Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-148-2019.pdf
PDF · 123.69 KB
No categories available
3Cob/148/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, Tvarožkova 4, 814 99 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 438 410, práv. zast. Mgr. Dušan Oravec, advokát, Laurinská 2, 811 01 Bratislava, o vydanie plnenia z neplatného právneho úkonu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/292/2004-574 zo dňa 11.4.2017, jednohlasne, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/292/2004-574 zo dňa 11.4.2017 vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 EUR do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného odmietol p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd mení výrok o nároku na náhradu trov konania o žalobe tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 51%.
III. Odvolací súd mení výrok o nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v celom rozsahu.
IV. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 16.8.2004 sa žalobca domáhal zaplatenia 45.456.964,- Sk z titulu vydania plnenia z neplatných právnych úkonov Zmlúv o poskytnutí právnej pomoci oboch zo dňa 19.6.2001. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uvedené zmluvy o právnej pomoci sú neplatné podľa ust. § 39 OZ.
2. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č.k. 25Cb/292/2004-192 zo dňa 6.12.2006 rozhodol tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi sumu 34.402.364,-Sk z titulu vydania plnenia z neplatného právneho úkonu - článku 2 písm. b) Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 19.6.2001, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 308.400,-Sk titulom náhrady trov konania. Na odvolanie žalobcu a žalovaného odvolací súd rozsudkom č.k. 4Cob/44/2007-235 zo dňa 6.6.2007 napadnutý rozsudok v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 34.402.364,-Sk zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v sume 2.111.403,50Sk. Na dovolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Obdo/37/2007 zo dňa 29.12.2008 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.6.2007 č.k. 4Cob/44/2007-235 v časti, ktorou bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I zmenený,
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/99/2009-305 zo dňa 12.11.2009 napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6.12.2006 č.k. 25Cb/292/2004-192 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR na dovolanie žalobcu proti uzneseniu krajského súdu, uznesením zo dňa 26.10.2011 rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmietol.
3. Napadnutým rozsudkom č.k. 25Cb/292/2004-574 zo dňa 11.4.2017 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 EUR, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol, tretím výrokom súd konštatoval 51%-ný úspech žalobcu v časti pôvodnej žaloby a štvrtým výrokom súd konštatoval plný úspech žalobcu v časti vzájomnej žaloby žalovaného. V odôvodnení uviedol, že na základe rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu konštatoval, že predmetom konania je len časť nároku žalobcu priznaného pôvodným rozsudkom súdu prvej inštancie vo výške 1.141.949,28 EUR/34.402.364 Sk (zamietajúca časť pôvodného rozsudku je právoplatná) a vzájomný návrh žalovaného vo výške 1.494.524,40 EUR/45.024.042 Sk. V novom konaní pred súdom prvej inštancie sporové strany nežiadali vykonať žiadne dokazovanie, dôkaznú situáciu mali za dostatočne zistenú a sústredili sa konsolidáciu právnej argumentácie na preukázanie dôvodnosti svojho nároku.
4. Súd prvej inštancie sa pri opätovnom posudzovaní dôvodnosti žalovaného nároku vo výške 1.141.949,28 EUR/34.402.364,- Sk v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v pôvodnom rozsudku a konštatoval, že v zmysle čl. 2 zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, bola odmena advokáta dohodnutá ako tarifná v zmysle ust. § 13 vyhlášky za každý úkon právnej pomoci a okrem uvedenej odmeny sa klient zaviazal naviac uhradiť advokátovi aj osobitnú podielovú odmenu vo výške 5% z celkovej sumy, ktorú klient dostane ako úhradu za započítanie voči pohľadávkam aj v prípade, ak dôjde k započítaniu po ukončení zmluvy. Podľa ust. § 10 podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil. Bolo nesporné, že odmena je kombináciou odmien podľa ust. § 5 ods. 2 vyhlášky s tým, že došlo dohodou ku kombinácii tarifnej odmeny podľa § 13 a podielovej odmeny podľa § 10. Súd na základe konštatácie taxatívneho charakteru vymenovania druhov odmien vo vyhláške konštatoval, že vyhláška v rozhodnom čase pripúšťala len tam uvedené druhy odmeny alebo ich kombináciu. Z uvedeného vyplývalo, že neumožňovala zmluvným stranám dohodu o inom spôsobe odmeny, ako sú vo vyhláške uvedené. Z toho dôvodu dohoda o „osobitnej podielovej odmeny“, ktorá je v podstate podielovou odmenou podľa ust. § 10, avšak okrem tam uvedeného predpokladu, že vec musí byť predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom tak, že vznik nároku rozšíria o započítanie, postúpenie alebo vyplatenie bez splnenia podmienky, že vec musí byť predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom je dohodou, ktorá je v rozpore s ustanoveniami vyhlášky, a teda je v zmysle ust. § 39 OZ absolútne neplatným úkonom. Súd teda ustálil, že ustanovenie čl. 2 zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, je neplatné len v časti dohody o „osobitnej podielovej odmene“ dohodnutej v ust. čl. 2 ods. 1b). Ako platnú vyhodnotil dohodu o tarifnej odmene podľa písm. a) uvedenej zmluvy.
