Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_38Cb-26-2020.pdf
PDF · 143.67 KB
Case nature
Area
Subarea
38Cb/26/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Renátou Svrčkovou v spore žalobcu : KARIMED, s.r.o., so sídlom Predmestská 1714/36, Žilina 010 01, IČO : 47 821 795, právne zastúpený JUDr. Gabriela Bírošová, advokátka, so sídlom Moyzesova 939/46, 010 01 Žilina proti žalovanému : TMJ company, s.r.o., so sídlom Petzvalova 3380/77, Žilina 010 15, IČO : 51 640 406, právne zastúpený Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 6, Žilina 010 01, IČO : 36 421 910, o zaplatenie 7.000,-eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou postúpenou z Okresného súdu Banská Bystrica Okresnému súdu Žilina dňa 07.12.2020 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 7.000,-eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.000,-eur od 01.03.2019 do 08.03.2019, zo sumy 6.000,-eur od 09.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.000,-eur od 01.04.2019 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-eur a náhrady trov konania.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný a žalobca sú dlhoroční obchodní partneri. Žalovaný si u žalobcu objednal dodanie služieb jedálneho lístka. Žalobca žalovanému tieto pravidelne dodával, pričom po dodaní služieb žalobca pravidelne mesačne vyhotovoval za dodané služby žalovanému faktúry, ktoré žalovaný v minulosti pravidelne uhrádzal. Žalovaný však dve posledné faktúry za dodanie uvedených služieb žalobcovi v celosti neuhradil. Na základe uskutočnených dodávok vystavil žalobca žalovanému: faktúru č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 na sumu 7.600,-eur, splatnú dňa 28.02.2019, faktúru č. 02/2019 zo dňa 31.03.2019 na sumu 1.000,-eur, splatnú dňa 31.03.2019. Žalovaný uhradil žalobcovi faktúru č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 len čiastočne a to poukázaním sumy vo výške 1.000,-eur na účet žalobcu dňa 08.03.2019, žalovaný faktúru č. 02/2019 zo dňa 31.03.2019 neuhradil vôbec. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný si svoje záväzky voči žalobcovi v celosti nesplnil a žalobca má voči žalovanému neuhradené pohľadávky v celkovej výške 7.000,-eur. Žalobca poukázal na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný svoj záväzok čiastočne plnil a to špecifikovanou čiastočnou úhradou, u žalobcu nikdy nereklamoval, ani iným spôsobom nenamietal dodané služby a fakturáciu, je možné usudzovať, že žalovaný čiastočnou úhradou uznal aj zvyšok záväzku tak, ako bol fakturovaný faktúrou č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 a faktúrou č. 02/2019 zo dňa 31.03.2019. Žalobca spolu so žalobou predložil výpis z účtu, faktúru č. 1/2019, č. 2/2019. Následne vo svojom podaní označenom ako oprava vád návrhu žalobca uviedol, že žalovaný poukázal na účet žalobcu dňa 19.02.2019 sumu vo výške 1.000,-eur, z tejto sumy bolo 400,-eur zaúčtovaných na úhradu
pohľadávky žalobcu voči žalovanému, ktorá nie je predmetom tohto konania a to faktúru č. 11/2018 znejúca na sumu 400,-eur a zvyšnú sumu vo výške 600,-eur žalobca evidoval v účtovníctve ako preplatok. Tento preplatok vo výške 600,-eur žalobca dňa 28.02.2019 započítal na čiastočnú úhradu faktúry č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019, splatná dňa 28.02.2019. Ďalej žalovaný čiastočnou úhradou uhradil žalobcovi faktúru č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 a to poukázaním sumy vo výške 1.000,-eur na účet žalobcu dňa 08.03.2019, teda žalovaný z faktúry č. 1/2019 dlhuje žalobcovi sumu 6.000,-eur, ktorá zodpovedá rozdielu fakturovanej sumy 7.600,-eur a už poskytnutého čiastočného plnenia vo výške 1.600,-eur. Žalovaný faktúru č. 02/2019 zo dňa 31.03.2019 neuhradil vôbec. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaný si svoje záväzky voči žalobcovi v celosti nesplnil, a žalobca má voči žalovanému neuhradené pohľadávky v celkovej výške 7.000,-eur. Spolu s týmto podaním žalobca predložil prehľad
- likvidáciu vydaných faktúr, knihu pohľadávok, zaúčtovanie dokladov.
