Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6S-170-2018.pdf
PDF · 121.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/170/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: Y. N., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom I.. Y. X, J., I., prechodne bytom I. Č.. XXXX/XX, X.Z., štátny príslušník I., zastúpeného JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Pri jazdiarni č. 1, proti žalovanému Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, Prešov o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-PO2-28-002/2018 zo dňa 05.03.2018 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ- HCP-PO2-28-002/2018 zo dňa 05.03.2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca včas podanou správnou žalobou žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-28-002/2018 zo dňa 05.03.2018, ako aj jemu predchádzajúci procesný postup z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné, čo odôvodnil tým, že postupom správneho orgánu, ako aj preskúmavaným rozhodnutím boli porušené jeho práva.
2. Žalované Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov preskúmavaným rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-28-002/2018 zo dňa 05.03.2018 v odvolacom konaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Košice č.: PPZ-HCP- PO6-1557-010/2017-KP zo dňa 18.12.2017, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti účastníka konania (t.j. žalobcu) o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky (podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), na základe podaného odvolania zo dňa 19.01.2018 rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdilo a odvolanie účastníka konania zamietlo.
3. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobcovi bol na základe jeho žiadosti udelený prechodný pobyt na účel podnikania dňa 02.06.2010, ktorý si pravidelne predlžoval (dňa 02.06.2012 do 02.06.2015). Dňa 27.04.2015 účastník konania podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, k tejto žiadosti však nedoložil zákonom stanovené doklady, následkom čoho správny orgán konanie prerušil. Počas konania vo veci obnovenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania účastník konania podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, a návrh na začatie konania vo veci žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania vzal späť. Správny orgán mal tak za dostatočne preukázané, že prechodný pobyt účastníka konania na území Slovenskej republiky trvá nepretržite od 02.06.2010, kedy vstúpil na jej územie, a to prvýkrát po udelení prechodného pobytu dňa 09.06.2010, čím bola splnená podmienka uvedená v
§ 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Počas konania vo veci udelenia dlhodobého pobytu bola správnemu orgánu doručená informácia podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zakladajúca dôvodné podozrenie, že účastník konania pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu. Správny orgán preto v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, proti ktorému rozhodnutiu sa účastník konania odvolal a odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 14.01.2016 toto rozhodnutie potvrdil. Označené rozhodnutia administratívneho orgánu boli predmetom súdneho prieskumu na základe podanej správnej žaloby na Krajskom súde v Prešove, ktorý rozsudkom sp. zn. 13Scud/2/2016-47 rozhodol o zrušení veci a vrátení veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Na základe vysloveného právneho názoru v označenom rozhodnutí súdu správny orgán dňa 05.10.2017 opätovne vyžiadal vyjadrenie Slovenskej informačnej služby (podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov), na základe ktorej dňa 13.11.2017 správnemu orgánu bolo doručené vyjadrenie k osobe žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu, v ktorom sa uvádza: „V súvislosti s informáciou, ktorá nám bola zaslaná podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov pod vaším č.: PPZ-HCP-PO6-1557-005/2017-KP zo dňa 05.10.2017 vám oznamujeme, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a je nutné zabezpečiť postup podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.“ Po doručení vyjadrenia pred vydaním meritórneho rozhodnutia k podkladom rozhodnutia dňa 29.11.2017, správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie dňa 18.12.2017, č.: PPZ-HCP-PO6-1557-010/2017-KP, ktoré odôvodnil tým, že dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu účastníkovi konania podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je skutočnosť, že je dôvodné podozrenie, že účastník konania ohrozí bezpečnosť štátu. V prípade účastníka konania ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, preto v odôvodnení rozhodnutia sa podľa § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov uvádza iba táto skutočnosť. Správny orgán prvého stupňa zároveň konštatoval, že zo zásady „lex specialis derogat lex generali“ vyplýva, že ust. § 120 ods. 2 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov ruší ust. § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z.z. - správneho poriadku vo vzťahu k podkladom rozhodnutia, ktoré sa na základe uvedeného neodôvodňuje. Zároveň správny orgán poukázal na to, že sa zaoberal aj čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dospel k záveru, že podľa správnej úvahy zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt účastníka konania je v súlade so zásadou proporcionality a je možné ho v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd chápať ako oprávnený dôvod správneho orgánu na zásah do jeho ľudských a občianskych práv garantovaných mu čl. 8 ods. 1 Dohovoru, pričom ochrana právneho poriadku Slovenskej republiky je nadradená súkromnému záujmu účastníka konania.
4. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal prostredníctvom splnomocnenej osoby účastník konania odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v zmysle § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov neobsahuje odôvodnenie a zároveň poukázal na to, že zamietnutie jeho žiadosti je v rozpore nielen s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s príslušnými medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, garantujúce okrem iného aj právo na účinný opravný prostriedok a právo poznať dôvody rozhodnutia a možnosť vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam a dôkazom. Tvrdil, že Krajský súd v Prešove v rozsudku, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu vyslovil záväzný právny názor, ktorým uložil správnemu orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať všetky potrebné podklady pre rozhodnutie. Zároveň konštatoval, že po oboznámení sa s obsahom utajovanej informácie správny súd dospel k záveru, že táto mala charakter všeobecného konštatovania bez poznania dôvodu, z ktorého možno vyvodiť záver o ohrození štátu účastníkom konania. Napriek tejto skutočnosti účastník konania tvrdil, že opakované rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je z časti identické s pôvodným rozhodnutím (iba s pozmenenými dátumami), čo považoval za povrchný prístup k vypracovaniu tak dôležitého rozhodnutia. Aj opakovaná informácia Slovenskej informačnej služby, ktorá tvorila podklad pre rozhodnutie, podľa účastníka konania je len všeobecného charakteru a účastník konania si nevie vysvetliť, ako môže predstavovať nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, keď nikdy nebolo preukázané jeho protiprávne konanie a počas pobytu voči nemu nebolo vedené ani trestné konanie a nebola mu uložená ani žiadna daňová sankcia. Namietal preto, že správny orgán porušil povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci.
5. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí po oboznámení sa s podaným odvolaním žalobcu poukázal na to, že vyhodnotil postup správneho orgánu prvého stupňa a jeho rozhodovací proces ako správny a
zákonný, vykonaný v súlade s ustanoveniami § 32 a 34 správneho poriadku a zistenú dôkaznú situáciu považoval za dostačujúcu na vydanie rozhodnutia, ktoré spĺňa všetky náležitosti uvedené v ustanovení § 47 správneho poriadku. K jednotlivým odvolacím námietkam účastníka konania uviedol, že správny orgán si opätovne vyžiadal utajovanú písomnosť, aby zistil, čo je obsahom tejto písomnosti, a či sa nejedná o informáciu všeobecného konštatovania. Na základe uvedených skutočností dňa 13.11.2017 bol správnemu orgánu z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave doručené vyjadrenie k osobe žiadateľa o udelenie dlhodobého pobytu, kde v odpovedi sa uvádza: „V súvislosti s informáciou, ktorá nám bola zaslaná podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov pod vaším č. PPZ-HCP-PO6-1557-005/2017-KP zo dňa 05.10.2017 vám oznamujeme, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a je nutné zabezpečiť postup podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.“ Po nahliadnutí do utajovanej písomnosti č.: SIS-65/152-D-263-1/2017-S zo dňa 24.10.2017 bolo zistené, že táto utajovaná informácia nemá charakter všeobecného konštatovania a nejedná sa o tú istú utajovanú písomnosť. Z týchto dôvodov preto žalovaný konštatoval, že správny orgán vyhodnotil dôkaznú situáciu správne a zamietol žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu účastníka konania podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe skutočností, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky podľa § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov. Námietky účastníka správneho konania z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil ako neopodstatnené.
