Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_76S-34-2021.pdf
PDF · 298.48 KB
Case nature
Area
Subarea
76S/34/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Jany Novotnej, v právnej veci žalobcu: BigON s.r.o., so sídlom Horná 18, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 121 989, právne zastúpený: JUDr. Ing. Daniela Trajteľová, advokátka, so sídlom Komenského 10/C, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 311 128, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100283386/2021 zo dňa 18. február 2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. U žalobcu ako u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2017. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 101200794/2020 zo dňa 21.07.2020, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol doručený žalobcovi dňa 23.07.2020.
2. V následnom vyrubovacom konaní Daňový úrad Banská Bystrica (orgán verejnej správy prvého stupňa) rozhodnutím č. 101668957/2020 zo dňa 04.11.2020 vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozdiel dane v sume 10 578,15 Eur, určil rozdiel v sume kladného rozdielu medzi daňovou licenciou a daňou, ktorú možno započítať v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach - 2 880,- Eur a rozdiel v sume daňovej straty v sume - 23 334,64 Eur. Správca dane neuznal žalobcovi daňovú stratu za zdaňovacie obdobie 2017 v sume 23 334,64 Eur.
3. Správca dane znížil odpočítateľné položky k výsledku hospodárenia o sumu 1 080,- Eur (rozdiel medzi uplatneným daňovým odpisom 1 680,- Eur a výškou odpisov 600,- Eur, ktoré sa vzťahovali na nehmotný investičný majetok - softvare TimeMake) a o sumu 2 400,- Eur (rozdiel medzi uplatneným daňovým odpisom 3 600,- Eur a výškou účtovných odpisov 1 200,- Eur, ktoré sa vzťahovali na nehmotný investičný majetok - licencia na užívanie systémov od spoločnosti CyberSoft, s.r.o.). Správca dane konštatoval, že žalobca porušil ust. § 22 ods. 8 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o dani z príjmov“) a podľa § 17 ods. 2 tohto zákona preto zvýšil položky zvyšujúce výsledok hospodárenia spolu o sumu 3 480,- Eur.
4. Správca dane ďalej vylúčil z daňových výdavkov (nákladov):
- sumu 1 793,03 Eur - na spotrebu materiálu - Servis
- sumu 22 658,27 Eur - na reklamu, prezentáciu a inzerciu - zmluvy - ui42 digital, s.r.o.,
- sumu 7 973,20 Eur - náklady na marketingovú podporu D.. X. P.
- sumu 6154,81 Eur - marketingova podpora Wiliam & Perun, s.r.o., - fakturácia dohodnutej sumy podľa Zmluvy o poskytnutí služieb,
- sumu 2 770,- Eur - dodávatelia Exelect, s.r.o. a Performia, s.r.o.- vyúčtovanie licenčného poplatku na základe licenčnej zmluvy o poskytnutí licencie na využitie systému Interspeedia a systému Performia,
- sumu 7 394,- Eur - dodávateľ GIGA SERVIS, s.r.o. - ostatné služby - testovanie a čistenie PC v obdobiach 3 - 4, 5 - 6, 7 - 9/2017,
- sumu 13 610,30 Eur - dodávatelia K.. K. D. a K. C. - administratívne práce v mesiaci 11/2017 a sprostredkovanie obchodných a marketingových služieb za mesiac 12/2017,
- sumu 19 024,99 Eur - dodávateľ K. I. - poskytnuté služby
- sumu 1 140,- Eur - dodávateľ K.. K.J. - administratívne služby vykonané v mesiaci 6/2017,
- sumu 1 422,50 Eur - dodávateľ HCA Slovakia, s.r.o. - školenie Praktický marketing, účastník K.. P. X. a dodávateľ Pricemania, s.r.o. - Google Analytics pre začiatočníkov.
5. Vo vzťahu k uvedeným neuznaným výdavkom správca dane uviedol, že žalobca ako daňový subjekt nesplnil v priebehu daňovej kontroly dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, nepredložil správcovi dane relevantné a hodnoverné dôkazy, ktoré by zakladali nárok na uznanie týchto výdavkov (nákladov) ako daňových, nepreukázal ani ich súvis so zdaniteľným príjmom v zmysle § 2 písm. i) a j) v nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, a na základe toho konštatoval porušenie § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov.
6. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100283386/2021 zo dňa 18.02.2021 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil.
7. Odvolacie námietky žalobcu o tom, že správca dane nevykonal úkon podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čím mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k zisteným nedostatkom pred spísaním protokolu a k námietke, že rozhodnutie správcu dane trpí nezákonnosťou, pretože vo vyrubovacom konaní neboli dodržané lehoty, boli žalovaným vyhodnotené ako nedôvodné. Žalovaný popísal komunikáciu správcu dane a žalobcu a uzavrel, že žalobca mal vedomosť o pochybnostiach správcu dane, so správcom dane o nich komunikoval a vyjadril sa k nim ešte pred spísaním protokolu z daňovej kontroly. Námietka o tom, že vo vyrubovacom konaní neboli dodržané lehoty, bola vyhodnotená ako nekonkrétna a všeobecná, pretože žalobca v odvolaní konkrétne neuviedol, v akej veci rozporuje lehoty.
8. Žalovaný neuznal ako dôvodnú ani odvolaciu námietku, v ktorej žalobca namietal, že lehota 30 pracovných dní na vyjadrenie sa k protokolu začala plynúť až od skončenia pandémie, a to s poukazom na ust. § 8 ods. 3 a § 2 ods. 3 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o niektorých mimoriadnych opatreniach“). Žalovaný k tejto námietke uviedol, že protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený 23.07.2020, lehota 30 pracovných dní na doručenie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly by uplynula dňom 04.09.2020. Žiadosť žalobcu o prerušenie vyrubovacieho konania bola správcovi dane doručená 03.09.2020, pričom dňa 03.09.2020 uplynulo z 30-dňovej lehoty na vyjadrenie k protokolu 29 pracovných dní, teda z tejto lehoty neuplynul 1 pracovný deň. Po 30.09.2020 (deň skončenia pandémie) začala plynúť neuplynutá časť 30-dňovej lehoty, t. j. 1 deň a dňom 01.10.2020 uplynula zákonná lehota na vyjadrenie k protokolu. K poukazu na ust. § 8 ods. 3 zákona č. 67/2020 Z. z. žalovaný uviedol, že toto sa nevzťahuje na prípad žalobcu, a rovnako ani prípad č. 2, na ktorý poukazoval žalobca, ktorý bol zverejnený na webovej stránke Finančného riaditeľstva SR.
9. Žalovaný neuznal ani dôvodnosť odvolacích námietok, ktoré smerovali k záverom správcu dane týkajúcim sa jednotlivých neuznaných výdavkov. Žalovaný uviedol, že žalobca si v priebehu daňovej kontroly neuplatnil svoje právo vyplývajúce z § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku a zároveň v priebehu daňovej kontroly nesplnil dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, teda žalobca nepreukázal skutočnosti uvedené v daňovom priznaní
a skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a v priebehu daňovej kontroly nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobcom predložené dôkazy vyhodnotil žalovaný ako také, ktoré nepreukázali vynaloženie deklarovaných výdavkov/nákladov na daňové účely.
10. Žalovaný nevyhovel ani návrhom žalobcu na vypočutie svedkov. Uviedol, že žalobca nedisponoval dôkazmi, ktorými by riadne preukázal uskutočnenie predmetu fakturácie a následné vynaloženie deklarovaných výdavkov (nákladov) v súlade so zákonom o dani z príjmov. Uviedol, že žalobca nepredložil relevantné doklady a dôkazy, ktoré by preukázali reálnosť deklarovaných výdavkov a existenciu relevantných dôkazov nemožno nahradiť navrhovanými výpoveďami svedkov.
11. Podľa žalovaného z odvolania bolo zrejmé, že žalobca považoval za dôkaz vyjadrenie žalobcu alebo svedkov, avšak podľa žalovaného žiadne vyjadrenie (vysvetlenie), či už daňového subjektu alebo svedka, nenahradí reálny dôkaz. Ani faktúra, ani zmluva, samé o sebe nie sú dôkazom. Naplnenie predmetu fakturácie alebo predmetu zmluvy možno preukázať len dôkazmi.
12. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že správcovi dane predložil riadne vedené účtovníctvo ako podklad, na základe ktorého bolo spracované daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2017 a správca dane nezistil počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti ani rozpory, žalovaný uviedol, že správca dane nevykonal kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ale vykonal kontrolu dani z príjmov právnickej osoby podľa § 44 až § 47 Daňového poriadku. Preto je predčasné tvrdenie žalobcu, že v predloženom účtovníctve správca dane nezistil pochybnosti ani rozpory.
13. Pokiaľ žalobca v závere odvolania uviedol, že protokol z daňovej kontroly bol vyhotovený v rozpore s Daňovým poriadkom, žalobca nerozporoval konkrétne ustanovenia Daňového poriadku. Vo vzťahu k zaslaniu výzvy na vyjadrenie podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku poukázal žalovaný na závery rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/218/2019 zo dňa 19.11.2020, v zmysle ktorých neuvedenie zákonného ustanovenia, podľa ktorého bolo realizované procesné právo žalobcu oboznámiť sa s pochybnosťami správcu dane a vyjadriť sa, a predložiť dôkazy na odstránenie pochybností, ako ani nedostatok určitej formy, ktorú Daňový poriadok ani neurčuje, nie je takou vadou v postupe orgánov verejnej správy, t. j. správcu dane, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť tohto postupu.
14. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
15. Žalobca v úvode správnej žaloby všeobecne uviedol, že rozhodnutie daňových orgánov považuje za nezákonné, pretože žalovaný vychádzal z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z nesprávnej aplikácie právnych predpisov. Rozhodnutia daňových orgánov sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nezrozumiteľné a protirečivé. Žalobca taktiež namietal spôsob, ako sa daňové orgány vysporiadali s návrhmi na vykonanie dôkazov, keď tieto odmietli vykonať bez primeraného odôvodnenia.
16. Žalobca ďalej namietal, že už v priebehu daňovej kontroly a aj nadväzujúceho vyrubovacieho konania bol nedôsledne zistený skutkový stav. Daňové orgány nezohľadnili predložené dôkazy, svedčiace v prospech žalobcu, a odmietli vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy bez právneho dôvodu, resp. bez primeraného odôvodnenia. Došlo k nesprávnej aplikácii právnych predpisov - procesných právnych noriem z Daňového poriadku, právnych noriem vyplývajúcich zo zákona o dani z príjmov, pričom postup a rozhodovanie daňových orgánov boli v rozpore aj s príslušnými pravidlami medzinárodnej úrovne, napr. aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V konaní došlo k porušeniu základných zásad správy daní - § 3 ods. 1, 2, 3 a 7 Daňového poriadku, boli porušené ustanovenia právnych predpisov upravujúce rozsah daňovej kontroly a dokazovanie v daňovom konaní, došlo k nerešpektovaniu ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 Daňového poriadku ohľadom rozsahu dôkazného bremena a povinnosti zistenia skutkového stavu čo najúplnejšie, žalobcovi bola odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na celom priebehu konania, v rozhodnutiach absentuje riadne a preskúmateľné vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov. Podľa žalobcu rozhodnutie je výsledkom nesprávneho a nezákonného postupu daňových orgánov, ktorý namietal v priebehu konania. Rozhodnutie žalovaného sa nevysporiadalo s viacerými skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v rámci
odvolania, pričom ide o skutočnosti zásadného charakteru a v tomto smere je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Došlo k negatívnemu zásahu do žalobcovho práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok.
17. V rámci bodu I. správnej žaloby žalobca namietal aplikáciu ustanovení zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach. Podľa žalobcu záver žalovaného o tom, že „Náhradná lehota podľa § 8 ods. 3 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach sa nevzťahuje na konanie, ktoré bolo prerušené“, nie je dôvodný a je prejavom nesprávnej interpretácie právnej normy. Podľa žalobcu z výkladu § 8 ods. 3 tohto zákona je zrejmé, že daňové subjekty, ktoré nepožiadajú o prerušenie konania, strácajú právo na automatické odpustenie zmeškania lehoty, ktorá im uplynie počas pandémie (§ 4). Druhá veta tohto ustanovenia je samostatná a nie je vylúčená jej aplikovateľnosť aj v prípade subjektov, ktoré o prerušenie požiadajú. Závery žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v rozpore s obsahom spisu, ktorého súčasťou je aj uvedenie príkladov - výkladov zo strany Finančného riaditeľstva SR, uvedené na webovej stránke. Z obsahu prezentovaného príkladu č. 2 (v prípade prerušenia daňového konania) nijakým spôsobom nevyplýva tvrdenie žalovaného, že by sa mal vzťahovať len a výlučne „na prípady, kedy začalo vyrubovacie konanie pred začatím pandémie, t. j. 12.03.2020 a kedy daňový subjekt podal žiadosť o prerušenie daňového konania pred účinnosťou zákona č. 96/2020 Z. z.“ Hoci sa v zadaní predmetného príkladu uvádza, že vyrubovacie konanie začalo 10.03.2020, z toho nevyplýva, a nemožno to ani nijakým spôsobom vyvodiť, že by sa to nemalo vzťahovať aj na konania začaté napr. 15.03.2020, 28.08.2020 a podobne. Žalobca a možno aj iné daňové subjekty sa riadili informáciami a poučeniami, ktoré zverejnil sám žalovaný, ktorý bol práve aj orgánom konajúcim a aplikujúcim právo. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že príklady neboli správne, resp. malo by ísť o príklady vzťahujúce sa len a výlučne na nejakú špecifickú a limitovanú skupinu prípadov - hoci takáto skutočnosť z ničoho nevyplýva - žalobca nemôže byť zaťažený negatívnymi následkami, keďže dobromyseľne a dôvodne očakával aj v jeho prípade takú aplikáciu lehôt, ako žalovaný verejne publikoval. Žalobca zotrval na tom, že aplikovateľnosť § 8 ods. 3 vety druhej zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach aj na jeho prípad, resp. aj na iné prípady konaní prerušených na žiadosť daňových subjektov, je daná a opak preukázaný nebol. Žalovaný sa vôbec nevysporiadal s tou časťou odvolacej námietky žalobcu, kde žalobca namietal aj „nepodloženú aplikáciu § 4 zákona“, na čo odkazoval správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. Už to svedčí o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov. Z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť, na základe akej normy došiel k prezentovaným záverom, keď ust. § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach žalovaný nikde neuviedol. Z § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach vyplýva, že toto ustanovenie sa týka postupu pre prípad zmeškania tých lehôt, ktoré uplynuli počas pandémie. Podľa žalovaného však lehota na podanie vyjadrenia k protokolu mala uplynúť až po skončení pandémie (01.10.2020), nie ešte počas nej. Napriek tomu správca dane ust. § 4 aplikoval aj vo veci žalobcu, pričom svoj názor nijako bližšie neobjasnil. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol záver, či bol postup a právne posúdenie správcu dane v uvedených otázkach správny alebo nie. Nedal teda odpoveď na otázku, či bola odvolacia námietka žalobcu dôvodná, hoci aj časti. Ak by sa mal uplatniť ničím bližšie neodôvodnený argument žalovaného, že „Náhradná lehota podľa § 8 ods. 3 zákona č. 67/2020 Z. z. sa nevzťahuje na konanie, ktoré bolo prerušené ...“, a súčasne podľa § 4 o odpustení zmeškania lehôt sa tento týka len lehôt uplynutých počas pandémie, potom by dochádzalo k neakceptovateľnej diskriminácii subjektov, ktorí uplatnili právo na prerušenie konania, spoliehajúc sa, že po skončení pandémie im lehoty budú plynúť nanovo, nakoľko napriek svojej aktivite by sa dostali do negatívnejšieho postavenia oproti tým subjektom, ktorí zostali pasívni a o prerušenie nepožiadali. Zo znenia § 8 ods. 3 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach nemožno vyvodiť, že by sa nemalo a nemohlo aplikovať aj na prípady, keď daňové subjekty o prerušenie kontroly či konania požiadali. Dôležitosť vyriešenia predmetných námietok je daná najmä tým, že nezákonným a nesprávnym postupom správcu dane bolo potom prvostupňové rozhodnutie vydané predčasne, žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane bez dôsledne zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania, nakoľko pokiaľ by správca dane postupoval v súlade so zákonom a dôsledne sa venoval obsahu žalobcovho podania z 11.11.2020, výrok prvostupňového rozhodnutia by mohol byť iný.
