Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

ZA-15Sa/42/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Lukášom Kolibábom, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX D., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13.9.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 41641-2/2022-BA zo dňa 13.9.2022 sa z r u š u j e a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa piateho bodu o sociálnom poistení (ďalej aj ako „ “ alebo ,,zákon o sociálnom poistení“) vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti rozhodol rozhodnutím č. 3944/2022-CA-DvN zo dňa 4.7.2022 tak, že žalobkyňa podľa a podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti a to s odôvodnením, že zo všetkých dostupných a preukázaných údajov za štát jej bydliska na účely aplikácie a základného nariadenia je potrebné považovať štát jej výkonu zárobkovej činnosti. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, a 5 základného nariadenia sa na žalobkyňu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle základného nariadenia. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietala, že vyššie uvedené rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa je nekonformné s SR a výklad ustanovení, o ktoré sa opiera je v rozpore so základnými právami a slobodami zaručenými SR. Zdôraznila, že stavebné povolenie jej bolo vydané v roku 2018, čo podľa nej jednoznačne preukazuje úmysel postaviť dom na Slovensku a trvale tu bývať. O jej domicile na Slovensku svedčí i jej výlučné vlastníctvo rodinného domu a garáže na Slovensku. Uviedla, že vo Švajčiarsku nemala žiadnu rodinu, žiadne nehnuteľnosti len pracovné aktivity. Mala za to, že orgán verejnej správy prvého stupňa neuviedol, z akého dôvodu odmieta zabezpečiť svojmu občanovi hmotné zabezpečenie, čím porušil SR. Ďalej uviedla, že na území Švajčiarska nemala stabilnú pracovnú situáciu (pracovala

vo viacerých spoločnostiach) a ani sa neorientovala na švajčiarsky trh práce. Žiadala preto napadnuté rozhodnutie zrušiť. 3. O odvolaní proti vyššie označenému rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodla žalovaná ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa a to s poukazom na , 2 tohto zákona tak, že odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 3944/2022-CA-DvN zo dňa 4.7.2022 potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia citovala ust. , , 2, písm. a), písm. j) základného nariadenia, Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len ,,vykonávacie nariadenie“). 4. Žalovaná v nadväznosti na to uviedla, že podľa informačného systému Sociálnej poisťovne bola žalobkyňa zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1.5.2022. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola elektronicky postúpená Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca dňa 11.5.2022. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie t.j. od 1.5.2018 do 30.4.2022 žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle zákona o sociálnom poistení na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa v zmysle zákona o sociálnom poistení nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa spisového materiálu pracovala žalobkyňa v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu – Švajčiarska. V tejto súvislosti uviedla, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári PDU1 zo dňa 28.6.2022, príslušná švajčiarska inštitúcia osvedčila ohľadom žalobkyne nasledovné údaje: V bode 2.1.1 – obdobia poisteného zamestnania od 1.5.2014 do 31.10.2014, od 1.4.2015 do 30.6.2018, od 1.8.2018 do 24.9.2018, od 1.10.2018 do 31.12.2018, od 1.1.2019 do 31.5.2019, od 1.7.2019 do 30.11.2019, od 8.1.2020 do 30.4.2022. V bode 3.4 – dôvod skončenia zamestnania – výpoveď zamestnanca. V bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávku v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. 5. Okrem uvedeného ďalej žalovaná poukázala na to, že nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca povinná posúdiť, či je možno takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s základného nariadenia. Uviedla, že výnimku z pravidla ustanoveného v základného nariadenia predstavujú prípady uvedené v písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle písm. j/ základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia). Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Švajčiarska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu. Taktiež uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľky – žalobkyne na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou – žalobkyňou v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca predložené dňa 1.7.2022 a aj na všetky údaje vyplývajúce z dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti. 6. Žalovaná ďalej uviedla, že s poukazom na vykonávacieho nariadenia centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je možné určiť s ohľadom na:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov – žalobkyňa vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predloženom dňa 1.7.2022 uviedla, že na území Švajčiarska sa zdržiavala v období od apríla 2015 do mája 2022, t.j. 7 rokov, čo je nutné považovať za dlhé obdobie, b) situáciu žalobkyne vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy – z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Švajčiarska bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na území Slovenska počas troch krátkodobých pracovných pomerov, ktoré v úhrne trvali 6 mesiacov (súčasne bola v pracovnoprávnom vzťahu nezakladajúcom účasť na povinnom poistení v nezamestnanosti, v celkovom trvaní 1 mesiac). Na území Slovenska bola naposledy zamestnaná v roku 2008. Následne sa orientovala výhradne na zahraničný pracovný trh – v období od januára 2010 do septembra 2010 a od júla 2011 do januára 2013 bola poistená v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva a od januára 2013 do marca 2013 a od mája 2013 do októbra 2013 na území Nemecka. Následne od apríla 2015 do mája 2022 vykonávala zárobkovú činnosť na území Švajčiarska. Vo vyhlásení žiadateľa žalobkyňa uviedla, že jej posledný pracovný pomer vo Švajčiarsku trval od 8. januára 2020 do 30. apríla 2022, bol dohodnutý na dobu neurčitú a bol skončený z jej podnetu. Súčasne uviedla, že počas pobytu vo Švajčiarsku si zamestnanie na území Slovenska nehľadala. Na základe všetkých uvedených skutočností možno podľa žalovanej pracovnú situáciu žalobkyne v zahraničí jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s dlhodobou orientáciou na zahraničný pracovný trh,

