Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-51-2024.pdf
PDF · 125.24 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/51/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Andreja Maukša a členov senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-KAP2-2024/063804-005 zo dňa 10. 09. 2024, takto
r o z h o d o l :
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru č. PPZ-KAP2-2024/063804-005 zo dňa 10. 09. 2024 a rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne č. KRPZ-TN-OKAP-49-005/2024-SI zo dňa 15. 08. 2024 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
Administratívne konanie
1. Z administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 12. 08. 2024 požiadal Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Jilemnického 1, 911 42 Trenčín (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“ alebo „povinná osoba“) o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej aj ako „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“), v ktorej požadoval informácie, cit.: ,,Podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov, žiadam poskytnutie informácie: Žiadam sprístupnenie informácií týkajúcich sa sťažností číslo: KRPZ- TN-OKS-2/2020-Sťo KRPZ-TN-OKS-1/2020-Sťo KRPZ-TN-OKS-3/2020-Sťo Informáciu žiadam sprístupniť elektronicky odpoveďou do mojej schránky občana, poskytnutím celých spisových materiálov s obsahom.“
2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. KRPZ-TN-OKAP-49-005/2024-SI zo dňa 15. 08. 2024 (ďalej len „ prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 18 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií v spojení s § 7 ods. 2 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) tak, že žiadosti žalobcu nevyhovel a požadované informácie v celom rozsahu žalobcovi nesprístupnil z dôvodu, že sa týkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom o slobode informácií a zákonom
o sťažnostiach. Poukázal na ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého je povinná osoba sprístupňovať tie informácie, ktoré má vo svojej dispozícii, pričom povinnosť sprístupnenia informácií plynie povinnej osobe iba v prípade, ak neexistujú obmedzenia vymedzené v zákone o slobode informácií, ak osobitné právne predpisy v sebe neustanovujú zákaz požadované informácie sprístupniť, alebo ak nie je identifikované ohrozenie práv alebo záujmov chránených právom, ktoré by kreovalo prekážku sprístupnenia informácií. Uviedol, že v danom konkrétnom prípade žiadal žalobca sprístupniť kópie celých spisových materiálov aj s obsahom v konaniach vedených pod sp. zn. KRPZ- TN-OKS-2/2020-Sťo, KRPZ-TN-OKS-1/2020-Sťo, KRPZ-TN-OKS-3/2020-Sťo. Vo vzťahu k predmetu žiadosti boli sťažnosti vybavované ako sťažnosti vo veciach výkonu štátnej správy a sťažnosť s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré je policajt podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ, SIS, ZVJS a ŽP oprávnený podávať (ďalej len ,,zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“). Vzhľadom k tomu, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ neupravuje postup v súvislosti so sťažnosťami vo veciach výkonu štátnej služby a sťažností v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, Ministerstvo vnútra SR vydalo interný predpis a to Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 163/2011 o vybavovaní sťažností vo veciach výkonu štátnej služby a sťažností v súvislosti s porušením zásady jednotného zaobchádzania. Tento interný predpis upravuje postup pri vybavovaní sťažností vo veciach výkonu štátnej služby a stanovuje, že sa pri vybavovaní týchto sťažností postupuje podľa zákona o sťažnostiach. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám povoľuje sprístupniť len informácie, ktoré boli zistené na základe prešetrenia sťažnosti, teda po jej prešetrení. V prípade vybavenia sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach sa za výstup považuje písomné oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti, ktoré je po vybavení sťažnosti zaslané sťažovateľovi. Informáciu o výsledku povinná osoba sprístupnila žalobcovi listom č. KRPZ- TN-OKAP-78-001/2020-SI zo dňa 16. 12. 2020, ktorý mu bol dňa 22. 12. 2020 doručený. Zákon o sťažnostiach ako aj nariadenie č. 163/2011 stanovili postup pri vybavovaní sťažností, a to aj v prípade ak osoba, ktorá podala sťažnosť nesúhlasí s postupom orgánu prešetrujúceho sťažnosť, resp. nesúhlasí s výsledkom prešetrenia sťažnosti. Podľa § 18 ods. 1 zákona o sťažnostiach, je prešetrenie sťažnosti jednou z foriem kontrolnej činnosti vykonávanej podľa tohto zákona, ktorou sa zisťuje skutočný stav veci a jeho súlad alebo rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Povinná osoba pri vybavovaní žiadosti prihliadala aj na ustanovenie § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach, z ktorého vyplýva, že informácie z dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti, ktoré sú chránené alebo ku ktorým je prístup podľa § 8 až 12 zákona o slobode informácií obmedzený, sa nesprístupňujú. Žalobcom uplatnené právo na informácie je podľa prvostupňového správneho orgánu obmedzené zákonom o slobode informácií, ktorý nedovoľuje povinnej osobe zverejniť žiadateľom iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovuje zákon o slobode informácií a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia.