18. Žalobca v rámci bodu II. správnej žaloby namietal, že žalovaný ignoruje skutočnosť, že žalobca podal aj ďalšie podanie, a to dňa 11.11.2020, ktorého obsahom sa žalovaný vôbec nezaoberal, nakoľko v odvolacom konaní sa zaoberal len podaniami žalobcu zo dňa 06.11.2020 a zo dňa 07.12.2020. Žalovaný na strane 9 svojho rozhodnutia konštatoval len to, že „Vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly bolo správcovi dane doručené dňa 11.11.2020, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty.“ Žalobca poukázal na ust. § 13 ods. 3 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa podanie posudzuje podľa jeho obsahu. V zmysle
tohto ustanovenia sa podľa žalobcu daňové orgány mali povinnosť zaoberať dôsledne týmto podaním, vysporiadať sa s ním a posúdiť, či neobsahuje aj skutočnosti svedčiace o tom, že žalobca žiadal o odpustenie zmeškania lehoty, mali ho posúdiť podľa komplexného obsahu, nielen podľa názvu, či nemá byť a nemôže byť v skutočnosti posudzované tiež ako odvolanie, resp. doplnenie odvolania, prípadne či nemohlo ísť o podnet/návrh na vykonanie iného úkonu. Pokiaľ sa daňového orgány takýmto podaním nezaoberali, vec nesprávne právne posúdili, keďže neaplikovali ust. § 13 ods. 3 Daňového poriadku a neaplikovali riadne ani § 3 ods. 2 veta druhá Daňového poriadku. Vo vzťahu k tomu, či podanie zo dňa 11.11.2020 nemohlo obsahovať žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty, žalobca ešte poukázal na to, že ust. § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach má za dôsledok automatické odpustenie zmeškania lehoty, o ktoré nie je potrebné žiadať, avšak v dôsledku tohto zákonného ustanovenia nestrácajú daňové subjekty právo žiadať o odpustenie zmeškaných lehôt podľa všeobecnej úpravy v § 29 ods. 1 Daňového poriadku.
19. V úvode žalobného bodu III. žalobca všeobecne namietal, že skutkový stav nebol zistený riadne a správne, boli odmietnuté žalobcom navrhované dôkazy, čím mu bola odňatá možnosť riadne konať a bolo porušené jeho právo na prístup k spravodlivosti a na spravodlivý proces. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie, pričom ak aj použili daňové orgány správne normy, tieto použili nesprávnym spôsobom.
20. Žalobca namietal, že nebol dodržaný postup podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čo namietal aj v odvolaní. K tejto odvolacej námietke poukázal žalovaný na časť odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, konkrétne v rozsudku sp. zn. 24S/218/2019 zo dňa 19.11.2020, a konštatoval ďalej, že nezistil hmotnoprávne ani procesnoprávne pochybenia správcu dane. Podľa žalobcu žalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu, avšak neodôvodnil, prečo by závery, na ktoré poukázal, mali byť aplikované a aplikovateľné na túto vec, neuviedol žiadnu vlastnú hodnotiacu úvahu. Žalovaný uviedol, že túto námietku možno rozporovať odkazom na uvedený rozsudok, ale len z použitia tohto slovného spojenia nie je zrejmé, či v konečnom dôsledku bola námietka vyvrátená. V tejto časti je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre absenciu hodnotiacich úvah.
21. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nedôsledne aplikoval § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Z rozhodnutia nevyplýva, či žalovaný zistil alebo nezistil iné okolnosti, ako tie, ktoré namietal žalobca v odvolaní, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane. Zdôraznil pritom z ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku tú časť, že ak vyjdú pri preskúmaní najavo skutkové či právne okolnosti, účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne prihliadne pri rozhodovaní, pričom odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Žalovaný uviedol, že nezistil dôvody pre vrátenie veci „do štádia pred spísaním protokolu“, z čoho vyplýva, že sa nezaoberal dôvodnosťou vrátenia veci do iného štádia konania ako do štádia pred spísaním protokolu. Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, či sa žalovaný zaoberal zákonnosťou rozhodnutia správcu dane aj z iných hľadísk, ako z tých, ktoré boli namietané žalobcom v podanom odvolaní, teda žalovaný rozhodnutie správcu dane preskúmal len v rozsahu odvolania, čím nesprávne a nedôsledne aplikoval ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku.
22. Žalovaný neaplikoval ust. § 74 ods. 3 Daňového poriadku, čím mu bolo odňaté právo zúčastniť sa konania a realizovať jeho procesné práva. Žalovaný pred vydaním rozhodnutia neoboznámil žalobcu s výsledkami dokazovania, ktoré žalovaný vykonal v odvolacom konaní. Žalobca príkladmo poukázal na konkrétne časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, z ktorých podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný vykonával dokazovanie zisťovaním a oboznamovaním obsahu písomných a grafických dôkazov (osobitne tých, ktoré žalobca priložil k odvolaniu) a svoje zistenia vyhodnocoval, čo zodpovedá procesu dokazovania.
23. Žalobca namietal ďalej spôsob, akým bolo vedené a vykonávané (resp. nevykonávané) dokazovanie v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Daňové orgány sa nedôsledne zaoberali obsahom dôkazov, ktoré žalobca predložil, resp. navrhol vykonať. Skutkový stav teda nebol zistený riadne a správne. Žalobca vyjadril nesúhlas so spôsobom, akým boli posúdené návrhy na vykonanie svedeckých výsluchov. Poukázal na časti rozhodnutia žalovaného, kde bolo uvedené, že sa žalovaný stotožňuje s názorom správcu dane o nedôvodnosti predvolania svedkov, k čomu uviedol, že: „Daňový subjekt nedisponoval dôkazmi, ktorými by riadne preukázal uskutočnenie predmetu fakturácie a následné vynaloženie deklarovaných výdavkov (nákladov) v súlade so zákonom o dani z príjmov.“. Ďalej poukázal
na záver žalovaného, že „Správca dane vykonal dokazovanie v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku, čoho dôkazom je rozsiahle odôvodnenie výroku rozhodnutia...“. Poukázal aj na záver žalovaného, že „Dôkaznú núdzu daňového subjektu by výpovede svedkov v tomto prípade neodstránili. Je povinnosťou daňového subjektu, aby v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania predkladal dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (§ 45 ods. 2 písm. e), § 68 ods. 3 Daňového poriadku). Dôkaznú povinnosť daňový subjekt nesplnil.“ Podľa žalobcu z týchto záverov je zrejmé, že žalovaný nesprávne interpretuje pojmy dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno a nesprávne aplikuje ust. § 45 ods. 2 písm. e) a § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Dôkaznú povinnosť si žalobca splnil tým, že predložil faktúry, účtovné záznamy, zmluvy, objednávky, e-mailovú komunikáciu, prezentácie, fotografie, návrhy na vykonanie výsluchov svedkov, či zabezpečenie dôkazu s využitím znalca. Vykonanie a následné vyhodnotenie predložených a/alebo navrhnutých dôkazov je vecou konajúce orgánu. Konajúci orgán na základe vykonaného dokazovania môže prísť k záveru, že napriek predloženým dôkazom účastník konania neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti svojich nárokov, resp. potvrdenie správnosti uplatnenia daňových výdavkov/nákladov. Za nesplnenie povinnosti predkladať dôkazy by sa mohol považovať prípad, ak daňový subjekt zostáva nečinný a pasívny. Avšak to, či predložený/navrhnutý dôkaz po jeho vykonaní v konečnom dôsledku potvrdí alebo nepotvrdí skutočnosti, ktorých sa daňový subjekt domáha, či ktoré má preukázať, je otázkou unesenia/neunesenia dôkazného bremena, teda ide o inú kategóriu. Daňové orgány mali povinnosť sa dôsledne zaoberať všetkými predloženými dôkazmi bez ohľadu na ich formu, podobu, či povahu, čo sa nestalo.
24. Žalovaný nesprávne narába s pojmom „dôkaznej núdze“, keď uvádza, že ani vykonanie výsluchov svedkov by dôkaznú núdzu žalobcu neodstránilo, v súvislosti s čím žalovaný poukázal na povinnosť predkladania dôkazov. Žalobca si splnil dôkaznú povinnosť, keď predložil aj navrhol dôkazy, ktoré návrhy boli bez zákonného dôkazu odmietnuté. Bez výsluchu daňové orgány nemohli vedieť, čo by ktorý svedok vypovedal, aké skutočnosti by ktorá svedecká výpoveď objasnila, teda aké dôkazy by prostredníctvom výsluchu boli získané. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že daňové orgány svedeckú výpoveď vlastne vôbec nepovažujú za možný dôkaz v akomkoľvek smere. V tejto súvislosti žalobca poukázal na záver z rozhodnutia žalovaného, v ktorom bolo uvedené, že: „... Vo všetkých prípadoch, okrem faktúr a zmlúv, vynaložené výdavky nepreukázal. Z dikcie odvolania je zrejmé, že daňový subjekt považuje za dôkaz vyjadrenie, či už jeho alebo svedkov. Žiadne vyjadrenie (vysvetlenie), či už daňového subjektu alebo svedka, nenahradí reálny dôkaz. Ani faktúra, ani zmluva sama o sebe nie je dôkaz. Naplnenie predmetu fakturácie alebo predmetu zmluvy možno preukázať dôkazmi.“ Podľa žalobcu citovaná argumentácia a chápanie pojmu dôkaz a jeho využitie je v priamom a jednoznačnom rozpore s ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku, upravujúceho okruh dôkazných prostriedkov, a došlo celkom zrejmé k nesprávnej interpretácii a aplikácii tohto ustanovenia. Žalovaný uviedol, že „... Daňový subjekt považuje za dôkaz vyjadrenie, či už jeho alebo svedkov...“, k čomu žalobca uviedol, že vlastné vyjadrenie a vyjadrenie svedka považuje za riadny dôkaz a ide o fakt, ktorý vyplýva z ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
25. V rámci žalobného bodu III. žalobca namietal aj nesprávny postup a závery žalovaného v súvislosti s právnym posúdením veci z hľadiska ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Poukázal na záver žalovaného, keď žalovaný uviedol, že: „... Vo všetkých prípadoch, okrem faktúr a zmlúv vynaložené výdavky nepreukázal.“, a tiež, že: „... Žiadne vyjadrenie (vysvetlenie), či už daňového subjektu alebo svedka, nenahradí reálny dôkaz.“ Žalobca poukázal na to, že žalovaný používa pojem „reálneho dôkazu“, pričom takýto pojem nepozná Daňový poriadok, zákon o dani z príjmov a ani iný aplikovateľný predpis, pričom nemožno zistiť, čo daňové orgány pod týmto pojmom rozumeli. Ďalej žalobca poukázal na § 24 ods. 4 a 5 Daňového poriadku s tým, že ním predložené a navrhnuté dôkazy nespadajú do definície neprípustných alebo nespôsobilých dôkazov, preto sa daňové orgány mali všetkými dôkazmi a návrhmi na vykonanie dôkazov dôsledne zaoberať a vyhodnocovať ich. V právnom poriadku Slovenskej republiky neplatí žiadne triedenie dôkazných prostriedkov/dôkazov z hľadiska ich váhy alebo akej si „dôkaznej sily“. Odmietnutie vykonania žalobcom navrhovaných dôkazov daňovými orgánmi v tejto veci je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.
26. Nezákonný postup a nesprávne právne posúdenie daňových orgánov spôsobili, že žalobcovi bola odňatá možnosť zúčastniť sa daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, vrátane práva na prejednanie navrhnutých dôkazov a ich odôvodnené vyhodnotenie. Došlo ku generálnemu odmietnutiu vykonať dokazovanie výsluchom svedkov len s poukazom na samotný charakter dôkazného prostriedku. Nezákonnosť a zásah do práv žalobcu je o to zásadnejšia, že v prípade svedeckých výsluchov a znaleckého dokazovania je nevyhnutná aktivita konajúceho orgánu. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval,
že žalobca nedisponoval dôkazmi, ktorými by riadne preukázal uskutočnenie predmetu fakturácie, na druhej strane ale bez zákonného dôvodu odmietol vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je a nemôže byť absolútne. Orgány správy dani nemôžu založiť svoje rozhodnutia len na tých základoch, že budú všeobecne spochybňovať „dostatočnosť rozsahu“ dôkazov, ktoré predloží daňový subjekt. K otázke výberu dôkazných prostriedkov poukázal žalobca na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/124/01, 7Sž/131 až 137/01.
27. Žalobca namietal, že návrh na dôkaz nemôže byť odmietnutý len s poukazom na jeho povahu/ formu, pričom poukázal na závery daňových orgánov, keď uviedli, že existenciu relevantných dôkazov nenahradia výpovede svedkov. Žalobca namietal existenciu rozporov a protirečení v rámci obsahu rozhodnutia žalovaného. Poukázal príkladmo na to, že v súvislosti s plneniami poskytnutými spoločnosťou ui42 digital, s.r.o. bolo konštatované, že k faktúram nepredložil relevantné dôkazy (okrem objednávok) a ďalej, že tvrdenia nepreukázal relevantnými dôkazmi. Podľa žalobcu na jednej strane žalovaný tvrdil, že boli predložené relevantné dôkazy k preukázaniu reálnosti a materiálneho podkladu fakturácie v podobe objednávok, a vzápätí žalovaný rozporne tvrdil, že relevnatné dôkazy neboli predložené. Obdobne aj v súvislosti s deklarovaným dodávateľom D.. X. P. - Šťastný rybárik bolo konštatované, že žalobca nepredložil k faktúram žiadne dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaných prác, okrem Zmluvy o spolupráci. Teda Zmluvu o spolupráci žalovaný za dôkaz preukazujúci dodanie fakturovaných prác považoval, a v rozpore s týmto záverom sa potom žalovaný stotožnil so záverom správcu dane, ktorý vylúčil z daňových výdavkov sumu 7 973,20 Eur za marketingovú podporu. Ďalej žalobca poukázal na to, že vo vzťahu k dodávateľom Exelect, s.r.o. a Performia s.r.o. bolo konštatované, že žalobca k faktúram nepredložil okrem dvoch licenčných zmlúv relevantné dôkazy preukazujúce vykonanie predmetu fakturácie. Z toho teda vyplýva, že licenčné zmluvy boli považované za relevantný dôkaz preukazujúci uskutočnenie a vykonanie predmetu fakturácie, preto je záver žalovaného o nepreukázaní predmetu fakturácie nezrozumiteľný. O rozpornosti argumentácie žalovaného svedčí záver, keď žalovaný uviedol, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Na druhej strane, v prípade kedy boli od žalobcu žiadané dôkazy týkajúce sa preukázania „matérie“ faktúr od dodávateľov, či vynaložených výdavkov, daňové orgány a priori odmietali akékoľvek iné návrhy na zabezpečenie dôkazov, resp. predložené dôkazy ako „nerelevantné“, a to bez toho, aby si vyjasnili a uvedomili špecifiká kontrolovaných transakcií a objektívne možnosti, akými prostriedkami a v akej forme dôkazov možno predmetné dôkazy vôbec vyhotoviť, najmä ak išlo o činnosti realizované v on-line priestore, v priestore sociálnych sietí, na rôznych vyhľadávacích internetových stránkach a pod. Daňové orgány odmietli žalobcovi možnosť prezentovať jasné vysvetlenie o tom, ako ktoré procesy v praxi fungujú, aké vstupy si vyžadujú, aké výstupy vôbec možno získať. Žalobcovi bolo vytknuté, že nedefinoval, aké služby boli poskytnuté, avšak keď navrhol spôsob, akým získať požadovaný dôkaz, tento návrh bol odmietnutý s odôvodnením, že navrhnutý spôsob získania dôkazu „nemôže nahradiť relevantný dôkaz“. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery z rozhodnutia žalovaného, kde bolo uvedené, že opísanie činností, vysvetlenie, ani uvedenie webovej adresy iného subjektu nie sú dôkazy preukazujúce vynaloženie výdavku na daňové účely s tým, že žalobca nepreukázal o aké kampane išlo, neidentifikoval o aké ďalšie on-line služby/aktivity išlo.