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb – žalobkyňa vo vyhlásení žiadateľa uviedla, že na území Švajčiarska sa nedržiavala s blízkou osobou. Súčasne uviedla, že počas jej pobytu v zahraničí sa na Slovensku zdržiavali jej rodičia a že sa na toto územie vrátila v r. 2020 päťkrát, v r. 2021 dvakrát a v r. 2020 raz,

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná – podľa vyhlásenia žiadateľa, na území Švajčiarska bývala žalobkyňa v reštaurácii na poschodí v jednej izbe. Počas pobytu vo Švajčiarsku ubytovanie zmenila trikrát. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť – rodinný dom, ktorý do vlastníctva nadobudla darovaním v r. 2017. V konaní o nároku na dávku nezamestnanosti žalobkyňa predložila stavebné povolenie č. SÚ-610/2018 zo dňa 11.6.2018, v zmysle ktorého jej bola povolená stavba rodinného domu v obci D.,

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely – žalobkyňa bola zamestnaná na území Švajčiarska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Švajčiarsko. 7. V súvislosti s posúdením miesta bydliska žalobkyne žalovaná zároveň uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, zo dňa 12.6.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /ES/ č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát) už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Mala za to, že v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, zo dňa 12.6.2009 boli celková dĺžka pobytu v zahraničí, stabilná pracovná situácia v zahraničí, vrátane dlhodobej a opakovanej orientácie na zahraničný pracovný trh, platenie daní a odvodov podľa zahraničných právnych predpisov, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodičov na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, návraty na Slovensko), ktoré žalobkyňa uvádzala ako svoje väzby k Slovensku. Žalovaná mala za preukázané, že počas výkonu zárobkových činnosti vo Švajčiarsku sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas a platila zákonné odvody i dane na území Švajčiarska. 8. Ďalej žalovaná uviedla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Taktiež poznamenala, že v prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť

požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. 9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne žalovaná uviedla, že na bytovú situáciu žalobkyne na Slovensku, ale aj vo Švajčiarsku bolo pri posudzovaní jej bydliska prihliadnuté. Na Slovensku žalobkyňa darovaním nadobudla v r. 2017 vlastníctvo rodinného domu a v r. 2018 jej bolo udelené stavebné povolenie na stavbu rodinného domu. Vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktoré však počas pobytu v zahraničí žalobkyňa reálne nevyužívala na svoje bývanie (jedine počas svojich návratov na Slovensko), v porovnaní s ostatnými skutočnosťami - najmä v porovnaní s dlhodobým vykonávaním zárobkových činností v zahraničí, pomerne stabilnou pracovnou situáciou a dlhodobou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh, jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na jej úmysel trvale bývať na Slovensku, čo podľa nej preukazujú viaceré skutočnosti, žalovaná dala do pozornosti čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyne bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel (poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Sžsk/50/2021 zo dňa 9.2.2022). K tvrdeniu žalobkyne, že jej úmyslom bolo trvale bývať na Slovensku uviedla, že zistené skutočnosti a okolností nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať vo Švajčiarsku. Nie je rozhodujúce, aké dôvody ju viedli k vráteniu na Slovensko. V tejto spojitosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že vo Švajčiarsku nemala žiadnu rodinu, žiadne nehnuteľnosti, len pracovné aktivity, žalovaná uviedla, že jej bydlisko bolo posúdené na základe skutočností stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b/vykonávacieho nariadenia). Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu – čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (prerušovane 7 rokov), aj situácia žalobkyne – čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia, dlhodobá a opakovaná prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, plnenie daňových povinností podľa švajčiarskych právnych predpisov) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenska nezachovala. K námietke žalobkyne, že na území Švajčiarska nemala stabilnú pracovnú situáciu a ani sa neorientovala na švajčiarsky pracovný trh, žalovaná uviedla, že od r. 2010 sa žalobkyňa orientovala výlučne na zahraničný pracovný trh a to britský, nemecký a švajčiarsky. Na území Švajčiarska bola opakovane poistená v nezamestnanosti v období od apríla 2015 do mája 2022. Jej posledný pracovný pomer vo Švajčiarsku trval od 8. januára 2020 do 30. apríla 2022, bol dohodnutý na dobu neurčitú a bol ukončený z jej podnetu. Počas výkonu zárobkových činností vo Švajčiarsku si zamestnanie na Slovensku nehľadala. Uvedené skutočnosti s prihliadnutím na zanedbateľnú pracovnú históriu žalobkyne na Slovensku – poistenie v nezamestnanosti v celkovom trvaní 6 mesiacov jednoznačne svedčí o jej stabilnej pracovnej situácii na území Švajčiarska, čo preukazuje vytváranie väzieb na tomto území. 10. Proti tomuto rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajskom súde v Žiline. V žalobe uviedla, že už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti namietala, že ide o rozhodnutie nekonformné s SR a aj výklad ustanovení, o ktoré sa opiera Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca je v rozpore so základnými právami a slobodami zaručenými SR. Konkrétne poukázala na SR. Tým, že sociálna poisťovňa hodnotí jej väzby na Slovensko spôsobom, že žalobkyňa stratila väzby na území Slovenska, nakoľko pracovala na území Švajčiarska, sú ničím nepodložené a Sociálna poisťovňa odignorovala zásadné skutočnosti, ktorými sú najmä to, že stavebné povolenie jej bolo vydané v r. 2018 a teda žalobkyňa mala úmysel vždy na území Slovenska dom postaviť a tu i trvale bývať. O tomto svedčí nie len samotné stavebné povolenie, ale i LV č. XXXX k.ú. D., z ktorého vyplýva, že postavený rodinný dom 1631 a garáž 1496, ktorých je žalobkyňa výlučnou vlastníčkou a teda jej domicil vždy mal byť a bude na území Slovenskej republiky. Išlo o krátkodobé zamestnanie na území Švajčiarska, ktoré bolo len výlučne zárobkovou činnosťou a nie aj väzbami a centrom záujmu, nakoľko na tomto území nemala žiadnu rodinu, žiadne nehnuteľnosti a len z dôvodov jej sociálnej situácie, aby mohla dostavať dom sa zamestnala na území Švajčiarskej federácie, kde svoje pracovné aktivity uzatvorila a po dostavaní domu sa definitívne vracia na územie SR. V tomto smere vyhodnotenie Sociálnej poisťovne nedáva žiaden zmysel len ten, aby žalobkyňa nedostala dávky zabezpečenia ako slovenský občan, čo úzko súvisí s porušením a 3 SR. Oficiálne vlastne Sociálna poisťovňa neodôvodnila, z akého dôvodu svojmu občanovi odmietla zabezpečiť v zmysle a 3 SR v primeranom rozsahu hmotne zabezpečenie, čím porušuje SR. Nie je zrejmé, z akého

