Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-6S/323/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

22 ZA-15Sa/14/2022

Správny súd v Banskej Bystrici, konajúc sudkyňou JUDr. Katarínou Kochan Morovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, B. XXX/XX, D., právne zastúpený: Weis & Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Trnavská cesta 166, Bratislava, IČO: 00 607 223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/4192/43260 zo dňa 28. 09. 2021, takto

r o z h o d o l :

22 ZA-15Sa/14/2022

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Správnu žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

20 ZA-15Sa/14/2022

Administratívne konanie

1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Martine (ďalej len „RÚVZ“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) rozhodnutím o priestupku č. HŽP 2021/00204 zo dňa 26. 02. 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“) tým, že sa dňa 18. 11. 2020 v čase o 9:15 hod. pohyboval vo vnútorných priestoroch predajne Dráčik obchodného centra Campo Di Martin bez prekrytia horných dýchacích ciest, čo bolo zistené pri kontrole hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline - 2. čata Sučany (ďalej len „policajná hliadka“). Žalobca tým porušil opatrenia pri ohrození verejného zdravia, nariadené podľa a , v súvislosti so zabránením vzniku a šíreniu ochorení spôsobených novým koronavírusom, Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“ alebo „ÚVZ SR“) prostredníctvom vyhlášky ÚVZ SR č. 11/2020 V.v. (ďalej aj „Vyhláška č. 11“), ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození

verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, zverejnenou vo Vestníku vlády SR, čiastka 11/2020 zo dňa 29. 10. 2020, s účinnosťou od 30. 10. 2020. Uvedené porušenie bolo zistené a písomne zdokumentované príslušníkmi policajnej hliadky v úradnom zázname, ktorý je súčasťou oznámenia o priestupku č. KRPZ-ZA-OPP12-50-32/2020“ zo dňa 18. 11. 2020. Za spáchaný skutok RÚVZ uložil žalobcovi podľa a o priestupkoch (ďalej len „“) pokutu vo výške 120 eur. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že žalobca nepreukázal, že sa naňho vzťahovala niektorá z výnimiek podľa Vyhlášky č. 11. Na žalobcu sa vzťahuje objektívna zodpovednosť za zistené porušenie povinností stanovených , pričom zodpovedá za spáchaný skutok bez ohľadu na zavinenie. V dôsledku konania žalobcu došlo k reálnemu ohrozeniu verejného zdravia ochorením COVID-19. Orgán verejnej správy považoval za primerané v danom prípade uloženie sankcie na dolnej hranici sadzby podľa , t. j. vo výške 120 eur, pričom prihliadal na spôsob spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia nakoľko neplnením ustanovených povinností na zabránenie vzniku a zamedzenie šíreniu ochorení spôsobených novým koronavírusom môže dôjsť k ohrozeniu zdravia, resp. vážnemu poškodeniu zdravia ľudí.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že nespáchal žiadny priestupok. Platný právny stav na území Slovenskej republiky mu umožňuje voľne sa pohybovať bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez vedomého zabraňovania prísunu kyslíka a spôsobovania si poškodzovania zdravia. Žalobca poukázal na poukázal na čl. 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 7 ods. 5, čl. 13 ods. 1 písm. a), č. 16. , , , c ods. 1 (ďalej len „ústava), , a 2 (antidiskriminačný zákon), a 5 ods. 2 , nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. 12. 2014 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 85/2008 z 16. 07.2009, sp. zn. 8Sžr/52/2016 z 12. 12. 2018. Poskytol svoj výklad ústavných aj medzinárodnoprávnych mantinelov pre obmedzovanie základných práv a slobôd a podmienok pre ukladanie povinností. Zdôraznil, že dňa 18. 11. 2020 tým, že nemal prekryté dýchacie cesty, neporušil nijakú právnu povinnosť, nakoľko takúto povinnosť mu neukladá žiadny zákon, a to ani ust. Uloženie povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest vyhláškou je irelevatné, pokiaľ takú povinnosť neupravuje zákon. Vyhláška ÚVZ SR č. 11/2020 je nulitný právny akt, je neúčinná a nie je všeobecne záväzná. Žalobca uviedol, že v tom čase bol úplne zdravý, bez akýchkoľvek príznakov respiračného ochorenia a preto konštatovanie v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia , že „nedodržaním povinnosti mať prekryté dýchacie cesty môže dôjsť k ohrozeniu verejného zdravia, resp. vážneho poškodenia zdravia ľudí“, bez dôkazu o infekčnosti žalobcu, vykazuje svojvôľu, keďže v slovenskom právnom poriadku platí prezumpcia bezinfekčnosti. Dohovor v uprednostňuje právo jednotlivca na ochranu zdravia pred právom ochrany zdravia a spoločnosti a s ohľadom na to musí každý rešpektovať právo žalobcu na ochranu zdravia s ohľadom na to, že použitím akejkoľvek pomôcky na prekrytie horných dýchacích ciest dochádza k nedostatku kyslíka, čo žalobcovi spôsobuje mučivé a útrapné pocity, ako aj pocity mdlôb a dekoncentrácie. Žalobca navrhol zrušiť prvostupňové rozhodnutie.

3. Žalovaný rozhodnutím č. OLP/4192/43260 zo dňa 28. 09. 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil podľa o správnom konaní (správny poriadok). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že RÚVZ v predmetnej veci postupoval správne, keď uložil pokutu žalobcovi za priestupok podľa . Žalobca svojím konaním porušil v tom čase na území Slovenskej republiky účinnú Vyhlášku č. 11, a to tejto vyhlášky, nakoľko sa dňa 18. 11. 2020 o 9:15 hod. pohyboval bez prekrytia horných dýchacích ciest v predajni Dráčik v obchodnom centre Campo Di Martin v Martine. K citovaným článkom 7 ods. 4 a c ods. 1 , upravujúcim prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách pred zákonom, žalovaný uviedol, že žalobca nekonkretizoval, ktoré medzinárodné zmluvy majú prednosť pred zákonom a ktoré práva relevantné pre daný prípad tieto upravujú nad rámec zaručených práv. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o nezáväznosti vyhlášok ÚVZ SR žalovaný poukázal na znenie , ktorý výslovne uvádza, že ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa alebo na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Takýmto všeobecne záväzným

právnym predpisom ÚVZ SR a regionálneho úradu verejného zdravotníctva je vyhláška, ktorá nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Podľa veta prvá , podľa ktorej ministerstvá a iné orgány štátnej správny na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Z Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky pod č. ) vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu vymedzuje pôsobnosť orgánov verejnej moci pri riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, práva a povinnosti právnických a fyzických osôb pri príprave na krízové situácie mimo času vojny a vojnového stavu. Zároveň sú v zákone vymedzené orgány krízového riadenia a vymedzené ich úlohy na tomto úseku, okrem iného aj ministerstvá, vrátane ministerstva zdravotníctva. Úlohy ministerstva zdravotníctva v čase krízovej situácie však upravuje aj , kde podľa počas krízovej situácie pri ohrození verejného zdravia Ministerstvo zdravotníctva SR nariaďuje ďalšie opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činností v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutý čas, pričom ďalšia časť ustanovenia uvádza, že uvedeným nie je dotknutá právomoc ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva nariaďovať opatrenia podľa alebo aj počas krízovej situácie. v ust. bližšie nešpecifikuje, čo sa rozumie pod preventívnymi a ochrannými pomôckami, avšak túto špecifikáciu dáva Vyhláška č. 11 v , podľa ktorej preventívnou ochrannou pomôckou na riadne prekrytie horných dýchacích ciest (nos a ústa) je rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál alebo šatka. Preventívna pomôcka v tomto prípade znamená pomôcku, ktorá slúži k tomu, aby sa predišlo prenosu vírusu na ďalšie osoby v prípade, ak ide o osobu nevykazujúcu znaky ochorenia, ktorá tiež môže byť nosičom. Ochranná pomôcka potom predstavuje ochranu danej osoby pred tým, aby sa v prípade kontaktu s nakazenou osobou táto od nej nenakazila. Pojem preventívna a ochranná pomôcka nepredstavuje len užívanie vitamínov, zdravý životný štýl a tým predchádzanie akýchkoľvek chorôb podporou svojej imunity, ako tvrdil žalobca. Žalovaný skonštatoval, že aj osoba bez príznakov vírus prenáša, aj keď nemusí vedieť, že je jeho nosičom, avšak je tiež infekčná a je tu riziko nákazy ďalších osôb, s ktorými príde do kontaktu. Práve prekrytím horných dýchacích ciest sa riziko šírenia vírusu do okolia znižuje. Nosenie preventívnej ochrannej pomôcky v podobe respirátora, rúška, šatky alebo šálu slúži na ochranu zdravia osoby, ktorá túto nosí, pričom jej nosením nedochádza k ohrozeniu alebo poškodeniu zdravia osoby, ale chráni ju pred možným nakazením ochorením COVID-19. Opatrením nariadeným Vyhláškou č. 11 sa preto mala zabezpečiť ochrana zdravia jednotlivca, ako aj ochrana verejného zdravia, nakoľko čím viac osôb dodržuje povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, tým menej sa vírus šíri v prípade kontaktu viacerých osôb.

