Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/7/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Tomáša Kuruca a z členov senátu: JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Pavla Doriča, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., právne zastúpený: Mgr. Peter Troščák, advokát, so sídlom E. XX, XXX XX F., IČO: 50 003 500, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, Odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru č. 3, 080 01 Prešov, IČO: 00 151 866, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: OU-PO-OOP1-2024/001502 zo dňa 19.04.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Okresný úrad Prešov, Odbor všeobecnej vnútornej správy, oddelenie priestupkov ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-PO-OVVS2-2024/025149-014 zo dňa 05.03.2024 nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií zo dňa 07.10.2021 a nesprístupnil požadovanú informáciu: „o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí vydaných na Okresnom úrade Prešov na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli správnemu orgánu doručené v mesiaci január roku 2019, teda tak, ako ich má úrad uložené". Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí konštatoval, že údaje a skutočnosti obsiahnuté v priestupkovom spise a vyplývajúce z konečného rozhodnutia o priestupku sú súčasťou evidencie priestupkov, ktorú správny orgán vedie v súlade s o priestupkoch (ďalej len „“), pričom na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona a sprístupnená informácií a evidencia priestupkov je neverejná. Uviedol, že taxatívne určuje osoby, ktoré sú oprávnené žiadať o poskytnutie údajov z evidencie ako aj osoby, ktorým sa rozhodnutie doručuje - účastníkom konania. Z dôvodu že žalobca ako žiadateľ nebol účastníkom týchto konaní, jeho žiadosti o sprístupnenie všetkých právoplatných rozhodnutí týkajúcich sa priestupkov v mesiaci január 2019 nebolo vyhovené a tieto informácie sprístupnené neboli.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu Okresného úradu Prešov, Odboru všeobecnej vnútornej správy, oddeleniu priestupkov č. OU-PO-OVVS2-2024/025149-014 zo dňa 05.03.2024 odvolanie, v ktorom namietal, že podľa jeho názoru neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila poskytnutiu požadovanej informácie s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm.

d), , o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len "") ako aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021, o ktoré žalovaný oprel ťažisko svojej argumentácie pričom žalobca namietal, že rozhodnutie sa týka nazerania do spisov že podľa jeho názoru iný inštitút a uviedol tiež, že evidencia priestupkov nie je rozhodnutie. Zdôraznil, že nežiadal o sprístupnenie informácie z evidencie priestupkov (o výpis údajov), ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 92/2017 zo dňa 20.12.2017, z ktorého citoval, že: "žiadateľ podľa zákona o slobode informácií má teda právo na sprístupnenie informácií napriek tomu, že nie je účastníkom konania, avšak až po vyučení informácií, ktoré sú chrámov až zákona o slobode informácií." žalobca v odvolaní poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/184/2008 zo dňa 24.11.2009 z, ktorého tiež citoval a zdôraznil, že zákon výslovne stanovuje, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné poskytnúť informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. Podľa názoru žalobcu povinná osoba vykonala nezákonnú pomoc reštriktívny (zužujúci) výklad napriek tomu, že nezistil žiaden zákon, ktorý by sprístupnenie požadovanej informácie zakazoval, pričom takýmto zákonom podľa názoru žalobcu nie je ani . Záverom namietal že prvostupňový správny orgán sa neriadil závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn 5Sžik/5/2020 zo dňa 31.03.2022, z ktorého citoval aj právne vety.

3. Žalovaný napadnutým rozhodnutím o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žiadosť žalobcu ako žiadateľa bola prvostupňovým správnym orgánom posúdená po právnej aj skutkovej stránke správne a vydané rozhodnutie je v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, zákona o slobodnom prístupe k informáciám aj zákona o priestupkoch. Konštatoval že povinná osoba správne aplikovala aj interpretovala príslušné právne normy a vydala rozhodnutie, ktoré je súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov. žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval ust. § 89a ods. 1-11 Zákona o priestupkoch, pričom zdôraznil že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií ako aj to, že evidencia priestupkov je neverejná. Dôvodil, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/7/2020zo dňa 06.07.2021 vyplýva, že Zákon o slobode informácií je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinná osoba sprístupní všetky informácie okrem tých, ktorých to zákon zakazuje, pričom zákaz nemusí byť explicitne ustanovený priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať z iných právnych predpisov verejného práva. Veľký senát v predmetom rozhodnutí konštatoval, že administratívny spis orgánu verejnej správy nie je možné považovať v priestupkovej agende v zmysle § 89a Zákona o priestupkoch za informáciu, ktorú hoci má povinná osoba k dispozícii, za prístupnú a verejnú.

