Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4Sa-7-2020.pdf
PDF · 103.29 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sa/7/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: U. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bývajúceho N., U. M., bez dokladu totožnosti, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BB2-9-004/2020-SK zo dňa 23.04.2020 takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalované Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB2-9-004/2020-SK zo dňa 23.04.2020 ako odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj: „zákon o správnom konaní“) preskúmalo odvolanie žalobcu U. M., nar.: XX.XX.XXXX proti rozhodnutiu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, č.: PPZ-HCP-BB8-18-015/2019-AV zo dňa 19.11.2019 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým bol účastník konania administratívne vyhostený podľa § 77 odsek 1, z dôvodu uvedeného v ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) a zároveň podľa § 80 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Policajný útvar neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Vyššie označeným rozhodnutím žalovaného bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdené a odvolanie účastníka konania v plnom rozsahu zamietnuté.
2. V dôvodoch rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca bol administratívne vyhostený z dôvodu uvedeného v § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt.
3. Ďalej uviedol, že účastník konania v správnom konaní k svojim osobným pomerom vypovedal, že je slobodný a bezdetný, a z U. do Európy sa rozhodol odísť z dôvodu zabezpečenia si lepšieho života. V máji 2019 odišiel z domovskej krajiny do Istanbulu v Turecku a vlakmi a autobusmi neskôr do Grécka, kde ho zadržala polícia, ktorá mu odobrala cestovný doklad a repatriovala ho do Turecka. Z Turecka utiekol a cez Albánsko, Kosovo a Srbsko sa dostal do Maďarska, kde sa ukryl do nákladného
vlaku, ktorým chcel ísť do Bratislavy a odtiaľ do Rakúska. Nastúpil na zlý vlak, nemal mapy, mal vybitý telefón a po vystúpení z vlaku ho zadržala hliadka Policajného zboru Slovenskej republiky. Výslovne uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Rakúska republika, v ktorej chce požiadať o azyl, a na územie Slovenskej republiky vstúpil len za účelom tranzitu do cieľovej krajiny. Vyhlásil, že je si vedomý toho, že na Slovensku sa zdržiava neoprávnene, nemá tu žiadnych rodinných príslušníkov, nemá udelený pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si ubytovania a na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Opakovane zdôrazňoval, že sa chce dostať do Rakúska, ktoré je jeho cieľovou krajinou. Správny orgán prvého stupňa sa následne zaoberal otázkou rešpektovania súkromného rodinného života účastníka konania v zmysle čl. 3 a 8 Dohovoru č. 209/1992 Z. z. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte aj: „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,“ resp. „Dohovor“) a nezistil žiadne dôvody brániace vyhosteniu účastníka konania. Zo strany prvostupňového správneho orgánu bola účastníkovi konania daná možnosť požiadať o poskytnutie právnej pomoci, ako aj možnosť požiadať o dobrovoľný návrat prostredníctvom Medzinárodnej organizácie pre migráciu (ďalej aj: „IOM“), túto možnosť však nevyužil a o dobrovoľný návrat nežiadal. Následne prvostupňový správny orgán na základe vyhodnotenia zistených skutočností rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia Slovenskej republiky, pričom zohľadnil závažnosť porušenia jednotlivých právnych predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu právnych predpisov.
4. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal účastník konania prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie, ktorým žiadal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení zrušiť ako nezákonné a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa je vo výroku neurčité a nezrozumiteľné a vzhľadom na skutočnosť, že dňa 27.11.2019 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, žiadal o prerušenie konania. K tejto skutočnosti sa žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí vyjadril tak, že vo veci azylu bol kompetentný rozhodovať Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, preto rozhodnutím vydaným dňa 13.01.2020 pod č.: PPZ-HCP-BB2-9-001/2020-SK bolo prerušené konanie vo veci odvolania voči rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa o administratívnom vyhostení žalobcu a o uložení zákazu jeho vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov až do doby vyriešenia predmetnej predbežnej otázky, ktorou bolo udelenie, resp. neudelenie azylu. Žalovaný obdržal dňa 14.04.2020 z Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnutie č. MU-PO-253-28/2019-Ž zo dňa 10.02.2020, ktorým bolo konanie vo veci žiadosti účastníka konania o udelenie azylu v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o azyle zastavené z dôvodu, že účastník konania dňa 06.02.2020 vyhlásil, že svoju žiadosť o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky berie v celom rozsahu späť a nežiada o udelenie azylu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.02.2020. Následne preto žalovaný pokračoval v odvolacom konaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. V odvolacom konaní sa zameral na skutočnosť, či prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či spoľahlivo zistil skutkový stav veci, a či napadnuté rozhodnutie obsahuje predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané na základe zákonnosti a vecnej správnosti.
5. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zdôraznil, že účastník konania nepredložil žiaden cestovný doklad, platné schengenské vízum a ani platné povolenie na pobyt vydané niektorou krajinou Schengenského priestoru, a zároveň preverovaním účastníka konania v informačných systémoch policajného zboru bolo zistené, že tento nemá povolený žiaden pobyt na území Slovenskej republiky, ani v žiadnom štáte Schengenského priestoru. Bolo preto nesporne zistené, že na území Slovenskej republiky sa zdržiava neoprávnene, čo potvrdil aj samotný účastník konania v Zápisnici o podaní vysvetlenia spísanej na prvostupňovom správnom orgáne dňa 19.11.2019 č.: PPZ-HCP- BB8-18-013/2019-AV. V tejto zápisnici zároveň opísal chronológiu cesty z domovskej krajiny až na územie Slovenskej republiky, čím sa doznal k viacnásobnému nelegálnemu prekročeniu štátnych hraníc viacerých štátov. Správny orgán mal preto v celom rozsahu preukázané, že účastník konania neoprávnene vstúpil a zdržiaval sa na území Slovenskej republiky, čím v zmysle platných ustanovení zákona o pobyte cudzincov administratívnemu orgánu vznikla zákonná povinnosť rozhodnúť o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky a zakázať mu vstup na jej územie, ako aj na územie ďalších krajín Európskej únie.
6. K odvolacej námietke účastníka konania, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože vo výroku je neurčité a nezrozumiteľné, žalovaný uviedol, že výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa obsahuje všetky obligatórne náležitosti, a rozhodnutie obsahuje aj dostatočné odôvodnenie a poučenie o odvolaní, teda odôvodnenie rozhodnutia poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Zároveň poukázal na to, že policajný útvar neurčí v rozhodnutiu o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie cudzinca, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť. Účastník konania podľa žalovaného svoju totožnosť počas kontroly nepreukázal žiadnym hodnoverným dokladom a prvostupňový správny orgán lustráciou v informačných systémoch policajného zboru zistil, že tento nemá udelený žiaden druh pobytu na území Slovenskej republiky, či iného členského štátu, preto pristúpil k vydaniu rozhodnutia bez určenia lehoty na vycestovanie, nakoľko mal za to, že bol naplnený dôvod na jej neurčenie. K takémuto záveru správny orgán dospel aj na základe tej skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny bol zaistený podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov.
7. V rozhodnutí žalovaný ďalej konštatoval, že žalobca nepožiadal o dobrovoľný návrat do domovskej krajiny a v plnom rozsahu sa stotožnil aj s postupom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý uložil účastníkovi konania v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov, pričom označené ustanovenie zákona umožňuje uložiť zákaz vstupu v intervale jedného až piatich rokov. Účastníkovi konania bol uložený zákaz vstupu v spodnej hranici zákonného rozpätia, s čím sa žalovaný stotožnil.
8. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe zo dňa 08.06.2020 žiadal prostredníctvom právnej zástupkyne rozhodnutie žalovaného zrušiť, ako aj zrušiť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie administratívneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo aj podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (t.j. uplatnil zrušovacie dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/, g/ zákona č. 162/2015 Z.z. - Správneho súdneho poriadku).
9. Žalobca predovšetkým namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu je nezákonné, pretože je vo výroku nezrozumiteľné a neurčité. V tej súvislosti zdôraznil, že výraz „všetkých členských štátov“ tak, ako je uvedený v prvostupňovom rozhodnutí robí rozhodnutie o vyhostení žalobcu a o uložení zákazu pobytu nezrozumiteľným. Naviac žalovaný urobil svoje vlastné rozhodnutie nezrozumiteľným tým, keď označil účastníka konania ako bývajúceho v „N.“ a vo výroku rozhodnutia v jednej časti uvádza, že ide o „štátneho príslušníka U. M.“ a na iných miestach výroku uvádza, že ide o „štátneho príslušníka U. kráľovstva,“ teda neexistujúceho štátu.
10. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 03.08.2020 k správnej žalobe túto navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vyjadrení veľmi podrobne zopakoval argumentáciu týkajúcu sa zisteného skutkového stavu ohľadom pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky, ako aj jeho žiadosti o udelenie azylu zo dňa 27.11.2019 a v celom rozsahu sa odvolal aj na právne závery vyplývajúce z preskúmavaného rozhodnutia. K jednotlivým žalobným dôvodom uplatneným v správnej žalobe uviedol, že ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov výslovne uvádza, že: „v rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,“ teda výrok rozhodnutia zodpovedá zneniu označeného ustanovenia zákona. Ďalej žalovaný zdôraznil, že v preskúmavanom rozhodnutí nedošlo k chybe v uvedení mena účastníka konania, jeho priezviska a ani dátumu narodenia, t.j. pri hlavných identifikátoroch osoby, preto neexistuje pochybnosť o totožnosti žalobcu. Podľa žalovaného zámenu názvu U. za U. možno považovať iba sa zrejmú nesprávnosť v písaní, s dôrazom na to, že svojou povahou ide o technickú chybu formálneho charakteru, ktorá nemení zmysel a obsah rozhodnutia.
11. Vo vyjadrení žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky a Schengenského priestoru s jediným cieľom a zámerom vlastného prospechu a zabezpečenia si lepšieho života, ide u neho o nelegálnu ekonomickú migráciu s cieľom získania azylu v krajinách západnej Európy, avšak nie na území Slovenskej republiky, čo potvrdil žalobca tým, že podanú žiadosť o udelenie azylu vzal späť.
