Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-7Sa/43/2019

Zmenené rozhodnutím 6Ssk/17/2025
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Martina Tisa a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: A.. E. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom v K. č. XXX, práv. zastúpený: JUDr. Jana Berecová Titková, advokátka, so sídlom v Nitre, Dubová 2, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa zo dňa 03. mája 2019, Číslo: XXX XXX XXXX X spolu s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 08. februára 2019, Číslo: XXX XXX XXXX X,. o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave zo dňa 19. novembra 2024, č. k. BA-7Sa/43/2019-152, t a k t o r o z h o d o l : Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 19. novembra 2024, č. k. BA-7Sa/43/2019-152 m e n í tak, že správnu žalobu žalobcu z a m i e t a. Účastníkom nárok na náhradu trov konania na správnom súde a kasačnom súde n e p r i z n á v a."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B. C., D. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E., zast. JUDr. Jana Berecová Titková, advokátka so sídlom Dubová 2, 949 01 Nitra, IČO: 42 367 611, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej (generálneho riaditeľa) č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. mája 2019 spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 vo veci priznania starobného dôchodku, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. mája 2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne - ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „Sociálna poisťovňa“) podľa ust. , a x o sociálnom poistení (ďalej aj „“) a podľa písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 (ďalej aj „Základné nariadenie“), priznala žalobcovi od 03.11.2018 starobný dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne a podľa a dx žalobcovi od 01.01.2019 zvýšila starobný dôchodok na sumu 727,10 Eur mesačne (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Sociálna poisťovňa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (v spojení s Oznámením č. XXX XXX XXXX X zo dňa 19.03.2019) uviedla, že žalobca k 03.11.2018, t. j. ku dňu, od ktorého mu bol priznaný starobný dôchodok, získal 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia (t. j. 25 rokov a 222 dní) – presný výpočet počtu dní obdobia dôchodkového poistenia je obsahom prílohy prvostupňového rozhodnutia (osobného listu dôchodkového poistenia). Konštatovala, že z osobného listu dôchodkového poistenia vyplýva, že pri výpočte žalobcovho starobného dôchodku zohľadnila obdobie dôchodkového poistenia od 01.04.1993 do 02.11.2018, čomu zodpovedá 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia od vzniku nároku na starobný dôchodok. Ďalej uviedla, že žalobcovi nezohľadnila doby dôchodkového zabezpečenia dosiahnuté od 01.09.1971 do 31.12.1992 s poukazom na čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení a s poukazom na čl. 15 Správnej dohody, ktorou sa vykonáva Zmluva

medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení. Poukázala na to, že podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho štátu, na území ktorého mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom. V predmetnom oznámení zo dňa 19.03.2019 uviedla, že ku dňu rozdelenia ČSFR bol žalobca zamestnaný v Českej republike u zamestnávateľa Digital Equipment France, Praha, a preto všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred 01.01.1993 považuje za doby zabezpečenia Českej republiky a teda za ne je príslušná žalobcovi poskytnúť starobný dôchodok Česká správa sociálneho zabezpečenia. Konštatovala taktiež, že žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok podľa v znení , pričom dôchodkový vek žalobca dosiahol podľa a dovŕšením 62 rokov a 139 dní, t. j. 03.11.2018 – dôchodkový vek bol ustanovený opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. o úprave dôchodkového veku a referenčného veku na rok 2018. Ďalej uviedla, že suma žalobcovho starobného dôchodku bola určená podľa a podľa písm. i) a prvej časti prílohy VIII nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009. K výpočtu sumy starobného dôchodku žalobcu uviedol nasledovné:

„Priemerný osobný mzdový bod je určený ako podiel úhrnu osobných mzdových bodov za jednotlivé kalendárne roky rozhodujúceho obdobia a obdobia dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období vyjadreného v rokoch. Rozhodujúce obdobie sa určilo v súlade s v znení neskorších predpisov ako kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku na dôchodok, sú to kalendárne roky 1984 až 2017. Do rozhodujúceho obdobia nepatria kalendárne roky pred 1. januárom 1984 a ani kalendárne roky, počas ktorých poistenec získal 365 (366) dní náhradnej doby, doby štúdia, doby výkonu civilnej služby, obdobia poberania invalidného dôchodku po 31. decembri 2007 priznaného a vyplácaného Sociálnou poisťovňou alebo obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré nemožno určiť osobný mzdový bod. Osobné mzdové body v týchto kalendárnych rokoch sa zisťujú osobitne za každý kalendárny rok, a to ako podiel úhrnu vymeriavacích základov, z ktorých sa platí poistné na dôchodkové poistenie, a všeobecného vymeriavacieho základu. Sumy všeobecných vymeriavacích základov za kalendárne roky 1949 až 2002 sú uvedené v prílohe č. 3 k , za kalendárne roky 2003 až 2013 sú uvedené v príslušných opatreniach Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorými boli ustanovené sumy všeobecných vymeriavacích základov za jednotlivé kalendárne roky, a po kalendárnom roku 2013 sú stanovené Sociálnou poisťovňou podľa v znení z, z. ako 12 - násobok priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej štatistickým úradom Slovenskej republiky za príslušný kalendárny rok. Sumu všeobecného vymeriavacieho základu za príslušný kalendárny rok je Sociálna poisťovňa povinná podľa druhého bodu v znení neskorších predpisov zverejniť na svojom webovom sídle. Všeobecný vymeriavací základ za kalendárny rok 2017 sa podľa rovná všeobecnému vymeriavaciemu základu za rok 2016. Osobný mzdový bod môže mať podľa v znení najviac hodnotu 3. Úhrn osobných mzdových bodov za jednotlivé kalendárne roky rozhodujúceho obdobia je 68,8459. V rozhodujúcom období ste úhrnom získali 9 041 dní dôchodkového poistenia, to znamená 24,7699 rokov dôchodkového poistenia podľa Podiel úhrnu osobných mzdových bodov a rokov dôchodkového poistenia v rozhodujúcom období, priemerný osobný mzdový bod je 2,7795. Podľa v znení neskorších predpisov sa priemerný osobný mzdový bod v hodnote nižšej ako 1,25 započítava v plnej výške, z hodnoty od 1,25 do hodnoty neprevyšujúcej hodnotu 3 sa v roku 2018 započítava 68 %. V súlade s uvedeným je hodnota priemerného osobného mzdového bodu 2,2901. Ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok, k 3. novembru 2018, ste získali 9 347 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo na účely výpočtu starobného dôchodku je 25,6083 rokov dôchodkového poistenia. Aktuálna dôchodková hodnota platná k 3. novembru 2018 je 11,9379 EUR, a je určená ako súčin dôchodkovej hodnoty na rok 2017 11,3505 EUR a indexu 1,05174353, zaokrúhlená na štyri desatinné miesta nahor. Suma starobného dôchodku účastníka konania patriaca za obdobie dôchodkového poistenia do vzniku nároku na starobný dôchodok je 700,20 EUR mesačne. Je určená ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobný

mzdový bod 2,2901 x 25,6083 rokov obdobia dôchodkového poistenia x aktuálna dôchodková hodnota 11,9379 = 700,20 EUR mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa a x v znení neskorších predpisov zvyšuje odo dňa priznania dôchodku o 8,40 EUR mesačne na 708,60 EUR mesačne. Podľa a x v znení neskorších predpisov sa starobný dôchodok v roku 2018 zvyšuje o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, teda o 0,8 % mesačnej sumy dôchodku, najmenej však o pevnú sumu zvýšenia určenú ako 2 % z priemernej mesačnej sumy starobného dôchodku vykázanej Sociálnou poisťovňou k 30. júnu 2017, to znamená najmenej o 8,40 EUR mesačne. Váš starobný dôchodok je zvýšený o pevnú sumu zvýšenia, o 8,40 EUR mesačne, pretože táto suma je vyššia ako suma zvýšenia o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, čo predstavuje 5,70 EUR mesačne. Suma starobného dôchodku sa ďalej podľa a x v znení neskorších predpisov zvyšuje od 1. januára 2019 o 2,6 %, čo je o 18,50 EUR mesačne na 727,10 EUR mesačne. Podľa a x v znení neskorších predpisov sa starobný dôchodok v roku 2019 zvyšuje o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, teda o 2,6 % mesačnej sumy dôchodku, najmenej však o pevnú sumu zvýšenia určenú ako 2 % z priemernej mesačnej sumy starobného dôchodku vykázanej Sociálnou poisťovňou k 30. júnu 2018, to znamená najmenej o 8,70 EUR mesačne. Váš starobný dôchodok je zvýšený o percento medziročného rastu spotrebiteľských cien za domácnosti dôchodcov, čo je o 18,50 EUR mesačne, pretože táto suma je vyššia ako pevná suma zvýšenia 8,70 EUR mesačne.“

3. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca uviedol, že mu nebolo zohľadnené obdobie dôchodkového poistenia dosiahnuté do 31.12.1992. Tvrdil, že za obdobie od 01.09.1971 do 31.12.1992, mu malo byť uznaných 7883 dní dôchodkového poistenia a celkovo za obdobie od 01.09.1971 do 02.11.2018 mu malo byť započítaných 17230 dní dôchodkového poistenia, čo predstavuje 47,2055 roka. Nesúhlasil s aplikáciou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9Sa/124/2013 zo dňa 25.02.2015, č. k. 9So/203/2011 zo dňa 30.01.2013, č. k. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016 a č. k. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017. Tvrdil, že podľa jeho názoru mu mala Sociálna poisťovňa zistiť sumu starobného dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, následne mala po vydaní rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku v Českej republike rozhodnúť tak, aby súčet jeho starobných dôchodkov z oboch krajín, po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok, ktorý by mu patril keby všetky doby poistenia získal podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zdôraznil, že čo sa týka použitia čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. pri výpočte jeho starobného dôchodku, tak má za to, že takýto postup prvostupňového orgánu bol voči nemu diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi o priznanie starobného dôchodku, ktorí rovnako ako on počas svojho produktívneho obdobia pracovali na území Slovenskej republiky a dosahovali v zamestnaní rovnaké príjmy ako on. Zdôraznil taktiež to, že nikdy nepracoval na území Českej republiky a že prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného dôchodku postupoval v rozpore s a . Poukázal na to, že rozdiel výšky starobného dôchodku, na ktorý by mal nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku (ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov slovenskej republiky) a súčtu starobného dôchodku priznaného mu prvostupňovým orgánom a predpokladaného starobného dôchodku, ktorý by mu mal byť priznaný Českou správou sociálneho zabezpečenia, je 183,07 Eur v jeho neprospech (1.191,67 Eur – 1.008,60 Eur).