II.

Správna žaloba

4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, náhrady trov konania a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, za nezákonné z dôvodu uvedeného v ust. až g) (ďalej len „“) a citoval , , , , , , 2, 3, a Správneho poriadku. Podľa a názoru žalobcu napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, boli porušené ustanovenia Správneho poriadku, ktoré sa vzťahujú aj na konanie pred orgánmi verejnej správy na úseku slobodného prístupu k informáciám, bolo postupom orgánov verejnej správy a nimi vydanými rozhodnutiami porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v SR, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov verejnej správy konať v súlade s SR. Žalobca tiež namietal, že podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy) nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že požadoval informáciu v podobe kópií všetkých právoplatných rozhodnutí (ohľadom priestupkov proti spoluobčianskemu spolunažívaniu), v tých veciach, ktoré boli na Okresný

úrad Prešov doručené v mesiaci január 2019. Namietal tiež, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021, na ktorý žalovaný ako povinná osoba dával ťažisko svojej argumentácie sa netýka sprístupňovania rozhodnutí, ale najmä nazerania do spisov (čo je iný inštitút oproti sprístupneniu informácie) a čiastočne sa dotýka aj sprístupňovania informácií z evidencie priestupkov, pričom evidencia priestupkov nie je rozhodnutie (nezhromažďuje vydané rozhodnutia), ale predstavuje výpis určitých údajov, čo vyplýva z ust. o priestupkoch. Uviedol, že nežiadal o sprístupnenie informácií z evidencie priestupkov (o výpis údajov), ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí a poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/2017 zo dňa 20.12.2017, z, ktorého citoval: „Žiadateľ podľa zákona o slobode informácií má teda právo na sprístupnenie informácií napriek tomu, že nie je účastníkom konania, avšak až po vylúčení informácií, ktoré sú chránené až zákona o slobode informácií.“ V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021 sa podľa názoru žalobcu primárne rieši otázka, či celý priestupkový spis je informáciou. Žalobca poukazuje na významný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/184/2008 zo dňa 24.11.2009, ktorý sa týka prakticky identickej situácie (trestné konanie), z ktorého citoval a ktorého záver považuje za prakticky identickú situáciu, kde ide o priestupkové konanie, a je nepochybné, že povinná osoba v súvislosti so žiadosťou klienta vykonala nezákonný - reštriktívny (zužujúci) výklad ust. Zákona o slobodnom prístupe k informáciám napriek tomu, že neexistuje žiaden zákon, ktorý by sprístupnenie požadovanej informácie zakazoval, ani , ako na to žalovaný ako povinná osoba poukazuje. Žalobca konštatoval, že nie je správny a zákonný ani argument žalovaného o tom, že priestupkové konanie je neverejné na rozdiel od trestného konania, ktoré je údajne verejné. Ďalej dôvodil, že účelom Zákona o priestupkoch nie je obmedzenie prístupu k vydaným rozhodnutiam a určite nie úplný zákaz sprístupňovania, keďže nič také neexistuje ani vo vzťahu k trestnému prípravnému konaniu (vyšetrovaniu), ktoré sa zaoberá značne závažnejšími konaniami. Poukázal na to, že nestanovuje povinnosť, aby žiadateľ uviedol povinnej osobe dôvod, pre ktorý žiada o poskytnutie informácie, nakoľko akákoľvek osoba môže mať vlastné vnútorné dôvody, prečo chce sprístupniť viaceré rozhodnutia, napr. kvôli tomu, aby preverila to, či daný orgán rozhoduje obdobne v rovnakých veciach, čo je úplne bežné a patrí to k právu verejnosti na kontrolu štátnych a iných orgánov. Navyše, podľa názoru žalobcu je spoločensky žiadúce, aby akékoľvek osoby upozorňovali na prešľapy štátnych orgánov a na nerovnaké rozhodovanie, čo je zistiteľné iba z poznania viacerých rozhodnutí (nie jedného). Žalobca tiež citoval niektoré ustanovenia Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a žiadal súd o nariadenie pojednávania vo veci.

III.