5. Súd ďalej argumentáciu žalovaného o porušení jeho ústavných práv a zásady všeobecnej spravodlivosti striktným výkladom ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb. vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko bolo nesporné, že práve z dôvodu špecifickosti právnej pomoci poskytovanej členmi advokátskej komory je spôsob odmeny upravený samostatným právnym predpisom a obmedzenia, ktoré obsahuje, nie sú porušením ústavného práva na slobodné podnikanie. Z toho dôvodu súd nebral do úvahy ani argumentáciu žalovaného, že súd by platnosť dohody o „osobitnej podielovej odmene“ mal posudzovať nie podľa ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb., ale podľa pravidiel § 266 ods. 1 ObZ. Podľa súdu bolo nesporné, že uvedené výkladové pravidlá upravujú posudzovanie právnych úkonov, ktoré nie sú upravené iným spôsobom a vyhláška 240/1990 Zb. je vo vzťahu k obchodnému zákonníku lex specialis. Stranami sporu dohodnutá „osobitná podielová odmena“ bola teda dohodou o odmene, ktorá je v priamom rozpore so spôsobmi odmeny upravenými vyhláškou, a teda absolútne neplatným právnym úkonom. Z toho dôvodu súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s odlišnými tvrdeniami sporových strán o tom, že žalobca považoval „osobitnú podielovú odmenu“ za podielovú odmenu, zatiaľ čo žalovaný za paušálnu alternatívne ako podielovú. Bolo nesporné, že sa jednalo o odmenu predstavujúcu podiel na hodnote veci vo výške 5%, avšak bez naplnenia podmienky prejednania veci pred súdom alebo iným orgánom. Súd mal za nesporné, že pohľadávka zo zmluvy zo dňa 19.6.2001 nebola nikdy prejednávaná súdom ani iným orgánom. Súčasne súd ako nedôvodné posúdil tvrdenie
žalovaného, že v prípade rozporu ustanovení zmluvy s vyhláškou v časti odmeny, má súd zmluvu posudzovať nie ako zmluvu o právnej pomoci, ale ako mandátnu zmluvu a vyplatenie odmeny na základe neplatného ustanovenia dohody o poskytnutí právnej pomoci ako uznanie dlhu. Súd zmluvu o poskytnutí právnej pomoci vyhodnotil ako platnú okrem ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene“, kde konštatoval absolútnu neplatnosť. Tvrdenie žalovaného o tom, že podľa obsahu zmluva nebola zmluvou o poskytnutí právnej pomoci, ale mandátnou zmluvou, súd vyhodnotil ako účelové v snahe obísť namietanú a konštatovanú neplatnosť časti zmluvy o „osobitnej podielovej odmene“. O vedomosti sporových strán o rozpore časti dohodnutej odmeny s ustanoveniami vyhlášky podľa súdu svedčí aj skutočnosť, že pre jej označenie „vymysleli“ nový názov osobitná.
6. Ako dôvodný vyhodnotil súd nárok žalobcu vo výške 1.141.949,28 EUR, nakoľko predstavoval podľa fa č. 013-49 práve nárok podľa ust. čl. 2 ods. 1 písm. b) zmluvy a konštatáciou absolútnej neplatnosti zmluvy v tejto časti predstavoval v zmysle ust. § 457 OZ plnenie z neplatného právneho úkonu, a teda bezdôvodné obohatenie žalovaného, a preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Po právoplatnosti časti pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou zamietol nárok žalobcu vo výške 11.054.600,- Sk predstavujúci vyplatenú tarifnú odmenu v zmysle ust. § 13, súd konštatoval, že táto časť nároku už nie je predmetom konania.
