Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_ZA-32S-2-2023.pdf
PDF · 251.59 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
ZA-32S/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej, v právnej veci žalobcu: KOVÁČ SK, s.r.o., so sídlom Babkov 5, 013 11 Lietavská Svinná-Babkov, IČO: 46 935 584, právne zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA GROŠAFT & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Puškinova 58, 900 01 Modra, IČO: 52 990 516, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102941369/2022 zo dňa 02.11.2022, takto
r o z h o d o l :
I. Súd správnu žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Žilina (ďalej ako „správca dane“) vykonal u žalobcu v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) daňovú kontrolu na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) vrátane oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2020. Daňová kontrola bola začatá dňa 19.11.2020 na základe Oznámenie o daňovej kontrole č. 101551035/2020 zo dňa 08.10.2020. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 101893863/2021 zo dňa 07.10.2021 (ďalej ako „Protokol“), ktorý bol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole doručený žalobcovi osobne dňa 08.10.2021, kedy bola daňová kontrola ukončená. Žalobca dňa 23.11.2021 správcovi dane doručil podanie „Vyjadrenie k protokolu z výkonu daňovej kontroly č. 101893863/2021 zo dňa 07.10.2021“. Na základe pripomienok k Protokolu správca dane na návrh žalobcu pristúpil k vykonaniu ďalších procesných úkonov. Správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, pričom žalovaný ako druhostupňový orgán lehotu správcovi dane predĺžil o 90 dní, o čom bol žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne upovedomený dňa 02.03.2022. Termín ústneho pojednávania vo veci prerokovania pripomienok k Protokolu bol na základe žiadosti splnomocnenej zástupkyne žalobcu zmenený na deň 11.04.2022, pričom z ústneho pojednávania bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100823317/2022 zo dňa 11.04.2022. Vo vyrubovacom konaní správca dane Rozhodnutím č. 101154029/2022 zo dňa 02.05.2022 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 987,11 eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2020 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“).
2. Žalobca si v uvedenom zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z nasledujúcich faktúr od dodávateľa Medik Press, s.r.o., so sídlom Hraničná 2, 040 17 Košice – mestská časť Juh, IČO: 52 648 281, DIČ: 2121093810, IČ DPH: SK2121093810 (ďalej ako „Medik Press, s.r.o.“): a) faktúra č. 200100048 zo dňa 10.07.2020, dátum dodania dňa 10.07.2020, za tovar – turbodúchadlo, EGTR ventil, chladič vzduchu INTERCOOLER, spojkový válec, štartér, svetlo predné ľavé Cargo, svetlo predné pravé Cargo, ložisko kardanu, vstrekovač, D-5088840, ložisko, vstrekovač A-76658860, čerpadlo palivové, EGR ventil v celkovej sume 5 902,15 eur, z toho základ dane vo výške 4 918,46 eur a 20% DPH vo výške 983,69 eur, b) faktúra č. 200100070 zo dňa 07.08.2020, dátum dodania dňa 31.07.2020, v celkovej sume 18 124,09 eur, z toho základ dane vo výške 15 103,41 eur a 20% DPH vo výške 3 020,68 eur za vyčerpanú motorovú naftu za 07/2020 v množstve 17 700 l – uplatnené odpočítanie dane bolo v pomernej výške 3 003,42 eur.
3. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že daňový subjekt predložením dodávateľských faktúr a dodacích listov, evidencie DPH síce formálne naplnil zákonné predpoklady pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, ale na základe skutočností zistených správcom dane v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, ktoré preukázateľne spochybnili vierohodnosť a pravdivosť predložených dokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by tieto oprávnené pochybnosti správcu dane vyvrátil a preukázal tak reálne dodanie deklarovaných tovarov dodávateľom. Daňový subjekt podľa správcu dane neuniesol ťarchu dôkazného bremena k tomu, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil.
4. Správca dane mal za to, že daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly nepreukázal, že skutočne došlo k dodaniu tovaru od spoločnosti Medik Press, s.r.o.. V priebehu daňovej kontroly nebolo zo strany daňového subjektu preukázané, kto dodanie tovaru zabezpečil, kedy a v akom rozsahu mal byť tovar dodaný. Žiadne relevantné dôkazy predložené neboli. Dodanie tovaru – motorovej nafty a náhradných dielov, ktoré sú predmetom faktúr od dodávateľa Medik Press, s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa sa neuskutočnilo tak, ako ich deklaruje v predložených faktúrach daňový subjekt. Sám daňový subjekt vo svojich vyjadreniach uviedol, že k dodaniam tovaru dochádzalo opakovane v priebehu mesiaca júl 2020 a následne bola vyhotovená súhrnná faktúra. Predložené faktúry však žiadne údaje o čiastočných dodaniach neobsahujú. O opakovaných, čiastočných dodaniach nesvedčia ani k faktúram prislúchajúce dodacie listy, tieto iba kopírujú faktúry, nie je z nich zrejmé, kedy k dodaniam došlo, v akom množstve a kto tovar odovzdal. Daňový subjekt sa taktiež vyjadroval, že fakturácia bola vykonaná ako súhrnná za celý mesiac až po vzájomnom odsúhlasení, ale žiadny dôkaz, na základe čoho bolo odkontrolované množstvo dodaného tovaru, do akých vozidiel bola nafta prečerpaná k daňovej kontrole nepredložil. Pri dodaní v zmysle dodávateľských faktúr č. 200100048 a č. 200100070 správca dane prijal záver, že toto dodanie je fakturačný obchod bez reálneho plnenia.
5. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúry č. 200100048 zo dňa 10.07.2020 a z faktúry č. 200100070 zo dňa 07.08.2020 od deklarovaného dodávateľa Medik Press, s.r.o., čím žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“), nakoľko faktúry za dodanie tovaru, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane v sume 3 987,11 eur nepreukazujú existenciu a dodanie predmetného tovaru. Predloženie samotnej faktúry nie je podľa správcu dane dôkazom toho, že sa dodanie tovaru uskutočnilo, tak ako je faktúrami deklarované.
6. Správcom dane bolo v procese dokazovania preukázané, že daňová povinnosť z deklarovaných dodaných tovarov dodávateľovi Medik Press, s.r.o., uvedenom na faktúrach nevznikla, z dôvodu, že dodanie tovaru – náhradných dielov a motorovej nafty tak, ako to deklaroval žalobca predloženými faktúrami sa reálne neuskutočnilo; dodanie nebolo preukázané dodávateľom ani žalobcom. Preto správca dane na základe výsledkov dokazovania počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3 987,11 eur.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného
7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102941396/2022 zo dňa 02.11.2022 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
8. Žalovaný v odôvodnení opísal dôvody podaného odvolania a zosumarizoval skutkový stav zistený správcom dane. Konštatoval, že správca dane opodstatnene spochybnil reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných na faktúre č. 200100048 zo dňa 10.07.2020 a č. 200100070 zo dňa 07.08.2020 spoločnosťou Medik Press, s.r.o., na základe ktorých si uplatnil žalobca odpočítanie dane. Svedok A. B. – konateľ deklarovaného dodávateľa Medik Press, s.r.o. svojou svedeckou výpoveďou síce verbálne potvrdil dodanie tovaru spoločnosti Medik Press, s.r.o., avšak svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi a jeho tvrdenia neboli preukázané ani v rámci vykonaného dokazovania. Deklarovaným dodávateľom Medik Press, s.r.o. a ani žalobcom nebol označený žiaden subdodávateľ, od ktorého mal byť preverovaný tovar nakúpený. Prípadní subdodávatelia neboli zistení ani v rámci vykonaného dokazovania. Svedecká výpoveď bola zo strany p. A. B. účelová a žiadnym spôsobom nepreukázala reálne dodanie tovaru pre žalobcu práve spoločnosťou Medik Press, s.r.o.
9. Žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k dodaniu tovaru od spoločnosti Medik Press, s.r.o., nepreukázal, kto dodanie tovaru zabezpečil, kedy a v akom rozsahu mal byť tovar dodaný. Žiadne relevantné dôkazy predložené neboli. Dodanie tovaru – motorovej nafty a náhradných dielov, ktoré sú predmetom faktúr od dodávateľa Medik Press, s.r.o. pre odberateľa KOVÁČ SK, s. r. o. sa neuskutočnilo tak, ako ich deklaruje v predložených faktúrach žalobca, ktorý uviedol, že k dodaniam tovaru dochádzalo opakovane v priebehu mesiaca júl 2020 a následne bola vyhotovená súhrnná faktúra. Predložené faktúry však žiadne údaje o čiastočných dodaniach neobsahujú. O opakovaných, čiastočných dodaniach nesvedčia ani k faktúram prislúchajúce dodacie listy, tieto iba kopírujú faktúry, nie je z nich zrejme, kedy k dodaniam došlo, v akom množstve a kto tovar odovzdal. Žalobca uviedol, že fakturácia bola vykonaná ako súhrnná za celý mesiac až po vzájomnom odsúhlasení, ale žiadny dôkaz, na základe čoho bolo odkontrolované množstvo dodaného tovaru, do akých vozidiel bola nafta prečerpaná k daňovej kontrole nepredložil. Pri dodaní v zmysle dodávateľských faktúr č. 200100048 a č. 200100070 správca dane, na základe objektívnych skutočností, ktoré zistil a vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, prijal záver, že došlo len k vystaveniu faktúr bez reálneho plnenia. Na základe uvedeného bolo porušené ustanovenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Predloženie samotnej faktúry nie je dôkazom toho, že sa dodanie tovaru uskutočnilo, tak ako je faktúrami deklarované. Na základe doručenej výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole mal žalobca právo v lehote 30 pracovných dní písomne sa vyjadriť a označiť dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Dňa 23.11.2021 bolo správcovi dane doručené podanie „Vyjadrenie k protokolu z výkonu daňovej kontroly č. 101893863/2021 zo dňa 07.10.2021“, ktoré však neobsahovalo žiadne nové doklady ani dôkazy. V nadväznosti na pripomienky v zaslanom vyjadrení k protokolu, správca dane vykonal doplňujúce dokazovanie. Za účelom doplnenia vyjadrení, ktoré neboli správcovi dane poskytnuté spoločnosťou RIRO CONSTRUCTING, s.r.o. v priebehu daňovej kontroly a to ani napriek opakovanej žiadosti správca dane zaslal na sídlo spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s.r.o. výzvu, ktorou opakovane žiadal o doplnenie vyjadrení, avšak spoločnosť RIRO CONSTRUCTING, s.r.o. v stavenej lehote na výzvu správcu dane nereagovala. K zaslaniu požadovaných informácii došlo až následne dňa 03.03.2022, pričom v odpovedi na výzvu sa uvádza, že „spoločnosť RIRO CONSTRUCTING, s.r.o. ako nájomca nemá vedomosť o tom, ako ich podnájomcovia prepravujú tovar ku svojej podnikateľskej činnosti. Či dochádzalo v prenajatých priestoroch ku prekládke motorovej nafty sa vyjadriť nevie, nakoľko ich areál nedisponuje kamerový systémom, ani strážnou službou. Prenajaté priestory boli na to vhodné, je ku nim dostatočný prístup s nákladným vozidlom. O prekládke nafty v prenajatých priestoroch podnájomcom informovaná nebola, nakoľko v uzatvorenej podnájomnej zmluve prenajímali skladové priestory.“
10. Správca dane za účelom bližšej identifikácie osoby, ktorú žalobca navrhol vypočuť, opakovane kontaktoval jeho splnomocnenú zástupkyňu, pričom ju informoval, že identifikácia osoby iba prostredníctvom mena, priezviska a obce je nedostatočná a vyzval ju na jej doplnenie. Žalobca bol prostredníctvom zaslanej výzvy upozornený, že v prípade, že identifikácia osoby nebude doplnená, nebude možné uvedenú osobu predvolať a vykonať jej vypočutie. Napriek tomu, že Výzva č. 100061386/2022 zo dňa 13.01.2022 bola dňa 07.02.2022 splnomocnenou zástupkyňou prevzatá, označená osoba nebola bližšie identifikovaná, na výzvu správcu dane nikto za daňový subjekt nereagoval. O získanie bližšej identifikácie osoby C. D., bytom E. sa správca dane snažil aj z vlastnej iniciatívy, z dostupných informačných systémov, avšak zistil, že uvedená osoba nemá žiadane živnostenské oprávnenie, nie je štatutárnym zástupcom žiadnej obchodnej spoločnosti a taktiež nie je
evidovaná v žiadnych záznamoch správcu dane a uvedenú osobu tak nebolo možné identifikovať a zabezpečiť jej výsluch.
11. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal reálnosť deklarovaných sporných zdaniteľných obchodov od dodávateľa uvedeného na ním predložených faktúrach, žiadne ďalšie vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že predmetné dodanie sporných zdaniteľných obchodov dodala spoločnosť Medik Press, s.r.o. správcovi dane nepredložil. Žalobca pochybnosti vzniknuté s dodaním sporných zdaniteľných obchodov od dodávateľa Medik Press, s.r.o. neodstránil. Skutočnosť, že žalobca využíva pre svoj vozový park v rámci svojej podnikateľskej činnosti motorovú naftu a dodaný tovar je rozhodnou komoditou zabezpečujúcou pohon vozidiel, ktoré sú prostriedkom pre účely zabezpečovania príjmu z hlavnej ekonomickej činnosti žalobcu, správca dane nespochybnil, uvedené bolo výkonom daňovej kontroly aj preverené, čo však neznamená, že v prípade spotrebovanej nafty sa jednalo o naftu dodanú dodávateľom Medik Press, s.r.o. Správca dane skutočnosti týkajúce sa skladových priestorov nevyhodnotil samé o sebe ako dôvod pre neuznanie odpočítania dane.
12. K odvolacej námietke žalobcu, že informácia, že spoločnosť Medik Press, s.r.o. nemala v roku 2020 evidované žiadne autá a za daný rok nepodala daňové priznanie k dani z motorových vozidiel, je irelevantná, nakoľko spoločnosť mohla vykonávať činnosť aj motorovým vozidlom, ktoré patrilo tretej osobe, žalovaný uviedol, že svedok p. A. B. sa vyjadril, že dodávku bezodplatne zabezpečila p. D., ale bližšiu identifikáciu p. D. neuviedol. Bližšiu identifikáciu vozidla, ktoré malo vykonávať prepravu preverovaného tovaru neuviedol ani sám žalobca a to aj napriek tomu, že k dodaniam motorovej nafty malo dochádzať opakovane, niekoľko krát za mesiac, v priebehu niekoľkých mesiacov. Od osoby podnikajúcej v oblasti dopravy, vrátane servisu vozidiel sa takáto vedomosť očakáva, preto označenie vozidla „nejaká biela dodávka“ bez označenia minimálne značky vozidla je nedostatočné.
13. Žalobca nepreukázal konkrétne okolnosti dodávky – akým spôsobom, kedy a v akom množstve bola preverovaná motorová nafta dodaná, akým spôsobom bola prepravená, akým spôsobom bolo uskutočnené jej prečerpanie a do ktorých motorových vozidiel. Napriek opakovým stretnutiam, konateľ žalobcu taktiež nevedel bližšie identifikovať ani pani, ktorá sa mala na dodaní tovaru zúčastňovať. O množstve a dátume dodania nevypovedá ani samotná faktúra vzťahujúcej sa k nákupu motorovej nafty, nakoľko predmetná faktúra deklaruje, že dňa 31.07.2020 malo dôjsť k dodaniu 17 700 litrov motorovej nafty. Vyjadrenie svedka p. A. B. a tiež konateľa žalobcu p. D. však nasvedčuje tomu, že k dodaniu nafty malo dôjsť v priebehu mesiaca júl 2020 opakovane (podľa vyjadrenia konateľa žalobcu dvakrát za týždeň) a následne bola za celkové dodané množstvo vystavená súhrnná faktúra. Taktiež ani k faktúre prislúchajúci dodací list neodráža realitu, nakoľko predmetný dodací list iba kopíruje faktúru, nie je z neho zrejmé, kedy k dodaniam došlo, kto tovar odovzdal. K fakturovanému množstvu nebol zo strany žalobcu predložený žiaden dôkaz a to aj napriek tomu, že podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti si množstvo nafty dodané v jednotlivých dňoch zapisovali a na konci mesiaca si to odkontrolovali. Na základe odsúhlaseného množstva mala byť následne vystavená súhrnná faktúra. Evidencia odsúhlaseného množstva správcovi dane predložená nebola. K samotnému prečerpávaniu motorovej nafty malo dochádzať prečerpávacím meracím zariadením, ktorým žalobca taktiež nedisponuje. Fakturovanému množstvu taktiež odporuje vyjadrenie p. D., že fakturovaná nafta bola prepravovaná v bareloch (plastový vak v kovovej klietke), ktoré sú väčšinou 1000 litrov, pričom väčšinou to bol jeden barel dovážaný dva krát do týždňa. Pri vyfakturovanom objeme 17 700 litrov nafty by k jej dodaniu muselo dôjsť v priebehu mesiaca 18 krát, čo je v priemere 4 až 5 krát za týždeň. Taktiež ani v prípade náhradných dielov žalobca nepreukázal, akým spôsobom, kedy a v akom množstve mu boli preverované náhradné diely dodané, akým spôsobom boli prepravené, do ktorých motorových vozidiel mali byť náhradné diely namontované. Neboli doložené VIN čísla náhradných dielov, na základe čoho by bolo možné preveriť tieto náhradné diely u platiteľa. Sám konateľ spoločnosti sa nevedel vyjadriť, či boli náhradné diely dovezené naraz alebo viac krát v priebehu mesiaca. Nepamätal si, do ktorého vozidla boli náhradné diely namontované. Prepravu náhradných dielov mal vykonať p. A. B. spolu s konkrétne neidentifikovanou pani a to vozidlom BMW, ktorého ŠPZ žalobca uviesť nevedel. Napriek viacerým vyjadreniam, že medzi žalobcom a spoločnosťou Medik Press, s.r.o. prebiehala mailová komunikácia, či už v prípade komunikácie pri objednávaní tovaru alebo zaslanie faktúr, žiadne dôkazy o mailovej komunikácii správcovi dane predložené neboli.
14. Žalobca okrem faktúr a dodacích listov (na faktúrach č. 200100048 a 200100070 tak ako i na dodacích listoch k týmto faktúram nie je písomne potvrdené prevzatie tohto tovaru, chýba podpis a
pečiatka) nepredložil žiadne iné dôkazy, na ktoré bol správcom dane vyzvaný. Predmetnou výzvou správca dane okrem iného poukázal na dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť a to konkrétne, akým spôsobom bola uskutočnená preprava tovaru, jeho nakládka a vykládka, kde bol tovar skladovaný, kedy a v akom množstve bol fakturovaný tovar dodaný, či boli kontrolované a overené parametre pohonných hmôt (druh, kvalita atď.). To znamená, že správca dane identifikoval skutočnosti, na základe ktorých mu vznikli pochybnosti, pokiaľ ide o existenciu zdaniteľného plnenia. Odvolávajúci sa žiadne iné dôkazy nepredložil, t.j. neodstránil pochybnosti správcu dane, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno. Podľa odvolacieho orgánu správca dane identifikoval konkrétne rozporné skutočnosti, pričom odvolávajúci sa neodstránil pochybnosti a preto je možné vyvodiť záver neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k hmotnoprávnemu ustanoveniu § 49 ods. 1 zákona o DPH.
15. Preverovaním vykonaným u spoločnosti Gellep, s.r.o. v rámci procesu určovania dane podľa pomôcok za zdaňovaniu obdobie júl 2020, na ktoré žalobca poukázal, bolo jednoznačne preukázané, že predmetom odberateľských faktúr č. FV200278, FV200280 a FV200282 vystavených spoločnosťou Gellep, s.r.o. v zdaňovacom období júl 2020 pre odberateľa Medik Press, s.r.o. bolo dodanie liekov, nie dodanie náhradných dielov ani motorovej nafty. Taktiež ani preverenie montáže náhradných dielov vo vozidlách žalobcu nepreukazuje, že sa jedná o náhradné diely dodané dodávateľom Medik Press, s.r.o. a to aj z dôvodu, že neboli predložené žiadne záručné listy, výrobné čísla, certifikáty. Bez bližšej špecifikácie ich nie je možné odlíšiť od iných náhradných dielov, a taktiež, ani sám konateľ žalobcu nevedel uviesť, do ktorých vozidiel mali byť náhradné diely namontované. Bolo zistené, že žalobca v zdaňovacom období júl 2020 nakupoval režijný materiál do automobilov a motorovú naftu aj od iných dodávateľov a niektoré vozidlá boli servisované a opravované u iných servisných organizácii.
16. Pôvod tovaru, druh minerálneho oleja a príslušný kód kombinovanej nomenklatúry neboli zo strany žalobcu ani zo strany jeho dodávateľa Medik Press, s.r.o. preukázané a to ani napriek tomu, že v priebehu daňovej kontroly boli na predmetné skutočnosti opakovane vyzývaní. Žalobca nevyužil svoje právo podľa § 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku klásť svedkovi A. B. - konateľovi spoločnosti Medik Press, s.r.o. otázky pri ústnom pojednávaní dňa 25.05.2021. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly dodržal zásadu aktívnej súčinnosti a vytvoril žalobcovi priestor na to, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré uviedol v podanom daňovom priznaní dane. Správca dane vyzýval žalobcu na odstránenie pochybností správcu dane, na predkladanie dokladov a dôkazov. Žalobca však žiadne nové dôkazy nepredložil a to aj napriek upozorneniu, že ak nepreukáže skutočnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr vyhodnotí ako nepreukázaný.