Druhostupňové administratívne rozhodnutie

4. Rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03.05.2019 Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán (ďalej aj „žalovaná“) podľa odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08.02.2019 v celom rozsahu zamietol a predmetné prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že k 03.12.2018 žalobca získal 9347 dní obdobia dôchodkového poistenia, pričom

pri posúdení nároku na dôchodok a určení jeho sumy boli zhodnotené všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia (získanie ďalšieho obdobia dôchodkového poistenia nebolo preukázané). Konštatoval, že žalobca získal 25 rokov a 222 dní obdobia dôchodkového poistenia, čím splnil podmienky nároku na starobný dôchodok dňa 03.12.2018. Konštatoval, že suma starobného dôchodku bola určená podľa . Zopakoval podrobnú špecifikáciu výpočtu sumy starobného dôchodku žalobcu z prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, že vzhľadom na to, že v osobnom liste dôchodkového poistenia za rok 2017 bol nesprávne uvedený vymeriavací základ 51 613,21 Eur a správne má byť 56 919,58 Eur, tak v prílohe zasiela nový osobný list dôchodkového poistenia so správnou sumou za rok 2017 – konštatoval, že uvedená skutočnosť však nemá vplyv na výšku starobného dôchodku žalobcu, nakoľko žalobca v roku 2017 má osobný mzdový bod zhodnotený v najvyššej možnej hodnote 3,0000. Uviedol, že žalobcovi bol priznaný starobný dôchodok v súlade s , a x a v súlade s písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. K žalobcom namietanému nezapočítanému obdobiu od 01.09.1971 do 31.12.1992 uviedol, že ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bol žalobca zamestnaný u zamestnávateľa Digital Equipment France, Praha so sídlom v Českej republike a pretože zamestnávateľ žalobcu mal ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, 31.12.1992, sídlo na území Českej republiky, hoci miesto výkonu práce bolo na území Slovenskej republiky, všetky doby zabezpečenia, ktoré žalobca získal pred 01.01.1993 sa podľa článku 20 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení považujú za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok je za ne príslušná poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia. Poukázal na to, že v žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 03.12.2018 bolo v oddiely 5 uvedené sídlo zamestnávateľa k 31.12.1992 v Českej republike a súčasne v oddiely 9 požiadal žalobca o uplatnenie nároku na starobný dôchodok aj z poistenia Českej republiky. Tvrdil, že o nároku žalobcu na starobný dôchodok za obdobie dôchodkového poistenia získaného pred 01.01.1993 rozhodne Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe. K poukazovaniu žalobcu na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že toto nie je dôvodné, pretože uvedené rozsudky sú rozhodnutiami v individuálnych prípadoch. Konštatoval, že pri posudzovaní nároku žalobcu postupoval rovnako ako u iných poistencov v obdobných prípadoch. Uviedol, že na nárok žalobcu na starobný dôchodok a určenie jeho sumy boli započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky a vymeriavacie základy dosiahnuté v rozhodujúcom období sú správne započítané, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme Sociálnej poisťovne. Mal za to, že suma starobného dôchodku žalobcu (708,60 Eur mesačne) zodpovedá preukázanému obdobiu dôchodkového poistenia a dosiahnutým vymeriavacím základom podľa preukázaných podkladov nachádzajúcich sa v Sociálnej poisťovni.

II.

Žaloba

5. Správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 13.06.2019 sa žalobca pre nesprávne právne posúdenie veci domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej zo dňa 03.05.2019 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 08.02.2019, obe rozhodnutia navrhol zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne žiadal priznanie náhrady trov konania. Uviedol, že čo sa týka použitia čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. pri výpočte jeho starobného dôchodku, tak má za to, že takýto postup prvostupňového orgánu a žalovanej bol voči nemu diskriminačný v porovnaní s inými žiadateľmi o priznanie starobného dôchodku, ktorí rovnako ako on počas svojho produktívneho obdobia pracovali na území Slovenskej republiky a dosahovali v zamestnaní rovnaké príjmy ako on. Zdôraznil taktiež to, že nikdy nepracoval na území Českej republiky a že prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného dôchodku postupoval v rozpore s a . Poukázal na to, že súčet jeho starobného dôchodku, ktorý mu bol priznaný prvostupňovým orgánom od 03.11.2018 prvostupňovým rozhodnutím (708,60 Eur) a starobného dôchodku, ktorý mu bol priznaný Českou správou sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. E./XXX XXX XXXX zo dňa 03.05.2019 od 23.12.2018 (9.389,00 CZK = 363,14 Eur) predstavuje 1.071,74 Eur a suma starobného dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky predstavuje 1.183,63 Eur (bez valorizácie). Mal teda za to, že rozdiel výšky jeho starobného dôchodku, na ktorý by

mal nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku (ak by sa aj obdobie poistenia získané podľa právnych predpisov Českej republiky považovalo za obdobie dôchodkového poistenia získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky) a súčtu čiastkových dôchodkov priznaných mu Sociálnou poisťovňou a Českou správou sociálneho zabezpečenia je 111,89 Eur mesačne v jeho neprospech (1.183,63 EUR - 1.071,74 EUR = 111,89 EUR) a to odo dňa priznania „českého“ starobného dôchodku, t.j. od 23.12.2018. Poukázal na to, že odo dňa priznania „slovenského“ starobného dôchodku, t.j. od 03.11.2018 do dňa priznania „českého“ starobného dôchodku t.j. do 23.12.2018 strata na jeho starobnom dôchodku predstavuje 475,03 Eur mesačne (1.183,63 Eur - 708,60 Eur = 475,03 Eur). Konštatoval, že nespĺňa podmienku nároku na vyrovnávací príplatok uvedenú v , ktorou je získanie do 01.01.1993 najmenej 25 rokov československého obdobia dôchodkového poistenia