3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že namieta nezákonnosť rozhodnutia, pretože došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na informácie. Argumentoval tým, že potreba obmedziť právo na informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. v záujme zabezpečenia nerušeného výkonu kontroly nie je daná, ak je kontrola už skončená. V predmetnej veci už bola kontrola ukončená, preto nie je daný dôvod na nesprístupnenie požadovaných informácií. Písomnosti, ktoré sú obsahom požadovaného spisového materiálu, sú čiastkovým výsledkom vykonávanej kontroly a nerozlučne spolu tvoria výsledok kontroly. Uviedol, že v prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru absentuje účel (zabezpečenie nerušeného výkonu) nesprístupnenia požadovaných informácií (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/2/2016 zo dňa 13. 12. 2017). Čiastočné obmedzenie sprístupňovanej informácie alebo úplné obmedzenie sprístupnenia informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona o slobode informácií a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Z dikcie ust. § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií vyplýva, že obmedzenie resp. nesprístupnenie informácií zákonodarca viaže na samotný výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru a účelom ustanovenia je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru, tak aby predčasným sprístupnením čiastkových informácií neboli zmarené výsledky kontroly ešte pred dokončením. Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa ust. § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií je preto možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly. Žiadal, aby odvolací správny orgán rozhodnutie zrušil a podľa § 59 ods. 3 Správneho poriadku vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie alebo sám rozhodnutie zmenil podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku.
4. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-KAP2-2024/063804-005 zo dňa 10. 09. 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie s odôvodnením, že požadované informácie nie je možné sprístupniť, pretože sú to informácie pochádzajúce z kontrolnej činnosti. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z ust. § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií vyplýva, že žalobcovi nie je možné sprístupniť informácie týkajúce sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných právnych predpisov, v danom prípade podľa zákona o sťažnostiach, keďže prešetrovanie sťažnosti je jednou z foriem kontrolnej činnosti, t. j. týka sa výkonu kontroly. Uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom o slobode informácií, ktorý nedovoľuje povinnej osobe ako orgánu kontroly, ktorá je viazaná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, zverejniť žiadateľom iné informácie než tie, ktoré ustanovuje zákon. S poukazom na ust. § 20 ods. 1 a § 18 ods. 4 zákona o sťažnostiach uviedol, že ust. § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií je potrebné vykladať striktne, to znamená, že je možné sprístupniť oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti a nie ďalšie informácie zo sťažnostného spisu. Uzavrel, že rozhodnutie povinnej osoby je vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a vychádza z náležite a úplne zisteného stavu veci.