dôvodu a akým spôsobom vyhodnotila Sociálna poisťovňa celkovú dĺžku pobytu na území Švajčiarskej federácie, nevyhodnotila čo to je z ich hľadiska stabilná pracovná situácia, nakoľko takáto tam nikdy nebola. Žalobkyňa uviedla, že vždy pracovala vo viacerých spoločnostiach, bývala s prestávkami na viacerých miestach, aby zarobila finančné prostriedky na financovanie domu. Prioritná orientácia na zahraničný trh práce taktiež nebola ničím preukázaná, nakoľko po určitej dobe sa vrátila na územie Slovenska, kde chce pracovať a žiť. Takéto rozhodnutie preto nebolo riadne odôvodnené a tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Mala za to, že v priebehu konania riadne správnemu orgánu preukázala zachovanie pevných väzieb na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Švajčiarska. Preukázala vlastníctvo nehnuteľností v Slovenskej republike, ktoré ju k tomuto štátu priamo viažu. Rovnako preukázala, že tu má pretrvávajúce rodinné väzby, keďže v Slovenskej republike žijú jej rodičia, ako i to, že sa na Slovensko v pravidelných intervaloch vracala a to i napriek výkonu práce vo Švajčiarsku. V správnom konaní taktiež predložila stavebné povolenie vydané v r. 2018, čo preukazuje jej úmysel postaviť si dom na území Slovenskej republiky a pevnú väzbu na tento štát, v ktorom má úmysel trvale bývať a zdržiavať sa. O jej domicile na Slovensku svedčí aj jej výlučné vlastníctvo rodinného domu a garáže v Slovenskej republike. Žiadala preto napadnuté rozhodnutie žalovanej ako i rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušiť a vec im vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania. 11. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe úvodom zopakovala svoju argumentáciu obsiahnutú v žalobou napadnutom rozhodnutí. K námietkam žalobkyne uviedla, že podľa jej názoru vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku svedčí o pomerne stabilnej bytovej situácii žalobkyne na tomto území. Uvedené je však potrebne vyhodnotiť komplexne, s prihliadnutím na všetky preukázané skutočnosti. V porovnaní s ostatnými zistenými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou žalobkyne vo Švajčiarsku, stabilnou pracovnou situáciou vo Švajčiarsku, dlhodobou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh, platením daní a odvodov podľa švajčiarskych právnych predpisov) vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku. V tejto súvislosti poukázala okrem iných aj napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.7Sžsk/53/2021 zo dňa 25.10.2022. Pokiaľ sa týka otázky pretrvávajúcich rodinných väzieb na Slovensku (prítomnosť rodičov na tomto území) pri posudzovaní bydliska žalobkyne bolo prihliadnuté na to, že počas jej pobytu v zahraničí sa na Slovensku zdržiavali jej jej rodičia. Žalovaná mala za to, že v prípade dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, a preto prítomnosť týchto osôb na Slovensku nepreukazuje jednoznačne zachovanie bydliska žalobkyne na tomto území. V tejto spojitosti poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.6.2009 ako aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn.7Ssk/103/2021 zo dňa 25.10.2022. Pokiaľ sa týka pravidelných návratov žalobkyne na Slovensko, žalovaná uviedla, že v predmetnom konaní bolo prihliadnuté na to, že počas pobytu vo Švajčiarsku žalobkyňa sa pravidelne vracala na územie Slovenska 1-5 krát ročne v rokoch 2020-2022. Podľa názoru žalovanej aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí navštívia svojich rodičov na Slovensku, trávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. K posúdeniu úmyslu žalobkyne žalovaná odkázala na svoju argumentáciu uvedenú na str. 7 napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že úmysel nie je možné považovať za najrozhodujúcejšiu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sa prijal takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy vrátiť sa na Slovensko. Do pozornosti dala aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018. Zdôraznila, že z koordinačných predpisov nevyplýva právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Účelom uvedeného je zabrániť v zneužívaní sociálneho systému v podobe výberu členského štátu, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Navrhla preto žalobu podľa (ďalej len „“) zamietnuť. 12. Žalobkyňa vo vzťahu k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovanej poukázala na to, že žalovaná správne uviedla, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Švajčiarska. Uvedenú otázku však podľa žalobkyne posúdila nesprávne, pričom v tejto súvislosti sa pridržala žalobnej argumentácie, ktorou odôvodňovala nezákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovanej.

13. Podľa o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. 14. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu podľa a násl. S.s.p.. Zohľadnil taktiež skutočnosť, že predmetná vec je konaním v sociálnej veci a nebol viazaný výlučne len žalobnými bodmi podľa S.s.p.. Správny súd po prejednaní veci na pojednávaní dňa 15.12.2023 dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 15. Podľa S.s.p., každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 16. Podľa S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa S.s.p., správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 18. Podľa S.s.p., sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 19. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13.9.2022, ktorým podľa odvolanie žalobkyne zamietla a potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 3944/2022-CA-DvN zo dňa 4.7.2022, ktorým podľa a podľa základného nariadenia rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 20. Podľa SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa . 21. Podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 22. Podľa písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 23. Podľa písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko. 24. Podľa písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 25. Podľa základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 26. Podľa základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby

zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 27. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 28. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 29. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 30. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 31. Podľa , poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. 32. Správny súd úvodom poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu – Švajčiarsku môžu zohľadniť podľa písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle písm. j) v spojení s vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. 33. V predmetnej veci bola žalobkyňa Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Čadca dňom 1.5.2022 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom dňa 3.5.2022 si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa a násl. , t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Vo veci rozhodujúce orgány verejnej správy pri posudzovaní otázky zachovania centra záujmov vychádzali predovšetkým z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, z údajov obsiahnutých v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia

zachovania centra záujmov, v čestnom vyhlásení žalobkyne, vo formulári PD U1 a ďalších predložených dokladov. 34. Správny súd zistil, že jednotlivé doby poistenia žalobkyne boli potvrdené vo formulári PD U1 zo dňa 28.6.2022, pričom z nich vyplynulo, že žalobkyňa na území Švajčiarska pracovala u viacerých zamestnávateľov v období: od 1.5.2014 do 31.10.2014, od 1.4.2015 do 30.6.2018, od 1.8.2018 do 24.9.2018, od 1.10.2018 do 31.12.2018, od 1.1.2019 do 31.5.2019, od 1.7.2019 do 30.11.2019, od 8.1.2020 do 30.4.2022, pričom posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú a ukončený zo strany žalobkyne. Počas pobytu vo Švajčiarsku si žalobkyňa zamestnanie na území Slovenskej republiky nehľadala. Orgány verejnej správy rozhodujúce vo veci žiadosti žalobkyne o priznanie dávky v nezamestnanosti uvedené vyhodnotili ako stabilnú pracovnú situáciu a to s poukazom na to, že žalobkyňa vykonávala zárobkovú činnosť dlhodobo, predtým v Nemecku a v Spojenom kráľovstve, čo malo svedčiť o jej orientácii na zahraničný trh práce. 35. Z vyhlásenia žiadateľa – žalobkyne na účely posúdenia zachovania centra záujmov a jej čestného vyhlásenia vyplynulo, že počas výkonu zárobkovej činnosti žalobkyňa, pracujúc ako čašníčka bývala na území Švajčiarska v reštaurácii na poschodí s viacerými osobami v jednej izbe. Žalobkyňa sa pritom mala vracať na územie Slovenskej republiky v r. 2020 päťkrát, v r. 2021 dva krát a v r. 2022 jeden krát. Uvedenú skutočnosť žalobkyňa preukázala cestovnými lístkami, resp. potvrdením zamestnávateľa. V období od 21.12.2020 do 7.5.2021, počas pandémie Covid – 19 sa žalobkyňa zdržiavala na území Slovenskej republiky. Počas návratov na Slovensko žalobkyňa bývala u svojich rodičov, neskôr vo vlastnej nehnuteľnosti, v ktorej býva aj v súčasnosti, pričom stavebné povolenie bolo vydané v r. 2018 so zápisom do katastra nehnuteľností 03/2021. Žalobkyňa je slobodná, bezdetná a počas celej doby jej pobytu na území Švajčiarska sa blízke osoby žalobkyne zdržiavali