3. Po vydaní platobného rozkazu v rámci upomínacieho konania (sp. zn. 3Up/1885/2020 zo dňa 09.11.2020), žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uviedol, že žalovaný neeviduje vo svojom účtovníctve faktúry, ktoré predložil žalobca, nemá ani vedomosť o vzájomnej dohode strán sporu o odmene za služby „vyhotovenie jedálneho lístka“ v cene 7.000,-eur, ako ani o vykonaní, či dodaní takýchto služieb. Žalobca nepreukázal objednanie takýchto služieb, ani vykonanie, resp. dodanie služieb v zmysle žalobcom predložených faktúr. Žalobca nijako neodôvodnil, žiadnym dôkazom nepreukázal dohodu o odmene za služby v takej výške, ako tvrdí, ak by aj preukázal ich objednanie a dodanie. Z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplýva, že predmetom činnosti žalobcu sú „organizovanie kurzov, školení a seminárov“ a „vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti“, ktoré má v rámci predmetu činnosti zapísané. Ani jedna z týchto činností sa nevzťahuje na poskytovanie služieb „vyhotovenie jedálneho lístka“, ktorých uskutočnenie voči žalovanému sa žalobca snaží účelovo navodiť dojem prostredníctvom ním predložených faktúr a z nich vyplývajúcich fakturovaných činností. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žalovaný neuhradil údajné splatné faktúry ani na základe predžalobnej výzvy, ktorá mu bola adresovaná, poukazuje na odpoveď žalovaného na túto výzvu, kde žalobcu žiadal o preukázanie existencie ním tvrdeného záväzku, nakoľko, ako ho informoval, o ňom nemá vedomosť, táto však zo strany žalobcu zostala bez akejkoľvek odozvy. Na okraj žalovaný uvádza, že konateľ žalobcu R. R. D. R. F. bol ešte donedávna taktiež konateľom a spoločníkom žalovaného, pričom spoločnosť opustil po vzájomných nezhodách s terajším jediným konateľom a spoločníkom žalovaného, a teda tu vzniká dôvodné podozrenie, že celé toto konanie môže byť zo strany žalobcu iniciované účelovo z pohnútky žalovanému uškodiť, či podvodne od neho získať finančné prostriedky. Žalovaný popiera samotnú existenciu záväzku, ako sa ho snaží účelovo a klamlivo prezentovať žalobca, objednanie, či vykonanie takýchto služieb nebolo zo strany žalobcu nijako preukázané, a teda vzhľadom na uvedené nijakým spôsobom nemohlo zo strany žalovaného dôjsť k uznaniu zvyšku záväzku v zmysle ust. § 407 Obchodného zákonníka. Žalovaný spolu s odporom predložil výpis z obchodného registra žalobcu a žalovaného, odpoveď zo dňa 25.05.2020.
4. Žalobca následne vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že vystavil faktúry č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 na sumu 7 600,-eur a faktúru č. 02/2019 zo dňa 31.03.2019 na sumu 1.000,-eur, na základe uskutočnených služieb. Z týchto faktúr žalobca čiastočnou úhradou uhradil žalobcovi faktúru č. 01/2019 zo dňa 28.02.2019 poukázaním sumy vo výške 1.000,-eur na účet žalobcu dňa 08.03.2019, čím čiastočne splnil dlh. Z čiastočného plnenia žalovaným vyplýva, že predmetná faktúra bola žalovanému doručená a uznaný bol aj dôvod jej zaplatenia bez toho, že by žalovaný požadoval dohodu o odmene za služby, ich objednanie a dodanie. Žalovaný vo svojom odpore spochybňuje, že medzi ním a žalobcom nedošlo ku žiadnemu právnemu vzťahu. Popiera existenciu dohody o odmene za služby a spochybňuje samotné vykonanie, či dodanie takýchto služieb. Žalovaný spochybňuje žalovaný nárok účelovo. Medzi ním a žalobcom však v minulosti prebiehali zaužívané obchodné kontrakty, tie odrážali bežnú prax pri uzatváraní jednotlivých kontraktov. Žalovaný okrem spochybnenia predmetu žaloby však nepredložil žiadny iný dôkaz, ktorým by túto skutočnosť aj osvedčil. Žalobca vo veci navrhuje ako dôkaz vykonať výsluch strán sporu, najmä štatutárneho zástupcu žalobcu, ktorý uvedené skutočnosti súdu ozrejmí.
5. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 26.01.2021, v ktorom uviedol, že vyjadrenia žalobcu považuje za účelové a ničím nepredložené. Z úhrady faktúry 1.000,-eur nemožno dovodzovať uznanie dlhu. Žalobca nemá vedomosť o objednávke, či dodaní služieb, ktorých úhradu žalobca požaduje. To, že v minulosti medzi stranami sporu boli určité obchodné vzťahy, to nijako nepreukazuje opodstatnenosť uplatneného nároku žalobcu. Žalovaný faktúry neeviduje vo svojom účtovníctve a nemá vedomosť o akejkoľvek dohode strán týkajúcich sa služieb v uplatnenom rozsahu. O uvedenom svedčí
aj odpoveď žalovaného na predžalobnú výzvu. Žalovaný poukazuje na výpisy z účtu, ktorý predložil žalobca, úhrada dňa 08.03.2019 v sume 1.000,-eur, je uvedený pri tejto platbe variabilný symbol XX/ XXXX, pričom pri pohľade na variabilné symboly ostatných úhrad medzi žalobcom a žalovaným z minulosti, ide o označenie mesiaca a roku, za ktorý sa úhrada poskytuje. Nič nepreukazuje poskytnutie služieb za neskoršie obdobie a v rozsahu tvrdenom žalobcom. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný popiera nárok žalobcu a nepredložil žiadny dôkaz, vzhľadom na samotný charakter sporu, je to práve žalobca, ktorý má nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, aby preukázal skutočnú existenciu a dodanie služieb, v takejto situácii nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby namiesto žalobcu on preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (dodania služieb, ako tvrdí žalobca). Žalovaný spolu s vyjadrením predložil protokol zo dňa 04.03.2010.
6. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 22.09.2021, na ktorom vec prejednal a rozhodol za účasti právneho zástupcu žalobcu, žalobcu, právneho zástupcu žalovaného a žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca uplatňuje nárok, ktorý vznikol na základe dodaných služieb, v príprave a výrobe jedálneho lístka žalovanému. Dojednanie služieb bolo predmetom ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným, pričom služby boli dodávané počas roka 2018 a spolupráca trvala do marca 2019. V zmysle vzájomnej dohody žalobcu a žalovaného si žalobca dodané služby účtoval vystavenými faktúrami, pričom strany sporu sa dohodli na cene za dodané služby vo výške 2.000,-eur mesačne. Predmetom žaloby je záväzok žalovaného vyplývajúci z predložených faktúr č. 1/2019 a 2/2019 a to vo výške 7.000,-eur, ktorý žalovaný odmietol po skončení ich spolupráce uhradiť. Na pojednávaní sa zároveň právny zástupca žalobcu vyjadril, že na výsluchu druhého navrhovaného konateľa žalobcu už netrvajú. Žalobca (konateľka žalobcu) na pojednávaní uviedla, že konateľ žalovaného si chcel otvoriť reštauráciu, preto oslovil konateľov žalobcu za účelom dodávania služieb jedálneho lístka. Oni pripravili jedálny lístok, následne ho zaslali žalovanému. Zo strany žalobcu bol zabezpečený samotný jedálny lístok, nákup potravín, ako aj príprava samotného jedla, uvedené následne dodali žalovanému. Spolupráca prebiehala od apríla 2018 15.03.2019. Faktúry vystavovala konateľka žalobcu. Uviedla, že predmetom uplatnených faktúr boli služby poskytnuté do 15.03.2019. Bola ústna dohoda medzi ňou ako konateľkou žalobcu a konateľom žalovaného. Ona povedala, že budú fakturovať sumu 2.000,-eur mesačne, na to konateľ žalovaného nemal žiadnu námietku. Na otázku, aby sa vyjadrila, že na listine likvidácia vystavených faktúr je každý mesiac roku 2018 suma 2.000,- eur a na faktúre č. 1/2019 suma 7.600,-eur, uviedla, že v spoločnosti žalovaného robili inventúry a hospodársky výsledok, tak vlastne zistili, že im chýba hotovosť na zaplatenie faktúr, a preto ona ako konateľka žalobcu chcela, aby tá reštaurácia fungovala, a preto nevystavovala faktúry za určité obdobie, aj keď práca bola vykonaná, posledná faktúra bola vystavená v novembri 2018 a následne až vo februári 2019. Na otázku, z čoho konkrétne pozostáva suma 7.600,-eur na faktúre č. 1/2019, uviedla, že je to fakturácia od novembra 2018 do februára 2019. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že pokiaľ sa žalobca vyjadril, že mala byť medzi stranami dohodnutá nejaká odmena za vykonávanie alebo za tvorbu jedálneho lístka v sume 2.000,-eur mesačne, tak nie zrejmé, akým spôsobom žalovaná suma pozostávajúca z dvoch faktúr má reflektovať túto dohodu. Pokiaľ aj existovala nejaká obchodná prax, na základe ktorej boli vystavované faktúry zo strany žalobcu voči žalovanému, tak tejto obchodnej praxi žalovaná istina nezodpovedá. Pokiaľ žalobca považuje za doklad o plnení mailovú komunikáciu predloženú na pojednávaní, nie je to doklad o plnení, nepreukazuje poskytovanie služieb, ani dohodu o odmene, z takéhoto mailu ani nie je možné zistiť, či takýto jedálny lístok alebo čo bolo predmetom tejto mailovej komunikácie. Čo sa týka rukou písanej nejakej prefotenej fotokópie, z ktorej vôbec nevyplýva ani kedy, ani kto, ani čo táto fotokópia mala nejakým spôsobom preukazovať, navyše sa tu hovorí o nejakej sume 6.000,-eur bez DPH, z takéhoto dokladu nie je možné dedukovať, že by sa jednalo o nejaké uznanie záväzku alebo potvrdenie zostatkov. Druhý konateľ žalobcu, ktorý na pojednávaní prítomný nie je, bol konateľom žalovaného do marca 2020, pričom až do tohto termínu mal možnosť zabezpečiť si všetku dokumentáciu od spoločnosti žalovaného, mal prístup ku všetkým dokladom, k účtovnej evidencii. Teda žalobca mal možnosť si zabezpečiť všetky doklady od žalovaného. Jednalo sa o rodinnú firmu s tým, že predmet činnosti žalobcu neobsahuje takú činnosť, z ktorej by bolo možné vyvodzovať, že táto spoločnosť je schopná a oprávnená fakturovať služby v gastronómii a to či už nejaké vytváranie jedálnych lístkov alebo varenie a podobne. Žalobca nepreukázal, že by bol nejaký jedálny lístok teda vytvoril, žiaden dôkaz nepredložil. Právny zástupca žalovaného poukázal na rôznu fakturáciu zo strany žalobcu. Čo sa týka dohody o cene, nemalo sa jednať o cenu za vytvorenie nejakého jedálneho lístka alebo teda poskytnutie služieb, jednalo sa zrejme o optimalizáciu účtovníctva. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o dohode, o cene, o poskytnutí plnenia. Žalobca v žalobe síce uvádzal, že mali byť so žalovaným dlhoroční obchodní partneri, táto obchodná spolupráca však, ako vyplýva z dokladov, trvala od mája
2018 do novembra 2018, čiže zhruba šesť mesiacov. Za takéto obdobie nebolo možné medzi stranami zaviesť žiadnu obchodnú prax, ktorá by vôbec odôvodňovala nejaké nároky žalobcu voči žalovanému. Žalobca zotrval na vymedzení skutkového stavu a to objednanie služieb jedálneho lístka a dohode o cene v sume 2.000,-eur za mesiac. Žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom dodanie takýchto služieb, dohodu o cene, práve naopak faktúry za šesť mesiacov roku 2018 v sume 2.000,-eur boli vystavované na základe nejakých usmerňovaní účtovníčky oboch spoločností, pričom od mesiaca december do mesiaca marec 2019 už takéto služby, ani faktúry vystavované nemali zrejme byť. Poukazuje na rozpor medzi predloženými listinami, konkrétne faktúru č. 1/2019, ktorú samotná konateľka žalobcu vystavila minimálne dvakrát, je tu rozpor s faktúrou č. 11/2018, v listine likvidácia vydaných faktúr, je uvedená k tejto faktúre suma 400,-eur napriek tomu faktúra č. 11/2018, ktorá mala byť u žalovaného, obsahuje inú sumu. Okrajovo dopĺňa, že oprávnenie na vykonávanie takýchto služieb ani nevyplýva z predmetu činnosti žalobcu. Žalovaný (konateľ žalovaného) na pojednávaní uviedol, že čo sa týka spolupráce so spoločnosťou žalobcu, žalobca vykonával u nich činnosť, v roku 2018, zabezpečoval u