Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Sa-76-2020.pdf
PDF · 146.37 KB
Case nature
Area
Subarea
23Sa/76/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre sudkyňou JUDr. Danou Kálnayovou, v právnej veci žalobcu: Q. C., bytom T., Y. XXXX/ XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Jana Uhrínová s.r.o., so sídlom Bratislava, Bezručova 1, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 44027-6/2020-BA zo dňa 17. augusta 2020, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu zamieta. Krajský súd žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správny orgán prvého stupňa - Sociálna poisťovňa pobočka Nitra dňa 29. 01. 2020 ako príslušný orgán na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vo veku nároku na dávku v nezamestnanosti tak, že žalobca s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Správny orgán prvého stupňa citoval ustanovenie § 104 ods. 1, 6 zákona č. 461/2003 Z.z. a čl. 61 ods. 1, 2, 5 písm. a/ Nariadenia č. 883/2004. V rozhodnutí uviedol, že dňa 11. 06. 2019 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a dňa 09. 07. 2019 si žalobca uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nitra, potrebné na psúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku počas vykonávania záírobkovej činnosti na území iného členského štádu EÚ dospel spráívny orgán k záveru, že zárobkovú činnosť na území Veľkej Broitáínie vykonával žalobca od októbra 2012 do mája 2015, od marca 2016 do novembra 2017 a od decembra 2017 do júna 2019. Pracovné pomery mal uzatvorené na dobu neurčitú. Jednalo sa o stabilný pracovný pomer. Frekvencia návratov na územie Slovenskej republiky bola 4-krát ročne. Podávanie si daňového priznania aj na území Slovenskej republiky a členstvo v Aeroklube Nitra je možné vyhodnotiť ako menej významné. Na území Slovenskej republiky žalobca nebol vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti a počas návratov býval u matky. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na dlhodobú orientáciu na pracovný trh vo Veľkej Británii si na území Slovenskej republiky nezachoval centrum záujmov. Ako to vyplýva z dostupných preukázaných materiálov, za štát bydliska na účely aplikácie článku 61 a 62 základného nariadenia považoval prvostupňový správny orgán štát, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a ods. 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia.
2. O odvolaní žalobcu voči prvostupňovému správnemu orgánu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 44027-6/2020-BA zo dňa 17. 08. 2020, s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z., odolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca v období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 11. 06. 2015 do 11. 06. 2019 nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktoré by bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. V zmysle formuláru U002 zo dňa 17. 12. 2019, príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje:
V bode 4.1 - obdobie poisteného zamestnania · od 29. októbra 2012 do 16. mája 2015 · od 10. februára 2016 do 7. júna 2019
V bode 7.1 - dôvod skončenia zamestnania · výpoveď zamestnanca.
Nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal, že v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti obsiahnutú na území iného štátu Európskej únie bola Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra povinná posúdiť, či by bolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný bol toho názoru, že správny orgán prvého stupňa dospel k správnemu záveru, pokiaľ konštatoval, že nebol zachované pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na celkové posúdenie všetkých dostupných informácií, ktoré získal z údajov žalobcu v žiadosti o dávku v nezamestnanosti, jeho výsluchom zo dňa 22. 01. 2020, kedy uviedol, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval od októbra 2012 do mája 2015. Následne sa vrátil na územie Slovenska, bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a bol mu priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorú poberal od 20. mája 2015 do 19. novembra 2015, teda t.j. celé podporné obdobie. Od februára 2016 sa opätovne zdržiaval na území Veľkej Británie až do júna 2019. Celkovo sa na území Veľkej Británie zdržiaval 6 rokov. Z informačného systému Sociálnej poisťovne, že pred odchodom do zahraničia žalobca nebol na území Slovenska poistený v nezamestnanosti (bol v jednom pracovnom pomere, ktorý nezakladal účasť na povinnom poistení v nezamestnanosti, ktorý trval 9 mesiacov). Celá pracovná činnosť žalobcu je spojná len s Veľkou Britániou. Sám počas výsluchu dňa 22. 01. 2020 uviedol, že na území Veľkej Británie od r. 2016 pracoval v dvoch pracovných pomeroch. Od 22. 03. 2016 do 30. 11. 2017 pracoval u zamestnávateľa Iberica Restaurants a od 11. 12. 2017 do 06. 06. 2019 u zamestnávateľa Sabor Restaurants. Tieto pracovné pomery boli dohodnuté na dobu neurčitú a boli ukončené z podnetu žalobcu. Na základe týchto skutočností možno hodnotiť žalobcovu pracovnú situáciu ako jednoznačne stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh.