- získal len cca 22 rokov federálneho obdobia dôchodkového poistenia a nie je preto možné, aby si dorovnanie rozdielu starobných dôchodkov riešil podaním žiadosti o vyrovnávací príplatok - túto by mu Sociálna poisťovňa z uvedeného dôvodu zamietla. Poukázal na to, že všetky doby dôchodkového poistenia získal v mieste výkonu práce, ktoré sa nachádza na území Slovenskej republiky, pričom okolnosť, že dňom 01.01.1993 došlo k rozdeleniu ČSFR mu nemôže byť ako občanovi ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu, keď Slovenská republika je nástupcom ČSFR. Tvrdil, že doby poistenia, ktoré získal do 31.12.1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky (podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy o sociálnom zabezpečení uzatvorenej medzi ČR a SR doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho štátu, na území ktorého mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom), nemožno považovať len za doby odpracované v cudzine (ako ich posudzujú prvostupňový orgán a žalovaná) a preto nie je možné s ním ako občanom zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Bol toho názoru, že takýto postup je v rozpore s a . Konštatoval, že na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť Sociálnej poisťovne priznať mu a vyplácať dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mal nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto dňu nárok v Českej republike. Konštatoval, že podľa ods. l občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa - okolnosť, že spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku v Slovenskej republike je v zmysle nariadenia (ES) č. 883/2004 a zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení odvodený od priemerných príspevkov a dôb hodnotiteľných iba v Slovenskej republike, nie je z pohľadu ods. l SR podstatná. Tvrdil, že z článku 39 ods. 1 totiž vyplýva právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a v kontexte s týmto článkom a zákazom diskriminácie, uvedeným v je potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako jedného štátu a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Zdôraznil, že do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotili jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa ). Ďalej uviedol, že z hľadiska zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie - z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR. Mal za to, že v prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by mu patrila, ak by sa pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 01.01.1993), ale aj všetky priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp. pri použití aj pred 01.01.1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych predpisov. Pokiaľ ide o obdobie medzi dňom priznania „slovenského“ starobného dôchodku a dňom priznania „českého“ starobného dôchodku, t.j. obdobie od 03.11.2018 do 23.12.2018 uviedol, že za toto obdobie by mu mal byť dôchodok priznaný vo výške rovnajúcej sa fiktívnej sume starobného dôchodku, t.j. dôchodku, na ktorý by mal nárok pri zohľadnení obdobia dôchodkového poistenia získaného po

31.12.1992 podľa predpisov Slovenskej republiky a československého obdobia dôchodkového poistenia získaného do 31.12.1992. Zdôraznil, že okolnosť, že ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo neupravujú, je z hľadiska jeho nároku na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, resp, na ne reagoval nedostatočne (iba u časti dôchodcov), potom pri posudzovaní jeho dôchodkových nárokov mala žalovaná, resp. i prvostupňový orgán, vychádzať priamo z a ako základného zákona Slovenskej republiky. Tvrdil, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná právna úprava - o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom na strane slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky - výrazná zmena nastala v dôsledku zmien predpisov, upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v Slovenskej republike v neskoršom období. Bol toho názoru, že prvostupňový orgán mal správne postupovať tak, že mu mal starobný dôchodok priznať v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky - keďže prvostupňový orgán pri výpočte jeho starobného dôchodku týmto spôsobom nepostupoval, pričom žalovaná jeho postup a rozhodnutie považovala za vecne správne, tak považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Poukázal na judikatúru - rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v analogických veciach starobných dôchodcov, ktorí rovnako ako on po celý svoj produktívny život pracovali výlučne na území Slovenskej republiky, mali rovnako ako on k 31.12.1992 sídlo zamestnávateľa v Českej republike a v dôsledku rozdelenia ČSFR sú rovnako ako on „ukrátení“ na dôchodkových dávkach - konkrétne sa uvedenou problematikou dôchodkových nárokov tzv. „federálnych dôchodcov“ Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal napr. v rozsudkoch sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015, sp. zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016. Zdôraznil, že za dôležitý pre túto vec považuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017 v úplne obdobnom prípade - Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku okrem iného uviedol: „Navrhovateľka považuje prístup odporkyne za diskriminačný a odvolací súd, vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry k tejto otázke, sa s jej názorom stotožňuje. Tu nejde o diskrimináciu v tom zmysle, ako ju vníma odporkyňa, že u všetkých poistencov v rovnakej situácii postupuje pri výpočte dôchodku rovnako, ale ide o to, že s občanmi, ktorí získali dôchodkové poistenie do 31.12.1992 na území ČR, nie je možné zaobchádzať inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území SR. Navrhovateľke, ako bývalému občanovi ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky, nemôže byť na ujmu okolnosť, že došlo k rozdeleniu ČSFR, ktorej právnym nástupcom je i Slovenská republika.“ Poukázal na to, že ak by mu Sociálna poisťovňa priznala starobný dôchodok aj za doby zabezpečenia získané pred 01.01.1993, ktoré sa považujú za doby zabezpečenia Českej republiky, nedošlo by k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb; a ak by v súlade s vyššie uvádzanou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol dôchodok priznaný v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych predpisov, rozhodne by nedošlo k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb. V tejto súvislosti dal do pozornosti Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci F./09 G. H. proti Českej správe sociálneho zabezpečenia, v ktorom sa uvádza: „Ako uvádza Európska komisia, Ústavní soud len stanovuje, že je nevyhnutné upraviť výšku českej dávky v starobe, priznanej podľa článku 20 zmluvy, na úroveň dávky, ktorú by poistenec poberal, keby jej výška bola vypočítaná len na základe vnútroštátnych pravidiel, ak je výška tejto dávky vyššia ako dávka priznaná podľa ustanovení zmluvy. Nejde teda o priznanie súbežnej českej dávky v starobe ani o dvojité zohľadnenie jednej a tej istej doby poistenia, ale len o odstránenie objektívne zisteného rozdielu medzi dávkami rôzneho pôvodu. Je nutné konštatovať, že takýto prístup umožňuje vylúčiť „prekrývanie uplatňovaných právnych predpisov rôznych členských štátov“ v súlade s cieľom vyjadreným v ôsmom odôvodnení nariadenia č. 1408/71 a nie je v rozpore s kritériom rozdelenia právomocí stanoveným v článku 20 zmluvy, teda kritériom zachovaným podľa článku 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 v spojení s časťou A bodom 6 prílohy 111 uvedeného nariadenia. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na prvú položenú otázku potrebné odpovedať v tom zmysle, že ustanovenia časti A bodu 6 prílohy III nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 7 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia nebránia takému vnútroštátnemu pravidlu, akým je pravidlo, ktorého sa týka