17. Z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že spochybnil materiálnu existenciu tovaru v obchodnom vzťahu na kontrolovanom stupni obchodu a s týmito pochybnosťami bol žalobca oboznámený. Dôkazné bremeno vyplývajúce z § 24 ods. 1 Daňového poriadku bolo teda správcom dane prenesené na žalobcu, ktorý však pochybnosti správcu dane neodstránil, tým sa dostal do dôkaznej núdze. Vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke
- predložením faktúry, ale musí dôjsť k reálnemu preukázaniu dodania predmetu fakturácie. Až splnenie oboch podmienok, zakladá právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Dodávateľská spoločnosť v skutočnosti deklarovaný tovar nedodala, nevznikla jej daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, a odvolávajúcemu sa nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Správna žaloba – žalobné body
18. Žalobca sa správnou žalobou podanou pôvodne na Krajský súd v Žiline v zákonnej lehote domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia s odôvodnením, že ak správca dane tvrdil, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH, je jeho zákonnou povinnosťou zadefinovať akým spôsobom k porušeniu tohto ustanovenia došlo, t. j. v čom žalobca nepreukázal formálne a materiálne podmienky pre účely odpočtu dane. Podľa žalobcu z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca mal porušiť zákonné ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, a to z dôvodu, neexistencie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, ale z obsahu rozhodnutia správcu dane nevyplýva žiadne spochybnenie o reálnosti zdaniteľného plnenia, ktoré by bolo podporené akýmkoľvek dôkazom zo strany správcu dane, pre vyslovenie záveru, nakoľko dané tvrdenie je výlučne spochybnením deklarovaného dodávateľa, čo predstavuje formálnu podmienku odpočtu dane. K rozhodnutiu správcu dane žalobca ďalej uviedol, že
okrem opisu vykonaných úkonov, ktoré sú bez právnej relevancie vo vzťahu k skutkovej otázke, prepisu svedeckej výpovede svedka A. B., ktorá nie je hodnotená, je výlučne konštatované porušenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, avšak samotné zdôvodnenie porušenia citovaných ustanovení nemá oporu v citovanom ustanovení. Tvrdenie, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť je v rozpore s dokladmi, ktorými správca dane disponoval, pričom predmetom výkonu daňovej kontroly u žalobcu nie je a ani nemôže byť preukazovanie neexistencie daňovej povinnosti u dodávateľa, nakoľko táto vzniká vždy pri dodaní tovaru alebo služby za odplatu, pokiaľ je dodávateľ zdaniteľnou osobou. Žalovaný síce v celom rozhodnutí neuznanie odpočtu zdôvodňuje porušením § 49 ods. 1 zákona o DPH, avšak v samotnom závere uvádza, že došlo k spochybneniu materiálnej stránky zdaniteľného plnenia, t. j. samotnej existencie tovaru. Takéto tvrdenie nespadá pod zákonnú podmienku ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko neexistencia tovaru, znamená fikciu, ktorá predpokladá, že v danom obchodnoprávnom vzťahu došlo k daňovému podvodu alebo zneužitiu práva, ktoré musia byť bez akýkoľvek pochýb správcom dane preukázané na podklade objektívnych skutočností. Žaloba uviedol, že tvrdenia žalovaného, ktoré uvádza ako dôvody neuznania odpočtu dane, sú zmätočné, nemajúce oporu v dôkazoch, nakoľko tieto hodnotené neboli. Opis úkonov a prepis dôkazov nepredstavuje proces hodnotenia. Závery žalovaného sú v rozpore s judikatúrou NS SR, ÚS SR a judikatúrou ESD, ktorá jasne stanovuje rozlišovanie formálnych a materiálnych podmienok upravených zákonom, pre účely zachovania zásady daňovej neutrality a následne z pravidiel stanovených judikatúrou ESD ako výnimky zo zásady neutrality, t. j. existencie objektívnych skutočností pre účely odopretia nároku na odpočet dane
19. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nepreukázal reálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov žalobca namietal, že dôkaznú povinnosť splnil, nakoľko pre účely naplnenia danej povinnosti boli správcovi dane predložené dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia v podanom daňovom priznaní, ktorých povinnosť predkladania má žalobca. Následne boli vykonané aj ďalšie dôkazy potvrdzujúce rozhodné skutočnosti, a to svedecká výpoveď A. B. a stanoviska spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s. r. o., ktorá ako prenajímateľ potvrdila užívanie skladových priestorov spoločnosťou Medik Press, s. r. o., titulom písomnej zmluvy. Tieto dôkazy správca dane nehodnotil a iba vo všeobecnosti konštatoval, že výpoveď svedka bola účelová, pričom riadnym spôsobom nepreukázal reálne dodanie tovaru, stanovisko spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s. r. o. neobsahuje odpovede na otázky správcu dane, ktoré otázky sú pre vec nedôvodné, nakoľko nie je povinnosťou prenajímateľa monitorovať svojich nájomcov.
20. Podľa žalobcu potvrdením materiálnej stránky plnenia, t.j. existencie tovaru a toho, že nedošlo správcom dane, a ani žalovaným, k spochybneniu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky § 49 ods. 2 zákona o DPH, t. j. využitie v rámci výkonu ekonomickej činnosti žalobcu, bolo tvrdenie žalovaného (na strane 19 napadnutého rozhodnutia), podľa ktorého „Skutočnosť, že odvolávajúci sa využíva pre svoj vozový park v rámci svojej podnikateľskej činnosti motorovú naftu a že dodaný tovar je rozhodnou komoditou zabezpečujúcou pohon vozidiel, ktoré sú prostriedkom pre účely zabezpečovania príjmu z hlavnej ekonomickej činnosti odvolávajúceho sa, správca dane nespochybnil, uvedené bolo výkonom daňovej kontroly aj preverené, čo však nezmámená, že v prípade spotrebovanej nafty sa jednalo o naftu dodanú dodávateľom Medik Press, s.r.o. Správca dane skutočnosti týkajúce sa skladových priestorov nevyhodnotil samé o sebe ako dôvod pre neuznanie odpočítania dane.“
21. K záveru žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k hmotnoprávnemu ustanoveniu § 49 ods. 1 zákona o DPH, žalobca namietal, že nie je zrejmé aká dôkazná povinnosť žalobcovi vyplýva vo vzťahu k preukazovaniu vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, ktorá automatický vzniká dodávateľovi z prijatej hodnoty za dodaný tovar, nakoľko táto protihodnota tvorí základ dane pre jej vznik u dodávateľa.
22. Žalobca ďalej v správnej žalobe (III. správnej žaloby) namietal, že žalovaný aj správca dane odôvodnili nepriznanie práva na odpočet DPH tvrdeniami, ktoré sú vzájomne rozporné a nemôžu popri sebe obstáť. Pokiaľ uviedli, že nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH u dodávateľa, potom by podľa žalobcu muselo platiť, že dodávateľ nie je zdaniteľnou osobou, resp. predmetom dodania bol tovar oslobodený od dane. Ak nebolo preukázané ani reálne dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom Medik Press, s.r.o., tak podľa žalobcu deklarovanie dodávateľa predstavuje formálnu podmienku, teda podstatnú náležitosť faktúry. Proti tvrdeniu, že na každom stupni reťazca nebola preukázaná existencia tovaru a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť ani len k dispozičnému prevodu práva k tovaru, podľa žalobcu stojí tvrdenie žalovaného, že existenciu tovaru u žalobcu a jeho použitie
nespochybnil. Tvrdenie, že tovar nebol reálne dodaný predpokladá jeho fikciu a neuznanie odpočítania dane nie je kvalifikované ako daňový podvod či zneužitie práva. Poukaz žalovaného na obozretnosť daňového subjektu pri vstupe do obchodných vzťahov je podľa žalobcu podmienkou, ktorá sa viaže výlučne na preukazovanie subjektívnej stránky žalobcu, a to či vedel alebo mohol vedieť o podvodnom konaní.
23. Žalobca tvrdil, že nesporne preukázal, že tovar bol dodaný tak ako deklaroval v podanom daňovom priznaní, a to predloženými dokladmi k výkonu daňovej kontroly, potvrdené dôkazmi, a to svedeckou výpoveďou, kedy svedok rozhodné skutočnosti, t. j. dodanie, spôsob dodania potvrdil, ako aj preukázaním existencie skladových priestorov, ktoré mal dodávateľ tovaru v prenájme. Žalobca disponoval faktúrou s označením dodávateľa, ktorý mal súčasne status zdaniteľnej osoby, pričom tovar použil pre účely svojej ekonomickej činnosti, čo je nesporne preukázaním splnenia formálnych a materiálnych podmienok pre účely odpočtu dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že dňom dodania tovaru vznikla dodávateľom daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, a to práve z protihodnoty za dodaný tovar, ktorá vstupuje do základu dane u dodávateľov, pričom správca dane potvrdil, že preverovaním kontrolných výkazov u dodávateľa bolo zistené zaúčtovanie faktúr vystavených pre žalobcu, ako aj úhrada fakturovaných súm. Nesplnenie daňovej povinnosti nebolo spochybnené. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že tovar nedodala spoločnosť Medik Press, s. r. o. musí definovať jednoznačne porušenie zákonného ustanovenia ním uvádzaného, čo potom by malo predpokladať, že táto spoločnosť nemala status zdaniteľnej osoby, a to z dôvodu, že podmienka, ktorá je uvádzaná ako dôvod neuznania odpočtu nie je citovaným ustanovením upravená. Ak žalovaný ďalej tvrdil, že materiálna stránka zdaniteľného plnenia nebola reálna, tzn. mala byť fiktívna, tak takáto podmienka, pre účely odpočtu dane z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH taktiež nevplýva, nakoľko takéto tvrdenie predstavuje už pravidlo upravené judikatúrou ESD, ako výnimky zo zásady neutrality v prípade odopretia práva na odpočet.
24. Kritérium, na ktoré poukazoval žalovaný a aj správca dane, že tovar nedodal konkrétny dodávateľ, čo by malo znamenať, že tento nemohol vystaviť faktúru s DPH (od čoho odvíja neexistenciu daňovej povinnosti dodávateľa) nemôže ísť podľa žalobcu proti samotným požiadavkám vyplývajúcich z pojmu zdaniteľnej osoby na strane dodávateľa, ktorý vykonáva nezávisle akúkoľvek hospodársku činnosť, a to bez ohľadu na účel, výsledky alebo čas tejto činnosti. Pokiaľ ide o dodávateľa tovaru v rozhodných časových obdobiach, takáto jeho hospodárska činnosť nebola vylúčená, pričom napr. aj samotné nepodanie daňového priznania alebo kontrolných výkazov ide na ťarchu správcu dane, čo však v tomto prípade neplatí, nakoľko bolo potvrdené že daňové priznania a kontrolné výkazy boli podané. Povinnosťou správcu dane v rámci výkonu daňovej kontroly, ktorou je preverovaná existencie zdaniteľného plnenia, je povinnosť skúmania prečo dodávateľ uvedený na faktúre nemohol byť dodávateľom, a to pri zohľadnení objektívnych kritérií, ktoré ako jediné môžu byť dôvodom pre prijatie záveru neuznania odpočtu dane, nakoľko iba pri vyslovení a preukázaní skutkových okolností zakladajúcich znaky podvodu, alebo znaky zneužitia práva, môže byť nárok odopretý. Pre vyvodenie daných záverov potom správca dane je nesporne povinný pristúpiť v rámci výkonu daňovej kontroly k aplikácii testu Axel Kittel, a vysloviť jednoznačný záver, že tieto znaky sú naplnené a súčasne skúmať a vyhodnotiť vedomostnú stránku daňového subjektu vo vzťahu k daným okolnostiam, a to tak, ako sa to uvádza napr. v Rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžfk 53/2014. Zásady zákazu podvodu na DPH a zákazu zneužitia práva v oblasti DPH sú však považované za všeobecné zásady práva Európskej únie, pričom sú upravené rozhodovacou činnosťou ESD, ktoré musia byť rešpektované a preto je povinnosťou aj správcu dane v súlade s týmito zásadami postupovať. V nadväznosti na uvedené závery žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne Rozsudok vo veci C-154/20 Kemwater Prochemie a Rozsudok NSS ČR sp. zn. 1Afs 334/2014 zo dňa 23.03.2022, kde vyslovil, že samotné uvedenie osoby dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou, naopak postavenie dodávateľa (status, t. j. či má táto osoba postavenie zdaniteľnej osoby je podmienkou hmotnoprávnou. Preto podľa názoru ES, v intenciách ktorých konal aj NSS ČR, sú uvedené podmienky kľúčové pre udržanie zásady neutrality dane z pridanej hodnoty, nakoľko pri existencii týchto podmienok príjemcovi plnenia vznikne nárok na odpočet dane, tzn. vždy, ak toto plnenie poskytla osoba povinná k dani, a to práve z dôvodu, že toto dodanie bolo uskutočnené za protihodnotu, ktorá u dodávateľa tvorí základ dane pre plnenie jeho daňových povinností, tzn. ak je predmetom dodávky protihodnota, táto vždy tvorí zákonný základ vzniku daňovej povinnosti.