Žalobca sa na území Veľkej Británie nezdržiaval s blízkou osobou. Na území Slovenska žila matka a sestra a vracal sa každé tri týždne na 1-2 týždne, čo aj preukázal cestovnými dokladmi. Žalobca je na Slovenku od r. 2008 členom Aeroklubu Nitra, 1-krát ročne sa zúčastňoval bezmotorového lietania a podieľal sa na organizácii takýchto súťaží. Na území SR nevlastní žiadny majetok, počas návštev Slovenska býval v spoločnej domácnosti so svojou matkou. Po návrate na Slovensko býva v prenajatom byte v Bratislave, kde sa aj zamestnal. Vo Veľkej Británii býval sám v rôznych podnájmoch. Žalobca si daňové povinnosti plnil na území Veľkej Británie , z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Spojené kráľovstvo. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že koordinačné predpisy určujú, že pri skočení výkonu zárobkovej činnosti by si zamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle č. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti, do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ. Žalovaný dáva do pozornosti, že v zmysle britských predpisov je jeden z dôvodov vylučujúcich priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti ukončenie pracovného pomeru z podnetu zamestnanca.
Žalovaná za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu veci listom zo dňa 22. 04. 2020 požiadala príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. V dôsledku oneskoreného doručenia vyjadrenia žalovaná dňa 26. 05. 2020 vydala rozhodnutie o prerušení konania vo veci nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti. Dňa 17. 07. 2020 bolo doručené žalovanej písomné stanovisko príslušnej
britskej inštitúcie, ktorá výslovne potvrdila, že súhlasí so stanoviskom žalovanej, že aj podľa názoru tejto inštitúcie mal žalobca počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie bydlisko na tomto území.
So zreteľom na všetky zistené informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto skutočnosti, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistení v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
K námietkam uvádzaným žalobcom, týkajúcim sa pri určovaní bydliska je nielen to, že kde mal bydlisko v r. 2016-2019 ale najmä kde má pevnejšie väzby a kde sa chce v budúcnosti usadiť a cítiť najlepšie sociálne rodinné, spoločenské a pracovné väzby. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na území SR počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Zároveň uviedla, že skutočnosti, kde sa dotknutá osoba v budúcnosti bude chcieť usadiť a kde sa cíti najlepšie, sociálne a spoločensky ukotvená, nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by žalovaná prijala takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať, pretože v zásade vo všetkých obdobných prípadoch účastníci konania tvrdia, že sa chcú usadiť na Slovensku. Takýto právny záver by nebol v súlade s koordinačnými predpismi a odporoval by účelu základného a vykonávacieho nariadenia. Podľa právneho názoru žalovaného subjektívne skutočnosti ako sú úmysel usadiť sa, sociálne ukotvenie, pocit domova a podobne, nemôžu v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t.j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely).
K námietke žalobcu týkajúce sa toho, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je v príkrom rozpore s čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, ktorého cieľom je zabezpečiť nárok migrujúcich pracovníkov na dávku v nezamestnanosti žalovaná uviedla, že tento článok základného nariadenia sa vzťahuje iba na nezamestnané osoby uvedené v prvej vete ods. 2 (t.j. nezamestnané osoby, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec mali bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát, teda v inom členskom štáte ako je štát posledného zamestnania). Podľa žalovanej žalobca nemal počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii zachované bydlisko na území SR. Preto sa toto ustanovenie základného nariadenia na neho nevzťahuje.
Na ďalšiu námietku žalobcu týkajúcu sa bodu 13 nariadenia, v zmysle ktorého je zaručiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva si zachovali práva a výhody nadobudnuté aj ktoré nadobúdajú. Žalovaná uviedla, že žalobca podľa bodu základného nariadenia nemal nadobudnuté, resp. priznané priznanú dávku v nezamestnanosti, podľa britských právnych predpisov, pretože túto inštitúciu o túto dávku nepožiadal.
Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, a tento nesprávne vyhodnotil, správny orgán považuje za irelevantnú, pretože túto námietku bližšie nešpecifikoval a neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav za nedostatočný a ktoré skutočnosti mali byť zistené dôslednejšie.
