Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_2Sžk-32-2019.pdf
PDF · 88.09 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sžk/32/2019
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): H. I., bytom Š. S. XX, A., zastúpený JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19758/2018/SV/49275 zo dňa 27. júna 2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/208/2018-73 zo dňa 30. mája 2019, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/208/2018-73 zo dňa 30. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
I.
1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Nitre podľa § 98 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 7 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 19758/2018/SV/49275 zo dňa 27. júna 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové procesné rozhodnutie Okresného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky OU-NR-OVBP2-2018/022025-4 zo dňa 25. apríla 2018. Žalobca sa zároveň domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia, ktorým bol vylúčený z konania vo veci návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia podaného spoločnosťou Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o.
2. Spoločnosť Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o. ako stavebník podala dňa 23. apríla 2018 návrh na vydanie kolaudačného rozhodnutia na stavbu „Automotive Nitra project“ v rozsahu tam uvedených stavebných objektov a prevádzkových súborov v katastrálnom území D.. Žalobca rovnako dňa 23. apríla 2018 prvostupňovému orgánu predložil fotokópiu jeho podania zo dňa 10. novembra 2017 označeného ako „Urgentná žiadosť aj v zmysle Aarhuského dohovoru“, z ktorého vyplynulo, že sa ako účastník tam uvedených zisťovacích konaní alebo konaní vedených v rámci povinného posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 24/2006 Z.z.“) domáha účastníctva v povoľovacom konaní, pričom tvrdil, že pod tento pojem spadajú všetky konania, predmetom ktorých je vydanie kolaudačného rozhodnutia, keďže sa takýmto rozhodnutím povoľuje užívanie zrealizovanej stavby. Prvostupňový orgán vydal dňa 25. apríla 2018 oznámenie o začatí kolaudačného konania a prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcu vylúčil z kolaudačného konania, pričom obe boli doručené žalobcovi dňa 21. mája 2018. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol, v dôsledku čoho prvostupňové rozhodnutie o vylúčení žalobcu nadobudlo právoplatnosť dňa 23. júla 2018. Následne prvostupňový orgán vydal kolaudačné rozhodnutie č. OU-NR-OVBP2-20186/022025-29 zo dňa 24. augusta 2018. Proti kolaudačnému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, na ktoré žalovaný reagoval oznámením, že žalobca nie je v zmysle právoplatného
prvostupňového rozhodnutia účastníkom konania a teda nemôže podať odvolanie voči kolaudačnému rozhodnutiu.
3. Krajský súd konštatoval, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia procesnej povahy, ktoré je podľa § 7 písm. e/ SSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Krajský súd s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/8/2012 zo dňa 30. januára 2013 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 uviedol, že tieto rozhodnutia pripúšťajú súdny prieskum takýchto procesných rozhodnutí v oblasti ochrany životného prostredia vo vzťahu k tomu, aby boli občianske združenia zamerané na ochranu životného prostredia považované za účastníka správneho konania, a tak mohli mať právo plnohodnotne sa zúčastniť aj súdneho konania. Krajský súd pripustil, že rozhodnutie správneho orgánu ohľadom účastníctva je spôsobilé zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov a povinností dotknutého subjektu a preto v záujme zaistenia čo najlepšieho uplatnenia práv na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), súdna prax pripúšťa možnosť preskúmavania zákonnosti takéhoto rozhodnutia. Poukázal však na to, že pre uvedený prieskum je nevyhnutné splnenie požiadavky, že musí ísť o správne konanie, ktoré v čase preskúmavania zákonnosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi trvá. V prípade jeho skončenia totiž z hľadiska súdneho prieskumu zákonnosti odpadáva spôsobilý predmet konania a rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka stráca povahu konečného rozhodnutia. Pokiaľ je totiž vec právoplatne skončená, dotknutý subjekt už nemôže realizovať svoje procesné oprávnenia. Krajský súd uviedol, že v prípade právoplatného skončenia je potrebné žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP ako neprípustnú.
4. Krajský súd s poukazom na obsah administratívneho spisu dal do pozornosti, že kolaudačné konanie, z ktorého bol žalobca právoplatne vylúčený, bolo právoplatne skončené dňa 17. septembra 2018, teda ešte predtým, ako žalobca dňa 25. septembra 2018 podal žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia prvostupňového rozhodnutia o jeho vylúčení a napadnutého rozhodnutia.
5. Záverom krajský súd ozrejmil, že z dôvodu hospodárnosti konania nerozhodoval v tomto súdnom konaní o pribratí ďalších účastníkov administratívneho (kolaudačného) konania, nakoľko neboli splnené procesné podmienky súdneho konania v predmetnej veci na to, aby krajský súd mohol pristúpiť k meritórnemu prieskumu rozhodnutí správnych orgánov.
6. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, a to z toho dôvodu, že i keď žalobca zavinil odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť, žalovanému v súvislosti s týmto konaním žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.
II.
