Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-77-2021.pdf
PDF · 109.67 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/77/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: L. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom L. V., O. č. XX/XX, XXX XX K. K., právne zastúpená AKSK, s.r.o., so sídlom Nám. SNP č. 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101190208/2019 zo dňa 20.05.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 101190208/2019 vydané dňa 20.05.2019 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina Číslo: 100313567/2019 vydané dňa 28.01.2019 a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca má voči žalovanému p r á v o na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol po prieskume zákonnosti rozhodnutie správcu dane (rozhodnutie Číslo: 100313567/2019 zo dňa 28.01.2019) a žalovaného (rozhodnutie Číslo: 101190208/2019 zo dňa 20.05.2019) zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Poukázal na to, že uznesením Okresného súdu Žilina č. 3OdK 163/2017 zo dňa 22.12.2017, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 1/2018 dňa 02.01.2018, bol na žalobcu vyhlásený konkurz a zároveň týmto uznesením došlo aj k jeho oddlženiu. Oddlžením bol žalobca zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze a tieto dlhy sa stali nevymáhateľnými. Medzi takéto pohľadávky patrí i pohľadávka vyrubená napádaným rozhodnutím. Z uvedeného je zrejmé, že pohľadávka vyrubená týmto rozhodnutím žalovaného mohla byť prihlásená do konkurzu vedeného na osobu žalobcu prihláškou. V prípade, ak sa tak nestalo, v súlade s ustanovením § 166a a § 166e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je táto pohľadávka nevymáhateľná, a teda žalobca nie je povinný ju zaplatiť. Žalobca zároveň uviedol, že je potrebné poukázať na to, že právna úprava oddlženia podľa ZKR predstavuje vo vzťahu k iným právnym predpisom lex specialis a dokonca vo vzťahu k Daňovému poriadku aj lex posterior. Z oboch týchto skutočností je potom zrejmý jednoznačný záver, že úprava oddlženia podľa ZKR má a musí mať prednosť pred inými ustanoveniami iných právnych predpisov. Daňový poriadok v ustanovení § 158 pracuje s pojmami konkurz a reštrukturalizácia, teda s pojmami, o ktorých obsahu a význame v zásade nebolo pochybnosti do účinnosti zákona č. 377/2016 Z. z. (do 01.03.2017). Do účinnosti tejto novely existovala v zásade pojmová jednota konkurzu a reštrukturalizácie ako jediných dvoch spôsobov riešenia úpadku. Uvedenou novelou však spomenutá jednota bola narušená, keďže pre riešenie úpadku fyzických osôb bol zavedený nový, samostatný, komplexne v ZKR riešený inštitút oddlženia, ktorý v sebe zahŕňa dve podoby:
- konkurz fyzickej osoby a
- splátkový kalendár. To znamená, že ZKR od účinnosti popísanej novely okrem konkurzu a reštrukturalizácie (od účinnosti novely použiteľné výlučne pre právnické osoby) pozná aj oddlženie ako samostatný inštitút použiteľný len pre fyzické osoby. Oddlženie je teda inštitútom iným, ako konkurz a reštrukturalizácia, čo znamená, že akékoľvek odkazovanie na definíciu pohľadávky podľa § 158 Daňového poriadku je pre oblasť oddlženia nesprávne a nepoužiteľné a je potrebné pri definovaní pohľadávky z titulu daní pre oblasť oddlženia vychádzať len a len zo zmyslu a účelu oddlženia podľa ZKR. K tomuto záveru jednoznačne