Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13S-42-2021.pdf
PDF · 116.04 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/42/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Zuzany Slušnej v právnej veci žalobcu RGR Slovakia s.r.o., so sídlom Maurerova 20, Košice, IČO 47 601 540, zastúpeného Mgr. Tomášom Hermanom, advokátom so sídlom Kmeťova 13, Košice, IČO 50 280 970 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102004418/2020 zo dňa 17.12.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania a napadnuté rozhodnutie žalovaného
1. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 10.06.2019 Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie február 2019 a začiatok daňovej kontroly určil na deň 18.07.2019. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku ukončená dňa 12.05.2020 doručením protokolu z daňovej kontroly č. 100805188/2020 zo dňa 24.04.2020 žalobcovi, súčasťou ktorého bola výzva podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 30 pracovných dní, keďže daňovou kontrolou bol zistený rozdiel dane v sume 9 238,59 eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2019, pričom žalobca sa v lehote určenej správcom dane k protokolu nevyjadril, o čom správca dane spísal podľa § 68 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku úradný záznam. Následne rozhodnutím Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101104496/2020 zo dňa 01.07.2020 bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 9 238,59 eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2019, keď správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH úhrnom v sume 9 238,59 eur, a to:
- v sume 6 654,67 eur z faktúr od dodávateľa URUMBU s.r.o. (faktúry č. 20190205, 201902061, 201902071, 201902081, 201902111, 201902121, 201902122, 201902181, 201902212, 201902251),
- v sume 2 583,92 eur z dokladov evidenčné číslo 19IN02001, 19IN02002, 19IN02003, 19IN02004, 19IN02005, 19IN02008, 19IN02009, 19IN02010, 191901019, 191901020, 191901021, 191901022, 191901023, 19HV00031, 19HV00033, 19HV00034, 19HV00036, 19HV00037, 19HV00040, 19HV00043, 19HV00045, 19HV00046, 19HV00047, 19HV00048, 19HV00049, 19HV00050, 19HV00051, 19HV00055, 19HV00056, 19HV00057, 19HV00058, 19HV00059, 19HV00060.
2. O odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101104496/2020 zo dňa 01.07.2020 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102004418/2020 zo dňa 17.12.2020 tak, že
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. 101104496/2020 zo dňa 01.07.2020 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil s tým, že žalobca v odvolaní namietal len neuznanie uplatneného odpočítania DPH z faktúr od dodávateľa URUMBU s.r.o., teda neuznanie nároku na odpočet DPH vo výške 6 654,67 eur. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. Žalovaný ustálil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zdaniteľné obchody pre žalobcu neuskutočnil deklarovaný dodávateľ URUMBU s.r.o. Žalovaný skonštatoval, že existenciu samotného tovaru nespochybňuje. Spochybnená je skutočnosť, kto reálne tovar žalobcovi dodal. To, že tovar bol následne dodaný odberateľom žalobcu nedokazuje, že bol nakúpený od deklarovaného dodávateľa URUMBU s.r.o.
3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že pokiaľ si žalobca neoveroval svojho dodávateľa URUMBU s.r.o., keď ho nezaujímala jeho personálna, technická, materiálna a iná spôsobilosť a pokiaľ bola pre žalobcu rozhodujúca len cena tovaru a iné kritérium nezohľadňoval, musí niesť žalobca za takéto nezodpovedné správanie následky. Žalobca je totiž povinný pri výbere obchodného partnera byť obozretný a nezakladať výber iba na nízkej cene.
4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, že v prípade žalobcu nebolo potrebné poukazovať na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré nepriznávajú nárok na odpočítanie dane daňovému subjektu z dôvodu jeho vedomej účasti na podvodnom konaní. V prípade žalobcu nebolo potrebné preukazovať vedomú účasť žalobcu na podvodnom konaní, pretože bolo preukázané, že dodávateľ URUMBU s.r.o. tovar platiteľovi nedodal. Správca dane nepreukazoval ani existenciu zneužívajúceho konania, o ktorom žalobca vedel, mohol vedieť alebo musel vedieť. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preukázal porušenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. na základe skutočnosti, že žalobca si uplatnil právo na odpočet z faktúr, ktorých predmet dodania dodávateľ URUMBU s.r.o. nepreukázal, dodávateľovi URUMBU s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru a žalobca nepreukázal opak.