28. Žalobca ďalej namietal vo vzťahu k navrhnutému znaleckému dokazovaniu, že nesúhlasí so záverom žalovaného, že neuviedol konkrétne z akého odboru a čo konkrétne malo byť úlohou znalca. Žalobca predložil návrh na znalecké dokazovanie v odvolaní v súvislosti s popisom obchodnej činnosti, procesov a mechanizmov týkajúcich sa prevádzkovania a fungovania on-line predajných kanálov a s tým spojenými aktivitami z oblasti marketingu, propagácie podpory zobrazovania spoločností žalobcu, jej produktov pri vyhľadávaní prostredníctvom kľúčových slov na internete, na ktoré vynakladal výdavky. Znalec bol navrhnutý za účelom podrobného a odborného objasnenia fungovania týchto procesov, a tým aj objasnenie fungovania podnikateľského modelu žalobcu v tejto oblasti. Pokiaľ aj žalobca neuviedol konkrétny odbor znalca, či nepredložil nejaký konkrétny zoznam otázok na znalca, toto samé o sebe nie je dôvod pre odmietnutie, nakoľko žalovaný mal v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku povinnosť postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a prípadne mal žalobcu vyzvať na opravu resp. doplnenie podania, ak mal za to, že takýto návrh bol nejasný. Žalovaný odmietol vykonať znalecké dokazovanie so záverom, ktorý nemá oporu v zákone a to, že znalecké dokazovanie ako také nemá relevanciu, pretože pri absencii rozhodujúcich dôkazov nie je relevantné ani prizvanie znalca. Žalovaný ale nemohol vedieť, či práve vykonanie znaleckého dokazovania nevyprodukuje „rozhodujúci dôkaz“, prípade, či neprinesie zistenia, na základe ktorých žalovaný vyhodnotí ostatné dôkazy v konaní
vykonané inak, než by ich hodnotil bez znaleckého dokazovania. Záver o absencii „rozhodujúcich dôkazov“ bol predčasný.
29. Svojim konaním a bezdôvodným a nezákonným odmietnutím vykonania návrhov na dokazovanie žalovaný a správca dane odňali žalobcovi možnosť riadne sa zúčastniť konania, vrátane nielen práva na predloženie dôkazov, ale aj na riadne vysporiadanie sa s takýmito návrhmi. Bolo prerušené právo žalobcu na spravodlivý proces a zákonným spôsobom vedené daňové konanie. Rozhodnutia boli vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a trpia vnútornými rozpormi, sú nepreskúmateľné aj pre nedostatok dôvodov.
30. Podľa žalobcu daňové orgány vydali nezákonné rozhodnutia, postupovali v rozpore so základnými zásadami správneho konania, porušili právne predpisy upravujúce rozhodovanie o právach a povinnostiach účastníkov daňového konania, ale porušili aj princípy a práva účastníkov daňového konania garantované Ústavou SR ako právnym predpisom najvyššej sily. Na základe uvedenej argumentácie žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) SSP.
31. V doplnení správnej žaloby zo dňa 12.05.2021 žalobca uviedol, že žalovaný sa nedôsledne vysporiadal s obsahom jeho odvolania a tam uvedenými námietkami voči prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj voči protokolu z daňovej kontroly a aj k samotnému priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Žalobca preto zotrval na námietkach, ako boli obsiahnuté a odôvodnené v odvolaní a tieto žiadal považovať aj za žalobné dôvody.
32. Žalovaný a správca dane si vopred vytvorili subjektívnu predstavu akú formu dôkazu a s akým obsahom si predstavujú ako „reálny dôkaz“ a nezohľadnili pritom špecifiká posudzovanej veci.
33. Daňové orgány a priori odmietali návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania už s poukazom na formu navrhovaného dôkazného prostriedku, pričom sa dôsledne nezaoberali tým, aké otázky a skutočnosti mali byť objasnené.
34. Žalobca opakovane upozorňoval správcu dane na potrebu dôsledného objasnenia povahy jeho podnikateľskej činnosti a využívaných služieb dodaných deklarovanými dodávateľmi aj cestou ústneho pojednávania, nakoľko povaha činnosti a služieb, na ktoré vynakladal výdavky, neumožňuje vždy predloženie nejakého statického dôkazu. Daňové orgány porušili aj zásadu úzkej spolupráce s daňovým subjektom. Daňové orgány nezaobstarali dostatočný podklad pre rozhodnutie a konkrétne návrhy žalobcu na dôkazy odmietli bez legitímneho dôvodu.
35. Daňové orgány vo všeobecnosti uviedli, že spochybňujú relevanciu dôkazov predložených či navrhnutých daňovým subjektom, avšak nepredložili žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o opaku, teda o inom skutkovom stave, než ako ho tvrdil a preukazoval žalobca.
36. V prípadoch, kedy žalovaný podľa odôvodnenia rozhodnutia vlastne spochybňoval len rozsah (hodnotu) poskytnutých služieb - na ne vynaložených výdavkov/nákladov, bol povinný dôsledne zistiť skutkový stav za účelom, či predložené dôkazy nepreukazujú čo aj len časť deklarovaných daňových výdavkov. Daňové orgány svoje závery neprípustne generalizovali, nezaoberali sa dôsledným zisťovaním skutkového stavu a odmietli deklarované výdavky uznať ako celok. Pritom záver o nepreukázaní daňových výdavkov - hoci aj len v časti, je v rozpore s tým, čo je obsiahnuté ako dôkaz v spise. V tejto súvislosti poukázal žalobca na časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného týkajúcu sa dodania služieb dodávateľa ui42 digital, s.r.o.
37. Daňové orgány mali povinnosť skúmať a vyhodnotiť skutkový stav v tom smere - ak teda žalobcovi mali byť fakturované rôzne sumy, vyššie ako paušálna odplata, či aspoň časť fakturovaných a vynaložených výdavkov je dôvodná (z hľadiska daňovej uznateľnosti) a preukázaná okrem iného predloženými objednávkami (v ktorých boli paušálne odmeny zmienené) v spojení s ostatnými dôkazmi, ktoré boli do konania predložené. Toto však daňové orgány neučinili a generálne odmietli celý rozsah výdavkov uznať ako daňové výdavky. Odmietnutie uznania daňových výdavkov pritom bolo založené na výpočte toho, čo žalobca údajne mal predložiť ale nepredložil. Žalovaný nehodnotil samotný obsah objednávky a odmietnutie je založené na absencii nejakých ďalších dôkazov, pritom však
bez vyhodnotenia tých, ktoré predložené boli. Ak daňové orgány predložené dôkazné prostriedky spochybňovali, musia svoje konanie a závery riadne a preskúmateľne odôvodniť. Žalobca ďalej uviedol, že opakuje svoje námietky a argumentáciu vrátane odkazu na predložené dôkazy, ktorú podal už v rámci odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, nakoľko mal za to, že aj naďalej je dôvodná.
38. V doplnení správnej žaloby žalobca ďalej zopakoval námietky a argumentáciu, vrátane odkazu na predložené dôkazy, ktoré uviedol už v podanom odvolaní, a to vo vzťahu k týmto neuznaným výdavkom: Nepreukázaná spotreba materiálu - účet 501700 - spotreba materiálu - Servis Nepreukázateľné náklady - účet 518500 - Reklama, prezentácia, inzercia - zmluvy -ui42 digital, s.r.o. Nepreukázateľné náklady na účet 518540 - Marketingová podpora D.. X. P. Nepreukázateľné náklady účet 518540 - podpora Wiliam & Perun s.r.o. Zvolen Nepreukázateľné náklady účet 518620 - Služby personálnej agentúry Nepreukázateľné náklady účet 518700 - Ostatné služby - poddodávka - Servis Nepreukázateľné náklady účet 518710 - Ostatné služby - poddodávka - Obchodné služby Nepreukázateľné náklady účet 518711 - Ostatné služby - manažérske MS Nepreukázateľné náklady účet 518800 - Ostatné služby nezaradené Nepreukázateľné náklady účet 518820 - Semináre, školenia
39. Žalobca ďalej poukázal na to, že už v odvolaní namietal aj skutočnosti týkajúce sa neznalosti kontrolovanej podnikateľskej činnosti a procesov, ktoré sú v rámci nej účelne vynakladané práve za účelom dosiahnutia, udržania, zabezpečenia zdaniteľných príjmov, a v neposlednom rade aj zisku ako základného cieľa podnikania, a tiež namietal, že v rámci daňového konania nebolo vykonané u neho ani šetrenie/miestne zisťovanie. Uvádzal, že kontrolórky neporozumeli podnikateľskej činnosti daňovníka, ktorého kontrolovali, a informácie mohli získať aj so zdrojov uvedených na internete alebo osobnou prehliadkou podnikateľských priestorov daňovníka.
40. Žalobca namietal, že trvá na všetkých svojich vyjadreniach a nesúhlasí so závermi správcu dane vyjadrenými v protokole a v rozhodnutí, pretože správca dane sa nevysporiadal s jeho námietkami a nebral do úvahy všeobecne známe hospodárske súvislosti. Poukázal na charakter podnikania v zmysle definície obsiahnutej v Obchodnom zákonníku s tým, že všetky druhy nákladov, ktoré správca dane rozporoval, vynaložil na dosiahnutie svojich zdaniteľných príjmov a zúčtoval ich v súlade s účtovnými predpismi. Žiadal, aby správca dane rešpektoval predložené dôkazy a zohľadnil všetky skutočnosti bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo v neprospech žalobcu, vyhodnotil všetky známe dôkazy vo vzájomných súvislosti a s prihliadnutím na všetky známe skutočnosti, a aby neporozumenie podnikateľskej činnosti žalobcu nebolo vykladané v jeho neprospech. Správca dane nedisponuje žiadnymi inými dôkazmi okrem dôkazov, ktoré predložil žalobca a napriek tomu rozporuje správnosť základu dane za rok 2017 na základe subjektívnych dezinformácií. Žalobca navrhol, aby správny súd na pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom svedkov - konateľ alebo iná poverená osoba za spoločnosť Dexfinity s.r.o. (predtým ui42 digital, s.r.o.), K.. X. P. a X.. N. C. - konateľ spoločnosti Wiliam & Perun, s.r.o. Výsluchy svedkov žalobca navrhol z dôvodu potreby objasnenia odbornej stránky činnosti, ktorou sa zaoberal v roku 2017 a v spojení s ktorou mu boli zo strany dodávateľov poskytované služby, na ktoré vynaložil výdavky a ktoré neboli uznané. Žalobca považoval za potrebné ozrejmiť to, aké dôkazy vôbec bolo možné v súvislosti s dodanými a vyfakturovanými službami získať a predložiť, nakoľko „gro“ činnosti bolo realizovaných v on-line priestore a na ozrejmenie toho, v čom spočívala podstata, prínosy a zároveň nevyhnutnosť takýchto služieb pri vykonávaní podnikateľskej činnosti žalobcu. Podľa žalobcu aj správny súd by mal získať predstavu o skutkovom stave zo strany nezávislých a nestranných osôb, pritom odborne zdatných a prakticky skúsených v predmetných činnostiach. Práve nepochopenie a nedostatočné odborné (technologické, IT) a praktické znalosti skutočnej povahy procesov a služieb, ktoré mali byť poskytované dodávateľmi, viedli daňové orgány k nesprávnym a skresleným predstavám o skutkovom stave a o možnosti žalobcu predkladať dôkazy v takej forme na akú ho vyzývali. Žalobca ďalej navrhol predvolať na pojednávanie X.. S. H. a X.. E. Q. ako zamestnankyne Daňového úradu Banská Bystrica - kontrolórky, ktoré u žalobcu vykonávali daňovú kontrolu. Podľa žalobcu tieto by mali byť vypočuté najmä v súvislosti s preukázaním dostatočných odborných - technických a/alebo technologických znalostí pre posudzovanie procesov, činností a služieb, ktoré žalobca v kontrolovanom období zabezpečil od svojich dodávateľov a na ktoré vynaložil výdavky/náklady, ktoré deklaroval ako daňovo uznateľné v takom rozsahu, aby mohol pristúpiť ku kvalifikovanému záveru o dostatočne zistenom skutkovom stave, dostatočnom rozsahu dôkazov umožňujúcich aplikáciu správnej úvahy v zákonných medziach a správne posúdenie veci. Podľa žalobcu išlo aj o aktivity, resp. služby spojené
s činnosťou v on-line priestore, kde ani nebolo možné výstupy zachytávať v nejakých tradičných hmotných formách, či predložiť dôkaz o nevyhnutnosti vynaložených výdavkov v súvislosti s podnikaním žalobcu bez hlbšieho pochopenia fungovania jednotlivých procesov a ich vzájomnej previazanosti, ako si to zrejme predstavovali správca dane a žalovaný. Žalobca nezľahčuje a nespochybňuje kvalifikáciu pracovníkov v oblasti ekonomiky, daní a financií, avšak tieto vedomosti a skúsenosti musia byť aplikované vždy s prihliadnutím na konkrétny charakter kontrolovanej činnosti/oblasti podnikania/typu dodávaných alebo poskytovaných plnení, ktoré sú poskytované v intenciách výdavkov naň. Eventuálne žalobca navrhol, aby správny súd kontrolórky vypočul v procesnom postavení osôb konajúcich za správcu dane. Žalobca navrhol aj konfrontáciu kontrolórok s navrhovanými svedkami a so žalobcom.
41. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že dôvody žaloby uvedené na str. 4 a 5 žaloby sa nezhodujú s námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní a sú nad rámec námietok uvedených v odvolaní.
42. K námietke uvedenej pod bodom I. žalovaný poukázal na ust. § 68 ods. 1 Daňového poriadku a na to, že protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený 23.07.2020 a posledný deň lehoty 30 pracovných dní na vyjadrenie k protokolu pripadol na 04.09.2020. Žalobca 03.09.2020 požiadal o prerušenie vyrubovacieho konania na základe zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, a teda z lehoty na vyjadrenie k protokolu mu zostal iba jeden deň. Žalovaný ďalej poukázal na ust. § 8 ods. 1 a 3 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach a uviedol, že obdobie pandémie bolo ukončené 30.09.2020. Po ukončení obdobia pandémie žalobcovi mala začať plynúť iba neuplynutá časť jeho lehoty na vyjadrenie k protokolu, a to jeden deň. Správca dane mal správne vydať rozhodnutie podľa § 68 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8. Správca dane nad rámec aplikoval § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach - zmeškanie lehoty, ktorá uplynula počas obdobia pandémie, a umožnil žalobcovi podať vyjadrenie až do 02.11.2020. Keďže žalobca ani v tomto termíne vyjadrenie nepodal, správca dane spísal podľa § 68 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku úradný záznam č. 101664317/2020 zo dňa 03.11.2020 a vydal rozhodnutie zo dňa 04.11.2020. Žalobca v odvolaní nesprávne a neúplne citoval § 8 ods. 3 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, a to iba druhú vetu, pričom toto ustanovenie sa vzťahuje iba na prípady, kedy daňový subjekt nepožiadal o prerušenie daňového konania podľa ods. 1. V predmetnom prípade žalobca o prerušenie daňového konania požiadal žiadosťou zo dňa 03.09.2020, podanou elektronicky a aj poštou. Pokiaľ sa žalobca odvolával na príklad zverejnený na webovom sídle Finančného riaditeľstva, tento sa nevzťahuje na žalobcu, nakoľko v príklade je popísaný stav, ktorý platil do novely zákonom č. 96/2020, t. j. do 25.04.2020.