dospejeme aj systematickým výkladom, nakoľko oddlženie (štvrtá časť) rovnako ako konkurz (druhá časť) a aj reštrukturalizácia (tretia časť) má samostatnú časť v ZKR, pričom prvá časť ZKR je spoločná pre všetky tri inštitúty. Napádaným rozhodnutím žalovaného bolo zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, pretože napriek tomu, že je oddlžený a v zásade zbavený všetkých svojich záväzkov, ktoré vznikli pred 01.01.2018 žalovaný a ani prvostupňový orgán tento stav nerešpektovali a dokonca vydali rozhodnutia, ktoré
- sa týkajú pohľadávok vzniknutých pred 01.01.2018,
- tieto pohľadávky neboli prihlásené do konkurzu na majetok žalobcu napriek tomu, že tak urobené byť mohlo a malo,
- boli vydané po oddlžení žalobcu,
- zaväzujú žalobcu zaplatiť nevymáhateľné pohľadávky,
- predstavujú rozhodnutia, na základe ktorých môžu byť vedené exekučné konania a hlavne,
- boli vydané napriek tomu, že podľa ustanovenia § 166e ods. 4 ZKR nastala právna fikcia, že sa na žalobcu hľadí, ako by sa vo vzťahu k jeho záväzkom trvalo upustilo od ich vymáhania. Je zároveň neprípustné, aby mal žalovaný vo vzťahu k ním riešeným pohľadávkam, ktoré do konkurzu neboli prihlásené, výhodnejšie postavenie ako veritelia, ktorí si riadne a včas prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu. Postup žalovaného význam oddlženia neguje a dokonca žalobcu dostáva do rovnakej situácie, v akej bol pred povolením oddlženia. Takýto postup je v zrejmom rozpore so zákonom a žalovaný tým postupuje spôsobom, ktorý zákon nepripúšťa, resp. je v rozpore s účelom obsiahnutým v ustanoveniach ZKR. Žalobca zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2017, sp. zn. 1Sžf 2/2016.
2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 27.03.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi dôvodmi obsiahnutými v žalobou napadnutom rozhodnutí. Zároveň reagoval na meritórne námietky žalobcu.
3. Rozsudkom č. k. 31S/100/2019-57 zo dňa 24.06.2020 správny súd žalobu zamietol. Vychádzal zo záveru, podľa ktorého pohľadávka správcu dane titulom úroku z omeškania za nezaplatenú daň z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roka 2014 v čase oddlženia žalobcu ešte neexistovala. Táto konkrétna pohľadávka potom v konkurznom konaní ani nemohla byť uplatnená a nemohla byť posúdená ani ako pohľadávka vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Pohľadávka správcu dane na zaplatenie úroku z omeškania v kapitalizovanej sume 468,40 Eur splatná dňa 02.02.2015, t.j. za dni omeškania s platbou dane odo dňa jej splatnosti v sume 6.000,- Eur do 11.08.2015, vznikla až po ukončení konkurzného konania, a to rozhodnutím správcu dane, ktoré bolo žalobcovi doručené. V tejto časti poukázal správny súd na právne závery podľa rozsudku NS SR sp. z. 2Sžf 77/2015 zo dňa 31.01.2018. Zároveň správny súd poukázal aj na ďalšiu podstatnú skutočnosť a to, že za daň sa považuje aj úrok z omeškania a vyrubenie úroku z omeškania je daňovým konaním upraveným v § 156 daňového poriadku, prerušenie ktorého resp. jeho zastavenie ako následok vyhlásenia konkurzu v štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii na rozdiel od súdneho konania (§ 167e zákona konkurze a reštrukturalizácii), ako aj exekučného konania prípadne iných obdobných vykonávacích konaní (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii) upravené nie je.
