Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/36/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: I., a.s., so sídlom P., Z. XXXX/XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou L. & M., s.r.o., so sídlom V., U. X., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: I., so sídlom V. V., G. XX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13. apríla 2021, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 26.05.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Y. úradu Z. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.10.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 5.000,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2016.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca v žalobe uviedol, že správny orgán nemôže v rámci svojej správnej úvahy určovať podmienky nad rámec zákona. Podľa žalobcu je rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné, pričom žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nezákonného dokazovania a hodnotenia dôkazov. Žalovaný sa nevysporiadal s odmietnutím dôkazu - hodnotiacej správy reklamnej kampane, ktorá obsahovala kompletnú fotodokumentáciu zdaniteľného plnenia, pričom dôvodom bola pochybnosť správcu dane o tom, kto hodnotiacu správu vypracoval. Správca dane nepovažoval za relevantné ani konkurenčné cenové ponuky od spoločnosti P. P. s.r.o. a od spoločnosti I. s.r.o., ktoré podľa žalobcu preukazovali primeranosť ceny služby, ako aj preverenie ďalších možností reklamy. Písomné potvrdenia od uvedených spoločností označil správca dane za formálne, pričom k objektivite a zákonnosti odmietnutia dôkazov sa nevyjadril. Žalobca ďalej namietal, že správca dane odmietol vykonanie znaleckého dokazovania za účelom hodnotenia účinnosti reklamnej kampane, pričom tento postup odôvodnil nepreukázaním splnenia prvej hmotnoprávnej podmienky odpočtu. Žalovaný sa k uvedenej skutočnosti podľa žalobcu opätovne nevyjadril.

3. Žalobca rozporoval závery žalovaného, že spoločnosť B&D s.r.o. mohla ako organizátor podujatia priamo zabezpečovať aj reklamnú kampaň pre žalobcu. Žalobca vyjadril presvedčenie, že závery žalovaného a správcu dane nemajú reálny základ vo vykonanom dokazovaní, keď správne orgány uzavreli, že výpoveď E. X. mala preukazovať vedomosť žalobcu o daňovom podvode. Žalobca namietal závery žalovaného, že celú reklamnú kampaň dodala a zabezpečila L. U. s.r.o., ktorá podľa žalobcu zabezpečila tlač grafických návrhov a objednanie inzertného priestoru, pričom však konečný produkt spotu a grafické návrhy tejto spoločnosti dodala spoločnosť E., s.r.o.. Žalovaný sa podľa žalobcu nevysporiadal v rozhodnutí s námietkami, že JK U., s.r.o., nevyrábala reklamu, reklamné spoty pre televíziu a rozhlas, grafické návrhy pre bilboardy, bigbordy a printové média, ale len zabezpečovala tlač a prenájom reklamného priestoru. Žalobca namietal závery žalovaného o cene služby ako účelovú manipuláciu s jeho vyjadrením, v ktorom poukázal na to, že cena bola výsledkom konsenzu medzi ponukou dodávateľa a finančnými možnosťami žalobcu. Ďalej žalobca namietal nesprávne hodnotenie svedeckej výpovede L. O., keď správca dane a žalovaný vyhodnotili svedkom uvádzané skutočnosti, že obchod so žalobcom zabezpečoval jeho syn E. O.. Vyjadril právny názor, že hodnotenie skutkového stavu na základe toho, že konateľ dodávateľa si nepamätal, alebo nevedel uviesť okolnosti obchodu, nemožno pripísať na ťarchu žalobcu a vyvodzovať z neho vedomosť žalobcu o účasti na daňovom podvode. Podľa žalobcu, napriek záverom správcu dane a žalovaného o tom, že žalobca mohol vedieť o neobvyklosti transakcie (že bola súčasťou daňového podvodu) z obsahu rozhodnutí správnych orgánov neplynú konkrétne závery, z ktorých túto domnienku správne orgány vyslovili. Žalobca vyslovil právny názor, že žalovaný bez predloženia dôkazov a len na základe vlastného subjektívneho a svojvoľného hodnotenia dôkazov s ich vytrhávaním z kontextu vzájomných súvislostí spochybnil uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Žalovaný tak podľa žalobcu preniesol všetku zodpovednosť za dôsledky žalovaným tvrdeného konania tretích osôb (dodávateľa a subdodávateľov) a včasného plnenia kontrolnej činnosti správcu dane voči týmto tretím osobám na žalobcu.

4. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ako aj rozsudok sp. zn. . Žalobca žalobu odôvodnil tým, že boli porušené jeho základné ústavné práva vyjadrené v čl. 2 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a článku 152 ods. 4 . Ďalej mal za to, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní v zmysle ) a pred odvolacím orgánom, čo mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Podľa žalobcu skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, pričom rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že námietky žalobcu v bode 2. žaloby nie sú dôvodné. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia na stranách 2 - 16, ale aj na stranách 19 - 21 (vo vyrubovacom konaní na základe požiadavky žalobcu) vykonával dokazovanie, pričom jednotlivé dôkazy priebežne vyhodnocoval. Žalovaný si jednotlivé dôkazy preveroval v predloženom administratívnom spise, pričom tvrdenie žalobcu, že len slepo skopíroval argumentáciu daňového úradu označil za nepravdivé. Správca dane vo svojom rozhodnutí na strane 14 posúdil aj dôkaz - Hodnotiacou správou, ktorý tiež vzal do úvahy a aj ho vyhodnotil v rozhodnutí, kde poukázal na neštandardné okolnosti vypracovania tejto správy. Žalovaný si preveril Hodnotiacu správu, nachádzajúcu sa v administratívnom spise, z ktorej vyplýva, že bola vypracovaná všeobecne pre obchodných partnerov, ktorí boli v súvislosti s mediálnou kampaňou podujatia V. T. Z. 2016 ako takou (týkajúcou sa turnaja 29.04.2016 v D.), uvedení v jednotlivých médiách či už ako generálni reklamní partneri, alebo ako hlavní reklamní partneri (medzi nimi sa nachádza aj logo žalobcu). Žalovaný poukázal na to, že z predložených dokladov spoločnosti E. s.r.o. mal byť dodávateľom predmetných reklamných služieb subdodávateľ R. U., s.r.o., ktorý je aj uvedený na titulnej strane Hodnotiacej správy. Bývalý konateľ spoločnosti R. U., s.r.o. sa však vyjadril, že bol iba sprostredkovateľom a reklamné služby spoločnosť R. U., s.r.o. len zabezpečovala subdodávateľsky, čiže aj Hodnotiacu správu mal vypracovať jeho subdodávateľ (ktorého však nevedel identifikovať). Následne však zmenil svoje vyjadrenie a tvrdil, že Hodnotiacu správu mu poskytla spoločnosť E. s.r.o., čiže nie je zrejmé, kto túto Hodnotiacu správu vypracoval a kto konkrétne fakturované služby vykonal. Ani spoločnosť E., s.r.o. a ani jej deklarovaný subdodávateľ R. media, s.r.o. nepreukázali reálne zabezpečenie a dodanie reklamných služieb pre žalobcu. Ako nedôvodnú označil aj námietku žalobcu o nevyhodnotení konkurenčných cenových ponúk, nakoľko správca dane sa predmetnými cenovými ponukami zaoberal vo svojom rozhodnutí na str. 17 a 18 a oboznámil sa s nimi aj žalovaný pri preštudovaní predloženého administratívneho spisu. Správca dane predložené dôkazy nepovažoval za relevantné a preukazujúce obozretnosť a ekonomické

správanie žalobcu vo veci výberu najvýhodnejšej ponuky zabezpečenia reklamných služieb na podujatí V. XXXX, nakoľko sa jednalo o ponuku od spoločnosti, ktorá sa nezaoberala reklamnou činnosťou, resp. spoločnosti, ktorej ponuka sa týkala úplne inej oblasti, pričom obe boli vypracované vo veci sponzoringu. Predloženie ponúk od spoločností I. s.r.o. a P. P. s.r.o. považoval správca dane len za formálne aj vzhľadom na vyjadrenia žalobcu, že žalobca oslovoval len subjekty, ktoré sa nejakým spôsobom zúčastňovali na tomto podujatí a spoločnosť E., s.r.o. ponúkla výhodné podmienky. Uvedené podľa žalovaného podporuje prijatý záver správcu dane, že dodávateľa E., s.r.o. si žalobca vybral zámerne na základe svojich finančných možností s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu. K námietke o nevykonaní znaleckého dokazovania žalovaný uviedol, že podľa v znení neskorších predpisov správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Nakoľko správca dane svoje zisťovanie zameral hlavne na preverenie reálneho dodania fakturovaných plnení zo strany deklarovaného dodávateľa E., s.r.o., resp. subdodávateľov v reťazci spoločností a vznik daňovej povinnosti, čo v danom prípade nebolo preukázané, čiže deklarovaný dodávateľ E., s.r.o. reálne fakturované reklamné služby nedodal tak, ako ich deklaroval na spornej faktúre (nebolo preukázané splnenie prvej hmotnoprávnej podmienky v zmysle zákona o DPH), nepovažoval správca dane za potrebné prostredníctvom znalca skúmať účinok reklamných služieb.

