Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)Rozsudok_18CoCsp-36-2020.pdf
PDF · 130.51 KB
Case nature
Area
Subarea
18CoCsp/36/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: Z. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H. X. X, právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eura a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 4Csp/39/2019-178 zo dňa 03.03.2020 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol takto cit.:
,,I. Žalovaná je povinná vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 351,87 eura od 27.9.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Určuje, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 18.4.2013, v bode 1, časti II. Poplatky, v znení "Spracovateľský poplatok 79,00 eur jednorazovo, Poplatok za správu úveru 2.99 eur mesačne" sú neprijateľné.
III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 18.4.2013, v bode 2, časti II. Poplatky, v znení "Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku". je neprijateľná.
IV. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 18.4.2013, v bode 7, časti III. Záverečné ustanovenia v znení "Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka". je neprijateľná.
V. Priznáva žalobkyni voči žalovanej strane náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
VI. Žalovaná strana je povinná zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok zo žalobného návrhu, v sume 21,00 eur na účet Okresného súdu Svidník, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku platobným predpisom.“
2. Citoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods. 1, § 101 a § 456 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 a 5 zákona č 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 19 písm. d), § 132 ods. 1, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215, § 290, § 298 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 písm. a), j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).
3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský spor v zmysle jeho definície podľa § 290 CSP, teda spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, resp. súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Uviedol, že žalobkyňa vymedzila žalobu tak, že došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobkyne ako spotrebiteľky tým, že titulom Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX žalovaná jej mala poskytnúť úver 2.300,00 eur žalovanej zaplatila 2.572,87 eura. Konštatoval, že zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 2.300 eur, avšak žalovaná skutočne poskytla úver vo výške 2.221 eur (2.300 - 79 spracovateľský poplatok), správna RPMN je 22,98 %, zmluva neobsahuje náležitosti § 9 ods. 2 pís. g),j) a k) ZoSÚ, taktiež neobsahuje správy údaj o RPMN, predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa súdu prvej inštancie, žalobkyňa vymedzila bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu medzi vykonanými platbami 2.572,87 eura a výškou poskytnutého úveru 2.221 eur, vo výške 351,87 eura (2.572,87 - 2.221), zmluva má formulárový charakter, inak žalovaná neposkytla reálne plnenie za uvedené poplatky, nakoľko ako súčasť formulára neboli individuálne dojednané a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, preto predstavujú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnú podmienku. Dospel k záveru, že vo veci nie je zrejmé, aký je účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok a poplatok, ide o nekalú obchodnú praktiku, ako optický znížiť percentuálne ročne vyjadrenie ceny úveru. Vo veci je zrozumiteľná len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným úrokom. Súd prvej inštancie prihliadol na stranami prezentovanú argumentáciu, námietku premlčania a skutočnosť kedy sa žalobkyňa dozvedela, že na jej úkor sa žalovaná strana obohatila osvojil si dôkaz od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, predložené prehlásenie zo 04.03.2019 (žalobný návrh doručený súdu 24.4.2019) a za daného stavu neobstojí námietka premlčania prezentovaná žalovanou stranou. Súd prvej inštancie dal do pozornosti stranám sporu, že predmet sporu má spotrebiteľský charakter, preto ani rozsiahla argumentácia žalovanej nevyvrátila dôvodnosť podanej žaloby ani v otázke neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré žalobkyňa uplatnila súčasne s vydaním bezdôvodného obohatenia. Zmluvné podmienky, ktoré vyhlásil za neprijateľné, sú formulárového charakteru, sú na ťarchu žalobkyne a prospech žalovanej, pričom bez povšimnutia nemôže zostať skutočnosť, je všeobecne známe, že žalovaná v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a neboli stranami individuálne dohodnuté. Žalobkyňa pred podpisom zmluvy nemala možnosť vylúčiť túto časť textu zo zmluvy.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vyslovil, že priznáva úspešnej žalobkyni náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej strane v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobkyne, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietala, že bolo porušené jej právo na aplikáciu relevantnej právnej normy a na vyporiadanie so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Zároveň bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, vrátane práva na odpoveď na zásadné argumenty procesnej obrany a právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Napadnutý rozsudok v podstatných ohľadoch neobsahuje žiadne vysvetlenie, ako bola vec právne posúdená, nedokáže účinné argumentovať, prečo ide o nesprávne právne posúdenie. Takýto kritický nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní, a preto sa v súlade s ustanovením § 389 ods. 1 písm. b) CSP domáha týmto odvolaním nápravy v podobe zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo
vzťahu k výroku, ktorým bolo žalobkyni priznané zaplatenie sumy údajného bezdôvodného obohatenia, je najväčším zlyhaním napadnutého rozsudku absencia akejkoľvek konkretizácie, nedostatky ktorých náležitostí zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 18.04.2013 by mali rezultovať do uplatnenia sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Bod 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku rekapituluje žalobné dôvody, nijako však z neho vyplýva, s ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil. Odôvodnenie však nedáva žiadnu odpoveď, v čom majú spočívať nedostatky zmluvy z pohľadu náležitostí vyžadovaných ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. V odôvodnenia napadnutého rozsudku úplne absentuje, aký skutkový stav bol vlastne súdom ustálený, a takisto ako (na základe akých skutkových tvrdení a vykonaných dôkazov) bol ustálený. V rozsudku sa nenachádza jediný skutkový záver o tom, z akých plnení žalobkyne sa skladá, kedy mali byť také plnenia uskutočnené, a pod. Podľa žalovanej pri hodnotení jej námietky premlčania z hľadiska uplynutia subjektívnej premlčacej doby súd prvej inštancie síce „prijal“ argumentáciu žalobkyne, opomenul však, že jej obrana - o tom, že rozhodujúca je výlučne vedomosť skutkových okolností, a nie právnej kvalifikácie bola podporená jednoznačnými závermi ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (1Cdo/67/2011, 3Cdo/169/2017). V takejto situácii bolo jeho povinnosťou predniesť dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu, ako aj konkretizovať skutkové a právne osobitosti prípadu, na ktoré pritom prihliadol. Ak skutkový záver o okamihu nadobudnutia vedomosti žalobkyne prijal súd na základe akéhosi prehlásenia spotrebiteľského združenia, ignoroval jej námietku pravosti takejto súkromnej listiny a nevyvodil z nej žiadne zodpovedajúce procesné dôsledky. Napokon vytýkal súdu prvej inštancie, že bez akejkoľvek reakcie a vysvetlenia zostala jej námietka premlčania z hľadiska uplynutia objektívnej premlčacej doby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno zistiť ani len to, ktorú premlčaciu dobu podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd aplikoval. Rovnako nebola daná žiadna odpoveď k jej komplexnej obrane, opäť podporenej aj závermi najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/291/2015 zo dňa 28.02.2017), že použitie normy o 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe vylučuje prezumpciu úmyslu na strane obohacovaného, naopak, zistenie úmyslu musí byť výsledkom riadne uplatnených prostriedkov procesného útoku a vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie nevykonal žiaden test značnej nerovnováhy predmetných zmluvných podmienok v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie jednoducho odignoroval aj všetky jej konkrétne námietky vylučujúce opodstatnenosť návrhov na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok. Bez adekvátnej odozvy zostala aj jej zásadná námietka o vzájomnom konflikte (vzájomne sa vyučujúcej povahe) žalobných návrhov z tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok o spracovateľskom poplatku a poplatku za správu úveru. Úplné nepovšimnutými zostali aj jej partikulárne námietky k jednotlivým napadnutým zmluvným podmienkam: (i) vo vzťahu k spracovateľskému poplatku a poplatku za správu úveru.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že rozhodnutie je vecne správne.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v plnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
8. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
9. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
10. V danom prípade bol predmetnou Zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2013 založený medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom záväzkovo-právny vzťah, z ktorého vyplynula veriteľovi povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok žalobkyni ako dlžníkovi úver - peňažné prostriedky 2.300 eur a žalobkyni ako dlžníkovi povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť žalovanej aj s úrokmi a dohodnutými poplatkami (vrátane spracovateľského poplatku vo výške 79 eur a poplatku za správu úveru vo výške 2,99 eur mesačne) splátkou vo výške 42,63 eura so splatnosťou do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, pri konečnej splatnosti 10.05.2023.
11. V danom prípade išlo vzhľadom k subjektom zmluvy (dodávateľ podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ podľa cit. ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) o zmluvu spotrebiteľskú podľa cit. ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Zároveň túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľovi možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.