4. Na základe včas podanej kasačnej sťažnosti rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/89/2020 zo dňa 25.03.2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.06.2020 sp. zn. 31S/100/2019 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa časti IV., bod 26. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu podstatnou skutočnosťou vo veci tak, ako uviedol aj krajský súd je existencia pohľadávky správcu dane voči žalobcovi titulom úroku z omeškania za nezaplatenie dane za zdaňovacie obdobie roka 2014 pred oddlžením. Podľa kasačného súdu však krajský súd pochybil, ak vychádzal z toho, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania v čase oddlženia žalobcu neexistovala a nemohla byť preto uplatnená. Krajský súd vec preto nesprávne právne posúdil keď uzavrel, že pohľadávka správcu dane vznikla až prvostupňovým rozhodnutím doručeným žalobcovi. Podľa bodu 27. označenej časti odôvodnenia rozsudku kasačného súdu vznik pohľadávky na úrokoch
z omeškania ako následok nezaplatenia dane riadne a včas sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so zaplatením dane (plynutie času). Daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka vyčísliteľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Vyrubenie rozhodnutím správcu dane má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad vymáhania. Následne kasačný súd v bode 28. odôvodnenia svojho rozsudku citoval závery rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Vs/3/2020, ktorým došlo k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR ohľadne posúdenia účinkov reštrukturalizácie na úroky z omeškania podľa daňového poriadku z daňových nedoplatkov za obdobie pred vyhlásením reštrukturalizácie. V bode 28. odôvodnenia rozsudku kasačný súd konštatuje, že závery citovaného rozhodnutia Veľkého senátu týkajúce sa vzniku pohľadávky na úrokoch z omeškania, povahy a deklaratórnych účinkov rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania či možnosti prihlásenia tejto pohľadávky sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad žalobcu. V bode 30. odôvodnenia kasačný súd zdôraznil rozdielnosť pojmov daňová pohľadávka a daňový nedoplatok podľa § 2 daňového poriadku a zároveň poukázal na úpravu podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku, v zmysle ktorého sa za pohľadávku na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok, teda dlžná suma dane po lehote splatnosti. Práve splatnosť odlišuje daňovú pohľadávku od daňového nedoplatku, preto správne určenie dňa splatnosti daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania je nevyhnutné pre posúdenie vzniku daňového nedoplatku na úrokoch z omeškania (a pohľadávky v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z.), nutnosti prihlásenia v konkurze, následkov neprihlásenia ako aj možnosti zániku daňového nedoplatku na základe zverejnenia uznesenia súdu v Obchodnom vestníku o oddlžení žalobcu v zmysle § 84 ods. 1 písm. f) daňového poriadku. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd náležite nevyhodnocoval moment vzniku daňového nedoplatku z titulu úrokov z omeškania na základe určenia dátumu splatnosti daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania (aj s ohľadom na účinky vyhlásenia konkurzu a oddlženia), zánik daňového nedoplatku a tiež následky neprihlásenia pohľadávky správcom dane do konkurzu, keďže daňový nedoplatok zanikne len v rozsahu neuspokojených prihlásených pohľadávok. Kasačný súd poukázal na právomoc správcu dane podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku vyrubiť úrok z omeškania rozhodnutím a skonštatoval úlohu krajského súdu vyhodnotiť, či táto povinnosť správcu dane zaniká spolu s účinkami oddlženia fyzickej osoby (aj s poukazom na účel oddlženia podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku). Pre vyslovenie správneho záveru je nutné posudzovať, či aj v prípade vyhlásenia konkurzu a oddlženia fyzickej osoby nemožno úroky z omeškania dodatočne ani vyrubiť (ako je to v prípade reštrukturalizácie) alebo ich len nemožno vymáhať, teda sú voči dlžníkovi nevymáhateľné. Podľa kasačného súdu nie je totiž možné stotožňovať inštitút vyrubenia úrokov z omeškania, ktorým sa ku konkrétnemu dňu určuje výška a následná splatnosť úrokov z omeškania a inštitút vymáhateľnosti daňového nedoplatku (a účinkov vyhlásenia konkurzu a oddlženia na jeho nevymáhateľnosť). Kasačný súd zdôraznil, že z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia vzniku pohľadávky krajský súd vôbec nevyhodnocoval námietku žalobcu uplatnenú už v správnej žalobe, a to že pohľadávka vyrubená prvostupňovým rozhodnutím patrí z dôvodu oddlženia medzi nevymáhateľné pohľadávky, a to je pochybením krajského súdu. Pokiaľ krajský súd zamietol žalobu z dôvodu, že vznik úrokov z omeškania sa viaže na jeho predpísanie prvostupňovým rozhodnutím, teda že toto má konštitutívne účinky, toto právne posúdenie kasačný súd vyhodnotil ako nesprávne a v nadväznosti na to sa kasačný súd nezaoberal ďalšími meritórnymi námietkami žalobcu napriek ich uplatneniu v žalobe. Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré žalobca ako sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti a krajský súd vo svojom rozhodnutí, zdôraznil kasačný súd citované závery rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR, ktorým bola odstránená nejednotnosť rozhodovacej praxe.