7. Uznesenie napadol žalobca v celom rozsahu kasačnou sťažnosťou, pretože napádané uznesenie je contra legem, dôvodiac, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP); krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP); krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP); podanie (t.j. správna žaloba žalobcu zo dňa 21. septembra 2018) bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 písm. j/ SSP).
8. Namietal záver krajského súdu ohľadom nesplnenia podmienky, spočívajúcej v tom, že administratívne konanie musí pretrvávať v čase preskúmavania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Uvedené považoval za potlačenie práva na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Aj vzhľadom na dĺžku súdnych konaní by totiž podľa sťažovateľa takto zvoleným prístupom nikdy nemohlo dôjsť k súdnemu prieskumu rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka, keďže zrejme žiadne súdne konanie sa neskončí skôr, ako sa skončí samotné administratívne konanie, pri ktorom sú ustanovené lehoty pre rozhodnutie v trvaní 30, resp. 60 dní. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal aj, že v zákone, v časti upravujúcej lehoty na podanie žaloby nie je osobitne upravená lehota, v rámci ktorej je potrebné podať žalobu, ktorej predmetom je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka. Sťažovateľ taktiež považoval výklad § 7 písm. e/ SSP, ktorý použil krajský súd za nesprávny, pričom poukázal na to, že práve citované ustanovenie umožňuje súdny prieskum rozhodnutí predbežnej či procesnej povahy. Ďalej sťažovateľ poukázal na § 24 ods. 2 zákona
č. 24/2006 Z.z. vo vzťahu k účastníctvu dotknutej verejnosti, ktorej takéto postavenie prináleží aj v nadväzujúcom povoľovacom konaní. S poukazom na komentár k § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, že tento len potvrdzuje aprobovanosť súdneho prieskumu takýchto rozhodnutí. Sťažovateľ uviedol, že z povahy rozhodnutia o jeho vylúčení z konania je zrejmé, že takéto rozhodnutie mohlo mať za následok ujmu na jeho subjektívnych právach a teda mal by mať plné právo na jeho súdny prieskum. Sťažovateľ tvrdil, že ako legitímneho účastníka v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z.z. ho krajský súd svojím postupom ukrátil na jeho právach.
9. Záverom sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd uznesením v zmysle § 462 ods. 1 SSP vzhľadom na dôvodnosť kasačnej sťažnosti zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov kasačného konania.
III.
10. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo dňa 01. októbra 2019, v ktorom uviedol, že krajský súd postupoval správne a sťažovateľ mohol uskutočniť všetky jemu patriace procesné práva.
11. K jednotlivým námietkam sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nezdôvodnil, akého nesprávneho procesného postupu sa krajský súd dopustil, a aké procesné práva nemohol sťažovateľ uplatniť. Rovnako tak opomenul uviesť, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci, v čom sa krajský súd odchýlil od rozhodovacej praxe kasačného súdu, a taktiež aj z akého dôvodu mal za to, že žaloba bola odmietnutá nezákonne. Zároveň uviedol, že sťažovateľ mal možnosť v rámci súdneho konania vykonať všetky úkony a mal riadnu možnosť hájiť svoje práva.
12. K námietke sťažovateľa ohľadne možnosti preskúmať rozhodnutie procesnej povahy uviedol, že rozhodnutie, ktoré bolo predmetnom preskúmania na krajskom súde, bolo rozhodnutím, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané právo účastníka v kolaudačnom konaní. Keďže kolaudačné konanie bolo právoplatne skončené, sťažovateľ by si už nemohol uplatniť práva účastníka konania. Už by nemal možnosť vzniesť námietky, vyjadriť sa, alebo podať odvolanie. Krajský súd by teda rozhodoval už o neexistujúcich právach. Procesné rozhodnutie je rozhodnutie, ktorým správny orgán, alebo súd upravuje svoj postup, ktorý smeruje k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Rozhodnutie vo veci samej následne predstavuje výsledok celej činnosti správneho orgánu alebo súdu. Inkorporuje všetky dôkazy a námietky, ktoré boli vznesené počas celého konania.
13. Taktiež žalovaný poukázal vo vyjadrení na to, že sťažovateľ v žiadnom podaní ani námietke nepredložil jediné tvrdenie, aké subjektívne práva sú ohrozené postupom žalovaného. Právna terminológia rozlišuje pojmy „procesné práva“ a „subjektívne práva“. Procesné práva sú nástrojom na obranu subjektívnych práv. Bez existencie konkrétneho subjektívneho práva, ktorému hrozí poškodenie, je priznanie procesného práva len prázdna formalita. Sťažovateľ nepreukázal existenciu subjektívneho práva, ktorá by mohla byť dotknutá nepriznaním procesného práva v stavebnom konaní.
14. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby kasačný súd v súlade s § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV.
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a podľa § 462 ods. 1 SSP napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
16. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.
17. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
18. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí.