3. Žalobca sa domáhal v konaní preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 44027-6/2020-BA zo dňa 17. augusta 2020, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a potvrdila odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra č. 1143/2020-NR-DvN zo dňa 29. 01. 2020, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
4. Zástupca žalobcu v žalobe namietal, že žalobca vykonával v období od februára 2016 do júna 2019 zárobkovú činnosť v Spojenom kráľovstve, v dôsledku čoho za neho príslušní zamestnávateľa riadne odvádzali povinné platby do britského systému sociálneho zabezpečenia. Žalobca ukončil pracovný pomer vo Veľkej Británii v júni 2019 s cieľom zamestnať sa a ďalej žiť v SR. Aj vzhľadom na to, že sa
viac ako desať rokov na amatérskej úrovni venuje letectvu v rámci Aeroklubu Nitra, rozhodol sa využiť možnosť práce pre Dopravný úrad na letisku v Bratislave. Keďže z dôvodu príslušného výberového konania a vybavenia ďalších formalít nebol reálny nástup do tohto zamestnania možný skôr ako 15. 10. 2019, žalobca sa 11. 06. 2019 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR Nitra, pričom dňa 09. 07. 2019 si na základe článku 65 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. 04. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie) uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.
Poukázala, že na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým správnym orgánom (vypočutie pána Q.) dospel správny orgán k záveru, že v neprospech- zachovania centra záujmov svedčí dĺžka pobytu na území Veľkej Británie a stabilný pracovný pomer. Rodinné pomery, frekvenciu návratov na územie Slovenskej republiky v priemere štyrikrát ročne, podávanie si daňového priznania aj na území Slovenskej republiky či členstvo v Aeroklube Nitra je podľa prvostupňového aj druhostupňového organu ,,možné vyhodnotiť, ako menej významné“ skutočnosti. Správny orgán vyhodnotil v neprospech žalobcu aj skutočnosť, že na území Slovenskej republiky nevlastní nehnuteľnosť.
Žalobca zastáva názor, že s vyššie uvedenými konštatovaniami a záverom Sociálnej poisťovne v prvom aj druhom stupni nie je s ohľadom na príslušné ustanovenia práva Únie s priamym účinkom, ako aj s ohľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, možné súhlasiť.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, správny orgán pred prijatím napadnutého rozhodnutia riadne nevyhodnotil kritériá uvedené v článku 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,vykonávacie nariadenie"). Ako však konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 10Sžso/24/2014 z 27. mája 2015, týkajúcom sa obdobnej veci, kritériami podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ,,sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcii, pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých, aj v prejednávanej veci, mala žalovaná vychádzať'. Toto smerovanie judikatúry, v zmysle ktorého je Sociálna poisťovňa pri určovaní bydliska povinná zohľadniť kritériá uvedené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, Najvyšší súd potvrdil aj v rozsudku 10Sžsk/5/2016 z 13. decembra 2017.
V zmysle uvedeného článku 11 (Spôsob určenia bydliska) ods. 1 vykonávacieho nariadenia sa centrum záujmov dotknutej osoby určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácii súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré okrem dĺžky a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov, môžu zahŕňať situáciu dotknutej osoby, vrátane.., jej rodinného stavu a rodinných väzieb... vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti... členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Okrem toho nie je možné opomenúť, že normotvorca Únie v článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia výslovne uvádza, že v prípade neexistencie dohody príslušných inštitúcií, ,,na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolnosti, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu". Pokiaľ ide o správne konanie v prvom stupni, správny orgán podľa ich názoru nevyhodnotil zistené skutočnosti správne, keďže práve vyššie uvedené kritériá, na ktoré výslovne odkazuje vykonávacie nariadenie (t. j. rodinný stav, voľnočasové aktivity, platenie dani, deklarovali úmysel dotknutej osoby), označil za ,,menej významné", resp. na tieto skutočnosti vôbec neprihliadol. Konkrétne správny orgán v prejednávanej veci vôbec nezohľadnil rodinné a vzťahové väzby žalobcu, ktoré má výlučne na území Slovenskej republiky. Z tohto hľadiska považovali vykonané dokazovanie za jednoznačne nedostatočné, keďže správny orgán v rámci dokazovania v prvostupňovom konaní nevykonal výsluch rodinných príslušníkov dotknutej osoby. V danej súvislosti sa Sociálna poisťovňa obmedzila iba na všeobecné konštatovania, pričom rodinné a vzťahové atribúty vo vzťahu k individuálnej situácii žalobcu vôbec neskúmala. Ako však jednoznačne vyplýva z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu vo veci 10Sžso/24/20l4, ,,pre posúdenie bydliska je zároveň dôležitá rodinná situácia a rodinná väzby dotknutej osoby". Ďalej správny orgán bližšie neskúmal a nevyhodnotil skutočnosť, že žalobca má od roku 2005 nepretržite zriadený bankový účet v Slovenskej republike, pričom disponuje mnohými listinnými dôkazmi o tom, že aj z ,,britského" účtu vykonával množstvo transakcií na území Slovenskej republiky. Správny orgán sa pri dokazovaní rovnako nezaoberal ani zisťovaním reálnych podmienok existencie bývania v mieste výkonu zamestnania vo Veľkej Británii (rozsudok NS SR 10Sžso/24/2014, s. 11).