na Slovensku (rodičia, sestry s manželmi, krsniatka, synovec). Žalobkyňa sa vrátila na Slovensko z dôvodu rodinných, ekonomických a spoločenských väzieb. Z vyššie uvedených skutočností bolo orgánmi verejnej správy rozhodujúcich vo veci žiadosti žalobkyne o priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ustálené bydlisko, resp. centrum záujmov tak, že vzhľadom na celkovú dĺžku pobytu žalobkyne vo Švajčiarsku, stabilnú pracovnú situáciu s prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný trh tieto skutočnosti prevážili nad ostatnými skutočnosťami, ktorými žalobkyňa odôvodňovala zachovanie jej väzieb na Slovensku – rodina, investícia do nehnuteľnosti, platenie dane z nehnuteľnosti, povinné zmluvné poistenie za automobil. Vytvorenie centra záujmov žalobkyne vo Švajčiarsku tak malo podľa orgánov verejnej správy spočívať v tom, že žalobkyňa pracovala, zdržiavala sa, bývala, trávila voľný čas a platila dane a odvody na území Švajčiarska, Vyhodnotením uvedených skutočností orgánmi verejnej správy tak za štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia bol považovaný štát výkonu jej zárobkovej činnosti- Švajčiarsko. 36. Za rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú ako kritériá vymedzené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a ktoré vzali orgány verejnej správy za základ, resp. ako smerodajné pre ustálenie centra záujmov žalobkyne v rozhodnom období na účely posúdenia jej nároku na dávku v nezamestnanosti boli: dlhodobý pobyt vo Švajčiarsku, stabilita zamestnania v tomto štáte, dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh. Spoločne so skutočnosťou, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená podľa slovenských právnych predpisov nie je možné podľa žalovanej dobu poistenia žalobkyne v nezamestnanosti na území Švajčiarska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. 37. Napriek tomu, že s poukazom na , na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, čo však neznamená, že by aj pre konanie podľa neplatili všeobecné pravidlá správneho konania a všeobecné zásady správneho konania, ktoré sú vyjadrené napr. v ust. a Správneho poriadku. Aj pre rozhodnutie orgánu verejnej správy vydávané podľa je potrebné, aby tento orgán verejnej správy v odôvodnení uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. 38. Podľa názoru správneho súdu z obsahu preskúmavaných rozhodnutí a vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že by orgán verejnej správy prvého stupňa, resp. žalovaná náležite zisťovala a vyhodnocovala konkrétnu situáciu žalobkyne v súvislosti s jej pobytom na území Švajčiarska, preto nie je možné bez ďalšieho konštatovať, že tým, že posledný pracovný pomer trvajúci od 8.1.2020 do 30.4.2022, dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený z podnetu žalobkyne, že sa zdržiavala na území Švajčiarska (7 rokov), tieto skutočnosti preukazujú nielen dlhodobý výkon zamestnania vo Švajčiarsku, ale je preukázaná aj trvalosť a stabilita pracovnej situácie žalobkyne. Je možné prisvedčiť záveru žalovanej o dlhodobej orientácii žalobkyne na zahraničný pracovný trh, keď už od r. 2010 pracovala žalobkyňa

