Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_29C-63-2017.pdf
PDF · 178.61 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-12C/209/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
I. súd V. II sudkyňou R. Y. v spore žalobcu: S. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX V., práv. zast.: E. kancelária T.. R.. R. V. Z.., so sídlom Ku T. 4, XXX XX V., proti žalovanému: L. republika, v mene ktorej koná Y. vnútra L. republiky, so sídlom T. 2, F., o zaplatenie X.XXX,XX € s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. A. je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu X.XXX € a to do X dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.
K.. A. má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
X.Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa XX.XX.XXXX domáhal prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaplatenia peňažnej náhrady vo výške XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. X písmeno b) L. XXXX/XX/ES, ktorá ku dňu podania žaloby predstavovala sumu X.XXX,XX €.
X.V žalobe žalobca uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia smernice X. únie L. republikou - Y. vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. V žalobe okrem iného uviedol, že právomoc súdu v prejednávanej veci je podľa § 25 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z. z. v spojení s ust. § 7 ods. X I. (teraz § 3 Z., pozn. súdu). G. tiež, že je príslušníkom Q. a záchranného zboru SR, ktorý vykonáva štátnu službu v V. na T. č. 4, kde došlo k vzniku škody. A. je L. republika, ktorý koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice EÚ alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy. A. právomoci Y. vnútra SR, týkajúce sa Q. a záchranného zboru, upravuje ust. § 11 písm. c ) zákona XXX/XXXX Z.z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Y. vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. K predbežnému prejednaniu nároku podľa § 15 zák. č. XXX/XXXX Z.z. uviedol, že k tomuto nedošlo vzhľadom na právnu povahu a charakter veci. A. si uplatňuje náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, čo malo za následok porušenie práva garantovaného úniovým právom, a to práva na XX-hodinový pracovný čas podľa čl. X písm. b) L. XXXX/ XX/ES (ďalej aj „smernica“). V tomto smere citoval z rozsudku L. dvora X. únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo veci S. (C-XXX/XX) s tým, že smernica má priamy účinok, keďže priznáva práva jednotlivcom a právo EÚ bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá podriaďuje právo pracovníka zamestnaného vo verejnom sektore
podmienke, aby o dodržiavanie čl. X písm. b) L. požiadal svojho zamestnávateľa. V rámci pracovného vzťahu musia byť zamestnanci považovaní za slabšiu stranu a vzhľadom na to by mohli byť odradení od uplatňovania svojich práv, keďže by ich to mohlo vystaviť opatreniam zo strany zamestnávateľa. W. ide o uplatňovanie nároku na náhradu škody priznaného úniovým právom, bola by v rozpore s úniovým právom aplikácia právnej úpravy § 15 a XX zák. č. XXX/XXXX Z.z.. V popise skutkových okolností žalobca znova zopakoval, že ide o uplatnenie nároku škody v dôsledku porušenia práva D.. M. pracovný čas žalobcu sa skladá zo XX,X hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje X,X hodinová pohotovosť (t.j. XX hodinové zmeny). L. takto „naskladaného“ týždenné pracovného času prekračuje XX hodín. T. na to, že pracovnoprávne vzťahy vrátane dovoleného rozsahu týždenného pracovného času tvoria predmet úpravy práva D., ktoré určuje dĺžku pracovného času XX hodín. R. prekročenie členským štátom EÚ zakladá jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto prekročením zakladá právo na náhradu spôsobenej škody pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná u žalobcu. K úniovej úprave pracovného času zamestnancov poukázal na L. XX/XXX/ES a L. XXXX/XX/ ES X. parlamentu a C.. K. základným cieľom je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného odpočinku, primeraných prestávok v práci, ako aj stanovením maximálneho týždenného pracovného času. T. čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín. M. článok ukladá členským štátom zabezpečiť, aby maximálny týždenný pracovný čas neprekračoval XX hodín. V prípade niektorých povolaní, napríklad lekárov alebo hasičov, vyvstala otázka, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov. V prípade hasičov túto otázku riešil SD EÚ tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším riadnym pracovným časom nesmie prekročiť maximálny pracovný čas. A. citoval z rozsudku SD EÚ vo veci C-XXX/XX S.. T. u lekárov prijal SD EÚ v rozsudku C-XXX/X J. U. záver, že pracovná pohotovosť sa musí považovať za pracovný čas v zmysle L. XX/XXX/ES. C. záver vyslovil SD EÚ aj v rozsudku C-XXX/XX T. u lekárskych záchranárov. Z prístupu SD EÚ vyplýva, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe je skutočnosť, že pracovník je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom. V. pracovného času teda nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi. Z uvedených rozsudkov SD EÚ vyplýva, že členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES tak, že by XX hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne ho nejakým spôsobom obmedzovali. Y. okrem iného k prebratiu L. XXXX/XX/ES žalobca uviedol, že aj keď príloha č. X A. o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že táto L. bola prevzatá, znenie niektorých ustanovení zákona tomu nenasvedčuje. A. ustanovenie A. o hasičskom zbore neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. V tomto smere sa uvedený zákon ako lex specialis odlišuje od § 96 A. práce, ktorú smernicu zohľadňuje. G. § 96 A. práce sa na otázku právnej kvalifikácie pracovnej pohotovosti príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. A. poukázal na § 85, §86 a § 92 A. o hasičskom zbore, pričom podľa žalobcu z týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa A. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť služobného času jeho príslušníkov, nakoľko „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ G. skutočnosť potvrdzuje aj § 97 A. o hasičskom zbore, ktorý úhrnným výpočtom uvádza činnosti a okolností vykonávanie a/alebo trvanie ktorých sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. L. pohotovosť však medzi nimi uvedená nie je. M. právna kvalifikácia sa premieta aj do finančného odmeňovania služobnej pohotovosti hasičov, ktorý nemá povahu služobného platu. G.. § 103 A. o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1, za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. T. ust. § X22 ods. 1 A. o hasičskom zbore, ak je jeho príslušníkovi podľa ust. § 92 ods. X určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. T. žalobcu žalovaný do A. o hasičskom zbore neprebral ustanovenia L. č. XXXX/XX/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich služobnej doby, a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v služobnej dobe. G. pochybenie nemá len abstraktný význam, pretože podľa práva D. takáto situácia príslušníkom hasičského zboru spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. R. podstata spočíva v tom, že v prípade posúdenia pracovnej pohotovosti ako súčasti týždennej služobnej doby hasičov bude ich týždenná služobná doba pravidelne prekračovaná, čím dochádza k porušeniu čl. X ods. X písm. b) L. XXXX/XX/ES. T. týždennej služobnej doby hasičov v dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť, zakladá porušenia čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES a zakladá jej zodpovednosť na náhradu takto spôsobenej škody. Je tomu
tak preto, že povinnosť na náhradu škody platí v prípade každého poručenia práva D. členským štátom bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. U. na prednosť práva D. pred vnútroštátnym právom je preto akákoľvek odlišná právna kvalifikácia tejto situácie podľa vnútro štátneho práva irelevantná. Y. žalobca uviedol, že čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť presne vymedzený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a sleduje stanovenie maximálnej hranice týždenného pracovného času XX hodín, vrátane nadčasov. Y. uviedol, že túto formuláciu potvrdzuje X. vo veci S. bod XX , C-XXX/XX, kde je uvedené, že čl. X písm. b) smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, pričom ide o právo na XX hodinový pracovný čas aj pre žalobcu, ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia čl. X smernice v dôsledku, že jeho pracovná pohotovosť sa mu nezapočítava do pracovného času s následným vznikom škody. R. nezapočítanie vylúčené právom únie má za následok, že v prípade jej kvalifikácie podľa tohto práva žalobca pracoval týždenne dlhšie ako XX hodín, čím došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. X písm. b) L. XXX/XX/ES. T. ide o uplatnenie práva na náhradu škody, ako aj spôsob jej výpočtu, samotná L. XXXX/XX/ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva D. v tejto oblasti je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy D. má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. T. ide o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva D. jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho unijných práv. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. W. sa žalobca v žalobe zaoberal rozobratím príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , spôsobom a rozsahom náhrady škody, lehotami, výpočtom náhrady škody spôsobenej verejným orgánom za porušenie práva únie, kde uviedol, že je vecou orgánu, ktorý rozhoduje o náhrade škody, či v danom prípade prizná náhradu alebo udelenie náhradného voľna. V okolnostiach prípadu tiež poukázal na to, že už vyše troch rokov pracuje žalobca v priemere XX hodín týždenne, žalobca tak odpracuje každý týždeň X hodín nad limit stanovený a povolený právom D., čo pri priemernom počte týždňov XX,XXX je to XXX,X hodín do roka a za posledné tri roky to predstavuje XXXX,XX odpracovaných hodín nad právom D. povolený týždenný limit služobného času. Na základe uvedeného žiadal žalobca o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody. T. citovanej judikatúry (bod XX rozsudku X. vo veci C XXX/XX G-S.) škoda vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že v rozpore s právom D. bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinok, na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný právom D. dodržaný. C. zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa § 1X2 ods. 2 písm. a) A. formou doplatku vo výške XX % (XX % - XX %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. A. zdôraznil, že neuplatňuje si voči žalovanému mzdový nárok podľa § 122 A., ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva a pre určenie výšky škody použil spôsob výpočtu upravený zákonom o Q. a záchrannom zbore, nakoľko je „najbližšie“ k právnym a faktickým okolnostiam jeho veci. T. spôsob výpočtu výšky náhrady spôsobenej škody bol použitý aj v prípade G. S..
X.Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX, resp. XX), kde okrem iného uviedol, že žalovaným je L. republika, preto miestna príslušnosť všeobecného súdu bude určená súdom, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo (§ 17 Z.). G., že ak žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice, túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. G., že skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je nesprávna transpozícia a aplikácia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Y. vnútra SR, a teda mieste príslušným súdom je okresný súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu a aplikáciu namietanej smernice svoje sídlo. A. navrhol, aby bola vec postúpená na I. súd F. I, t.j. podľa žalovaného, na súd miestne príslušný v zmysle § 17 Z..