nich výrobu jedla. Spolupráca skončila v marci, taktiež pred Vianocami bola spolupráca prerušená, lebo boli sviatky, bol tam asi mesiac, kedy sa vôbec nevarilo a jedálny lístok to je diskutabilné, že či jedálny lístok prinášal žalobca alebo žalovaný, v marci bola reštaurácia zatvorená. Na otázku, aby sa vyjadril, či má vedomosť o tom, že sa medzi spoločnosťou žalovaného a spoločnosťou žalobcu dohodli na odmene v takej sume, ako je uvedené na faktúre č. 1/2010 a č. 2/2019, uviedol, že nemá tú informáciu, že by to boli tieto sumy. Je pravda, že sa stretla konateľka žalobcu s jeho otcom (konateľom žalovaného), že sa dohodli, že bude reštaurácia až do obdobia, keď sa začalo podnikať, on nevedel, koľko bude fakturované peňazí, ako sa začalo podnikať začali chodiť faktúry na sumu 2.000,-eur, ktoré boli platené z peňazí, ktoré požičal firme. Nebol uzrozumený s tou fakturovanou sumou, ale vzhľadom na to, že si myslel, že to bude nejako fungovať, tak na to nič nepovedal. Uviedol, že im neboli služby dodávané, nešlo tu o žiadne služby, išlo tu iba o jednu jedinú vec, že druhý konateľ žalobcu sa podieľal na vytváraní jedálneho lístka, ale on reálne ten jedálny lístok varil, on vykonával činnosť kuchára. Druhý konateľ žalobcu povedal, ktorý varil tie jedlá, že on variť nebude, a preto to zobral celé pod patronát konateľ žalovaného.
7. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, vec posúdil podľa nižšie citovaných zákonných ustanovení.
8. Podľa článku 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
9. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
10. Podľa § 150 CSP : (1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. (2) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
11. Podľa § 151 CSP : (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. (2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
12. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP : (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej
13. Podľa § 1 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka : (1) Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. (2) Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto
predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
14. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
15. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
16. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
17. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 7.000,-eur s príslušenstvom, pričom svoj nárok odvodzoval titulom zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého mal žalobca poskytnúť žalovanému služby - dodanie služieb jedálneho lístka, za ktoré poskytnuté služby žalovaný neuhradil cenu za dodané služby vo výške 7.000,-eur vyúčtovanú faktúrami č. 1/2019 a č. 2/2019. Žalovaný v rámci procesnej obrany namietal uplatnený nárok žalobcu, popieral existenciu zmluvného vzťahu vo vzťahu k vystaveným faktúram, poprel, že tieto služby boli skutočne objednané a dodané v uplatnenom rozsahu.
18. Sporným medzi stranami sporu bolo, či medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený zmluvný vzťah, nepomenovaná zmluva podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka s predmetom plnenia, predmetom zmluvy v rozsahu, ako tvrdil žalobca, poskytnutie služieb jedálneho lístka za uvedené obdobie (faktúrou č. 1/2019 vyúčtované cena za dodanie služieb k 28.02.2019 vo výške 7.600,-eur, faktúrou č. 2/2019 vyúčtovaná cena za dodanie služieb k 31.03.2019 vo výške 1.000,-eur) a aká cena mala byť dojednaná medzi zmluvnými stranami. V nadväznosti na vyhodnotenie uvedeného, či teda žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 7.000,-eur uplatnenej ako cena za dodané služby, vyúčtovanej uvedenými faktúrami.
19. V zmysle ust. § 150 CSP v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním žaloby, je žalobca povinný uviesť skutočnosti, o ktoré opiera svoje uplatňované právo, nárok a je jeho povinnosťou a v jeho záujme predložiť dôkazy, resp. ich označiť na preukázanie jeho tvrdení. Žalovaný ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) žalobcu nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Dôkazné bremeno súvisí s dôkaznou povinnosťou, strany v konaní sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že to nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze, keďže neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať strany sporu na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ust. článku 8 CSP, ale aj so zásadou rovnosti strán sporu. V ust. § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení v relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach, a to prioritne žalobca v podanej žalobe, v replike a žalovaný v podanom vyjadrení k žalobe, v duplike.
20. Zmluva je dvojstranný právny úkon (prípadne môže byť aj viacstranný), ktorý vzniká konsenzom, t.j. úplným a bezpodmienečným prijatím (akceptáciou) návrhu na uzavretie zmluvy (návrhu, oferty). Návrh na uzavretie zmluvy je prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa byť viazaný v prípade jeho prijatia. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na jej obsahu, keď adresát právneho úkonu prijme návrh na uzavretie zmluvy. Návrh zmluvy a jeho prijatie (akceptácia) sú jednostranné adresované právne úkony. Vznik zmlúv, ktorými sa zakladajú záväzky, sa spravuje ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka. Proces vzniku zmluvy je upravený v ust. § 43 až 45 Občianskeho zákonníka. Na zmluvy a ich uzavieranie v plnom rozsahu platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonov. Táto úprava je pre obchodné záväzkové vzťahy doplnená ust. § 269 a nasl. Obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že zmluva vzniká na základe zhodného prejavu vôle konkrétnych zúčastnených osôb - zmluvných strán. Zmluva je dvojstranný vzťah medzi konkrétnymi zmluvnými stranami, je iba na zmluvných stranách, aby dostatočne a určito vymedzili podstatné náležitosti zmluvy, predmet svojich záväzkov.
