Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/13/2021

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr. Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 22. septembra 2021 odvolanie obžalovaného M. F. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. zo dňa 8.10.2020 a takto

rozhodol:

Podľa odvolanie obžalovaného M. F. z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. z 8.10.2020 bol obžalovaný M. F. uznaný vinným z pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku s tým, že podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. súd zrušil výrok o vine obžalovaného M. F. a výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. zo dňa 28.6.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp.zn. zo dňa 22.10.2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

ako osoba konajúca v mene spoločnosti Johns Manville Slovakia, a.s. so sídlom Strojárenská 1, Trnava, vystupujúci pod menom L.. F. S., odo dňa 20.11.2012 presne nezisteného času vylákal za školenie potrebné na uzatvorenie zmluvy o dielo od príkazcu, a to poškodeného F. R., sumu vo výške 316,- eur, ktoré boli pripísané na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v H., pričom takéto školenie sa do dnešného dňa neuskutočnilo a ani sa uskutočniť nemalo, pretože spoločnosť Johns Manville Slovakia, a.s., takéto školenie neorganizovala, čím týmto svojím konaním uviedol poškodeného F. R., trvale bytom Z. XXX/ XX, H., do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 316,- eur,

pričom bolo konštatované, že ide o ďalší čiastkový útok, ktorý je súčasťou pokračovacieho trestného činu, za ktorý iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť. Preto súd postupom podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil v rozsudku skorší výrok o treste o pokračovacom trestnom čine a o trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad.

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovaný podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., odsúdený na spoločný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 2 mesiace. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -1241 zo dňa 10.4.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -1325 zo dňa 2.4.2015, právoplatným dňa 2.4.2015, za skutok pod bodmi 3/, 4/ rozsudku podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 4 roky so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Súčasne súd zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému F. R. škodu vo výške 316,- eur.