6. K námietke účastníka konania, že mu nie sú známe akékoľvek skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti, pretože sa nikdy nedopustil konania, ktoré by mohlo vzbudiť podozrenie z ohrozovania demokratického poriadku, zvrchovanosti, územnej celistvosti alebo nedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky, prípadne takého konania, ktoré by mohlo vzbudiť podozrenie z porušovanie základných práv a slobôd, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie, odvolací orgán uviedol, že účastník konania bol oboznámený s tou skutočnosťou, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu je informácia, ktorá požíva ochranu podľa príslušných ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom z kvality tejto informácie vyplýva, že existuje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a v danom prípade preto ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
7. Žalobca správnu žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože postupom žalovaného, ako aj jeho rozhodnutím (vrátane rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa) boli porušené jeho práva, najmä právo garantované čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré zaručuje okrem iného aj právo na účinný opravný prostriedok a právo poznať dôvody rozhodnutia a možnosť vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam a dôkazom. Zároveň namietal porušenie práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, ktoré je zakotvené v § 33 ods. 2 správneho poriadku. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
8. V dôvodoch správnej žaloby ďalej opísal chronológiu rozhodovania administratívneho orgánu o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky, vrátane konania na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 13Scud/2/2016, ktorý okrem iného v odôvodnení rozsudku konštatoval: „Aj pri rešpektovaní bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky nie je prístupný svojvoľný zásah štátnych orgánov do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a výklad pojmov nesmie byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, s ústavou a medzinárodnými dohodami. Po oboznámení sa s obsahom utajovanej informácie dospel správny súd k záveru, že táto mala charakter všeobecného konštatovania bez poznania dôvodov, z ktorých možno vyvodiť záver o ohrození štátu žalobcom.“ Žalobca zdôraznil, že proti rozsudku správneho súdu nebola podaná kasačná sťažnosť, na základe čoho možno usudzovať, že žalovaný súhlasil s rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením. V ďalšom konaní však podľa žalobcu administratívny orgán závery tohto rozhodnutia ignoroval, a došlo k hrubému porušeniu zákonnosti pri opakovanom rozhodovaní o jeho žiadosti. Ďalej namietal, že pri porovnaní rozhodnutí zo dňa 18.12.2017, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 19.11.2015 je nutné konštatovať, že tieto rozhodnutia sú takmer identické, sú pozmenené iba dátumy, čo považoval za povrchný prístup k vypracovaniu tak dôležitého rozhodnutia, ktoré má rozhodovať o osude občana tretej krajiny, ktorý sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania a ani svojím konaním neposkytol dôvodné podozrenie, aby ako štátny príslušník tretej krajiny mal ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Žalobca ďalej tvrdil, že správny orgán opätovne požiadal o vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá mu zaslala opätovne len všeobecnú informáciu, obsahom ktorej bolo tvrdenie, že predstavuje
nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku a je nutné zabezpečiť postup podľa § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.
9. Žalobca ďalej zdôraznil, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa neobsahovalo odôvodnenie, preto možnosť podať voči nemu odvolanie, bola len formálna záležitosť bez adekvátnej obrany voči skutkovým okolnostiam, ktoré tvorili jeho podklad. Podanie odvolania tak nepredstavovalo pre žalobcu účinný prostriedok ochrany jeho práv. Bez poznania obsahu utajovanej skutočnosti nemohol vyvrátiť jej obsah predložením relevantných dôkazov. Zároveň vyslovil názor, že aj pri rešpektovaní bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky nie je prípustný svojvoľný zásah štátnych orgánov do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a v tej súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 15/03, podľa ktorých: „nebezpečie svojvôle vzniká najmä tam, kde je určitá právomoc výkonnej moci vykonávaná tajne.“ Nie je ani zrejmé, či žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán boli oboznámení s obsahom utajovanej skutočnosti alebo disponovali len všeobecnou informáciou SIS o tom, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, pretože žalovaný v odôvodnení rozhodnutia len uviedol, že má dostatočne preukázanú opodstatnenosť informácie SIS naplniť dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Naviac sa nezaoberal ani argumentmi preukazujúcimi porušenie čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ale stroho konštatoval, že nesúhlasí s tvrdením, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je vydané v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v súlade s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.