7. Vo veci dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaného vo výške 2.413.876,52 EUR predstavujúcej podľa žalovaného obvyklú výšku odmeny žalovaného, ktorú mu v rozhodnom čase na základe uzatvorených zmlúv vyplácali banky vo výške 13% hodnoty vymožených pohľadávok žalovaný svoj nárok odôvodnil tým, že určením neplatnosti dohody o odmene advokáta stráca zmluva pre žalovaného zmysel, a teda je aj žalobca povinný vydať žalovanému všetko, čo na základe uvedenej zmluvy dostal. Keďže však žalobca na základe zmluvy dostal úkony právnej pomoci a tie nie je možné vrátiť, je žalobca povinný žalovanému vrátiť peňažnú hodnotu úkonov právnej pomoci, ktorú určil na základe obchodných zvyklostí. Súd konštatoval, že pri určení neplatnosti právneho úkonu postupoval v zmysle ust. § 41 OZ a konštatoval, že dôvod neplatnosti (dohoda o odmene advokáta v rozpore s vyhláškou 240/1990 Zb.) sa vzťahuje len na časť dohody strán sporu o „osobitnej podielovej odmene“. Ako platnú súd vyhodnotil časť dohody strán sporu o tarifnej odmene, a teda určenie neplatnosti zmluvy v uvedenej časti nespôsobilo neplatnosť celej zmluvy pre stratu jej významu pre žalovaného. Súčasne súd skutočnosť, že žalovaný uplatnil tvrdený ušlý zisk ako bezdôvodné obohatenie, vyhodnotil ako nedôvodnú v celom rozsahu. Aj v prípade, ak by súd vyhodnotil vznesený nárok žalovaného ako nárok na náhradu škody, musel by konštatovať, že žalovaný v konaní nepreukázal žiadne priame náklady, ktoré mu v súvislosti s neplatným ustanovením zmluvy o „osobitnej podielovej odmene“ vznikli. Z toho dôvodu súd vzájomnú žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že bolo nesporné, že za každý konkrétny úkon právnej pomoci na základe zmluvy si žalovaný vyfakturoval odmenu vo výške tarifného úkonu, a teda dohoda o „osobitnej podielovej odmene“ predstavovala nadstavbovú dohodu nad nároky v súvislosti s dohodnutou tarifnou odmenou, a teda súd ustálil, že vyslovením absolútnej neplatnosti dohody o „osobitnej podielovej odmene“ vzniklo bezdôvodné obohatenie len na strane žalovaného, a teda povinnosť vydať prijaté plnenie na základe neplatného ustanovenia zmluvy v zmysle ust. § 457 OZ. Podľa názoru súdu bol práve žalovaný pri dodržaní predpokladateľnej miery odbornosti ako advokát osobou, ktorá si musela byť vedomá rozporu časti zmluvy obsahujúcej dohodu o „osobitnej podielovej odmene“ s ustanoveniami vyhlášky. Na základe uvedeného súd konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti žaloby v časti nároku na vydanie sumy 1.141.949,28 EUR v zmysle ust. § 457 OZ, žalovaný nepreukázal dôvodnosť vzájomnej žaloby v žiadnej časti. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalobca bol vo veci pôvodnej žaloby úspešný v rozsahu 75,7% a v časti vzájomnej žaloby žalovaného v rozsahu 100%, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51% žaloby a 100% vzájomnej žaloby žalovaného.