Proti tomuto rozsudku obžalovaný prostredníctvom obhajkyne podal odvolanie elektronicky zo dňa 23.10.2020, doručené Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 23.10.2020, voči výroku o vine v celom rozsahu, výroku o treste v celom rozsahu, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. Odvolanie následne doplnil obžalovaný písomným podaním zo dňa 28.12.2020, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 28.12.2020 s poukazom na nasledovné: S napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje z viacerých dôvodov tak, ako na tieto bolo poukazované počas celého súdneho konania a na ktorých dôvodnosti naďalej trvá. Má za to, že závery súdu prvej inštancie, ku ktorým tento dospel, sú nesprávne, nevychádzajú z vykonaného dokazovania a nemajú v ňom oporu. Skutkové zistenia tak, ako sú tieto uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku sú nejasné a neúplné a má za to, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie súdu, najmä tými, ktoré sú v prospech neviny obžalovaného. Do pozornosti odvolacieho súdu dáva najmä tú kardinálnu skutočnosť, že doposiaľ nebolo v konaní preukázané žiadnym priamym a ani ucelenou reťazou nepriamych dôkazov, ktoré by logicky na seba nadväzovali, že by to mal byť práve on, obžalovaný, kto mal iného uviesť do omylu, hoci uvedený predpoklad je nevyhnutný pri trestnom čine, z ktorého bol uznaný vinným. Napríklad v danom prípade tak, aby nevznikali rozumné pochybnosti o tom, kto sa vydával za osobu vystupujúcu pod menom L.. F. S., pričom popiera, že by v rozhodnej dobe mal vôbec prístup na internet, vedel na internete pracovať, nadovšetko uvádza, že ani nemal zriadený email. Už ako podozrivý a neskôr obvinený vo svojich písomných podaniach uviedol, že nie je používateľom internetu, nemá zriadenú emailovú schránku, nevie preto internet použiť. Napriek uvedeným tvrdeniam opak v konaní preukázaný nebol. Uznanie viny nemožno stavať na jedinom nepriamom dôkaze, ktorým je skutočnosť, že mal byť disponent a zakladateľ bankového účtu jeho dcéry a vyberať z neho finančné prostriedky. V konaní navrhoval prostredníctvom ustanovenej obhajkyne vykonať dokazovanie výpisom z bankového účtu za celú dobu jeho existencie, aby bolo zrejmé, aké prostriedky na predmetný účet prichádzali a že skutočne konal v dobrej viere, že vyberá z bankového účtu finančné prostriedky, ktoré tam prichádzali zo zákonných zdrojov. Tento dôkaz v konaní vykonaný nebol, hoci by bol spôsobilý prispieť k objasneniu veci a preukázaniu pravdivosti jeho tvrdení. Nakoľko bol počas väčšiny času súdneho konania ušlým a následne bol umiestnený do výkonu trestu odňatia slobody, tento dôkaz nebol schopný zabezpečiť do konania sám. Pokiaľ aj súd ustálil, že práve obžalovaný ako jediný disponent s dcériným účtom musel spáchať trestný čin, tak takéto posúdenie predmetnej skutočnosti ešte nepovažuje za dostatočné naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu tak, ako je tento vymedzený v § 221 Tr. zák. Z ustálenej judikatúry trestných súdov vyplýva, že ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe ešte nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu a vina sa musí bez pochybností obžalovanému preukázať. V danom prípade neobstojí ani argument prokuratúry o jeho údajnom konaní a rovnaký modus operandi poukazujúci na iné trestné konania, rovnako ako vo veci poškodeného F. R., v súvislosti s ktorou sa mal skutok stať 20.11.2012, pričom skutok, pre ktorý sa viedlo od počiatku prebiehajúce konanie sa mal stať 19.11.2012, teda hneď nasledujúci deň. Nebolo preukázané, že by bol odsúdený alebo že by sa malo viesť voči jeho osobe konanie, resp. vyšetrovanie za iné podobné konania. Z uvedeného je nanajvýš zrejmé, že osoba vydávajúca sa za L.. F. S. konala rovnakým spôsobom v dané 2 dni, kedy následne od tohto konania smerujúceho v prospech bankového účtu jeho dcéry evidentne upustila. K uvedenému mohlo dôjsť aj napríklad z toho dôvodu, že došlo k uvedeniu účtu jeho dcéry omylom a v nasledujúcich prípadoch po tomto zistení páchateľ mohol vykonať nápravu a finančné prostriedky si dať poslať na správny účet. Teda účet jeho dcéry mohol byť uvedený iba omylom. On prichádzajúce platby na bankový účet jeho dcéry nekontroloval a preto nemal vedomosť v rozhodnej dobe o týchto transakciách. Bankový účet v roku 2013 zrušil, aby tak prípadne naň nedochádzalo k zasielaniu iných nevyžiadaných platieb, nakoľko v nevedomosti tieto finančné prostriedky ešte pred podaním výpovede v trestnom konaní minul, nemal ich z čoho vrátiť späť, pretože je insolventný. Rozhodne však popiera, že by sa vydával za osobu L.. S., a to ani dňa 19.11.2012, ani dňa 20.11.2012. Má za to, že neexistuje žiaden priamy dôkaz, ani iná okolnosť, ktorá by nevyvrátiteľne poukazovala na konkrétneho páchateľa, ktorý mal konať tak, že v úmysle obohatiť sa na škodu majetku poškodených, sa dopustil uvedenia iného do omylu alebo využil niečí omyl. V súdnom ani vyšetrovacom spise sa nenachádza jediný dôkaz svedčiaci o tom, že by to mal byť práve obžalovaný M. F. a nikto iný, kto sa mal vydávať za L.. F. S., ako ani dôkaz, že to mal byť práve obžalovaný M. F., ktorý mal s poškodenou elektronicky komunikovať a vyžiadať podvodným konaním od poškodenej nejaké plnenie. Svedok O. O. v rámci svojho výsluchu vykonaného dňa 12.9.2019 uviedol, že nikdy páchateľa osobne nevidel, ani sa s ním osobne nestretol. Tiež uviedol,