25. Žalobca tiež poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ v prípade C-310/11 Grattan plc, a C-412/03 Hotel Scandic Gäsabäck AB, v ktorých sa zaoberal pojmom „protihodnota“, ktorá je subjektívnou hodnotou, keďže základ dane za poskytnutie zdaniteľného plnenia tvorí skutočne prijaté protiplnenie, a nie hodnota stanovená na základe objektívnych kritérií. Zdaniteľnej osobe vzniká daňová povinnosť vo výške vyplývajúcej zo základu dane, ktorý existuje v okamihu dodávky, t. j. vznik daňovej povinnosti je viazaný na odplatu, ktorú dodávateľ prijme, resp. ktorá mu má byť zaplatená. Tvrdenie žalovaného, že u dodávateľa nevznikla daňová povinnosť je potom v rozpore s princípom neutrality dane, pričom bez ohľadu na to či dodávateľ daňovú povinnosť splnil, resp. nesplnil, je otázkou, ktorú musí preverovať správca dane. Pritom platí, že aj prípadné nesplnenie daňovej povinnosti zo strany dodávateľa, nemôže ovplyvniť samotný nárok na odpočet dane vo vzťahu k existencii formálnych a materiálnych podmienok, ktoré sú primárnymi podmienkami vzniku na odpočet dane. Je potom na správcovi dane, ak tieto podmienky sú naplnené, skúmať sekundárne podmienky, ktorých porušenie indikuje zneužitie práva a ktorých predpokladom je existencia objektívnych skutočností preukázaných správcom dane. Preto ak sú formálne a hmotnoprávne podmienky splnené, je možné odoprieť nárok na odpočet výlučne na podklade objektívnych skutočností preukazovaných správcom dane, a to ako sekundárnych podmienok zneužitia práva (vecné podmienky) podľa testu Axel Kittel.
26. Žalobca zotrval na tom, že preukázal splnenie formálnych aj materiálnych podmienok zdaniteľného plnenia, a preto je v rozpore so platnou Smernicou o DPH, aby žalobca bol postihnutý zamietnutím práva na odpočet dane z dôvodu ich nepreukázania, t. j. uvedenie osoby na faktúre, ktorá má súčasne postavenie zdaniteľnej osoby. Nie je možné na základe subjektívnych pocitov, bez akéhokoľvek tvrdenia a preukázania objektívnych skutočností, ustáliť záver, že žalobca nemá nárok na odpočet. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal aj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 Bonik, ďalej C-80/11 Mahagében, C-142/11 Dávid, C-25/07 Sosnowska, C-610/19 Vikingo.
27. Žalobca sa v ďalšej časti správnej žaloby venoval konceptu zneužitia práva, ako napr. neexistencia materiálneho plnenia, t. j. fikcia, resp. zákazu, ktorý je podľa žalobcu založený na kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to že výsledkom dotknutých plnení, a to i pri splnení formálnych a materiálnych podmienok upravených Smernicou o DPH, bolo získanie daňového zvýhodnenia v rozpore s jej cieľom. Súčasne zo všetkých objektívnych skutočností musí vyplývať, že hlavným cieľom bolo získanie daňového zvýhodnenia. Zákaz zneužitia práva nie je relevantný, pokiaľ dotknuté plnenia môžu mať iné odôvodnenie ako dosiahnutie daňového zvýhodnenia, pričom pre posúdenie nie je rozhodujúci úmysel ale záver, či označená činnosť objektívne nemá žiadne iné vysvetlenie. V prípade zneužitia práva správca dane kumulatívne preukazuje tak objektívny test (popretie predmetu a cieľa aplikovaného ustanovenia) ako aj subjektívny test (t.j. daňová výhoda bola hlavným cieľom uskutočnených dodaní). Daňovníkova pozícia potom spočíva v práve poukázať na iný podstatný cieľ sledovaný uskutočnenými dodaniami, t.j. že predmetné plnenia môžu mať nejaké iné vysvetlenie ako samotné dosiahnutie daňových výhod. Koncept daňového podvodu využíva tzv. test Axel Kittel, výsledkom ktorého musí byť situácia kedy jeden z účastníkov neodvedie vybranú daň (prijatú protihodnotu za dodanú službu) do štátneho rozpočtu a druhý účastník si ju odpočíta, nakoľko obchodná transakcia nezodpovedá bežným obchodným podmienkam. V prípade podvodu na DPH je to správca dane, ktorý musí preukázať, že dodanie podrobené kontrole bolo poznačené podvodom a následne daňovník preukazuje (a musí mu byť umožnené preukázať), že „prijal všetky opatrenia, ktoré od neho môžu byť dôvodne požadované“. Zásady zákazu podvodu na DPH a zákazu zneužitia práva v oblasti DPH sú považované za všeobecné zásady práva Európskej únie, pričom sú upravené rozhodovacou činnosťou ESD, ktoré musia byť rešpektované a preto je povinnosťou aj správcu dane v súlade s týmito zásadami postupovať práve aplikáciou testu Axel Kittel. Žalobca namietal, že v danej veci nevznikol daňový únik, tzv. absencia stratenej dane medzi žalobcom a spoločnosťou Medik Press, s.r.o., nakoľko u dodávateľa základom dane bola prijatá protihodnota za dodané tovary, a to v čase ich dodania, pričom žalobca daň na vstupe odviedol do štátneho rozpočtu, a to práve jej úhradou dodávateľovi. Ďalej sa žalobca zaoberal ďalšími otázkami vyplývajúci z tzv. Axel Kittel testu a vo vzťahu k nim povinnosťami správcu dane.
28. Žalobca sa osobitne venoval v správnej žalobe (IV. správnej žaloby) otázke rozloženia dôkazného bremena, v súvislosti s ktorým považoval tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, za nesprávne, nakoľko sa míňa samotnému účelu posudzovania rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane. Žalobca pripomenul, že vo vzťahu k preukazovaniu skutkových okolností podvodu, resp. zneužitiu práva, z rozsudkov ESD vyplýva aj rozloženie bremena dôkazu medzi správcom dane a daňovníkom, pričom ako všeobecnú zásadu je
možné konštatovať, že iniciatíva v prípade podvodu na DPH aj zneužitia práva leží na pleciach správcu dane. Poukázal na povinnosť správcu dane oboznámiť kontrolovaný daňový subjekt s pochybnosťami, ktorými dochádza k spochybneniu správnosti, pravdivosti a úplnosti tvrdení daňového subjektu, a to na základe dôkazov ktoré v rámci výkonu boli vykonané. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 259/2022-37, ako aj na Rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, Rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/57/2016 zo dňa 28.03.2018, Rozsudok NS SR sp. zn. 10Šzfk/44/2019 zo dňa 24.11.2020, z ktorých podľa žalobcu vyplývajú zákonné podmienky prechodu dôkazného bremena, kde rozhodnou skutočnosťou je zákonné a jasné vyjadrenie o pochybnostiach tvrdení daňového subjektu, ktoré musí byť taktiež doložené dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) jednoznačne vyvracajú, tzn. musia mať rovnakú výpovednú schopnosť. Uvedená podmienka pre danú vec absentuje. Žalobca poukázal aj na Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR – Rozsudok č. j. 8Afs23/2018-37. Z neho vyvodil, že pre účely dokazovania vo vzťahu k nároku na odpočet dane je postačujúce preukázanie určitej pravdepodobnosti už tvrdených skutočností, t. j. potvrdenie skutočností napr. svedeckou výpoveďou. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že faktúry vystavené dodávateľom tovaru majú reálny podklad v existencii samotnej dodávky tovaru. Pokiaľ správca dane spochybnil vzťah medzi dodávateľom tovaru a jeho dodávateľom, ktorých uvádza v rozhodnutí, týmto nedošlo k preukázaniu že spoločnosť Medik Press, s. r. o. reálne nedisponovala týmto tovarom, ktorý následne bol predmetom dodávky. Všetky tieto okolnosti boli nielen tvrdené, ale aj preukázané listinnými dôkazmi a následne dôkazmi vykonanými správcom dane, ktoré ako sme už vyššie uviedli sú len ich prepisom bez procesu hodnotenia, sú dôkazmi pri hodnotení ktorých je potrebné vyvodiť záver splnenia podmienok pre odpočet dane. Žalobca tvrdil a dôkazmi je preukázané, že žalobca v rámci výkonu daňovej kontroly splnenie podmienok pre odpočet dane preukázal, a to: formálne – existencia faktúry s označením dodávateľa, materiálne – existencia faktúry vystavená dodávateľom, ktorý má status zdaniteľnej osoby, dodanie tovaru bolo uskutočnené za protihodnotu, ktorá tvorí základ dane u dodávateľa tovary použil pre výkon svojej ekonomickej činnosti. Tvrdenie žalovaného vo vzťahu k nepreukázaniu pôvodu tovaru, druhu minerálneho oleja a príslušný kód KN, je bez akejkoľvek právnej relevancie pre účely odpočtu dane, pričom žalobca poukázal na judikatúru ESD, ktorý jednoznačne rieši otázku, ktorá nespadá do kompetencie správcu dane. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery Rozsudku Súdneho dvora EÚ C-329/18 vo veci Altic SIA.
29. Žalobca namietal v správnej žalobe (V. správnej žaloby) proces dokazovania a hodnotenie dôkazov. Konkrétne namietal, že záver správcu dane vo vzťahu k vyhodnoteniu skladových priestorov dodávateľa Medik Press, s.r.o. od spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s. r. o. ako prenajímateľa s tým, že vyjadrenie prenajímateľa, ktoré správca dane vyhodnotil ako nekompletné (absentovalo vyjadrenie prenajímateľa týkajúce sa časového intervalu dovozu tovaru, informácia či dochádzalo k prekládke motorovej nafty, či priestory boli vhodne vybavené k danej činnosti, či bol prenajímateľ informovaný o danej činnosti) preukazuje prenájom skladových priestorov, tzn. potvrdzuje tvrdenie konateľa dodávateľskej spoločnosti, pričom žalobca má za to, že zo zmluvy nevyplýva obmedzenie na skladovanie konkrétneho tovaru. Uvedené v rámci tohto zisťovania absentuje, pričom je zrejmé, že prenajímateľ nemal v uvedenom priestore sídlo, resp. priestory v ktorých by vykonával akúkoľvek činnosť. Nehnuteľnosti mu slúžili výlučne na prenájom, pričom nemal povinnosť monitorovania. Tento dôkaz však hodnotený nebol. Vo vzťahu k zisteniu, že spoločnosť Medik Press, s. r. o. v roku 2020 nemala evidované žiadne autá a za daný rok ani nepodala daňové priznania na dani z motorových vozidiel, žalobca namietal, že uvedená informácia je irelevantná, nakoľko spoločnosť mohla vykonávať činnosť aj motorovým vozidlom, ktoré patrilo tretej osobe, pričom túto skutočnosť potvrdil priamo konateľ dodávateľskej spoločnosti, ktorý bol k veci vypočutý o čom svedčí Zápisnica č. 100904606/2021 zo dňa 25.05.2021 a súčasne prenajímateľ skladových priestorov v písomnej odpovedi správcovi dane. Výsledkom výzvy adresovanej dodávateľovi Medik Press, s.r.o. bolo zaslanie požadovaných dokladov elektronickou poštou a súčasne aj písomné vyjadrenie konateľa spoločnosti (v čase zdaniteľného plnenia) p. A. B. a následne jeho vypočutie. Žalobca zároveň poukázal na to, že boli potvrdené skutočnosti o existencii účtov na spoločnosť Medik Press, s. r. o., úhrada faktúr, uvedenie dispozičného práva v čase zdaniteľného plnenia na p. A. B., po zmene konateľa potvrdené dispozičné právo na nového konateľa. Žalobca tiež pripomenul, že svedok – konateľ spoločnosti Medik Press, s. r. o. – p. A. B. potvrdil skutočnosti týkajúce sa dodania tovaru žalobcovi, a to tak ako to bolo deklarované vo faktúrach (spôsob prepravy nafty žalobcovi a účel jeho dodania; nafta bola vozená v galónoch a podľa potreby žalobcu a bola prečerpaná priamo do motorových vozidiel s uvedením miesta prečerpávania; nafta bola dovážaná na viackrát, kde sa potom následne urobilo zúčtovanie; spôsob nadobudnutia nafty, ktorá mu podľa jeho tvrdenia mala byť dodaná do skladu, ku ktorému mal právo podnájmu, - označenie motorového vozidla – dodávka, ktorú zabezpečovala p. D.,
ktorá súčasne bola účastná pri jej prečerpávaní motorovej nafty dodávanej daňovému subjektu, súčasne sa vyjadril aj k dodávke autodielov, ktoré mali byť dodávané motorovým vozidlom BMW, BL 444, na otázky kto bol dodávateľom nafty, či spoločnosť disponovala oprávnením na predaj pohonných hmôt uviedol, že o tomto vedomosť nemá).