21. Bolo na žalobcovi, aby uviedol podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a predložil dôkazy, resp. ich označil na preukázanie jeho tvrdení. Súd v danej veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nakoľko žalobca žiadnym relevantným a hodnoverných dôkazom nepreukázal, že so žalovaným uzavrel zmluvu v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, obsahom ktorej by bol záväzok žalobcu dodávať pre žalovaného služby - dodanie služieb jedálneho lístka, za špecifikované obdobie, v uplatnenom rozsahu a záväzok žalovaného za poskytnuté služby zaplatiť žalobou uplatnenú cenu (odmenu) odsúhlasenú oboma zmluvnými stranami. Pokiaľ žalobca predložil faktúry č. 1/2019, č. 2/2019, faktúry sú iba daňovým, účtovným dokladom, nepreukazujú existenciu konkrétneho zmluvného vzťahu, ani vykonanie fakturovaného úkonu žalobcu v prospech žalovaného, že teda tieto služby boli aj skutočne dodané zo strany žalobcu žalovanému. Na uvedených faktúrach nie je ani podpis, odtlačok pečiatky žalovaného, ktorý by preukazoval, či potvrdzoval, že fakturované služby mu boli dodané. Tvrdené skutočnosti zo strany žalobcu o dodaní služieb v uplatnenom rozsahu nepreukazuje ani predžalobná výzva, likvidácia faktúr, kniha pohľadávok, zaúčtovanie dokladov zo strany žalobcu - nepreukazujú uzavretie konkrétneho zmluvného vzťahu, čo konkrétne malo byť dojednané, predmet (rozsah plnenia) a ani dohodu o cene. Uvedené nepreukazuje ani predložený výpis z účtu žalobcu, z ktorého vyplýva, že žalovaný poukazoval platby na účet žalobcu a to v mesiaci máj, august, október, december 2018, pri týchto platbách bol vždy uvedený variabilný symbol (mesiac a rok), pokiaľ ide o platby zo strany žalovaného zo dňa 19.02.2019 - je tu pri platbe výslovne uvedený zo strany žalovaného variabilný symbol XXXXXX, XXXXXX, u platby zo dňa 08.03.2019 je uvedený variabilný symbol XXXXXX. Súd má za to, že tieto uvedené platby vo výpise z účtu žalobcu nepreukazujú uzavretie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu na žalobcov uplatnený nárok
- vyfakturované služby v mesiaci február 2019 - faktúra č. 1/2019, výslovne uvedené dodanie služieb k 28.02.2019 vo výške 7.600,-eur a fakturované služby v mesiaci marec 2019 - faktúra č. 2/2019, výslovne uvedené dodanie služieb k 31.03.2019 vo výške 1.000,-eur.
22. Právny zástupca žalovaného poukázal v rámci výsluchu s konateľkou žalobcu na faktúru č. 1/2019 pôvodne na sumu 6.000,-eur zo dňa 07.03.2019, teda pod rovnakým číslom ako je faktúra č. 1/2019, ktorá bola prílohou žaloby, k čomu konateľka žalobcu uviedla, že túto faktúru vystavila, ale nakoľko ju účtovníčka upozornila, že nie je vystavená správne, stornovala ju a vydala faktúru s rovnakým číslom č. 1/2019. Čo sa týka faktúry č. 11/2018 na sumu 2.000,-eur, táto bola vystornovaná na základe pokynu účtovníčky a bola vystavená faktúra č. 11/2018 na sumu 400,-eur. Konateľka žalobcu sama potvrdila, že sa mali za služby vystavovať faktúry pravidelne mesačne, taká mala byť dohoda strán. Z obsahu spisu (z likvidácie vydaných faktúr žalobcu) však vyplýva, že zo strany žalobcu neboli vystavované faktúry pravidelne mesačne, ako tvrdil žalobca, že taká bola dohoda strán (poskytnuté služby za každý mesiac vo výške 2.000,-eur a vystavená faktúra pravidelne každý mesiac). V roku 2018 mali byť zo strany žalobcu žalovanému vystavené faktúry dňa 31.05.2018 č. 5/2018, dňa 30.06.2018 č. 6/2018, dňa 27.08.2018 č. 7/2018, dňa 24.09.2018 č. 8/2018, dňa 30.09.2018 č. 9/2018, dňa 31.10.2018 č. 10/2018, dňa 30.11.2018 č. 11/2018. Pokiaľ faktúry za ďalšie mesiace neboli žalobcom vystavované, z toho nemožno automaticky vyvodzovať, že aj tak služby boli dodávané, uvedené nebolo preukázané. Tvrdenia o tom, že v spoločnosti žalovaného robili inventúry a hospodársky výsledok, tak zistili, že im chýba hotovosť na zaplatenie faktúr, preto nevystavovali faktúry a potom žalobca vystavil faktúru za niekoľko mesiacov - uvedené tvrdenia žalobca nepreukázal a uvedené nevyplýva ani z faktúry č. 1/2019 - nie je tam uvedené, že to majú byť služby poskytnuté za niekoľko mesiacov. Tieto tvrdenia neboli zo strany žalobcu žiadnym relevantným spôsobom preukázané. A to, že žalobca vystavil faktúry
č. 1/2019 na sumu 7.600,-eur, č. 2/2019 na sumu 1.000,-eur, nezodpovedajú tvrdeniam žalobcu o dohodnutej odmene vo výške 2.000,-eur mesačne. Navyše žalovaný poprel dodanie služieb jedálneho lístka v rozsahu uplatnených faktúr, nebolo preukázané skutočné dodanie služieb zo strany žalobcu žalovanému v mesiaci február a marec 2019 (keďže na faktúre uvedené dodanie služieb k 28.02.2019, k 31.03.2019) ani dojednaná odmena za takéto vyfakturované služby vo výške 7.600,-eur a vo výške 1.000,-eur, uvedené odporuje tvrdeniu žalobcu o dojednanej odmene mesačne vo výške 2.000,-eur. Tvrdenia žalobcu o tom, že to má byť vyúčtovanie služieb poskytnutých za niekoľko mesiacov (vo faktúre č. 1/2019), nebolo ničím preukázané. Navyše to malo byť podľa vyjadrenia žalobcu za mesiace november 2018 až február 2019, pričom z listinných dôkazov vyplýva, že za november 2018 už bola vystavená samostatná faktúra (č. 11/2018) najskôr na sumu 2.000,-eur, potom opravená na sumu 400,- eur, čo taktiež je v rozpore s tvrdenou mesačnou odmenou 2.000,-eur.