Vyjadrenie žalovaného

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 05.09.2024 uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na skutkovej a právnej argumentácii, ktorú uviedol v napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru žalovaného žalobca vo všeobecnosti citoval ustanovenia správneho poriadku, ktoré mali byť vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia porušené, avšak nekonkretizoval konanie, či opomenutie konania, ktorým by mal žalovaný alebo prvostupňový orgán ako povinná osoba citované ustanovenia správneho poriadku porušiť. Odkaz žalobcu na porušenie sa podľa názoru žalovaného prieči logickému uvažovaniu, pretože citovaný článok zaručuje právo každého domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Žalovaný dôvodil, že žiadnym spôsobom nebránil žalovanému domáhať sa predmetného práva, naopak, v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaný poučil žalobcu o možnosti podania správnej žaloby a samotné podanie žaloby preukazuje, že žalovaný toto právo uplatnil. Žalobca nekonkretizoval ani tvrdenie o nedostatočnom zistení skutkového stavu a v prejednávanej veci otázka skutkového stavu sporná nebola, nerealizovalo sa ani dokazovanie, preto žalovaný túto námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu považuje za irelevantnú. Žalovaný konštatoval, že na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/7/2020 poukazovala tak povinná osoba ako prvostupňový orgán, ako aj žalovaný v odôvodnení rozhodnutí celkom oprávnene, pretože toto rozhodnutie bolo vydané z dôvodu existencie odlišných právnych názorov premietnutých do rozdielnej rozhodovacej činnosti správnych súdov a orgánov verejnej správy. V odôvodnení rozsudku Veľký senát poskytol výkladové stanovisko, ktoré má prispieť k jednotnej aplikácií zákona o priestupkoch, konkrétne ustanovenia Zákona o priestupkoch pri sprístupňovaní informácií z priestupkových spisov, v ktorých žiadateľ nie je účastníkom konania, z ktorého žalovaný citoval, že: „zákon o slobode informácií je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých,

u ktorých to zákon zakazuje. Zákaz však nemusí byť explicitne ustanovený priamo zákonom o slobode informácií, ale môže vyplývať z iných právnych predpisov verejného práva. Vzhľadom na uvedené skutočnosti veľký senát, posúdiac otázku predloženú senátom 8S konštatuje, že administratívny spis orgánu verejnej správy nie je možné považovať v priestupkovej agende v zmysle § 89a zákona o priestupkoch za informáciu, ktorú hoci má v zmysle§ 3 ods. 1 zákona o slobode informácií povinná osoba k dispozícii, vo všeobecnosti za prístupnú a verejnú“. Žalovaný citoval ustanovenie § 89 a 89a Zákona o priestupkoch, pričom uviedol, že sa vylučuje použitie ustanovení zákona o slobode informácií, ktorý všeobecne upravuje poskytovanie informácií verejnosti. Žalovaný tiež považoval za potrebné zdôrazniť, že pri vybavovaní žiadosti o informáciu podľa zákona o slobode informácií je treba mať vždy na zreteli účel tohto zákona, ktorým je okrem iného umožnenie čo najširšej verejnej kontroly orgánov verejnej moci. Právo na informácie je potrebné interpretovať v duchu široko koncipovanej ústavnej zásady tohto práva ( ), z ktorej vyplýva potreba sprístupniť každú informáciu, ktorú majú povinné osoby k dispozícii, pokiaľ tomu nebráni zákon. Facultas agendi je jedným zo znakov právneho štátu znamenajúcim, že v správnom konaní môžu správne orgány len to, čo je právom výslovne dovolené. „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ ( ). Právne postavenie fyzických a právnických osôb charakterizuje presne opačný znak právneho štátu – iura merae facultatis, podľa ktorého uvedené subjekty práva môžu konať všetko, okrem toho, čo im je zakázané. „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá ( ) a konštatoval, že v explicitne stanovuje, aké údaje o priestupku a jeho páchateľovi sa neposkytujú subjektom iným, ako je uvedené v . a poukázal na ust. Zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Žalovaný poukázal na rozdielny prístup sprístupňovania informácií v trestnom konaní a v konaní správnom, s odkazom na námietky žalobcu, že ak sa sprístupňujú rozhodnutia v trestnom konaní, o to skôr sa majú sprístupňovať rozhodnutia „iba“ v konaní o priestupkoch, na základe logického výkladu právnych noriem