6. Žalovaný mal za to, že vo svojom rozhodnutí na str. 13 - 14 poukázal na objektívne dôkazy, na základe ktorých (všetkých spolu vo vzájomných súvislostiach) bolo možné dospieť k záveru, že žalobca mohol vedieť, že predmetné plnenie zakladajúce právo na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu a že deklarovaním obstarania reklamných služieb bez ekonomickej reality od dodávateľa E., s.r.o. sa zapojil ako konečný článok do zisteného obchodného reťazca. Poukázal aj na ďalší objektívny dôkaz, ktorý indikuje, že sa jednalo o neštandardné obchodné transakcie s cieľom získať nenáležitú daňovú výhodu vo forme neoprávneného odpočítania dane, na ktorú by inak žalobca nemal nárok, a to mechanizmus stanovenia ceny za reklamné služby. Okolnosťami neprimeraného spôsobu nadhodnotenia reálnej ceny mediálnej kampane podujatia V. XXXX pre reklamných partnerov podujatia, ako aj pre žalobcu, sa správca dane podrobne zaoberal vo svojom rozhodnutí na stranách 16 - 17, s ktorými sa žalovaný stotožnil, a sú uvedené aj v žalobou napadnutom rozhodnutí na stranách 9 - 11. Žalovaný poprel tvrdenie žalobcu v bode 3. a) a to, že žalovaný na str. 12 rozhodnutia netvrdil, že práve výpoveď E. X. preukazuje vedomosť žalobcu o daňovom podvode, ale poukázal na viaceré zistenia správcu dane, ktoré vo vzájomných súvislostiach podporili záver správcu dane, že spoločnosti R. s.r.o. a E., s.r.o. boli do reťazca umelo vložené a nevykonávali žiadnu reálnu činnosť v súvislosti s mediálnou kampaňou V. XXXX, čo vyplývalo aj z vyjadrenia L. X. (R. s.r.o.) a L. O. (E., s.r.o.). Úlohou spoločnosti E., s.r.o. bolo formálne potvrdiť skutkový stav a vystaviť faktúru s cieľom navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH, avšak bez ekonomického opodstatnenia. E. X. tvrdil, že hlavnou činnosťou spoločnosti B & D, s.r.o. bolo organizovanie a zabezpečovanie športových a kultúrnych podujatí na Slovensku, nákup reklamy od tretích osôb, organizácia turnajov a zabezpečovanie celej mediálnej kampane, spoločnosť B & D, s.r.o. mala nevýhradné právo na reklamný priestor a súvisiace práva k podujatiu V. XXXX a ako usporiadateľ podujatia a vlastník reklamných práv si mohla celú reklamnú kampaň V. XXXX zabezpečiť sama alebo prostredníctvom reálneho dodávateľa reklamných služieb - spoločnosti L. U. s.r.o.

7. Žalovaný k námietkam žalobcu o nesprávnych záveroch správnych orgánov o realizácii reklamnej kampane a neprimeranosti ceny uviedol, že aj z vyjadrenia L. M., konateľa spoločnosti JK U. s.r.o. vyplýva, že spoločnosť JK U. s.r.o. zabezpečila podstatnú časť činností, súvisiacich s celou reklamnou kampaňou V. XXXX. Podľa jeho vyjadrenia pri realizácii reklamnej kampane spoločnosť JK U. s.r.o. zostavila návrh pre potreby odvysielania (tzv. médiamix) na základe požiadaviek spoločnosti E., s.r.o., zabezpečila tlač a prenájom grafických návrhov v outdorových médiách a objednanie inzertného priestoru v printových médiách, zabezpečila organizačný spotrebný materiál na golfovom turnaji, čo znamená reklamné banery, scorekarty, plagáty, bulletiny, rollupy, vizitky, nálepky, magnetické tabuľky, šeky na dotvorenie celkovej atmosféry turnaja. Hoci podľa jeho vyjadrenia spoločnosť E., s.r.o. mala predložiť na H. kľúči konečný produkt spotu, ktorý mal zaznieť v televíziách a rádiu a grafický návrh bigboardu, billboardu a návrh do printových médií, spoločnosť E., s.r.o. a ani spoločnosť R. media, s.r.o. nepreukázali, kto tieto grafické návrhy, reklamný spot, resp. Hodnotiacu správu vypracoval. Ďalej podľa žalovaného pre konečné posúdenie skutkového stavu nie je podstatné, či cena, ktorú spoločnosť JK U. s.r.o. fakturovala za predmetné služby spoločnosti E., s.r.o., predstavuje len

časť nákladov na reklamu, podstatná je skutočnosť, že bolo preukázané, že zabezpečenie predmetných reklamných služieb v súvislosti s V. reálne spoločnosti E., s.r.o. nedodala spoločnosť R. media, s.r.o., ako to preukazovala spoločnosť E., s.r.o. zaslaním faktúry č. XXGXXXX zo dňa 30.04.2016 od dodávateľa R. media, s.r.o. za zabezpečenie reklamných služieb v súvislosti s V. T. Z. XXXX za apríl 2016. Spoločnosť R. media, s.r.o. poskytla správcovi dane na základe Výzvy doručené účtovné knihy, Hodnotiacu správu „V. T. Z. XXXX“ a faktúry č. XXCXXXX, XXDXXXX, XXEXXXX, č. XXFXXXX a č. XXGXXXX zo dňa 30.04.2016 za zabezpečenie reklamných služieb v súvislosti s V. T. Z. XXXX za apríl 2016, vystavené pre odberateľa E., s.r.o. Svedok O. U. (v rozhodnom období konateľ spoločnosti R. media, s.r.o.) nevedel uviesť, aké konkrétne reklamné služby za spoločnosť R. media, s.r.o. v súvislosti s BGT 2016 pre spoločnosť E., s.r.o. boli poskytnuté, nakoľko on ich len sprostredkoval, všetky služby mali vykonať subdodávatelia, ktorých však nevedel uviesť, pričom ani žiadne nadobúdacie doklady a iné súvisiace doklady správcovi dane nepredložil. Žalovaný k námietkam žalobcu o nesprávnom hodnotení svedeckej výpovede L. O. uviedol, že v administratívnom spise (doklad 34.) sa nachádza Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 08.03.2017, kedy bol ako svedok vypočutý L. O., v čase uskutočnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia konateľ spoločnosti E., s.r.o., pričom poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa vypočutia svedka nezúčastnil. Svedok uviedol, že v roku 2016 nebola poverená na zastupovanie spoločnosti E., s.r.o. žiadna osoba, pričom spoločnosť žiadnych zamestnancov nemala. Potvrdil síce vystavenie o podpísanie spornej faktúry pre žalobcu, ako aj podpísanie zmluvy so žalobcom, týkajúcej sa zabezpečenia reklamných služieb pre žalobcu, ale na konkrétne otázky správcu dane, týkajúce sa zabezpečenia, samotnej výroby a realizácie deklarovaných reklamných služieb nevedel odpovedať, k čomu uviedol, že uvedené činnosti mal zabezpečovať jeho zosnulý syn (nie je preukázané, na základe akého právneho vzťahu k spoločnosti E., s.r.o.), pričom nebol predložený ani návrh, prípadne konečný produkt spotu, ktorý mal zaznieť v daných televíziách, nebol predložený grafický návrh bigboardu, billboardu, ktorý mal byť uverejnený v printových médiách. Všetky reklamné služby mali byť zabezpečené subdodávateľmi, z ktorých vedel uviesť len JK U. s.r.o. Keďže L. O. bol jediným konateľom spoločnosti E., s.r.o., spoločnosť nemala žiadneho splnomocneného zástupcu a ani žiadneho zamestnanca, nemôže sa odvolávať na to, že nevie, aké konkrétne reklamné služby spoločnosť poskytla, nakoľko ich mal zabezpečovať jeho syn. Žalovaný poukázal na to, že konateľ spoločnosti ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie ( ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí a takisto aj o ľuďoch oprávnených jednať a konať v mene spoločnosti formou plnej moci. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvedených na sporných dokladoch sú v zmysle zásady obsiahnutej v v znení neskorších predpisov oprávnené.

8. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný ničím neobjasnil zákonnosť tak zásadného kroku daňového úradu pri hodnotení dôkazov, akým je odmietnutie vykonania dôkazu - Hodnotiacej správy, ktorá v priamom rozpore so záverom daňového úradu, ako aj žalovaného (o predložení „iba formálnych dokladov“), naopak preukazovala reálnosť poskytnutého zdaniteľného plnenia. Žalovaný ani vo vyjadrení nevysvetlil, aký vplyv na obsah Hodnotiacej správy, teda na to, čo v nej obsiahnutá fotodokumentácia preukazuje, má skutočnosť, kto konkrétne túto Hodnotiacu správu vytvoril, resp. spracoval, prípadne aký vplyv na obsah Hodnotiacej správy mohli mať iné podľa žalovaného „neštandardné okolnosti“ jej vypracovania. Žalobca zotrval na tom, že práve odborným znaleckým dokazovaním mohla byť bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov objektívne preukázaná „ekonomická realita“ poskytnutých reklamných služieb, vrátane objektívneho preukázania žalovaným spochybnenej reálnosti ceny celej reklamnej kampane, ako aj objasnenie rozdielov v obsahu pojmov jednotlivých reklamných služieb. Žalobca rozporoval záver žalovaného, že reálne spoločnosti E. s.r.o. nedodala služby spoločnosť R. media, s.r.o., ako to preukazovala spoločnosť E., s.r.o.. Podľa žalobcu žalovaný uvedeným tvrdením zastiera skutočnosť, že žalobca si svoju dôkaznú povinnosť splnil v maximálnom možnom rozsahu, avšak podstatné dôkazy predložené, alebo navrhnuté žalobcom boli daňovým úradom nezákonne odmietnuté. Ako vyplýva z vyššie citovaného vyjadrenia žalovaného, skutkový stav bol daňovým úradom „preukázaný“ len tým, že sa daňovému úradu nepodarilo preveriť doklady v účtovníctve subdodávateľov, resp. tým, že konateľ subdodávateľa sa k veci nevyjadril. Rozhodnutie žalovaného,

ako aj daňového úradu nevychádza z preukázaného skutkového stavu, ale len z domnienok a indícií v dôsledku dôkaznej núdze na strane správneho orgánu.

9. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcu uviedol, že ani správca dane a ani žalovaný neodmietli vyhodnotenie Hodnotiacej správy, keď jej hodnotením sa zaoberal tak správca dane vo svojom rozhodnutí na strane 14, ako aj žalovaný, ktorý si Hodnotiacu správu, nachádzajúcu sa v administratívnom spise, preveril a vyhodnotil, že z nej vyplýva, že bola vypracovaná všeobecne pre obchodných partnerov, ktorí boli v súvislosti s mediálnou kampaňou podujatia V. T. Z. XXXX ako takou (týkajúcou sa turnaja 29.04.2016 v D.), uvedení v jednotlivých médiách či už ako generálni reklamní partneri, alebo ako hlavní reklamní partneri, čiže nešlo tu konkrétne o reklamu žalobcu, ale o reklamu podujatia V. T. Z. XXXX. Ďalej uviedol, že podľa predložených dokladov spoločnosti E. s.r.o. mal byť dodávateľom predmetných reklamných služieb subdodávateľ R. media, s.r.o. (je uvedený na titulnej strane Hodnotiacej správy), ale bývalý konateľ spoločnosti R. media, s.r.o. uviedol, že on bol iba sprostredkovateľom a reklamné služby spoločnosť R. media, s.r.o. len zabezpečovala subdodávateľsky a aj Hodnotiacu správu mal vypracovať jeho subdodávateľ (ktorého však nevedel identifikovať). Následne však zmenil svoje vyjadrenie a tvrdil, že Hodnotiacu správu mu poskytla spoločnosť E. s.r.o. Ani spoločnosť E., s.r.o. a ani jej deklarovaný subdodávateľ R. media, s.r.o. nepreukázali reálne zabezpečenie a dodanie reklamných služieb pre žalobcu. Správca dane vo svojom rozhodnutí vzhľadom na zistenia poukázal aj na možnosť, že v posudzovanom prípade sa mohlo jednať o finančný príspevok na podporu podujatia V. XXXX, a to aj vzhľadom na Hodnotiacu správu, v ktorej je na viacerých miestach uvedené poďakovanie reklamným partnerom. Podľa správcu dane žalobca finančne podporil športové podujatie V. XXXX sumou 30.000,- eur. Ak na základe takto ponúknutých finančných prostriedkov bola vyhotovená faktúra, jej výška sa neodvíjala od reálnej ceny za poskytnutú reklamu, ale od sumy, ktorá bola dobrovoľne ponúknutá žalobcom. Takto vyhotovená faktúra neodráža reálne plnenie a podľa správcu dane žalobca vedel, že dohodnutá cena za fakturované reklamné služby nezodpovedá reálnej hodnote reklamy a v skutočnosti finančne podporil športové podujatie V. XXXX sumou, ktorú si podľa vyjadrenia sám určil a ktorú si mohol dovoliť investovať. Žalovaný vyslovil právny názor, že od žalobcu bolo možné spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý následkov svojho konania. Zo zistení správcu dane vyplýva, že spoločnosť E., s.r.o. nemala zamestnancov, nevlastnila žiadnu webovú stránku, na ktorej by prezentovala poskytovanie reklamných služieb, nebola v mediálnej a reklamnej oblasti na trhu známa, nakoľko nebola reklamnou agentúrou, nemala žiadne skúsenosti a referencie v oblasti reklamy a v roku 2015 sa zaoberala výlučne stavebnou činnosťou. Konateľ spoločnosti v aktuálnom čase L. O. sa vyjadril, že v roku 2016 sa začal zaoberať reklamnou činnosťou, lebo „ho to začalo baviť, vedel to vybaviť, vedel to zabezpečiť dodávateľsky, mal styky a vedel sa zorientovať v danej veci“. Napriek tomu sa nevedel vyjadriť, či bola spoločnosť E., s.r.o. organizátorom (prípadne spoluorganizátorom) projektu V. XXXX, nevedel identifikovať vlastníka ochrannej známky v znení „V. T. Z.“ ani vlastníka reklamného priestoru, resp. reklamných práv. Podľa žalovaného nepredložil jediný dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu, nebol predložený ani návrh, prípadne konečný produkt spotu, ktorý mal zaznieť v daných televíziách, nebol predložený grafický návrh bigboardu, billboardu, ktorý mal byť uverejnený v printových médiách. Ani ekonomické ukazovatele v účtovných výkazoch nenasvedčovali reálnemu vykonávaniu ekonomickej činnosti spoločnosťou E., s.r.o. Keďže L. O. nemal vedomosti a informácie o reklamných službách, ktoré mal pre žalobcu zabezpečovať a realizovať, nemohol potrebné a dostatočné informácie o reálnom zabezpečení reklamných služieb poskytnúť ani žalobcovi pri ústnom rozhovore, na základe ktorého si ho žalobca podľa tvrdenia vybral. Z uvedených skutočností vyplynulo, že žalobca neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na protiprávnom konaní, nakoľko sa rozhodol investovať nemalé finančné prostriedky do svojej reklamy prostredníctvom nedôveryhodného dodávateľa E., s.r.o., ktorého si žiadnym spôsobom nepreveril vo verejne prístupných zdrojoch.

10. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (, ), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase

vydania napadnutého rozhodnutia ( ) a po oboznámení sa s administratívnym spisom správnych orgánov a písomnými vyjadreniami účastníkov konania dospel k jednomyseľnému záveru, že žalobe nie je možné priznať úspech a žalobu zamietol ako nedôvodnú z týchto dôvodov:

11. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.apríla 2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Y. úradu Z. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.10.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 5.000,- eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2016, znížením nadmerného odpočtu zo sumy 54.964,05 eur na sumu 49.964,05 eur.

12. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia apríl 2016, ktorá bola začatá dňa 20.07.2016 na základe oznámenia o daňovej kontrole, pričom o jej výsledku bol vyhotovený protokol o kontrole č.XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.06.2017, ktorý doručil žalovaný žalobcovi dňa 23.06.2017 a vyzval žalobcu na vyjadrenie k nemu do 30 dní od jeho doručenia. Žalobca sa k protokolu písomne vyjadril podaním zo dňa 28.06.2017.

13. V protokole bolo uvedené, že kontrolou účtovných, daňových a iných dokladov bolo zistené, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane na základe faktúry č. XXXXXXXXX zo dňa 11.04.2016, na ktorej je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt E., s.r.o., P. B. XXXX/X, XXX XX V. -Y. O. X., IČO:XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: F (ďalej len „E. s.r.o.") v celkovej výške 5.000,- eur na DPH.

14. Správca dane v protokole ďalej uviedol, že v rámci výkonu daňovej kontroly nespochybnil existenciu reklamných služieb a nepovažoval ju ani za rozhodujúcu. Zisťovanie zameral hlavne na preukázanie dodávateľsko-odberateľského vzťahu, teda skutočnosť, či priamy dodávateľ, resp. subdodávateľ službu reálne dodal a priznal alebo či túto dodávku vôbec mohol uskutočniť, skúmal u dodávateľa, resp. subdodávateľa existenciu formálneho, personálneho a materiálneho vybavenia. Zo zistení správcu dane bolo preukázané, že daňový subjekt E., s.r.o. a subdodávateľ R. media, s.r.o. vystupovali v tomto obchode len ako formálni dodávatelia", ktorí iba deklarujú zabezpečenie reklamných služieb. I napriek tomu, že kontrolovaný daňový subjekt vo svojom vyjadrení uviedol, že grafický návrh ich obchodného mena a loga odovzdal na CD nosiči priamemu dodávateľovi spoločnosti E., s.r.o., nebolo správcovi dane zo strany priameho dodávateľa preukázané, že týmito podkladmi aj reálne disponoval. Správca dane vyhodnotil zistený skutkový stav tým spôsobom, že dodanie služby, ktorá je uvedená na predmetnej spornej faktúre, nebolo zo strany vykonávateľa (spoločnosti E. C., s r.o.) preukázané aj napriek tomu, že spoločnosť E., s.r.o. formálne potvrdila realizáciu služieb pre platiteľa. Vzhľadom k tomu, že spoločnosti E., s.r.o. nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, nemohlo vzniknúť ani kontrolovanej spoločnosti I., spol. s r.o. právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. l a 2 písm. a) zákona o DPH, čo je hlavná podmienky pri uplatňovaní práva na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty práva odpočítať daň, obsiahnutej v ustanovení § 49 od. l zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. V zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Daň deklarovaná na spornej faktúre vystavenej pre kontrolovaný daňový subjekt I., spol. s r.o. sa stala splatnou iba z titulu uvedenia na daňovom doklade (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ustanovení § 19 ods. 2 zákona o DPH.

15. Správca dane po vypočutí svedkov (na návrh žalobcu uvedený vo vyjadrení k protokolu) vydal dňa 29.10.2020 prvostupňové rozhodnutie č.XXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 5.000,- eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016, tak že mu znížil sumu nadmerného odpočtu zo sumy 54.964,05 eur na sumu 49.964,05 eur. Správca dane vzhľadom na všetky skutočnosti dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane spolu v sume 5.000,- eur z faktúry, na ktorej je ako dodávateľ uvedená spoločnosť E. s.r.o., nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. l písm. a)