Správna žaloba – žalobné body

1. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia. V žalobe opísal priebeh administratívneho konania a uviedol, že dňa 30. 12. 2020 si dal krvným testom Eliza preskúmať prítomnosť chorenia COVID-19 v tele s negatívnym výsledkom a aj množstvo protilátok proti ochoreniu COVID-19 nachádzajúcich sa v tele žalobcu. Podľa názoru žalobcu vzhľadom na výsledok tohto testu nemohol v čase údajného dopustenia sa priestupku šíriť ochorenie COVID-19. Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky žalobcovi poskytol informáciu, v zmysle ktorej šály ani šatky nie sú určenými výrobkami podľa Žalobca sa podrobne venoval problematike prekrytia horných dýchacích ciest a úvahám o vplyve prekrytia horných dýchacích ciest prostredníctvom ochranných pomôcok na ľudské zdravie. Prekrývanie tváre označil za neúčinné na blokovanie vírusových častíc, poukázal na výsledky bližšie nešpecifikovaných štúdií a vyjadril názor, že RÚVZ a ÚVZ SR chýbajú dôkazy o vplyve nosenia prekrytia horných dýchacích ciest prostredníctvom predmetov na spomalenie šírenia ochorenia COVID-19. Preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutia za arbitrárne a nezákonné.

2. Žalobca prezentoval názor o nedostatku právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa. V tejto súvislosti vyslovil názor, že vyhlášky žalovaného sú vzhľadom na trvanie mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa neplatné, keďže počas ohrozenia verejného zdravia II. stupňa je žalovaný v zmysle oprávnený iba na podávanie

návrhov na režimové opatrenia pre obyvateľov ohrozenej alebo zasiahnutej oblasti a na ich odvolanie. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 111 zo dňa 11. 03. 2020 v nadväznosti na jasne definuje, že počas trvania mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa sú oprávnení prijímať opatrenia na úseku civilnej ochrany iba členovia vlády Slovenskej republiky a predsedovia ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Vyhlášky žalovaného sú výsledkom prekročenia právomoci hlavného hygienika, sú neúčinné a nevykonateľné, ich dodržiavanie nie je preto ani sankcionovateľné.

3. Ďalej žalobca namietal absenciu všeobecnej záväznosti vyhlášok ÚVZ SR z dôvodu absencie ich zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Uviedol, že vyhlášky ÚVZ SR neboli zverejnené v správnom publikačnom prostriedku, ak bolo cieľom dosiahnuť ich všeobecnú záväznosť voči obyvateľstvu. Vyhlášky, opatrenia či iné akty iných orgánov štátnej správy, ktoré nie sú zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nemôžu byť všeobecne záväzné. V tomto smere poukázal na znenie ustanovenia a a uviedol, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky mali byť publikované v zbierke zákonov a nie len vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, ktorý je zverejňovaný na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a je skôr publikačným prostriedkom určeným orgánom verejnej moci než obyvateľstvu.

4. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že obmedzenie základných práv a slobôd obyvateľstva na území Slovenskej republiky je aktuálne možné iba na základe ústavného zákona, iba prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, a aj to iba v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzového stavu. S poukazom na a dôvodil, že v prípade núdzového stavu nemôže základné ľudské práva a slobody obmedzovať vláda Slovenskej republiky ani iný orgán verejnej moci. ÚVZ SR môže vydávať všeobecné záväzné právne predpisy iba na základe zákona a v jeho medziach, ak ho na to splnomocňuje konkrétny zákon (napr. , t.j. pri ohrození verejného zdravia I. stupňa, nie však podľa , t. j. pri ohrození verejného zdravia II. stupňa). Podľa žalobcu došlo k obmedzeniu základných ľudských práv a slobôd zo strany nekompetentného orgánu, nakoľko o obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd nie je oprávnená rozhodovať vláda Slovenskej republiky či ÚVZ SR, keďže vo vzťahu k obmedzovaniu základných ľudských práv a slobôd ústavný výslovne nesplnomocňuje vládu Slovenskej republiky ani ÚVZ SR či iný orgán verejnej moci. Ak teda v právnom predpise nie je uvedený orgán verejnej moci, ktorý je splnomocnený na vydanie takéhoto právneho aktu, bude takýmto orgánom vždy Národná rada Slovenskej republiky.

5. Žalobca namietol absenciu materiálnych dôvodov pre obmedzovanie základných práv a slobôd. Podľa žalobcu tieto materiálne dôvody spočívajú v skutočnosti, že došlo alebo že bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, pričom situáciu nie je možné vyriešiť miernejším spôsobom. Kompetentné orgány verejnej moci podľa žalobcu nepoznali skutočný stav situácie na území Slovenskej republiky v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19. Toto tvrdenie opiera o fakt, že štatistiky ohľadne tohto ochorenia sú vypracované na základe výsledkov testovania populácie RT-PCR testami, pričom kompetentné orgány štátnej správy nemajú informácie o parametroch uvedených testov. Preto ak kompetentné orgány štátnej správy pri posudzovaní existencie ohrozenia života a zdravia osôb v súvislosti s ochorením COVID-19 vychádzajú zo štatistík vypracovaných na základe výsledkov testovania populácie nevhodnými testami, potom tieto výsledky testovania a z nich vychádzajúce štatistiky nie sú vhodnými podkladmi pre rozhodovanie kompetentných orgánov verejnej moci vo vzťahu k prijímaniu rozhodnutí obmedzujúcich základné práva a slobody. V súvislosti s vhodnosťou resp. nevhodnosťou použitia RT-PCR testov na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaných osôb, s nariadenou povinnosťou celoplošného testovania osôb a obmedzením slobody pohybu na základe výsledkov takýchto testov poukázal na rozhodnutie Viedenského správneho súdu sp. zn. VGW-103/048/3227/2021-2 zo dňa 24. 03. 2021 a rozhodnutie odvolacieho súdu v Lisabone.