- argumentum a fortiori, konkrétne – argumentum a maiori ad minus, s ktorými žalovaný nesúhlasil a konštatoval, že rozdiel medzi trestným konaním a konaním správnym je hlavne v tom, že trestné konanie je vo všeobecnosti konaním verejným a správne konanie je vo všeobecnosti neverejným konaním, čo opodstatňuje intenzita protiprávneho zásahu do záujmov chránených a záujmov chránených zákonom o priestupkoch. Žalovaný ďalej dôvodil, že účelom priestupkového konania nie je kriminalizácia páchateľa, je rozdielne od trestného konania, čo sa týka účelu, sankcie, prístupu verejnosti, aj tým, že oznamovateľ skutku nemá postavenie účastníka konania, a tak sa mu rozhodnutie o priestupku nedoručuje, teda ani oznamovateľ skutku sa nedozvie, akým spôsobom bolo konanie o skutku, ktorý oznámil ukončené. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/4/2009, zo dňa 21.04.2010 z ktorého vyplýva, že ak predmetná informácia má pôvod v konaní, ktoré osobitné zákony označujú za neverejné, potom sa na sprístupnenie vzťahuje implicitné obmedzenie sprístupnenia informácie na základe tohto osobitného zákona. Zo systematického výkladu predpisov správneho práva vyplýva, že napriek tomu, že nie sú kodifikované, tak sa navzájom iba obmedzujú a dopĺňajú, ale nie sú v kontradikcii. Preto, ak jeden zákon ustanoví, že je niečo neverejné, nemožno vykladať, že je to podľa zákona o slobode informácií prístupné a verejné. Podľa názoru žalovaného je zrejmé, že povinná osoba konala v súlade so zákonom, ak vydala rozhodnutie o neposkytnutí požadovaných informácií z dôvodu, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií, a tak žiadosť o informácie bola povinnou osobou posúdená po právnej aj skutkovej stránke správne a vydané rozhodnutie je v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, zákona o slobode informácií a zákona o priestupkoch. Povinná osoba pri realizácii práva správne aplikovala a interpretovala príslušné právne normy a vydala rozhodnutie, ktoré je súladné s ustanoveniami príslušných právnych predpisov.

IV.

Replika

6. Žalobca vo svojej replike zo dňa 11.11.2024 zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a k vyjadreniu žalovaného uviedol, že výklad žalovaného je nesprávny, pretože potom by nebolo možné sprístupniť ani len jedno rozhodnutie o priestupku, v dôsledku čoho by sa verejnosť nemohla dozvedieť o prešľapoch a spoločensky nežiaducich konania rôznych osôb, najmä politikov a iných verejne činných osôb a dôsledku toho by konania správnych orgánov o priestupkoch boli nekontrolovateľné zo strany verejnosti, kde toto nevyplýva z účelu právnej úpravy.

7. Žalovaný na výzvu duplikou nereagoval.

V.

Predchádzajúce konanie na Krajskom súde

8. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1S/24/2022-68 zo dňa 14.02.2023 rozhodol o žalobe žalobcu doručenej krajskému súdu dňa 27.04.2022, ktorou žalobca požadoval informáciu v podobe kópií všetkých právoplatných rozhodnutí (ohľadom priestupkov proti spoluobčianskemu spolunažívaniu), v tých veciach, ktoré boli na Okresný úrad Prešov doručené v mesiaci január 2019 proti rozhodnutiu žalovaného tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. februára 2022 č. sp. OU-PO-OOP1- 2022/014756/SMM a rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru všeobecnej vnútornej správy č. sp. OU-PO-OVVS2-2022/005348-007 zo dňa 14. januára 2022 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

9. Krajský súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu, že z rozhodnutia nebolo možné zistiť, na základe akých zistení dospeli konajúce správne orgány k záveru, že jediným účelom požadovanej informácie je ochromenie činnosti povinnej osoby, a že teda žiadosť nesleduje legitímny cieľ nakoľko, závery správnych orgánov oboch stupňov o nebezpečenstve ochromenia činnosti prvostupňového správneho orgánu a o obštrukčnej povahe podanej žiadosti neboli ničím nepodložené a neodôvodnené. Krajský súd tak zrušil rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu nepreskúmateľnosti podľa .

10. Proti rozhodnutiu Krajského súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že rozsudkom, č. k. 5Svk/24/2023-110 zo dňa 14.12.2023 kasačnú sťažnosť zamietol.

VI.