X.V podaní doručenom súdu dodatočne dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) žalovaný citoval ust. § X5 ods. 1 a § 16 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., pričom uviedol, že nie je možné sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že jeho nárok nebolo potrebné vopred predbežne prerokovať, nakoľko v zmysle ním cit. rozhodnutia L. dvora EÚ vo veci č. C-XXX/XX je povinnosťou využiť všetky opravné prostriedky v rozpore s právom D. v prípadoch žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva D.. G., že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody svojou podstatou nie je opravným prostriedkom, ale vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. T. žalovaného je tiež tvrdenie žalobcu, že súdne uplatňovanie nároku nemôže byť podmienené, príp. obmedzené ustanoveniami vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu EÚ, v rozpore s objektívnym právom. G., že žalobcovi v podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v prípade, ak sa domnieva, že bol poškodený na svojich právach konaním alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy v prejednávanej veci nič nebránilo. M. žalobcu o tom, že vyžadovanie takéhoto úkonu je v rozpore s úniovým právom, považoval žalovaný za účelové. U. predpisy upravujú presný a konkrétny postup, akým sa môže osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bolo zasiahnuté do jej práv domáhať škody, príp. nemajetkovej ujmy. V splnení tejto hmotnoprávnej podmienky žalobcovi nebráni žiadna skutočnosť, ani žiadny reálny dôvod. T. prerokovanie nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného je procesnou podmienkou uplatnenia nároku poškodeného na vecne a miestne príslušnom súde a aj to iba v rozsahu a z titulu, aký bol predbežne prerokovaný. U. ku skutočnosti, že žalobca uplatňuje náhradu škody titulom zákona č. XXX/XXXX Z.z., pričom tento svoj nárok predbežne písomne neprerokoval, mal žalovaný za to, že nie sú podmienky na to, aby vo veci mohol súd konať a navrhol konanie zastaviť. Y. žalovaný vo svojom vyjadrení poukazoval na podmienky priznania náhrady škody, pričom okrem iného uviedol, že prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je v zmysle zákona č. XXX/XXXX Z.z. nesprávny úradný postup, ktorý je upravený v ustanovení § 9 tohto zákona, alebo nezákonné rozhodnutie, ktoré sa posudzuje podľa ust. § 6. Na to, aby bol naplnená prvý predpoklad v prípade, ak žalobca namieta nesprávny úradný postup, je nutné, aby na to príslušný orgán konštatoval nesprávny úradný postup. Q. postup orgánu verejnej správy neprínaleží súdu, konajúcemu v občianskom konaní, ale len a výslovne zo všeobecne záväzných právnych predpisov vyplývajúcemu orgánu. G., že v prípade, ak žalobca namieta nezákonné rozhodnutie, musí existovať rozhodnutie zodpovedného orgánu, ktoré po nadobudnutí právoplatnosti bolo rušené pre nezákonnosť. V tejto súvislosti poukazoval žalovaný na to, že v prejednávanej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup ani nebolo žiadne právoplatné rozhodnutie zrušené ako nezákonné. Y. žalovaný uviedol, že druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody. G., že žalobca tvrdí, že spôsobom, akým mu boli stanovované služby, došlo k porušeniu práva EÚ. L. nároky odvodzuje od akéhosi matematického vzorca, prepočtu, avšak nie od reálnych skutočností. T. žalovaného je vylúčené, aby žalobca za obdobie troch rokov odpracoval každoročne presne rovnaký počet hodín, mal za obdobie troch rokov každý mesiac presne tú istú mzdu, čerpal v období troch rokov v každom roku v tie isté dni dovolenku v rovnakom počte dní, nebol za obdobie troch rokov ani raz práceneschopný, a pod. Y. stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktorév služobnom úrade Y. vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. A. mal za to, že nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. A. uviedol, že zo samotnej žaloby vyplýva, že služobná pohotovosť je žalobcovi vždy určená iba v noci v čase cca od XX.XX hod. do cca X.XX hod. A. preto nie je zrejmé, ake činnosti by v danom čase vykonával s rodičmi, rodinou, v rámci svojich záujmov a pod. A. mal tiež za to, že žalobný návrh je zmätočný, neurčitý a nezrozumiteľný. A. preto navrhol, aby súd vyzval žalobcu na doplnenie neúplného, nekonkrétneho a nezrozumiteľného návrhu, alternatívne navrhol, aby po vysporiadaní sa s námietkou miestnej príslušnosti vznesenej žalovaným, žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.