že mal volať do tej firmy, kde mu mali povedať, že ten L.. S. vo firme pracuje. Výsluch svedka L.. S. napriek tejto podstatnej skutočnosti tvrdenej svedkom vykonaný pred súdom nebol, teda nemožno vylúčiť, že v danej veci nekonala osoba používajúca identitu iného, ale takto konala osoba majúca práve identitu L.. F. S. a práve tento mohol uviesť mylný účet, na ktorý mali byť zaslané finančné prostriedky a takto mylne uvedený účet zhodou náhod bol účtom práve jeho dcéry obžalovaného. Z IP adries, ktoré boli zabezpečené do vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že tu vystupujú aj iné osoby majúce emailové spojenie „U.“ a „F..Y.“ B..Y. - bez ozrejmenia ich identity. Kto to je a akú rolu zohrávajú v tejto trestnej veci zostalo rovnako nezistené, hoci je zrejmé, že práve prostredníctvom týchto gmailových adries mala byť uskutočňovaná komunikácia medzi páchateľom a poškodenou spoločnosť GROSS-KM, s.r.o. Naviac zo spisu vyplýva, že maily páchateľa mali prichádzať z IP adresy cez server nachádzajúci sa v USA, štát Pennsylvania, mesto Wayne. Pritom na druhej strane z celého spisu vyplýva, že v danej dobe sa mal obžalovaný nachádzať na území SR a vybrať z bankového účtu jeho dcéry finančné prostriedky. Až v roku 2015 po rozvode s manželkou Slovenskú republiku obžalovaný opustil a zdržiaval sa mimo jej územia. Podľa jeho názoru je nedostatočným preukázaním viny M. F. jediná skutočnosť, ktorá s ním súvisí, a to že mal po pripísaní finančných prostriedkov vyberať z účtu od svojej dcéry hotovosť. Skutkovou podstatou spáchania prečinu podvodu nie je konanie spočívajúce vo výbere finančných prostriedkov z bankového účtu, naviac, keď v konaní nebolo preukázané, že by mal mať v čase ich výberu vedomosť o tom, že tieto prostriedky pochádzajú z trestnej činnosti. Komparáciou kamerového záznamu a výberu z bankového účtu jeho dcéry je možné zistiť len to, že prostriedky vybral z účtu ako disponent, nič viac. Nie je teda možné z tohto ustáliť žiaden úmysel konať protiprávnym spôsobom tak, ako sa to pre naplnenie subjektívnej stránky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. vyžaduje. Obžalovaný mal za to, že príspevky a prostriedky na účte pochádzajú z výplaty prídavkov na dieťa a z výplaty mzdy jeho manželky. Navrhoval v tejto veci aj vypočuť jeho manželku, ktorá by rovnako mohla prispieť k objasneniu veci, či skutočne prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte jeho dcéry pochádzali zo zdrojov ako to uviedol v písomnom podaní dňa 21.9.2014. Ani tento dôkaz v jeho prospech súd nevykonal. Nedostatok dokazovania teda nemôže byť v konaní na jeho škodu, ale naopak, posudzujúc a poukazujúc na zásadu trestného práva, najmä princíp in dubio pro reo, v pochybnostiach bolo potrebné rozhodnúť v jeho prospech. Úlohou súdu ako nezávislého a nestranného arbitra bolo nestranne posúdiť, či po vykonaní všetkých dôkazov pretrvávajú, čo do podstatných tvrdení, či predpokladov obžaloby dôvodné otázky predstavujúce rozumné pochybnosti o tom, kto spáchal skutky, ktoré sa mu kladú za vinu. Avšak podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe môže súd založiť svoje odsudzujúce rozhodnutia len na nepriamych dôkazoch za predpokladu, že vo svojom súhrne tvoria logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku, ale usvedčuje z jeho spáchania práve a výlučne len obžalovaného a súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Dôkazy, ktoré boli súdom vykonané nepredstavujú ucelenú reťaz nepriamych dôkazov, na základe ktorých by iná verzia z racionálneho pohľadu nezaujatej osoby neprichádzala do úvahy a preto napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní a pre nedostatok dôvodu je potrebné pri súčasnom uplatnení zásady in dubio pro reo napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. V neposlednom rade poukazuje aj na nedostatky konania. V konaní pred súdom bolo zo strany obžaloby neraz poukazované na dôkazy, ktoré boli získané v rámci predprípravného konania a tieto neboli zákonom aprobovaným spôsobom vykonané v konaní pred súdom a teda podľa ich názoru nemožno v tomto konaní na ne prihliadať a nemôže byť vo veci rozhodnuté. Či už ide o namietaný kamerový záznam zo dňa 22.11.2012, ktorý nebol pred súdom ani vykonaný alebo čiastkový výpis z účtu, ktorý bol do súdneho spisu predložený tendenčne a účelovo, len v obmedzenom rozsahu. Je toho názoru, že takýto procesný postup, keď obžaloba odkazuje na dôkazy zabezpečené v čase pred vznesením obvinenia, je nesporne v rozpore so zárukou spravodlivého procesu. Svedkovia L.. O. C., O. O., ako aj poškodený F. R., uviedli, že M. F. nepoznajú, ani sa s ním nestretli, neusvedčujú z páchania obžalovaného. Súd naviac bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval svoje úvahy o tom, na základe ktorých konkrétnych priamych, či nepriamych dôkazov mal za to, že tento emailový kontakt mal využívať práve a výlučne obžalovaný a nie iná osoba. Ani samotná skutočnosť, že suma 1.050,- eur odlišná od sumy vylákanej škody 1.264,- eur bola vyberaná z tohto účtu nepreukazuje, že by sa M. F. dopustil skutku, za ktorý bol v znení napadnutého rozsudku uznaný vinným. Rovnako nemožno ustáliť, že ide o rovnaký rukopis v spáchaní skutku, za ktorý bol M. F. odsúdený v znení zrušeného rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. zo dňa 28.6.2019, kde suma 316,- eur bola na jeho účet pripísaná, avšak následne vybratá z účtu nebola. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť týkajúca sa duševnej choroby, o ktorej sa zmienil M. F. v zápisnici o jeho výsluchu v prípravnom konaní. Majú za to, že jeho práva na obhajobu boli porušené tým, že orgány činné v trestnom