5. Na pojednávanie dňa 29.09.2021 sa žalovaný neustanovil, doručenie predvolania mal včas a riadne vykázané, svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 28.09. 2021 a nenavrhol pojednávanie odročiť. Správny súd vec prejednal a meritórne rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Žalobca cestou právneho zástupcu na pojednávaní zotrval na svojich vyjadreniach, poukazujúc na čiastočne rozdielnu prax v rozhodovaní Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, kedy časť rozsudkov správnych súdov Najvyšší súd SR ruší a vracia správnym súdom a časť vracia priamo na správny orgán.
6. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného ako aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu, vychádzajúc pritom z viazanosti žalobnými bodmi vymedzenými vo včas podanej správnej žalobe, s odkazom na úpravu podľa § 183 SSP (zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Podľa § 191 ods. 1 písm.
c), ods. 3, písm. a), ods. 4 SSP rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a o vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu neprávneho právneho posúdenia veci.
7. Podľa § 469 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej ako SSP: Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. a), ods. 4 SSP: Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak po c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
Podľa § 166a ods. 1 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii - ďalej len ZKR : Ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky po a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len "rozhodujúci deň").
Podľa § 166e ods. 4 ZKR: Na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.
Podľa § 167l ods. 1 ZKR: Veriteľ (§ 166a a 166c) má právo prihlásiť sa do konkurzu do času, kým správca neoznámi v Obchodnom vestníku, že ide zostaviť rozvrh. Ustanovenia § 29 ods. 1, 2, 4 až 6, 8 až 10, § 30 a 31 sa použijú primerane. Zabezpečený veriteľ úveru na bývanie je oprávnený sa prihlásiť, iba ak je už pohľadávka z úveru na bývanie v celom rozsahu splatná, alebo ak sa prihlásil zabezpečený veriteľ, ktorého zabezpečovacie právo je skoršie v poradí, o čom správca bez zbytočného odkladu zabezpečeného veriteľa úveru na bývanie písomne upovedomí.
Podľa § 156 ods. 1, písm. a), ods. 2 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného - ďalej daňový poriadok: Úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane po a) daň alebo rozdiel dane. Správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
8. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a)
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku úrok z omeškania vo výške 468,40 Eur, z dlžnej sumy vo výške 6.000,- Eur (rozhodnutie Číslo: 100313567/2019 zo dňa 28.01.2019). Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie. Žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) o podanom odvolaní rozhodol rozhodnutím Číslo 101190208/2019 zo dňa 20.05.2019, ktorým rozhodnutie Daňového úradu Žilina Číslo 100313567/2019 zo dňa 28.01.2019 potvrdil. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 podané žalobcom elektronicky pod č. 6/03460771/2015 zo dňa 02.02.2015, v ktorom žalobca deklaroval daňovú povinnosť vo výške 7.669,84 Eur z titulu dane z motorových vozidiel za rok 2014.
9. Správny súd postupoval dôsledne podľa § 469 SSP a vychádzal pri svojom novom rozhodnutí v tejto veci zo záväzných právnych názorov kasačného súdu v jeho rozsudku sp. zn. 1Sžfk/89/2020 zo dňa 25.03.2021. Ťažiskovo správny súd zohľadnil pri posúdení a vyhodnocovaní predloženej správnej žaloby a skutočností, vyhodnotenie ktorých nebolo náležité podľa záverov kasačného súdu uvedených v bode 31. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu (moment vzniku daňového nedoplatku z titulu úrokov z omeškania na základe určenia dátumu splatnosti daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania aj s ohľadom na účinky vyhlásenia konkurzu a oddlženia, zániku daňového nedoplatku a tiež následky neprihlásenia pohľadávky správcom dane do konkurzu, keďže daňový nedoplatok zanikne len v rozsahu neuspokojených prihlásených pohľadávok), záver kasačného súdu podľa bodu 27. odôvodnenia jeho rozsudku. Konkrétne správny súd vychádzal zo záveru kasačného súdu o vzniku pohľadávky z titulu úrokov z omeškania za nezaplatenie dane z motorových vozidiel riadne a včas momentom objektívnej skutočnosti nesplnenia daňovej povinnosti v lehote splatnosti, ktorý záver z označenej časti rozsudku kasačného súdu jednoznačne vyplýva. Uvedená právna skutočnosť porušenia povinnosti žalobcu ako daňového subjektu zaplatiť daň z motorových vozidiel riadne a včas (v lehote splatnosti a v úplnej výške), v spojení so skutočnosťou kvantifikovateľnosti splatnej dane a trvania omeškania sa žalobcu so splnením tejto povinnosti, umožňuje vyčíslenie pohľadávky z titulu úroku z omeškania nezávisle na skutočnosti, či úrok z omeškania bol alebo nebol vyrubený rozhodnutím správcu dane. Možnosť určenia úroku z omeškania v zmysle jeho vyčíslenia konkrétnou sumou následne zakladá možnosť jeho vymedzenia prostredníctvom pohľadávky v konkrétnej výške, ktorú bolo možné prihlásiť do konkurzu na majetok žalobcu ako dlžníka, vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3OdK 163/2017 zo dňa 22.12.2017, ktorým uznesením bol na majetok žalobcu jednak vyhlásený konkurz a zároveň bolo rozhodnuté o jeho oddlžení, všetko s účinkami od 03.01.2018 a s poukazom na úpravu podľa § 199 ods. 1, ods. 9 ZKR.