konanie vo veci samej, podľa ktorého sa vypláca vyrovnávací príspevok k dávke v starobe v prípade, že výška tejto dávky priznaná podľa článku 20 zmluvy je nižšia než dávka, ktorá by bola priznaná, ak by bol starobný dôchodok vypočítaný podľa právnych noriem Českej republiky.” (v jeho prípade podľa právnych noriem Slovenskej republiky). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol toho názoru, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné a boli nimi porušené jeho práva a to právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce z ods. l , ako aj práva vyplývajúce z , ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Žiadal o nariadenie pojednávania.

III.

Vyjadrenia účastníkov

6. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.08.2019 žalovaná žiadala, aby súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Opätovne zopakovala všetky argumenty, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí. Konštatovala, že Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe rozhodnutím č. XXX XXX XXXXXXX zo dňa 03.05.2019 priznala žalobcovi starobný dôchodok od 23.12.2018 v sume 9927 Kč mesačne. Mala za to, že suma starobného dôchodku žalobcu bola určená správne v súlade s príslušnými právnymi predpismi o sociálnom poistení a koordinačnými nariadeniami (ES) Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. K poukazovaniu žalobcu na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opätovne uviedla, že nie je dôvodné, pretože uvedené rozsudky nie sú zovšeobecnené ale bolo nimi rozhodnuté v individuálnych prípadoch. Nariadenie pojednávania vo veci nežiadala.

7. V písomnom vyjadrení zo dňa 23.09.2020 žalobca zotrval na všetkých svojich argumentoch uvedených v správnej žalobe. Uviedol, že s názorom žalovanej, že právne závery, ktoré sú uvedené v rozsudkoch, na ktoré poukazoval v správnej žalobe, neboli zovšeobecnené, resp. ide o rozhodnutia v individuálnych prípadoch, nemožno súhlasiť. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017. V súvislosti s otázkou relevantnej súdnej judikatúry vo veciach nárokov „federálnych dôchodcov“ poukázal aj na Dôvodovú správu k , ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2020 novelizovaný . Konštatoval, že z obsahu predmetnej dôvodovej správy je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval konštantne o nárokoch „federálnych dôchodcov“ tak pred prijatím úpravy vyrovnávacieho príplatku ako aj po ňom, teda po dlhšie časové obdobie a teda tvrdenie žalovanej, že právne závery z rozsudkov, na ktoré poukázal v správnej žalobe, nie sú zovšeobecnené, sa nezakladá na pravde. Doložil aj ďalšie rozsudky v obdobných právnych veciach, kde už v rozsudkoch z 30.01.2013 sp. zn. 9So/200/2011 a 9So/203/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že s „federálnymi dôchodcami“ nemožno zaobchádzať inak ako s dôchodcami, ktorí mali ku dňu 31.12.1992 sídlo zamestnávateľa v Slovenskej republike. Uviedol, že viaceré rozhodnutia Sociálnej poisťovne v obdobných právnych veciach z rovnakých dôvodov boli zrušené aj krajskými súdmi - napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28Sa/5/2017, rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sd/280/2015, 23Sd/413/2015. Mal teda za to, že súdy Slovenskej republiky konštantným spôsobom o nárokoch „federálnych dôchodcov“ rozhodovali minimálne od roka 2013. Žiadal rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

8. Žalovaná dupliku nepodala.