na území Spojeného Kráľovstva, od r. 2013 na území Nemecka a od r. 2015 na území Švajčiarska. Takúto orientáciu na zahraničný pracovný trh však možno aj s ohľadom na tvrdenia žalobkyne považovať za pragmatickú, kedy žalobkyňa preferovala zamestnanie tam, kde by si mohla zabezpečiť príjem na stavbu domu. Zamestnanie žalobkyne na území Švajčiarska u viacerých zamestnávateľov v obdobiach od 1.4.2015 do 30.6.2018, od 1.8.2018 do 24.9.2018, od 1.10.2018 do 31.12.2018, od 1.1.2019 do 31.5.2019, od 1.7.2019 do 30.11.2019, od 8.1.2020 do 30.4.2022 a jeho vyhodnotenie ako stabilné si však už správny súd neosvojil. Pod pojmom stabilita sa však chápe najmä určitá stálosť, nemennosť a sústavnosť. Berúc tak do úvahy frekvenciu uzatvárania, resp. dĺžku trvania jednotlivých pracovných pomerov u viacerých zamestnávateľov žalobkyne mal správny súd pochybnosti o náležitom vyhodnotení pracovnej situácie žalobkyne ako stabilnej. Správny súd preto zastáva názor, že takto preukázaná pracovná situácia žalobkyne nemohla bez akýchkoľvek pochybností napĺňať požiadavku, ktorá vyplýva z č. 11 ods. 1 písm. b) bod i) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého v súvislosti s ustálením centra záujmov je nutné (okrem iného) zohľadniť aj situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy. 39. Na účely určenia miesta bydliska žalobkyne a s tým súvisiacim centrom záujmov správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobkyne, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Ani jedno kritérium voči ostatným nie je možné nadraďovať, ale je potrebné ich vyhodnocovať jednotlivo a zároveň spolu ako jeden celok. Skúmanie jednotlivých okolností stanovených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri vyhodnocovaní centra záujmov dotknutej osoby pochopiteľne nemožno obmedziť len na posudzovanie dĺžky pobytu, resp. stability zamestnania tejto osoby v zahraničí. Z jednotlivých zistení obstaraných orgánmi verejnej správy okrem iného vyplynulo, že žalobkyňa počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku bývala v reštaurácii na poschodí a to s viacerými osobami v jednej miestnosti. Žalobkyňa je slobodná, bezdetná a počas celej doby jej pobytu na území Švajčiarska sa blízke osoby žalobkyne zdržiavali na Slovensku (rodičia, sestry s manželmi, krsniatka, synovec). Podľa názoru správneho súdu orgány verejnej správy pri ustaľovaní centra záujmov dotknutej osoby – žalobkyne nevenovali potrebnú pozornosť ani vyhodnoteniu bytovej situácie žalobkyne. Predovšetkým je treba uviesť, že súčasťou skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu - výkonu zamestnania. V tejto súvislosti nebolo vykonané žiadne dokazovanie v tom smere, že by orgány verejnej správy zisťovali konkrétnu bytovú situáciu žalobkyne v posudzovanom období, keď žila a pracovala vo Švajčiarsku. Neboli zisťované žiadne ďalšie podrobnosti o ubytovaní žalobkyne, napr. či mala žalobkyňa možnosť užívať izbu napr. v čase dovolenky, prípadne či mala k dispozícii vlastné sociálne zariadenie, možnosť prípravy vlastnej stravy a pod. Nedošlo tak k prevereniu skutočnosti týkajúcich sa charakteru jej bývania. Pokiaľ by bolo preukázané tvrdenie žalobkyne o jej zdieľanom ubytovaní - s viacerými osobami, u svojho zamestnávateľa (zamestnanecké bývanie, ktoré nemalo povahu trvalého bývania), pričom ubytovanie zmenila trikrát s tým, že zostala slobodná a bezdetná, tieto skutočnosti podľa názoru správneho súdu nesvedčili o vytváraní určitého komfortu a súkromia s úmyslom sa usadiť v danej krajine, ale skôr o jej úmysle ušetriť si finančné prostriedky na stavbu domu na Slovensku. Napokon v takom prípade by stratou zamestnania žalobkyňa v rovnakom okamihu strácala i zázemie na hľadanie si novej práce, na rozdiel od vlastníctva nehnuteľnosti na bývanie, podnájmu či prenájmu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ubytovanie bez možnosti vytvoriť si náležitý komfort a súkromie, nesvedčí v prospech dlhodobého usadenia sa v danej krajine. Právny dôvod a podmienky užívania izby s viacerými osobami a to v rámci reštauračného zariadenia žalobkyňou konajúce orgány verejnej správy neskúmali ani vyhodnotením obsahu jej pracovnej zmluvy alebo iných doplňujúcich dôkazov. V tejto súvislosti neskúmali ani finančné a časové podmienky pre prípad častejších návratov žalobkyne „domov“ na územie Slovenskej republiky, alebo to, či žalobkyňa užívala izbu v predmetnom zariadení z dôvodu nevyhnutnosti alebo z dôvodu jej voľby ako miesta, ktoré si sama vybrala ako trvalé bývanie s centrom jej záujmov, tvoreným zázemím rodinným, spoločenským, ekonomickým. Preto je potrebné k týmto okolnostiam vypočuť žalobkyňu a na základe takto doplneného skutkového stavu opätovne vyhodnotiť stabilitu jej bydliska vo Švajčiarsku. V odôvodnení rozhodnutia tiež absentuje správna úvaha, prečo považovali orgány verejnej správy ubytovanie vo Švajčiarsku za stabilnejšie a primeranejšie oproti ubytovaniu žalobkyne na Slovensku. Orgány verejnej správy tak vyhodnotili bytovú situáciu žalobkyne vo Švajčiarsku bez toho, aby posúdili kvalitatívnu stránku bývania a v súvislosti s tým aj stabilitu bytovej situácie tak, ako to predpokladá čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 40. Z jednotlivých zistení obstaraných v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti taktiež vyplynulo, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti – rodinného domu, ktorý nadobudla darovaním