10. V správnej žalobe namietal aj tú skutočnosť, že žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi nebolo umožnené sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou, ani po tom, čo sa obrátili so žiadosťou na SIS, pretože na ich žiadosť nebolo žiadnym spôsobom reagované. Prvostupňový správny orgán podľa žalobcu už vo výzve na vyjadrenie prejudikoval ako rozhodne a meritórne rozhodnutie vydal bez toho, aby disponoval vyjadrením žalobcu, pretože toto rozhodnutie je datované dňom 19.11.2015 a žalobca si samotnú výzvu na vyjadrenie prevzal až dňa 27.11.2015.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 06.08.2018 k správnej žalobe s tvrdeniami žalobcu nesúhlasil a tvrdil, že so všetkými uplatnenými žalobnými dôvodmi, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa sa vysporiadal už v preskúmavanom rozhodnutí a v žalobe tak žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti. Naďalej považoval preskúmavané rozhodnutie za zákonné a navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol. Vo vyjadrení žalovaný zopakoval skutkové okolnosti, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že vo veci postupoval striktne podľa právneho názoru vysloveného v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Prešove a na základe doplneného dokazovania vydal nové rozhodnutie vo veci. Vo vyjadrení nesúhlasil ani s námietkou, že účastníkovi konania nebola daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi pre vydanie meritórneho rozhodnutia, pretože dňa 14.11.2017 účastníkovi konania bola zaslaná výzva na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia v lehote do 7 pracovných dní od prevzatia výzvy v zmysle § 27 ods. 1, 2 správneho poriadku. Dňa 29.11.2017 bolo správnemu orgánu doručené vyjadrenie účastníka konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, preto podľa žalovaného nie sú ničím podložené tvrdenia, že povinnosť si žalovaný správny orgán úmyselne nesplnil a takýmto spôsobom deklaroval svoju zaujatosť voči účastníkovi konania.
12. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie neobsahuje náležitosti v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku a zdôraznil, že k obsahu utajovanej skutočnosti sa nemôže vyjadriť, pretože o jej prípadnom sprístupnení rozhoduje Slovenská informačná služba, ktorá je jej tvorcom. Informácia požíva ochranu podľa príslušných ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočnosti, pričom počas odvolacieho konania žalovaný preveroval, či sa jedná o tú istú písomnosť, a či sa jedná o informáciu všeobecného konštatovania, pričom po nahliadnutí do utajovanej písomnosti č. SIS-65/152-D-263-1/2017-S zo dňa 24.10.2017 dospel k záveru, že táto utajovaná informácia nemá charakter všeobecného konštatovania a nejedná sa o tú istú utajovanú písomnosť. Žalovaný tak vyhodnotil dôkaznú situáciu správne a zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na základe skutočností, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky podľa § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov.
13. Žalobca v replike zo dňa 04.10.2019 okrem už uplatnenej argumentácie poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 8/2016, ktorým bolo
rozhodnuté, že ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, s čl. 47 ods. 3, s čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a 2, s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Zároveň sa odvolal na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 10Sžak/8/2017 zo dňa 30.04.2019, ktoré bolo odôvodnené práve označeným nálezom Ústavného súdu zo dňa 12.12.2018. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Aj keď k pozbaveniu účinnosti a potom aj platnosti delegovaného zákona dochádza s účinkom ex nunc, v prípadoch, keď aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci „mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca,“ teda do „materiálneho jadra ústavy,“ v takýchto prípadoch rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona, nastáva už v priebehu jeho platnosti.“ V závere repliky žalobca zdôraznil, že nemal možnosť sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou a v čase platnosti a účinnosti § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov boli práva žalobcu obmedzené, pretože žalobca informáciu o utajovaných skutočnosti nemal a túto sa nedozvedel ani z rozhodnutia správneho orgánu, keď správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol iba to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Po strate účinnosti tohto ustanovenia zákona o pobyte cudzincov (nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý je vyššie označený) a zániku jeho platnosti (od 06.03.2019) sa aj na konanie o udelenie dlhodobého pobytu pre žalobcu bezvýnimočne vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, teda aj § 47 správneho poriadku, z ktorého vyplýva povinnosť správneho orgánu, riadne odôvodniť rozhodnutie, pretože odôvodnenie rozhodnutia nie je potrebné iba vtedy, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu, čo však nie je tento prípad.