konaní nedostatočne reflektovali na túto skutočnosť a nakoľko bola od počiatku konania voči M. F. zrejmá pochybnosť o jeho spôsobilosti ako obvineného sa náležite obhajovať, mal mu byť ustanovený obhajca už po vznesení obvinenia a zabezpečiť mu tak prístup k všetkým prostriedkom ochrany jeho práv, aby nedošlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Majú za to, že v danom prípade právo M. F. na obhajobu porušené bolo, a preto v danej veci ide o podstatnú chybu v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujú, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 8.10.2020, sp.zn. v celom rozsahu a rozhodol tak, že M. F. spod obžaloby v celom rozsahu oslobodzuje.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 4.1.2021, doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 7.1.2021. Dôvody odvolania obžalovaného považuje za účelové a navrhuje odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Rozsudok súdu z 8.10.2020 považuje za zákonný a dôvodný, argumentácia uvedená v odvolaní nie je spôsobilá zvrátiť súdom ustálený skutkový a právny stav.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným M. F. nie je dôvodné.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu podvodu podľa Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle , teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného M. F. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného M. F. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný M. F. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný M. F. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný M. F. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené v Obžalovaný sa prostredníctvom obhajcu vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce. Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného M. F., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný M. F. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný M. F. spáchal žalovaný skutok podvodu. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný M. F. spáchal žalovaný skutok podvodu v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný M. F. svoju obhajobu primárne zakladá na tom, že neexistuje priamy dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo spáchania žalovanej trestnej činnosti. V danom prípade podľa jeho názoru existujú naďalej rozumné pochybnosti o identite osoby vystupujúcej pod menom L.. F. S., pretože nebolo jednoznačne preukázané, že ide o obžalovaného. Neexistuje ani dôkaz o tom, že to bol práve obžalovaný, ktorý viedol elektronickú komunikáciu s poškodeným a výber finančných prostriedkov obžalovaným z účtu jeho maloletej dcéry nemožno považovať za protiprávne konanie, keďže on konal v dobrej viere, že ide o finančné prostriedky pochádzajúce zo zákonných zdrojov. Takáto obhajoba obžalovaného však bola spoľahlivo vyvrátená výpoveďami svedkov L.. O. C. a predovšetkým svedka O. O., ktorý potvrdil, že ako jeden z konateľov a majiteľov spoločnosti GROSS-KM, s.r.o. prostredníctvom