Konanie na správnom súde

11. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ), postupom podľa vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania vo veci nariadil pojednávanie na deň 20.03.2025, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a poverený zástupca žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná a preto postupom podľa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

12. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a navrhol, aby správny súd žalobe vyhovel a zrušil rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodol o trovách konania.

13. Poukázal na to, že žalobca je nezávislý novinár, ktorý sa v podstate snaží získať predmetné rozhodnutia, aby spracoval analýzu ako prebieha rozhodovanie v obdobných veciach. V tomto mu je už niekoľko rokov bránené. V trestnom konaní, ktoré je tiež neverejné, v štádiu prípravného konania, takéto rozhodnutia sa sprístupňujú, či ide o zastavujúce uznesenia a podobne, s tým nemá žiaden problém. Žalobca nežiadal poskytnutie údajov z nejakej databázy údajov, ale žiadal o poskytnutie anonymizovaných rozhodnutí, a žalobca celý čas nerozumie tomu, prečo mu rozhodnutia nie sú poskytnuté.

14. Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na svojich doterajších argumentoch uvedených v jeho písomných podaniach a navrhol, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

15. Uviedol, že v predmetnej veci rozhodli na základe metodického usmernenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a v rovnakých veciach sa snažia rozhodovať rovnako. V § 89a (zákona o priestupkoch – pozn. súdu) je stanovené čo všetko sa vedie v evidencii priestupkov. Evidencia priestupkov obsahuje údaje o priestupku a jeho páchateľovi, titul, meno, priezvisko, rodné číslo, dátum

narodenia, adresu pobytu, štátnu príslušnosť, údaj o doklade totožnosti, miesto, dátum, čas spáchania priestupku, označenie priestupku vrátane príslušného ustanovenia zákona, stručný popis skutku, jeho následok a následok jeho spáchania, spôsob vybavenia veci, uloženú sankciu, je toho veľmi veľa, ale ak by sa mali zverejňovať informácie mimo týchto, ktoré sú v evidencii priestupkov evidované, tak žiadateľ, by sa nemohol dozvedieť kto rozhodol, o čom rozhodol, o akom konaní, aký paragraf, akým spôsobom to skončilo, aký bol následok toho. Aj keď prax správnych orgánov v info veciach je pomerne nová, takto rozhodujú správne orgány od rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu, od toho rozhodnutia, ktoré bolo toľkokrát citované a také dostali metodické pokyny a preto sa snažia rozhodovať v rovnakých veciach rovnako.

VII.

Relevantná právna úprava

16. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

17. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa , konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.

19. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

20. Podľa SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Podľa SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

22. Podľa SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

23. Podľa , orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

24. upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám ().

25. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

26. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí,3a) o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na

povinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

27. Podľa § 3 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

28. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

30. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. ( o správnom konaní (ďalej len „“).

31. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

32. Podľa § 8 ods. 1, 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona, alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. Porušením alebo ohrozením bankového tajomstva nie je zverejnenie zmluvy podľa § 5a.

33. Podľa § 9 ods. 1, 2 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. Informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

34. Podľa § 23 ods. 1 a 2 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti.

35. Podľa § 51 Zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

36. Podľa § 67 ods. 4 Zákona o priestupkoch, ak o to požiada oznamovateľ, upovedomí ho správny orgán do jedného mesiaca od oznámenia o urobených opatreniach.

37. Podľa § 72 Zákona o priestupkoch, v konaní o priestupku sú účastníkmi konania a) obvinený z priestupku, b) poškodený, ak ide o prejednávanie náhrady majetkovej škody spôsobenej priestupkom, c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konania

týkajúcej sa zhabania veci, d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1.

38. Podľa § 89a ods.1 Zákona o priestupkoch, správny orgán, ktorý je príslušný prejednať priestupok vrátane jeho prejednania v blokovom konaní, vedie evidenciu priestupkov. Ústrednú evidenciu priestupkov vedie ústredný orgán štátnej správy podľa § 89.