14. Žalovaný v duplike zo dňa 25.05.2021 k doplneniu argumentácie žalobcu označením najnovšej relevantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že trvá na všetkých svojich doterajších stanoviskách vo veci.
15. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúc o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. - Správneho súdneho poriadku (SSP), na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 09.09.2021 vykonal potrebné dokazovanie oboznámením sa s obsahom jednotlivých listinných dôkazov predložených do súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného a po ich vyhodnotení dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
16. Na pojednávaní zástupca žalobcu trval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu a zdôraznil, že pri rozhodovaní administratívneho orgánu neboli rešpektované závery predchádzajúceho rozhodnutia súdu a zo záverov obsiahnutých v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016-131 z 12.12.2018 vyplývajú dôsledky aj pre rozhodnutie v tejto veci.
17. Zástupca žalovaného na pojednávaní trval na uplatnenej právnej argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z ďalších písomných podaní obsiahnutých v súdnom spise v celom rozsahu.
18. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
19. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
20. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (SSP), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
21. Podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok
22. Podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý postupuje podľa ods. 2 písm. b/, posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.
23. Podľa § 120 ods. 2 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov v znení do 05.03.2019, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu.
24. V súvislosti s týmto ustanovením zákona o pobyte cudzincov správny súd poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS. 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
25. V tej súvislosti správny súd poukazuje aj na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžak/8/2017 zo dňa 30.04.2019, v ktorom najvyššia súdna autorita konštatovala: „28. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 29. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 30. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. 31. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď
síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc,“ rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. 32. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 33. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu. 34. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou. 35. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, hoci ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným odôvodnenie takéto rozhodnutia nevyžadovalo, predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
26. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, ako aj tomuto rozhodnutiu predchádzajúci postup administratívneho orgánu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V procese rozhodovania tak správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný v odôvodneniach rozhodnutí sa odvolali na nutnosť postupu podľa § 120 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného preto vyplýva, že žalovaný neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to v čase, keď ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným takéto odôvodnenie rozhodnutia nevyžadovalo (v rozhodnutí chýba správna úvaha preukazujúca naplnenie hypotézy právnej normy, a odôvodnenie rozhodnutia obsahuje iba konštatovanie, že po nahliadnutí do utajovanej písomnosti č. SIS-65/152-D-263-1/2017-S zo dňa 24.10.2017 bolo zistené, že táto utajovaná informácia nemá charakter všeobecného konštatovania a nejedná sa o tú istú utajovanú písomnosť).
27. V zmysle vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 10Sžak/8/2017 zo dňa 30.04.2019, pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaných behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou, ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Vzhľadom k tejto skutočnosti, aj keď rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného boli vydané v čase účinnosti právneho predpisu, ktorý nevyžadoval podrobné odôvodnenie rozhodnutia, iba uvedenie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v prípade rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu, s poukazom na vyššie uvedený princíp bolo potrebné zrušiť rozhodnutie žalovaného a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, pretože rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, práve vo vzťahu k preukázaniu skutočností (a vyhodnoteniu informácie SIS) u žiadateľa, ktoré predpokladá označené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, t.j. že existuje dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
28. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opakovane sa zaoberať odvolacími dôvodmi žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a prípadné
opätovné rozhodnutie odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku.
29. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.