30. Žalobca poukazujúc na preverovanie zdaniteľných plnení medzi spoločnosťou Medik Press, s. r. o. a jeho dodávateľmi (DEURA ENTERPRI VEET, s. r. o., GEELEP, s. r. o. a Kováč – CB – Mont, s. r. o.) namietal zdôvodnenie správcu dane, podľa ktorého „dodanie tovaru – motorovej nafty a náhradných dielov tak, ako to deklaroval kontrolovaný daňový subjekt predloženými faktúrami sa reálne neuskutočnilo“ s tým, že takéto zdôvodnenie neuznania odpočtu dane na základe rôznych skutkových tvrdení je iracionálne. V prípade preukázania formálnych a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú explicitne dané zákonom o DPH, nie je tieto možné rozširovať nad jeho rámec. Podľa žalobcu samotné skutkové závery vo veci nemôžu obstáť najmä z pohľadu hodnotenia dôkazov, nakoľko nezohľadňujú závery, čo všetko vyšlo v konaní najavo: nehodnotenie predložených dokladov pre účely skúmania oprávnenosti uplatneného odpočtu dane v rámci výkonu daňovej kontroly, nakoľko tieto doklady sú prvotnými dôkazmi preukazujúcimi tvrdenie žalobcu v podanom daňovom priznaní, jediná zmienka o týchto dokladoch je ich súpis v úvode protokolu, pričom zo samotného súpisu vyplýva, že správca dane disponoval dôkazmi, - i napriek tomu, že správca dane disponoval týmito dokladmi, vyzýval žalobcu na odstránenie „pochybností“, ktoré však vo vzťahu k predloženým dokladom neboli žiadnym spôsobom konkretizované, tzn. v čom spočíva ich nesprávnosť, ktorá vyvoláva u správcu dane pochybnosti, nehodnotenie svedeckej výpovede a stanoviska spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s. r. o., ktorá na výzvu správcu dane podala relevantné odpovede a dôkazy týkajúcej sa podstatnej skutočnosti – prenájom skladových priestorov. Skutkové závery sú jednak vyvodené bez hodnotiaceho procesu a bez tohto, aby došlo k riadnemu ujasneniu skutkových alternatív ktoré z vykonaných dôkazov vyplývajú a ktorá alternatíva z nich obstojí. V rámci kontroly žalobca opísal spôsob fungovania obchodného vzťahu a dôvody, pre ktoré bol uzatvorený, súčasne aj svedok popísal okolností obchodovania, ktoré sa nevymykajú z bežných obchodných vzťahov, ktoré obchodné vzťahy a bežné obchodné zvyklosti je nevyhnutné rešpektovať, pričom jeho výpoveď zapadá do vyjadrení žalobcu, tzn. nie je v ničom rozporná. Samotná existencia dodávky (zdaniteľné plnenie) nebola v konaní de facto popretá, a to jednak tvrdením, že žalobca nepreukázal, že tovar mu dodala osoba uvedená na faktúre a súčasne samotnú existenciu materiálnej stránky potvrdil v rozhodnutí aj žalovaný. Z rozhodnutia, ani z protokolu, nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by preukazovali porušenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok zdaniteľného plnenia. Taktiež z rozhodnutia nevyplývajú žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vytvorili právny základ pre vyvodenie záveru o zneužití práva. Žalobca uviedol, že z rozhodnutí nevyplýva žiadny hodnotiaci proces dôkazov, nakoľko obsahom rozhodnutí je výlučne opis úkonov bez hodnotiaceho procesu, prepis svedeckej výpovede, a preto nie je možné prijať záver, že k hodnoteniu jednotlivých dôkazov došlo, a to jednak jednotlivo a následne vo vzájomnej súvislosti. Za hodnotenie svedeckej výpovede nie je možné považovať konštatovanie „svedecká výpoveď je účelová“, resp. vyjadrenie k dôkazu, ktorým bola odpoveď spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s. r. o., k podstatnej otázke, a to existencie prenájmu skladových priestorov, že tento nehodnotí. Zákonnosť hodnotiaceho procesu musí predstavovať jednoznačný záver o pravdivosti, resp. nepravdivosti tvrdení daňového subjektu, nie samotného svedka, tzn. do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú. Iba celkové posúdenie uvedených hľadísk potom môže poskytnúť záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
31. Žalobca v záverečnej časti správnej žaloby (VI. správnej žaloby) namietal porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné dospieť k jednoznačnému dôvodu, ktorý by mal zakladať odopretie nároku na odpočet dane. Odôvodnenia rozhodnutí neobsahujú žiadne logické úvahy, ktoré by podporili dôvodnosť záveru pre odopretie práva na odpočet dane, pričom v sumáre zakladajú zmätočnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane. Žalobca poukázal na požiadavku riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, pričom argumentoval ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a súvisiacou judikatúrou Ústavného súdu SR.
32. Napokon žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/14/2020 zo dňa 30.11.2022, ktorým bola riešená otázka nepriznania odpočtu dane, a to z dôvodov na ktoré žalobca poukázal v správnej žalobe. V predmetnom rozsudku NSS SR poukázal na existenciu zákonných podmienok, ktoré sú premietnutím zásady neutrality a výnimku z tejto zásady, ktorá je viazaná na daňového podvodu, kedy vyžadovanie a zohľadňovanie primeranej obozretnosti podnikateľského
subjektu vo vzťahu k požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode je typické práve pre dokazovanie danej skutkovej okolnosti.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
33. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto zamietnuť ako neopodstatnenú. Konštatoval, že správca dane na základe svojich zistení opodstatnene spochybnil reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných na faktúre č. 200100048 zo dňa 10.07.2020 a č. 200100070 zo dňa 07.08.2020 spoločnosťou Medik Press, s.r.o., na základe ktorých si uplatnil žalobca odpočítanie dane. Žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k dodaniu tovaru od spoločnosti Medik Press, s.r.o., nepreukázal kto dodanie tovaru zabezpečil, kedy a v akom rozsahu mal byť tovar dodaný. Žiadne relevantné dôkazy predložené neboli. Dodanie tovaru – motorovej nafty a náhradných dielov, ktoré sú predmetom faktúr od dodávateľa Medik Press, s.r.o. pre žalobcu sa neuskutočnilo tak, ako ich deklaruje v predložených faktúrach žalobca. Na základe uvedeného bolo porušené ustanovenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalovaný v zásade zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
34. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi prostredníctvom jeho právnej zástupkyne dňa 09.05.2023 (elektronická doručenka na č. l. 139 p. v.), avšak žalobca svoje právo vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného nevyužil.
Posúdenie opodstatnenosti žaloby, podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
35. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konania pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 32S/2/2023 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-32S/2/2023.
36. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 podľa § 493e (ďalej ako „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP (na základe výslovnej žiadosti žalobcu) na nariadenom pojednávaní dňa 26.02.2025 v neprítomnosti žalobcu a žalovaného (§114 SSP), ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
37. Správny súd považuje za potrebné najskôr poukázať na všeobecné východiská súdneho prieskumu pred správnym súdom. Správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy a postup, ktorý vydaniu rozhodnutí (resp. opatrení) predchádzal a to, či rozhodnutia (príp. opatrenia) orgánov verejnej správy a ich postup sú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania, správny súd nenahrádza a nedopĺňa konanie orgánu verejnej správy a nie je v jeho právomoci vykonávať prieskum správnou žalobou napadnutých aktov orgánov verejnej správy a ich postupu nad rozsah a dôvody správnej žaloby, okrem prípadov, v ktorých Správny súdny poriadok výslovne na takýto postup správny súd zmocňuje. Správne žaloby žalobcu sú ale všeobecnými správnymi žalobami, pri ktorých nie je v právomoci správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, prípadne konkretizovať všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky. Iniciátorom súdneho konania pred správnym súdom je žalobca – účastník administratívneho konania a je na ňom, ako svoje právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí (príp. opatrení) orgánov verejnej správy využije, teda aké žalobné dôvody v správnej žalobe prednesie a vymedzí. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, ak nie je ustanovené
inak. V ustanovení § 134 ods. 2 SSP sú vymedzené nedostatky resp. sú druhovo vymedzené veci, pri ktorých správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. Správny súd v postupe a v rozhodnutiach daňových orgánov nezistil nedostatky vymedzené v tomto zákonnom ustanovení a nejde ani o žiadnu z druhovo vymedzených vecí v tomto zákonnom ustanovení, preto nebol dôvod vykonať prieskum správnou žalobou napadnutých rozhodnutí nad rozsah a dôvody správnych žalôb.
38. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
39. Podľa § 6 ods. 1 SSP; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
40. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
41. Podľa § 190 SSP; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
42. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení platnom a účinnom v zdaňovacom období roku 2020; (1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
43. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
44. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH; Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
45. Úvodom k zodpovedaniu žalobcových námietok správny súd uvádza, že právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe, z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-324/11 Tóth). Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ napr. v rozhodnutí C-285/11 Bonik). Toto právo sa osobitne uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce transakcie uskutočnené na vstupe. Zároveň ale každá transakcia musí byť vo vzťahu k DPH sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (opakovane judikované závery vyplývajúce napr. z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-267/2015 zo dňa 22.06.2016 Gemeente Woerden/Staatssecretaris van Financi?n).
46. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak : (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, (2) došlo k daňovému podvodu (3) došlo k prípadu zneužitia práva.
47. Kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok je aj pri určitom judikatórnom posune naďalej základným predpokladom pre odpočet DPH. Splnenie podmienok pre odpočítanie dane vo všeobecnosti preukazuje osoba, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje. V prípade, že by boli hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnené, aj tak môže dôjsť k obmedzeniu práva na odpočítanie dane, a to v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva. Potreba rozlišovania dôvodov na odpočítanie dane a zamedzenie „zmiešavania“ dôvodov na nepriznanie odpočítania dane bola opakovane vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30.11.2022). Potreba rozlišovania uvedených dôvodov nachádza svoj materiálny odraz aj v teórii dôkazného bremena, pretože ide o odlišné prípady pre neuznanie odpočítania dane a je pri nich odlišný obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane.
48. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú : (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), (3) že prijaté plnenie je príjemcom (daňovým subjektom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
49. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre odpočítanie dane je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje.
50. Platiteľ dane si v zmysle zákona o DPH môže odpočítať daň: • dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), • daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru (§ 19 ods. 1 zákona o DPH) alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH), • daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), a • zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
51. Pri daňovom podvode je na rozdiel od preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane dôkazné bremeno primárne na správcovi dane. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu boli zadefinované v judikatúre Súdneho dvora EÚ, na základe ktorej bol vytvorený
tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu (C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel a Recolta Recycling). Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena: (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbalosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia ktoré po ňom je možné rozumne vyžadovať aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).
51. Z uvedenej úvodnej argumentácie je zrejmé, že zákon o DPH, ktorý prevzal právnu úpravu smernice o DPH, stanovuje podmienky, za ktorých si daňový subjekt môže uplatniť právo na odpočítanie dane, pričom tieto sú vymedzené kumulatívne a nesplnenie čo len jednej z týchto podmienok je dôvodom pre neuznanie odpočtu DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok. Splnenie týchto kumulatívne vymedzených podmienok nemožno odpustiť. Na preukázanie nároku na odpočítanie dane nestačí len predloženie faktúry a ostatných účtovných dokladov preukazujúcich formálnu stránku deklarovaného plnenia - v tomto prípade poskytnutia služby. Zákonodarca pri uplatnení nároku na odpočet DPH požaduje aj preukázanie materiálnej stránky - preukázanie reálneho uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné preukázať skutočné/reálne dodanie tovaru resp. poskytnutie služby deklarovaným dodávateľom.
52. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2020. Žalobcovi nebolo uznané odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Medik Press, s.r.o., pretože žalobca podľa záverov správcu dane nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
53. Žalobca v správnej žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného a žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie orgánu verejnej správy prvého stupňa (správcovi dane). V prvom rade namietal, že záver žalovaného a správcu dane, v zmysle ktorého žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že správcovi dane za účelom preukázania splnenia podmienok pre uplatnenie odpočtu predložil zákonom požadované doklady, čím uniesol svoje dôkazné bremeno.
54. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty môže byť obmedzené v prípadoch, ak (1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak (2) došlo k daňovému podvodu alebo (3) k prípadu zneužitia práva. Hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane sú tri: a) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň, b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia) a c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ tieto hmotnoprávne podmienky nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Unesenie dôkazného bremena nespočíva iba v jeho formálnej deklarácii predložením formálnych dokladov s predpísaným obsahom, ale doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a musia byť ako právna skutočnosť aj preukázané. Faktúra je formálnou, nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
55. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku je to daňový subjekt, ktorý je povinný preukázať správcovi dane, že ním uplatňovaný nárok (v tomto prípade odpočet DPH) vznikol a predložiť za tým účelom správcovi dane potrebné dôkazy. Ak správca dane nadobudne pri preverovaní predložených podkladov od daňového subjektu dôvodnú pochybnosť o oprávnenosti uplatňovaného nároku – preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov daňového subjektu, v takom prípade je opäť na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane (dochádza k presunu dôkazného bremena späť na daňový subjekt).
56. Ak daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti je povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné verifikovať. Ak také dôkazy nemá, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku.
57. Z rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane vyplýva, že rozhodnutia sú založené na závere o nesplnení hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH - nepreukázaní reálneho dodania fakturovaného tovaru žalobcovi. Žalovaný aj správca dane konštatovali, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, že tovar mu bol dodaný dodávateľom Medik Press, s.r.o., z čoho si žalobca vybral len tú časť, že tovar nedodal deklarovaný dodávateľ, čo nie je hmotnoprávnou podmienkou pre priznanie odpočtu DPH. V zmysle konštatnej judikatúry (počnúc rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo) skutočne nie je možné odmietnuť daňovému subjektu odpočet DPH len z dôvodu, že nevie preukázať, že tovar alebo služby dodal ním uvedený dodávateľ. V prípade spochybnených dodávateľov a nespochybnení existencie plnenia je možné nepriznať odpočet DPH len v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. V tomto prípade však záver správcu dane a žalovaného vychádzal z nesplnenia druhej hmotnoprávnej podmienky, a to materiálnej existencie plnenia – správca dane na strane 38 prvostupňového rozhodnutia jednoznačne konštatoval, že „Samotná existencia dodania tovaru tak bola zo strany správcu dane spochybnená. Vykonaným dokazovaním tak bola spochybnená existencia dodania tovaru, nie ako uvádza daňový subjekt vo svojom vyjadrení, že správca dane spochybňuje pri dodávke výlučne vzťah medzi daňovým subjektom a dodávateľom uvedeným na faktúre, t. j. spoločnosťou Medik Press, s. r. o.“ a následne na strane 43 uviedol, že „Správca dane zastáva názor, že vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenia daňového subjektu o rozhodujúcich skutočnostiach súvisiacich s uvedenými zdaniteľnými plneniami a daňový subjekt tieto dôkazy dostatočne nevyvrátil, nakoľko tak ako už bolo vyššie uvedené, iba formálna existencia faktúry, prípadne iných listinných dokladov nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“ Rovnako vyhodnotil záver správcu dane aj žalovaný, keď na strane 21 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „To znamená, že správca dane identifikoval skutočnosti, na základe ktorých mu vznikli pochybnosti, pokiaľ ide o existenciu zdaniteľného plnenia“ a na strane 22 uzavrel, že „z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že spochybnil materiálnu existenciu tovaru v obchodnom vzťahu na kontrolovanom stupni obchodu a s týmito pochybnosťami bol odvolávajúci sa oboznámený“. Potvrdenie uvedeného záveru správcu dane zo strany žalovaného možno jednoznačne identifikovať – na strane 18 napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že „odvolávajúci sa nepreukázal, že skutočne došlo k dodaniu tovaru od spoločnosti Medik Press, s.r.o., nepreukázal, kto dodanie tovaru zabezpečil, kedy a v akom rozsahu mal byť tovar dodaný. Žiadne relevantné dôkazy predložené neboli.“ a následne na strane 19 napadnutého rozhodnutia tiež uviedol, že „odvolávajúci sa nepreukázal reálnosť deklarovaných sporných zdaniteľných obchodov od dodávateľa uvedeného na ním predložených faktúrach, žiadne ďalšie vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že predmetné dodanie sporných zdaniteľných obchodov dodala spoločnosť Medik Press, s.r.o. správcovi dane nepredložil. Zo záverov žalovaného nesporne vyplýva, že neuznanie odpočtu dane bolo dôsledkom nesplnenia druhej hmotnoprávnej podmienky – podmienky existencie materiálneho plnenia. Správca dane a žalovaný uvádzali, že nebolo preukázané, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení – dodaniu tovaru dodávateľom Medik Press, s.r.o.. Žalobca sa teda mýli, ak tvrdí, že správca dane a žalovaný nepriznali odpočet DPH s tým, že plnenie dodané bolo, ale nie dodávateľom uvedeným na faktúre. Záver o dodaní plnenia (existencii materiálneho plnenia) sa nikde v prvostupňovom rozhodnutí, ani v napadnutom rozhodnutí nenachádza, preto tieto rozhodnutia žalobca nesprávne interpretuje, keď v správnej žalobe uviedol, že žalovaný nespochybnil dodanie tovaru (že naopak potvrdil dodanie tovaru). Ani z citácie o využívaní motorovej nafty žalobcom pre jeho vozový park obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí žalovaného, na ktorú poukazoval žalobca v správnej žalobe, nemožno vyvodiť záver, že by žalovaný potvrdil existenciu dodania motorovej nafty. Správny súd má za to, že konštatovanie žalovaného je potrebné interpretovať tak, že žalovaný síce nespochybnil podnikateľskú činnosť žalobcu v oblasti nákladnej cestnej prepravy, s ktorou je logicky spojená nevyhnutnosť využívania motorovej nafty ako pohonnej látky, avšak z hľadiska preverenia konkrétneho zdaniteľného plnenia, nedospel žalovaný k záveru, že v prípade spotrebovanej nafty v rámci výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu išlo o motorovú naftu, ktorá mala byť predmetom deklarovaného dodania od dodávateľa Medik Press, s.r.o. Takouto nesprávnou interpretáciou sa žalobca snažil navodiť dojem, že materiálna existencia plnenia nebola sporná a žalobca iba nepreukázal dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom, čo nie je podmienkou pre uznanie odpočtu DPH. Pretože však toto nemá oporu v rozhodnutí správcu dane
ani žalovaného, nie je dôvodná žalobná námietka, že vo veci boli splnené hmotnoprávne podmienky, keď dodávateľ označený na faktúre mal postavenie zdaniteľnej osoby. V konaní nebolo sporným, že dodávateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, ale nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení. Takýto záver nerobí rozhodnutie nezrozumiteľným, naopak, je z neho zrejmé, že dôvodom neuznania odpočtu dane bola neexistencia materiálneho plnenia, nie okolnosti na strane dodávateľa. Dôvodná nie je ani námietka, že z rozhodnutia nemožno ustáliť, ktoré skutkové okolnosti sú relevantné pre záver o neuznaní odpočtu dane. Správca dane a žalovaný podrobne rozpísali, aké dôkazy na preukázanie podmienok pre odpočet predložil žalobca (že predložil faktúru a všeobecné dodacie listy, teda formálne doklady, ktoré neboli podložené faktami), na čo správca dane vykonal dokazovanie (zisťovaním u dodávateľov žalobcu), so zisteniami oboznámil žalobcu (preniesol na neho dôkazné bremeno), ktoré žalobca neuniesol, pretože nepreukázal, že došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Možno súhlasiť s konštatovaním žalobcu, že dodanie tovaru práve spoločnosťou uvedenou na faktúre nie je uvedené medzi hmotnoprávnymi podmienkami práva na odpočet dane (z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 Kemwater Prochemie nepochybne vyplýva, že samotné uvedenie osoby dodávateľa na daňovom doklade nie hmotnoprávnou podmienkou priznania odpočtu dane) a že prípadné nesplnenie daňovej povinnosti zo strany dodávateľa nemôže ovplyvniť samotný nárok na odpočet dane u odberateľa (daňového subjektu). Napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie však nie je postavené na takýchto východiskách.
58. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, podľa ktorej žalobca naznačoval potreby vykonania tzv. Axel Kittel testu s tým, že ak žalovaný vyslovil, že k dodaniu tovaru nedošlo, takýto záver mal byť postavený na preukázaní podmienok existencie podvodu, resp. zneužitia práva. V tomto prípade vyslovenie záveru, že plnenie nebolo dodané (materiálna neexistencia plnenia) nepredstavuje skutkovú okolnosť pre podvodné konanie alebo zneužitie práva, ktoré má preukazovať správca dane, ale implikuje nesplnenie druhej hmotnoprávnej podmienky, pričom splnenie hmotnoprávnych podmienok preukazuje daňový subjekt. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že ak sa dodanie tovaru neuskutoční, právo na odpočítanie dane nevznikne, tento záver sa vzťahoval výlučne na hmotnoprávne podmienky odpočítania dane. Správca dane nespochybňoval splnenie formálnych podmienok (predloženie faktúry, dodacieho listu), ako to namietal žalobca v správnej žalobe, ale materiálny podklad fakturovaných plnení. Pretože dodávateľ vystavil faktúry a uviedol v nej daň, v zmysle zákona - ustanovenia § 69 ods. 5 Zákona o DPH, mu vznikla povinnosť túto daň zaplatiť. Táto skutočnosť však nemá vplyv na žalobcu ako odberateľa plnenia a platiteľa dane, ktorý samostatne preukazuje splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH. Potom všeobecné konštatovanie žalovaného o vzniku daňovej povinnosti u tej osoby, ktorý uvedie vo faktúre daň, nijako nedopadá na podmienky uplatnenia odpočítania dane u iného daňového subjektu – v tomto prípade žalobcu. Žalobca z tohto vyvodzoval nespochybnenie dodania tovaru, čo však nebolo správne a možno to považovať za účelové.
59. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane počas daňovej kontroly vykonal dokazovanie, výsledkom ktorého boli neprijateľné závery, toto tvrdenie je taktiež účelové, keď žalobca pri ňom opomenul, že dokazovanie zahŕňalo aj výzvy správcu dane vo vzťahu k samotnému žalobcovi ako subjektu uplatňujúcemu si nárok na odpočet DPH, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalobca vo vzťahu k dodaným plneniam od spoločnosti Medik Press, s.r.o. predložil len formálne doklady, nepodložil ich žiadnymi ďalšími dôkazmi, a to ani na opakované výzvy správcu dane. Pokiaľ ide o vyjadrenie RIRO CONSTRUCTING, s.r.o., ktoré podľa žalobcu preukázalo prenájom skladových priestorov dodávateľom (ako to tvrdil aj jeho konateľ A. B.) a zo Zmluvy nevyplýva obmedzenie na skladovanie konkrétneho tovaru, z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane skutočnosti týkajúce sa skladových priestorov nevyhodnotil samé o sebe ako dôvod pre neuznanie odpočítania dane, ale správca dane vyzval žalobcu, aby preukázal akým spôsobom bola uskutočnená preprava tovaru, jeho nakládka a vykládka, kde bol tovar skladovaný, kedy a v akom množstve bol fakturovaný tovar dodaný, či boli kontrolované a overené parametre pohonných hmôt (druh, kvalita atď.), pričom žalobca žiadne iné dôkazy nepredložil, t.j. neodstránil pochybnosti správcu dane, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno.
60. Pokiaľ žalobca namietal nevyhodnotenie vykonaného výsluchu svedka A. B., konateľa deklarovaného dodávateľa Medik Press, s.r.o., správny súd uvádza, že správca dane vykonal výsluch svedka v súlade so zásadami vzťahujúcimi sa na dokazovanie, v rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré vyplynuli z poskytnutej výpovede a tieto skutočnosti vyhodnotil s konkrétnym záverom - v tomto prípade so záverom, že ani svedecká výpoveď neosvedčila reálnosť plnení, pretože nepreukazovala skutočné dodanie fakturovaného tovaru. A. B. v Zápisnici č. 100904606/2021 zo dňa 25.5.2021 síce potvrdil
skutočnosti týkajúce sa dodania tovaru tak ako to bolo deklarované vo faktúrach – „náhradné diely boli prepravené z Košíc zo skladu do Babkova, pri rodinnom dome asi garáž, neboli to veľké náhradné diely, viezol to osobne na motorovom vozidle (jeho z inej obchodnej spoločnosti BMW, BL 444..) s pani C. D., Hlinné. Nakládka tovaru bola v skladoch v Košiciach, prítomný bol on a jeho známa a pri vykládke v Babkove bol pán D. a oni dvaja. Nevie, či bol aj dodací list ... prisľúbil, že to ešte dohľadá cez pána E.; motorová nafta bola prepravená z Košíc do Žiliny, prepravoval to v 2, 3 galónoch v dodávke s pani D., nafta bola prečerpávaná priamo do kamiónov spoločnosti KOVÁČ SK, s.r.o.. Množstvo kamiónov si už nepamätal. Všetko čo doviezli bolo vyčerpané. Na začiatku bolo množstvo uvedené emailom, pán D. vždy napísal, keď potreboval naftu. Dodávku bezodplatne zabezpečila pani D.. Kontaktne údaje na pani D. mal doplniť. Ich dodávateľ im naftu privážal do skladov v galónoch na kamióne.“ Bližšie skutočnosti týkajúce sa fakturovania tovaru a dodania tovaru žalobcovi však nevedel uviesť, napr. nevedel si spomenúť od koho spoločnosť Medik Press, s.r.o. náhradné autodiely a motorovú naftu nakúpila, nevedel uviesť pôvod tovaru, nevedel uviesť, ako sa nakontaktoval na dodávateľa a či už bol predtým jeho dodávateľom, nemal vedomosť, či mala spoločnosť Medik Press, s.r.o. oprávnenie na predaj pohonných látok, dokladmi spoločnosti Medik Press, s.r.o. nedisponoval. Svedok A. B. doklady a dôkazy preukazujúce uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi spoločnosťami Medik Press, s.r.o. a žalobcom nedoložil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti svedecká výpoveď nepostačovala ako dôkaz o reálnom dodaní tovaru. Ak by dodanie tovaru prebehlo tak, ako ho opísal A. B., žalobca mohol minimálne označiť ďalších svedkov – napr. zamestnancov žalobcu, ktorí mali byť prítomní pri prečerpávaní nafty. Žalobca sa ústneho pojednávania (výsluchu svedka A. B. dňa 25.05.2021) napriek upovedomeniu o ňom nezúčastnil a nevyužil tým právo klásť svedkovi otázky. Správca dane svedeckú výpoveď vyhodnotil v súlade s jej obsahom a zásadami logického uvažovania, žalobca vyhodnotenie výpovede namietal, neuviedol však, v čom správca dane pochybil – v čom sa napr. vyhodnotenie dôkazov odchýlilo od obsahu výpovede a pod.
61. Správca dane oboznámil žalobcu (Výzvou zo 25.06.2021 doručenou žalobcovi dňa 29.06.2021, ako aj na ústnom pojednávaní zo dňa 04.10.2021 v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku) so zisteniami z výkonu daňovej kontroly – oboznámil ho, že mu vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov, konkrétne, že nebolo preukázané, či boli zdaniteľné obchody uskutočnené tak, ako je uvedené na predložených faktúrach (pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného plnenia). V konaní nebolo sporné, že deklarovaným dodávateľom plnenia mala byť iná osoba registrovaná pre daň (spoločnosť Medik Press, s.r.o.). Orgány finančnej správy spochybnili reálne dodanie tovarov, na preukázanie čoho žalobca síce navrhol doplnenie dokazovania, ale správcom dane doplnené dokazovanie neviedlo k odstráneniu pochybností správcu dane. Odpoveď spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s.r.o. zo dňa 03.03.2022 nepreukázala, že v prenajatých priestoroch mal byť uskladnený tovar, ktorý mal byť následne predaný spoločnosťou Medik Press, s.r.o. žalobcovi a taktiež že by v nich dochádzalo k prekládke motorovej nafty. Výsluch p. C. D., bytom Hlinné (bez bližšej identifikácie), ktorú žalobca navrhol vypočuť sa správcovi dane nepodarilo uskutočniť, nakoľko správcovi dane sa ani v súčinnosti so žalobcom nepodarilo dotknutú osobu stotožniť a predvolať. Správca dane pritom vykonal aj vlastné šetrenie v dostupných informačných systémoch za účelom zistenia totožnosti tejto osoby, avšak neúspešne. Napokon k návrhu na vykonanie ohliadky dodaných autodielov správca dane uviedol dôvod, pre ktorý ohliadku nevykonal. Správca dane svoj postup presvedčivo zdôvodnil tým, že „preverenie montáže náhradných dielov vo vozidlách daňového subjektu nepreukáže, že sa jedná o náhradné diely dodané dodávateľom Medik Press, s.r.o. a to aj z dôvodu, že k náhradným dielom od dodávateľa Medik Press, s.r.o. neboli podľa vyjadrenia konateľa daňového subjektu KOVÁČ SK, s. r. o. predložené žiadne záručné listy a preto bez bližšej špecifikácie ich nie je možné odlíšiť od iných náhradných dielov, a taktiež, ani sám konateľ daňového subjektu nevie uviesť, do ktorých vozidiel mali byť namontované.“ Je nepochybné, že dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy (ustálené závery judikatúry vyšších súdnych autorít, napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/47/2020 zo dňa 21.09.2020). Správca dane a aj žalovaný nie sú teda pri vykonávaní dôkazov viazaný len návrhmi daňového subjektu a sú oprávnení vykonať aj také dôkazy, ktoré daňový subjekt nenavrhuje. Taktiež nie sú povinní vykonať všetky daňovým subjektom navrhované dôkazy, avšak je potrebné trvať
na požiadavke, aby daňový subjekt dostal odpoveď, prečo jeho návrhu na vykonanie dôkazu nebolo vyhovené. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že odôvodnenie nevykonania navrhovaných dôkazov (s výnimkou výzvy spoločnosti RIRO CONSTRUCTING, s.r.o., ktorú správca dane zvolil namiesto výsluchu konateľky uvedenej spoločnosti) správca dane zdôvodnil a žalobca v tomto smere neuvádzal v správnej žalobe žiadne žalobné námietky.
62. Žalobca v správnej žalobe namietal, že svoje dôkazné bremeno uniesol, resp. tvrdil určité skutočnosti a svoje tvrdenia preukázal, avšak správny súd súhlasí s posúdením správcu dane, že išlo o formálne doklady (faktúry, dodacie listy) bez preukázania faktického (reálneho) dodania. V súvislosti s uvedenou žalobnou námietkou správny súd poukazuje na ustálené závery judikatúry vyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sfk/6/2023 zo dňa 26.09.2023): Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naňho prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.11.2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Správca dane žalobcom predložené dôkazy dostatočným spôsobom spochybnil na to, aby dôkazné bremeno prešlo opäť na žalobcu, ktorý už následne žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení neprodukoval. Žalobcom citované rozsudky Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Sžf/57/2016 z 28.03.2018, sp. zn. 10Sžfk/44/2019 z 24.11.2020) uvádzajú závery, ktoré boli v administratívnom konaní rešpektované (došlo k jasnému vyjadreniu pochybností s poukazom na konkrétne skutočnosti – zistenia týkajúce sa dodávateľov žalobcu). Pokiaľ žalobca v správnej žalobe odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky čj. 8 Afs 23/2018-37, správny súd uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami súdov iných štátov, možno však uviesť, že aj obsah citovanej časti tohto
rozhodnutia hovorí o potrebe preukázania tvrdených skutočností daňovým subjektom. Vzhľadom na uvedené je správny záver žalovaného, že v daňovom konaní nebolo preukázané dodanie zdaniteľných plnení, teda žalobcovi nevzniklo právo z predmetných plnení uplatniť si odpočet DPH.
63. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojím dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť a uchovať, pretože ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, na základe zdaniteľného plnenia zabezpečil a uchoval dostatok podkladov (nielen napr. faktúry) slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo založené na reálnom základe a prebehlo tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov, na ktorých podklade si nárok uplatní. Nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi, akými dôkazmi by mal preukázať skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Preto nie je dôvodná námietka, že ak má daňový subjekt odstrániť pochybnosti správcu dane, má správca dane povinnosť vymedziť rozsah ďalších dôkazov, ktoré má daňový subjekt predložiť. Dôsledný postup správcu dane a žalovaného, ktorí overujú zákonné podmienky na odpočet DPH je v súlade so zákonom a nenarušuje princíp neutrality, na ktorý poukázal žalobca v správnej žalobe. Záver žalovaného o tom, že daňový doklad (faktúra) hoc aj obsahujúci všetky obligatórne náležitosti a taktiež riadne zaevidovaný v účtovníctve, nie je skutočnosť preukazujúca reálnosť dodania tovaru, vo vzťahu ku ktorému vzniká daňovému subjektu nárok na odpočítanie dane, je správny. K tomu správny súd cituje napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sfk/33/2021 z 25.07.2023: „Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Z Rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 15.11.2017 sp. zn. II. ÚS 705/2017 vyplýva, že existenciu predmetu plnenia nepostačuje preukázať listinnými dôkazmi (faktúrami, zmluvami) či výsluchmi dodávateľa. Takéto dôkazy nie sú s ohľadom na ich spochybnenie zo strany finančných orgánov dostačujúce na unesenie dôkazného bremena, teda preukázanie existencie predmetu zdaniteľného plnenia. Žalobca vychádzal z toho, že predložením faktúr s dodacími listami splnil hmotnoprávnu podmienku preukázania zdaniteľných plnení, v tomto sa však mýli. Nepostačuje predložiť faktúru či dodací list, ak nie sú odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností (ktoré v tomto prípade boli správcom dane vznesené) preukazuje daňový subjekt. Žalobca za účelom preukázania podmienok pre vznik odpočítania DPH z plnení fakturovaných spoločnosťou Medik Press, s.r.o. predložil len formálne doklady. Ani zistenia správcu dane u deklarovaného dodávateľa nepreukázali, že k plneniu skutočne došlo. Absencia konkrétnych informácií o uskutočnení plnení na strane deklarovaného dodávateľa podporila pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, v dôsledku čoho bolo dôkazné bremeno presunuté opätovne na žalobcu (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov). Žalobca bol oboznámený so zistenými pochybnosťami, ďalej sa však v konaní bránil tým, že splnil hmotnoprávne podmienky odpočtu dane, žiadne ďalšie dôkazy už nepredložil. Správny súd konštatuje, že žalobca mal dostatok priestoru akékoľvek ďalšie dôkazy predložiť, neurobil tak, preto je dôvodný záver žalovaného, že v daňovom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno.
64. Napadnuté rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie neboli založené na konštatovaní podvodného konania, ani na zneužití práva. Orgány verejnej správy nepriznali žalobcovi právo na odpočet DPH nie z dôvodu účasti žalobcu na podvode, ale na nesplnení hmotnoprávnych podmienok podľa § 49 Zákona o DPH. Ak nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH, skúmanie prípadnej účasti žalobcu na daňovom podvode z hľadiska tzv. vedomostnej zložky je bezpredmetné a orgány verejnej správy svoje rozhodnutia na tejto skutočnosti ani nezaložili (nebolo potrebné vykonať tzv. Axel Kittel test). Pokiaľ teda žalobca v správnej žalobe poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-80/11 Mahagében Kft), ktoré sú relevantné z hľadiska preukázania účasti daňového subjektu na daňovom podvode, čo zaťažuje dôkazným bremenom správcu dane, takýto poukaz žalobcu je bezpredmetný. Správca dane a ani žalovaný neodopreli žalobcovi odpočet DPH pre pochybenia jeho obchodných partnerov, ale z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k fakturovanému dodaniu
skutočne došlo a nie je len fiktívne. Orgány finančnej správy nezaťažovali žalobcu dôkazným bremenom týkajúcim sa podvodného konania, požadovali výlučne, aby doložil splnenie formálnych a materiálnych (hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie dane, ktoré sám deklaroval. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že za splnenia hmotnoprávnych podmienok bez preukázania toho, že ide o zneužitie práva alebo o podvod, o ktorom daňovník vedel alebo mal alebo mohol vedieť, nie je možné daňovníkovi odoprieť právo na odpočet DPH (resp. právo na oslobodenie od platenia dane). To však platí len pre prípady, ktoré boli založené práve na daňovom podvode alebo zneužití práva. Správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili na tom, že dodávateľ (obchodný partner) žalobcu si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. bol nekontaktný alebo bol článkom reťazového podvodu alebo sa dopustil zneužitia práva. Napadnuté rozhodnutie je založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani počas vyrubovacieho konania) nebolo preukázané, že boli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet dane (dodanie služieb), pričom dôkazné bremeno na preukazovanie splnenia týchto podmienok znášal žalobca. Správca dane jasne formuloval pochybnosti, ktoré mal vo vzťahu k splneniu podmienok pre priznanie odpočtu DPH, preukázateľne s nimi žalobcu oboznámil. Ako už bolo uvedené, judikatúra potvrdzuje, že faktúra a dodací list sú formálnymi dokladmi, pričom obchodné transakcie nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke, predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Podľa správneho súdu správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadril pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, preto bremeno dôkazu znášal daňový subjekt.
65. Ani rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s. r. o. nie je aplikovateľný na predmetnú vec, keďže v danom prípade nebola sporná existencia fakturovaného plnenia, ale identita skutočného dodávateľa, teda reálne existujúce plnenie nedodal subjekt uvedený na faktúre, ale iný subjekt. Právo na odpočet DPH z takého dodania nemožno nepriznať len z titulu spochybnenia tzv. deklarovaného dodávateľa. Nepriznanie práva na odpočet DPH žalobcovi v predmetnom prípade správca dane nezaložil na spochybnení statusu deklarovaného dodávateľa, ako to tvrdí žalobca v správnej žalobe, ale na nepreukázaní skutočnej (materiálnej) existencie fakturovaného plnenia, čo nie je v rozpore s judikatúrou vyšších súdnych autorít, vrátane Súdneho dvora EÚ. K argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia žalovaného správny súd ďalej dodáva, že pokiaľ aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol viackrát konštatovanie, že bolo spochybnené, že plnenia uvedené na faktúrach boli skutočne dodané práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, čo by samé osebe mohlo nasvedčovať, že žalovaný založil svoju argumentáciu na spochybnení statusu tzv. deklarovaného dodávateľa, čo v zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a súdov Slovenskej republiky nie je dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH, nemožno považovať rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil so záverom správcu dane, ktorý nepriznanie práva na odpočet DPH žalobcovi odôvodnil nepreukázaním materiálnej existencie fakturovaného plnenia. Pokiaľ teda žalovaný popri závere, že žalobca nepreukázal materiálnu existenciu fakturovaného plnenia (druhá hmotnoprávna podmienka pre priznanie nároku na odpočet DPH) doplnil navyše argumentáciu o konštatovanie spochybňujúce dodávateľskú spoločnosť Medik Press, s.r.o., uvedené nie je podľa správneho súdu dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže postačí, ak je rozhodnutie založené na nepreukázaní materiálnej existencie fakturovaného plnenia.
66. Všeobecné namietanie nezákonnosti rozhodnutí nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov, so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného nesúhlasil, resp. vykonané dôkazy hodnotil sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne orgánom verenej správy v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t.j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí (rozhodnutiach), vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutia založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť.
67. Žalobca v podanej správnej žalobe neuviedol také dôvody, ktoré by preukazovali, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore s logickým myslením. Na základe skutkových zistení (ktoré neboli žalobcom vyvrátené), bol dôvodný záver o nepreukázaní reálnej
existencie fakturovaných plnení a nepreukázaní podmienok pre odpočet dane, preto orgány finančnej správy postupovali správne, ak neuznali žalobcovi uplatnené odpočítanie dane.
68. Námietky žalobcu, že si splnil povinnosť preukázať svoje tvrdenia a predložil všetky potrebné doklady, nie sú dôvodné. Skutočnosť, že došlo k takému poskytnutiu plnenia, s ktorým je spojená daňová povinnosť a v zmysle § 49 ods. 1 Zákona o DPH aj právo na odpočítanie DPH jej platiteľom, je povinný preukázať platiteľ dane, teda žalobca. Nevyhnutným predpokladom pre vznik práva na odpočet DPH je materiálna, t. j. skutočná existencia plnenia, s ktorým je spojená daňová povinnosť. Pre unesenie dôkazného bremena platiteľa dane nestačí len formálne predloženie dokladov, ale tieto doklady musia byť obrazom reálneho plnenia. Keďže uskutočňovanie zdaniteľných plnení je vlastnou ekonomickou činnosťou daňového subjektu, je to práve platiteľ DPH uplatňujúci si nárok na jej odpočet, kto má možnosť a aj povinnosť zaobstarať si všetky potrebné dôkazy, ktoré zabezpečia, že zdaniteľné plnenie bude môcť správcovi dane spoľahlivo preukázať. Žalobca predložil správcovi dane faktúry a dodacie listy (obsahovo v podstate identické s faktúrami), čo však bez predloženia ďalších dokladov, ktoré preukazujú, že fakturované tovary boli skutočne dodané, nepostačuje. Správca dane žalobcu vyzval na vysvetlenie nezrovnalostí a odstránenie pochybností, ktoré vznikli v priebehu výkonu daňovej kontroly. Doručením oboznámenia s pochybnosťami správcu dane s výzvou podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi tak došlo opäť k presunu dôkazného bremena na žalobcu a tento ho neuniesol.
69. K žalobcom uvedenej námietke porušenia práva na spravodlivý proces spočívajúceho v tom, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné dospieť k dôvodu, ktorý by mal zakladať odopretie nároku na odpočet dane, odôvodnenie je zmätočné a neobsahuje žiadne logické úvahy, správny súd uvádza, že žalovaný dostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie, nakoľko obsahuje odpovede na podstatné odvolacie námietky žalobcu. Vyplýva z neho jednoznačný dôvod neuznania odpočítania DPH, ako to bolo už konštatované v inej časti tohto odôvodnenia. Z hľadiska posúdenia dostatočnosti odôvodnenia je podstatné, aby sa správne orgány vo svojich rozhodnutiach vysporiadali so všetkými kľúčovými námietkami účastníka administratívneho konania. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I. ÚS 241/07, I. ÚS 342/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. 18390/91) sa nemusia dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Nevyžaduje sa, aby na každú námietku účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia tak, ako to v žalobe prezentuje žalobca, ale iba na taký argument či námietku, ktorá je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúca a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa správneho súdu nie je dôvodná žalobná námietka, že v rozhodnutiach nie sú obsiahnuté úvahy o hodnotení dôkazov a úvahy odôvodňujúce právne posúdenie veci, čo je zrejmé aj z predošlých častí odôvodnenia tohto rozsudku, v ktorých sa správny súd odvoláva na závery daňových orgánov.
70. Pokiaľ ide o Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/14/2020 zo dňa 30.11.2022, na ktorý poukázal žalobca v závere správnej žaloby, správny súd uvádza, že jeho závery nie sú použiteľné v prejednávanej veci vzhľadom na rozdielnosť skutkových okolností. Vo veci žalobcu došlo zo strany daňových orgánov k spochybneniu materiálneho plnenia medzi žalobcom a jeho priamym deklarovaným dodávateľom Medik Press, s.r.o., pričom vo veci, na ktorú poukázal žalobca, bolo spochybnené materiálne dodanie tovaru na subdodávateľskom článku obchodného reťazca a záver žalovaného o fiktívnosti dodávky a vedomí žalobcu o podvodných konaniach dodávateľov vyhodnotil kasačný súd ako nepreukázané a predčasné, navyše za situácie, že žalobca prijatie od deklarovaného dodávateľa doložil hodnovernými dokladmi a použil dodávku na ďalšie zdaniteľné plnenia. V prejednávanej veci však žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie odpočtu dane, a to materiálnu existenciu plnenia medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom Medik Press, s.r.o., keď nepredložil hodnoverné dôkazy o reálnom plnení a neuniesol tak svoje dôkazné bremeno.
71. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, túto správny súd ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
73. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.