6. Ďalej žalobca zdôraznil neodňateľnosť, necsuziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd. Uviedol, že aj keď protiprávne predpisy obmedzujúce ľudské práva a slobody neboli doposiaľ zrušené orgánom, ktorý ich vydal, ani neboli pozbavené účinnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, nie je možné na hľadieť na ne ako na platné a účinné. Rovnako ani Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže svojimi rozhodnutiami vysloviť zánik základných ľudských práv a slobôd vzhľadom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Poukázal na znenie článku 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorý nadobudol platnosť dňa 01. 12. 1999 v súlade s článkom 33 ods. 3 tohto dohovoru, podľa ktorého záujmy jednotlivca sa nesmú podrobovať tzv. verejnému záujmu, inak povedané, výkonom svojich práv človek nesmie zasahovať do práv druhých a naopak, druhí nesmú zasahovať do práv človeka, ani pod zámienkou ochrany vlastných práv, ani pod zámienkou ochrany spoločnosti. Toto platí pre všetky oblasti života vrátane zdravia, čomu svedčí aj článok 5 dohovoru. Podľa žalobcu bez informovaného súhlasu nie možné obyvateľstvo hromadne nútiť absolvovať test na ochorenie COVID-19, nosiť prekrytie horných dýchacích ciest, dodržiavať karanténu, či obyvateľstvu inak hromadne obmedzovať slobodu pohybu a pobytu, právo podnikať, či iné základné práva a slobody. Všetky tieto obmedzenia je možné ukladať jednotlivo osobám, u ktorých na takéto obmedzenia vznikol dôvod, t. j. došlo k ich nákaze, alebo prejavujú symptómy nakazenia a preto osobu, ktorá nevykazuje symptómy nakazenia, nie je možné nútiť absolvovať test na ochorenie COVID-19, či nosiť prekrytie horných dýchacích ciest. Žalobca považuje určenie všeobecnej povinnosti nosenia prekrytia horných dýchacích ciest v interiéri aj exteriéri za zásah do základného ľudského práva na život a zdravie.

7. Podľa názoru žalobcu ani argumentácia prezumpciou legálnosti právneho aktu v prípade vyhlášok vydávaných ÚVZ SR v súvislosti s ochorením COVID-19 neobstojí, pretože aj táto musí mať logické hranice a v prípade nečinnosti Ústavného súdu SR alebo v prípade zjavného zásahu právneho aktu do základných ústavných princípov nemožno absurdne trvať na prezumpcii legálnosti právneho aktu až do rozhodnutia Ústavného súdu SR.

8. Žalobca namietal, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí sa opiera o ničím nepodložené tvrdenia orgánov verejnej moci o údajnom reálnom ohrození rizikovej skupiny obyvateľstva žalobcom a o údajnom reálnom ohrození verejného zdravia žalobcom, a teda napadnuté rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, čím sa stávajú nepreskúmateľnými a arbitrárnymi. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky musí príslušný (správny) súd v konaní (podľa ) posudzovať napadnuté rozhodnutia a na nich nadväzujúce rozhodnutia aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti ich zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Tento test predmetné orgány verejnej moci pri vydaní napadnutých rozhodnutí nevykonali, rovnako ako nebol vykonaný ani pri prijímaní vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, na ktoré sa v napadnutých rozhodnutiach odvolávajú. K predmetným vyhláškam nie je pripojená dôvodová správa, a neobsahujú ani žiadne odôvodnenie prijatých obmedzení a povinností, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o ich legalite, legitimite či proporcionalite. O neúčinnosti prekrytia horných dýchacích ciest existuje k dnešnému dňu množstvo vedeckých štúdií, pričom naopak viacero vedeckých štúdií poukazuje na negatívne účinky dlhodobého prekrývania horných dýchacích ciest. Ak teda prekrývanie horných dýchacích ciest nemôže slúžiť jeho účelu, je nielen nadbytočné, ale aj protiprávne, pretože akéhokoľvek opatrenie ukladajúce všeobecnú povinnosť obyvateľstvu musí vychádzať z predpokladov, že tieto opatrenia môžu pozitívne vplývať na dosiahnutie cieľa nimi sledovaného, a zároveň že miera zásahu do práv a právom chránených záujmov je primeraná miere pozitívneho vplyvu opatrení na dosiahnutie cieľa nimi sledovaného, čo pri nariadení prekrývania horných dýchacích ciest nebolo podľa názoru žalobcu splnené, pretože tieto opatrenia by museli vychádzať z vedeckých poznatkov, ktoré môžu aspoň predpokladať pozitívny vplyv opatrení na dosiahnutie nimi sledovaného cieľa.

9. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie z vyššie uvedených dôvodov vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutia narúšajú princíp právnej istoty a tým aj práva žalobcu. Žalobca zdôraznil, že v zmysle výsledkov krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020 za účelom preskúmania prítomnosti ochorenia COVID-19 v jeho tele, a ktorých výsledok bol negatívny, ako aj za účelom zistenia množstva protilátok proti ochoreniu COVID-19, ktoré sa nachádzali v jeho tele, nemohol v čase údajného dopustenia sa priestupku šíriť ochorenie COVID-19, preto sú tvrdenia o údajnom reálnom ohrození rizikovej skupiny obyvateľstva či verejného zdravia žalobcom nepravdivé. Nie je pritom úlohou žalobcu, aby v administratívnom konaní o uloženie pokuty preukazoval svoju bezinfekčnosť, ale je úlohou orgánov verejnej moci preukázať žalobcovu infekčnosť, ak svoje rozhodnutie o uložení pokuty opierajú o tvrdenia, v zmysle ktorých mal žalobca údajne reálne ohroziť rizikovú skupinu obyvateľstva či verejné zdravie tým, že nemal na verejnosti prekryté horné dýchacie cesty, ktoré bolo v čase spáchania skutku možné prekryť aj šálom či šatkou. Preskúmavané rozhodnutia, v ktorých orgány verejnej moci, ktoré ich vydali, nedokážu dostatočne presvedčivo odôvodniť potrebu uloženia sankcie žalobcovi, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a teda arbitrárne. Prostredníctvom odôvodnenia predmetných rozhodnutí

musí byť možné preskúmať, či došlo k zachovaniu proporcionality medzi rozsahom zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu na jednej strane, a možnými priaznivými účinkami takéhoto zásahu na druhej strane. V rovnakom smere sa vyjadrila aj Benátska komisia vo svojich záveroch k obmedzovaniu základných práv a slobôd v súvislosti s ochorením COVID-19. Žalobca poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 18 A 59/2020 zo dňa 13. 11. 2020, ktorým bolo zrušené opatrenie Ministerstva zdravotníctva Českej republiky zo dňa 19. 10. 2020, ktoré rozšírilo povinnosť nosiť prekrytie dýchacích ciest aj v exteriéri.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových aj právnych záveroch napadnutého rozhodnutia. Opísal priebeh administratívneho konania a uviedol, že žalobca v bode I. podanej žaloby popísal strany konania, právomoc a príslušnosť súdu, v bode II. skutkový stav vychádzajúci z prvostupňového rozhodnutia, v bode III. sa žalobca vyjadril k prekrývaniu horných dýchacích ciest, účinnosti rúšok, respirátorov a ich vplyvu na zdravie človeka. Predmetom tohto konania ale nie je skúmanie účinnosti/neúčinnosti prekrývania horných dýchacích ciest a ani skúmanie, a posudzovanie vplyvu nosenia ochranných pomôcok (rúško, respirátor) na zdravie človeka. Žalovaný napriek tejto skutočnosti vo vzťahu k prekrývaniu horných dýchacích ciest a k noseniu ochranných pomôcok za účelom ochrany pred nebezpečne šíriacim sa ochorením COVID-19 uviedol, že ochorenie COVID-19 sa šíri kvapôčkovo, častice vírusu sa nachádzajú v drobných kvapôčkach slín a hlienov a tie sú v podobe aerosólu roznášané do okolia, a to hlavne počas kašľania, kýchania ale aj rozprávania. Prekrytie horných dýchacích ciest je jedným z dôležitých nástrojov na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19. Rúško (resp. prekrytie horných dýchacích ciest respirátorom alebo aj šatkou) predstavuje mechanickú bariéru, ktorá má znížiť riziko prenosu ochorenia na zdravého človeka. Vírus prenáša aj osoba bez príznakov ochorenia, ktorá nemusí vedieť že je jeho nosičom, no je tiež infekčná. Tvárové rúško nespôsobuje vdychovanie vysokej koncentrácie oxidu uhličitého a nemá dopad na zdravie osoby. Žalovaný poukázal na niekoľko konkrétnych štúdií preukazujúcich účinnosť prekrytia horných dýchacích ciest na zníženie výskytu ochorenia COVID-19.

5. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu o nedostatku právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa, žalovaný uviedol, že podľa ÚVZ SR vydáva opatrenia pri ohrození verejného zdravia. Ohrozením verejného zdravia v zmysle e) je „nepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými, biologickými alebo fyzikálnymi faktormi vrátane takého ohrozenia verejného zdravia, ktoré má medzinárodný dosah“. Ohrozenie verejného zdravia II. stupňa nastáva podľa pri: a) výskyte prenosného ochorenia, podozrení na prenosné ochorenie alebo podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň, b) uvoľnení chemických látok ohrozujúcich život, zdravie, životné prostredie a majetok alebo c) úniku mikroorganizmov alebo toxínov z uzavretých priestorov. V zmysle o civilnej ochrane obyvateľstva sa mimoriadnou situáciou rozumie obdobie ohrozenia alebo obdobie pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti na život, zdravie alebo majetok, ktorá je vyhlásená podľa tohto zákona; počas nej sa vykonávajú opatrenia na záchranu života, zdravia alebo majetku, na znižovanie rizík ohrozenia alebo činnosti nevyhnutné na zamedzenie šírenia a pôsobenia následkov mimoriadnej udalosti. Mimoriadnou udalosťou bolo v tomto prípade ohrozenie zdravia pre výskyt prenosného ochorenia COVID-19. V súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným koronavírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky podal ÚVZ SR v súlade s návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie, ktorá bola uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11. 03. 2020 dňa 12. 03. 2020 od 06:00 hod. vyhlásená. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 111 v časti C ukladá síce členom vlády, predsedom ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ministerke vnútra úlohy v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou, avšak v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie si všetky orgány aj naďalej plnia svoje zákonné úlohy a vykonávajú svoju činnosť. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ samotný a ani o civilnej ochrane obyvateľstva nevylučuje, aby mal aj po vyhlásení mimoriadnej situácie ÚVZ SR pôsobnosť na nariaďovanie opatrení, je daná pôsobnosť ÚVZ SR nariaďovať opatrenia pri ohrození verejného zdravia v zmysle a aj po vyhlásení mimoriadnej situácie. Vychádzajúc z ustanovení druhej časti možno konštatovať, že právomoc nariaďovať opatrenia pri ohrození verejného zdravia majú viaceré orgány verejného zdravotníctva, a to ÚVZ SR, regionálne úrady verejného zdravotníctva,

Ministerstvo zdravotníctva SR a orgány verejného zdravotníctva mimo rezortu zdravotníctva. Podľa plnia úlohy civilnej ochrany obyvateľstva ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátne správy a iné ústredné štátne orgány. ÚVZ SR patrí medzi tzv. orgány verejného zdravotníctva, nie je však ústredným orgánom štátnej správy, ale patrí medzi tzv. orgány štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, t. j. iné ústredné štátne orgány. ÚVZ SR tak patrí aj medzi orgány, ktoré plnia úlohy civilnej ochrany v zmysle Z.z, čo je premietnuté aj v Žalovaný zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je ani posudzovanie právomoci žalovaného na nariaďovanie opatrení pri ohrození verejného zdravia.

6. K tvrdeniu žalobcu, že vyhlášky ÚVZ SR nie sú všeobecne záväzné z dôvodu absencie ich zverejnenia v Zbierke zákonov, žalovaný uviedol, že v zmysle ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa alebo na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky [], Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky [] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [] všeobecne záväzným právnym predpisom. Všeobecne záväzný právny predpis ÚVZ SR a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Ako vyplýva z ustanovenia na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané ÚVZ SR a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva sa nevzťahuje , preto tieto v súlade s nadobúdajú vo forme vyhlášky platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky, podľa predmetného zákona nadobúda vyhláška účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší dátum nadobudnutia účinnosti. Nakoľko sú vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva uverejňované jednak vo Vestníku ale aj „iným vhodným spôsobom“, vzhľadom na potrebu informovanosti obyvateľstva o právne záväzných opatreniach ide o „nadštandardné“ uverejnenie prostredníctvom rôznych publikačných a komunikačných prostriedkov. Toto „dodatočné“ uverejnenie však nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021, z ktorého vyplýva, že vyhlášky vydávané úradmi verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované publikáciou vo Vestníku vlády.

7. Vo vzťahu k žalobným bodom VI. až VIII., v ktorých žalobca poukázal na zásah nariaďovaných opatrení do základných práv a slobôd obyvateľstva na území Slovenskej republiky, žalovaný uviedol, že súlad, resp. nesúlad právnych predpisov s môže vysloviť len Ústavný súd Slovenskej republiky. Do dnešného dňa nebol Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad žiadnej z vyhlášok vydávaných Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Neprijatie opatrení ÚVZ SR a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva by preto znamenalo porušenie a , čiže porušenie záväzku Slovenskej republiky chrániť život a zdravie osôb zdržujúcich sa na jej území. Uvedené je priamo zakotvené v SR, a to v písm. a), podľa ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, súčasne v zmysle č. 13 ods. 4 SR je pri obmedzovaní základných práv a slobôd dôležité dbať na ich podstatu a zmysel. Článok 23 ods. 3 aj Protokolu 4 k Dohovoru predpokladajú možnosť obmedzenia slobody pohybu a slobody pobytu v záujme ochrany zdravia. Ústavný súd SR kladie na ochranu verejného zdravia osobitný dôraz, čo vyplýva aj z nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08. 12. 2021. ÚVZ SR zastal názor, že povinnosti vyplývajúce z opatrení boli vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu uložené v nevyhnutnom rozsahu, pričom tento zásah sledoval legitímny cieľ a zároveň bola dodržaná aj spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 a právami dotknutých subjektov. Cieľom vyhlášok ÚVZ SR je prijímať účinné a efektívne opatrenia, z dôvodu čo najefektívnejšieho zabezpečenia boja s pandémiou COVID-19. Žalovaný vyjadril porozumenie pre spoločenskú únavu zo stále trvajúcej pandémie, avšak zvyšovanie spoločenskej iritácie z pandémie v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na upustenie od uskutočňovania nevyhnutných krokov, skrz ktoré si štát plní svoj pozitívnoprávny záväzok chrániť životy a zdravie obyvateľstva. Nerešpektovanie nariadených opatrení znamená naplnenie skutkovej podstaty priestupku alebo správneho deliktu podľa , za čo orgán verejného zdravotníctva uloží pokutu.

10. Záverom žalovaný uviedol, že spáchanie skutku žalobcom bolo jednoznačne preukázané a jeho tvrdenia ohľadom neúčinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, neústavnosti, nezáväznosti vyhlášok

a nedostatku právomoci ÚVZ SR na ich vydávanie nemajú vplyv na skutočnosť, že sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa a zároveň žalobca nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval, že nedošlo k porušeniu Vyhlášky č. 11. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Vyjadrenie žalobcu – replika

8. Žalobca uviedol, že vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu generálneho prokurátora, ktorým bolo potvrdené oprávnenie žalovaného vydávať vyhlášky pri ohrození zdravia II. stupňa, žalobca ďalej nespochybňuje právomoc žalovaného v tomto smere ani právomoc žalovaného zverejňovať vyhlášky vo vestníku vlády. Avšak trval na tom, že žalovaný má možnosť zverejniť vyhlášky aj v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie len vo vestníku vlády a pokiaľ nie je právny predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné predpokladať (prezumovať) vedomosť adresátov o tomto právnom predpise, ani ich nevedomosť o týchto právnych predpisoch nijako sankcionovať. Keďže žalovaný ani RÚVZ v konaní nepreukázali vedomosť žalobcu o Vyhláške č. 11, nie je z ich strany možné ani sankcionovať žalobcu za jej porušenie. Podľa žalobcu predmetom tohto konania je hlavne skúmanie účinnosti prekrývania horných dýchacích ciest a ich vplyvu na ľudské zdravie, pretože pri ukladaní povinností je nevyhnutné prihliadať na mieru obmedzenia povinnej osoby a úžitok, ktorý toto obmedzenie prináša spoločnosti. To je predmetom princípu proporcionality, ktorý je nevyhnutné skúmať pri každom právnom predpise. Právny predpis, ktorý porušuje princíp proporcionality, je nezákonný a z nezákonného právneho predpisu nie je možné vyvodzovať žiadne práva ani povinnosti jeho adresátom. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky vysloví porušenie princípu proporcionality vo vzťahu ku konkrétnemu právnemu predpisu, účinky jeho nálezu musia byť aplikované ex tunc (nálezy ÚS SR sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, sp. zn. PL. ÚS. 4/2021-136, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 13Co/95/2022).