9. Podaním zo dňa 14.10.2024 žalobca oznámil správnemu súdu, že na nariadení pojednávania netrvá. Zároveň konštatoval, že po nadobudnutí účinnosti novely – si podal na Sociálnu poisťovňu, ústredie žiadosť o určenie sumy starobného dôchodku v zmysle a j , pričom Sociálna poisťovňa, ústredie jeho žiadosti vyhovela rozhodnutím zo dňa 15.06.2020 a od 01.01.2020 mu zvýšila starobný dôchodok na sumu 861,20 Eur - suma zvýšenia teda predstavuje o 152,60 Eur mesačne viac v porovnaní s pôvodne priznanou sumou starobného dôchodku v prvostupňovom rozhodnutí z 08.02.2019 (708,60 Eur). Zdôraznil, že k „strate“ na jeho starobnom dôchodku nedochádzalo len od 01.01.2020, odkedy mu v zmysle novely (účinnej od 01.01.2020) vznikol nárok na prepočítanie československého dôchodku, ale už aj pred účinnosťou tejto novely, t. j. v období od vzniku nároku na starobný dôchodok t. j. od 03.11.2018 do 31.12.2019. Bol toho názoru, že za toto obdobie mu mal byť priznaný starobný dôchodok v sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou

starobného dôchodku priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia a takou výškou dôchodku, ktorá by mu patrila, ak by mu aj všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych predpisov. Poukázal aj na ďalší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020. Bol toho názoru, že rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj rozsudky krajských súdov, na ktoré poukazoval v doterajších písomných podaniach, je potrebné analogicky aplikovať aj na jeho osobu. V tejto súvislosti poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011 č. k. IV. ÚS 499/2011-25. Uviedol, že napadnuté a prvostupňové rozhodnutie považuje za nezákonné, keď nimi boli porušené jeho práva a to právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúce z , ako aj práva vyplývajúce z , ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie. Navrhol rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

10. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.10.2024 bolo doručené žalovanej na vedomie.

IV.

Relevantné právne predpisy

11. Podľa , 2 (ďalej aj „“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

12. Podľa , 2 , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

13. Podľa / , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

14. Podľa článku 1 SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

15. Podľa článku 2 ods. 2 , štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

16. Podľa článku 152 ods. 4 , výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

17. Podľa článku 7 ods. 2 druhej vety , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

18. Podľa článku 12 ods. 1 , ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

19. Podľa článku 12 ods. 2 , základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

20. Podľa článku 39 ods. 1 , občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

21. Podľa v znení , nárok na starobný dôchodok vzniká získaním 15 rokov obdobia dôchodkového poistenia a dosiahnutím dôchodkového veku.

22. Podľa , suma starobného dôchodku sa určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.

23. Podľa , rok dôchodkového poistenia je 365 dní dôchodkového poistenia.

24. Podľa článku 2 ods. 1 Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

25. Podľa článku 52 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude náležať: a/ podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje, iba ak podmienky nároku na dávky boli splnené výlučne podľa vnútroštátneho práva (nezávislá dávka); b/ vypočítaním teoretickej výšky a následne skutočnej výšky (paušálna dávka) takto: i/ teoretická výška dávky je rovná dávke, na ktorú by si daná osoba mohla uplatňovať nárok, ak by všetky doby poistenia a/alebo bydliska, ktoré boli dosiahnuté podľa právnych predpisov iných členských štátov, boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje deň priznania takejto dávky. Ak podľa týchto právnych predpisov výška nezávisí na trvaní dosiahnutých dôb, táto výška sa považuje za teoretickú výšku; ii/ príslušná inštitúcia následne stanoví skutočnú výšku paušálnej dávky na základe teoretickej výšky podľa pomeru trvania dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, k celkovému trvaniu dôb dosiahnutých pred vznikom poistnej udalosti podľa právnych predpisov všetkých daných členských štátov.

26. Podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej len „Zmluva“), doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy pred týmto dňom.

27. Podľa článku 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení č. , sa sídlom zamestnávateľa rozumie adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako miesto podnikania; ak je zamestnávateľom odštepný závod alebo iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky.

V.

Právne posúdenie veci správnym súdom

28. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.

29. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 7Sa/43/2019. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny

súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod spisovou značkou BA-7Sa/43/2019.

30. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa , v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia oboch stupňov podľa až , oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých rozhodnutí, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa v spojení s , podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, nakoľko napadnuté rozhodnutia trpia vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa .

31. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej (generálneho riaditeľa) č. XXX XXX XXXX X zo dňa 03. mája 2019, ktorým táto podľa zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový orgán podľa , a x a podľa písm. a) a ods. 4 Základného nariadenia priznal žalobcovi od 03.11.2018 starobný dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne a podľa a dx žalobcovi od 01.01.2019 zvýšil starobný dôchodok na sumu 727,10 Eur mesačne.