12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného replikou nevyjadril napriek tomu, že vyjadrenie spolu s výzvou zo dňa 23.03.2021 boli právnej zástupkyni žalobcu preukázateľne doručené dňa 06.04.2021.
13. Správny súd v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 206 a nasledujúcich Správneho súdneho poriadku (SSP) konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania podľa § 182 ods. 1 písm. g/ spojení s § 105 ods. 2 písm. a/ SSP, procesným postupom podľa § 107 ods. 2 SSP a vo veci rozhodol podľa § 240 SSP tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.
14. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č.: PPZ-HCP-BB2-9-004/2020-SK zo dňa 23.04.2020, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č.: PPZ-HCP-BB8-18-015/2019 zo dňa 19.11.2019, ktorým bol účastník konania, t.j. žalobca U. M., nar.: XX.XX.XXXX administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodov uvedených v § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Zároveň podľa § 83 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie s tým, že podľa § 55 ods. 2 zákona o správnom konaní prvostupňový správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania voči rozhodnutiu.
15. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
16. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
17. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
18. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa ods. 1 a ods. 2 písm. b/ až i/ na 1 rok až 5 rokov.
19. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt, alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
20. Podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie členským štátom členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky, iný štát, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o európskom hospodárskom priestore, a Švajčiarska konfederácia, na účely § 30 a § 51-57 sa členským štátom rozumie len členský štát Európskej únie okrem Slovenskej republiky.
21. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar neurčí v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88.
22. Podľa § 206 ods. 1 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.
23. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
24. Správny súd poukazuje na žalobcom formulované žalobné dôvody, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné, pretože je vo výroku nezrozumiteľné a neurčité a podľa tvrdenia žalobcu došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
25. Žalobca predovšetkým namietal, že správny orgán prvého stupňa v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu mu uložil zákaz vstupu „na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov po dobu dvoch rokov.“ Podľa žalobcu výraz „všetkých členských štátov“ tak, ako je uvedený v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa robí rozhodnutie o vyhostení žalobcu a o uložení zákazu pobytu nezrozumiteľným. K tomu správny súd uvádza, že túto námietku žalobcu nepovažuje za dôvodnú, pretože ako dôvod pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia nepovažuje skutočnosť, že administratívny orgán vo výroku rozhodnutia použil slovné spojenie, ktorého formulácia je uvedená v § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov konkrétne: „V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov.“ Aj keď je pravdou, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozhodnutia žalovaného neobsahuje citáciu § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, kde je výslovne uvedená definícia slovného spojenia „členský štát“ pre potreby zákona o pobyte cudzincov, v danom prípade však ide o označenie množiny krajín, do ktorých sa okrem Slovenskej republiky žalobcovi zakazuje vstup, pričom špecifikácia krajín, ktorých sa to týka vyplýva priamo zo zákona. Za takéhoto stavu správny súd nepovažoval pochybenie administratívneho orgánu, ktorý v odôvodnení tak prvostupňového, ako aj preskúmavaného rozhodnutia neuviedol označené ustanovenie zákona za také pochybenie, ktoré by malo mať za následok zrušenie rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.
26. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa chybného označenia jeho bydliska, ako aj štátnej príslušnosti, ak namiesto správneho slovného spojenia „U.“ bolo žalovaným použité slovné spojenie označujúce neexistujúci štátny útvar „U. M..“ Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa takéto chybné označenie neobsahuje a vo výroku je účastník správneho konania, t.j. žalobca v tomto konaní označený všetkými správnemu orgánu prvého stupňa známymi identifikačnými údajmi. V rozhodnutí žalovaného je nesprávny údaj o bydlisku žalobcu uvedený v jeho záhlaví a nesprávny údaj o štátnej príslušnosti vo výroku rozhodnutia. Ostatné identifikačné údaje žalobcu sú uvedené správne s tým, že výrok rozhodnutia žalovaného priamo odkazuje na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, kde identifikačné údaje žalobcu sú uvedené správne a správne je uvedená aj krajina, do ktorej má byť vyhostený. Aj z ostatného obsahu tak rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca je štátnym príslušníkom U. M.. Pochybenie žalovaného preto možno vnímať iba ako zrejmú nesprávnosť v písaní, ktorá je technickou chybou formálneho charakteru, bez dôsledku na zmenu zmyslu alebo obsahu rozhodnutia.
27. Vzhľadom na tieto podstatné skutočnosti po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania správny súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené žalobné dôvody nie sú opodstatnené. Pri
neformálnom posúdení správnej žaloby v zmysle § 206 ods. 3 SSP súd nezistil ani žiadne také pochybenia v procesnom postupe administratívneho orgánu, prípadne v jeho rozhodnutí, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Za takejto situácie správny súd vyhodnotil, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto žalobu rozsudkom podľa § 240 SSP zamietol.
28. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že právo na ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému voči žalobcovi nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak nemá sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.