X.Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním doručenom súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) tak, že uviedol, že základným znakom vyjadrenia žalovaného je tvrdenie, že vo veci žalobcu je potrebné v plnom rozsahu aplikovať ustanovenia zákona č. XXX/XXXX Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci napriek tomu, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody vyplývajúci z porušenia jeho úniového práva, ktorý si uplatňuje v konaní pred vnútroštátnym súdom. A. túto skutočnosť vôbec nebral do úvahy, keďže vôbec neskúmal vzťah A. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci s úniovým právom a nezaoberal sa jeho právnymi účinkami v kontexte súdneho konania vo veci žalobcu. T. na to, že sa voči žalovanému domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením jeho úniového práva nesprávnou transpozíciou smernice EÚ do slovenského právneho poriadku v zmysle § 4 ods. X písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. K povinnosti predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa zákona č. XXX/ XXXX Z. z. žalobca uviedol, že na rozdiel od ostatných ustanovení § 3 a X zákona č. XXX/XXXX Z. z. ide v danom prípade o uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody, ktoré mu vzniklo porušením jeho práva garantovaného úniovým právnym poriadkom následkom a prostredníctvom nesprávnej transpozície L. XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku. R. sa o právo na XX hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES. W. jeho porušenia L. republikou vznikol žalobcovi z úniového
práva nárok na náhradu takto vzniknutej škody pred súdnym orgánom členského štátu. Y. žalobca opätovne poukázal na rozsudok X. vo veci G. S. (C-XXX/XX), z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o nárok jednotlivca na náhradu škody spôsobenej členským štátom EÚ, súdne uplatnenie nároku na jej náhradu nemôže byť podľa vnútroštátneho práva podmienené povinnosťou poškodeného obrátiť sa so svojim nárokom najprv na zamestnávateľa a až v prípade neúspechu na súdny orgán. V dôsledku takéhoto postupu by sa orgánom dotknutého členského štátu dovoľovalo, aby povinnosť dbať o dodržiavanie úniového pravidla bola prenesená na jednotlivcov. T. takúto situáciu vytvárajú ust. § 15 a XX zákona č. XXX/XXXX, nakoľko nepodaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zamestnávateľovi sa žalobcovi upiera právo na súdne uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej porušením jeho úniového práva. V dôsledku toho nastal stav podmienečného súdneho uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením jeho úniového práva napriek tomu, že takúto podmienku jeho uplatňovania úniové právo nepozná a preto ani neupravuje. A. ďalej poukázal na to, že o nároku na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom majú rozhodovať súdne orgány a nie zamestnávatelia, u ktorých sa nestranný a objektívny prístup nedá automaticky očakávať. Y. žalobca poukázal na to, že nakoľko v členských štátoch únie platí, že v prírode obsahovo odlišných ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku má prednosť úniové právo v znení a výklade L. dvora EÚ, žalobca mal za to, že vzhľadom na uvedené a povahu nároku na náhradu škody, nebolo jeho povinnosťou vyčerpať procesný postup podľa § X5 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX, a že sú splnené všetky procesné podmienky pre konanie na súde. K podmienkam priznania náhrady škody žalobca opätovne uviedol, že základnou skutočnosťou, o ktorú opiera tvrdenie o porušení svojho práva podľa čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES a následný nárok na jej náhradu je nedostatočná transpozícia L. XXXX/XX/ ES do A. o hasičskom a záchrannom zbore, nakoľko doba ich služobnej pohotovosti sa podľa zákona nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. W. povinnosť takúto pohotovosť započítať do týždenného pracovného času L. republike ukladá právo D. v znení judikatúry L. dvora EÚ a nakoľko k takejto praxi sa L. republika nepripojila, vznikla žalobcovi - príslušníkovi Q. zboru SR škoda a nárok domáhať sa jej náhrady pred súdom. Y. žalobca okrem iného uviedol, že konanie o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nepredpokladá individuálny nezákonný postup alebo nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu podľa zákona č. XXX/ XXXX Z.z., nakoľko výsledok transpozície má povahu všeobecne záväzného právneho aktu členského štátu. R. prostredníctvom sa má vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu dosiahnuť výsledok požadovaný smernicou (t.j. v danom prípade XX hodinový týždenný pracovný čas aj pre pracovníkov verejného sektoru) Z uvedeného dôvodu by sa aplikácia uvedených ustanovení zákona č. XXX/XXXX Z.z. (na ktoré sa odvoláva žalovaný vo svojom vyjadrení) ocitla v rozpore s úniovým právom, nakoľko žalobcovi by znemožnila uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej porušením jeho úniového práva L. republikou nesprávnou transpozíciou smernice, pričom k odopretiu jeho práva by došlo za situácie, kedy boli všetky úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu naplnené. K. o podmienky stanovujúce, že cieľom porušenej právnej normy únie bolo priznať jednotlivcom práva - porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné, a že medzi porušením normy a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. V takýchto prípadoch sú všeobecné súdy členských štátov EÚ zaviazané konať tak, aby zabezpečili plnú účinnosť úniového práva a to aj napriek vnútroštátnej úprave, ktorá by takúto činnosť obmedzovala, či dokonca vylučovala. K vyjadreniu žalovaného žalobca tiež uviedol, že predmetom súdneho konania nie je nevyplatenie finančnej odmeny za vykonanú prácu žalobcu, ale ide o to, že jeho služobná povinnosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času predpísaného úniovým právom (XX hodín), čím dochádza reálne k jeho prekračovaniu a v dôsledku toho k porušeniu práva žalobcu podľa čl. X písm. b) L. XXXX/XX/ES. M. porušenie úniového práva nesie so sebou nárok na náhradu spôsobenej škody a takýto nárok je predmetom žaloby.
X.Ďalším podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) žalobca okrem iného uviedol, že sa obrátil na súd so žalobou na náhradu škody spôsobenej L. republikou - Y. vnútra SR v dôsledku porušenia úniového práva prostredníctvom nedostatočnej transpozície smernice EÚ XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku. W. transpozícia smernice mala za následok nerešpektovanie úniového práva žalobcu L. republikou na XX hodinový týždenný pracovný čas v dôsledku čoho vznikla škoda. L., ktorá zakladá uplatnené právo je vznik škody žalobcovi ako dôsledok porušenia jeho úniového práva L. republikou nesprávnou transpozíciou smernice, pričom úniové právo s touto skutočnosťou pripája nárok na jej náhradu, ktorú je možné uplatňovať pred súdom členského štátu EÚ. W. takáto škoda vznikla žalobcovi v mieste výkonu jeho služobnej činnosti v V., súdom miestne príslušným podľa ust. § 17 Z. je I. súd V. II, na ktorý sa so svojou žalobou aj obrátil.