32. Nebolo sporné, že žalobca ku dňu rozdelenia ČSFR, t. j. k 31.12.1992 pracoval u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území Českej republiky, preto prvostupňový orgán (aj následne žalovaná) pri výpočte sumy jeho starobného dôchodku postupoval podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení a zohľadnila iba dobu poistenia získanú podľa predpisov Slovenskej republiky. Rovnako nebolo sporné, že všetky doby poistenia žalobca získal v mieste výkonu práce, ktoré sa nachádza na území Slovenskej republiky, a že súčet čiastkových dôchodkov z dôchodkového zabezpečenia priznaného mu Českou správou sociálneho zabezpečenia a zo sociálneho poistenia priznaného Sociálnou poisťovňou predstavuje nižšiu sumu ako dôchodok, na ktorý by žalobcovi vznikol nárok z dôchodkového poistenia v Slovenskej republike so zohľadnením celej doby zamestnania. Spornou je otázka nároku žalobcu na vyrovnanie rozdielu medzi takto vypočítaným starobným dôchodkom v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a výškou starobného dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa , ak by všetky doby poistenia boli hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, keďže žalobca nespĺňa podmienky nároku na vyrovnávací príplatok podľa .

33. Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 SR je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 7/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382.) Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s článkom 1 ods. 1 SR s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).

34. Z článku 152 ods. 4 SR vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo - hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako

individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku 2 ods. 2 SR, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná ( SR), a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

35. Správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného dávkového spisu žalovanej mal preukázané, že:

- Sociálna poisťovňa, ústredie (prvostupňový orgán) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 08. februára 2019 podľa , , x a podľa písm. a) a ods. 4 Základného nariadenia priznala žalobcovi od 03. novembra 2018 starobný dôchodok v sume 708,60 Eur mesačne; zároveň prvostupňový orgán predmetným prvostupňovým rozhodnutím podľa a x od 01. januára 2019 zvýšil starobný dôchodok žalobcu na sumu 727,10 eur mesačne (podľa Osobného listu dôchodkového poistenia tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť predmetného rozhodnutia Sociálna poisťovňa, ústredie zhodnotila obdobie dôchodkového poistenia za roky od 01. apríla 1993 do 31. decembra 2017 v počte 9.347 dní (25 rokov a 222 dní), t.j. 25,6083 roka; dôvod zvýšenia starobného dôchodku spočíval v zákonnej každoročnej valorizácii)

- na odvolanie žalobcu žalovaná (generálny riaditeľ) ako odvolací správny orgán napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobcu zamietla a v celom rozsahu potvrdila prvostupňové rozhodnutie zo dňa 08. februára 2019

- Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe rozhodnutím z 3. mája 2019 č. XXX XXX XXXX-XXX priznala žalobcovi starobný dôchodok od 23.12.2018 v sume 9.927,- Kč mesačne

- po nadobudnutí účinnosti novely – žalobca podal Sociálnej poisťovni, ústredie žiadosť o určenie sumy starobného dôchodku v zmysle , j , pričom Sociálna poisťovňa, ústredie žalobcovej žiadosti vyhovela a rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2020 od 01.01.2020 žalobcovi zvýšila starobný dôchodok na sumu 861,20 Eur – suma zvýšenia teda predstavuje o 152,60 Eur mesačne viac v porovnaní s pôvodne priznanou sumou starobného dôchodku v prvostupňovom rozhodnutí.

36. Žalobca považuje prístup žalovanej a prvostupňového orgánu uvedený v napadnutých rozhodnutiach za diskriminačný, pričom vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry k tejto otázke, sa s jeho názorom správny súd stotožňuje. Tu nejde o diskrimináciu v tom zmysle, ako ju vníma žalovaná (respektíve aj prvostupňový orgán), že u všetkých poistencov v rovnakej situácii postupuje pri výpočte dôchodku rovnako, ale ide o to, že s občanmi, ktorí získali dôchodkové poistenie do 31.12.1992 na území ČR, nie je možno zaobchádzať inak, ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31.12.1992 sídlo na území SR. Žalobcovi, ako bývalému občanovi ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky, nemôže byť na ujmu okolnosť, že došlo k rozdeleniu ČSFR, ktorej právnym nástupcom je i Slovenská republika. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – napr. rozsudok sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015 v odôvodnení ktorého je uvedené nasledovné: „Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Okolnosť, že spôsob výpočtu teoretickej výšky starobného dôchodku v Slovenskej republike je v zmysle písm. g) nariadenia a zmluvy o sociálnom zabezpečení odvodený od priemerných príspevkov a dôb, hodnotiteľných iba v Slovenskej republike, nie je z pohľadu SR podstatná. Z článku 39 ods. 1 SR totiž vyplýva právo občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. V kontexte s týmto článkom a zákazom diskriminácie, uvedeným v SR je potrebné si uvedomiť, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Do 31.12.1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa ). Z hľadiska zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31.12.1992, resp. po 30.04.2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených

dvoch nástupníckych štátov ČSFR. V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 01.01.1993), ale aj všetky priemerné príspevky od 01.01.1984 do 31.12.1992 (resp. pri použití § 63 ods. 7 zákona o sociálnom poistení aj pred 01.01.1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku, priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia, a takou výškou dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31.12.1992 boli hodnotené podľa slovenských právnych predpisov. Okolnosť, že zákon o sociálnom poistení ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo neupravujú, je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z a ako základného zákona Slovenskej republiky. Zákon o sociálnom poistení je všeobecným predpisom v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v Slovenskej republike. Z jeho pôsobnosti sú čiastočne vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči a záchranári v rozsahu, upravenom o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa ( v spojení s / bod 1. zákona o sociálnom poistení). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup je podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov upravujúcich sociálne poistenie v rámci a v súlade s SR. V kontexte s vyššie uvedeným odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy o sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná právna úprava - o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom na strane slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Výrazná zmena nastala v dôsledku zmien predpisov, upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v Slovenskej republike v neskoršom období.“