Správna žaloba – žalobné body
5. Žalobca v podanej žalobe namietal, že prvostupňový správny orgán ani odvolací orgán rozhodnutie o nevyhovení predmetnej žiadosti žiadateľa o sprístupnenie informácie žiadnym iným spôsobom ako s poukazom na § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií neodôvodnili. Okrem citovaného § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií žalobca poukázal aj na čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Argumentoval tým, že výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ, pričom rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Preto aj znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov, okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy, čo znamená, že obmedzenie alebo nesprístupnenie informácií je viazané na samotný výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru. Účelom obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií podľa tohto zákonného ustanovenia je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru a preto nesprístupniť, alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa tohto zákonného ustanovenia je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. Naopak v prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru už absentuje účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, ktorým je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sži/2/2016 zo dňa 13.12.2017, z ktorých je zrejmé, že ak sa žiadosť o sprístupnenie informácie žalobcu týkala už skončenej kontroly, tak neboli splnené podmienky na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovanej informácie poskytnutím kópie celého obsahu spisového materiálu a pokiaľ prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach túto skutočnosť nezohľadnili a nesprávne tak vyhodnotili splnenie podmienok na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, tak svoje rozhodnutia zaťažili vadou nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že nesprávne interpretovali na túto vec sa vzťahujúce právne normy, keď pri posudzovaní žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií neprihliadli na uvedený účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií a tento nevyložili v kontexte s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
6. Žalobca uviedol, že na základe vyššie uvedeného je napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nesprávne a nezákonné z dôvodu, že vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný dôvod na zrušenie týchto rozhodnutí v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ako „SSP“) a vrátenie veci na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu v
zmysle § 191 ods. 4 SSP. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. V petite správnej žaloby zároveň navrhol, aby súd po doručení návrhu uložil povinnej osobe, ktorá disponuje požadovanou informáciou, povinnosť jej uchovania tak, aby táto nemohla byť zničená pred právoplatným a vykonateľným rozsudkom správneho súdu vo veci samej.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, replika
7. K predmetnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že zákon o sťažnostiach striktne vymedzuje, akou formou je sťažovateľ vyrozumený o prešetrení sťažnosti. Žalovaný má za to, že je potrebné striktne vykladať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, to znamená, že je možné sprístupniť oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti a nie ďalšie informácie zo sťažnostného spisu. Preto nie je možné sprístupniť žiadateľom požadované informácie, keďže tieto podliehajú obmedzeniu sprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií a § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach. Žalovaný mal za to, že povinná osoba sa riadne, správne a zákonne vyrovnala s náležitosťami žalobcovej žiadosti o sprístupnenie informácie a stotožnil sa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
8. Žalovaný uviedol, že žalobné dôvody vychádzajú zo subjektívneho vnímania právneho stavu veci zo strany žalobcu podloženého časťami odborných textov, ktoré sa vyznačujú neprimerane extenzívnym pohľadom na dikciu § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií a obchádzajú znenie a inštitúty zákona o sťažnostiach, ktoré boli súčasťou správnej úvahy v napadnutom rozhodnutí. Fakt, že žalobca požadoval informácie v podobe kompletných spisových materiálov len zdôrazňuje flagrantnú povahu podanej žiadosti, z obsahu ktorej možno vyvodiť záver o existencii indícií poukazujúcich na absenciu reálneho záujmu o získanie informácie, ktorý by bol podmienený vážnosťou prejavenej vôle. V kontexte s obsahom podanej žaloby a celkovej intenzity a početnosti žiadostí, ktorými sa sám žalobca opakovane obracia na povinnú osobu je na mieste posúdiť pôvodnú žiadosť aj ako zámer na zneužitie práva na prístup k informáciám. Žalobca v podanej žiadosti nepožadoval informácie o výsledkoch konaní vedených vo veciach jeho sťažností, ale nad rámec zákona o sťažnostiach požadoval kompletné spisové materiály bez ohľadu na výsledok konania o sťažnosti. Žalobca tak požadoval všetko s výraznou absenciou vážne prejavenej vôle o získanie konkrétnej a individuálne identifikovateľnej informácie. Zo znenia zákona o slobode informácií nemožno preto vyvodzovať, že informáciou by malo byť spracovanie údajov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Rozširujúci výklad zákona o slobode informácií, podľa ktorého by povinná osoba musela poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícií, by žiadosť o poskytnutie informácie zmenil na pokyn nadriadeného, a to nie je účelom zákona o slobode informácie. V danom prípade nebola predmetom žiadosti požiadavka o poskytnutie konkrétnej individuálne určiteľnej informácie, ale išlo o žiadosť, ktorej predmetom je poskytnutie kompletných spisových materiálov obsahujúcich údaje rôznej povahy. V danej veci je rozhodujúcou skutočnosťou to, že pri kontrolnej činnosti prevláda verejný záujem na obmedzení informácií z prešetrovania sťažnosti, ktorý je vyjadrený ustanovením § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach. Vyhotovenie takej informácie, kde žiadateľ požaduje kópie spisov z kontrolnej činnosti bez špecifikácie konkrétnosti a individuálnosti by si vyžiadalo zásah do samotného postupu orgánu prešetrujúceho sťažnosť na základe pokynov žiadateľa, ktorej obsahom a reálnym predmetom by nebola konkrétna informácia, ale išlo by o akúsi kontrolu orgánu verejnej moci zo strany žiadateľa.