zákona o DPH a z dôvodu možnej účasti žalobcu na daňovom podvode, o ktorom mohol vedieť. Správca dane poukázal na to, že spoločnosť E., s.r.o. a subdodávateľ spoločnosť R. media, s.r.o. nemali zamestnancov, vlastné webové stránky pre propagáciu, deklarované reklamné služby mali zabezpečovať prostredníctvom subdodávateľov. Konateľ E., s.r.o. nevedel uviesť a identifikovať iného dodávateľa okrem spoločnosti JK U., s.r.o., ktorá zabezpečovala reklamné spoty v TV, nakoľko uvedené zabezpečoval jeho zosnulý syn, ktorý však nebol zamestnancom spoločnosti. Svedok tvrdil, že cenník služieb nebol určený a spôsob určenia cien nevedel konkretizovať. Správca dane konštatoval, že svedok len formálne potvrdil zabezpečenie reklamných služieb pre daňový subjekt. Zo strany spoločnosti E., s.r.o. nebol predložený žiadny dôkaz o uskutočnení zdaniteľného obchodu, nebol predložený návrh, prípadne konečný produkt spotu, ktorý mal zaznieť v daných televíziách a rádiu, nebol predložený grafický návrh bigboardu, billboardu, ktorý mal byť uverejnených v printových médiách. V rámci správy daní a z dostupných údajov z internetu boli získané informácie o spoločnosti E., s.r.o., ktorej v minulosti predmetom činnosti boli stavebné práce (zatepľovanie domov, fasádne práce, opravy domov a ich doplnkov, dodávka zatepľovacích systémov a materiálov a pod.). Na základe vyjadrení v tom čase konateľa spoločnosti p. L. O., spoločnosť E., s.r.o. začala pôsobiť v oblasti poskytovania reklamných služieb v r. 2015 a ako dôvod zmeny podnikateľskej činnosti uviedol, že sa začal venovať a pôsobiť v oblasti poskytovania reklamných služieb preto, lebo ho to bavilo a vedel to subdodávateľsky zabezpečiť, nakoľko mal styky a vedel sa zorientovať v danej veci. Správca dane tiež z výpovede svedka konateľa L. O. dospel k záveru, že dodávateľ E., s.r.o., žiadne služby žalobcovi nedodal, ale tieto len prefakturoval, nakoľko svedok nevedel uviesť konkrétne mená osôb a názvy spoločností, s ktorými v preverovanom obchodnom prípade prišiel do kontaktu v súvislosti so zabezpečením reklamných služieb na predmetnom športovom podujatí. Svedecká výpoveď v tom čase konateľa spoločnosti E., s.r.o. nebola podložená žiadnymi dôkazmi preukazujúcich jeho tvrdenia Vzhľadom na uvedené mal za to, že nebolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť E., s.r.o. zabezpečila reklamné služby v súvislosti s "V. T. Z. XXXX" za obdobie apríl 2016 v zmysle Zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa 24.02.2016 na podujatí "V. T. Z. XXXX" pre odberateľa spoločnosť I., spol. s.r.o.. O podrobnosti výroby daných návrhov nemal vedomosť ani deklarovaný subdodávateľ R. media, s.r.o., ktorá to mala zabezpečovať. Konateľ subdodávateľskej spoločnosti R. U., s.r.o. tvrdil vo svojej svedeckej výpovedi, že reklamné predmety a logá vyhotovili jeho subdodávatelia a logo a obchodné meno spoločnosti I., spol. s r.o. mu bolo poskytnuté na USB kľúči alebo nosiči CD, čo bolo však v rozpore so zisteniami správcu dane, lebo preverovaním bolo preukázané, že tieto služby boli vykonané spoločnosťou JK U., s.r.o.. Konateľ subdodávateľskej spoločnosti nevedel správcovi dane konkretizovať, čo spoločnosť R. U., s.r.o. zabezpečovala pre spoločnosť E., s.r.o. v súvislosti so športovým podujatím "V. T. Z. XXXX". Výpoveď svedka bola len vo všeobecnej rovine, bez konkrétnych dôkazov preukazujúcich reálnosť dodania predmetných služieb a bez akejkoľvek väzby na účtovníctvo spoločnosti. Svedok sa počas celej výpovede vyjadroval neurčito, všeobecne a nekonkrétne. Svedok nemal vedomosť, kto zabezpečoval uzatváranie zmlúv s jednotlivými médiami, resp. vlastníkmi reklamných plôch, ani s kým komunikoval. Nevedel kto vypracoval hodnotiacu správu, kto robil grafické návrhy, reklamy, kto vyrobil reklamné nosiče. Výpoveď svedka O. U. vyhodnotil ako účelovú, nekonkrétnu, zmätočnú, s cieľom potvrdiť skutkový stav. Správca dane v rozhodnutí poukázal na to, že boli zistení deklarovaní dodávatelia spoločnosti R. U., s.r.o. na základe predloženej evidencie DPH a knihy dodávateľských faktúr. Za preverované zdaňovacie obdobie to boli spoločnosti: R. S., s.r.o., L. Z. J., M. - U., IČO: XXXXXXXX, W. V. s.r.o., Y. X, V., IČO: XXXXXXXX, ktoré zanikli zlúčením a ich právnym nástupcom je spoločnosť JT N. C. s.r.o., Y. X, V., IČO: XXXXXXXX (právny nástupca XXX spoločností), pričom šlo o právnické osoby personálne prepojené cez svedka O. U. a V. V.. Správca dane obsiahlo v rozhodnutí popisoval reťazec spoločností od prvotného subjektu až po konečného prijímateľa v podobe žalobcu. Riadne popísal rozpory vo výpovediach svedkov - konateľov jednotlivých subjektov, ktoré následne vyhodnocoval vo vzťahu k prejednávanej veci a možnej účasti žalobcu na podvodnom reťazci. Opísal vzájomné vzťahy medzi jednotlivými fyzickými osobami ako aj okolnosti, od kedy sa tieto osoby poznali a ich vzájomné prepojenie prostredníctvom účasti v právnických osobách a účastiach na vzájomných aktivitách. Správca dane vzhľadom na skutočnosť, že vznikol vážny rozpor v otázke, kto vypracoval hodnotiacu správu, na túto neprihliadol ako dôkaz. Rozpor vznikol v tom, že pôvodne mala správu vypracovať subdodávateľská spoločnosť R. media, s.r.o., ktorej konateľ to poprel a tvrdil, že správu vypracovala subdodávateľská spoločnosť a následne tvrdil, že ju vypracovala spoločnosť E., s.r.o.. Správca dane ako základný dôvod na neuznanie odpočtu DPH zo spornej faktúry považoval skutočnosť, že fakturované služby neboli reálne dodané deklarovaným dodávateľom E., s.r.o., ani subdodávateľom R. U., s.r.o. prostredníctvom vykonštruovaného reťazca (R. S., s.r.o., W. V. s.r.o., V. W. s.r.o., P. PS s.r.o.) v zmysle § 9 zákona o DPH, čím nevznikla ani daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2

zákona o DPH na žiadnom stupni v reťazci, pričom na začiatku reťazca nebola daň priznaná a odvedená do ŠR daňovým subjektom P. PS s.r.o.. Z uvedeného dôvodu sa daň deklarovaná na daňovom doklade, faktúre, stala splatnou iba z titulu uvedenia na daňovom doklade (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ustanovení § 19 ods. 2 citovaného zákona, takto splatná daň z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane u platiteľa nie je pri samotnom právnom úkone hmotno-právneho predpisu (zákona o DPH) použiteľná. Faktúra a iné listiny by boli z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak by bolo nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálnu skutočnosť, čo sa však v posudzovanom prípade nepotvrdilo. Správca dane vychádzal ďalej zo záveru, že daňový subjekt pri výbere obchodného partnera E., s.r.o. konal neobozretne a nepostupoval v súlade s požiadavkou dodržania povinnej miery opatrnosti v obchodnom styku. Vecou opatrnosti a obozretnosti každého daňového subjektu je, aby si podnikateľský subjekt v záujme minimalizácie obchodného rizika riadne preveril osoby, s ktorými uskutočňuje svoju podnikateľskú činnosť a v rámci možností sa snažil dbať o bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. Kontrolovaný daňový subjekt si sám vybral obchodného partnera E., s.r.o. a bolo na jeho zodpovednosti ako si preverí jeho spoľahlivosť, ak ju však dostatočne nepreveril vystavil sa riziku, že nesplní zákonné podmienky nároku na odpočítanie dane. Znalosť obchodných partnerov nepochybne nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. Výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí. Hoci daňový subjekt nemohol ovplyvniť konanie dodávateľa E., s.r.o. a jeho plnenie si zákonných povinností, sám si dodávateľa vybral, mal pristupovať k jeho výberu s obozretnosťou, preveriť si ho a tým sa rozhodnúť, či je dodávateľ spoľahlivý alebo nie. Správca dane tiež konštatoval, že daňový subjekt sa vlastným konaním stal súčasťou daňového podvodu, nakoľko si vedome vybral nespoľahlivého dodávateľa E., s.r.o., ktorého dostatočne si ho nepreveril, čím sa vystavil riziku postihnutia jeho plnenia daňovým podvodom. Uvedenú skutočnosť podporili aj vyjadrenia daňového subjekt I., a.s., že v r. 2015 sa na tenisovom turnaji pri rozhovore s podnikateľmi venovali téme podpory športu a súvisiacej propagácie a reklamy podnikateľov na športových podujatiach. Reklama na takýchto podujatiach je obchodnými partnermi vnímaná pri väčších spoločnostiach takmer ako nevyhnutnosť, pričom ako náhle podnikateľský subjekt prestane finančne podporovať obdobné podujatia, na ktorých sa podnikatelia pravidelne stretávajú, toto spravidla vyvolá nedôveru ohľadom úspešnosti obchodných aktivít. Správca dane tak podľa jeho názoru zistil objektívne okolnosti indikujúce neobvyklé obchodné transakcie. Správca dane na základe skutkových zistení má za preukázané, že sa jednalo len o simulované obchodné transakcie bez ekonomického opodstatnenia, pričom spoločnosť E., s.r.o. neprimeraným spôsobom nadhodnotila reálnu cenu mediálnej kampane podujatia V. XXXX pre reklamných partnerov podujatia. Správca dane preukázal, že reálna cena reklamnej kampane na V. XXXX v apríli 2016 zabezpečenej spoločnosťou L. U. s.r.o. bola v celkovej sume 31.202,17 eur, pričom pochybný dodávateľ E., s.r.o. reklamným partnerom podujatia, ktorí mali prezentované obchodné mená/logá na podujatí V. uskutočnenom dňa 29.04.2016 v D., za reklamu vyfakturoval v apríli 2016 celkovú sumu 971.200,00 eur (z toho daňovému subjektu I., a.s. sumu 30.000,- eur), z ktorej reálne neodviedol daň, nakoľko subdodávateľsky simuloval zabezpečenie reklamných služieb prostredníctvom podvodného reťazca R. U., s.r.o. - R. S. s.r.o., V. W. s.r.o., W. V. s.r.o., P. PS, s.r.o., na začiatku ktorého daň nebola priznaná a odvedená do ŠR, čím došlo k daňovému úniku.