v r. 2017. Zároveň však predložila stavebné povolenie zo dňa 11.6.2018, ktorým jej bola povolená stavba rodinného domu v obci D.. V tejto spojitosti správny súd zastáva názor, že aj s ohľadom na uvedenú okolnosť- príprava stavby jej rodinného domu už od r. 2018 žalobkyňa prejavila nielen úmysel, ale aj konkrétne konala v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v Slovenskej republike. V konaní pritom nebol produkovaný žiadny dôkaz o rovnocennom postupe so zadovážením si bývania počas zamestnania vo Švajčiarsku. Zmienenej skutočnosti (vydaniu stavebného povolenia) však žalovaná napriek námietkam žalobkyne (vo vzťahu k vyhodnoteniu jej bytovej situácie a to v kontexte posudzovania jednotlivých kritérií pre určenie centra záujmov) nevenovala osobitnú pozornosť. Predmetné skutočnosti tak nesvedčia pre jednoznačnosť záveru žalovanej o nezachovaní miesta bydliska a väzieb žalobkyne na Slovensku. Vyvodzovať tvrdenie o väzbe žalobkyne na štát zamestnania nebolo možné ani z obmedzeného počtu návštev v Slovenskej republike, čo je s ohľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu žalobkyne v štáte jej zamestnania pochopiteľné. Vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska jej rodičov na Slovensku, cieľ jej pobytu vo Švajčiarsku a prípadne aj nastavenie pracovných podmienok v jej zamestnaní, boli tými faktormi, pre ktoré sa mimopracovný život žalobkyne väčšinou odohrával vo Švajčiarsku. To, že žalobkyňa svoj mimo pracovný čas (t. j. čas, keď aktívne nevykonávala pracovné činnosti) nepochybne prevažne trávila na území Švajčiarska považoval správny súd za pochopiteľný a logický, avšak nebolo ho možné pri posudzovaní umiestnenia centra záujmov/ bydliska pripísať na ťarchu žalobkyne. Z takto zistených a orgánmi verejnej správy vyhodnotených skutočností podľa názoru správneho súdu nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver o tom, že okolnosti - viažuce sa k zdržiavaniu žalobkyne vo Švajčiarsku, ktoré vzala žalovaná za smerodajné pre určenie centra záujmov žalobkyne sú tými skutočnosťami, ktoré z hľadiska argumentačnej relevancie odsúvajú na vedľajšiu koľaj argumenty použité žalobkyňou v administratívnom konaní a podporené ňou predloženými dôkazmi. 41. V nadväznosti na vyššie uvedené správny súd je toho názoru, že zistenie a vyhodnotenie jednotlivých kritérií orgánmi verejnej správy, na základe ktorých formulovali svoje závery o zachovaní centra záujmov žalobkyne na území Švajčiarska nebolo postačujúce. Zo strany orgánov verejnej správy neboli podľa názoru správneho súdu riadne preverené a komplexne posúdené všetky skutočnosti plynúce z obsahu administratívneho spisu vo vzájomnej súvislosti. Zároveň správny súd dodáva, že úmysel žalobkyne, tak ako predpokladá čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy až v prípade získania neuspokojivých výsledkov vykonaného dokazovania vo vzťahu k článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Až potom sú správne orgány povinné postupovať podľa článku 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, a teda zisťovať samotný úmysel dotknutej osoby, jej pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k tomu, aby odišla do iného štátu, na ktorý sa vzťahuje právny rámec koordinačných nariadení, tiež dôvody, ktoré ju motivovali, aby v takom štáte zostala pracovať a pohnútky, ktoré ju viedli k návratu na Slovensko. 42. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovanej je pre nedostatok dôvodov čiastočne nepreskúmateľným a súčasne vydaným bez dostatočne zisteného skutočného stavu veci. Orgány verejnej správy nevyhodnotili všetky relevantné okolnosti pobytu žalobkyne na území Švajčiarska a v podstate tie, ktoré hodnotili, hodnotili bez ich vzájomných súvislostí. 43. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a písm. e) S.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie, v ktorom po zistení a dôslednom vyhodnotení všetkých relevantných skutočností vydá rozhodnutie zodpovedajúce po všetkých stránkach požiadavkám kladeným naň ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení. 44. Vzhľadom na kompetencie žalovanej ako príslušného odvolacieho orgánu pri náprave pochybení orgánu verejnej správy prvého stupňa, správny súd z hľadiska naplnenia účelu tohto konania nepovažoval za potrebné pristúpiť i k zrušeniu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca. 45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p., keď úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1, 2 S.s.p.).

Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu, ak tento zákon nestanovuje inak (§ 443 S.s.p.). Zmeškanie lehoty na podanie

kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 S.s.p.). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 ods. 2 S.s.p.).

Náležitosti kasačnej sťažnosti sú vymedzené v ust. § 445 S.s.p. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1 S.s.p. Dôvody kasačnej sťažnosti sa vymedzia spôsobom uvedeným v ust. § 440 ods. 2 S.s.p. Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Podľa § 449 ods. 1, 2 S.s.p. sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatila ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), a ak je žalovaným centrum právnej pomoci.