Naopak, správny orgán nesprávne vyhodnotil fakt, že žalobca nevlastní na území Slovenskej republiky nehnuteľnosť, ako okolnosť svedčiacu v prospech presunutia centra záujmov do Veľkej Británie. Vôbec pri tom nezohľadnil, že jedným z dôvodov presťahovania sa žalobcu za prácou do zahraničia bol práve ciel' našetriť dostatočné finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti v Slovenskej republike. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že správny orgán vychádzal z nepresne zisteného skutkového stavu, resp. zistený skutkový stav nesprávne vyhodnotil. Pokiaľ ide o určovanie centra záujmov je tiež významné poukázať na vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej je v tejto súvislosti dôležite nielen to, kde dotknutá osoba v rozhodnom období reálne bývala, ,,ale najmä, kde má najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti bude chcieť' usadiť a cítiť najlepšie sociálne a spoločensky ukotvený, prihliadnuc najmä na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby" (rozsudok NS SR 10Sžso/24/2014, ibidem).
Konkrétne, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, žalovaná na obranu prvostupňového správneho rozhodnutia uviedla hneď niekoľko nepravdivých, účelových a vzájomne si odporujúcich tvrdení.
V prvom rade, pokiaľ ide o vyhodnotenie kritérií podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho rozhodnutia, je potrebné opraviť záver žalovanej, podľa ktorého sa navrhovateľ ,,na zemí Spojeného kráľovstva zdržiaval takmer 6 rokov", na čo sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí opakovane odvoláva. V tejto súvislosti však žalovaná opomenula zohľadniť skutočnosť, že žalobca sa od mája 2015 do februára 2016, čiže 9 mesiacov, nepretržite zdržiaval na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené je potrebné upozorniť, že v rozhodnom období, t.j. od februára 2016 do júna 2019, žalobca nikdy nestrávil obdobne dlhé nepretržité obdobie v Spojenom kráľovstve, pričom sama žalovaná má v zásade za preukázane, že žalobca sa v danom období na územie Slovenska vracal približne každé tri mesiace na 1-2 týždne (str. 4 napadnutého rozhodnutia in fine). Z tohto hľadiska je potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedený článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uvádza ako prvé kritérium na určenie bydliska nielen dĺžku, ale aj ,,trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov". Mali za to, že žalovaná sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberala otázkou trvalého charakteru prítomnosti žalobcu na území dotknutého štátu, len konštatovala, aj to zavádzajúcim spôsobom, celkovú dĺžku pobytu v Spojenom kráľovstve.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie ostatných kritérií uvedených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, žalovaná konštatovala, že rodinný stav a väzby žalobcu na matku a sestru nie sú vzhľadom na jeho plnoletosť relevantné. Napriek tomu, že žalobca vo svojom odvolaní v správnom konaní výslovne namietal, že správny orgán nevykonal pohovor s jeho rodinnými príslušníkmi, žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že žalobca ,,neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistený skutkový stav za nedostatočný“.