23. Súd poukazuje na to, že zo strany žalobcu boli podávané rozporuplné tvrdenia. Žalobca výslovne vo svojich písomných vyjadreniach, v žalobe uviedol, že sa domáha zaplatenia ceny za poskytnuté služby na základe faktúry č. 1/2019, č. 2/2019, na základe toho, že žalobca pravidelne mesačne dodával služby žalovanému a pravidelne mesačne vyhotovoval za dodané služby žalovanému faktúry. Faktúrou č. 1/2019 boli vyúčtované služby k 28.02.2019, faktúrou č. 2/2019 vyúčtované služby k 31.03.2019, pričom konateľka žalobcu na pojednávaní uviedla, že služby mali byť poskytované do 15.03.2019, na faktúre uvedené dodanie k 31.03.2019. Zároveň súd poukazuje na to, že z faktúry č. 1/2019, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok nie je uvedené, že by malo ísť o dodanie služieb za vytvorenie jedálneho lístka za mesiace november 2018 až február 2019, ako uviedla konateľka žalobcu na pojednávaní, pričom v žalobe žalobca výslovne uviedol, že pravidelne mesačne mal vystavovať faktúry za poskytnuté služby (t.j. za poskytnuté služby za konkrétny mesiac aj pravidelná mesačná fakturácia). Ide tu o rozporuplné tvrdenia zo strany žalobcu. Ďalej na faktúre je uvedený ako predmet plnenia - fakturujeme za služby jedálneho lístka, resp. za vytvorenie jedálneho lístka, na druhej strane konateľka žalobcu uviedla, že zo strany žalobcu bol zabezpečený samotný jedálny lístok, nákup potravín, ako aj príprava samotného jedla a uvedené dodali žalovanému. Žalovaný uviedol, že žalobca v roku 2018 zabezpečoval u žalovaného výrobu jedla (nie tvorbu jedálneho lístka), nešlo tu o žiadne služby, služby im neboli dodávané, išlo tu o to, že druhý konateľ žalobcu (ktorý bol zároveň aj konateľom žalovaného do 04.03.2020) sa podieľal na vytváraní jedálneho lístka, on reálne ten jedálny lístok varil, vykonával činnosť kuchára. Konateľka žalobcu uviedla, že sa strany sporu dohodli na odmene vo výške 2.000,-eur mesačne, túto dohodu strán o dojednanej odmene vo výške 2.000,-eur mesačne však žalobca nepreukázal a na druhej strane vystavené faktúry č. 1/2019, č. 2/2019 tejto dohode ani nezodpovedajú, keďže sú na nich uvedené iné sumy. Tvrdenie, že vo faktúre č. 1/2019 malo ísť o služby za mesiace november 2018 až do februára 2019, tak toto uvedené z tejto faktúry vôbec nevyplýva, pričom v žalobe výslovne bolo uvedené, že fakturácia za služby mala byť pravidelne uskutočňovaná zo strany žalobcu mesačne. Naopak z predložených listín vyplýva, že za mesiac november 2018 už bola vystavená faktúra č. 11/2018 (dodanie služieb k 30.11.2018), ktorú žalovaný podľa výpisu z účtu uhradil platbou zo dňa 19.02.2019 a zo dňa 08.03.2019, keďže disponoval faktúrou č. 11/2018 na sumu 2.000,-eur (kde bolo uvedené: fakturuje za služby jedálneho lístka za mesiac november 2018) a pokiaľ aj došlo k stornovaniu tejto faktúry a vystaveniu novej faktúry č. 11/2018 na sumu 400,-eur, ako tvrdila konateľka žalobcu, ale malo ísť o služby za mesiac november 2018. Takže opätovne vyúčtovanie týchto služieb aj za november 2018 vo faktúre č. 1/2019, by bolo aj duplicitné. Pričom, keďže podľa vyjadrenia žalobcu sa malo fakturovať pravidelne mesačne, z ničoho nevyplýva dodanie služieb vo februári 2019 vo vyúčtovanom rozsahu 7.600,-eur, z faktúry č. 1/2019, ani zo žiadneho iného dôkazu nevyplýva, že malo ísť o dodanie služieb jedálneho lístka tak, ako tvrdila konateľka žalobcu za štyri mesiace (za november 2018 až február 2019). Zo strany žalobcu nebolo preukázanie skutočné dodanie takýchto služieb, že by žalobca takéto služby poskytoval žalovanému, žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom vytvorenie takéhoto jedálneho lístka za vyfakturované obdobie k 28.02.2019, k 31.03.2019 (resp. ani za minulé obdobia) a uvedené nepreukazuje ani predložená emailová komunikácia. Ak sa žalobca odvolával na zaužívanú obchodnú prax medzi stranami sporu, uvedené súd nemal preukázané. Nebolo preukázané, že žalobca a žalovaní boli dlhoroční obchodní partneri, že medzi nimi aj v minulosti boli uzatvorené aj iné obchodné kontrakty, žalobca ich ani bližšie nešpecifikoval. To, že boli zo strany žalobcu žalovanému vystavené faktúry od mája do novembra 2018, nemožno považovať, ako tvrdil žalobca, za zaužívanú obchodnú prax, od ktorej by bolo možné odvodzovať uplatnený nárok žalobcu vo vzťahu k vystaveným faktúram. Pokiaľ faktúry za ďalšie mesiace neboli vystavené, z tohto nemožno vyvodzovať, že aj tak služby boli poskytované, toto nenasvedčuje nejakej tvrdenej zaužívanej obchodnej praxe.