9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a vzájomnej žalobe žalovaného v celom rozsahu vyhovie, príp. aby rozsudok zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) C.s.p. a namietal, že označenie žalovaného nespĺňa náležitosti žaloby, keďže je identifikovaný ako fyzická osoba podnikateľ s uvedeným miesta podnikania a IČO. Taktiež poukázal na to, že sa žalobca nedostavil na pojednávanie konané dňa 29.11.2016, svoju
neúčasť neospravedlnil a žalovaný predpokladal riadne doručenie predvolania žalobcovi, mal žalovaný za to, že sú naplnené dôvody na postup podľa § 274 C.s.p. Uviedol, že súd sa nezaoberal právnych posúdením nasledovných otázok, hoci sa ich posúdením zaoberať mal, a to, že na základe záväzného pokynu Najvyššieho súdu SR, neposúdil sporné dojednanie, tzv. osobitnej podielovej odmeny vo vzťahu ku všetkým jednotlivým druhom odmien podľa vyhl. 240/1990; na základe záväzného pokynu Najvyššieho súdu SR, neposúdil sporné dojednanie, tzv. osobitnej podielovej odmeny vo vzťahu k ust. § 266 Obchodného zákonníka; posúdenie námietky žalovaného (relatívna neplatnosť); posúdenie námietky žalovaného k nedostatku naliehavého právneho záujmu; pri vzájomnej žalobe nerešpektoval zákon, prijal rozhodnutie v jeho rozpore a nesprávne a arbitrárne vyhodnotil povahu zmluvy pre prípad neplatnosti a nevyhodnotil ďalšie argumenty, na ktoré poukázal žalovaný. Žalobca v tomto konaní nepreukázal v čom žalovaný porušil dobré mravy, prípadne zásady poctivého obchodného styku, preto súd v súlade s už predchádzajúcimi rozhodnutiami konštatoval, že Zmluvy o právnej pomoci z 19.6.2001, okrem čl. 2 písm. b) o osobitnej podielovej odmene, nie sú neplatné. Súd prvej inštancie však na rozdiel od pôvodného rozhodnutia, kde bola konštatovaná neurčitosť dojednania „osobitnej podielovej odmeny", v rozsudku OS BA konštatoval absolútnu neplatnosť dojednania čl. 2 písm. b) Zmluvy o právnej pomoci z 19.6.2001 o „osobitnej podielovej odmene" podľa § 39 OZ. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, žeby posudzoval sporné dojednanie tzv. osobitnej podielovej odmeny vo vzťahu ku všetkým jednotlivým druhom odmien podľa Vyhl. 240/1990, čím porušil záväzný právny záver Najvyššieho súdu SR v tomto konaní. Súd prvej inštancie pri svojom posúdení nebral do úvahy § 24 ods. 1 a 3 Zákona o advokácii, čiže nebral do úvahy význam a účel zákonnej normy, teda Zákona o advokácii, na základe ktorého platí, že advokát poskytuje právne služby za odmenu a odmena je na dohode medzi advokátom a klientom, a to aj vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavných práv s poukazom na zásadu zmluvnej autonómie a princíp právneho štátu. Ďalej konštatoval, že advokát si pri vymáhaní pohľadávky nemôže dohodnúť odmenu - podielom na hodnote veci v prípade, ak k vymoženiu dôjde po prevzatí právneho zastúpenia a pred iniciovaním konania na súde, t.j. mimosúdne, čo nepochybne vyplývalo z čl. 2 písm. b) zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 19.6.2001, čo nepochybne z obsahu dojednania vyplývalo. Súd vôbec neposúdil možnú kombináciu odmien obsiahnutú v samotnom článku 2 písm. b) zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 19.6.2001, teda nevysporiadal sa s tvrdením, že išlo o paušálnu a alternatívne podielovú. Z vyhlášky nevyplýva zákaz, aby si zmluvné strany mohli určiť výšku odmeny v závislosti od úspechu veci, nie je ho možné vyvodiť z úmyslu zákonodarcu a ani podporiť žiadnymi rozumnými argumentmi.
10. K absolútnej neplatnosti pre obchodno-záväzkové vzťahy žalovaný uviedol, že má za to, že žalobca sa nemôže dovolávať relatívnej neplatnosti, nakoľko ju sám spôsobil, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že v tendri po vyhodnotení ponúk predložil návrhy zmlúv žalobca a je faktom, že použil znenie osobitná podielová odmena ako prvý v rámci tendrovej dokumentácie a sám pripravoval zmluvy a tieto boli schválené predstavenstvom a dozornou radou žalobcu. Z výpovede svedkov na strane žalobcu vyplýva, že sa jednak u žalobcu štandardne uzatvárali dve zmluvy, tak to bolo v prípade aj iných AK a jednak to, že text zmlúv pripravoval žalobca (výpoveď JUDr. H. C.) a výpovede Ing. C. U., že táto konštrukcia kombinovanej odmeny bola štandardná aj v iných prípadoch. Žalovaný má za to, že vznesená námietka premlčania dovolania sa relatívnej neplatnosti dojednania „o osobitnej podielovej odmene", teda čl. 2 písm. b) Zmluvy na strane žalobcu, bola dôvodná. V prvom rade, vzhľadom na to, že zmluva o poskytnutí právnej pomoci bola uzatvorená dňa 19.6.2001 a je zrejmé, že žalobca sa relatívnej neplatnosti dovolal neskoro, prvýkrát údajne 30.6.2005, čo je tvrdenie žalobcu, od ktorého sa nemožno odchýliť.
11. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu, čo zakladá ďalšie vady v konaní. Podľa názoru žalovaného je v tejto veci nepochybné, že z konania žalobcu, tým, že uhradil prostriedky advokátovi, sa potvrdilo pravidlo uvedené v § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka v neprospech žalobcu, čiže následne správanie strán zmluvy a najmä žalobcu, nakoľko odmenu uhradil, jednoznačne potvrdilo, čo si zmluvné strany dohodli a je neakceptovateľné, aby až po niekoľkých rokoch bolo spochybňované ustanovenie Zmluvy o právnej pomoci v rozpore s tým, aká bola zmluvne dohodnutá prax medzi stranami. Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná žalobcom a advokát ku nej len „pristúpil" jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného článku ust. čl. 2 písm. b) Zmluvy o právnej pomoci č. 2), predstavuje ďalší zásadný argument proti interpretácii zmluvy podanej žalobcom, pretože je tomto smere potrebné odkázať na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil.
Žalovaný považuje za zmätočné konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 80 rozsudku o účelovosti argumentácie žalovaného, pretože je nepochybné, že mal k výkladu dojednania „osobitnej podielovej odmeny" pristúpiť najskôr podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka a následne mal rešpektovať pravidlo, že je potrebné uprednostniť výklad nezakladajúci neplatnosť pred výkladom neplatnosti. Samotné vyhovenie žalobe a zamietnutie vzájomnej žaloby v tejto situácii možno pri argumentácie súdu prvej inštancie vnímať ako interpretáciu v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, keďže zmluvná autonómia strán bola popretá a prejav vôle zmluvných strán, ktorý mal v tomto prípade jasné dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto prejavom zamýšľali vo svojej právnej sfére vyvolať (pozn. žalobca v celom rozsahu plnil na základe sporného ustanovenia zmluvy), bol odopretý.
12. K vzájomnej žalobe uviedol, že súd prvej inštancie prijatím záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniklo len strane žalovaného, prijal právny záver v rozpore s ust. § 457 a § 458 ods. 1 OZ. Je nepochybné, že uvedené zákonné ustanovenie § 457 OZ neumožňuje v prípade neplatnosti, aby povinnosť vznikla len jednej strany, pretože ide o povinnosť vzájomnú. V odvolaní žalovaný poukázal na to, že sa výslovne odvolával v zmysle ustanovenia § 41 a ods. 1 OZ sporného dojednania, pokiaľ by bola časť Zmluva o právnej pomoci uzavretá neplatne v zmysle Vyhl. 240/1990 a príslušných ustanovení Zákona o advokácii. Žalobca plnil v zmysle § 41a OZ z titulu dohody - mandátnej zmluvy
- uzavretej medzi oboma stranami odmenu v prospech žalovaného vo výške 34.402.364,- Sk, pričom tento záväzok na plnenie zo strany žalobcu bol žalobcom uznaný, v dôsledku čoho trval v čase zaplatenia uvedenej odmeny a bol platným záväzkom žalobcu v zmysle ustanovenia § 571 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že s týmito argumentmi žalovaného sa súd náležité nevysporiadal, v dôsledku čoho zaťažil konanie ďalšími vadami. Za zásadnú vadu nesprávneho právneho posúdenia možno vnímať aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, resp. dohodu strán obsiahnutú v zmluve o poskytovaní právnej pomoci nemožno považovať za mandátnu zmluvu, pretože podľa názoru žalovaného, pri dohode o vymáhaní pohľadávky medzi dvoma podnikateľmi ide nepochybne o mandátnu zmluvu. Nemožno opomenúť skutočnosť, že konajúce súdy ustálili, že žalovaný pre žalobcu služby poskytol, preto by bolo v príkrom rozpore so zákonom a princípom spravodlivosti, aby žalobca nedostal za svoje služby zaplatené, preto protinávrh žalovaného nemožno vnímať ako účelový, neexistujúci, resp. nedôvodný.