9. Žalobca navrhol, aby sa správny súd v zmysle ustanovenia písm. d) obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na konanie o súlade Vyhlášky č. 11 zo dňa 29. 10. 2020 s , ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a aby do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu vo veci konajúceho súdu prerušil vo veci konajúci súd konanie o správnej žalobe. Ak by správny súd posúdil predmetnú otázku nad rámec svojej kompetencie, mohlo by totiž z jeho strany dôjsť k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by vo veci konajúci súd znemožnil žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, prípadne by mohlo dôjsť k rozhodovaniu nesprávne obsadeným súdom. Podľa žalobcu pre toto konanie je nevyhnutné posúdiť proporcionalitu Vyhlášky č. 11, a tým posúdiť aj jej ústavnosť, aby bolo možné konštatovať, či vôbec bolo možné žalobcu sankcionovať za jej porušenie. Povinnosť súdu obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s takýmto návrhom už konštatoval Najvyšší súdu Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach, napríklad v rozsudku zo dňa 20. 05.2020 sp. zn. 7Sžsk/23/2019, v rozsudku zo dňa 30. 06. 2020 sp. zn. 9Sk/35/2019, či v rozsudku zo dňa 24. 06. 2020 sp. zn. 7Asan/1/2020. Ústavný súd Slovenskej republiky sa predmetnými právnymi predpismi doposiaľ nezaoberal. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1415/2021 a v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1487/2021 boli pred Ústavným súdom SR napadnuté vyhlášky ÚVZ SR týkajúce sa karanténnych povinností osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 2384/2021 boli pred Ústavným súdom Slovenskej republiky napadnuté vyhlášky ÚVZ SR týkajúce sa obmedzenia prevádzok a hromadných podujatí. V konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 1690/2021 bol pred Ústavným súdom Slovenskej republiky napadnutý , ktorým boli zavedené tzv. „covid pasy“. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27. 10. 2021 sp. zn. PL. ÚS 14/2021-52 prijal na ďalšie konanie návrh na vyslovenie nesúladu novely s . Nepodanie predmetného návrhu by preto nebolo možné odôvodniť ani tvrdením, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa už vysporiadal s návrhmi na preskúmanie predmetných právnych predpisov.

10. Žalobca namietal, že Vyhláškou č. 11 nebola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19, a právami dotknutých subjektov, a to najmä vzhľadom na neúčinnosť prekrývania horných dýchacích ciest vo vzťahu k spomaleniu šírenia ochorenia COVID-19, v dôsledku čoho je Vyhláška č. 11 protiprávna, a preto jej porušenie nie je možné ani nijako sankcionovať. Jej porušenie nie je možné nijako sankcionovať aj vzhľadom k tomu, že pri jej zverejnení vo Vestníku vlády Slovenskej republiky neplatí prezumpcia

oboznámenia sa adresáta s obsahom Vestníka vlády Slovenskej republiky, pričom žalovaný, ani RÚVZ v konaní nepreukázali, že by bol žalobca s Vyhláškou č. 11 oboznámený, ani že by bol povinný sa s jej obsahom oboznámiť (predmetná povinnosť sa vzťahuje výlučne na právne predpisy zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

11. Žalobca opakovane poukázal na výsledky krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020 za účelom preskúmania prítomnosti ochorenia COVID-19 v jeho tele, a namietol, že žalovaný ani RÚVZ sa s touto skutočnosťou vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali, hoci bola súčasťou obrany žalobcu. Ak pritom podľa výsledku predmetného testu nemohol byť žalobca v čase spáchania skutku nakazený ochorením COVID-19, nemohol ani toto ochorenie prenášať, a teda nemohol ani ohroziť rizikovú skupinu obyvateľstva či verejné zdravie, na tvrdení čoho sú napadnuté rozhodnutia postavené. RÚVZ ani žalovaný nepreukázali žalobcovi jeho infekčnosť, hoci na tejto skutočnosti postavili svoje rozhodnutia. Preskúmavané rozhodnutia, v ktorých orgány verejnej moci, ktoré ich vydali, nedokážu dostatočne presvedčivo odôvodniť potrebu uloženia sankcie žalobcovi, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a teda arbitrárne. Prostredníctvom odôvodnenia predmetných rozhodnutí musí byť možné preskúmať, či došlo k zachovaniu proporcionality medzi rozsahom zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu na jednej strane, a možnými priaznivými účinkami takéhoto zásahu na druhej strane. V rovnakom smere sa vyjadrila aj Benátska komisia vo svojich záveroch k obmedzovaniu základných práv a slobôd v súvislosti s ochorením COVID-19.

Relevantná právna úprava, z ktorej správny súd vychádzal

11. Podľa , b), h) ; na účely tohto zákona a) verejné zdravotníctvo je systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia, b) verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti, h) prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.

12. Podľa ; Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa , ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.

13. Podľa ; Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa až 58.

14. Podľa ; Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok.

15. Podľa v znení účinnom v čase vydania Vyhlášky č. 11; fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa , d) až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.

16. Podľa v znení účinnom dňa 18. 11. 2020; priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrození verejného zdravia podľa alebo až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z).

17. Podľa ; za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1 659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

18. Podľa ; priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis (zákon Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

19. Podľa ; orgány verejného zdravotníctva v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (zákon č správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. To platí aj pre nariadenie opatrení podľa a , ak neustanovuje inak.

20. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa alebo na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [], úrad verejného zdravotníctva [] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [] všeobecne záväzným právnym predpisom.

21. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov ( o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva.

22. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

23. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti.

24. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva zabezpečia, aby ich vyhláška podľa odseku 1 bola uverejnená aj iným vhodným spôsobom, najmä na úradných tabuliach okresných úradov a obcí na dotknutom území; toto uverejnenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť vyhlášky.

25. Podľa v znení účinnom od v čase vydania Vyhlášky č. 11; vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva musí byť okrem toho prístupná na nazretie na orgáne, ktorý ju vydal; vyhláška úradu verejného zdravotníctva aj na každom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.

26. Podľa (ďalej len „“); správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania.

27. Podľa , 2 ; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

28. Podľa ; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

29. Podľa ; správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

30. Podľa (v znení účinnom do 30. 06. 2023); na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

31. Podľa ; správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom

32. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01. 06. 2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých bola od 01. 06. 2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne aj z Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici, v dôsledku čoho je predmetná vec vedená na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA-15Sa/14/2022.

33. Správny súd o správnej žalobe vo veciach správneho trestania rozhodol postupom bez nariadenia pojednávania podľa , nakoľko nezistil dôvod pre nariadenie pojednávania podľa . Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke správneho súdu dňa 15. 11. 2023. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. 11. 2023 ( ). Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho, ako aj s obsahom úplného administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie aj postup orgánov verejnej správy v zmysle podanej správnej žaloby, z dôvodov v nej uvedených v zmysle aj v zmysle , b) a a žalobu žalobcu zamietol podľa , nakoľko nezistil jej dôvodnosť.