24. To, že žalovaný dňa 19.02.2019 uhradil na účet žalobcu platby v sume po 1.000,-eur (kde výslovne uviedol VS: XXXXXX, VS: XXXXXX) a dňa 08.03.2019 sumu 1.000,-eur (uvedený VS: XXXXXX), uvedené nemožno považovať za uznanie zvyšku záväzku. Súd poukazuje na to, že žalobca faktúrou č. 1/2019 vyúčtoval cenu za služby vo výške 7.600,-eur, splatnou dňa 28.02.2019 a faktúrou č. 2/2019 cenu za služby vo výške 1.000,-eur, splatnou dňa 31.03.2019. Žalovaný dňa 19.02.2019 poukázal žalobcovi platby po 1.000,-eur a výslovne uviedol VS: XXXXXX, VS: XXXXXX, teda ide o úhradu faktúry č. 10/2018 a č. 11/2018. Žalobca sa vyjadroval, že platba zo dňa 19.02.2019 v sume 1.000,-eur bola zo strany žalobcu zaúčtovaná vo výške 400,-eur na úhradu faktúry č. 11/2018 a v sume 600,-eur na faktúru č. 1/2019 (hoci žalovaný výslovne uviedol, ktorý záväzok plní, uviedol iný VS), platba žalovaného zo dňa 08.03.2019 v sume 1.000,-eur bola zo strany žalobcu zaúčtovaná vo výške 1.000,-eur na úhradu faktúry č. 1/2019 (hoci žalovaný výslovne pri tejto platbe uviedol VS: XXXXXX) a teda zostatok faktúry č. 1/2019 predstavuje sumu 6.000,-eur + neuhradená faktúra č. 2/2019 v sume 1.000,-eur, spolu uplatnená suma 7.000,-eur. Žalovaný pri týchto platbách výslovne uviedol, že plní záväzky z faktúr č. 10/2018, č. 11/2018, pokiaľ žalobca uvedené platby zaúčtoval inak ako určil žalovaný, konal tak v rozpore s ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vo výpise z účtu je výslovne uvedené, že ide o úhradu faktúry č. 102018, č. 112018, nejde o úhradu faktúry č. 1/2019, uvedené teda nemôže mať za následok uznanie zvyšku dlhu. Nemožno z uvedeného odvodzovať, že plnením faktúry č. 10/2018, 11/2018 žalovaný uznáva záväzok z titulu inej faktúry a to faktúry č. 1/2019. Súd poukazuje na to, že čo sa týka ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, čiastočné plnenie nemusí byť vždy ani uznaním (zvyšku) záväzku. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že poprel existenciu tvrdeného záväzku (dodanie služieb v uplatnenom rozsahu), ako vyplýva aj z odpovede žalovaného na predžalobnú výzvu. Súd má za to, že žalovaný právnu domnienku uznania zvyšku dlhu vyvrátil, žalovaný existenciu uplatneného nároku popieral, bolo preukázané, že uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný. Súd poukazuje aj na rozsudok NS ČR z 28.04.2011, č. k. 23Cdo 1336/2010-141, v zmysle ktorého § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ustanovuje, že ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu.
25. Pokiaľ sa žalobca vyjadroval, že žalovaný má preukázať svoje tvrdenia, ktorými spochybňuje predmet žaloby, že nepredložil žiadny dôkaz - k uvedenému súd uvádza, že z pravidla, že každý preukazuje svoje skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje, teda, že služby žalovanému neboli dodané..), preukázanie takejto skutočnosti je reálne nemožné. Žalovaný nie je povinný uvedené preukazovať. Dôkazné bremeno má žalobca. Žalobca nesie dôkazné bremeno, aby preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v žalobe uplatnenom rozsahu.
26. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie obchodného vzťahu medzi stranami sporu, na podklade ktorého mali byť tieto faktúry č. 1/2019, č. 2/2019 vystavené (dohodu strán o objednaní, dodaní takýchto služieb v žalobe uplatnenom rozsahu a v uplatnenej odmene). Žalobca nepreukázal uzavretie zmluvného vzťahu na uplatnený nárok, či už v písomnej alebo ústnej forme. Zo strany žalobcu nebolo preukázané skutočné dodanie takýchto služieb, že by žalobca takéto služby poskytoval žalovanému, žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom vytvorenie takéhoto jedálneho lístka za vyfakturované obdobie k 28.02.2019 faktúrou č. 1/2019, k 31.03.2019 faktúrou č. 2/2019 (resp. ani za minulé obdobia). Súd konštatoval neexistenciu zmluvného základu, na základe ktorého žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie sumy vo výške 7.000,-eur s príslušenstvom. Z tohto dôvodu tak žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie žalobou uplatnenej sumy.