43. K žalobnej námietke v bode II. žalovaný uviedol, že žalovaný preskúmal rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom v odvolaní zo dňa 06.11.2020 a jeho doplnenia zo 07.12.2020, v ktorých žalobca túto námietku neuviedol. Rozhodnutie správcu dane z 04.11.2020 bolo expedované 05.11.2020 a žalobcovi doručené 06.11.2020. V deň doručenia rozhodnutia žalobca napísal odvolanie zo dňa 06.11.2020 a až po doručení odvolaním napadnutého rozhodnutia elektronicky doručil podanie z 11.11.2020 označené ako vyjadrenie k daňovej kontrole. Žalobca nepodal vyjadrenie k protokolu v zákonnej lehote, preto bolo podanie z 11.11.2020, označené ako vyjadrenie k protokolu, bezpredmetné. Daňová kontrola bola ukončená protokolom z 21.07.2020, doručený žalobcovi 23.07.2020, ktorého súčasťou bola výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a žalobca vyjadrenie predložil po lehote, keďže posledný deň na predloženie vyjadrenia bol deň 04.10.2020. Žalobca požiadal dňa 03.09.2020 o prerušenie vyrubovacieho konania na základe zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, pričom obdobie pandémie bolo ukončené 30.09.2020, posledný deň lehoty na predloženie vyjadrenia uplynul 01.10.2020 a v tejto lehote žalobca nepredložil vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly, čo bolo zaznamenané v úradnom zázname zo dňa 03.11.2020.
44. Žalovaný k námietke o porušení § 46 ods. 5 Daňového poriadku uviedol, že k tejto námietke uviedol vysvetlenie na strane 7 a 8 žalobou napadnutého rozhodnutia. Priebeh daňovej kontroly a vyrubovacieho konania preukazujú naplnenie ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čo žalovaný konkrétne preukazuje komunikáciou žalobcu so správcom dane v priebehu daňovej kontroly: e-mail od K. I. zo dňa 04.02.2020 e-mail odoslaný K. I. a O. O. zo dňa 10.02.2020 e-mail od O. O. zo dňa 23.03.2020 úradný záznam č. 100908392/2020 zo dňa 18.05.2020
úradný záznam č. 1011001120/2020 zo dňa 08.06.2020 úradný záznam č. 101012314/2020 zo dňa 09.06.2020 úradný záznam č. 101020126/2020 zo dňa 10.06.2020 podanie č. 101048614/2020 zo dňa 16.06.2020 + odpoveď zo dňa 08.07.2020 úradný záznam č. 101178308/2020 zo dňa 15.07.2020 úradný záznam č. 101664317/2020 o dňa 03.11.2020.
45. K námietke o nesprávnej a nedôslednej aplikácii § 74 ods. 2 Daňového poriadku žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní a konal v súlade s Daňovým poriadkom. Opodstatnenosť tvrdenia, že v rámci odvolacieho konania neboli preskúmané všetky aspekty a okolnosti konania, bez ohľadu na to, či ich žalobca v odvolaní namietol, resp. vo vzťahu k petitu odvolania neboli zo strany žalovaného skúmané aj iné spôsoby rozhodnutia o odvolaní, žalobca neopiera o žiadne ustanovenie Daňového poriadku. Pojem všetky aspekty a okolnosti konania, bez ich presného vymedzenia, je nekonkrétny a bezhraničný. Žalobca neuvádza konkrétne existenciu ktorých iných významných skutočností, ktoré by mohli mať dopad na závery a výsledok odvolacieho konania, mal žalovaný skúmať. Zároveň neuviedol, ktoré ustanovenie Daňového poriadku ukladá žalovanému povinnosť preskúmať napadnuté rozhodnutie nad rámec rozsahu požadovaný v odvolaní. V rámci odvolacieho konania žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie, žalovaný preskúmal rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, pri ktorom preskúmaní nevyšli najavo žiadne okolnosti neuplatnené žalobcom, ktoré by mali podstatný vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia.
46. K námietkam o nevykonaní výsluchu svedkov a znaleckého dokazovania žalovaný uviedol, že z § 24 ods. 4 Daňového poriadku vyplýva, že výpoveď svedka je možný dôkaz, ktorý môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Vyhodnotenie výpovedi je na úvahe správcu dane a každú výpoveď je nutné vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti všetkých dôkazov, s prihliadnutím na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Z tohto hľadiska je potom možný predpoklad, že svedecká výpoveď nebude relevantná. V priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žalobca nevzniesol návrhy na vypočutie svedkov. E-mailom z 20.08.2020 žalovaný oboznámil žalobcu o postupe vo vyrubovacom konaní. Úradným záznamom č. 101664317/2020 zo dňa 03.11.2020 žalovaný ukončil vyrubovacie konanie a dňa 04.11.2020 vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, ktoré bolo žalobcovi doručené 06.11.2020. Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkou, že nevykonaním navrhovaných svedeckých výpovedí došlo ku generálnemu odmietnutiu vykonať dokazovanie. Žalovaný dokazovanie vykonal, bolo na jeho úvahe, či v rámci vedeného dokazovanie bude nutné vykonať vypočutie žalobcom navrhovaných svedkov. Nekonal v rozpore s Daňovým poriadkom, keď návrhu žalobcu nevyhovel a nepristúpil k výsluchu svedkov.
47. Žalovaný nekonal ani v rozpore s Daňovým poriadkom, keď nepristúpil ku znaleckému dokazovaniu. Nič nebránilo žalobcovi, aby iniciatívne oslovil znalca príslušného znaleckého odboru a sám si dal vypracovať znalecký posudok. Povinnosť predkladať dôkazy vyplýva žalobcovi z § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku, t. j. v tomto prípade preukázať procesy, na ktoré vynakladal výdavky (náklady), uplatnené ako daňové výdavky.
48. V rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania žalobca požiadavku na vypočutie svedkov a vykonanie znaleckého dokazovania nevzniesol. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na oboznámenie s kontrolnými zisteniami - odpoveď zo dňa 08.07.2020 a na oboznámenie sa s kontrolnými zisteniami - vyjadrenie sa k bodom zo dňa 14.07.2020. Žalovaný zotrval na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.
49. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaný uviedol, že niektoré z dôvodov uvedených v žalobe sa nezhodujú s námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní, tak žalovaný neuvádza žiadne detaily, z ktorých by bolo možné vyvodiť, akú relevanciu má toto konštatovanie k predmetu súdneho konania. Ak chcel žalovaný naznačiť, že z tohto dôvodu by nemali byť uvádzané žalobné dôvody prípustné, tak takýto názor je nesprávny. Konanie o správnej žalobe je iným typom konania ako konanie o odvolaní. Žaloba smerujúca voči rozhodnutiu žalovaného ako odvolacieho orgánu nemusí a nemôže obsahovať len dôvody, ktoré boli obsiahnuté v odvolaní, keďže žalobca v čase podania odvolania nemôže predpokladať, aký bude záver odvolacieho konania, ako bude odvolací orgán postupovať a či sa v konečnom dôsledku žalobca rozhodne pre podanie správnej žaloby. Správny súdny poriadok a ani iný zákon pritom nelimitujú žalobné dôvody len okruhom tých dôvodov, ktoré by už boli
uvedené v odvolaní. Žalovaný nesprávne interpretuje účel správnej žaloby a prípustný okruh žalobných dôvodov.
50. K bodu I. správnej žaloby žalobca uviedol, že žalovaný pripustil, že správca dane postupoval nezákonne, ak aplikoval § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, a preto bolo povinnosťou žalovaného rozhodujúc o odvolaní, sa s týmto nesprávnym právnym posúdením vysporiadať, čo sa nestalo. Žalovaný zistenú chybu ani sám neodstránil, a ani jej odstránenie neuložil správcovi dane. Zo záveru žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe je zrejmé, že žalobcovo tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení pri aplikácii zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach bolo správne a žalobca teda túto skutočnosť namietol dôvodne. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca neúplne citoval § 8 ods. 3 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach a uvádzal, že toto sa vzťahuje iba na prípady, keď daňový subjekt nepožiadal o prerušenie daňového konania, tak žalobca práve v žalobe tvrdil a argumentoval, že táto veta sa môže a má aplikovať aj samostatne, to znamená, že toto ustanovenie neobsahuje obmedzenie, podľa ktorého by sa malo aplikovať len na prípady, kedy daňový subjekt nepožiadal o prerušenie daňového konania. Žalovaný sa k podstate argumentácie žalobcu vôbec nevyjadril a argumentáciu žalobcu nijako nevyvrátil. K argumentácii týkajúcej sa príkladu č. 2 zverejneného na webovom sídle Finančného riaditeľstva žalobca práve namietal, že časové hľadisko zo zverejneného príkladu nebolo možné nijako identifikovať. Ak by teda bolo pravdou, že tento prípad by bolo možné z časového hľadiska použiť len tak, ako to tvrdí žalovaný, tak dochádza k zavádzaniu verejnosti, ktorá sa spolieha na informácie uvádzané na oficiálnom webovom sídle finančnej správy. Žalovaný nereflektoval na argumentáciu uvedenú v žalobe dôsledne a nijako nevysvetlil, z čoho teda mal vyplývať dátum „použiteľnosti“ uvádzaného príkladu len do 25.04.2020.
51. K žalobnej námietke II. žalobca v replike uviedol, že je zrejmé, že daňové orgány sa obmedzili len na identifikáciu nadpisu/označenia podania, keď aj žalovaný uviedol, že malo ísť „o vyjadrenie k daňovej kontrole“ a vzápätí zase uviedol, že malo ísť o „vyjadrenie k protokolu“, teda ide o uvedenie rozporných skutočností a vyjadrenie žalovaného je zmätočné. Podľa žalobcu daňové orgány rezignovali na svoju zákonnú povinnosť skúmať a posudzovať podania podľa obsahu.
52. K námietke porušenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku žalobca uviedol, že žalovaný vo vyjadrení len odkázal na komunikáciu počas daňovej kontroly a na svoje rozhodnutie a neprezentoval žiadne skutkové tvrdenia k tomuto žalobnému dôvodu. Odkázal na obsah spisu bez akejkoľvek súvislosti, čo konkrétne z odkazovaných príloh a rozhodnutia má byť relevantné. Skutkové tvrdenia v žalobnej replike nemožno nahrádzať púhym odkazom na obsah príloh či rozhodnutia bez uvedenia konkrétnych skutočností, na ktoré týmto odkazom chcel žalovaný poukázať najmä vo vzájomnej interakcii s konkrétnymi námietkami, ktoré žalobca prezentoval v správnej žalobe. Pokiaľ bol žalobca vyzvaný na predloženie prípadných ďalších dôkazov, toto samé o sebe neznamená a nezbavuje správcu dane povinnosti uviesť konkrétne nedostatky dovtedy predložených dôkazov, v čom konkrétne nemali byť dôkazy hodnoverné a prečo. Žalovaný nepoprel, tobôž nevyvrátil, žalobnú argumentáciu žalobcu o absencii riadnej výzvy na odstránenie pochybností správcu dne. Ďalej žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/44/2019 zo dňa 24.11.2020, týkajúce sa určenia rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty, ktorý sa podľa žalobcu zaoberal aj všeobecne aplikovateľnými daňovo-procesnými pravidlami v súvislosti s vedením dokazovania, hodnotením dôkazov a rozložením dôkazného bremena, resp. jeho presunom medzi daňovým subjektom a správcom dane. Žalobca citoval časť z tohto rozhodnutia, konkrétne z bodov 44. a 49. a poukázal aj na komentár zverejnený v Bulletine SKDP č. 2/2021. Podľa žalobcu pokiaľ správca dane vyslovil pochybnosti o oprávnenosti zahrnutia niektorých výdavkov medzi daňovo uznateľné, žalobcovi neboli prezentované riadne relevantné dôvody, pre ktoré správca dane považoval dôkazy za nehodnoverné a najmä, neboli zo strany správcu dane predložené žiadne dôkazy o opaku, teda o inom charaktere či výške výdavkov, než ako ich deklaroval a preukazoval žalobca.
53. K námietke o nesprávnej aplikácii § 74 ods. 2 Daňového poriadku žalobca uviedol, že v žalobe poukazoval na ust. § 74 ods. 2 druhá veta Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného vo vyjadrení, že by žalobca neuviedol v správnej žalobe, ktoré ustanovenie zákona ukladá žalovanému povinnosť preskúmať zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia aj mimo odvolacie námietky.
54. Vo vzťahu k námietke o neaplikácii ust. § 74 ods. 3 Daňového poriadku žalobca uviedol, že žalovaný k tejto námietke vo vyjadrení nezaujal stanovisko. Vo vyjadrení ale najskôr tvrdil, že žalovaný nevykonával žiadne dokazovanie, pretože to z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, a v ďalšej časti
vyjadrenia už žalovaný uviedol, že vykonal dokazovanie. Vyjadrenie žalovaného preto žalobca označil za vnútorne rozporné, protirečivé a zmätočné.
55. Pokiaľ ide o okamih, kedy boli návrhy na dokazovanie predložené, tak žalobcovi, ako účastníkovi daňového konania, nič nebránilo predkladať a navrhovať dôkazy aj v odvolacom konaní. Predkladanie dôkazov v odvolacom konaní predpokladá § 72 ods. 4 písm. d) Daňového poriadku. Navyše odvolacie konanie je imanentnou súčasťou vyrubovacieho konania. Žalobca nepopiera, že žalovaný nebol povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, avšak trvá na tom, že dôvody, ktoré žalovaný prezentoval ako dôvody odmietnutia vykonávania dôkazov (výsluchy svedkov a znalecké dokazovanie) neobstoja ako zákonné a spôsobilé dôvody. Je nutné rozlišovať medzi právom správneho orgánu na voľbu konkrétnych dôkazov, ktoré vykoná, avšak v takomto prípade musí byť rozhodnutie riadne odôvodnené spôsobilými a presvedčivými dôvodmi. K nariadeniu znaleckého dokazovania žalobca ešte uviedol, že účasť znalca v daňovom konaní je upravená v § 25a Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že je tu nutná aktivita konajúceho orgánu, ktorý má kompetenciu požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku. Daňový poriadok nepozná inštitút súkromných znaleckých posudkov tak, ako je to prípustné podľa CSP.
56. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 22.09.2021. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil s tým, aby správny súd vec prejednal na pojednávaní v jeho neprítomnosti. Právna zástupkyňa žalobcu a konateľ žalobcu sa na pojednávaní pred správnym súdom vyjadrili v zhode s obsahom správnej žaloby, jej doplnenia a repliky. Konateľ žalobcu poukázal na to, že spoločnosť žalobcu je malou spoločnosťou, ktorá sa snaží podnikať a zamestnávať ľudí a dávať aj priestor študentom formou brigád. Stretol sa s rôznymi kontrolami, ale táto bola svojim charakterom iná. Žalobcu zarazili termíny, nedostal dostatočný priestor na vyjadrenie a zrazu mu bola vyrubená daň. Podniká vo vysoko konkurenčnom prostredí výpočtovej techniky a musí reagovať na vývoj tohto prostredia a na vývoj služieb v on-line priestore. Komunikácia zo strany žalobcu s daňovým úradom bola korektná a poskytoval aj dostatočnú súčinnosť, pričom sa snažil preukázať čo najviac faktov. Na žiadosť daňových orgánov predkladal aj ďalšie dôkazy. Bolo mu doručené dorubenie dane a zablokovaný účet bez toho, aby niekto zo strany daňových orgánov so žalobcom komunikoval. Ďalej bolo poukázané na to, že v rozhodujúcom období prebiehal u žalobcu aj re-branding značky a že celé dokazovanie zo strany daňových orgánov nebolo zamerané na to, aby bol zistený efekt výdavkov, teda aby bolo zistené, kde sa tieto výdavky prejavili a na čo slúžili. Ďalej bolo uvedené, že služby GOOGLE a FACEBOOK sú bežne dostupné služby a systémy v on-line priestore a sú jasne evidované, teda výstupy sa dajú kontrolovať a sám žalobca si poskytnutie služieb v týchto systémoch kontroloval v systéme GOOGLE ANALYTICS.
57. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
58. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
59. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
60. Podľa 134 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
61. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
62. Podľa § 2 písm. a), b), c), h), i), j) zákona o dani z príjmov; Na účely tohto zákona sa rozumie a) daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, b) predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12, c) príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, h) zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak, j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak,
63. Podľa 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov; (1) Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23), b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek, c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované, d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb, e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia; v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov, v ktorých zamestnávateľ zabezpečuje ubytovanie podľa § 19 ods. 2 písm. s) druhého bodu, sa za príjmy považuje aj nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi na účel zabezpečenia jeho ubytovania, g) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie ( § 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 17 eur za jeden predmet, pričom za reklamné predmety sa nepovažujú 1. darčekové reklamné poukážky, 2. tabakové výrobky okrem daňovníka, u ktorého je výroba tabakových výrobkov hlavným predmetom činnosti,
3. alkoholické nápoje okrem alkoholických nápojov podľa osobitného predpisu103a) v úhrnnej výške najviac 5% zo základu dane; uvedené sa nevzťahuje na daňovníka, u ktorého je výroba alkoholických nápojov hlavným predmetom činnosti, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e), p), w) a x), j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií, l) zrušené od 1.1.2020.
64. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
65. Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku; podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania.
66. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
67. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku; ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
68. Podľa § 74 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku; (2) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty. (3) Odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania. (4) Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.
69. Podľa § 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach; tento zákon upravuje opatrenia v oblastiach, ktoré sú v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo financií") a ktorých cieľom je zmiernenie negatívnych následkov pandémie, ktorá vznikla z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 (ďalej len "pandémia").
70. Podľa § 2 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach; (1) Opatrenia podľa tohto zákona sa uplatňujú počas obdobia od 12. marca 2020, keď vláda Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") vyhlásila mimoriadnu situáciu podľa osobitného predpisu v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom vláda mimoriadnu situáciu odvolá, ak odsek 3 neustanovuje inak (ďalej len "obdobie pandémie") a až do uplynutia najneskoršej lehoty podľa tohto zákona.
(2) Vláda môže rozhodnúť, že opatrenia podľa tohto zákona sa uplatnia aj po lehotách ustanovených v odseku 1, ak si to vyžiada ekonomická, sociálna alebo zdravotná situácia v súvislosti s pandémiou v Slovenskej republike. Predĺženie uplatňovania opatrení podľa tohto zákona ustanoví vláda nariadením. Vláda môže nariadením ustanoviť aj rozsah uplatňovania, osobitné podmienky uplatňovania opatrení podľa tohto zákona a podrobnosti o opatreniach podľa tohto zákona. (3) Na účely opatrení podľa § 3 a 4, § 6, § 8 až 12, § 16 až 18a, § 20 až 24a, § 24c až 24h, § 24j, § 24n a 24o, § 33, 34, § 36 ods. 1 a 3, § 36a a § 36c ods. 1 a 2 sa obdobie pandémie považuje za skončené 30. septembra 2020 a na účely opatrení podľa § 7, 24i a 31 sa obdobie pandémie považuje za skončené 31. decembra 2020.
71. Podľa § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach; zmeškanie lehoty, ktorá uplynula počas obdobia pandémie, sa odpustí, ak daňový subjekt zmeškaný úkon vykoná najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie; to neplatí pre podanie daňového priznania, kontrolného výkazu a súhrnného výkazu a platenie dane a preddavkov na daň.
72. Podľa § 8 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach; (1) Daňové konanie sa prerušuje na žiadosť daňového subjektu odo dňa nasledujúceho po dni podania žiadosti do skončenia obdobia pandémie. (2) V doteraz prerušených daňových konaniach sa pokračuje, ak neboli prerušené na žiadosť daňového subjektu alebo ak pominuli dôvody, pre ktoré sa daňové konania prerušili podľa osobitného predpisu. Právne účinky úkonov vykonaných počas daňových konaní doteraz prerušených podľa tohto zákona zostávajú zachované. (3) Ak daňový subjekt nepožiada o prerušenie daňového konania podľa odseku 1, pri úkonoch v daňovom konaní sa odpustenie zmeškania lehoty podľa § 4 neuplatní. Lehoty na vykonanie úkonov začnú plynúť odznova.
73. Podľa § 37 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach; (1) Na ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Na úkony, ktoré je oprávnené vykonávať finančné riaditeľstvo a Kriminálny úrad finančnej správy podľa osobitného predpisu, a ktoré podľa tohto zákona patria do pôsobnosti správcu dane, sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú rovnako.
74. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Podľa Správneho súdneho poriadku žalobca musí v správnej žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje preskúmavané rozhodnutia za nezákonné. Je na žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správne súdy nepredstavujú ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať, a ani v správnej žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, a postupu orgánov verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje znenie § 134 ods. 2 SSP. V prejednávanej veci správny súd vady preskúmavaných rozhodnutí a postupu daňových orgánov v zmysle § 134 ods. 2 SSP nezistil.
75. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukazoval na to, že dôvody žaloby na strane 4 a 5 sa nezhodujú s námietkami, ktoré žalobca predniesol v odvolaní a nezhodujú sa s odvolacími námietkami, k tomu je potrebné uviesť, že zo Správneho súdneho poriadku, ako procesného predpisu upravujúceho konanie pred správnym súdom, nevyplýva pre formuláciu žalobných dôvodov podmienka, v zmysle ktorej by v správnej žalobe mohli byť prednesené v rámci žalobných námietok len také dôvody nezákonnosti, ktoré boli namietané v administratívnom konaní. Takýto záver je potvrdený aj početnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a rozhodovacou praxou správnych súdov.
76. K prvej žalobnej námietke o tom, že bol nesprávne aplikovaný zákon o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti s vyrubovacím konaním, je potrebné uviesť, že argumentácia žalovaného uvedená v preskúmavanom rozhodnutí je správna a zodpovedá ustanoveniam zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach. Žalobca podal vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly dňa 11.11.2020 a lehotu 30 pracovných dní na vyjadrenie k protokolu počítal od dátumu skončenia pandémie. Žalobca nesprávne argumentuje, keď uvádza, že sa na neho vzťahuje ust. § 8 ods. 3 druhá veta zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, že táto je samostatná a je aplikovateľná aj na subjekty, ktoré požiadajú o prerušenie konania. Ust. § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach sa vzťahuje len na tie prípady, kedy lehoty na vykonanie úkonov uplynuli počas pandémie. Ak sa konanie na žiadosť daňového subjektu prerušilo, prerušilo sa aj plynutie lehoty (čo je dôsledok prerušenia konania predpokladaný Daňovým poriadkom, ktorý sa vzťahuje na tento prípad v zmysle § 37 ods. 1 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach) a potom, ako sa pokračovalo v konaní, plynul len zvyšok - neuplynutá časť lehoty. Ust. § 8 ods. 3 prvá veta v spojení s § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach sa na žalobcu neaplikuje, pretože lehota mu neuplynula počas pandémie. Druhá veta § 8 ods. 3 tohto zákona sa viaže na § 8 ods. 2. V konaniach, ktoré boli k 25.04.2020 (účinnosť zákona č. 96/2020 Z. z.) prerušené, sa v zmysle § 8 ods. 2 pokračuje, ak neboli prerušené na žiadosť daňového subjektu alebo ak pominuli dôvody na ich prerušenie podľa osobitného predpisu a v tomto prípade začnú lehoty na vykonanie úkonov plynúť znova. Žalovaný zodpovedal odvolaciu námietku žalobcu o tom, že správca dane neodôvodnene aplikoval § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatrenia, pretože vysvetlil vlastné právne posúdenie veci a tým aj odpovedal na túto námietku a uviedol, prečo ust. § 4 zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach nebolo na prípad žalobcu aplikovateľné. Pokiaľ sa žalobca odvolával na príklady uvedené na webovej stránke Finančného riaditeľstva SR, tieto nie sú právne záväzné a podstatné je vlastné pravidlo správania sa, ktoré je obsahom dotknutej právnej normy.
77. Námietka o tom, že žalovaný ignoroval skutočnosť, že žalobca podal aj podanie zo dňa 11.11.2020, ktorého obsahom sa žalovaný a aj správca dane nezaoberali, čím konali v rozpore s § 13 ods. 3 Daňového poriadku, nie je dôvodná. Správca dane sa týmto podaním zaoberať nemohol, pretože rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydal dňa 04.11.2020, teda toto podanie bolo správcovi dane doručené až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly bolo doručené po uplynutí zákonnej lehoty, z čoho je zrejmé, že toto podanie vyhodnotil ako vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly. Žalobca vo vzťahu k záveru žalovaného o tom, že ide o vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly, nevzniesol žiadne konkrétne žalobné námietky, a ani nepredniesol skutkové tvrdenia a argumentáciu, prečo pri posúdení tohto podania v zmysle § 13 ods. 3 Daňového poriadku neobstojí záver, že ide o vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly. Žalobca nepreniesol žiadne skutkové tvrdenia s poukazom na konkrétne časti tohto podania, ktoré by mali svedčiť o tom, že toto podanie by mohlo byť považované za odvolanie, za žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty alebo za návrh na iný úkon. Žalobca v podstate len polemizuje o tom, ako inak by toto podanie daňovými orgánmi mohlo, resp. malo byť vyhodnotené, ale neprednáša žiadne konkrétne žalobné námietky a konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa obsahu tohto podania. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že podanie zo dňa 11.11.2020 vyhodnotil ako vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly a žalobca žalobnými námietkami tento záver žalovaného nevyvrátil. Neaplikovanie § 13 ods. 3 Daňového poriadku by navyše bolo vadou v postupe daňových orgánov a nie nesprávnym právnym posúdením veci. Nie je konkrétna ani časť žalobnej námietky, v ktorej žalobca uviedol, že daňové orgány vec nesprávne právne posúdili, keď neaplikovali ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku, pretože nie je zrejmé, v čom žalobca videl porušenie tohto ustanovenia v postupe daňových orgánov. Pokiaľ žalobca v replike poukazoval na to, že daňové orgány podanie zo dňa 11.11.2020 posúdili len podľa jeho označenia a žalovaný rozporne toto vyjadrenie označil raz ako „vyjadrenie k daňovej kontrole“ a druhýkrát ako „vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly“, je potrebné uviesť, že toto podanie žalovaný vzhľadom na posudzovanie včasnosti jeho podania, s ohľadom na lehotu na vyjadrenie sa k protokolu z daňovej kontroly, považoval nepochybne za vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly.
78. Námietka, ktorou žalobca v správnej žalobe namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, je taktiež nedôvodná. Žalobca v tejto žalobnej námietke poukazoval na to, že túto námietku predniesol aj v odvolaní a žalovaný sa s ňou vysporiadal na strane 32 až 33 preskúmavaného rozhodnutia a odkázal pritom na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/218/2019 zo dňa 19.11.2020, pričom zároveň namietal, že žalovaný k tejto námietke uviedol, že „... možno námietku daňového subjektu rozporovať“ a žalobcovi z použitého termínu
„rozporovať“ nebol zrejmý definitívny záver o jeho námietke (či bola vyvrátená alebo nie) a nebolo mu ani zrejmé, v čom sú závery uvedené v uvedenom rozsudku krajského súdu aplikovateľné na jeho prípad. Žalobca pritom ale opomenul, že s touto odvolacou námietkou sa žalovaný vysporiadal aj na strane 7 a 8 preskúmavaného rozhodnutia, kde podrobne popísal jednotlivé úkony správcu dane a žalobcu, ako aj ich obsah, a taktiež odôvodnil, prečo túto odvolaciu námietku o porušení § 46 ods. 5 Daňového poriadku nepovažuje za dôvodnú. Žalovaný uviedol, že z jednotlivých úkonov správcu dane, s ktorými bol žalobca oboznámený, vyplýva, aké dôkazy správca dane vykonal, aké skutočnosti vykonaným dokazovaním zistil a v čom sa takto zistené skutočnosti nezhodovali so skutočnosťami deklarovanými žalobcom, ale boli spochybnené, alebo neboli preukázané. Podľa žalovaného teda žalobca o pochybnostiach správcu dane vedel a mal možnosť ich vyvrátiť, pretože mu správca dane umožnil vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam a vyzýval ho na predloženie dôkazov. Podľa žalovaného ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku neurčuje konkrétnu formu, v akej má byť žalobca o vzniknutých pochybnostiach oboznámený, ani akým spôsobom má pochybnosti vyvrátiť, a postup podľa tohto zákonného ustanovenia bol jednotlivými úkonmi správcu dane a oboznámením žalobcu s kontrolnými zisteniami zachovaný. Žalovaný uviedol vyhodnotenie úkonov správcu dane a úkonov žalobcu, ktoré podľa neho garantovali práva vyplývajúce pre žalobcu z ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorých bol obsah ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku dodržaný. Tieto závery žalovaného, v ktorých vyhodnotil, prečo považuje postup správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku za dodržaný, žalobca nenamietal a žiadne námietky vo vzťahu k tomuto odôvodneniu nevzniesol. Na str. 32 až 33 rozhodnutia žalovaný reagoval na námietku žalobcu prednesenú v závere odvolania o tom, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, pretože mu nebola zaslaná výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. K tejto námietke poukázal žalovaný aj na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, kde správny súd uznal, že aj keď nebola daňovému subjektu doručená výzva s označením podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, práva daňového subjektu vyplývajúce z tohto ustanovenia boli zachované, ak z jednotlivých úkonov správcu dane mal daňový subjekt možnosť získať vedomosť o pochybnostiach správcu dane, mal právo vyjadriť sa a predkladať dôkazy. Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, konkrétne z odôvodnenia na strane 7 a 8 a na strane 32 a 33 je zrejmé, prečo považoval žalovaný túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. Je zrejmé, že použitím termínu „rozporovať“, v kontexte aj predošlej časti odôvodenia rozhodnutia žalovaného (strana 7 až 8) a v kontexte odkazu na závery rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, vyhodnotil túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Zároveň je zrejmé, v kontexte s odôvodnením na strane 7 až 8 rozhodnutia žalovaného, prečo žalovaný odkázal aj na závery uvedeného rozsudku správneho súdu, pretože v tomto rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je akékoľvek porušenie procesného predpisu, ale len podstatné porušenie, t. j. porušenie takej intenzity, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Tým, že správca dane poskytol žalobcovi vedomosť o skutkových zisteniach, ktoré vo veci prejednávanej správnym súdom taktiež vyplynuli z jednotlivých procesných úkonov správcu dane, a teda aj o vzniku pochybnosti ohľadom žalobcom deklarovaných skutočností, bolo umožnené daňovému subjektu vyjadriť sa a výzvou na predloženie dôkazov bolo daňovému subjektu umožnené odstrániť pochybnosti správcu dane, preto správny súd konštatoval, že boli naplnené práva žalobcu vyplývajúce z § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
79. Nie je dôvodná ani argumentácia prednesená v replike. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný reagoval na túto žalobnú námietku stručne a uviedol úkony správcu dane a žalobcu, ktorými mal byť obsah ust. § 46 ods. 5 Daňového poriadku naplnený. Orgán verejnej správy, ktorého rozhodnutie sa preskúmava v konaní pred správnym súdom na základe podanej správnej žaloby, nemôže dotvárať a dopĺňať odôvodnenie svojho rozhodnutia vo vyjadreniach zaslaných v rámci súdneho konania pred správnym súdom. Žalobcom vytýkaná absencia akýchkoľvek súvislostí a skutkových tvrdení žalovaného je obsahom preskúmavaného rozhodnutia na str. 7 a 8 (odkaz na e-maily a úradné záznamy) a voči týmto záverom žalobca nevzniesol žiadne žalobné námietky. Správny súd nespochybňuje závery z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalobca poukazuje, avšak nie sú relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci preto, že žalobca nerozporoval tie závery a argumentáciu žalovaného, ktoré boli uvedené na str. 7 až 8 preskúmavaného rozhodnutia, žiadnymi konkrétnymi žalobnými námietkami. Správny súd je viazaný rozsahom a obsahom správnej žaloby, nemá oprávnenie za žalobcu vyhľadávať a konkretizovať nezákonnosti v postupe a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy.