39. Podľa § 89a ods.2 Zákona o priestupkoch, evidencia priestupkov sa vedie na účely a) trestného konania, b) civilného procesu alebo správneho konania, c) osvedčovania bezúhonnosti a spoľahlivosti fyzickej osoby

40. Podľa § 89a ods.3 Zákona o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, evidencia priestupkov obsahuje tieto údaje o priestupku a jeho páchateľov: a) titul, meno a priezvisko, b) rodné číslo alebo dátum narodenia, ak páchateľ nemá rodné číslo, c) adresu pobytu, d) štátnu príslušnosť, e) údaj o doklade totožnosti, f) miesto, dátum a čas spáchania priestupku, g) označenie priestupku vrátane príslušného ustanovenia zákona, stručný popis skutku a následok jeho spáchania h) spôsob vybavenia veci, i) uloženú sankciu a ochranné opatrenie, j) označenie a sídlo správneho orgánu, ktorý priestupok prejednal, k) dátum prejednania priestupku v blokovom konaní alebo dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, l) evidenčné číslo pokutového bloku alebo bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, alebo registratúrnu značku právoplatného rozhodnutia

41. Podľa § 89a ods.4 Zákona o priestupkoch, údaje z evidencie priestupkov sa poskytujú a) osobe uvedenej v evidencii, b) súdom, c) orgánom činným v trestnom konaní, d) orgánom oprávneným objasňovať priestupky a správnym orgánom oprávneným prejednávať priestupky aj podľa osobitného zákona, e) iným orgánom, o ktorých to ustanovuje osobitný zákon,16) f) súdom, justičným a správnym orgánom iných štátov.

42. Podľa § 89a ods.9 zákona o priestupkoch, na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií.

43. Podľa § 89a ods. 10 zákona o priestupkoch, evidencia priestupkov je neverejná.

44. Podľa , Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

45. Podľa , ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

46. Podľa , žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

VIII.

Právny názor správneho súdu

47. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný rozhodoval v konečnej platnosti o žiadosti žalobcu zo dňa 07.10.2021 o poskytnutie informácií –„žiadam o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí vydaných na OÚ Prešov na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli správnemu orgánu doručené v mesiaci január 2019, teda tak, ako ich má uložené“. Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy ako prvostupňový orgán rozhodol tak, že nevyhovel žiadosti žalobcu a požadovanú informáciu nesprístupnil z dôvodu, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného Zákona o sprístupňovaní informácií s poukazom na ustanovenie § 89a ods. 9,10 Zákona o priestupkoch. Následne žalovaný ako druhostupňový orgán na základe podaného odvolania toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

48. Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Namietal tiež, že bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v SR, ktorému zodpovedá povinnosť orgánov verejnej správy konať v súlade s SR. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie žalovaného (ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy) nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho je svojvoľné a zjavne arbitrárne, založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Námietku žalobcu o nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Prvostupňový správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil a uviedol aj zákonné ustanovenia, a vec správne právne aj skutkovo posúdil. Ani námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, svojvoľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia, resp. že je založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave a vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd nepovažoval za dôvodnú. Odôvodnenie rozhodnutia dáva dostatočnú oporu výroku rozhodnutia, sú v ňom uvedené skutkové okolnosti ako aj zákonné ustanovenia a vec bola zo strany prvostupňového orgánu aj zo strany žalovaného posúdená po právnej stránke správne. Skutočnosť, že rozhodnutie nie je v súlade s názorom žalobcu ešte neznamená, že je nezákonné.

49. Správny súd uvádza, že je všeobecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania informácií upravuje. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sži/1/2010 zo dňa 15.03.2011). je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje, pričom zákaz však nemusí byť explicitne stanovený priamo týmto zákonom, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva. V predmetnej veci je osobitným zákonom, tzv. lex specialis , v ktorom sa v ustanovení uvádza, že „na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií“ ( o slobodnom prístupe k informáciám).

50. Žalobcom požadované informácie – všetky právoplatné rozhodnutia vydané na Okresnom úrade Prešov na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli správnemu orgánu doručené v mesiaci január 2019, nie sú informáciami vo veciach verejných a nepodliehajú zverejňovaniu podľa § 89 ods. 9 Zákona o priestupkoch, nakoľko rozhodnutie o priestupku obsahuje údaje z evidencie priestupkov, ktoré nie sú verejné a poskytujú sa iba subjektom uvedeným v § 89a ods. 4 Zákona o priestupkoch. To znamená, že aj keď žalobca tvrdí, že nežiadal o sprístupnenie informácií z evidencie priestupkov, ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí, tak správny orgán by žalobcom požadované informácie musel vyhľadať práve prostredníctvom evidencie priestupkov, pre ktoré platí, že sú neverejné a na poskytovanie údajov z tejto evidencie sa nevťahujú ustanovenia .