9. V súvislosti s predmetom a obsahom podanej žaloby žalovaný konštatoval, že subjektívne právne posúdenie zo strany žalobcu nie je relevantné pre prijatie záveru o nezákonnosti rozhodnutia prvostupňového orgánu. Uplatnením doslovného výkladu ust. § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií možno vyvodiť záver, že v prejednávanej veci je zložka povinnosti viazaná na sprístupnenie informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, vykonávanej podľa osobitného predpisu, ak osobitný predpis jej sprístupnenie nezakazuje. Žalobcom požadované informácie, a to písomnosti obsiahnuté v spise č. KRPZ-TN-OKS-2/2020-Sťo, KRPZ-TN- OKS-1/2020-Sťo, KRPZ-TN-OKS-3/2020-Sťo sa týkajú kontroly a bezprostredne súvisia s vykonanou kontrolou, a preto sú podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií zo sprístupnenia vylúčené. Žalovaný uviedol, že v prvostupňovom rozhodnutí nebolo zo strany prvostupňového správneho orgánu ako orgánu verejnej moci popreté žalobcovo právo na informácie. V danom prípade bol žalobca oboznámený s výsledkom prešetrenia sťažností písomnosťou pod č. KRPZ- TN-OKAP-78-001/2024-SI zo dňa 16. 12. 2020. Žalobcovi teda zo strany prvostupňového správneho orgánu informácie o výsledku kontroly v intenciách § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií
poskytnuté boli. Vo vzťahu k ďalším skutočnostiam namietaným žalobcom v správnej žalobe žalovaný uviedol, že po stránke právnej a ani vecnej žaloba neobsahuje žiadne relevantné argumenty, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie v danej veci. Mal za to, že tak prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie sú zákonné, vecne správne, vychádzajú zo správneho právneho posúdenia, pričom správne orgány sa dostatočne obsažne vyjadrili k dôvodom nesprístupnenia požadovaných informácií a svoje tvrdenia opreli aj o príslušnú judikatúru.
10. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Napriek tomu informácie, ktoré požaduje, majú pre žalobcu zásadný význam, nakoľko pracuje ako príslušník policajného zboru a uvedené výsledky kontrol boli použité ako podklad na spracovanie služobného hodnotenia s výsledkom nespôsobilý na výkon funkcie. Na základe toho mu toho času hrozí prepustenie z Policajného zboru SR. Ak nevie aké informácie sú obsahom spisu, ale chce ich poznať, musí žiadať celý obsah a nedá sa označiť „konkrétna požadovaná informácia“, ktorú nepozná a ktorú chce práve svojou žiadosťou o sprístupnenie dokumentu získať. Na druhej strane sa žalobca plne stotožňuje s tvrdením žalovaného, že ide o akúsi kontrolu orgánu verejnej moci z jeho strany, keďže účelom práva na informácie a zákona o slobode informácií je aj verejná kontrola orgánov verejnej moci zo strany verejnosti. Ak chce zistiť, či kontrola štátneho orgánu nebola protizákonná, musí najprv poznať jej obsah. Aj po prijatí zákona o slobode informácií v podmienkach „MINV“ pretrváva princíp diskrétnosti, resp. utajenosti, ktorý je typický pre autoritatívne a nedemokratické režimy a ktorý narúša dôveru verejnosti v políciu a ministerstvo vnútra nezákonným rozhodovaním o nesprístupnení informácií verejnosti, tak podkopáva jeden zo základných pilierov demokracie. Z rozhodnutia správneho orgánu o nesprístupnení informácie ako aj z rozhodnutia odvolacieho orgánu neidentifikoval žiaden existujúci oprávnený záujem na nesprístupnenie informácií. Logicky sa javí iba, že orgány vykonávajúce kontrolu chcú nerušene pracovať tak, aby nemohla byť vykonaná verejná kontrola, čo vytvára ideálne prostredie pre korupciu a nezákonnosť, po čom sa nedá výsledkom kontrol štátnych orgánov vôbec dôverovať a takýto stav je v právnom štáte neudržateľný. Žalobca preto trvá v celom rozsahu na podanej správnej žalobe, ktorou odôvodňuje nesprávnosť a nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom
11. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj povinnej osoby, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže účastníci konania o nariadenie pojednávania nežiadali a ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. 02. 2025 v súlade s § 137 ods. 3 SSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 18. 02. 2025 (§ 137 ods. 4 SSP). Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalovaného a žalobcu ako aj s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel správny súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a je potrebné jej priznať úspech.
12. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne č. KRPZ-TN-OKAP-49-005/2024-SI zo dňa 15. 08. 2024, ktorým prvostupňový správny orgán ako povinná osoba odmietol sprístupniť informácie žiadané žalobcom v žiadosti o sprístupnenie informácií doručenej povinnej osobe dňa 12. 08. 2024 s poukazom na § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií v spojení s § 7 ods. 2 zákona o sťažnostiach. 13. Spornou skutočnosťou v predmetnej veci je posúdenie, či postup správnych orgánov pri vybavovaní žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, bol v súlade so zákonom a či nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv žalobcu.
14. Žalobca namietal nesprávny výklad obmedzenia sprístupnenia informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, keď žalovaný uviedol, že predmetné informácie nemožno sprístupniť, nakoľko ide o informácie z dokumentácie súvisiacej s vybavovaním sťažnosti, ktoré sú chránené alebo
ku ktorým je prístup obmedzený podľa osobitných predpisov (§ 8 až 12 zákona o slobode informácií). Rozhodovacia činnosť, na ktorú poukázal žalobca - Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/2/2016 zo dňa 13.12.2017 v bodoch 30. až 35. uvádza: „30. Vychádzajúc z vyššie citovanej právnej úpravy týkajúcej sa práva na informácie a podmienok jeho obmedzenia najvyšší súd uvádza, že znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel... 32. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 236/06-59 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m.m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 1/09-34 zo dňa 19. januára 2011). 33. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. 34. Ako už bolo vyššie uvedené, znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Z dikcie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ vyplýva, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. Obmedzenie resp. nesprístupnenie informácií tak zákonodarca viaže na samotný výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru. V súvislosti s výkladom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné uviesť, že účelom obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ je preto možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru totiž absentuje účel (zabezpečenie nerušeného výkonu). Ustanovenie §11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. je preto potrebné interpretovať uvedeným spôsobom aj pri výkone dohľadu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky nad riadnym výkonom súdnictva podľa § 72 ods. 1 písm. c/ zákona č. 757/2004 Z.z. 35. V predmetnej veci žalobca dňa 3.9.2012 doručil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z, a správneho poriadku, v ktorej žiadal o zaslanie vyššie uvedených dokumentov. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v časti bodu II. žalobcovi sprístupnilo Úradný záznam z previerky súdneho spisu 6 MCdo 11/2010 zo dňa 07.09.2011 a v časti bodov I. a III. žiadosti požadované informácie s poukazom na § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. nesprístupnilo s odôvodnením, že požadované informácie sa týkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa
osobitných predpisov. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žiadosti žalobcu o zaslanie všetkých dokumentov súvisiacich s previerkou súdneho spisu 6 MCdo 11/2010 bol výkon previerky súdneho spisu ukončený. S ohľadom na vyššie popísaný účel obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. preto najvyšší súd dospel k záveru, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili a v nadväznosti na to nesprávne právne vyhodnotili splnenie podmienok na obmedzenie resp. nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, čím svoje rozhodnutia zaťažili vadou nesprávneho právneho posúdenia veci.“
15. S poukazom na predchádzajúci bod tohto odôvodnenia správny súd uvádza, že pri posúdení obmedzenia sprístupnenia informácie podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, je potrebné výslovne rozlišovať, či sa žiadajú informácie v rámci prebiehajúcej kontroly alebo v rámci ukončenej kontroly. Najvyšší súd skonštatoval závery, z ktorých je zrejmé, že ak sa žiadosť o sprístupnenie informácií žalobcu týkala už skončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru, neboli splnené podmienky na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovanej informácie poskytnutím kópie celého obsahu spisového materiálu a pokiaľ prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach túto skutočnosť nezohľadnili, nesprávne vyhodnotili splnenie podmienok na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, a svoje rozhodnutia zaťažili vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd výslovne skonštatoval, že účelom obmedzenia sprístupnenia informácií, respektíve nesprístupnenia informácií, ktoré sa týkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií je preto možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončenia kontroly, dohľadu alebo dozoru totiž absentuje účel, ktorým je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný aj prvostupňový správny orgán mali primárne skúmať, či predmet žiadosti žalobcu smeroval voči prebiehajúcej alebo ukončenej kontrole. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie totiž trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia, čo v danej veci predstavuje trvanie kontroly do jej skončenia. Správny súd dodáva, že výnimky zo sprístupňovania informácií je vždy potrebné vykladať reštriktívne. Ak išlo o ukončený výkon kontroly a prvostupňový správny orgán mal za to, že sprístupnenie informácie podlieha obmedzeniu podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, bolo jeho povinnosťou odôvodniť, prečo je v danej veci taký chránený verejný záujem, že by informácia sprístupnená byť nemohla. Takto však prvostupňový správny orgán (a ani žalovaný) nepostupovali a týmito otázkami sa nezaoberali, a preto je dôvodná námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci.
17. Správny súd nevyhovel návrhu žalobcu obsiahnutom v petite správnej žaloby, aby súd po doručení návrhu uložil povinnej osobe, ktorá disponuje požadovanou informáciou, povinnosť jej uchovania tak, aby táto nemohla byť zničená pred právoplatným a vykonateľným rozsudkom správneho súdu vo veci samej. Správny súd uvádza, že v zmysle ustanovení SSP nie je oprávnený ukladať povinnej osobe povinnosť uchovať požadovanú informáciu. Správny súd je v zmysle § 193 SSP oprávnený pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie vydaného podľa osobitného predpisu uložiť žalovanému, aby v lehote určenej správnym súdom uviedol dôvody, pre ktoré nemožno požadovanú informáciu sprístupniť. Ak sa nepreukáže existencia dôvodov na nesprístupnenie informácie, správny súd v rozsudku uloží osobe povinnej sprístupňovať informácie podľa osobitného predpisu povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu. Správny súd pri žalobe proti rozhodnutiu, ktorým sa odmietlo sprístupnenie informácie, si môže dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného. Nezaloží ju do súdneho spisu a ani ju nedoručí ostatným účastníkom konania alebo osobám zúčastneným na konaní (§ 84 SSP). Žiaden iný osobitný postup pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení informácie SSP neumožňuje, a preto správny súd nemohol popri zrušení napadnutého rozhodnutia uložiť povinnej osobe povinnosť uchovania informácie.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené, správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil správny súd aj prvostupňové rozhodnutie a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Úlohou prvostupňového správneho orgánu bude posúdiť žiadosť žalobcu a opätovne preskúmať, či boli splnené zákonné podmienky na nesprístupnenie informácie
podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií, najmä, či sa požadované informácie týkajú prebiehajúcej alebo ukončenej kontroly a rozhodnúť, či existuje dôvod na nesprístupnenie informácií (napr. ak sa informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, prípadne osobných údajov, obchodného tajomstva, ochrany osobnosti a iných údajov, ktoré by boli zo sprístupnenia vylúčené), s tým, že v ukončenej kontrole bude nesprístupnenie informácie predstavovať výnimku, ktorej prípadnú existenciu bude povinný riadne preukázať a presvedčivo odôvodniť vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu. Pokiaľ dospeje k záveru, že je dôvod na akékoľvek obmedzenie sprístupnenia informácie podľa § 8 až 11a zákona o slobode informácií, je potrebné toto obmedzenie aplikovať výlučne na informácie, ktorých sa týka a nie na požadované informácie ako celok.
19. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný, správny súd priznal žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania (§ 167 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 SSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej Bystrici v lehote 1 mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.