80. Žalobná námietka o nesprávnom právnom posúdení v dôsledku toho, že podľa žalobcu žalovaný nedôsledne aplikoval ust. § 74 ods. 2 a 4 Daňového poriadku taktiež nie je dôvodná. Z ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že odvolací orgán preskúmava odvolaním napadnuté rozhodnutie v
rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak pri tomto preskúmaní vyjdú najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán má na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Žalobca sa mýli, pokiaľ tvrdí, že odvolací orgán má preskúmavať odvolaním napadnuté rozhodnutie nad rozsah požadovaný v odvolaní. Z ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku takáto požiadavka pre odvolací orgán nevyplýva. Ak by ale pri prieskume prvostupňového rozhodnutia na základe podaného opravného prostriedku, v rozsahu podaného odvolania, žalovaný zistil okolnosti (skutkové a právne) účastníkom konania neuplatnené, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán má na ne prihliadnuť. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, uvedeného vo vzťahu k jednotlivým odvolacím námietkam nevyplýva, že by žalovaný zistil takéto skutkové a právne okolnosti, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na výrok jeho rozhodnutia. Dôsledná aplikácia ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku nevyžaduje, aby odvolací orgán popísal, čo všetko nad rámec odvolacích námietok bolo v súlade so zákonom, čo pri prieskume rozhodnutia na základe odvolania zistil. Nie je zrejmé ako by mal žalovaný argumentovať o tom, aké všetky okolnosti účastníkom konania neuplatnené boli v súlade so zákonom. Keďže v odôvodnení rozhodnutia žalovaného žiadne také skutočnosti, ktoré by žalovaný ako odvolací orgán zistil pri prieskume odvolaním napadnutého rozhodnutia v rozsahu požadovaného odvolania a ktoré žalobcom v odvolaní neboli namietané, nie sú uvedené, argumentum a contrario platí, že odvolací orgán ich nezistil. Navyše žalobná námietka je nekonkrétna a všeobecná. Správny súd by na takúto námietku, že odvolací orgán mal pri prieskume rozhodnutia v rozsahu požadovanom v odvolaní zistiť aj iné skutkové či právne okolnosti, žalobcom v odvolaní neuplatnené, ktoré mali mať podstatný vplyv na výrok odvolacieho rozhodnutia, mohol prihliadnuť vtedy, ak by žalobca v konkrétnostiach v správnej žalobe uviedol, aké okolnosti (skutkové alebo právne) mal žalovaný zistiť pri prieskume prvostupňového rozhodnutia, ním neuplatnené, a aký vplyv mohli mať tieto nezákonnosti na výrok rozhodnutia. Teda žalobca by musel konkrétne uviesť, čo mal žalovaný opomenúť. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval, že z ust. § 74 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania, opomenul pokračovanie tejto vety. V ustanovení § 74 ods. 2 Daňového poriadku je uvedené, že „odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania“, pričom táto veta pokračuje „a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech.“. Z uvedeného vyplýva, že „neviazanosť“ odvolacieho orgánu je vyslovená vo vzťahu k návrhu účastníka konania - ako má odvolací orgán rozhodnúť a v odvolacom konaní podľa Daňového poriadku neplatí, že odvolací orgán nemôže zmeniť rozhodnutie aj v neprospech účastníka konania. Časť vety, na ktorú poukazuje žalobca, že odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania, je od predchádzajúcej časti vety oddelená bodkočiarkou a v kontexte s prvou časťou vety navyše z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že odvolací orgán môže pri rozhodovaní prihliadnuť aj na také skutkové či právne okolnosti, ktoré účastník konania v odvolaní neuplatnil, a ktoré by mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, pričom to nemusia byť iba také skutkové a právne okolnosti, ktoré sú v prospech účastníka konania a v súlade s jeho návrhom na rozhodnutie predneseným v opravnom prostriedku.
81. Ani žalobná námietka o neaplikovaní § 74 ods. 3 Daňového poriadku nie je dôvodná. Žalobca namietal, že žalovaný v zmysle tohto zákonného ustanovenia neoboznámil žalobcu s výsledkami dokazovania (na inom mieste tejto žalobnej námietky uvádza, že mal byť oboznámený so zisteniami z dokazovania) a poukázal pritom na vybrané časti rozhodnutia žalovaného, z ktorých podľa žalobcu vyplýva, že v rámci odvolacieho konania vykonával žalovaný dokazovanie. Žalobca namietal, že mu bolo odňaté najmä právo reagovať na zistenia žalovaného. Ust. § 74 ods. 3 Daňového poriadku splnomocňuje odvolací orgán na vykonanie dokazovania v rámci odvolacieho konania, ak v odvolacom konaní vyvstane potreba vykonať dokazovanie. V prípade, že odvolací orgán k dokazovaniu v odvolacom konaní pristúpi, je mu zároveň uložená povinnosť umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania. V prejednávanej veci nie je pochybnosť o tom, že žalovaný v rámci odvolacieho konania dokazovanie vykonal. Išlo len o dôkazy v listinnej podobe, a to vo forme písomnej alebo grafickej, čo nespochybňuje ani žalobca a potvrdzuje to tvrdeniami obsiahnutými v tejto žalobnej námietke. Žalovaný sa nepochybne v rámci odvolacieho konania oboznámil s obsahom listinných dôkazov predložených a obstaraných v rámci prvostupňového konania, ako aj s dôkazmi predloženými žalobcom k podanému odvolaniu. Daňový poriadok v ust. § 74 ods. 3 ustanovuje pre odvolací orgán povinnosť oboznámiť účastníka konania s výsledkami dokazovania, čo v prejednávanej veci predstavuje oboznámiť s obsahom predložených listinných dôkazov. Z tohto zákonného ustanovenia nevyplýva pre odvolací orgán povinnosť oboznámiť účastníka konania so zisteniami, ktoré z vykonaných dôkazov vyvodil a s hodnotením týchto dôkazov. Žalovaný vykonal dokazovanie len listinnými dôkazmi, ktoré predložil žalobca k podanému odvolaniu a ktoré boli obstarané v prvostupňovom vyrubovacom konaní a v daňovej kontrole, a teda obsah týchto listinných dôkazov bol žalobcovi známy. Preto nebolo potrebné oboznámiť
žalobcu opätovne s obsahom listinných dôkazov, ktoré sám žalobca predložil (a ktoré mali buď podobu písomnú - písaného textu alebo grafickú - rôzne nákresy), ktorých obsah žalobca poznal. Ust. § 74 ods. 3 Daňového poriadku by mohlo byť zo strany odvolacieho orgánu porušené napr. vtedy, ak by odvolací orgán v rámci odvolacieho konania obstaral nejaký listinný dôkaz a neoboznámil by s obsahom tohto listinného dôkazu žalobcu, prípadne ak by žiadal nejaké informácie formou dožiadania a s obsahom odpovede na dožiadanie by žalobcu neoboznámil, prípadne, ak by došlo k výsluchu nejakých osôb a žalobca by nebol s obsahom týchto výsluchov oboznámený.
82. Žalobca v ďalšej časti správnej žaloby namietal, že daňové orgány sa nedôsledne zaoberali obsahom dôkazov, ktoré predložil, resp. navrhol vykonať a poukazoval aj na nesprávnu interpretáciu pojmov dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno zo strany daňových orgánov. Ani túto žalobnú námietku nepovažuje správny súd za dôvodnú. Žalobcom prednesenej argumentácii o význame pojmu dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno nemožno nič vytknúť. Zároveň je potrebné uznať, že v preskúmavaných rozhodnutiach nie vždy daňového orgány použili termín dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno v súlade s obsahovým významom týchto pojmov. Nezákonnosť v postupe alebo v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, preskúmavaných na základe správnej žaloby, má len taká vada/chyba, ktorá je zásadná a ktorá mohla mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Nesprávne zvolený termín „dôkaznej povinnosti“ alebo „dôkazného bremena“ takouto vadou nie je, pretože z celkového obsahu preskúmavaných rozhodnutí je nepochybný záver, že daňové orgány neuznali žalobcom uplatnené daňové výdavky z toho dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že výdavky vynaložil za účelom dosiahnutia, zabezpečenia alebo udržania svojich príjmov. Iniciátorom odpočítania dane resp. daňových výdavkov/nákladov je daňový subjekt, a preto ho zaťažuje aj povinnosť preukázať všetky zákonom stanovené podmienky. Úlohou daňových orgánov nie je viesť dokazovanie do vtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Daňové orgány len verifikujú tvrdenia daňových subjektov a v prípade, že tieto tvrdenia spochybnia, dôkazné bremeno sa opäť presúva na daňový subjekt. Žalobcu prioritne zaťažovala povinnosť preukázať, že uplatňované daňové výdavky/náklady vynaložil v súlade s ustanoveniami zákona o dani z príjmov a teda, že ich vynaložil na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie svojich príjmov. Skutočnosť, že daňové orgány odmietnu niektoré z daňovým subjektom navrhnutých dôkazov a následný záver o neunesení dôkazného bremena zo strany daňového subjektu, sa nevylučujú. Daňové orgány nie sú povinné vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy, ak zdôvodnia prečo navrhnuté dôkazy nevykonali. V prejednávanej veci daňové orgány odmietli vykonať žalobcom navrhované výsluchy svedkov a znalecké dokazovanie, pričom uviedli preskúmateľnú a logickú argumentáciu, prečo k vykonaniu týchto dôkazov nepristúpili a prečo by vykonanie týchto dôkazov neobjasnilo skutkový stav veci. K argumentácii daňových orgánov, prečo odmietli vykonať žalobcom navrhované dôkazy, žalobca na viacerých miestach správnej žaloby poukazuje na to, že jeho podnikateľská činnosť je špecifická a svedkovia, prípadne znalec, by mohli objasniť okolnosti realizácie jeho podnikateľskej činnosti a mohli by aj objasniť to, akým spôsobom je možné vynaloženie výdavkov preukázať. K týmto námietkam správny súd považuje za potrebné uviesť, že podnikateľská činnosť žalobcu nie je špecifická v takom zmysle, ako argumentuje žalobca a podrobne sa preukázaním charakteru jeho podnikateľskej činnosti a spôsobu realizácie jeho podnikateľskej činnosti zaoberal aj správny súd na pojednávaní. Správny súd dospel k záveru, že ide aj o poskytnutie a realizáciu takých služieb v on-line priestore, ktoré nie sú príznačné iba pre žalobcu. Daňové orgány odmietli vykonanie dôkazov s tým, že prihliadli aj na charakter navrhovaných dôkazov a na to, čo by tieto dôkazy mohli objasniť, a teda hodnotili návrh na vykonanie dôkazov z hľadiska jeho prínosu pre objasnenie veci. Žalobcu zaťažovala povinnosť predložiť dôkazy o realizovaní služieb a prác, v súvislosti s ktorými si uplatnil daňové výdavky, teda „výstupy“ ich realizácie v on- line priestore, a takéto dôkazy, ktoré by realizáciu služieb a prác preukázali, neboli zo strany žalobcu predložené.
83. Správny súd neuznal ako dôvodnú žalobnú námietku, v ktorej žalobca namietal, že žalovaný narába nesprávne s pojmom dôkaznej núdze, keď uviedol, že ani výsluchy svedkov by neodstránili dôkaznú núdzu žalobcu, a v ktorej tiež namietal, že návrhy na vykonanie dôkazov boli odmietnuté bez zákonného dôvodu. Žalobca v konaní pred daňovými orgánmi navrhoval aj výsluchy svedkov - osôb, ktoré mali dodať služby a práce, ktoré boli hradené žalobcom a náklady na ktoré si žalobca uplatňoval ako daňové výdavky, resp. osôb, ktoré boli oprávnené konať za dodávateľské subjekty. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede,
znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Z tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že jedným s dôkazov v konaní pred daňovými orgánmi sú aj svedecké výpovede. Bolo preto oprávnením žalobcu predniesť v rámci návrhu na vykonanie dokazovania aj návrh na výsluch svedkov. Zároveň je potrebné uviesť, že povinnosťou daňových orgánov nie je vykonať všetkým daňovým subjektom navrhnuté dôkazy. Daňové orgány hodnotia daňovým subjektom navrhnuté dôkazy a do ich oprávnenia patrí aj odmietnutie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že musia uviesť preskúmateľnú úvahu - dôvody, prečo vykonanie toho - ktorého navrhnutého dôkazu nepovažovali za potrebné. Pre rozhodovací proces, výsledkom ktorého je záver o vykonaní alebo nevykonaní navrhnutého dôkazu, je určite smerodajný aj charakter navrhovaného dôkazu z toho pohľadu, čo sa má dôkazom objasniť, teda aké majú byť objasnené skutočnosti, ako aj vzťah týchto skutočností k predmetu konania. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že daňové orgány požadovali od žalobcu predložiť dôkazy o realizácii fakturovaných výdavkov a o ich prepojení s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním jeho príjmov. Na zdôvodnenie svojich úvah použili aj termín „relevantný“ alebo „reálny“ dôkaz v tom kontexte, že navrhované výsluchy svedkov takéto „relevantné“ alebo „reálne“ dôkazy nenahradia. Z takto formulovaných záverov je zrejmé, že daňové orgány žiadali dôkazy, obsahom ktorých by boli zdokumentované výstupy dodaných služieb a prác a bolo by zrejmé prepojenie a súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu, respektíve preukázanie účelu použitia tovarov a služieb . Žalobca aj v konaní pred správnym súdom zdôrazňoval, že v jeho prípade ide o špecifickú podnikateľskú činnosť a na to potom nadväzuje aj poskytovanie služieb v on-line priestore a preukázanie ich realizácii je odlišné od preukázania poskytnutia iného druhu služieb. Správny súd k týmto námietkam považuje za potrebné uviesť, že zo strany daňových orgánov došlo k neuznaniu viacerých druhov výdavkov a nie všetky z nich boli poskytované v on-line priestore. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobcovi mali byť dodané služby, ktoré mali mať súvis s realizáciou predaja tovaru - výpočtovej technicky, so starostlivosťou o zákazníkov a so získavaním nových zákazníkov (reklama, zobrazovanie odkazu na webovú stránku žalobcu v rôznych prehliadačoch a pod.). Tieto služby nie sú príznačné len pre žalobcu, ale využívajú ich v dnešnej dobe aj iné podnikateľské subjekty (napr. zobrazovanie reklamy na stránkach sociálnych sietí). O realizácii takýchto služieb potom svedčia napr. také dôkazy, ktoré dokumentujú, že reklama sa v určitom období na určitých stránkach zobrazovala. Žalobca takéto dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali realizáciu výdavkov a ich súvis s dosiahnutím, udržaním alebo zabezpečením príjmov žalobcu, v konaní pred daňovými orgánmi nepredložil. Žalobca ani v konkrétnostiach nepopísal napr. akých konkrétnych kampaní sa mali služby týkať, čo bolo predmetom reklamy a pod. Z tohto pohľadu je potom správna argumentácia daňových orgánov, v zmysle ktorej odmietli návrhy na vykonanie výsluchov svedkov, pretože svedok by vypovedal len o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami a čo mu je ohľadne skutočností týkajúcich sa realizácie služieb známe, ale výpoveď svedka by neposkytla zdokumentovanie výstupov použitých služieb, a teda preukázanie služieb. V tomto smere preto obstojí odôvodnenie žalovaného, keď k návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov uviedol, že takéto dôkazy - zdokumentovanie výstupov deklarovaných služieb svedecká výpoveď nenahradí.