Žalovaná ďalej pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia na niekoľkých miestach odkazuje na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,Správna komisia") č. U2 z 12. júna 2009. V zmysle článkov 71 a 72 základného nariadenia správna komisia pôsobí pri Európskej komisii, pričom okrem iného sa zaoberá ,,všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu, ktoré vznikajú z ustanovení základného nariadenia alebo ustanovení vykonávacieho nariadenia alebo z ktorejkoľvek dohody alebo dojednania dohodnutých v ich rámci bez toho, aby boli dotknuté práva daných orgánov, inštitúcií a osôb obrátiť sa na súd v zmysle právnych predpisoch členských štátov, tohto nariadenia alebo zmluvy". Z uvedeného vyplýva, že činnosť Správnej komisie týkajúca sa výkladu predmetných nariadení má v zásade odporúčací charakter, keďže nemá nijaký vplyv na výsadné postavenie Súdneho dvora Európskej únie v oblasti výkladu právnych predpisov Únie v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Žalovaná v danej súvislosti odkázala na odôvodnenie 9 vyššie uvedeného rozhodnutia Správnej komisie (teda na časť rozhodnutia, ktoré zo svojej podstaty nemá normatívny charakter;, podľa ktorého nie je prípustný tak široký výklad pojmu ,,bydlisko", ktorý by viedol k tomu, že oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 by ,,zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnost' v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu". V rovnakom odôvodnení však Správna komisia uvádza, že predmetný článok 65 základného nariadenia je uplatniteľný nielen na cezhraničných pracovníkov, ale aj na ,,určité kategórie pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu".'
Znenie rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009, preto podľa ich názoru nijakým spôsobom nespochybňuje nárok žalobcu. Je nepochybné, že citované ustanovenia tohto rozhodnutia nemôžu odôvodniť záver, ku ktorému dospela žalovaná v napadnutom rozhodnutí.
Pokiaľ, ide o ďalšie skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, žalovaná odôvodňuje svoje rozhodnutie aj stanoviskom príslušnej britskej inštitúcie, podľa ktorého ,,táto inštitúcia výslovne potvrdila, že súhlasí so stanoviskom sociálnej poisťovne, ústredie, a že aj podľa názoru tejto inštitúcie mal navrhovateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie bydlisko na tomto území". Ako však uvádza samotná žalovaná, britskú inštitúciu požiadala ,,o spoluprácu a vyjadrenie názoru" iba na účely „dôsledného zistenia skutkového stavu", inak povedané, stanovisko britskej inštitúcie v danej veci nemá nijakú právnu záväznosť.
Žalovaná si ďalej v napadnutom rozhodnutí protirečí, keď na jednej strane žalobcovi vytýka, že o dávku v nezamestnanosti nepožiadal vo Veľkej Británii, na druhej strane však poznamenáva, že nárok na takúto dávku žalobcovi vo Veľkej Británii podľa vnútroštátnych predpisov tohto štátu nevznikol, pretože žalobca ukončil pracovný pomer z vlastného podnetu.
V tomto ohľade opätovne uvádzame, že dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobcom vo Veľkej Británii bolo jeho rozhodnutie trvalo pôsobiť v Slovenskej republike. Až po tom, čo vyšlo najavo, že žalobca začne nový pracovný pomer na Slovensku neskôr, ako pôvodne zamýšľal, požiadal v dobrej viere príslušnú slovenskú inštitúciu o dávku v nezamestnanosti, a to na základe uvedeného článku 65 základného nariadenia.
Žalovaná ďalej uvádza, že ,,skutočnosti, kde sa dotknutá osoba v budúcnosti bude chcieť usadiť' a kde sa cíti najlepšie sociálne a spoločensky ukotvená, nie je možné považovať za rozhodujúce skutočnosti svedčiace jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sme prijali takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať". Toto tvrdenie žalovanej je však v zjavnom rozpore s vyššie citovaným ustanovením článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého, za určitých okolností, ,,na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočnosti a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu".
Na základe vyššie uvedených skutočností dospela žalovaná k právnemu záveru, že ,,celková dĺžka pobytu", ,,stabilná pracovná situácia na území Veľkej Británie" vrátane (údajnej) ,,orientácie na britský pracovný trh boli v prípade žalobcu silnejšie ako ostatné skutočnosti". Žalovaná tak mala za preukázané, že ,,počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie", s tým dôsledkom, že ,,podľa názoru odvolacieho orgánu navrhovateľ nemal počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii zachované bydlisko na zemí Slovenska, preto sa na neho uvedené ustanovenie [článok 65 ods. 5 písm. a)] základného nariadenia nevzťahuje".
Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s rozdielom medzi ,,bydliskom" a ,,pobytom" v zmysle základnej smernice konštatoval, hoci v kontexte iného skutkového stavu, že ,,je úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil obvyklé centrum záujmov [dotknutého] štátneho príslušníka tým, že posúdi všetky relevantné skutočnosti a zohľadní jeho úmysel tak, ako vyplýva z týchto skutočnosti, keďže samotná okolnosť, že tento štátny príslušník zostava v druhom členskom štáte počas dlhého obdobia, sama osebe nestačí na záver, že má v tomto štáte bydlisko" (rozsudok z 5. júna 2014 vo veci, I proti Health Service Executive, vec C - 255/13, ECLI:EU:C:20 4:1291).
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti sme dospeli k záveru, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci, resp. zistený skutkový stav nesprávne právne vyhodnotil. Z tohto dôvodu podávajú v súlade s príslušnými ustanoveniami tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, pričom navrhovali, aby správny súd rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
5. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 16. 02. 2021 zopakovala skutkové a právne dôvody, totožné ako žalobou v napadnutom rozhodnutí. Na dôvažok vo vyjadrení zdôraznila, že tvrdenie žalobcu v žalobe, že žalovaná nezohľadnila skutočnosť, že v období od mája 2015 do februára 2016 sa zdržiaval na území SR a neskúmala trvalosť jeho prítomnosti na území dotknutých členských štátov EÚ. Žalovaná uviedla, že v rozhodnutí jednoznačne poukázala na to, že žalobca sa zdržiaval vo Veľkej Británii od októbra 2012 do mája 2015, následne sa vrátil na územie SR a bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a bol mu priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorú poberal celé podporné obdobie. A opätovne od februára 2016 sa zdržiaval na území Veľkej Británie až do júna 2019, čo bol v úhrne 5 rokov a 11 mesiacov. Žalobca sa teda na území Spojeného kráľovstva zdržiaval dlhodobo a opätovne, o čom svedčí aj vytváranie väzieb na tomto území.
Na námietku žalobcu, voči konštatovaniu žalovanej v rozhodnutí, že na území Spojeného kráľovstva mal stabilnú pracovnú situáciu a že sa prioritne orientoval na britský pracovný trh, je v priamom rozpore so skutočnosťou, že pracovný pomer ukončil žalobca z dôvodu, že sa plánoval vrátiť na Slovensko. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na tú skutočnosť, že pracovný pomer bol ukončený z podnetu žalobcu, ale po ukončení tohto zamestnania sa nevrátil na Slovensko, ale ostal na území Veľkej Británie a opätovne začal vykonávať zárobkovú činnosť. Ukončenie pracovného pomeru z vlastného podnetu, teda v žiadnom prípade nie je možné hodnotiť ako skutočnosť svedčiacu o zachovanie bydliska na Slovensku. Okrem toho sám žalobca vo vyhlásení, ktoré predložil dňa 09. 07. 2017, sám osvedčil, že počas zamestnania v zahraničí si prácu na území Slovenska nehľadal.
Žalovaná ďalej uviedla vo svojom vyjadrení, že žalobca poukazuje v žalobe na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/13 zo dňa 05. 06. 2014 sa tento týka nemocenských dávok v materstve, netýka sa posúdenia dávok v nezamestnanosti. Tieto sú upravené v čl. 61 a čl. 65.
4. Krajský súd v Nitre ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, bez pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), pričom zistil, že v celom rozsahu je rozhodnutie zákonné, a preto žalobcu podľa § 190 SSP zamietol.
5. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (24. 04. 2019) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa § 104 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samotnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 písm. a/ sa uplatňovanie v ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doba poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, nezametn aná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 p oberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydlika, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy, počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO. Tieto dávky postkytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane; i/ povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
6. V prejednávanej veci tvorí predmet správneho súdneho prieskumu rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol v celom rozsahu rozhodnutie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, podľa ktorého žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a čl. 61 základného nariadenia, nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Podstata žalobných námietok spočíva v tvrdení žalobcu, že si zachoval v posudzovanom období väzby na území SR. Žalovaný neskúmal podrobne väzby žalobcu na území SR na základe jeho príloh, ktoré mu žalobca vytýkal, ako aj to, že nezohľadnil skutočnosť jeho úmysel vrátiť sa na územie SR.
7. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil nasledovné právne významné okolnosti. Dňa 09. 07. 2017 požiadal žalobca pobočku žalovaného v Nitre o dávku v nezamestnanosti, predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra č. NR1/OSO/ZAM/2019/20986 zo dňa 27. 06. 2019, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 11. 06. 2019. V prejednávanej veci nebolo sporu v tom, že v posudzovanom období posledných 4 rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 11. 06. 2016 do 10. 06. 2020 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území SR, ktoré by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Z formuláru U002 zo dňa 17. 12. 2019 správny súd zistil, že žalobca bol poistený v nezamestnanosti od 29. 10. 2012 do 16. 05. 2015 a od 10. 02. 2016 do 07. 06. 2019 na území Veľkej Británie. Z informačného systému sociálnej poisťovne plynie, že žalobca na území SR nebol poistený v nezamestnanosti.
Zo žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo dňa 09. 06. 2019 vyplýva, že žalobca na území Veľkej Británie pracoval v dvoch pracovných pomeroch, a to od 29. 10. 2012 do 16. 05. 2015 a od 10. 02. 2016 do 07. 06. 2019. Tieto pracovné pomeru boli dohodnuté na dobu neurčitú. Žalobca počas výsluchu dňa 22. 01. 2020 uviedol, že na území Veľkej Británie sa zdržoval od októbra 2012, kedy bol zamestnaný od 29. 10. 2012 do 16. 05. 2015, po skončení zamestnania išiel na Slovensko, kde bol zaradený do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, bola mu priznaná dávka v nezamestnanosti od 20. 05. 2015 do 19. 11. 2015 a vyčerpal celé podporné obdobie. Dňom 25. 01. 2016 bol vyradený z evidencie a následne znovu sa vrátil do Veľkej Británie, kde bol zamestnaný od 22. 03. 2016 do 30. 11. 2017 u zamestnávateľa IBÉRICA RESTAURANTS LTD a od 11. 12. 2017 do 06. 06. 2019 u zamestnávateľa SABOR RESTAURANTS LTD. Žalobca prácu ukončil z vlastného podnetu. Vo Veľkej Británii sa zdržiaval sám, býval v podnájme. Žalobca sa na územie pobytu vo Veľkej Británii vracal na Slovensko každý tri mesiace letecky. Na Slovensko vrátil z toho dôvodu, že sa mu naskytla príležitosť pracovať v štátnej inštitúcii, kde aj pracuje, žije sám v podnájme. Žalobca si na území SR podal daňové priznanie z príjmov fyzickej osoby za rok 2016, 2017 a 2018. Zamestnanie, ktoré získal na Slovensku je blízke jeho koníčku (v leteckej oblasti), od 15. 10. 2019 ja zamestnaný v Dopravnom úrade Letisko M. R. Štefánika, Bratislava.
8. Správny súd po oboznámením sa s obsahom administratívneho spisu a rozhodnutím žalovaného má za to, že zistenie skutkového stavu bolo postačujúce pre riadne posúdenie veci, skutkový stav má oporu v administratívnom spise, žalovaný aplikoval na vec správne právne predpisy a náležite vec právne posúdil.
9. Správna žaloba žalobcu je špecifickou správnou žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti správneho poriadku. Z koncepcie právnej úpravy správnych žalôb v sociálnych veciach vyplýva, že k správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy zásadne neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej uvedené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP ak je žalobcom fyzická osoba. Aj v zmysle § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu.
10. Keďže žalobca dosiahol v posudzovanom období (t.j. od 11. 06. 2016 do 10. 06. 2020) štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. 11. 06. 2019, dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu v EÚ bol v konaní o jeho nároku potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s citovaným ustanovením čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov za predpokladu, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z daného pravidla predstavujú situácie obsiahnuté z čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
11. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Zohľadní dobu poistenia v nezamestnanosti žalobcu dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného článku 61 ods. 1 základného nariadenia, by bolo možné za predpokladu preukázania a zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ.