13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že námietka žalovaného, že sa súd prvej inštancie nezaoberal námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu nie je dôvodná, nakoľko v konaní nešlo o určovaciu žalobu, ale o žalobu o plnenie. Pre posúdenie platnosti dotknutého ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene“, čo súd v konaní posudzoval ako prejudiciálnu otázku, nebolo potrebné zaoberať sa existenciou naliehavého právneho záujmu, nakoľko žaloba a aj vzájomná žaloba mali jednoznačne charakter žalôb o plnenie, pričom existencia naliehavého právneho záujmu ako zákonná podmienka vecného prejednania žaloby sa vyžaduje len pri tzv. určovacích žalobách a nie pri posudzovaní prejudiciálnych otázok. Žalobca má za to, že žalovaný bol v podanej žalobe ako aj v priebehu konania označený jednoznačnými identifikačnými údajmi v súlade s právnou úpravou platnou v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. K rozsudku pre zmeškanie žalobca uviedol, že na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 29.11.2016 nebol vôbec predvolaný. Skutočnosť, že žalovaný s rozhodnutím súdu nesúhlasí, pričom v podanom odvolaní opakovane poukazuje na svoju argumentáciu uplatnenú v priebehu konania s ktorou sa súd prvého stupňa nestotožnil, dôvodnosť podaného odvolania nezakladá. Žalobca k namietaným skutočnostiam poukázal na svoje doterajšie prednesy a podania a má za to, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a vec správne právne posúdil. Žalobca nesúhlasí, s tvrdeniami o existencii jeho údajného nároku na odmenu z „akejsi mandátnej zmluvy“ voči spoločnosti Slovenská konsolidačná, a.s., nakoľko žalobca nikdy neprejavil vôľu uzavrieť so žalovaným akúkoľvek inú ústnu zmluvu, okrem tých, ktoré so žalovaným uzavrel písomne. Opätovne poukazuje na skutočnosť, že žalovaný pristúpil k vykonštruovaniu svojej špekulatívnej obrany založenej na tvrdení o existencii údajnej pohľadávky až po rozhodnutí dovolacieho súdu sp.zn. 6Obdo 37/2007 zo dňa 29.12.2008, v ktorom do volací súd vyslovil zjavne pre žalovaného nepriaznivé právne závery, ktorými boli súdy nižších stupňov v ďalšom priebehu konania 25Cb/292/2004 viazané.
14. Žalovaný na vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že právnym záverom, ktorým mal byť odvolací súd viazaný je to, že treba aplikovať Obchodný zákonník na posúdenie premlčania, ako aj to, že dotknuté ust. v Zmluve o právnej pomoci a tvrdenia strán sporu ohľadom výkladu pojmu „osobitná podielová odmena" a jeho obsah majú byť posudzované podľa ust. § 266
ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný má taktiež zato, že keďže v danom prípade ide o prípad relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nakoľko je prípadná neplatnosť len na ochranu žalobcu, okrem toho, že žalobca sa nemôže dovolávať relatívnej neplatnosti, nakoľko ju sám spôsobil a nakoľko sa žalobca kvalifikovane, určite a jasne nedovolával relatívnej neplatnosti, a pretože právo na určenie relatívnej neplatnosti podlieha premlčaniu, má žalovaný za to, že námietka premlčania voči uplatneniu relatívnej neplatnosti čl. 2 písm. b) zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 19.6.2001 bola dôvodná. Vysvetlenie žalobcu, že predmetom konania je žaloba na plnenie v tejto súvislosti neobstojí, pretože je nepochybné, že súd prvej inštancie neobral do úvahy znenie samotného dotknutého ustanovenia v celom rozsahu. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, že pokiaľ je časť zmluvy o právnej pomoci neplatná, musí sa súd zaoberať otázkou platnosti záväzku žalobcu v zmysle zásady zmluvnej voľnosti a preskúmal jeho platnosť v zmysle ostatných právnych predpisov platných v čase uzavretia Zmluvy o právnej pomoci v Slovenskej republike.