X.Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) sa okrem iného vyjadril aj k transpozícii smernice XXXX/XX/ES a k čl. X ods. X a čl. X smernice. Čl. X ods. X smernice upravuje pojem pracovný čas, ktorým podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zahŕňa pracovný čas, prácu nadčas, ako aj pracovnú pohotovosť na pracovisku. A. čl. X ods. X smernice bol transponovaný v štvrtej hlave zákona č. XXX/ XXXX Z.z., a to v § 85 a nasl. Z citovaných §§ 85 ods. X, XX ods. X až X a XX ods. X zák. č. XXX/ XXXX žalovaný vyvodil, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom pomere sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby. A. poukázal na rozdiel medzi nariadenou a určenou služobnou pohotovosťou, pričom táto úprava rozhodne nepopiera, že služobná pohotovosť je výkonom štátnej služby a slová § 92 ods. X zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. A. žalovaný poukázal na kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre hasičov na rok XXXX, ktorá v článku X rozvrhuje na služobný čas vykonávania štátnej služby a služobnú pohotovosť, pričom v zmysle tejto kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu považuje aj práca nadčas. G. zákonné ustanovenia v spojení s uvedenou kolektívnou zmluvou podľa žalovaného plne transponujú čl. X ods. X smernice XXXX/XX/ES. I. transpozície čl. X smernice upravujúceho maximálny týždenný pracovný čas citoval žalovaný čl. 6, XX písm. b) a XX ods. X smernice, pričom poukázal na podmienky, za ktorých smernica pripúšťa výnimky zo stanoveného limitu pracovného času a tiež na možnosť, ktorá zo smernice vyplýva, a to určiť odlišne referenčné obdobie ako X dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Čl. XX smernice XXXX/XX/ES umožňuje určiť referenčné obdobie na X mesiace a čl. XX ods. X tejto smernice poskytuje protipožiarnym službám určiť referenčné obdobie na X mesiacov, resp. na XX mesiacov, ak je to dohodnuté v kolektívnej službe. T. je, že sa príslušným pracovníkom poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku, alebo ak to nie je možné (vo výnimočných prípadoch), primeraná ochrana. A. č. XXX/XXXX Z.z. určuje pri rovnomerne rozvrhnutom služobnom čase služobný čas na XX hodín a prácu nadčas možno hasičovi prikázať najviac v rozsahu XXX hodín ročne, čo je X,X hodiny týždenne. T. nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej pracovnej pohotovosti je najviac XX hodín. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy pre rok XXXX majú hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom výkon štátnej služby rozvrhnutý služobný čas na XX hodín alebo na XX,X hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti v trvaní X,X hodiny. H. referenčného obdobia v zmysle § 86 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z. (správne má byť odsek X - pozn. súdu) je X mesiacov. G. ustanovenie neodporuje tomu, aby bolo dodržané ustanovenie XX hodín priemerného týždenného pracovného času. Aj keď teda vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas konkrétnym počtom hodín, zákon č. XXX/XXXX Z.z. a kolektívna zmluva dostatočne stanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu. Aj čl. X smernice preto žalovaný považoval za prebratý správne. T. žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu do zákona správne.
X.Podaním doručeným súdu dňa XX.XX.XXXX (č.l. XX) sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom okrem iného uviedol, že pokiaľ by bolo tvrdenie žalovaného o riadnej transpozícii smernice do zákona č. XXX/XXXX Z.z. správne do slovenského právneho poriadku by sa o. i. mala premietnuť požiadavka L. XXXX/XX/ES o XX hodinovom služobnom čase pre príslušníkov hasičského zboru. A. tvrdí, že takýto stav v súčasnom období neplatí, nakoľko týždenný „súčet“ služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje XX hodín týždenne, čím dochádza k poručeniu čl. X písm. b) smernice XXXX/XX/ES na ujmu žalobcu. W. tvrdeniu žalovaného o riadnej transpozícií smernice XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku je praktickým výsledkom aplikácie transpozičného zákona č. XXX/XXXX Z.z. výsledok, ktorý nie je v súlade s požiadavkou XX hodinového týždenného pracovného času pre členov hasičského zboru SR. T. žalobcu tiež nemožno súhlasiť s interpretáciou žalovaného o § 85 zákona č. XXX/XXXX Z.z., pričom uviedol, že podľa § 85 ods. X zákona č. XXX/ XXXX Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. L. čas príslušníka je tak podmienený výkonom štátnej služby niektorým so zákonom definovaným spôsobom, tzn., že čas keď vykonáva štátnu službu sa považuje za služobný čas príslušníka. V. právnej istote v otázke § 97 zákona č. XXX/XXXX Z. z. jasne definuje tie činnosti, ktoré a považujú za výkon štátnej služby. K. o taxatívny výpočet, pričom medzi činnosti, ktoré sa považujú za výkon štátnej služby, zákonodarca nezahrnul služobnú pohotovosť hasičov. A. mal za to, že aj z toho dôvodu je napr. štátna služba nadčas (§ 91) predmetom osobitného ustanovenia a služobná pohotovosť v osobitnom ustanovení (§ 92). Ak však počas služobnej pohotovosti došlo k nariadeniu výkonu štátnej služby, právny režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas (§ 91 ods. X). T. žalobcu nariadenú
služobnú pohotovosť nemožno považovať samo o sebe za štátnu službu tak, ako to tvrdí žalovaný. W. podľa judikatúry X. citovanej v žalobe treba dobu naradenej služobnej pohotovosti považovať za súčasť celkovej týždennej pracovnej doby zamestnanca, týždenný súčet výkonu štátnej služby (prípadne aj štátnej služby nadčas) spolu s dobou nariadenej služobnej pohotovosti nesmie prekročiť XX hodín. W. vo veci žalobcu k tomu neprišlo, nastalo porušenie jeho úniového práva na XX hodinový týždenný pracovný čas spätý so vznikom škody, náhradu ktorej si žalobca uplatnil pred súdom.