5. K činnosti žalobcu bolo zistené, že jeho hlavným predmetom je veľkoobchodný nákup a predaj elektrotechnického tovaru, zákazková výroba a predaj nábytku. Žalobca mal 4 zamestnancov na trvalý pracovný pomer, skrátený pracovný úväzok a brigádnikov. Robili nakladanie a vykladanie tovaru, výrobu nábytku, montáž nábytku, šoférovania a všetko, čo bolo treba. Žalobca nevlastnil dlhodobý majetok, podnikla v prenajatých priestoroch a mal kancelárske a skladové priestory, kde mala ja dielňu na výrobu nábytku. Nikdy nenakupoval do zásoby.
6. Pokiaľ ide o spoločnosť URUMBU s.r.o., táto sa zaoberá sprostredkovaním obchodu a služieb. Spoločnosť URUMBU s.r.o. nemá žiadnych zamestnancov, veci rieši len v subdodávke, nevlastní ani neprenajíma skladové priestory ani investičný majetok. Miestnym zisťovaním bolo preukázané, že na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa nachádza areál, v ktorej sídli niekoľko spoločností vo viacerých budovách. Spoločnosť URUMBU s.r.o. sa na uvedenej adrese nenachádza, názov spoločnosti nie je uvedený na žiadnom viditeľnom mieste. Pracovníci v areáli nemali žiadnu vedomosť o spoločnosti URUMBU s.r.o.
7. Ako ďalej vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, spolupráca medzi žalobcom a jeho dodávateľom URUMBU s.r.o. začala v roku 2018, pre výber spoločnosti URUMBU s.r.o. bolo rozhodujúcim kritériom cena tovaru, iné kritérium nezohľadňoval. Za spoločnosť URUMBU s.r.o. komunikoval žalobca len s Y. S., ako zástupcom dodávateľa. Ukázal mu plnú moc na zastupovanie spoločnosti URUMBU s.r.o. s tým, že žalobca si nepamätá, kto plnú moc udelil a nenechal si ju, ani nedofotil. Tovar objednával pri osobných stretnutiach a chodil preň na svojej dodávke. Nakládky sa za zúčastňoval len žalobca a Y. S.. Platba za tovar bola vždy v hotovosti, peniaze dával žalobca Y. S. osobne, nebolo to pri preberaní tovaru, keď žalobca mal peniaze, išiel za Y. S..
II.
Žalobné body a vyjadrenia účastníkov
8. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 04.03.2021, keď v záhlaví tohto rozsudku označené rozhodnutie žalovaného si prevzal žalobca dňa 04.01.2021 sa žalobca domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia žalovaného č. 102004418/2020 zo dňa 17.12.2020.
9. Žalobca tvrdí, že splnil podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH z prijatých faktúr. Žalobca zdôraznil, že faktúra je dostatočným dokladom pre odpočet DPH a pokiaľ správca dane odmietne právo na odpočet DPH musí preukázať, že došlo k podvodnému konaniu, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť. Žalobca sa však daňového podvodu nedopustil.
10. Žalobca taktiež namieta, že preverovanie obchodných partnerov nie je jeho povinnosťou a v tejto súvislosti zdôraznil, že dôkazné bremeno žalobcu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek skutočností, aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
11. Žalobca súčasne so správnou žalobou podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č.k. 13S/39/2021-59 zo dňa 29.06.2021 tak, že návrh zamietol, keď dospel k záveru, že neboli zistené dôvody pre jeho priznanie. 12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal sa pridržiaval zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia a zotrval na svojom právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí. III. Konanie na správnom súde
13. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§137 ods. 2 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.). 14. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného len v časti neuznania nároku na odpočet DPH z faktúr vystavených dodávateľom URUMBU s.r.o., teda neuznanie odpočtu DPH vo výške 6 654,67 eur. Vo zvyšnej časti (v časti neuznania odpočtu DPH vo výške 2 583,92 eur) žalobca nenapadol ani rozhodnutie správcu dane a ani rozhodnutie žalovaného. 15. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 16. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 17. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 18. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. 19. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. 20. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať. 21. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. 22. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. 23. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 24. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 25. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s
cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva. 26. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17). 27. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10). 28. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 31. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu. 32. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zdaniteľné plnenia nedodala žalobcovi URUMBU s.r.o. je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Spoločnosť URUMBU s.r.o. nemá žiadnych zamestnancov, veci rieši len v subdodávke, nevlastní ani neprenajíma skladové priestory ani investičný majetok, na adrese uvedenej ako sídlo