15. Dňa 20.9.2021 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného a opätovne poukázal na včasnosť podaného odvolania a navrhol jeho preskúmanie. K tvrdeniu žalovaného o nedostatku pasívnej legitimácie. Žalobca považuje rozsudok za vecne správny, súd správne dospel k záveru, že dojednanie o „osobitnej podielovej odmene“ neboli medzi stranami platne dojednané, resp. je absolútne neplatné pre rozpor s právnou úpravou. Žalobca nesúhlasí s tvrdeniami o relatívnej neplatnosti predmetného dojednania. Ak by sa skutočne jednalo o úkone relatívne neplatný, žalobca sa tejto neplatnosti dovolal najneskôr v podanej žalobe a s prihliadnutím na § 397 Obch. zák. je zrejmé, že námietka premlčania nemôže byť dôvodná, keďže do podania žaloby premlčacia doba ešte neuplynula. Ako už žalobca uviedol, ku všetkým zmluvám uzavretým so žalovaným (celkovo v 10 prípadoch) bol z dôvodu dovolania sa spornosti predmetného ustanovenia medzi stranami dňa 18.2.2001 uzavretý „Dodatok A“, ktorým zmluvné strany vypustili z pôvodne uzavretých zmlúv sporné ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene“. Neobstoja preto ani tvrdenia o zaužívanej obchodnej praxi medzi stranami, ani tvrdenie, že sa žalobca neplatnosti predmetného ustanovenia dovolal prvý krát až dňa 30.6.2005. Na záver žalobca poukázal na to, že podaním zo dňa 24.4.2017 podal návrh na doplnenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.4.2017 o výroku o nárokoch na náhradu trov konania, o ktorom súd prvej inštancie nerozhodol.
16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaná podľa § 385 C.s.p. a po prejedaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správne, až na výrok o nároku na náhradu trov konania, ktorý bolo potrebné zmeniť.
17. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 EUR a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými, a v celom rozsahu na ne poukazuje.
21. Na základe Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 19.6.2001 (čl. 1,) je nesporné, že žalovaný sa zaviazal poskytovať právne poradenstvo a pomoc vo veci vymáhania záväzkov spoločnost ČS Factoring, a.s. Praha voči spoločnosti Slovenská konsolidačná a.s.. Vzhľadom na charakter predmetu zmluvy je nesporné, že vzťah medzi stranami je obchodno-právny. Takéto posúdenie záväzkového vzťahu bolo ustálené v predchádzajúcich rozhodnutiach vo veci. Skutočnosť, že osobitná podielová
odmena bola žalovanému zaplatená dňa 24.1.2002 nebola medzi stranami sporná. Vzhľadom na obchodno-právny vzťah medzi stranami je pre vydanie bezdôvodného obohatenia stanovená 4 ročná premlčacia lehota (§ 397 Obch. zák.). Žaloba bola podaná dňa 19.8.2004 a preto v súlade s § 397 Obch. zákonníka nárok nebol premlčaný.
22. Podľa § 5 ods. 1, vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. sa zmluvná odmena sa určuje a)podľa počtu hodín účelne využitých na vybavenie veci a hodinovej sadzby (hodinová odmena), b)paušálnou sumou (paušálna odmena), c)podielom na hodnote veci (podielová odmena).
Podľa § 5 ods. 2, vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. spôsoby určenia odmeny podľa odseku 1, môžu byť kombinované.
Podľa § 10 ods. 1, vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil.
Podľa § 11 ods. 1, vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnej pomoci za túto odmenu, mal plný úspech vo veci.
23. Podľa názoru odvolacieho súdu sa podielová zmluvná odmena v súlade s § 10 ods. 1, cit. vyhlášky dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci týka právnej pomoci advokáta v konaní pred súdom alebo iným orgánom. Z logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia vyhlášky jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že za splnenia ostatných podmienok (výsledok konania je veľmi neistý, advokát o tom klienta poučil) je podielová odmena viazaná na poskytovanie právnych služieb a zastupovanie klienta v konaní pred súdom alebo iným orgánom. Pod iným orgánom rozumie odvolací súd konanie správne ako konanie pred orgánmi štátnej správy (ústrednej alebo miestnej) a orgánmi miestnej samosprávy. V prípade, ak by autor vyhlášky mal v úmysle upraviť možnosť dohodnúť podielovú odmenu v inom rozsahu tak by tomu muselo zodpovedať aj znenie § 10 ods. 1, cit. vyhl.. V § 10 ods. 1, cit. vyhl. je možnosť dohodnúť podielovú odmenu presne špecifikovaná na konanie pred súdom alebo iným orgánom. Vzhľadom na ust. § 5 ods. 2, cit. vyhl. je možná kombinácia rôznych foriem zmluvných odmien (hodinová, paušálna a podielová) a to z dôvodu, aby mohla byť odmena poskytnutá advokátovi za rôznorodý rozsah poskytnutých právnych služieb. Je nesporné, že odmena bola dohodnutá v rozsahu 5% z hodnoty veci 559.388.034,28 Sk, pričom uvedená pohľadávka nebola predmetom súdneho konania ani konania pred iným orgánom. Hodnota veci, z ktorej sa mala vypočítať odmena advokáta (559.388.034,28 Sk) bola ustálená v predchádzajúcich rozhodnutiach v tejto veci a jednoznačne vyplýva aj z čl. 2, bod 2, Zmluvy.