10. Možnosť prihlásenia pohľadávky z titulu úroku z omeškania za nezaplatenú splatnú daň z motorových vozidiel za čas od 02.02.2015 do 11.08.2015 tak, ako vyplýva z identifikácie tejto pohľadávky z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, teda za 190 dní omeškania v sume 468,40 Eur, existovala nezávisle na skutočnosti absencie vyrubenia tejto pohľadávky rozhodnutím správcu dane podľa § 156 ods. 1, 2 daňového poriadku predtým, ako nastali účinky oddlženia žalobcu a vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu. I v tejto časti správny súd vychádza zo záväzného právneho názoru kasačného súdu podľa bodu 27. odôvodnenia rozsudku kasačného súdu, v zmysle ktorého rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad vymáhania pohľadávky z titulu úroku z omeškania. Na uvedený záver kasačného súdu nadväzuje i záver správneho súdu o nevymáhateľnosti pohľadávky z titulu úroku z omeškania, o ktorej rozhodol správny orgán prvého stupňa, voči žalobcovi, všetko pri zohľadnení nespornosti skutočnosti absencie jej prihlásenia do konkurzu na majetok žalobcu, a tým i záver o dôvodnosti námietky žalobcu o nevymáhateľnosti predmetnej pohľadávky. K uvedenému záveru správny súd zároveň dodáva, že v prejednávanej veci bola určujúcou skutočnosť porušenia právnej povinnosti, ktorá zakladá vznik práva na úrok z omeškania, teda konkrétne povinnosti žalobcu ako daňového subjektu zaplatiť riadne a včas daň z motorových vozidiel za rok 2014 (daň bola v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 361/2014 Zb. splatná dňa 01.02.2015, pričom ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane a aj z administratívneho spisu, bola táto daň zaplatená vo výške 1.669,84 Eur dňa 02.02.2015 a vo výške 6.000,- Eur dňa 11.08.2015) a zároveň išlo o úrok z omeškania za čas od 02.02.2015 do 11.08.2015, teda za 190 dní, teda za čas pred rozhodným dňom v zmysle jeho definície podľa § 166a ods. 1, písm. a) ZKR. Taktiež správny súd zdôrazňuje nespornú skutočnosť neprihlásenia predmetnej pohľadávky z titulu úroku z omeškania do konkurzu žalobcu prihláškou (na tomto mieste odôvodnenia správny súd podotýka, že predmetná pohľadávka nemala povahu, ktorá by ju z režimu povinnosti prihlásenia do konkurzu prihláškou pre potreby jej uspokojenia v konkurze vyčleňovala). Na základe týchto skutočností
je v nadväznosti na záväzné právne názory kasačného súdu v jeho rozsudku v tejto veci nevyhnutné skonštatovať, že predmetná pohľadávka sa účinkami oddlženia žalobcu stala nevymáhateľnou a na uvedenú skutočnosť mal prihliadať i správny orgán prvého stupňa a žalovaný, všetko v nadväznosti na úpravu podľa § 166e ods. 4 ZKR.