27. Pokiaľ právny zástupca žalobcu až na pojednávaní navrhol vykonanie dôkazu a to výsluch svedka S. B. (za účelom preukázania doručenia faktúr žalovanému, nakoľko sa žalovaný vyjadroval, že faktúry neeviduje v účtovníctve) - súd vykonanie uvedeného dôkazu, výsluch navrhovaného svedka
nepovažoval za potrebný, relevantný pre rozhodnutie vo veci samej, bolo by to nadbytočné. Či faktúry boli/resp. neboli doručené, uvedené je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, kde rozhodujúcou otázkou bolo, či bol/nebol medzi stranami sporu preukázaný zmluvný vzťah v rozsahu uplatneného nároku vo vzťahu k vystaveným faktúram. Zároveň tento návrh na vykonanie dôkazu ani nebol podaný včas s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP. Žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu uvádzal túto skutočnosť, že faktúry neeviduje v účtovníctve, odpor bol doručovaný žalobcovi na vyjadrenie. Žalobca sa písomne vyjadroval k odporu žalovaného, nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy. Súd s poukazom na uvedené, preto zamietol návrh na vykonanie dôkazu - návrh žalobcu na výsluch navrhovaného svedka.
28. Čo sa týka ďalšieho návrhu na vykonanie dôkazu - výsluchu svedka p. V. predneseného na pojednávaní zo strany právneho zástupcu žalobcu (bola zamestnankyňou žalovaného, pracovala v kuchyni v spoločnosti žalovaného za účelom preukázania dodania služieb) - súd vykonanie uvedeného dôkazu výsluch navrhovaného svedka nepovažoval taktiež za potrebný, relevantný pre rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný k uvedenému návrhu na vykonanie dôkazu uviedol, že menovaná bola u nich zamestnaná, vykonávala v kuchyni činnosť pomocnej pracovníčky, do tých vyšších štruktúr vôbec nevidela. Súd poukazuje na to, že žalovaný namietol dodanie, poskytnutie týchto služieb už v odpore proti platobnému rozkazu, žalobca sa vyjadroval k tomuto odporu, nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (napr. návrh na výsluch svedkov). Súd má za to, že žalobcovi/právnemu zástupcovi žalobcu nič nebránilo, aby návrhy na vykonanie dôkazov uviedol už skôr, ak by konal starostlivo a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania v súlade s ust. § 153 ods. 1 CSP. Súd posúdil, že vykonanie tohto dôkazu by bolo teda nehospodárne, nadbytočné, bez relevantného vplyvu na rozhodnutie vo veci samej (výsluchom tohto svedka by nemohla byť preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, s konkrétnymi dojednanými zmluvnými podmienkami, rozsahom poskytnutých služieb a dojednanej odmene). Zároveň tento návrh na vykonanie dôkazu ani nebol podaný včas s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP. Súd konštatuje, že obe procesné strany v rámci doručovania písomných vyjadrení k veci postupom podľa ust. § 167 CSP, spolu s predvolaním na pojednávanie boli poučené o dôkaznej koncentrácii, o sudcovskej koncentrácii konania s tým, že na neskôr predložené prostriedky procesného útoku (návrhy na vykonanie dôkazov) súd nemusí prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Procesné strany nemôžu teda dôkazné návrhy vykonávať kedykoľvek, ale iba v určitých štádiách konania, čo je v súlade s princípom hospodárnosti konania vyjadreným v čl. 8 CSP. Zásadne je vylúčené, aby procesné strany uvádzali dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by viedlo k zmareniu pojednávania, prípadne k nariadeniu nového pojednávania. V pomeroch prejednávanej veci súd prihliadal na skutočnosť, že obe procesné strany sú v konaní právne zastúpené. Súd má za to, že žalobca mal poskytnutý dostatočný časový priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku.
29. Pokiaľ právny zástupca žalobcu na pojednávaní navrhol, aby súd uložil žalovanému predložiť evidenciu dlžných faktúr, súd zamietol takýto návrh na vykonanie dôkazu, nakoľko ho nepovažoval za relevantný, potrebný pre rozhodnutie vo veci samej, vykonanie takého dôkazu by bolo nadbytočné. Vykonanie takéhoto dôkazu súd posúdil za neefektívne, bez relevantného vplyvu pre rozhodnutie vo veci samej (keďže faktúra je iba platobný účtovný doklad, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu, jej záväznosť je daná obsahom dohody zmluvných strán a zmluvný vzťah na žalobcov uplatnený nárok voči žalovanému nebol preukázaný a z prípadnej evidencie dlžných faktúr by ani nebolo možné prijať záver o existencii zmluvného vzťahu v rozsahu uplatneného nároku), zároveň tento dôkaz nebol navrhnutý ani včas s poukazom na ust. § 153 CSP, a preto návrh právneho zástupcu žalobcu na vykonanie tohto dôkazu súd zamietol.
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal skutkovú a právnu dôvodnosť uplatneného nároku, preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a teda rozhodol tak, ak je uvedené vo výroku tohto rozsudku (I. výrok).
31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
33. Nakoľko súd žalobu žalobcu zamietol, bol žalovaný úspešnou stranou sporu. Preto súd rozhodol tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (II. výrok).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 1 CSP odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ustanovenia § 125 ods. 3 CSP odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ustanovenia § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.