spoločnosti sa nenachádza, názov spoločnosti nie je uvedený na žiadnom viditeľnom mieste, na adrese sídla spoločnosti nemá nikto žiadnu vedomosť o spoločnosti URUMBU s.r.o. Podľa názoru správneho súdu, už len takéto zistenia sú dôvodom na pochybnosti, či sporné tovary boli dodané dodávateľom URUMBU s.r.o. deklarovaným na sporných faktúrach. Za danej situácie je potom namieste žiadať od žalobcu, aby reálnosť zdaniteľných plnení preukázal okrem predložených faktúr i ďalšími relevantnými dôkazmi. Pokiaľ žalobca takéto dôkazy nepredloží, je namieste záver, že sporné faktúry boli vyhotovené len formálne, bez materiálneho základu. Preto nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie február 2019 uznaný žalobcovi ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH. 33. Námietky žalobcu po ich preskúmaní vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. 34. Pokiaľ žalobca tvrdí, že splnil zákonné podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet DPH, správny súd je opačného názoru. Pod splnením podmienok na uplatnenie nároku na odpočet DPH je potrebné chápať stav, kedy vystavená faktúra je odrazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia. A reálne uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení žalobca v žiadnom prípade nepreukázal. Pod reálnym uskutočnením totiž nemožno chápať len to, že žalobca tieto tovary prijal a že má k tomu vystavenú faktúru. Ak chceme hovoriť o reálnom zdaniteľnom plnení, musí byť taktiež splnená i tá podmienka, že toto zdaniteľné plnenie poskytol práve dodávateľ deklarovaný na predmetnej faktúre. Ako je uvedené v bode 31 tohto rozsudku, pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH nepostačuje iba predloženie faktúr s predpísaným obsahom, pretože pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať aj reálne vykonanie obchodu. 35. Ani námietka, že právo na odpočet DPH môže byť žalobcovi odňaté len v prípade, ak sa preukáže, že došlo k podvodnému konaniu, o ktorom žalobca vedel alebo mal vedieť, nie je námietkou opodstatnenou. Žalobcovi môže byť upreté právo na odpočet DPH i v prípade, ak nesplní zákonné podmienky pre odpočet podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. A práve o takýto prípade ide i v posudzovanej veci. Správne preto žalovaný dôvodil, že v prípade žalobcu nebolo potrebné poukazovať na rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré nepriznávajú nárok na odpočítanie dane daňovému subjektu z dôvodu jeho vedomej účasti na podvodnom konaní. V prípade žalobcu nebolo potrebné preukazovať vedomú účasť žalobcu na podvodnom konaní, pretože bolo preukázané, že dodávateľ URUMBU s.r.o. tovar platiteľovi nedodal. Správca dane nepreukazoval ani existenciu zneužívajúceho konania, o ktorom žalobca vedel, mohol vedieť alebo musel vedieť. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preukázal porušenie § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. na základe skutočnosti, že žalobca si uplatnil právo na odpočet z faktúr, ktorých predmet dodania dodávateľ URUMBU s.r.o. nepreukázal, dodávateľovi URUMBU s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru a žalobca nepreukázal opak. 36. Námietka žalobcu, že nie je jeho povinnosť preverovať si akým spôsobom dodávateľ zabezpečuje pre neho dodávku a že uvedené je mimo jeho zodpovednosti, že nemá povinnosť zisťovať, či dodávateľ je schopný dodávku osobne zabezpečiť a či disponuje potrebným materiálnym a personálnym vybavením, nemá taktiež opodstatnenie. Práve naopak, žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným, príp. neprevereným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý následkov svojho nezodpovedného konania.
37. Žalobné námietky v otázke dôkazného bremena a dokazovania správny súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd sa otázkou dôkazného bremena a dokazovania v daňovom konaní podrobne zaoberal v bodoch 18 až 22 a ďalej v bodoch 25 a 26 tohto rozsudku. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre
(k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na uznanie uplatnených výdavkov. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že si splnil svoju dôkaznú povinnosť. Naopak, ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetné obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovary od dodávateľa v nich označeného. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na uplatnenie DPH na vstupe priznaný. 38. Vychádzajúc z toho, že spoločnosť URUMBU s.r.o. ako dodávateľ vystavil sporné faktúry žalobcovi len formálne, nemožno potom dospieť k inému záveru, len k takému, že žalobca nesplnil predpoklady pre odpočet DPH podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z.. Krajský súd sa teda nestotožnil so žalobcom, že splnil zákonné predpoklady podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre uplatnenie nároku na odpočet DPH zo sporných faktúr. 39. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 40. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol. 41. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.). 42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).