19. Najvyšší správny súd konštatuje, že o predmete kasačného konania v obdobnej veci toho istého sťažovateľa proti žalovanému už rozhodol kasačný súd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/5/2020 zo dňa 24. marca 2020, sp. zn. 10Sžk/14/2019 z 26. mája 2020 a sp. zn. 3Sžk/6/2020 z 15. októbra 2020, pričom uznesenie krajského súdu o odmietnutí žaloby bolo zrušené a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu už kasačný súd nebude opakovať pre účastníkov konania známe skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu a v zmysle § 464 ods. 1 SSP odkazuje na rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 10Sžk/14/2019 zo dňa 26. mája 2020, ktorého relevantnú časť odôvodnenia v doslovnom znení preberá:
„31. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia síce ustálil, že rozhodnutie orgánu verejnej správy o tom, či fyzická alebo právnická osoba je alebo nie je účastníkom správneho konania je nepochybne spôsobilé zasiahnuť do práv, právom chráneným záujmov a povinnosti dotknutého subjektu (teda je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve) jedným dychom však dodal, že súčasne musí byť splnená podmienka, aby predmetné rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania bolo vydané v správnom konaní, ktoré trvá v čase preskúmavania procesného rozhodnutia. Nakoľko z odpovede orgánu verejnej správy prvej inštancie č. OU-NR- OVBP2-2018/044375-002 zo dňa 03.12.2018 mal krajský súd za preukázané, že predmetné kolaudačné konanie bolo ukončené vydaním kolaudačného rozhodnutia č. OU-NR-OVBP2-2018/0155/0-15 zo dňa 21.05.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.06.2018, žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní odmietol, keďže neexistuje spôsobilý predmet prieskumu. Dodal, že sťažovateľovi vzniklo právo podať správnu žalobu opomenutého účastníka podľa § 179 S.s.p.
32. Vo svetle uvedeného sa kasačný súd nemohol stotožniť s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia. Kasačný súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacej činnosti správneho súdu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa voči rozhodnutiu, ktorým bol tento vylúčený z kolaudačného konania. To znamená, že povinnosťou správneho súdu bolo vec meritórne prejednať a zaujať právne stanovisko k predmetu konania, teda či postup orgánov verejnej správy, keď vylúčili sťažovateľa z administratívneho konania bol, resp. nebol v súlade so zákonom a prečo. Skutočnosť, či kolaudačné konanie bolo alebo nebolo právoplatne skončené nemá v predmetnom prípade žiadnu právnu relevanciu na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.
33. Kasačný súd považuje za dôležité dať do pozornosti, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľovi po tom, čo kolaudačné konanie nadobudlo právoplatnosť, vzniklo právo podať správnu žalobu opomenutého účastníka konania podľa § 179 Správneho súdneho konania a prostredníctvom nej sa domáhať preskúmania, či sa ním malo konať ako s účastníkom administratívneho konania.
34. Je nepochybné, že už orgán verejnej správy prvej inštancie bol v kolaudačnom konaní oslovený sťažovateľom, že spĺňa podmienky pre účastníctvo v kolaudačnom konaní (podanie „Urgentná žiadosť aj v zmysle Aarhuského dohovoru“), s tým, že tomuto orgánu boli zo strany sťažovateľa doručené aj námietky, pripomienky a stanoviská, ktoré spochybňovali zákonnosť vydania kolaudačného rozhodnutia (podanie zo dňa 11.04.2018). Počas kolaudačného konania bolo taktiež vydané parciálne rozhodnutie, ktorým postavenie účastníka v konaní nebolo sťažovateľovi priznané. Práve tieto skutočnosti bránia sťažovateľovi, aby na svoj vstup do kolaudačného konania využil ustanovenie § 179 S.s.p., nakoľko uvedené ustanovenie je použiteľné len na prípady, kedy opomenutý účastník o prebiehajúcom správnom konaní nevedel a z uvedeného objektívneho dôvodu sa potom počas priebehu konania nemohol domáhať pribratia do konania ako účastník.
35. Podľa názoru kasačného súdu konajúci správny súd vo veci postupoval v rozpore so zákonom, keď odmietol správnu žalobu ako neprípustnú z dôvodu, že neexistuje spôsobilý predmet prieskumu bez toho, aby venoval náležitú pozornosť súdnemu prieskumu skutočností, ktoré boli predmetom správnej žaloby.
36. Kasačný súd tak dospel k záveru odlišnému ako formuloval v napadnutom rozhodnutí krajský súd. Ďalšími námietkami sťažovateľa sa kasačný súd nezaoberal, lebo už zhora uvedené a zistené dôvody vyhodnotil kasačný súd ako relevantné na vyhovenie kasačnej sťažnosti a zakladajúce nutnosť zrušenia uznesenia krajského súdu.“
20. Na základe uvedených právnych skutočností rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že uznesenie krajského súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu vo vyššie načrtnutom smere tak, že vyhodnotí všetky žalobné námietky sťažovateľa a bude sa zaoberať jeho procesným postavením účastníka administratívneho konania, a to bez ohľadu na skutočnosť, že bolo skončené konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáhal postavenia účastníka konania.
21. O nároku účastníkov konania na náhradu trov kasačného konania rozhodne krajský súd podľa § 467 ods. 3 SSP.
22. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.