34. Správny súd považoval za potrebné sa najprv vysporiadať s návrhom žalobcu na prerušenie konania. Správny súd je povinný rozhodnúť podľa a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov s podľa v spojení s a nasl. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak len v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne od uváženia správneho súdu a účastník konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. zo dňa 29. 10. 2020, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, podľa názoru správneho súdu neobsahuje také ustanovenie, ohľadom ktorého by správny súd mal dôvodnú pochybnosť o jeho súlade s . ÚVZ SR podľa z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 vydal podľa Vyhlášku č. 11, ktorou nariadil s účinnosťou od 30. 10. 2020 podľa a č. opatrenia pri ohrození verejného zdravia, a to povinnosť pre všetky osoby, za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa), používať preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatku a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Zároveň ÚVZ SR stanovil výnimky pre osoby uvedené v Vyhlášky č. 11, na ktoré sa povinnosť používať preventívne ochranné pomôcky za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) nevzťahovala. Správny súd nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali potrebe podať návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade Vyhlášky č. 11 s . Aplikácia ustanovení Vyhlášky č. 11 podľa názoru správneho súdu nevyvoláva pochybnosti o jej súlade s . Nariadená povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest pre všetky

osoby, s výnimkami uvedenými v tejto vyhláške, neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine.

35. Vyhláškou č. 11 zo dňa 29. 10. 2020 došlo k nariadeniu povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, čím podľa žalobcu dochádza k neodôvodnenému bráneniu vykonávania jeho základnej fyziologickej činnosti – dýchania, zasahuje sa tým do jeho práva na život, zdravie, taktiež sa porušuje , podľa ktorého nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z jeho vyjadrenia správny súd vyvodil, že žalobca samotnú povinnosť mať prekryté dýchacie cesty považuje za nesúladnú s princípom proporcionality právneho predpisu, keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti s šírením ochorenia COVID-19, a právami dotknutých subjektov. Správny súd súhlasí so žalobcom, že právna norma musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda musí spĺňať požiadavku primeranosti a nesmie klásť na jednotlivca neprimerané bremeno. V tomto konkrétnom prípade však podľa názoru správneho súdu je potrebné brať do úvahy, že Vyhláška č. 11 bola vydaná ÚVZ SR v záujme ochrany verejného zdravia, teda povinnosť všetkých osôb (so striktne stanovenými výnimkami) mať prekryté horné dýchacie cesty smerovala v danom čase k dostatočne dôležitému cieľu, teda k ochrane zdravia obyvateľov pred vznikom a šírením prenosného závažného ochorenia COVID-19, pričom jednotlivcom nebola uložená taká povinnosť, ktorá by vykazovala neprimerané obmedzenie niektorého z ústavných práv a slobôd, v dôsledku čoho by sa javilo spravodlivé rozhodnúť v rozpore s Vyhláškou č. 11 stanovenou povinnosťou prekrytia horných dýchacích ciest. Správny súd v nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest nevzhliadol zásah do práva žalobcu (a ostatných obyvateľov) na zdravie, tvrdený žalobcom, keďže každý jednotlivec má právo na zdravie a teda právo žalobcu nie je absolútne, ale musí v určitej prijateľnej miere ustúpiť právam ostatných jednotlivcov. Niet ani indície, že by prekrytie horných dýchacích ciest vykazovalo intenzitu zásahu do práva na život, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s fyzickými osobami.

36. „Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok, sú nariaďované protiepidemické opatrenia, je vykonávaný štátny zdravotný dozor a iné činnosti. Štát týmto na seba prebral pozitívny záväzok ochrany zdravia svojich obyvateľov. Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení. Pri posudzovaní povinností ukladaných jednotlivcom z uvedených dôvodov je preto potrebné vziať do úvahy aj práva iných fyzických osôb, než sú tie, ktorým sú tieto povinnosti ukladané, pretože každý má právo na ochranu zdravia ( ), ktorého súčasťou je i ochrana pred šírením nákazlivých chorôb. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj povinnosti ukladané zákonom o ochrane verejného zdravia, ktoré sú predmetom tohto konania.“ (z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021)

37. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Asan/1/2020 zo dňa 24. 06. 2020 a sp. zn. 7Sžsk/23/2019 zo dňa 20. 05. 2020, v týchto rozhodnutiach kasačný súd konštatoval povinnosť správneho súdu vysporiadať sa s návrhom účastníka konania na prerušenie konania, nevyslovil však obligatórnu povinnosť správneho súdu v takom prípade prerušiť konanie a obrátiť sa na Ústavný súd SR, ako sa to snažil prezentovať žalobca. V rozsudku sp. zn. 9Sk/35/2019 zo dňa 30. 06. 2020 kasačný súd uviedol, že ak vznikne podozrenie, či právna norma, ktorú má pri rozhodovaní sporu súd uplatniť, je v súlade s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, súd je povinný konanie prerušiť a vec predložiť ústavnému súdu na rozhodnutie formou návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Oprávnenie správneho súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov predstavuje určité hranice uplatnenia sudcovskej tvorby práva v tom zmysle, že správny súd by v jej rámci nemal ísť proti výslovnému zneniu právneho predpisu, ale mal by v takomto prípade postupovať v zmysle . Ani v rozsudku sp. zn. 9Sk/35/2019 tak kasačný

súd nekonštatoval obligatórnu povinnosť správneho súdu prerušiť konanie v zmysle v prípade, ak to navrhne účastník konania.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd nezistil existenciu zákonom predpokladaných dôvodov na prerušenie konania podľa ), preto návrh na prerušenie konania zamietol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením v znení neskorších predpisov týmto rozhodnutím vo veci samej.

39. Žalobca namietal nedostatok právomoci ÚVZ SR na prijímanie opatrení na úseku civilnej ochrany v čase mimoriadnej situácie v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa, kedy je ÚVZ SR podľa oprávnený len na prijímanie systémových opatrení. V replike uviedol, že ďalej v konaní nebude spochybňovať právomoc žalovaného vo vzťahu k tomuto žalobnému bodu, s ohľadom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu generálneho prokurátora, ktorým bolo potvrdené oprávnenie žalovaného vydávať vyhlášky pri ohrození zdravia II. stupňa. Správny súd sa preto len v stručnosti vysporiadal s týmto žalobným bodom.

40. Právnym základom pre vydávanie vyhlášok ÚVZ SR na nariadenie opatrení podľa a v zmysle , v čase vydania Vyhlášky č. 11, je ustanovenie , ktoré v ods. 1 uvádza, že v prípade, ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa alebo daného zákona na celom území Slovenskej republiky, určitej časti územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom. Ustanovenie všeobecne zveruje ÚVZ SR oprávnenie na nariadenie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa a opatrení pri ohrozeniach verejného zdravia podľa tohto zákona, pričom konkrétny spôsob výkonu daných opatrení je predmetom osobitnej úpravy ďalších ustanovení , a to v danom prípade , ktorý upravuje samotné vydanie vyhlášok na nariadenie opatrení podľa a (ods. 1), ich vzťah k osobitnému právnemu predpisu o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov (ods. 2), ich označenie a spôsob publikácie (ods. 3), nadobudnutie účinnosti (ods. 4) a zabezpečenie čo najdôslednejšej materiálnej publicity týchto vyhlášok ako normatívnych aktov (ods. 5 a 6). Predmetné ustanovenie bolo zavedené novelou tohto zákona vykonanou s účinnosťou od 15. 10. 2020, čím zákonodarca odstránil pochybnosti ohľadom právneho základu aktov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva na nariadenie opatrení podľa a .

41. Súladnosť tejto právnej úpravy s bola predmetom prieskumu Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorého výsledkom je nález sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021. Ústavný súd SR uvedeným nálezom vyslovil, že „úrady verejného zdravotníctva sú tak, ako vyžaduje , zákonom zriadené orgány štátnej správy, ktoré sú zákonom o ochrane verejného zdravia splnomocnené vydávať vyhlášky. Vyhlášky sú v súlade s vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. Ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia je preto v napadnutých častiach súladné s referenčnými normami, ktorými sú ustanovené podmienky na vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi štátnej správy. Ústavný súd v náleze taktiež potvrdil svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sú vyhlášky iných orgánov štátnej správy (a teda aj vyhlášky vydávané úradom verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva) preskúmateľné v konaní o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom podľa . Z tohto dôvodu je ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutých častiach s týmto ústavným článkom súladné.”