16. Na základe uvedeného mal správca dane zato, že daňový subjekt len formálne preukázal splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktorým daňový subjekt I., a.s. a jeho deklarovaný dodávateľ E., s.r.o. preukázateľne zastieral stav skutočný, a na ktoré správca dane z uvedeného dôvodu neprihliada. Daňový subjekt I., a.s. predložením formálne pripravenej dodávateľskej faktúry, evidencie DPH a iných dokladov síce formálne naplnil zákonné predpoklady pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, ale zo skutočného obsahu a významu predmetného plnenia vyplýva, že hlavným účelom preverovaných transakcií bolo zneužitie princípu neutrality DPH s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH u kontrolovaného daňového subjektu s výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu - nadmerný odpočet. Poskytnutie takto získanej neoprávnenej daňovej výhody je v rozpore s cieľom a účelom zákona o DPH, Smernice DPH a taktiež rozhodnutiami SD EU. Kontrolovaný daňový subjekt I., a.s. nesplnil podmienky v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH, nakoľko hodnoverne nepreukázal, že mu reklamné služby dodal práve dodávateľ uvedený na faktúre. Naopak, správca dane preukázateľne spochybnil dodanie reklamných služieb dodávateľom E., s.r.o. uvedeným na spornej

faktúre. Okrem toho, správca dane rozsiahlym preverovaním zistil, že daňový subjekt I., a.s. sa stal súčasťou podvodného reťazca.

17 . Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca včas odvolanie, ktorého odôvodnenie je obdobné s odôvodnením žaloby, preto správny súd v tejto časti poukazuje na ods. 2 až 4 tohto rozsudku. Žalobca v odvolaní výslovne namietal, že by mal vedomosť o svojej účasti v podvodnom reťazci. Poukázal v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kde bol vyjadrený právny názor, že: „nedostatok referencií a skúseností dodávateľa v oblasti reklamy nemožno považovať za dôkaz neobozretnosti sťažovateľa pri vstupe do obchodnej transakcie. Nie je povinnosťou daňového subjektu postupovať pri výbere zmluvného partnera najefektívnejšie ako je to možné, ani si vybrať najvýhodnejšiu cenovú ponuku“.

18. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 13.04.2021 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisovného materiálu a námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že obsah predloženého administratívneho spisu nepreukazuje skutočnosti uvedené daňovým subjektom v odvolaní, preto odvolaniu nevyhovel. Nepriznaniu dane predchádzalo rozsiahle zisťovanie skutkového stavu, ktorým neboli tvrdenia daňového subjektu v odvolaní osvedčené. Mal za to, že rozhodnutie správcu dane bolo odôvodnené s poukázaním na príslušné dôkazy, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Obsahovalo všetky náležitosti podľa § 63 daňového poriadku. Daňovému subjektu neboli upreté jeho práva, mal priestor na predloženie dôkazov, so zisteniami i pochybnosťami správcu dane bol v priebehu daňovej kontroly oboznámený. Tvrdenie daňového subjektu v odvolaní, že preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov, nevyplývalo z predloženého spisového materiálu. Daňový subjekt nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že pri overovaní svojich obchodných partnerov postupoval v súlade s rozumnou obozretnosťou a v kontexte toho, čo je v danom segmente podnikania obvyklé. Nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie údajov uvedených na dokladoch. Žalovaný sa stotožnil s rozhodnutím správcu dane aj v časti, kde tento uzavrel, že žalobca mal a mohol vedieť o tom, že je súčasťou podvodného reťazca na dani z pridanej hodnoty. Správca dane posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

19. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z dodávateľskej faktúry č. XXXXXXXXXX, na ktorej je v pozícii dodávateľa uvedený daňový subjekt E. s.r.o., s výškou dane z pridanej hodnoty v sume 5.000,- eur. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že uvedený odpočet bol neopodstatnený, nakoľko pri deklarovanom zdaniteľnom plnení neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH. Dodávateľ spoločnosť E., s.r.o., nemala žiadnych zamestnancov, majetok, podnikateľský priestor, webové stránky, jeho konateľ nevedel uviesť, či jeho spoločnosť bola organizátorom projektu BGT 2016 (hoci to bolo uvedené v zmluve), nevedel identifikovať vlastníka ochrannej známky, ani vlastníka reklamného priestoru. Stotožnil sa so záverom, že pri spoločnosti s tržbami 16.696.288,- eur je nereálne, aby neuhrádzala svoje záväzky voči svojim dodávateľom a evidovala neuhradené pohľadávky voči odberateľom. Platiteľ podľa žalovaného neprijal všetky potrebné opatrenia, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k jeho účasti na protiprávnom konaní, keď sa rozhodol investovať prostriedky do svojej reklamy prostredníctvom nedôveryhodného partnera. Správca dane podľa žalovaného v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodu deklarovaného spornou faktúrou, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a relevantné dôkazy. Z dokazovania správcu dane nepochybne vyplynulo, že sporné plnenie pre platiteľa bolo spojené s podvodným konaním a daňovým únikom, pričom daň vo výške 5.000,- eur, ktorú si platiteľ odpočítal od deklarovaného dodávateľa E., s.r.o., nebola do ŠR odvedená, čím došlo k narušeniu riadneho fungovania spoločného systému DPH a k strate príjmov ŠR. Záver správcu dane, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že plnenie, ktoré kontrolovaný platiteľ prijal, bolo spojené s podvodným konaním na predchádzajúcom stupni a platiteľ pri náležitej obozretnosti mohol a mal mať o tom vedomosť, je opodstatnený, plne súladný s

ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Správca dane získal dostatočne objektívne dôkazy, na základe ktorých bolo možné dospieť k záveru, že kontrolovaný platiteľ mohol vedieť, že predmetné plnenie zakladajúce právo na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu a že deklarovaním obstarania reklamných služieb bez ekonomickej reality od dodávateľa E., s.r.o. sa zapojil ako konečný článok do zisteného obchodného reťazca. Kontrolovaný platiteľ k daňovej kontrole predložil iba formálne doklady o zdaniteľnom obchode so spoločnosťou E., s.r.o., pričom z výsledkov dokazovania správca dane preukázal, že dodávateľ E., s.r.o. reálne nevykonal a nedodal fakturované služby tak, ako bolo deklarované na spornej faktúre. Žalovaný rovnako ako správca dane prijal záver, že žalobca si odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto dokladov uplatnil neoprávnene, v rozpore s ustanovením § 49 zákona o DPH, nakoľko fakturované plnenia neboli dodané subjektom uvedeným na faktúre, pričom podľa žalovaného šlo o podvodný reťazec.

20. Podľa veta prvá o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

21. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

22. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

23. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

24. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

25. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

26. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

27. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

28. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

29. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

30. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

31. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

32. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť E., s. r. o. ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu služby uvedené na spornej faktúre, pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľskej faktúry od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.

33. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

34. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych

plnení, a teda dodanie dohodnutého rozsahu služieb a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.

35. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu a jeho dodávateľa. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia, jeho ekonomického opodstatnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17).

36. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle a a nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a služby boli reálne dodané ( ) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu reklamných služieb dodávateľom E., s. r. o., ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľskej

faktúry, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúre dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

37. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázali bez odôvodnených pochybností správcu dane a žalovaného, že fakturovaný tovar a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou E., s.r.o.). Správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporná faktúra bola vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, ktorá nemala personálne, materiálne ani majetkové pomery na zabezpečenie reklamných služieb, pričom konateľ spoločnosti, ktorý mal zabezpečiť dodávky si nevedel spomenúť na konkrétne okolnosti obchodu (vlastníka ochrannej známky, či bol spoluorganizátorom podujatia, existenciu cenníkov), pričom odôvodnené pochybnosti neodstránil ani označený dodávateľ spoločnosť R. U., s.r.o. - jej konateľ, ktorého výpoveď sa zásadne rozchádzala v otázke zabezpečenia dodávok konkrétnych reklamných služieb, ako aj Hodnotiacej správy (jej vzniku). Rovnako sám žalobca nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadne začiatku obchodného vzťahu, dohodnutia ceny poskytnutej služby. Uvedené nedostatky potom odôvodňujú prijatie záveru správcom dane a žalovaným, že hodnotiaca správa nie je dokladom preukazujúcim tú skutočnosť, že dodávku realizoval skutočne subjekt uvedený na faktúre. Ďalšou podstatnou okolnosťou je, že dodávateľ dodávateľa E., s.r.o., spoločnosť R. U., s.r.o., resp. jej konateľ nevedel uviesť svojich dodávateľov (W. V., s.r.o., V. W., s.r.o., R. S., s.r.o.) v rozhodnom čase, hoci s uvedenými spoločnosťami bol personálne prepojený prostredníctvom V. V.. Pri uvedených spoločnostiach opätovne šlo o subjekty bez zamestnancov, bez obchodného majetku s vysokými obratmi a nízkymi daňovými povinnosťami. Uvedené spoločnosti následne zanikli v roku 2016/2017). Správca dane aj žalovaný konštatovali, že uvedené spoločnosti boli do reťazca vložené účelovo, pričom reálne nevykonali žiadne činnosti, čomu svedčí vykonané dokazovanie. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou E., s. r. o..

38. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na spornej faktúre oprávnené. Aj podľa správneho súdu je nepravdepodobné a neštandardné, aby L. O. ako konateľ spoločnosti E., s.r.o. nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje, nevedel uviesť podstatné okolnosti obchodu, resp. O. U. ako konateľ R. U. s.r.o., nevedel uviesť subdodávateľov. Naopak, od konateľa spoločnosti sa dá logicky očakávať, že bude vedieť jasne uviesť a zdokladovať svoje obchody, a to nielen v rozsahu komu službu predáva, ale i od koho mu bola poskytnutá. L. O. však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel, pričom neobstojí jeho tvrdenie, že vec zabezpečoval jeho zomrelý syn, keď v rámci výpovede uviedol, že sa dal na reklamnú činnosť, lebo ho to bavilo a mal kontakty. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie apríl 2016 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v a a . V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa E., s.r.o., čím porušil a a .

39. Druhou podstatnou otázkou v konaní je okolnosť, či posúdenie veci žalovaným a správcom dane ako účasť žalobcu na daňovom podvode je správna. Správny súd uvádza, že pri tomto posúdení je potrebné vychádzať z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej aj len „SDES“). Z rozhodnutia SDES vo veci účastníkov R. M., E. E. F. sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006 možno vyvodiť kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce štyri kumulatívne položené otázky : - Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?

40. Preukázanie existencie daňového úniku v reťazci plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, je totiž v pojmovým znakom podvodu na DPH a jednou z podmienok pre nepripustenie uplatnenie práva na odpočítania dane zo zdaniteľných obchodov tvoriacich súčasť takéhoto reťazca. Od toho sa potom logicky odvíja preukazovanie ostatných podmienok. Správca dane ako aj žalovaný zistili únik dane, a to na začiatku reťazca, v ktorom spoločnosť P. P., s.r.o. IČO: XX XXX XXX (ďalej aj len „spoločnosť 1“) deklarovala obchodné transakcie s DPH vo výške 66.841,65 eur, ktoré však uvedená spoločnosť nepriznala a neodviedla z nich daň, nakoľko zanikla zlúčením v mesiaci február 2016. Zdaniteľné plnenie od uvedenej zaniknutej spoločnosti v mesiaci apríl 2016 bolo poskytnuté spoločnosti W. V., s.r.o., IČO: XX XXX XXX (ďalej aj len „spoločnosť 2“). Spoločnosť R. S., s.r.o., IČO: XX XXX XXX (ďalej aj len „spoločnosť 3“) deklarovala prijatie zdaniteľného plnenia v sume DPH 57.617,67 eur od spoločnosti 2. Spoločnosť 3 zanikla zlúčením so spoločnosťou L. N. C. s.r.o. (ďalej aj len „spoločnosť 4“) dňa 14.06.2016 a spoločnosť 3 dňa 24.12.2016. Uvedené spoločnosti boli vzájomne personálne prepojené. Spoločnosť 4 a spoločnosť JK U., s.r.o. (ďalej aj len spoločnosť „5“), vystavili faktúry spoločnosti E., s.r.o., z toho spoločnosť 5 faktúru č. XXXXXXXX v celkovej výške 31.202,17 eur z toho DPH 5.200,36 eur za zabezpečenie služieb na produkt V. XXXX, ktoré táto spoločnosť aj reálne zabezpečila. Faktúry vystavoval aj subdodávateľ R. U., s.r.o., (ďalej aj len „spoločnosť 6“) pre dodávateľa žalobcu spoločnosť E., s.r.o. (ďalej aj len „spoločnosť 7“). Takto zabezpečené reklamné služby boli spoločnosťou 7 zvýšené z hodnoty 31.202,17 eur na hodnotu 971.200,- eur. Spoločnosť 7 (E., s.r.o.) si znížila daňovú povinnosť prostredníctvom faktúr od ďalších spoločností (vrátane spoločnosti 4). Takto došlo k nezákonnému úniku na dani v dôsledku podvodného konania, keď spoločnosť 2 v reťazci si ponížila vlastnú daňovú povinnosť na základe podvodného vystavenia faktúry od neexistujúcej zlúčenej spoločnosti, ktorá nebola oprávnená vystaviť faktúru s DPH. V rámci spoločnosti 7 došlo k preukázanému zvýšeniu hodnoty reklamných služieb bez akéhokoľvek preukázania pridanej hodnoty zo strany tejto spoločnosti 7 na sumu 971.200,- eur. Možno sa stotožniť so závermi žalovaného aj správcu dane, že reálna hodnota reklamných služieb bola spoločnosťou 7 podvodným spôsobom nadhodnotená zo sumy 31.202,17 eur (fakturovanej dodávateľom JK U. s.r.o.) na sumu 971.200,00 eur, t. j. suma bola umelo a neprimerane zvýšená o 939.997,83 eura, za účelom získania daňovej výhody. Správca dane aj žalovaný vychádzali zo zistení, že reklamné služby v súvislosti s podujatím V. XXXX konaným v apríli 2016 reálne zabezpečovala spoločnosť JK U. s.r.o. (komplexne zabezpečovala reklamnú kampaň podujatia V. XXX ako takého v médiách, tlači, v outdorových médiách, inzertný priestor v printových médiách, ako aj organizačný spotrebný materiál na golfovom turnaji a pod.) a nie spoločnosť E., s.r.o. v predstieranom reťazci spoločností. Spoločnosť JK U. s.r.o. fakturovala v apríli XXXX spoločnosti E., s.r.o. za celkový projekt V. 2016 sumu 31 202,17 eur (DPH 5.200,36 eura), ale z predložených evidencií spoločnosti E., s.r.o. za zdaňovacie obdobie apríl 2016 bolo zistené, že spoločnosť E., s.r.o. fakturovala ďalej zabezpečenie reklamných služieb v súvislosti s podujatím V. 2016 viacerým tuzemským odberateľom v celkovej hodnote 841.200,00 eur ( z toho DPH 140.200,- eur). Správne orgány uzavreli, že dodávateľ E., s.r.o. sa dopustil protiprávneho (podvodného konania), ktorého súčasťou sa stal aj kontrolovaný platiteľ. O neštandardnosti a neobvyklosti určenia ceny za fakturované reklamné služby svedčia aj výpovede L. O. (E., s.r.o.) a vyjadrenia platiteľa, keď L. O. tvrdil, že cenník jednotlivých foriem prezentácie obchodného mena/loga nebol konkrétne určený, cena sa odrážala od toho, kde bolo obchodné meno/logo umiestnené a určovala sa podľa vlastných kritérií (ktoré nevedel objasniť), pričom nemal vedomosť, na základe akých podkladov sa cena stanovovala. Žalovaný a správca dane dospeli k správnemu záveru z vyjadrení platiteľa, že cena sa neurčovala na základe reálnej ceny za poskytnuté plnenie, ale bola dobrovoľne ponúknutá a dohodnutá na základe finančných možností platiteľa, pričom dané stanovenie ceny za fakturované plnenie sa vymykalo rozumne očakávanému

správaniu obozretného podnikateľa postupujúceho s odbornou starostlivosťou. Správca dane a žalovaný potom správne uzavreli, že kontrolovaný platiteľ v rozhodnom období (apríl 2016) finančne podporil športové podujatie V. 2016 sumou 30.000,00 eur, pričom ak na základe takto ponúknutých finančných prostriedkov bola vyhotovená faktúra, jej výška sa neodvíjala od reálnej ceny za poskytnutú reklamu, ale od sumy, ktorá bola dobrovoľne ponúknutá platiteľom. Takto vyhotovená faktúra neodráža reálne plnenie. Preto záver správcu dane a žalovaného, že platiteľ vedel, že dohodnutá cena za fakturované reklamné služby nezodpovedá reálnej hodnote reklamy bol správny. S ohľadom na vyššie uvedené možno považovať za spoľahlivo zistené zodpovedanie prvých troch otázok pri skúmaní či šlo o podvodné konanie s únikom dane.