X.Tunajší súd po postúpení veci I. súdu F. I, ktorý s postúpením veci nesúhlasil, bol na základe uznesenia V. súdu v F. č.k. XXNcC/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX určený ako miestne príslušný súd na prejednanie a rozhodnutie vo veci, čím sa vysporiadal aj s otázkou miestnej príslušnosti namietanou žalovaným.
XX.Na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX právny zástupca žalobcu predniesol, že poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax v danom prípade je už XX právoplatne skončených konaní na súdoch prvej inštancie ako aj na rozhodovaciu prax odvolacích súdov najmä V. súdu v V., kde bolo konštatované a to u ostatných hasičov t.j. právoplatne skončené veci, že sa vykonávala práca nad rozsah týždenného pracovného času, pričom v dôsledku toho dochádzalo k zásahu do súkromia u hasičov v danom prípade aj u žalobcu, pričom všetky dôvody popísal jednak v žalobe, ako aj v písomných vyjadreniach a sú uvedené v T. v L. č. XXXX/XX/ES a na ňu v plnom rozsahu poukázal a odkázal. T. pracovníčka žalovaného predniesla, že žalobca nežaluje náhradu nemajetkovej ujmy, ale náhradu škody, preto mala za to, že je to dnešným prejavom zmena žaloby a teda z tohto dôvodu vznáša námietku premlčania.
XX.Pri posudzovaní právnej stránky v okolnostiach prípadu súd vychádzal zo súdnej praxe a z názorov (úvah) prezentovaných D. medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (T. fakulta UK F.).
XX.Súd teda vyjadruje presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. T. tomto konštatovaní vychádza súd z ustanovenia § 3 Z. a z názorov (úvah) prezentovaných už spomínaným D. medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (T. fakulta UK F., odseky XX - XX). F. nepochybné a zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. R. všeobecný súd je v zmysle ustanovenia § 3 Z. oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva X. únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.
XX.Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. T. na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody.
XX.Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií X. únie a vyplývajú výlučne z judikatúry L. dvora X. spoločenstiev. M. judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servandaa zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku XX A. o založení X. spoločenstva (ďalej len A. o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.
XX.Povinnosť aplikácie komunitárneho práva L. dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade L.(XXX/XX, X.X.XXXX, Zb, s, XXX), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. T. aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa L. dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc odich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadkuuplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod XX rozsudku L.), pričom majúvyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnejnorme nemôže byť
právoplatne aplikovaná. L. dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (bodyXX a XX rozsudku L.).
XX.Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.S. štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
XX.V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku XXX ods. l D. L. republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. 2, t.j. A. o X. únii, A. o založení X. spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva X. únie. I. toho § 2 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. o D. vestníku X. únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v D. vestníku X. únie a v súčasnosti je to Z. sporový poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l.
XX.Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
XX.V okolnostiach prípadu nie je medzi stranami sporné, že žalobca je príslušníkom Q. a záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátnu službu v V. na T. X v V.. A. sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na XX resp. XX,X hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená X resp. X,X hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. L. pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobnápohotovosť za prácu nadčas. Q. teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne XX hodín. V. sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách XX hodín a následne majú dva dni voľna.
XX.Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. T. prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č. l. XX-XX, resp. XX-XX) mal súd za osvedčené, že od roku XXXX odpracoval XXXX,XX hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere XX hodín týždenne, a tak odpracuje každý týždeň X hodín nad limit stanovený a povolený právom D., čo pri priemernom počte týždňov XX,XXX je to XXX,X hodín do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje XXXX,XX odpracovaných hodín nad právom D. povolený týždenný limit služobného času.
XX.Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:
XX.Podľa čl. X druhá a tretia veta D. L. republiky, právne záväzné akty X. a X. únie majú prednosť pred zákonmi L. republiky. T. právnezáväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.XXX ods.5.
XX.Podľa čl. XXX ods. l D. L. republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. X ods. X aX a zákonom.
XX.Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje L. X. parlamentu a C. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
XX.V čl. X bod X L. táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. T. čl. X bod X L. táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, vzmysle čl. X smernice XX/XXX/EHS bez toho, aby boli dotknuté články XX, XX, XX a XX tejto smernice.