84. Žalovaný neodmietol žalobcom navrhované dôkazy z toho dôvodu, že by neboli v zmysle § 24 ods. 5 Daňového poriadku prípustné. Odmietnutie vykonania navrhovaných dôkazov bolo odôvodnené tým, že žalobca nepredložil relevantný dôkaz, teda žalobca nepredložil taký dôkaz, ktorý by reálne preukázal vynaloženie výdavkov a ich účel. Žalobca nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal obsah realizovaných služieb a prác, teda ich konkrétnu obsahovú náplň a výstupy - výsledky realizácie prác a služieb, na ktoré boli vynaložené výdavky, preto je logické odôvodnenie žalovaného, že absencia takýchto dôkazov by nemohla byť nahradená svedeckou výpoveďou. Daňové orgány pri každom výdavku vyhodnotili predložené a obstarané dôkazy a uviedli dôvody, pre ktoré nepovažovali žalobcom uplatnené výdavky za uznateľné. Pri viacerých výdavkoch poukázali na dohodnutý spôsob „tvorby“ fakturovanej sumy, ceny prác alebo služieb, ku ktorej boli potrebné v zmluve zadefinované „vstupné“ údaje a uviedli tiež, že žalobca vo viacerých prípadoch žiadne ďalšie podklady, z ktorých sa vychádzalo pri stanovovaní konkrétnej ceny, nepredložil.
85. Neobstojí ani námietka žalobcu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neplatí žiadne triedenie jednotlivých prostriedkov/dôkazov z hľadiska ich váhy či „dôkaznej“ sily. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. V rámci tohto postupu pri hodnotení dôkazov, prípadne aj návrhov na vykonanie dôkazov, je logické, že
daňové orgány hodnotia aj to, akú dôkaznú silu má jednotlivý dôkaz (napr. pri svedkoch z hľadiska ich hodnovernosti, ktorú podmieňuje vzťah k predmetu konania, účastníkom konania a pod.), a teda akú má schopnosť zvrátiť alebo objasniť závery, ktoré vyplývajú z iných dôkazov. Proces hodnotenia dôkazov je zložitým procesom, zahŕňajúcim veľké množstvo dielčích procesov, pri ktorých dochádza k vyhodnocovaniu dôkazov jednotlivo, dochádza ku konfrontácii zistení vyvodených z vykonaných dôkazov a k celkovému komplexnému hodnoteniu dôkazov a zistení vo vzájomných súvislostiach. Z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmá a preskúmateľná úvaha a sú v nich uvedené dôvody, pre ktoré boli žalobcom navrhnuté dôkazy odmietnuté, preto v tejto časti nemožno preskúmavané rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné. Žalobca správnosť záverov žalovaného, ktorými dôvodil odmietnutie navrhovaných dôkazov, nevyvrátil. Z argumentácie žalobcu nebolo preukázané, že by v daňovej kontrole alebo vyrubovacom konaní bolo potrebné realizovať výsluchy svedkov alebo znalecké dokazovanie.
86. Je správna argumentácia žalobcu o tom, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Zároveň je ale potrebné uviesť, že nie je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie do vtedy, kým sa nepreukážu tvrdenia daňového subjektu a dokazovanie zo strany správcu dane slúži na verifikáciu tvrdení daňového subjektu. Správny súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.02.2017, v ktorom najvyšší súd prijal záver, že daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Zároveň najvyšší súd v tomto rozhodnutí zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt a samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si daňové výdavky. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia.
87. Ďalej správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31.05.2018, ktoré sa síce týkajú dane z pridanej hodnoty, ale podľa správneho súdu vo vzťahu k dôkaznému bremenu sú použiteľné aj pre daň z príjmov. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí uviedol, že určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že obchod bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.
88. Ďalej správny súd odkazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/74/2016 zo dňa 22.11.2018, v ktorom najvyšší súd uviedol, že zákon o dani z príjmov stanovuje dve formálne podmienky uznania výdavku, a to podmienku identifikácie - príslušnosti výdavku k daňovému subjektu a podmienku existencie vynaloženia výdavku, t. j. preukázanie samotného vynaloženia výdavku. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí ďalej zdôraznil, že v daňovom konaní z dôkazného bremena daňovníka vyplýva dôkazná povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku, vychádzajúcu z preukázania reálnosti plnenia, ktoré bolo osvedčené predloženými účtovnými a inými dokladmi. Existencia predložených dokladov (v tom prípade faktúra a zmluva o poskytnutí podnikateľského poradenstva) bola nepostačujúca, pretože nepreukázala reálnu uskutočniteľnosť plnenia. Zo zásady objektívnej pravdy ovládajúce daňové konanie nevyplýva (popri dôkaznom bremene daňovníka) absolútna povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. V zmysle tohto rozhodnutia je na daňovom subjekte, aby si obstaral v rámci dôkazného bremena dostatočné množstvo dôkazov, ktoré by preukázali poskytnutie tvrdených služieb s tým, že správcovi dane prináleží v rámci kontroly preverovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, k čomu patrí vyhodnotenie, vrátane možnosti spochybnenia predložených dôkazov. Daňová kontrola sa rozumie ako základný akt správy daní a na daňové účely ňou treba
rozumieť podrobné preskúmavanie účtovných prípadov, ako aj všetkých dokladov, ktoré sú potrebné na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti.
89. Daňové orgány postupovali v súlade s vyššie citovanými závermi a oprávnene žiadali od žalobcu predložiť také dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne vynaloženie uplatnených daňových výdavkov, žiadali preukázať reálne uskutočnenie fakturovaných prác a služieb deklarovaným dodávateľom. Žalobca najprv predložil len faktúry s internými účtovnými dokladmi, následne poskytol vyjadrenia, zmluvy, prípadne iné doklady ako napr. objednávky. Správca dane vyhodnotil všetky žalobcom predložené dôkazy. V prípade viacerých uplatňovaných výdavkov pritom poukázal správne na to, že prílohou zmlúv mal byť doklad - určitá „cenotvorba“, ktorý žalobca ani v jednom prípade nepredložil, pričom išlo o podstatný dôkaz, na základe ktorého mala byť určená vo viacerých prípadoch fakturovaná suma ako cena poskytnutých prác alebo služieb. Správca dane (aj žalovaný) vyhodnotili deklarovaných dodávateľov aj z hľadiska ich predmetu podnikateľskej činnosti, u deklarovaných dodávateľov, ktorí boli zároveň zamestnancami žalobcu aj z hľadiska obsahovej náplne pracovného pomeru a obsahovej náplne deklarovaných prác, ktoré mali byť dodané mimo pracovný pomer, z hľadiska reálneho využitia deklarovaných dodaných služieb, ako aj z hľadiska podmienok pre uznanie daňových výdavkov osobitne stanovených v zákone o dani z príjmov, napr. pri fakturovaných výdavkoch na školenia. Žalobca podal voči rozhodnutiu správcu dane odvolanie a predložil aj návrhy na vykonanie dôkazov, žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu vysporiadal a návrhy na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov a na znalecké dokazovanie odmietol. Žalobca v správnej žalobe prednáša opakovane žalobné námietky týkajúce sa toho, že žalovaný odmietol vykonať navrhované výsluchy svedkov a znalecké dokazovanie, avšak neprednáša konkrétne žalobné námietky, ktorými by vyvracal závery žalovaného, ktoré zaujal vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a v ktorých boli vyhodnocované správcom dane obstarané alebo žalobcom predložené dôkazy.
90. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré žalobca pripojil k odvolaniu. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, prečo žalobcom predložené dôkazy, ktoré predložil k odvolaniu, nepreukázali vynaloženie výdavkov na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov žalobcu. Pokiaľ žalobca namieta napríklad formuláciu žalovaného, v ktorej uviedol, že v texte odvolania sú dva farebné obrázky, a že odvolací orgán uviedol, že obrázky nie sú dôkazom v zmysle ust. § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov a podľa žalobcu takýto dôvod odmietnutia dôkazu nie je v súlade s právnym poriadkom, tak ani táto žalobná námietka neobstojí. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že takéto odôvodnenie žalovaný uviedol vo vzťahu k nákladom za semináre a školenia. K týmto nákladom bolo zo strany správcu dane a žalovaného uvedené, že podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov, sú výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie, vynaložené na vzdelávanie a rekvalifikáciu zamestnancov, vlastné vzdelávacie zariadenia. Ďalej bolo v rozhodnutiach uvedené, že podľa údajov uvedených na faktúre č. FAR170073 od dodávateľa HCA Slovakia, s.r.o., školenia Praktický marketing, ktoré sa uskutočnilo od 07.03. do 08.03.2017 sa mal zúčastniť K.. X. P., ktorý nebol v kontrolovanom období zamestnancom žalobcu, a preto tento výdavok nemožno uznať v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov za daňový výdavok, pričom ešte bolo poukázané na to, že tento náklad nebol K.. P. prefakturovaný. Ďalej boli vyhodnotené fotokópie obrázkov s tým, že na jednom obrázku sú tri osoby pred logom Pricemania academy, a ďalšie dva rovnaké, nečitateľné sú obrázky výukovej tabule s neidentifikovateľnou osobou. Bolo vyhodnotené, že tieto fotokópie nie sú dôkazom, ktorý by preukazoval vynaloženie výdavku na daňové účely v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. K faktúre č. FAR170075 „Školenie Google Analytics pre začiatočníkov“, organizované spoločnosťou Pricemania, s.r.o., Bratislava, bolo konštatované, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy a ani sa k nej nevyjadril a neuviedol žiadnu osobou, ktorá sa školenia zúčastnila, pričom okrem faktúry nedisponoval žiadnym iným dôkazom. Ďalej bolo uvedené, že v texte odvolania boli uvedené dva farebné obrázky, pričom žalovaný už konštatoval, že tieto nie sú dôkazom v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V tomto kontexte je zrejmé, že v časti odôvodnenia, na ktoré žalobca poukazoval, žalovaný vyjadril, že ani obrázky, ktoré žalobca uviedol v rámci textu odvolania, nepreukázali reálnosť vynaložených výdavkov a nepreukázali, že tieto boli vynaložené v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním zdaniteľných príjmov. Ďalej je potrebné uviesť, že tento konkrétny výdavok - náklady za semináre a školenia, nebol uznaný aj preto, že tohto školenia sa mal zúčastniť K.. X. P., ktorý nebol zamestnancom žalobcu a daňové orgány z tohto dôvodu uviedli, že v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 3 zákona o dani z príjmov nie je možné takýto daňový výdavok uznať. Vo vzťahu k týmto záverom správcu dane žalobca žiadne konkrétne žalobné námietky nepredniesol.
91. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že sa žalovaný odmietol zaoberať obsahom popisov a grafických schém, resp. že ich odmietol považovať za spôsobilý dôkaz. Žalovaný uviedol, prečo ani takýmto predloženým dôkazom nepovažoval za preukázané daňové výdavky, teda ich reálnosť a ich vynaloženie v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním zdaniteľných príjmov žalobcu.
92. Žalobca v správnej žalobe na jednej strane namieta, že sa žalovaný odmietol zaoberať obsahom popisov a grafických schém, resp. že ich odmietol považovať za spôsobilý dôkaz a na druhej strane vytýka, že žalovaný v odvolacom konaní vykonal dokazovanie práve obsahom ním predložených listín a že v zmysle § 74 ods. 3 Daňového poriadku ho neoboznámil s výsledkami vykonaného dokazovania.
93. Zo žalobných námietok je zrejmé, že žalobca mienil namietať aj to, že žalovaný odmietol považovať žalobcom predložené dôkazy v odvolacom konaní za spôsobilý dôkaz. Takéto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko žalobca predložil k odvolaniu dôkazy, žalovaný tieto dôkazy vyhodnotil a uviedol, prečo ich nepovažoval za dostatočné na to, aby bola preukázaná realizácia deklarovaných služieb a prác a vynaloženie výdavkov v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu. Zo strany žalovaného nedošlo k odmietnutiu týchto dôkazov z dôvodu, ž ich nie je možné považovať za spôsobilý dôkaz, ale boli uvedené dôvody a argumentácia, prečo ani týmto predloženými dôkazmi žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno.
94. Žalobca v správnej žalobe opakovane namietal, že boli odmietnuté ním navrhované dôkazy (výsluchy svedkov a znalecké dokazovanie), poukazoval pritom na vybrané časti rozhodnutia žalovaného, ktoré podľa žalobcu boli navzájom v rozpore a spôsobovali zmätočnosť preskúmavaného rozhodnutia. Tieto žalobné námietky nie sú dôvodné a správny súd v tejto súvislosti odkazuje aj na predošlé časti odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný odmietol vykonať žalobcom navrhnuté dôkazy a uviedol logické a preskúmateľné dôvody, prečo návrhom žalobcu nevyhovel a žalobca správnosť týchto záverov žalobnými námietkami nevyvrátil. Pri každom zo žalobcom uplatnených výdavkov žalovaný zhodnotil žalobcom predložené dôkazy a uviedol aj to, čo na preukázanie reálneho vynaloženia výdavkov chýbalo
- čo by malo byť a nebolo preukázané, a na to následne nadväzujú dôvody, pre ktoré žalovaný neuznal, že by skutočnosti, ktoré by bolo potrebné preukázať, mohli byť preukázané výpoveďami svedkov alebo znaleckým dokazovaním.