41. Správny súd pred posúdením splnenia 4 podmienky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 17.10.2017 a v ňom vyslovený právny názor s ktorým sa plne stotožňuje, a ktorý si dovolí citovať: „vyčleňovanie pojmu daňový podvod zo sféry daňového práva a jeho stotožňovanie výlučne s obdobne označenou skutkovou podstatou ( ) v oblasti trestného práva zrejme vychádza z nepochopenia citovanej judikatúry Súdneho dvora, ktorá jasne rozlišuje medzi zneužitím práva a podvodom na DPH, pričom pojem daňový podvod v danej súvislosti stabilne používa na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. s nimi vytvoreného reťazca si nesplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti. Je treba poznamenať, že nakoľko v týchto prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, terminologicky výstižnejšie by bolo hovoriť o nedovolenom daňovom úniku. Pokiaľ však daňové orgány i súdy aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora spolu s preberaním ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH“.

42. Správny súd má za to, že žalobcovi nebolo v daňovom konaní preukázané, že sa úmyselne zapojil do podvodného reťazca spoločností uplatňujúcich si výdavky za reklamu na podklade nadhodnotených služieb. Samotné zníženie vlastnej daňovej povinnosti pri odpočítaní dane na vstupe a uplatnení oslobodenia od dane pri dodávke tovaru do iného členského štátu samo osebe protiprávne nie je. Podstatnou je však otázka, či žalobca vedieť mal, resp. mohol, že sa zúčastňuje takéhoto konania, a teda posúdenie tejto štvrtej otázky súvisí s vyhodnotením opatrení, ktoré daňový subjekt prijal, resp. mal prijať v rámci obvyklej obozretnosti, aby zabránil svojej i nevedomej účasti na daňovom podvode.

43. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

44. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane správne vyhodnotili okolnosť možnej vedomosti žalobcu, a teda že tento vedieť mal, respektíve mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa E., s.r.o.. Závery správcu dane aj žalovaného boli riadne uvedené v rozhodnutí a žalobca musel vedieť, a ak nevedel, tak s ohľadom na všetky okolnosti mohol a mal vedieť, že sa zapája do reťazca podozrivých obchodných transakcií, s ktorými môže byť spojený podvod na dani. Predmetné dôkazy a indície vyhodnotili správne orgány jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a z tohto vyhodnotenia by bolo možné i podľa názoru súdu súhlasiť so záverom, že

žalobca konal neobozretne, keď za zistených okolností vstúpil do predmetných obchodných transakcií. Pre žalobcu toto nebolo prvé konanie, ale s uvedeným problémom sa už stretol v minulosti pri predchádzajúcich daňových kontrolách, ako aj v súdnom konaní. Správca dane vytkol žalobcovi, že už v roku 2014 a 2015 si vyberal rôzne subjekty na uvedenú akciu BGT (str. 5 odôvodnenia správcu dane), pričom mu nezáležalo na výbere dôveryhodného partnera. Súčasne správca dane poukázal na to, že žalobca poznal E. X. od roku 2012, pričom spoločnosť E., s.r.o., si vybral sám. Uvedená spoločnosť bola bez praktických skúseností, bez etablovania na trhu, a preto realizovanie obchodu s takouto spoločnosťou bolo pre žalobcu rizikové. Túto vedomosť mal minimálne od prerokovania protokolu z roku 2015, ktorým bola ukončená kontrola za obdobie február 2014. Správca dane teda správne uzavrel, že žalobca sa nechoval ako obozretný podnikateľ a nerealizoval opatrenia, ktoré bolo možno od neho rozumne požadovať, a preto sa vystavil riziku, že jeho konanie hoc nedbanlivé možno v zmysle európskej judikatúry považovať za účastné na daňovom podvode, nakoľko vzhľadom na všetky okolnosti vedieť mal a mohol, že sa účastní daňového podvodu.

45. K námietke žalobcu, že správca dane nevykonal znalecké dokazovanie zisťovaním účinku reklamy, správny súd uvádza, že v zmysle § 37 ods. 1 daňového poriadku je správca dane oprávnený a nie povinný vykonať každý návrh na dokazovanie. Správny súd má za to, že navrhované znalecké dokazovanie by nebolo účelné a ani potrebné vzhľadom na to, že neboli vyslovené pochybnosti o realizácii dodávky, ale o tom, kto ju vykonal. V súčasnosti, resp. v čase vykonania daňovej kontroly nie sú tieto skutočnosti overiteľné výkonom miestneho zisťovania. Podľa správneho súdu správca dane dostatočne zistil skutkový stav a ďalšie vykonané úkony (ako napr. vykonanie znaleckého dokazovania) by boli nadbytočné a neviedli by k lepšiemu alebo úplnejšiemu objasnenie skutkových zistení, keď bolo v konaní preukázané, že subjekt uvedený na faktúre službu neposkytol. Vo vzťahu k námietke o nesprávnom hodnotení svedeckých výpovedí správny súd konštatuje, že správca dane vypočul bývalých konateľov dodávateľského aj subdodávateľských subjektov, pričom tieto výpovede správne vyhodnotil ako nedôveryhodné pre ich rozpor a zmeny. Výpoveď L. O. sa s ohľadom na všetky okolnosti javila ako účelová, keď nevedel uviesť podstatné okolnosti obchodu. Výpoveď O. U., ktorý menil výpoveď, pričom podstatné okolnosti o subdodávateľoch neuviedol, resp. výpoveď L. X., ktorá tvrdila že obchod bol vykonaný za účelom zisku, ale reálne obchod bol bez ekonomického efektu.

46. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo , prípadne z , je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaného obchodu, s ktorým musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

47. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a

navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov a v tomto prípade aj skutočnosť, že nemohol vedieť o možnom daňovom podvode. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne neprebehol tak ako je deklarované spornou faktúrou, ktorú mu vystavila spoločnosť bez potrebných skúseností v danej oblasti potom, ako bol už účastný obdobných situácii. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietku uvedenú v správnej žalobe hodnotí správny súd ako nedôvodnú.

48. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania služby dodávateľom E., s.r.o. a správnom stanovení záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode v podobe reťazca spoločností, kde prvá spoločnosť vystavila faktúru, ktorou umožnila odpočet dane inému subjektu, hoc na to nemala oprávnenie. Uvedenej účasti sa žalobca mohol vyhnúť pri patričnej obozretnosti, keby si bol býval preveril svojho obchodného partnera vzhľadom na predchádzajúce skutočnosti a okolnosti, čo však nevykonal. Na základe správnymi orgánmi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia , potom súd vec posúdil tak, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na spornej faktúre. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so spoločnosťou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom.

49. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov, podvodnom reťazci a o identite skutočného dodávateľa na základe spornej faktúry sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce toto spochybnenie nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k riadnemu zisteniu stavu. Námietka žalobcu, že napadnutým rozhodnutím boli porušené jeho ústavné práva, nakoľko žalovaný a správca dane nezákonne vykonávali a hodnotili dôkazy, je preto nedôvodná.

50. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami a judikatúrou SDEU. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia

žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

51. Podľa , ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

52. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa žaloby zamietol.

53. O trovách konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

54. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 ( veta posledná o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.