37. S občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Českej republiky nie je teda možné zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali do 31. decembra 1992 sídlo na území Slovenskej republiky, a to aj v tom prípade, že nespĺňajú podmienky pre priznanie nároku na vyrovnávací príplatok podľa . Pri posudzovaní dôchodkových nárokov je potrebné vychádzať priamo z SR ako základného zákona Slovenskej republiky, konkrétne zo zákazu diskriminácie podľa článku 12 SR a práva občana na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, plynúceho z článku 39 ods. 1 SR. Samotná okolnosť, že prejednávanú právnu vec príslušné právne predpisy nepokrývali, je z hľadiska nároku žalobcu na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava absentuje, respektíve je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy (Zmluva publikovaná pod č. – dvojstranná medzinárodná zmluva koordinačného charakteru, prostredníctvom ktorej sa okrem iného rozdelila medzi SR a ČR zodpovednosť za nároky vyplývajúce z účasti na dôchodkovom systéme zaniknutej ČSFR – kľúčové ustanovenie ), prípadne pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov žalobcu treba vychádzať priamo z článku 12 a článku 39 ods. 1 SR ako nielen základného zákona Slovenskej republiky, ale aj ako prameňa základných hodnôt spoločnosti. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to napríklad na rozsudky sp. zn. 9So/200/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/203/2011 zo dňa 30.01.2013, sp. zn. 9So/124/2013 zo dňa 25.02.2015, sp. zn. 1So/66/2013 zo dňa 19.01.2016, sp. zn. 10So/43/2016 zo dňa 18.07.2017, sp. zn. 7Sk/41/2019 zo dňa 24.06.2020.

38. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa ( v spojení s / bod 1. ). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu podľa názoru správneho súdu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup je podľa názoru správneho súdu v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov upravujúcich sociálne poistenie v súlade s SR.

39. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na princíp rovnosti, ktorý vo svetle prejednávanej veci úzko súvisí s princípom sociálneho štátu (Sozialstaat), ktorý zaväzuje štát, aby konal s cieľom vytvorenia spravodlivého sociálneho poriadku. Zatiaľ čo právny štát je vyjadrením zákazu svojvôle štátnej moci, či defenzívnej zložky ochrany práv jednotlivca pred svojvôľou štátu, a vnímaný v užšom zmysle ako negatívne formulovaný zákaz diskriminácie, princíp rovnosti predstavuje materiálny základ celej pozitívnej zákonodarnej činnosti i kontrolnej právomoci súdnictva. Ak právny sociálny štát požaduje od verejnej moci zaistenie rovnakého zaobchádzania pred zákonom a na základe zákona, tak rovnako požaduje jej viazanosť ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach. Tento pozitívny záväzok má zákonodarca uskutočňovať v oblasti regulácie nárokov osobitne zraniteľných skupín osôb prostredníctvom aktívnych opatrení, ktoré zaistia nediskriminačné zaobchádzanie s nimi, t.j. princíp rovnosti sa zasadzuje o zaistenie materiálnej spravodlivosti [BOUČKOVÁ, P.: Rovnost a sociální práva. Nakladatelství Auditorium s.r.o., Praha 2009, s. 198. ISBN 978-80-87284- 02-5, s. 81-82].

40. Ústavné sociálne práva, i keď sú súčasťou katalógu základných práv a slobôd, vykazujú na rozdiel od iných ústavných základných práv inú právnu povahu. Táto odlišnosť je daná predovšetkým inou kvalitatívnou pozíciou štátu, keď základom sociálnych práv je rovnosť, sociálna bezpečnosť a spravodlivosť, na rozdiel od základných ústavných slobôd, základnou substanciou ktorých je sloboda [BARANCOVÁ, H. Slovenské a európske pracovné právo (slovenská a česká judikatúra európskych súdov), Žilina: Eurokodex, 2004, s. 987, ISBN 80-88931-32-0, s. 39].

41. Možno tiež v tejto súvislosti poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 08. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „ (...) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“, prípadne aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 274/07, podľa ktorého cit.: „Orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy.“ Rovnako správny súd odkazuje na závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 21. januára 1999, sp. zn. III. ÚS 257/98, podľa ktorého cit.: „(...) Jednou z funkcí , zvláště ústavní úpravy základních práv a svobod, je její "prozařování" celým právním řádem. Smysl spočívá nejen v úpravě základních práv a svobod, jakož i institucionálního mechanizmu a procesu utváření legitimních rozhodnutí státu (resp. orgánů veřejné moci), nejen v přímé závaznosti a v jejím postavení bezprostředního pramene práva, nýbrž i v nezbytnosti státních orgánů, resp. orgánů veřejné moci, interpretovat a aplikovat právo pohledem ochrany základních práv a svobod.“

42. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti, správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej (Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne) podľa ust. a aj prvostupňové rozhodnutie prvostupňového orgánu v zmysle ust. zrušil a vec podľa prvá veta vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

43. V ďalšom konaní vychádzajúc z vyššie uvedeného, bude úlohou prvostupňového orgánu (v prípade potreby aj žalovanej) opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výške a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky.

44. Podľa , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

45. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

46. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa , a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. ( ) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v , ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. ( ) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci ( ).