95. Ako príklad možno uviesť odôvodnenie rozhodnutia pri výdavkoch týkajúcich sa reklamy, prezentácie, inzercie - ui42 digital s.r.o., kde žalovaný vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy a podrobne uviedol, čo by k objednávkam bolo potrebné predložiť, konkrétne uviedol, že žalobca mal predložiť napr. definíciu cieľov kampane, definíciu stratégie kampane, kto a akým spôsobom kampaň riadil, vyhodnotenie priebežne dosiahnutých výsledkov kampane a spôsob úpravy kampane, deklarovanie zozbieraných dát v rámci prebiehajúcej kampane a ich využitie v nasledovnom nastavení kampane, dôkazy o prebehnutých konzultáciách, záverečný reporting kampane, ďalej pri inej objednávke výsledok vykonanej kontroly meta tagy, indexácie a optimalizácie, výsledok kontroly linkbuildingu a záverečný reporting. Ďalej napr. pri výdavkoch - marketingová podpora D.. X. P.alovaný taktiež vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy a poukázal na článok II. zmluvy zo dňa 29.07.2016, kde na doloženie naplnenia predmetu zmluvy bolo potrebné predložiť pravidlá súťaže o produkty, napísaný článok, propagačné materiály, vytvorenú grafiku, vizuálnu podobu vytvorenej podstránky na e-shope, webový formulár, návrh na kampaň atď. Ďalej poukázal aj na to, že podľa článku V. zmluvy cena za predmet bola dohodnutá ako cena „čas a materiál“ so sadzbou a mala tvoriť samostatnú prílohu tejto zmluvy, ktorú žalobca nepredložil. Ďalej bolo poukázané na to, že podľa bodu 3. článku V. vykonaná práca mala byť fakturovaná podľa uskutočnených výkonov mesačne a celková práca mala byť stanovená podľa uskutočnených úkonov počas celej doby trvania zmluvy. Uskutočnenie a odsúhlasenie týchto výkonov žalobca podľa žalovaného nepreukázal a preukázanie týchto skutočností by nebolo možné výpoveďou svedka X. P.. Takéto preskúmateľné odôvodnenie je uvedené pri každom zo žalobcom uplatnených výdavkoch a žalobca v konkrétnostiach tieto závery žalovaného nenamietal. Z odôvodnenia žalovaného je zrejmé ako pri každom výdavku vyhodnotil predložené dôkazy, prečo nevyhovel návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov, a tiež aj to, čo by preukazovalo - aké dôkazy by preukázali reálnosť výdavkov a ich súvislosť s dosiahnutím, udržaním a zabezpečením príjmov žalobcu, pričom žalobca takéto dôkazy nepredložil.
96. Žalobca opakovane v ďalších námietkach vyčítal žalovanému použitie termínu „relevantný dôkaz“ . Z obsahu a kontextu celého preskúmavaného rozhodnutia žalovaného je zrejmé, v akých súvislostiach bol tento termín použitý. Napr. pri uplatnenom výdavku - reklama, prezentácia, inzercia - ui42 digital, s.r.o. je zrejmé, že bol odmietnutý návrh na vykonanie dôkazu, a to vypočutie svedkov z dodávateľskej spoločnosti, a aj znalecké dokazovanie, a žalovaný uviedol pri jednotlivých objednávkach, čo bolo na preukázanie tohto výdavku potrebné objasniť (definícia cieľov kampane, definícia stratégie kampane, kto akým spôsobom kampaň riadil, vyhodnotenie priebežne dosiahnutých výsledkov kampane a spôsob úpravy kampane, deklarovanie zozbieraných dát v rámci prebiehajúcej kampane a ich využitie v nasledovnom nastavení kampane a pod.) a že tieto dôkazy by nenahradila výpoveď svedka. Aj pri iných výdavkoch je taktiež zrejmé, čo mienil žalovaný použitím termínu relevantný dôkaz, teda aký dôkaz požadoval za účelom preukázania výdavku.
97. Pokiaľ v rozhodnutí bola zo strany žalovaného použitá formulácia, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie reálnosti výdavkov a ich súvisu s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním zdaniteľných príjmov, a na druhej strane niektoré žalobcom predložené dôkazy označil žalovaný za relevantné použitím formulácie „Daňový subjekt nepredložil relevantné dôkazy (okrem...)...“
- napr. pri výdavkoch na marketingovú podporu bolo za slovom okrem uvedené „Zmluvy o spolupráci s D.. X. P.“, z takejto formulácie odôvodnenia je zrejmé, že žalovaný považoval zmluvu alebo iný dôkaz uvedené za slovom „okrem“ za dôkaz, ktorý mal výpovednú hodnotu vo vzťahu k dôkaznej povinnosti žalobcu ( k preukázaniu splnenia zákonom stanovených podmienok), avšak sám o sebe takýto dôkaz pri jednotlivých uplatnených výdavkoch nepreukázal reálnosť a vecnosť uplatňovaného daňového výdavku a jeho súvis s dosiahnutím, udržaním alebo zabezpečením príjmov žalobcu. Je zrejmé, že žalovaný niektoré zo žalobcom predložených dôkazov považoval za podstatný dôkaz, avšak sám o sebe, spolu s predloženou faktúrou a účtovným dokladmi, prípadne vysvetlením žalobcu, nepovažoval za spôsobilý dostatočne objasniť reálnosť výdavku a jeho súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu.
98. Žalobca ďalej žalovanému vyčítal, že rovnako ako výsluchy svedkov bol odmietnutý aj návrh na vykonanie znaleckého dokazovania a že mu bolo vyčítané, že nepredložil návrh tak, aby bolo zrejmé, z akého konkrétneho odboru navrhuje znalca prizvať a nepredložil zoznamy otázok pre znalca, pričom v tomto smere mal podľa žalobcu žalovaný postupovať v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku a mal vyzvať žalobcu na opravu, resp. doplnenie jeho podania. Tieto námietky taktiež nepovažuje správny súd za dôvodné, pretože úvahu žalovaného, prečo nebolo potrebné na objasnenie daňových výdavkov priberať znalca, považuje správny súd za logickú a správnu. Žalobca opakovane v konaní pred daňovými orgánmi, ako aj v konaní pred správnym súdom, poukazoval na špecifiká svojej podnikateľskej činnosti a zdôrazňoval potrebu podrobného a odborného objasnenia fungovania procesov v rámci jeho podnikania. K objasneniu týchto skutočností, ako už bolo uvedené, sa správny súd podrobne venoval aj na pojednávaní, keď umožnil konateľovi žalobcu vyjadriť sa a zo strany správneho súdu mu bolo položených v tejto súvislosti viacero doplňujúcich otázok. Správny súd dospel k takému záveru, že podnikateľská činnosť žalobcu nevykazuje také špecifické prvky, pre ktoré by bolo potrebné za účelom preukázania reálnosti uplatňovaných daňových výdavkov a ich súvisu s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu, priberať do konania pred daňovými orgánmi znalca. Ako už bolo uvedené na iných miestach tohto rozhodnutia, žalobca si uplatňoval daňové výdavky vynaložené aj na práce a služby, ktoré mali byť realizované v on-line priestore. Realizácia takýchto prác a služieb však ale nie je príznačná len pre taký model podnikateľskej činnosti, ktorý realizuje žalobca. Je potrebné poukázať na to, že reklama, marketingová podpora, starostlivosť o zákazníkov, získavanie nových zákazníkov, osobitne reklama na sociálnych sieťach, snaha dostať sa do povedomia zákazníkov z dôvodu rebrandingu pôvodnej obchodnej značky a pod. nie sú príznačné len pre podnikateľskú činnosť žalobcu, preto nevyvstala v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní potreba obstarať také dôkazy, pri ktorých by boli potrebné využiť osobitné odborné vedomosti v určitom odbore. Za podstatné považuje správny súd to, že žalobca predloženými dôkazmi nepreukázal, čo bolo reálne náplňou dodaných prác a služieb a ako výdavky vynaložené na ne súviseli s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním jeho príjmov. Ako jeden z príkladov možno uviesť, že pri daňových výdavkoch, ktoré žalobca uplatňoval v súvislosti s dodanými službami jeho zamestnancami, nebolo jednoznačne a preskúmateľne zdokladované, čo tieto osoby realizovali v rámci obsahu pracovnoprávneho vzťahu a čo realizovali mimo tento pracovnoprávny vzťah.
99. Zo strany daňových orgánov nebolo žalobcovi odňaté právo, resp. možnosť riadne sa zúčastniť konania, pretože daňové orgány postupovali v spolupráci so žalobcom, žalobca predložil dôkazy,
ktoré boli zo strany daňových orgánov vyhodnotené a pokiaľ nebolo vyhovené návrhom na vykonanie dokazovania, tieto boli odmietnuté tak, že boli uvedené preskúmateľné dôvody, prečo žalovaný k navrhovaným dôkazom nepristúpil a žalobca správnosť týchto záverov nevyvrátil.
100. V doplnení správnej žaloby žalobca opakovane prednášal námietky týkajúce sa odmietnutia ním navrhovaných dôkazov a používania termínu „reálny dôkaz“ v odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov. K týmto námietkam sa správny súd vyjadril už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia. V doplnení správnej žaloby išlo o také žalobné námietky, kedy žalobca v podstate rozvádzal žalobné námietky uvedené v pôvodnej správnej žalobe. Správny súd opakovane k týmto námietkam uvádza, že závery daňových orgánov o vyhodnotení navrhovaných dôkazov sú logické a preskúmateľné. Nebolo potrebné objasňovať povahu podnikateľskej činnosti žalobcu, ide o podnikanie v oblasti výpočtovej techniky, avšak predmetom dodania zo strany deklarovaných dodávateľov, a teda predmetom uplatňovaných daňových výdavkov, neboli také služby a práce, ktoré by boli natoľko špecifické, že by sa nevyskytovali u iných podnikateľských subjektov a že by bolo potrebné tieto nejakým osobitným spôsobom objasňovať.
101. Žalobca ďalej v doplnení správnej žaloby uviedol, že opakuje námietky a argumentáciu, vrátane odkazu na predložené dôkazy, ktorú podal v rámci odvolania a v doplnení správnej žaloby uviedol obsah odvolania, konkrétne jednotlivé odvolacie námietky k jednotlivým uplatňovaným daňovým výdavkom. K tejto časti správnej žaloby správny súd považuje za potrebné uviesť, že takéto námietky nie sú dôvodné. Argumentácia obsiahnutá v odvolaní smerovala voči záverom rozhodnutia správcu dane. V odvolaní žalobca uviedol, prečo nepovažuje závery správcu dane za správne a uviedol aj ďalšie dôkazy. Žalovaný ako odvolací orgán v preskúmavanom rozhodnutí zaujal k odvolacím námietkam žalobcu stanovisko a uviedol, prečo považuje závery správcu dane za správne a zákonné. Rovnako sa vysporiadal aj s návrhmi žalobcu na vykonanie dôkazov a zaoberal sa aj so žalobcom predloženými dôkazmi v odvolaní
- rôzne grafické prílohy, e-maily a pod. V správnej žalobe teda absentujú konkrétne žalobné námietky smerujúce do vyhodnotenia jednotlivých odvolacích námietok žalobcu žalovaným. Správca dane vyhodnotil predložené dôkazy a posúdil oprávnenosť žalobcom uplatňovaných daňových výdavkov, závery správcu dane žalobca rozporoval v podanom odvolaní a žalovaný sa s odvolacími námietkami vysporiadal, pričom závery žalovaného, vzťahujúce sa k jednotlivým daňovým výdavkom, žalobca nenapádal v správnej žalobe konkrétnymi žalobnými námietkami. Žalobca na viacerých miestach správnej žaloby poukazoval na vady v postupe daňových orgánov a následne opakovane namietal to, že boli odmietnuté ním navrhované dôkazy na výsluch svedkov a znalecké dokazovanie pre povahu týchto dôkazov, a namietal používanie pojmu „reálny dôkaz“ a „relevantný dôkaz“, avšak neuviedol konkrétne žalobné námietky s priliehajúcou skutkovou a právnou argumentáciou, smerujúcou voči záverom žalovaného, prijatým vo vzťahu k jednotlivým žalobcom uplatňovaným daňovým výdavkom. Preto odvolacie námietky, ktoré žalobca zopakoval v správnej žalobe, nie sú spôsobilé privodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.
102. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že správca dane sa nevysporiadal s jeho námietkami a neboli brané do úvahy všeobecne známe hospodárske súvislosti, poukazoval na obsah podnikania podľa Obchodného zákonníka a žiadal, aby boli rešpektované predložené dôkazy, vyhodnotené všetky známe dôkazy, a aby neporozumenie podnikateľskej činnosti nebolo vykladané v jeho neprospech, tak ani tieto žalobné námietky nepovažuje správny súd za dôvodné. Žalobca v tejto časti správnej žaloby všeobecne a nekonkrétne namieta postup správcu dane, avšak s jeho odvolaním a odvolacími námietkami, ktoré smerovali voči postupu správcu dane, sa podrobne vysporiadal žalovaný. Správca dane sa vysporiadal so všetkými predloženými dôkazmi, s dôkazmi predloženými v odvolaní sa vysporiadal žalovaný, a z vyhodnotenia dôkazov vyplývajú preskúmateľné závery, na základe ktorých daňové orgány spochybnili žalobcom uplatňované daňové výdavky Žalobca v správnej žalobe nepredniesol také námietky, s priliehajúcou skutkovou a právnou argumentáciou, ktorými by preukázal nesprávnosť a nezákonnosť záverov daňových orgánov.
103. Pokiaľ žalobca navrhoval vypočutie svedkov, správny súd nevzhliadol potrebu predvolať na pojednávanie žalobcom navrhovaných svedkov - deklarovaného dodávateľa, osoby oprávnené konať za deklarovaných dodávateľov, ako aj zamestnankyne daňového úradu. Správny súd opakovane poukazuje na to, že konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania, správny súd nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy, ktoré majú prioritne vykonávať dokazovanie, a vykonáva dokazovanie len výnimočne, za účelom preverenia zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.
V prejednávanej veci žalobca navrhol vypočuť rovnakých svedkov ako navrhol vypočuť v podanom odvolaní, a navyše v správnej žalobe navrhol vypočuť zamestnankyne daňového úradu, resp. ich vypočuť v pozícii osôb oprávnených konať za daňový úrad, a to za účelom preverenia, či tieto zamestnankyne disponovali dostatkom odborných - technických a/alebo technologických znalostí pre posudzovanie procesov, činností a služieb, ktoré žalobca v kontrolovanom období zabezpečoval od svojich dodávateľov a na ktoré vynaložil výdavky/náklady. Pokiaľ ide o navrhnuté výsluchy svedkov - deklarovaného dodávateľa a osôb oprávnených konať za dodávateľské subjekty, takýto návrh žalobca predniesol aj v odvolaní a žalovaný uviedol, prečo takéto výsluchy neboli potrebné. Ako už bolo uvedené, daňové orgány nie sú povinné vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy, avšak musia uviesť dôvody, pre ktoré navrhované dôkazy odmietli. V prejednávanej veci tak žalovaný učinil, keď uviedol argumentáciu, prečo dôkazy odmietol vykonať a túto považuje správny súd za logickú a správnu. Z týchto dôvodov, keďže správny súd uznáva správnosť argumentácie, ktorou boli odmietnuté návrhy na výsluchy svedkov v priebehu administratívneho konania, nepovažoval správny súd za potrebné vypočuť svedkov na pojednávaní v konaní pred správnym súdom. Taktiež správny súd nevzhliadol potrebu vypočuť kontrolórky - zamestnankyne správcu dane, pretože v rámci daňovej kontroly a nasledujúceho vyrubovacieho konania bola preverovaná zákonnosť uplatneného postupu žalobcu, a to uplatnenia si daňových výdavkov. Kritériá pre vyhodnocovanie daňových výdavkov a ich možného uplatnenia sú stanovené v zákone o dani z príjmov a v rámci týchto kritérií boli žalobcom uplatňované daňové výdavky posudzované. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, správny súd sa podrobne na pojednávaní venoval otázke objasnenia podnikateľskej činnosti žalobcu, ako aj toho, že bol vykonaný rebranding jeho značky, a dospel k záveru, že podnikateľská činnosť žalobcu nevykazuje také špecifické a neobvyklé prvky, na ktoré by boli potrebné osobitné odborné znalosti pri vyhodnocovaní žalobcom uplatnených daňových výdavkov a pre ktoré by bolo potrebné v daňovej kontrole zabezpečiť zodpovedania odborných otázok, na ktoré by nemali zamestnanci správcu dane dostatočné znalosti a kompetenciu. Z týchto dôvodov správny súd nevyhovel návrhom na výsluch svedkov a ani návrhu na vykonanie konfrontácie kontrolórok - zamestnankýň správcu dane s navrhnutými svedkami a so žalobcom.
104. Na základe uvedenej argumentácie správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žalobcom podanej správnej žaloby a podľa § 190 SSP ju zamietol.
105. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania v zmysle § 167 ods. 1 SSP a contrario.
106. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.