11. Skonštatovaný právny dôsledok nevymáhateľnosti predmetnej pohľadávky z titulu úroku z omeškania má dopad i na zákonnú povinnosť správcu dane podľa § 156 ods. 1, 2 daňového poriadku, teda na jeho povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Samotné vyrubenie úroku z omeškania má len deklaratórnu povahu vo vzťahu ku právnej skutočnosti vzniku tejto pohľadávky, pretože táto pohľadávka vzniká momentom porušenia povinnosti daňového subjektu zaplatiť splatnú daň včas a riadne. Vyrubenie úroku z omeškania rozhodnutím správcu dane má v nadväznosti na uvedené význam len pre potreby postupu pre prípad jeho vymáhania, čo však zároveň v prejednávanej veci vzhľadom na nevymáhateľnosť predmetnej pohľadávky z titulu úroku z omeškania do úvahy neprichádzalo. Z dôvodu nevymáhateľnosti predmetnej pohľadávky z titulu z úroku z omeškania, preto neexistoval spôsobilý predmet rozhodnutia správcu dane, pretože k momentu vydania tohto rozhodnutia bola už predmetná pohľadávka z titulu úroku z omeškania v dôsledku nastúpených účinkov oddlženia žalobcu nevymáhateľná. Správny súd zdôrazňuje, že úpravu podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku bolo potrebné v pomeroch prejednávanej veci vykladať v kontexte primárne aplikovanej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá upravuje inštitút oddlženia vrátane jeho účinkov, a to i vo vzťahu k povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania rozhodnutím, komplexne a zároveň spôsobom, ktorý napĺňa samotný účel inštitútu oddlženia. V danom prípade sa nejedná o posudzovanie účelnosti samotného rozhodnutia správcu dane (posudzovanie účelnosti preskúmavaného rozhodnutia je pri prieskume zákonnosti správnym súdom vylúčené podľa § 27 ods. 3 SSP s výnimkami stanovenými týmto zákonným ustanovením, ktoré prejednávaný prípad nepokrývajú), ale ide o zohľadnenie účelu inštitútu oddlženia pri ustálení vzťahu úpravy podľa daňového poriadku a ZKR z hľadiska priority aplikácie úpravy ZKR pri právnom posúdení predmetnej veci. K účelu inštitútu oddlženia správny súd podotýka, že proces oddlženia má za splnenia striktne zákonom stanovených podmienok podľa ZKR viesť k tomu, že dlžníkovi sú odpustené jeho dlhy a zrušené jeho zmluvné povinnosti voči veriteľom, a to i proti ich vôli a predlženému dlžníkovi je umožnené „začať znovu od začiatku“. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd skonštatujúc dôvodnosť námietky žalobcu o nevymáhateľnosti predmetnej pohľadávky z titulu úroku z omeškania voči žalobcovi podľa § 166e ods. 4 ZKR, rozhodol o zrušení rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, v oboch prípadoch z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. V nadväznosti na návrh žalobcu a pri skonštatovaní uvedeného dôvodu zrušenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) u oboch rozhodnutí správnych orgánov, správny súd podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP rozhodol o zrušení oboch týchto rozhodnutí a zároveň podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému.
12. Pri svojom rozhodnutí správny súd zohľadnil záväzný právny názor kasačného súdu podľa jeho rozsudku vo veci sp. zn. 1Sžfk/89/2020 zo dňa 25.03.2021 ako aj závery podľa rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Vs/3/2020, ktorým došlo k unifikácii rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ohľadne posúdenia účinkov reštrukturalizácie na úroky z omeškania podľa daňového poriadku z daňových nedoplatkov za obdobie pred vyhlásením reštrukturalizácie, závery ktorého rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad a z ktorého následne vychádza i ďalšia rozhodovacia činnosť NS SR (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžfk 46/2021 zo dňa 30.06.2021). Úlohou žalovaného bude vychádzať v ďalšom konaní zo záväzných právnych názorov správneho súdu podľa odôvodnenia tohto rozsudku (§ 191 ods. 6, veta prvá SSP).
13. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
14. Žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným žalobca, ktorému súd voči žalovanému priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.
15. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.