XX.Podľa čl. X bod X L. „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľapokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právními predpismi alebo praxou. XX.Podľa čl. X písm. b) L. členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlades potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobiesiedmych dní vrátane nadčasov neprekročí XX hodín. XX.Podľa čl. XX písm. b) L. členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku X (maximálnytýždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. XX.Podľa ustanovenia § 85 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. („A.") služobný čas príslušníka je časovýúsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. XX.Podľa ustanovenia § 85 ods. X A. služobný čas príslušník je XX hodín týždenne. L. služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. XX.Podľa ustanovenia § 86 ods. X a X A. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. W. rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestichmesiacov. T. nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako XX hodín. Z. dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni. XX.Podľa ustanovenia § 9X ods. 1 A. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nadrámec určeného služobného času. XX.Podľa ustanovenia § 91 ods. X A. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnuslužbu nadčas v rozsahu najviac XXX hodín. XX.Podľa ustanovenia § 92 ods. X A. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosťv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanieštátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času. XX.Podľa ustanovenia § 97 ods. l písm. h) zákona č. XXX/XXXX Z.z. ako vykonávanie štátnej službysa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok. XX.Podľa ustanovenia § 103 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienokustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosťv štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. XX.Podľa ustanovenia § 1X2 ods. l, ods. 2 zákona č. XXX/XXXX Z.z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a XX % z tejto sumy, ak ide o deň služobnéhopokoja. XX.Ak je príslušníkovi podľa § 9X ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinutejto pohotovosti peňažná náhrada a) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a XXX % z tejto sumy, ak ideo deň služobného pokoja, b) XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a XX % z tejto sumy,ak ide o deň služobného pokoja, c) X % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a XX % z tejto sumy,ak ide o deň služobného pokoja. XX.Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov(lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil L. dvor EU (ďalej len X.) vo svojom rozsudku C
- XXX/XXG. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých jedotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle L V dôsledku toho právo D. bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. X písm. b) uvedenej smernice (bod XX C. X.-XXX/XX z XX.XX.XXXX). XX.Vo veci C-XXX/XX J. U. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku L. dvorrovnako uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti vzariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice XX/XXX/ ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bodXX C. X. vo veci XXX/XX z XX.XX.XXXX).
XX.Podľa ustanovenia § 11 I. zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho menaa prejavov osobnej povahy. XX.Podľa ustanovenia § 1X ods. 1, 2, 3 I. zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. T. by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku X najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosťfyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch. U. náhrady podľa ods. X určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. XX.Podľa ustanovenia § 100 ods. l, ods. X a § 101 I. zákonníka, právo sa premlčí, aksa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až XXX). Na premlčanie sa prihliadne lenna námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.T. sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. M. nie je dotknuté ustanovenie§ 105. T. nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. XX.Na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy (vnútroštátnej a práva EÚ) súd vec takto posúdil: XX.V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku súd konštatuje, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon č. XXX/XXXX Z.z., a teda ho súd neaplikoval. K. o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením práva X. únie jej členským štátom priamo jednotlivcovi. W. jednotlivca je tak bez ďalšieho (tzn. bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nepovažoval za podmienku uplatnenia nároku na súde jeho predbežné prerokovanie v zmysle ustanovenia § 15 zákona č. XXX/XXXX Z.z.. XX.Záver súdu, že aplikácia zákona č. XXX/XXXX Z. z. je vylúčená, nič nemení na povahe a rozsahu žalobcom uplatneného nároku, pričom jeho prejav na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX nepovažoval za zmenu žaloby, ako sa nesprávne domnieva žalovaný. A. v podaní zo dňa XX.XX.XXXX ozrejmil právne posúdenie uplatneného nároku, teda ozrejmil, prečo nie je možné postupovať podľa zákona č. XXX/ XXXX Z.z.. Q. žalobca si právo na náhradu škody uplatnil pôvodne podľa zákona č. XXX/XXXX Z.z. a neskôr od jeho aplikácie upustil a vymedzil iné možnosti právneho posúdenia uplatneného nároku, avšak na základe nezmenených skutkových tvrdení, nejde o zmenu žaloby. T. posúdenie je vecou súdu a súd preto uznesením o tom, či je prípustné, aby žalobca v rozpore so žalobou tvrdil, že si už neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z., nerozhodoval. XX.Vznesenú námietku premlčania z dôvodu nároku na náhradu škody, ktorú by žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe, súd vyhodnotil ako nedôvodnú, čo musí byť zrejmé zo záveru súdu vyjadreného v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku. U. žalobcu o tom, že uplatnený nárok nepožaduje podľa zákona č. XXX/XXXX Z.z. nemá v zmysle zásady iura novit curia žiadne (procesné ani hmotnoprávne) následky, pretože ide o (fakultatívne) vyjadrenie žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie nároku. XX.K žalovaným namietanej aplikácii L. na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, ževýklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným je nesprávny, keď čl. X ods. X L. odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. X smernice XX/XXX/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sanevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici XXXX/XX/ES bez toho, aby bol dotknutý článok X ods.X tejto smernice"). X. v C. Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí anihasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje),keď v bode XX konštatuje, že článok X písm. b) L. XXXX/XX predstavuje pravidlo sociálneho práva D. s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnoupožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť XX hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou jevýslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku XX ods. X tejtosmernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako ječinnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutéhopracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z X.októbra XXXX, T. a i. C-XXX/XX až XXX/XX, s. I-XXXX,body XX aXXX, ako aj Fuß, už citovaný, body XX až XX a XX). XX.Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-XXX/ XX,Pfeiffer) X. uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť dovýpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod XX C. X. C-XXX/