internetu našiel kontakt na spoločnosť Johns Manville a.s. so sídlom v Trnave a za účelom získania zákazky ju kontaktoval na tam uvedené kontaktné údaje, teda osobu L.. F. S. s tam uvedenou emailovou adresou a internetovou stránkou, ako aj telefónnym číslom. Podmienkou uzatvorenia zmluvy o vykonaní prác bolo absolvovanie vstupného periodického školenia na krátkodobý výkon prác. Tieto peniaze mali uhradiť z finančných prostriedkov ich spoločnosti vo výške 79,- eur na každého zamestnanca. S takýmto postupom súhlasili a z bankového účtu spoločnosti GROSS-KM, s.r.o. bola zaslaná finančná hotovosť 1.264,- eur na účet uvedený na internetovej stránke. Po zaplatení prišiel email, v ktorom boli informovaní o preložení vstupného školenia. Keď spoločnosť preverovala údaje, zistil svedok O. O., že účet, na ktorý boli vložené peniaze patrí súkromnej osobe s menom S. F.. Pokusy o stornovanie vkladu boli neúspešné a vo výpovedi svedok zdôraznil, že keď prvýkrát telefonoval na číslo uvedené v inzeráte, pán s ktorým hovoril mu povedal, že celá komunikácia bude prebiehať emailom. Keď však volal do firmy Johns Manville, a.s. tam mu povedali, že ten pán, ktorého meno bolo uvedené v inzeráte, u nich nepracuje. On osobne sa nikdy nestretol s osobou obžalovaného M. F.. Zo zabezpečených a vykonaných listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že bankový účet vedený v H. N. pod č. XXXXXXXXXX bol na meno S. F., ktorá bola jeho vlastníkom, išlo o maloletú osobu, dispozičné právo k nemu mal iba M. F. ako zákonný zástupca. K účtu bola vydaná aj debetná platobná karta VISA elektro na meno S. F., aktívna dňom 3.1.2012, dňa 16.1.2013 bola klientom zrušená. Dňa 21.11.2012 bol na predmetný účet realizovaný vklad v hotovosti vo výške 1.264,- eur, vkladateľom bola R. G., pracovníčka firmy GROSS-KM, s.r.o. Realizácia tohto vkladu v hotovosti je preukázaná aj fotokópiou príkazu na úhradu predložená poškodeným. Obžalovaný M. F. bol jednoznačne stotožnený ako osoba disponujúca týmto účtom a osoba realizujúca výber finančnej hotovosti z účtu zriadeného na meno maloletej S. F., jeho dcéry vo výške 1.050,- eur dňa 22.11.2012, teda bezprostredne po vložení finančnej čiastky na účet. Je to potvrdené aj výpisom z účtu maloletej s tým, že z kamerového záznamu bola vyhotovená aj fotodokumentácia, ktorá bola oboznámená ako listinný dôkaz na hlavnom pojednávaní. Obhajobu obžalovaného o možnej dispozícii iných osôb s týmto účtom, prípadne zneužitie údajov z toho účtu neznámymi osobami považuje súd za vyslovene vykonštruovanú zo strany obžalovaného a nezodpovedajúcu vykonaným dôkazom. Rovnako nie je možné akceptovať obranu obžalovaného, že nemal v tom čase zriadený emailový účet, ani mailovú adresu a neovláda prácu s internetom, naopak obžalovaný sa veľmi dobre orientuje v podvodných konaniach, o čom svedčí obsah pripojených trestných spisov a v konečnom dôsledku aj odpis z registra trestov. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, pričom konštatuje, že dostatočným spôsobom bolo preukázané z výsledkov vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy jednotlivo a v ich súhrne, že obžalovaný sa dopustil skutku kladeného mu za vinu obžalobou, právne kvalifikovaného ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. s tým, že nepriame dôkazy, ktoré boli produkované, tvoria súvislý a ucelený komplex na seba nadväzujúcich usvedčujúcich dôkazov. Nie je možné stotožniť sa ani s námietkou obžalovaného voči poukazovaniu na obdobný modus operandi pri čiastkovom útoku zo dňa 20.11.2012, pretože ide o ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu a súd je viazaný skutkovými zisteniami v zrušenom rozsudku, kde išlo opäť o osobu L.. F. S. a podvodné konanie voči poškodenému F. R., pričom práve obžalovaný ako osoba konajúca v mene spoločnosti Johns Manville Slovakia a.s. vylákal od poškodeného za školenie potrebné na uzatvorenie zmluvy o dielo sumu 316,- eur, ktorá bola takisto pripísaná na účet vedený v H. banke na meno maloletej S. F.. Uvedené právne posúdenie protiprávneho konania obžalovaného M. F. teda zodpovedá stavu veci, ako aj všetkým zákonným hľadiskám, na ktoré musel okresný súd prihliadať a okresný súd pritom v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako pokračovacieho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.

V súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného, krajský súd považuje za potrebné dať obžalovanému do pozornosti nasledovné:

Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu ( ) a zákonný postup pre reakciu orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov ( a ), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa a zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne rozhodnutím súdu

podložené zamietnutie dôkazných návrhov obžalovaného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.