51. Žalobcovi ako žiadateľovi taktiež nesvedčalo právo nahliadať do spisu v zmysle § 23 Správneho poriadku, keďže nejde o priestupkový spis v jeho vlastnej veci, resp. nejde o spis vedený v administratívnom (priestupkovom) konaní, v ktorom by bol účastníkom tohto konania.

52. Správny súd dáva tiež do pozornosti, že v ustanovení ustanovuje, že obsahom evidencie priestupkov je aj spôsob vybavenia veci, preto žiadateľ nemá právo ani na poskytnutie informácie, akým spôsobom bola konkrétna priestupková vec vybavená (rozhodnutím, odložením veci, postúpením a pod.) a rovnako tak aj v zmysle obsahom evidencie priestupkov je aj evidenčné číslo pokutového bloku alebo bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, alebo registratúrnu značku právoplatného rozhodnutia, to znamená, že správny orgán nemôže žalobcovi ako žiadateľovi poskytnúť informácie o jednotlivých rozhodnutiach spôsobom ako to žiadal žalobca vo svojej žiadosti o poskytnutie informácii.

53. Právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. Verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti disponuje. Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov, ktorých občania sú súčasťou, pretože žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti právneho celku, štátu. Právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014). Princíp dobrej verejnej správy vyžaduje, aby orgány verejnej správy riadne a včas plnili zákonom uloženú informačnú povinnosť, pričom platí, že ak má informácia pôvod v oblasti verejnej správy, v ktorej povinná osoba vykonáva rozhodovaciu činnosť, implicitne, charakterom informácie je daný aj právny záujem na jej poskytnutí. Pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné zároveň vyhodnotiť, či sprístupnením informácie nedôjde k ohrozeniu iného záujmu štátu. Extenzívnym výkladom zákona by bolo možné rozšíriť informačnú povinnosť povinných osôb na akýkoľvek údaj, ktorý majú k dispozícii, avšak došlo by tak k výraznému narušeniu princípu dobrej verejnej správy.

54. Správny súd poukazuje aj na judikatúru najvyšších súdnych autorít, v ktorej viackrát zaujali stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03, II. ÚS 514/2010). SR v zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Právo na informácie je právom ústavným, nie však právom absolútnym a možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon.

55. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo Veľkom senáte správneho kolégia rozsudkom sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021 poukázal na ust. § 3 ods. 6 Správneho poriadku a konštatoval, že „v súvislosti so zásadami informovanosti v administratívnom trestaní zohráva ust. § 3 Správneho poriadku významnú úlohu, pretože sa subsidiárne vzťahuje a má presah i na konania týkajúce sa i vecí správnych konaní, resp. priestupkových, a teda vôbec vecí správnych deliktov. „Rovnako si treba ujasniť, akým spôsobom má prebiehať informovanie verejnosti o relevantných skutočnostiach, pričom je vždy potrebné prihliadať na osobitnú právnu úpravu (najmä na zákon o ochrane osobných údajov).“ (Pozri Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký, J., Medžová, D. , Komentár, 3. vydanie, Praha : C, H, Beck, 2019, s. 51-52)“. Veľký senát v citovanom Rozsudku tiež vyslovil názor, že „je nevyhnuté rozlišovať slobodný prístup k informáciám v kontexte verejnej správy, ktorý znamená, že každá osoba má právo požiadať o verejne prístupné informácie na základe infožiadosti, od zásady informovanosti v správnom konaní, resp. trestaní v zmysle osobitných právnych predpisov, ktorá sa na jednej strane týka verejne prístupných informácií širokej verejnosti, na druhej strane sa týka príliš citlivých informácií, ktoré sú prístupné iba účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní.“ Veľký senát v bode 74. predmetného rozsudku uviedol, že „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám obsahuje v určité obmedzenia prístupu k informáciám, keď dôvodí: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu, vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu a informáciu o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy“. Veľký senát preto vzhľadom na uvedené skutočnosti vyslovil názor, že infozákona sa „vzhľadom na charakter konania a na rešpektovanie prezumpcie neviny tiež analogicky vzťahuje aj na správne trestanie v oblasti verejnej správy pri prejednávaní priestupkovej agendy. Z Zákona o priestupkoch vyplýva, že správny orgán, ktorý je príslušný prejednať priestupok

