaný následne odkázal na toto rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (uvedené je na strane 6 napadnutého

rozhodnutia) a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako to správny súd uviedol vyššie, tieto rozhodnutia boli pre orgány finančnej správy záväzné len v tom, že boli povinné vydať formálne rozhodnutie, avšak nie v tom, či žalobca má alebo nemá nárok na sankčný úrok - právne posúdenie uvedenej skutočnosti v napadnutom rozhodnutí absentuje.

44. Správny súd tak nevie, ako sa správca dane a žalovaný vysporiadali s podstatnou otázkou, a teda ako právne vyhodnotili otázku časovej kolízie medzi Daňovým poriadkom a Predchádzajúcim daňovým poriadkom, vyhodnotenie ktorej má význam za účelom rozhodnutia o nároku žalobcu – na uvedené odkázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení v bode 33, pričom týmto sa orgány finančnej správy neriadili. Zároveň neobstojí ani obrana žalovaného, ktorý uviedol, že uvedené posúdenie je na strane 6 napadnutého rozhodnutia, pretože toto posúdenie je uskutočnené výlučne opisom odvolacej námietky a všeobecným opisom toho, čo sa nachádza v administratívnom spise. 45. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, ako sa žalovaný (a predtým správca dane) vysporiadali so skutočnosťami, ktoré sú podstatné na vyhodnotenie otázky časovej kolízie medzi Predchádzajúcim daňovým poriadkom a Daňovým poriadkom, a to (i) vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných prostriedkov správcom dane (teda od kedy začalo obdobie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov a kedy boli tieto peňažné prostriedky žalobcovi vrátené), a či má žalobca za toto obdobie nárok na sankčný úrok, (ii) aký vplyv má rozhodnutie správneho súdu, ktorým v roku 2015 došlo k zrušeniu rozhodnutí správcu dane o nevrátení DPH, a na to vydané rozhodnutia o vrátení dane, (iii) či má žiadosť žalobcu vplyv na nárok žalobcu na sankčný úrok (teda, či konanie sa začína na návrh) alebo sa jedná o povinnosť správcu dane, ktorá jestvuje bez toho, aby daňový subjekt podal formálnu žiadosť (teda, či sa konanie začína ex offo) a (iv) na to správna úvaha správcu dane, ktorým vyhodnotí splnenie podmienok podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Aj na tieto skutočnosti žalobca opakovane v konaní pred správcom dane poukazoval, pričom orgány finančnej správy ich žiadnym relevantným spôsobom nevyhodnotili.

46. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu má za to, že je zrejmé, že v predmetnej veci sa jedná o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu, pričom obdobie ich zadržiavania sa nepochybne začalo za účinnosti Predchádzajúceho daňového poriadku (keďže sa jednalo o DPH za 1., 2. a 3. štvrťrok roka 2006, ktorá bola zadržaná v roku 2007) a skončilo sa dňa 25.05.2015, kedy bola daň žalobcovi vrátená – teda za účinnosti Daňového poriadku.

47. Z § 165 ods. 7 Daňového poriadku teda vyplýva, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k dátumu 01.01.2012, ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval, pretože úlohou sankčných úrokov, ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovoprávneho vzťahu. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s § 165 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t. j. Daňového poriadku (teda do 01.01.2012), ostávajú zachované. Bude sa to týkať aj tých prípadov, v ktorých podľa Predchádzajúceho daňového poriadku by daňový subjekt mal nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za splnenia zákonných podmienok uvedených v tomto zákone. V predmetnej veci podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov žalobcu došlo za účinnosti Predchádzajúceho daňového poriadku. Sankčný úrok podľa Predchádzajúceho daňového poriadku, resp. úrok z omeškania podľa Daňového poriadku je určitou sankciou za to, že žalobca nemohol po určitý čas (až do 25.05.2015) disponovať s peňažnými prostriedkami. Práve uvedené skutočnosti mal správca dane a následne žalovaný vyhodnotiť, čo však nevykonal.

48. S odkazom na uvedené tak správny súd vyhodnotil podanú žalobu ako dôvodnú, a preto s odkazom na napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou finančných orgánov znova prejednať vec žalobcu, viazaní názorom správneho súdu a poskytnúť mu relevantné a preskúmateľné odpovede na všetky jeho podstatné námietky. Orgány finančnej správy opätovne rozhodnú o nároku žalobcu, pričom sa musia vysporiadať s podstatnými okolnosťami, na ktoré správny súd poukázal v tomto rozsudku. Orgány finančnej správy tak budú povinné vyhodnotiť, na základe akého právneho predpisu má žalobca nárok na sankčný úrok (a či vôbec) a svoje záver riadne a presvedčivo odôvodnia.

49. O trovách konania správny súd rozhodol podľa , podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa .

50. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( v spojení s a v spojení s ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a 2 ).