Krajský súd nezistil žiadne pochybenie ani v súvislosti s odmietnutím dôkazných návrhov obžalovaného súdom prvého stupňa, takéto rozhodnutie má oporu v zákone, aj vo vykonanom dokazovaní. Nakoľko v tomto smere sa krajský súd stotožňuje s argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí súdu prvého stupňa, v podrobnostiach naň odkazuje.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd aj v tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením aj náležite odôvodnil a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému M. F. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že obžalovaný v prejednávanej veci sa dopustil čiastkového útoku trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., rovnako ako sa dopustil čiastkového útoku rovnakého trestného činu vo veci vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. . Obe čiastkové konania, teda čiastkové útoky napĺňajú rovnakú skutkovú podstatu jedného trestného činu, pričom objektívna súvislosť je charakterizovaná časovou súvislosťou v spáchaní týchto čiastkových útokov rovnakým spôsobom spáchania čiastkových útokov a rovnakým predmetom útoku. Subjektívna súvislosť spočíva v uskutočňovaní rovnakého zámeru, pričom ide o uskutočňovanie vopred uváženého plánu vo forme série podvodných konaní. Vzhľadom k tomu, že v prípade pokračovacieho trestného činu sa všetky čiastkové útoky posudzujú ako jeden trestný čin a súd túto okolnosť premietol do výroku rozsudku pri ustálení právnej kvalifikácie zahŕňajúcej čiastkové útoky pod bodom 1/ a 2/, výroku o vine, výroku o skutkovej vete, právnej vete i právnej kvalifikácie. V súlade s ustanovením § 41 ods. 3 Tr. zák. súd zrušil výrok o vine obžalovaného a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. zo dňa 28.6.2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp.zn. zo dňa 22.10.2019 a znovu rozhodol o vine za pokračovací trestný čin vrátane nového čiastkového útoku (čiastkový útok, ktorý bol posudzovaný v konaní, sp.zn. v tomto prípade bolo u obžalovaného upustené od uloženia súhrnného trestu podľa § 44 Tr. zák. vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -1241 zo dňa 10.4.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -1325 zo dňa 2.4.2015, právoplatným dňa 2.4.2015, uloženým podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 4 roky so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia). Navyše obžalovaný sa tejto trestnej činnosti dopustil predtým ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný trestný čin. Takýmto rozhodnutím je rozsudok Okresného súdu Trnava, sp.zn. v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava, sp.zn. zo dňa 2.4.2015 vo vzťahu ku skutkom pod bodmi 3/ a 4/ prichádza v prejednávanej veci do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody v spojení s ukladaním spoločného trestu za pokračovací trestný čin uvedený vo výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa pod bodmi 1/ a 2/. Z pripojených a oboznámených spisov vyplýva, že ide o skutky spáchané vo februári 2007 a dňa 4.4.2007 a obžalovanému bol uložený samostatný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Na strane obžalovaného správne nebola zistená ani jedna poľahčujúca, ani jedna priťažujúca okolnosť. Ako priťažujúca okolnosť neboli vyhodnotené predchádzajúce odsúdenia, nakoľko tieto odsúdenia sú zahladené a v prípade ukladania súhrnného a spoločného trestu nemožno prihliadať na predchádzajúce odsúdenie, ktoré je zohľadnené v novom výroku o vine a treste (spoločný a súhrnný trest). Z odpisu z registra trestov u obžalovaného však možno ustáliť, že obžalovaný neviedol riadny život a opakovane aj v minulosti páchal ekonomickú trestnú činnosť. U obžalovaného je pritom zrejmé, že ani predchádzajúce uložené podmienečné tresty odňatia slobody u neho neplnili žiadny prevýchovný účel, preto mu aj bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd po zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený súhrnný spoločný trest odňatia slobody za zbiehajúcu sa trestnú činnosť vo

výmere 4 (štyri) roky a 2 (dva) mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za zákonný a spravodlivý.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, keď súd prvého stupňa postupom podľa uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému F. R.kodu vo výške 316,- eur. V tomto smere krajský súd v podrobnostiach odkazuje na správne a vyčerpávajúce dôvody súdu prvého stupňa uvedené na strane 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Záverom krajský súd poznamenáva, že nezistil žiadne porušenie práva na obhajobu obžalovaného zásadným spôsobom, ako to obžalovaný tvrdí v odôvodnení odvolania. Tak z obsahu spisového materiálu, ako ani z pripojených spisov nemožno konštatovať žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré by zakladali vážne pochybnosti o spôsobilosti obžalovaného náležite sa obhajovať a v dôsledku čoho by bol u obžalovaného daný dôvod povinnej obhajoby. Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.