24. Strany si v čl. 2, ods. 1, pís. b, Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 19.6.2001 (ďalej len Zmluva) dohodli podielovú odmenu advokáta tak, že: „okrem uvedenej odmeny (pozn. čl. 2, ods. 1, pís. a, Zmluvy) sa klient zaväzuje naviac uhradiť advokátovi aj osobitnú podielovú odmenu vo výške 5% z celkovej sumy, ktorú klient po podpise tejto zmluvy od dlžníka dostane zaplatenú, alebo ktorú klient dostane ako úhradu za odplatné postúpenie predmetných pohľadávok alebo ako započítanie voči týmto pohľadávkam a to aj v prípade ak dôjde vyplateniu sumy, postúpeniu pohľadávky alebo k započítaniu aj po ukončení platnosti tejto zmluvy.“
25. Podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď strany nazvali takto dohodnutú odmenu ako „osobitnú podielovú odmenu“ je nepochybné, že takúto odmenu nie je možné považovať za odmenu hodinovú ani paušálnu ale jednoznačne za odmenu podielovú. Iný druh odmeny advokáta cit. vyhl. nedovoľovala. Rozsah „osobitnej podielovej odmeny “ je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s ust. § 10 ods. 1, vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. Takto dohodnutá „osobitná podielová odmena“ neprimerane a v značnom rozsahu prekračuje dovolený zákonný rámec podielovej odmeny podľa ust. § 10 ods. 1, cit. vyhl.. V takto dohodnutej podielovej odmene nie je v rozpore s vyhl. uvedené že odmena sa vzťahuje na konanie pred súdom alebo iným orgánom pričom absentuje poučenie advokáta o tom, že klienta poučil o neistom výsledku konania. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie k názoru, že „ osobitná podielová odmena“ dohodnutá v čl. 2, ods. 1, pís. b, Zmluvy je v rozpore s vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb., a preto je v súlade s § 39 a § 41 Obč. zák. absolútne neplatná. Vzhľadom
na absolútnu neplatnosť uvedeného ustanovenia Zmluvy, považuje odvolací súd argumentáciu strán o tom, ako si túto odmenu vykladali, kto ju použil prvý a čo bol jej účelom, za nepodstatnú. Skutočnosť, že odmena v sume 1.141.949,28 EUR bola žalovanému zaplatená nebola medzi stranami sporná.
26. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie v zhode s odvolacím súdom dospeli k názoru, že dohoda o „osobitnej podielovej odmene“ je absolútne neplatná došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v súlade s § 451 ods. 2, Obč. zák. a toto obohatenie § 451 ods. 1, Obč. zák. sa musí vydať.
27. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaného v časti vzneseného protinávrhu (vzájomnej žalobe) na zaplatenie 1.141.949,28 EUR a v ďalšom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje.
28. Odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podľa názoru súdu boli v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s odôvodnením odvolacieho súdu poskytnuté odpovede na zásadné otázky pre posúdenie uplatnených nárokov.
29. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zaväzujúcej časti a v časti, v ktorej vzájomnú žalobu zamietol, podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil.
30. V súlade s § 388 C.s.p. odvolací súd zmenil výrok napadnutého rozsudku v časti žalobcovi priznaného nároku na náhradu trov konania tak, aby bol v súlade s ust. § 255 ods. 1,2, C.s.p.. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením v súlade s § 262 ods. 2, C.s.p..
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.
32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).