42. Vzhľadom na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021 niet pochýb o právomoci ÚVZ SR vydávať vyhlášky v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19. Navyše, predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom v zmysle § 7 písm. c)

nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, teda ani vyhlášky ÚVZ, keďže ohľadne ich prieskumu neustanovuje výnimku (výnimkou sú všeobecne záväzné nariadenia obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov, ktorých prieskum je upravený v samostatnom konaní v až ). Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedeného nebude venovať bližšiu pozornosť tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa obsahu Vyhlášky č. 11 (zásah do garantovaných práv a slobôd bez materiálneho základu; nedostatok právomoci ÚVZ SR na obmedzovanie základných ľudských práv a slobôd, potreba vykonania testu legality, legitimity a proporcionality), ani podkladov pre jej vydanie (žalobcom tvrdená neúčinnosť prekrývania horných dýchacích ciest na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19) ani na podporu týchto tvrdení predkladaným odborným článkom, štúdiám, rozhodnutiam súdov iných krajín, keďže tieto tvrdenia by mohli byť predmetom preskúmavania Vyhlášky č. 11 len v konaní o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR.

43. V ďalšom žalobnom bode žalobca spochybňoval všeobecnú záväznosť vyhlášok ÚVZ SR z dôvodu absencie ich zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a tvrdil, že pokiaľ nie je právny predpis zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nie je možné predpokladať (prezumovať) vedomosť adresátov o tomto právnom predpise, ani ich nevedomosť o týchto právnych predpisoch nijako sankcionovať. V replike tento žalobný bod doplnil tak, že žalovaný ani RÚVZ v konaní nepreukázali vedomosť žalobcu o Vyhláške č. 11, teda nie je z ich strany možné ani sankcionovať žalobcu za jej porušenie. K tomuto žalobnému bodu správny súd opakovane poukazuje na právne závery vyslovené Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01. 12. 2021, kde ústavný súd osobitnú pozornosť venoval aj spôsobu publikácie vyhlášok ÚVZ SR a ich dostupnosti pre adresátov, z čoho správny súd dáva žalobcovi do pozornosti: „Vyhlášky sú v súlade s vyhlasované spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, pričom týmto zákonom je zákon o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého sa vyhlášky úradu verejného zdravotníctva vyhlasujú publikáciou, uverejnením vo Vestníku vlády. Publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády je tiež v súlade s princípom právneho štátu, pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem. Vyhlášky nemusia byť publikované v Zbierke zákonov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pretože tento ústavný zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí a preto publikácia vyhlášok vo Vestníku vlády nie je v nesúlade s týmto ústavným zákonom. ... Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. … Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú - na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú - adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe a uznesenia vlády /2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra <www.minv.sk>, kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov "vestník vlády" možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov "Zbierka zákonov" sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku <zakonypreludi.sk>, a až následne na stránku "slov-lexu", ktorý je podľa webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla "vyhlášky ÚVZ" internetový vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. ... Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia v napadnutej časti je v súlade s , pretože vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú formálne aj prakticky dostupné adresátom práva.“

44. V nadväznosti na uvedené je bez akýchkoľvek pochybností vestník vlády možné považovať za zákonný publikačný nástroj, ktorý sa zverejňuje na webovom sídle Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý je riadne prístupný a dohľadateľný. V prípade zverejnenia všeobecne záväzného právneho predpisu vo vestníku vlády, ktorý je vyhlásený spôsobom stanoveným osobitným predpisom, je potrebné predpokladať jeho všeobecnú záväznosť voči subjektom práva, ktorých takýto právny predpis, v tomto prípade vyhláška ÚVZ SR, zaväzuje. Preto v prípade takto vydaných vyhlášok ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného zdravotníctva podľa , je potrebné aplikovať nevyvrátiteľnú domnienku adresáta o znalosti právneho predpisu ignorantia iuris non excusat, ktorý bol vyhlásený v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu preto námietka žalobcu o nezáväznosti Vyhlášky č. 11 nemôže obstáť, nakoľko je tu daný predpoklad znalosti žalobcu ako adresáta právneho predpisu o Vyhláške Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 11/2020 zo dňa 29. 10. 2020, ktorá nadobudla účinnosť dňa 30. 10. 2020. Nemožno preto ako dôvodnú vyhodnotiť námietku

žalobcu, že žalovaný ani RÚVZ v konaní nepreukázali vedomosť žalobcu o Vyhláške č. 11, preto nie je z ich strany možné ani sankcionovať žalobcu za jej porušenie.

45. Žalobca bol prvostupňovým rozhodnutím uznaný za vinného zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa (v znení účinnom dňa 18. 11. 2020), ktorého sa dopustil dňa 18. 11. 2020 tým, že sa v čase o 9:15 hod. pohyboval vo vnútorných priestoroch predajne Dráčik obchodného centra Campo Di Martin bez prekrytia horných dýchacích ciest. Uvedeným konaním nesplnil opatrenie pri ohrození verejného zdravia nariadené z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 Vyhláškou č. 11 účinnou od 30. 10. 2020 podľa - používanie preventívnych ochranných pomôcok, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatku a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy, za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa).

46. RÚVZ pri objasňovaní a prejednávaní priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa postupovali v súlade so o priestupkoch ( ) aj so správnym poriadkom ( ). Ustanovenie správneho poriadku definuje inštitút podkladov rozhodnutia ich demonštratívnym výpočtom a zároveň podľa druhej vety tohto ustanovenia zveruje oprávnenie určovať rozsah a spôsob zisťovania podkladov rozhodnutia správneho orgánu výhradne do rúk správneho orgánu. Ten je pri tomto postupe vedený predovšetkým účelom zisťovania podkladov rozhodnutia, ktorý je vyjadrený v správneho poriadku, a tým je naplnenie povinnosti správneho orgánu zistiť skutočný stav veci presne a úplne. Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi, pričom správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (, 5 správneho poriadku). Táto procesná úprava sa uplatní s poukazom na i v predmetnom administratívnom konaní.

47. Podkladom pre prvostupňové rozhodnutie RÚVZ o priestupku bolo oznámenie o priestupku a úradný záznamu zo dňa 18. 11. 2020, vyhotovené policajnou hliadkou, ako aj vyjadrenie žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania, v ktorom žalobca nijako nespochybnil, že sa opísaného konania dňa 18. 11. 2020 dopustil. Žalobca k vyjadreniu pripojil odborný článok doc. JUDr E. F., DrSc. s názvom čo dal a vzal rok 2020 právnemu štátu na Slovensku, Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu – čl. 7 a podnet na zosúladenie nezákonného stavu so zákonom, adresovaný generálnemu prokurátorovi. Žalobca k odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu nepripojil žiadnu prílohu. Žiadny ďalší dôkaz, okrem už uvedených troch príloh jeho vyjadrenia k oznámeniu o začatí správneho konania, ani do rozhodnutia žalovaného o odvolaní dňa 28. 09. 2021 nepredložil.

48. Žalobca namietal, že v zmysle výsledkov krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020 za účelom preskúmania prítomnosti ochorenia COVID-19 v jeho tele, a ktorých výsledok bol negatívny, ako aj za účelom zistenia množstva protilátok proti ochoreniu COVID-19, ktoré sa nachádzali v jeho tele, nemohol v čase údajného dopustenia sa priestupku šíriť ochorenie COVID-19, preto sú tvrdenia o údajnom reálnom ohrození rizikovej skupiny obyvateľstva či verejného zdravia žalobcom nepravdivé. Namietal aj, že RÚVZ ani žalovaný sa nevysporiadali s týmto dôkazom. Správny súd k uvedenej námietke žalobcu uvádza, že po dôkladnom oboznámení sa s obsahom súdneho spisu tvrdenie žalobcu, že RÚVZ ani žalovaný sa nevysporiadali s dôkazom – výsledkami krvných testov žalobcu zo dňa 30. 12. 2020 – sa nepreukázalo ako pravdivé. Keďže žalobca uvedený dôkaz orgánom verejnej správy v priebehu administratívneho konania nepredložil, jeho námietka v tomto smere dôvodná nie je. Žalobca sa v administratívnom konaní ani nebránil tvrdením o jeho bezinfekčnosti dňa 18. 11. 2020 na základe výsledkov krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020.