XX zX.XX.XXXX). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa X. je rozhodujúcim faktorom pre posúdenien či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovníkskutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúťprimerané služby. T. je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (C. X. C-XX/XX, H.. bod XX, XX). XX.Ďalej v bode XX C. X. C-XXX/XX konštatuje, že L. dvor už rozhodol, že členské štátynemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku X písm. b) smernice XXXX/XX tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky T. i., už citovaný bod XX, ako aj Fuß, už citovaný bod XX). XX.Okrem toho L. dvor tiež rozhodol, že článok X písm. b) smernice XXXX/XX má priamy účinok,keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi(rozsudky T. a i., už citovaný, body XXX až XXX, ako aj Fuß, body XX až XX). XX.V bode XX C. X. C-XXX/XX L. dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva L. Q., právo sa priamo dovolávať ustanovení článku X písm. b) smernice XXXX/XX voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi naúčely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci XX hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod XX). XX.Žalovaný v konaní namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie L. republiky. E. vyššie a doteraz uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii L. republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania arešpektovania práva X. únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice X. únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského štátu. C. vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie XX hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod XX, XX a XX C. Fuß). XX.Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek veľkému počtu písomných vyjadrení a ich rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva X. únie L. republikou v dôsledku nesprávneho prebratia L. EÚ XXXX/XX/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. XXX/XXXX Z. z. o Q. a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia L. č. XXXX/XX/ES, čl. X písm. b) o XX hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičova či sa doň premietnuť mali. XX.Podľa podkladov predložených žalobcom (ktoré žalovaný nerozporoval), žalobca odpracoval spolu XXXX,XX hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času. L., že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada XX % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle § 122 ods. l zákona č. XXX/XXXX Z. z. nie je medzi stranami sporná. XX.Z ustanovenia § 85 zákona č. XXX/XXXX Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „L. čas príslušníka je XX hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého L. úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. X v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac XX hodín v služobnom dni)vyplýva, že služobná pohotovosť podľa A. o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej službya začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". U. na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. G. § 122 zákona č. XXX/XXXX Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. X". X. právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemápovahu služobného platu. G. § X03 zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľčo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu ajeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí
hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods.X ustanovenia § X03 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z. z.). XX.Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica XXXX/XX ES nebola správne prebratá. A. ako príslušník Q. záchranného zboru L. republiky spadajúceho pod Y. vnútra L. republiky má smernicou garantované právo na XX hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora ,nepochybne odpracoval v rokoch XXXX až XXXX priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku X písm. b) L. X. parlamentu a C. XXXX/XX/ES zo 4. novembra XXXX o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva D. na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti L. republiky. XX.Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. XXX/XXXX Z.z. a jeho dodržiavanie Y. vnútra L. republiky, resp. Q. a záchranným zborom L. republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu XXXX/XX ES v článku X písm. b), ktorá je pre tento vztah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje L. republiku zodpovednosti za jejnedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou L. republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu. XX.Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípadvzťahovať z § 420 a nasl. I. zákonníka a ani zo zákona č. XXX/XXXX Z. z. (o ktorých nesplnenív danom prípade sa podrobnejšie žalovaný vyjadril v podaní doručenom súdu X.X.XXXX), ale sú dané vzmysle stabilizovanej judikatúry X. súdneho dvora (C - XXX/XX, Fuß, C - XXX/XX M. y L. J.) - 1. cieľom porušenej právnej normy D. je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. XX.Článok X písm. b) L. predstavuje právnu normu D., ktorá jednotlivcom priznáva práva,pričom súd poukazuje aj na rozsudok X. vo veci G. Fuß (C - XXX/XX), ktorý konštatuje priamy účinokčl. X písm. b) L., keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť vkonaní pred vnútroštátnymi súdmi. T. podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená. XX.Porušenie práva D. je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou L. dvora v danej oblasti. Z judikatúry L. dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný napracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle L.. I. súvisiaca s pojmom „pracovný čas" v zmysle L. neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti". V. žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. X písm. b) L., ide o zjavné porušenie judikatúry L. dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva D.. T. je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencienároku na náhradu škody. XX.Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medziporušením článku X písm. b) L. a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času. XX.Na základe uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne. XX.K žalobcom uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. G. vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (L. uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola L. prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. E. matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku. XX.Rozsudok X. vo veci C XXX/XX G. Fuß a jednoznačné znenie L. pre vnútroštátny súd znamená, že musí zaviazať žalovaného k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. W. však prehliadať, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút upravený v I. zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti- § 11 a nasl.) a nie inštitút náhrady škody. U. na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku súd konštatuje, že právo X. únie (aj) L. republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. X písm. b) L. subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v
majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom poriadku). V. na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry X. v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod XX rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod XX rozsudok Fuß). E. sa uvádza v rozsudku Fuß v bode XX, v prípade neexistencie práva D. v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na rozsudok X. F. du T. a S.. XX.Súd vyjadruje presvedčenie, že z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v I. zákonníku a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje. XX.Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu
- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 I. zákonníka (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod XX. C. Fuß). XX.Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, psychicky i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený L. v práci, a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa C. Fuß zásahom závažným. A. pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal“. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. A. súd prihliadol na pomerne dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu. L. teda považoval za primeranú sumu XXXX €, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol. XX.Na splnene povinnosti uloženej týmto rozsudkom súd určil žalovanému lehotu troch dní v súlade s § 2X2 ods. 3 Z.. XX.O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. l v spojení s § 255 ods. l Z. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu XXX %, nakoľko predmetné posúdenie záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná. XX.O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ X62 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II (§ 355 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).