vrátane jeho prejednania v blokovom konaní, vedie evidenciu priestupkov, pričom ustanovenie § 89a ods. 2 Zákona o priestupkoch uvádza, na ktoré účely sa evidencia priestupkov vedie a ods. 4 citovaného ustanovenia uvádza subjekty, ktorým sa poskytujú údaje z evidencie priestupkov, pričom z § 89a ods. 4 Zákona o priestupkoch nesporne vyplýva, že subjekt žalobcu, hoci v pozícii oznamovateľa priestupku, nie je teda oprávnenou osobou, ktorej by mal a mohol správny orgán poskytnúť požadované informácie. Z § 89a ods. 9 Zákona o priestupkoch vyplýva, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Odsek 10 citovaného ustanovenia výslovne stanovuje, že evidencia priestupkov je neverejná, čo v podstate znamená, že údaje o páchateľovi a o jeho priestupku (pozri § 89a ods. 3) sú tajné. Zásada, že evidencia priestupkov je neverejná (tajná) súvisí s úpravou odseku 9, v zmysle ktorého platí, že na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií, ktorý vychádza zo zásady, že čo nie je tajné, je verejné“. Údaje o páchateľovi – fyzickej osobe a o jeho priestupku sú neverejné a sprístupňujú sa len tým subjektom, ktoré sú uvedené v odseku 4.

56. Z odseku 11 citovaného § 89a Zákona o priestupkoch vyplýva, že ustanovenie odsekov 2 až 10 sa nevzťahujú na priestupky, o ktorých sa vedie evidencia podľa osobitného predpisu. V tomto odseku sú zakotvené výnimky v tom zmysle, že ustanovenia odsekov 2 až 10 z ust. § 89a Zákona o priestupkoch sa nevzťahujú na priestupky, o ktorých sa vedie evidencia podľa osobitného predpisu - o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. o cestovných dokladoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení , ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny euro v Slovenskej republike. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. O takýto prípad v preskúmavanej veci nejde, pretože žalobca žiadal o sprístupnenie rozhodnutí, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu.

57. Žalobca ako žiadateľ nie je subjektom podľa § 89a Zákona o priestupkoch, ktorému je možné poskytnúť informácie vedúce k zisteniu údajov z evidencie priestupkov, a to ani nepriamo. Správny súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné poukázať na to, že v prípade, ak sú predmetom žiadosti informácie, ktoré sú obsahom priestupkového spisu a týkajú sa konkrétnych fyzických osôb, teda je zrejmé, že sú ňou dotknuté osobné údaje fyzických osôb. Pokiaľ by bol žalobca poškodený priestupkom, má právo nahliadnuť do priestupkového spisu za účelom ochrany svojich práv. V prípade žiadosti žalobcu išlo práve o prípad, že žiadal o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, a ktoré boli prvostupňovému správnemu orgánu doručené v mesiaci január 2019.

58. Správne orgány posúdili vec správne, keď nesprístupnili informácie žalobcovi na základe ním formulovanej žiadosti o informácie. Správny súd poukazuje na to, že „Účelom ustanovenia je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Právo na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na súkromie však zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež aj súčasťou na ochranu osobnosti podľa “ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžo/250/2008 zo dňa 25.11.2009). Správny súd v tejto súvislosti zároveň upriamuje pozornosť aj nevyhnutnosť starostlivého zváženia povahy žalobcom požadovaných informácií v kontexte až Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a či vo vzájomnej súvislosti (v akejkoľvek kombinácii) by neboli neanonymizované údaje v nich uvedené, spôsobilé priamo alebo nepriamo identifikovať osobu, ktoré sa tieto údaje týkajú. Prípadne, či aj následná selekcia a anonymizácia uvedených osobných údajov a údajov, ktoré obsahuje evidencia priestupkov, a ktoré sa (logicky) nachádzajú aj v samotnom rozhodnutí o priestupku, by aj po aplikácii Zákona o slobodnom prístupe k informáciám neviedla v konečnom dôsledku k zmareniu účelu a zmyslu poskytovanej informácie.

59. Správny súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zahŕňa a hodnotí všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na námietky žalobcu ako žiadateľa. Súd v procese preskúmavania

predmetného rozhodnutia nevzhliadol absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej správy vo veci rozhodol. Žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť, a to aj v kontexte s účelom a zmyslom Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, vec po právnej stránke správne vyhodnotil a aplikoval príslušné ustanovenia Zákona o slobodnom prístupe k informáciám aj Zákona o priestupkoch.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia správny súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

61. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa 167 ods. 1 a , v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

62. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, podáva sa na Správny súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa / odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v / až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, 2 ).