49. RÚVZ aj žalovaný mali z vyššie uvedených podkladov rozhodnutia o priestupku (oznámenie o priestupku a úradný záznam zo dňa 18. 11. 2020, vyhotovené policajnou hliadkou, vyjadrenie žalobcu) bez pochybností preukázané spáchanie skutku žalobcom tak, ako je nezameniteľne opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Z vyjadrení žalobcu v priebehu administratívneho konania aj z úradného záznamu policajnej hliadky zo dňa 18. 11. 2020 vyplynulo, že žalobca si odmietol dať rúško na prekrytie nosa a úst. Toto konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa Správny súd zdôrazňuje, že Vyhláškou

č. 11 bolo jasne a presne stanovené konkrétne pravidlo správania pre všetky osoby (okrem taxatívne vymenovaných výnimiek) a pokiaľ zo strany niektorej z nich došlo k nerešpektovaniu takto im uloženej povinnosti, boli dané predpoklady jej administratívnej zodpovednosti za vlastné porušenie uloženej povinnosti.

50. V § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 sú taxatívne stanovené výnimky z nariadeného riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) preventívnymi ochrannými pomôckami (rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatka) a to na verejnosti v exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. Tieto výnimky sa vzťahujú len na fyzické osoby, ktoré tieto výnimky spĺňajú. Iné výnimky z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest preventívnymi ochrannými pomôckami Vyhláška č. 11 nepripúšťa. RÚVZ aj žalovaný konštatovali, že na žalobcu sa nevzťahovala žiadna z výnimiek z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ustanovená v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11. Sám žalobca ani netvrdil, že by sa naňho niektorá z taxatívne stanovených výnimiek vzťahovala. Žalobca však namietal, že v zmysle výsledkov krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020 a ktorých výsledok bol negatívny, nemohol v čase údajného dopustenia sa priestupku šíriť ochorenie COVID-19 a RÚVZ ani žalovaný mu nepreukázali infekčnosť v čase spáchania skutku, preto sú tvrdenia o údajnom reálnom ohrození rizikovej skupiny obyvateľstva či verejného zdravia nepravdivé. Správny súd tejto obrane žalobcu nemohol priznať úspech, nakoľko žalobcom uvádzané skutočnosti nepreukazujú, že by sa žalobca nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19, ani tieto skutočnosti nemožno podradiť pod žiadnu z výnimiek podľa § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11. Žalobca sa mýli, ak tvrdí, že bez preukázania jeho infekčnosti v čase spáchania skutku nemôže nastúpiť jeho administratívna zodpovednosť.

51. Žalobca v správnej žalobe podrobne rozobral problematiku ochorenia COVID-19, testovania a nosenia rúšok poukázaním na medicínske štúdie, odborné vyjadrenia, odborné články k uvedeným témam, ako aj na rozsudky súdov iných krajín. Tieto žalobcove argumenty však nemôžu mať vplyv na jeho administratívnu zodpovednosť za priestupok podľa , ktorého sa dopustil, keďže nepredstavujú výnimku z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ani nepreukazujú, že by sa žalobca nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19. Ani tvrdenie žalobcu, že Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky žalobcovi poskytol informáciu, v zmysle ktorej šály ani šatky nie sú určenými výrobkami podľa , nemá vplyv na zodpovednosť žalobcu za spáchaný priestupok.

52. Vo vzťahu k žalobcom predloženému dôkazu – výsledkom krvných testov Eliza, ktoré si dal vykonať dňa 30. 12. 2020 - správny súd uvádza, že tento dôkaz žalobca v administratívnom konaní nepredložil, hoci ho predložiť mohol. Z vyjadrení žalobcu nevyplynulo, že by uvedený dôkaz bez svojho zavinenia nemohol predložiť už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia zo dňa 26. 02. 2021, resp. v odvolacom konaní, ktoré bolo ukončené napadnutým rozhodnutím zo dňa 28. 09. 2021. Hoci v konaní o správnej žalobe vo veciach správneho trestania správny súd môže vykonať, nemalo by ísť o bezbrehé zisťovanie skutkového stavu zistené orgánmi verejnej správy v administratívnom konaní. Zmyslom správneho súdnictva nie je vykonávanie rozsiahleho dokazovania a vyvodzovania skutkových záverov z neho. Uvedený dôkaz žalobca predložil za účelom preukázania svojej bezinfekčnosti v čase spáchania skutku, za ktorý ho RÚVZ uznal vinným a uložil mu sankciu. Keďže infekčnosť osoby, ktorá sa dopustila nesplnenia Vyhláškou č. 11 nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 nie je súčasťou skutkovej podstaty priestupku podľa a nepredstavuje výnimku v zmysle Vyhlášky č. 11, správny súd uvedený dôkaz nevykonal. Dospel totiž k záveru, že jeho vykonanie by pre prejednanie a rozhodnutie v tejto veci nie je potrebné, keďže orgány verejnej správy zistili skutočný stav veci presne a úplne. Ani ďalšie žalobcom predložené dôkazy v správnom súdnom konaní správny súd nevykonal, keďže ich vykonanie sa javilo nadbytočné pre zistenie skutkového stavu v tejto konkrétnej veci (žiadosti žalobcu a odpovede na ne, odborné články, medicínske štúdie, odborné vyjadrenia). Pokiaľ ide o rozhodnutia súdov iných krajín, tieto pre rozhodovanie správneho súdu nie sú záväzné, navyše sa ani netýkali obdobnej veci.

53. Závery RÚVZ a žalovaného uvedené v odôvodnení ich rozhodnutí sú založené na dostatočne zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci, ktorý má oporu v administratívnom spise a ktorý bol správne právne posúdený, pričom odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov uvádzajú i vymedzenie úvah, ktorými boli tieto orgány vedené pri prijímaní svojich záverov. Odôvodnenia

rozhodnutia RÚVZ i žalovaného spĺňajú atribút preskúmateľnosti, sú dostatočné a určité, a teda v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z úpravy podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku. Osobitne vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného ako odvolacieho orgánu správny súd konštatuje, že žalovaný sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v odvolacom konaní v súlade s § 59 ods. 1 správneho poriadku. Výrok prvostupňového rozhodnutia dostatočne, určito a nezameniteľne vymedzuje znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt (žalobca) a objektívnu stránku, pričom osobitne pokiaľ ide o objektívnu stránku je v tomto výroku presne identifikované konanie žalobcu (neprekrytie horných dýchacích ciest žalobcu preventívnym ochrannými pomôckami v interiéri), ktorým sa tento priestupku dopustil, ktoré konanie je nezameniteľne zasadené do miestneho a časového rámca a zároveň je vo výroku identifikované aj porušenie konkrétnej právnej povinnosti a uložená sankcia. Uložená pokuta vo výške 120 eur je v odôvodnení prvostupňového i napadnutého rozhodnutia zdôvodnená pokiaľ ide o jej výšku, a to vo väzbe na zákonné kritériá jej ustálenia, vyplývajúce z úpravy Z.z a v spojení s identifikáciou funkcií uloženej pokuty. Odôvodnenia rozhodnutí RÚVZ aj žalovaného sú v tejto časti dostatočné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Druh uloženej sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánov verejnej správy. Skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie ani napadnuté rozhodnutie nie sú odôvodnené podľa predstáv žalobcu, nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené na správnych logických a právnych úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v prejednávanom prípade bolo splnené.

54. Vzhľadom na vyššie uvádzané okolnosti, skutkové zistenia a citované zákonné ustanovenia správny súd v postupe a v úvahách RÚVZ ani žalovaného, obsiahnutých v preskúmavaných administratívnych rozhodnutiach a v ich právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom ani nedostatky podľa , b) a , ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

55. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

2 ZA-15Sa/14/2022

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (/ ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , SSP a a contr.), ktorá má odkladný účinok ( ) .

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ).

Podľa , 2 , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , 2 , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.