12. Žalovaný vo svojom rozhodnutí sa zaoberal všetkými relevantnými kritériami, ktoré má na mysli citovaný článok č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre určenie centra záujmov žalobcu. Správna úprava žalovaného v otázke vyhodnotenia centra záujmov žalobcu vychádzajúc z vykonaného dokazovania je logická, ucelená, koherentná, bez vzájomných rozporov. S pohľadom na dĺžku pobytu žalobcu v rozhodnom období na území Veľkej Británie 5 rokov a 11 mesiacov, orientáciou žalobcu na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania žalobcu na území Veľkej Británie, žalobca v posudzovanom období nepracoval vôbec na území Slovenska, zatiaľ na území Veľkej Británie pracoval v dvoch pracovnoprávnych pomeroch (od 22. 03. 2016 do 30. 11. 2017 a od 11. 12. 2017 do 06. 06. 2019), boli závery žalovaného o centre záujmov žalobcu vo Veľkej Británii za plne odôvodnené.
13. Námietku žalobcu, v zmysle ktorej žalovaný dospel k zistenému skutkovému stavu, keď neprihliadal na dôkazy, ktoré žalobkyňa označila v odvolaní, správny súd poukazuje na to, že žalovaný premietol žalobcom predložené dôkazy do svojich skutkových zistení, keď uviedol, že žalobca podal daňové priznanie z príjmu na území SR, vracal sa na územie SR k matke, mal na Slovensku trvalý pobyt a mal tu zriadený účet, čo sa uvádza aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný správny orgán však celkovú dĺžku pobytu, orientáciu žalobcu na britský pracovný trh, vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie vyhodnotil ako silnejšie než ostatné žalobcom uvádzané skutočnosti.
14. Námietku žalobcu, ktorý uviedol, že na území Veľkej Británie neplánovať zostať dlhodobo, pričom žalovaný mal skúmať jeho úmysel vrátiť sa na územie SR, správny súd vyhodnotil túto námietku ako irelevantnú. V zmysle citovaného ustanovenia čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1 nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré viedli k presťahovaniu. Správny súd udáva, že v konaní žalobcu o dávku v nezamestnanosti nebolo posúdené zachovanie jeho väzieb na území SR v zmysle citovaného čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ viac rokov situáciu žalobcu, stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie, jednoznačne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov v posudzovanom období na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením relevantných kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebolo dôvodné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu.
15. Pokiaľ žalobca poukazuje v žalobe na jednotlivé rozhodnutia krajských súdov na podporu svojich tvrdení k uvedenému správny súd uvádza, že správny súd nie je viazaný jednotlivými rozhodnutiami krajských súdov, naviac za situácie ak súhrn posudzovaných skutočností ale aj celkový skutkový stav, z ktorého ten ktorý krajský súd vychádzal, nebol totožný ako skutkový stav v danej veci.
16. Žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Aj podľa názoru správneho súdu zo zistených skutočností a okolností veci vyplýva, že žalobca počas posledného zamestnávania zvyčajne býval vo Veľkej Británii a žalobca si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmu vo Veľkej Británii, kde sa počas výkonu zamestnania dlhodobo zdržiaval, býval v podnájme, trávil pracovný aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane. Na tomto závere nemôže nič zmeniť a ani skutočnosť, že sa žalobca pravidelne vracal na Slovensko, kde žila jeho matka a sestra, mal tu trvalý pobyt a ani skutočnosť, že žalobca mal vedený účet na Slovensku.
17. Správny súd je toho názoru, že pri aplikácii základného nariadenia je potrebné postupovať v súlade s jeho cieľom, ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pokiaľ by v prípade žalobcu mu bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných prostriedkov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom skončili zamestnanie. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie a prípadne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie SR.
18. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Žalovaná vec správne právne posúdila, pričom sa náležite vysporiadala s odvolacími námietkami žalobkyne, svoje rozhodnutie náležite odôvodnila. Na základe skutkových zistené a najmä právnym názorom Najvyššieho súdu SR správny súd dospel k záveru, že v danom prípade nie dané podmienky pre zhrušenie rozuhodnutia žalovaného, preto ako nedôvodnú žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol.
18. Nakoľko v konaní úspešná žalovaná si neuplatnila nárok na náhradu trov konania, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 133, ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (§ 439, ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 440, ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote 1 mesiaca, od doručenia rozhodnutia krajského súdu, subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom (§ 449, ods. 1). Tieto povinnosti neplatia, ak ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 6, ods. 2, písm. c/).