12. Je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná svoju povinnosť podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka splnila prenechaním peňažnej sumy len do sumy 2.221 eur žalobkyni. Podľa čl. II. Základných podmienok zmluvy o splátkovom úvere č. č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013, (Poplatky), mal byť spracovateľský poplatok vo výške 79 eur a poplatok za správu úveru 2,99 eura splatný ku dňu podpisu úverovej zmluvy.
13. Vzhľadom na uvedené sa súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou, či predmetná zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013 uzavretá medzi žalovanou a žalobkyňou obsahovala správne uvedenie všetkých náležitostí podľa cit. ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, pričom dospel k záveru, že tomu tak nie je. Žalovaná ako veriteľ totiž žalobkyni na základe predmetnej úverovej zmluvy neposkytla úver v dohodnutej výške 2.300 eur, teda neprenechala žalobkyni k dispozícii celú sumu 2.300 eur, ale len peňažnú sumu vo výške 2.221 eur. Žalovaná tak už vopred zjavne vstupovala do zmluvného vzťahu so žalobkyňou, čo možno vyvodiť aj s ust. čl. II. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2013, tak, že žalobkyni dá k dispozícii len sumu 2.221 eur, keďže v podstate započíta svoju pohľadávku na zaplatenie spracovateľského poplatku vo výške 79 eur proti pohľadávke žalobkyne na poskytnutie časti úveru v sume 79 eur. K tomuto aj napokon reálne nepochybne došlo.
14. Z pohľadu uvedenia náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ definovanej v ust. § 2 písm. l) ZoSÚ však nie je prípustné, aby veriteľ zahrnul do celkovej výšky úveru sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa [teda aj vrátane v danom prípade dojednaného spracovateľského poplatku v sume 79 eur, ktorý tak žalovaná jednak zahrnula do celkovej výšky spotrebiteľského úveru, ako aj do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s daným spotrebiteľským úverom. Celkovú výšku spotrebiteľského úveru totiž ZoSÚ definuje v ust. § 2 písm. l) ako maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
15. Ustanovenie § 2 písm. l) ZoSÚ obsahuje presnú transpozíciu ust. čl. 3 písm. l) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“). Európsky súdny dvor v rozsudku vo veci Radlinger, Radlingerová proti FINWAY a. s. C-377/2014 zo dňa 21.04.2016 vyložil ust. čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2, ako aj bod I prílohy I Smernice tak, že tieto „sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“. V bode 85 až 87 tohto rozsudku Európsky súdny dvor uviedol: „85. Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú
do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru.“.
16. S poukazom na uvedené skutočnosti je tak možné zároveň konštatovať, že zo strany žalovanej ako veriteľa došlo uvedeným spôsobom k zjavnému podhodnoteniu výšky ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN), teda k jej uvedeniu v neprospech spotrebiteľa, čo ZoSÚ v cit. ust. § 11 ods. 1 písm. b) sankcionuje tým, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade tak súd prvej inštancie správne považoval žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver na základe zmluvy o splátkovom úvere o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2013 za poskytnutý bez úrokov a poplatkov.
17. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť „advokátom“, aj keď ani u týchto subjektov nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času, po vykonaní plnenia. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť nemala až marci 2019 (04.03.2019), kedy sa obrátila na Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so žiadosťou o pomoc s predmetným úverom poskytnutým od žalovanej. Od uvedeného občianskeho združenia sa dozvedela, že môže od žalovanej požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo preplatením predmetného úveru o sumu 351,87 eura za stavu jeho bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Od 04.03.2019 je možné začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby, ktorá by žalobkyni uplynula 04.03.2021. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná 24.04.2019, táto bola podaná v rámci subjektívnej premlčacej doby.
19. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-485/19 zo dňa 22.04.2021, podľa ktorého sa zásada efektivity má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.
20. Žalovaná ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od nej očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má žalovaná okrem iného i poskytovanie úverov, teda jej povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie obligatórnych náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V zmysle § 2 ods.
1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).
21. Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie je daný tým, že úverovú zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov, prípadne poplatkov. Zákon pritom obchodníkovi ukladá, čo má zmluva obsahovať, aby transparentne informovala spotrebiteľa, k čomu sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ účinného v čase uzavretia (ako v prejednávanej veci celková výška úveru, RPMN), čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy predpísané správne a úplné náležitostí nedá a/alebo nečestné úroky a poplatky sofistikované zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej lehoty však spočíva v prvom rade v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte tento úmysel nemusel mať, čo je ale najmenej pravdepodobná možnosť. V každom prípade však prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať alebo nie.
22. S ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipovala žalovaná a predložila ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej. V súlade s vyššie uvedeným záverom Súdneho dvora EU vo veci sp. zn. C-485/19 je toho názoru, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Nakoľko od samotného uzavretia zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013 nedošlo ešte ku uplynutiu 10 rokov, žaloba bola podaná pred uplynutím objektívnej desaťročnej doby.
23. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.
24. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
25. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú úpravu danú zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu spotrebiteľov. Je to zrejmé z ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ust. § 52 - § 54Občianskeho zákonníka. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov priamo umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde.
26. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.
27. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvného dojednanie o povinnosti zaplatenia spracovateľského poplatku (v bode 1. časti II. Poplatky), ktorý si žalovaná ako bolo uvedené už vyššie, započítala v okamihu uzatvorenia zmluvy a odpočítala automaticky od výšky úveru. Poplatok je neprijateľný z dôvodu jeho neurčitosti, keďže by mal korešpondovať konkrétne identifikovanému predmetu plnenia. Žalovaná nešpecifikovala, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré má zaplatiť už v čase poskytnutia úveru nezanedbateľný poplatok vo výške 79 eur. Bezpodmienečne sa vyžaduje, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi, slúžiacejeho záujmom, o ktorý prípad však u spracovateľského poplatku nejde. Takéto vedľajšie plnenie si spotrebiteľ zjavne neobjednal, ani individuálne nevyjednal a neslúži na jeho prospech, ale výlučne na prospech dodávateľa, čím nadobúda vlastnosť neprijateľnosti.
28. Rovnako sa uvedené závery vzťahujú aj na poplatok za každú vystavenú upomienku vo výške 25 eur. Upomienka má informatívny charakter a musí byť uplatňovaná veriteľom dobromyseľne, jej účelom je informovať spotrebiteľa o omeškaní so splatením splátky, na základe ktorej spotrebiteľ uhradí omeškanú čiastku. Uplatňovanie nákladov s ňou spojených, tak je možné akceptovať len do výšky skutočných vynaložených nákladov. Ak má však zmluvne ustanovenie o upomienke charakter, že dlžník je povinný zaplatiť vždy paušalizovanú sumu, ktorá bez pochybnosti prevyšuje bežne priame náklady upomínania, teda nie je obrazom reálnych nákladov (napr. 25 eur, ako tomu je v posudzovanej veci). Spotrebiteľovi sa neposkytuje žiadna reálna protihodnota, ale naopak slúži záujmom dodávateľa, čo dopadá rovnako aj na poplatok za správu úveru vo výške 2,99 eur, ktorý je zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.04.2013 taktiež uvedený. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
29. Rovnako sa stotožnil odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej úpravy o voľbe Obchodného zákonníka. Podľa dojednania obsiahnutého v zmluve (bod 7, časť III Záverečné ustanovenia), vzájomné právne vzťahy sa mali v súlade s ust. § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval. Cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovanej bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah.
30. Okrem vyššie uvedeného, novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci 3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného vo veci 8MCdo 13/2014.
31. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
32. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak takúto zmluvnú podmienku vyhlásil za neprijateľnú.
33. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
34. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.
35. V konkrétnostiach posudzovanej veci síce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie trpí určitými nedostatkami pre nedostatok argumentov, avšak podľa názoru odvolacieho súdu, tieto nie sú spôsobilé svojou intenzitou viesť k záveru o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
36. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.221 eur, pričom za situácie, že tento je bezúročný a bez poplatkov a žalovaná nemá nárok na plnenie z neprijateľnej podmienky, žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanej len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom. Iné nároky zo zmluvy žalovaná voči žalobkyni nemá, preto plnenie žalobkyne nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru (351,87 eura) predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane žalovanej, ktorý takéto plnenie prijal.
37. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
38. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.
39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanej ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).