Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cpr-60-2020.pdf
PDF · 209.77 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-41Cpr/60/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudcom JUDr. Beátou Oreničovou v spore žalobcu: U.. Z. A., E.. X.XX.XXXX, I. O.. G. XXX/XX, XXX XX S. E. K., zastúpený JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, so sídlom Letná 47, 040 01 Košice - Sever, proti žalovanej: Spišská katolícka charita, so sídlom Slovenská 1765/30, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 35 514 221, zastúpená Advokátska kancelária Steiner & Associates s.r.o., so sídlom Plávková 2, 040 01 Košice, v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
I. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, danú žalobcovi žalovanou listom zo dňa 30.7.2020, doručenou žalobcovi 3.8.2020 a žalobu o náhradu mzdy z titulu tohto neplatného skončenia pracovného pomeru, z a m i e t a.
II. Žalobu o náhradu mzdy vo výške 1.430 eur mesačne od 21.4.2020 do 30.11.2020 s 5 % ročným úrokom z omeškania za každý mesiac samostatne, v y l u č u j e na samostatné konanie.
III. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.11.2020 domáhal určenia, že výpoveď daná žalovanou žalobcovi v zmysle ust. § 63 ods. l písm. e) ZP listom zo dňa 30.7.2020, doručenej žalobcovi 3.8.2020 z dôvodu závažného porušovania pracovnej disciplíny tým, že nechodí do práce od 20.5.2020, je neplatná. Zároveň žiadal priznať náhradu mzdy vo výške 1.430 eur mesačne od 21.4.2020 do budúcna s 5 % ročným úrokom za každý mesiac samostatne, a to tak, že lehota za každý kalendárny mesiac začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po uplynutí toho ktorého kalendárneho mesiaca. Taktiež žiadal priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Po skutkovej stránke podanie žaloby v podstatnom zdôvodnil tým, že so žalovanou má uzatvorený pracovný pomer zo dňa 16.6.2008 č. 2008/00001 na dobu neurčitú. Podľa dodatku č. 2 k tejto pracovnej zmluve mohol zamestnávateľ poskytnúť žalobcovi i vyššiu mzdu , a to vo výške 1.430 eur, splatnej pozadu v posledný deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V priebehu trvania pracovného pomeru dala žalovaná žalobcovi prvýkrát výpoveď dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015. O tejto výpovedi Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č. 4Cpr/1/2015 zo dňa 23.5.2018 vo veci rozhodol a určil tak, že výpoveď žalovanej daná žalobcovi zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015, je neplatná. O zvyšku nároku žalobcu na zaplatenie ušlého zisku, náhrady cestovných výdavkov, náhrady za stratu času a o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 6CoPr/10/2018 zo dňa 25.2.2020 potvrdil rozsudok súdu I. inštancie vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď žalovanej daná žalobcovi zo dňa 2.10.20.14 ku dňu 31.1.2015 je neplatná. V ostatnej časti zostal rozsudok súdu I. inštancie nezmenený. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 21.4.2020. Po tom, čo Krajský súd v Košiciach potvrdil prvostupňový rozsudok o určení neplatnosti výpovede danej žalovanou 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015, nastúpil žalobca do práce. Za dané obdobie však žalovaná žalobcovi nevyplatila mzdu podľa pracovnej zmluvy, ani mu neumožnila čerpať dovolenku. Z uvedeného dôvodu preto žalobca oznámil žalovanej listom zo dňa 19.5.2020, že odo dňa 20.5.2020 čerpá dovolenku za roky 2020 až 2015. Žalovaná s čerpaním dovolenky nesúhlasila a preto listami zo dňa 20.5.2020, 26.5.2020 a 3.6.2020 opakovane vyzvala žalobcu na okamžitý nástup do práce. Keďže žalobca do práce nenastúpil, žalovaná dala žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle ust. § 63 ods. l písm. e) ZP podaním zo dňa 30.7.2020, ktorý žalobca obdŕžal 3.8.2020. V danej výpovedi žalovaná uviedla, že výpoveď žalobcovi dáva z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že nechodí do práce. Žalobca listom zo dňa 27.8.2020 žalovanej oznámil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou považuje za neplatné a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy. Listom zo dňa 7.9.2020 žalovaná oznámila žalobcovi, že požiadavke žalobcu na ďalšie prideľovanie práce vyhovuje v súlade s ust. § 79 ods. l ZP. Na uvedené oznámenie žalobca reagoval prípisom zo dňa 24.9.2020, ktorým žalovanej oznámil, že:
- jej podanie považuje za späťvzatie výpovede,
- napriek tomu, že čerpá dovolenku, je ochotný nastúpiť do práce podľa ich výzvy,
- vzhľadom na epidemiologickú situáciu žiada o vykonávanie práce z domácnosti podľa § 250b/ ZP,
- priložil lekárske stanovisko k zdravotnému stavu a o faktore rizikovosti vo vzťahu k ochoreniu COVID-19,
- oznámil, že druh práce a žalovanou určená náplň práce nebránia výkonu práce žalobcom z domácnosti. Dňa 23.10.2020 prevzal žalobca od žalovanej list zo dňa 5.10.2020, v ktorom žalovaná uvádza, že svoje podanie zo dňa 7.9.2020 nepovažuje za odvolanie výpovede, ale len umožňuje žalobcovi vykonávať prácu podľa ust. § 79 ods. l ZP. Nakoľko žalovaná svoju výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. l písm. e) ZP zo dňa 30.7.2020 neodvolala, považuje žalobca výpoveď danú žalovanou listom zo dňa 30.7.2020 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že nechodí do práce od 20.5.2020, za neplatnú. Žalobca má za to, že oznámil žalovanej, že čerpá dovolenku za obdobie roka 2020-2015, a to dňom 20.5.2020 počínajúc. Preto sa jeho nechodenie do práce nemôže považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca dňa 19.5.2020 listom žalovanej oznámil jeho jednostranné rozhodnutie, že od 20.5.2020 čerpá dovolenku za roky 2020 až 2015. Výpoveď však žalobcovi dal až 30.7.2020, t. j. po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel. Keďže žalovaná žalobcovi mzdu za obdobie od apríla 2020 ku dňu podania žaloby vo výške dohodnutej v dodatku č. 2 k pracovnej zmluve nevyplácala, uplatňuje si žalobca aj náhradu mzdy za obdobie od 21.4.2020 do budúcna zo sumy 1.430 eur mesačne s 5 % ročným úrokom za každý mesiac samostatne, a to tak, že lehota za každý kalendárny mesiac začína plynúť prvým dňom nasledujúcim po uplynutí toho ktorého kalendárneho mesiaca.
3. Žalobca k žalobe predložil Pracovnú zmluvu zo dňa 1.5.2009, Medzitýmny rozsudok OS Spišská Nová Ves sp.zn. 4Cpr/1/2015-465 zo dňa 23.5.2018, rozsudok KS Košice sp.zn. 6CoPr/10/2018 zo dňa 25.2.2020, Odpoveď žalovanej zo dňa 20.5.2020 na oznámenie zamestnanca o čerpaní dovolenky s doručenkou, List žalobcu označený ako „Relácia k Odpovedi na list SpKCH zo dňa 3.6.2020“ zo dňa 29.7.2020 s doručenkou, Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30.7.2020 s doručenkou, Oznámenie žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 27.8.2020 s doručenkou, List žalovanej zo dňa 7.9.2020 označený ako Vyhovenie žiadosti zamestnanca na ďalšie prideľovanie práce, List žalobcu označený ako „Späťvzatie výpovede zamestnávateľa zo dňa 30.7.2020 z pracovného pomeru zamestnanca - akceptácia , žiadosť o vykonávanie práce z domácnosti (home Office), Výmenný lístok A.. D. F. zo dňa 24.9.2020, List žalovanej zo dňa 5.10.2020 označený ako „Odpoveď na list zamestnanca zo dňa 24.9.2020“ s doručenkou, Výplatné listy za obdobie od apríl - jún 2020.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prostredníctvom právneho zástupcu v podaní zo dňa 5.1.2020, pozostávajúcom z 10-tich strán, kde žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V podstatnom uviedla, že Krajský súd v Košiciach sp.zn. 6CoPr/10/2018 potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým bolo skončenie pracovného pomeru určené za neplatné. Koncom apríla 2020 sa žalovaná dozvedela, že rozsudok KS Košice nadobudol právoplatnosť a žalobca prejavil záujem o nástup do práce. Žalovaná umožnila žalobcovi naďalej vykonávať svoju prácu. Preto vytvorila žalobcovi jeho pôvodné pracovné miesto, zabezpečila priestory a technické vybavenie a žalobcu vyzvala na nástup do práce odo dňa 11.5.2020. K tomuto dňu žalobca do výkonu práce aj riadne nastúpil. Dňa 19.5.2020 žalobca zaslal emailom list svojmu nadriadenému, v ktorom oznámil, že odo dňa 20.5.2020 začína čerpať dovolenku
za roky 2020, 2019, 2018, 2017, 2016 a 2015. Od 20.5.2020 až do dnešného dňa žalobca do práce nenastúpil. Žalovaná má vedomosť, že žalobca je dlhodobo zamestnaný na plný pracovný úväzok ako zástupca riaditeľa v Strednej priemyselnej škole technickej v Spišskej Novej Vsi a preto sa žalovaná domnieva, že takýmto čerpaním fiktívnej dovolenky u žalovanej mal žalobca úmysel si zabezpečiť pracovné voľno na výkon svojej druhej práce. Žalovaná listami zo dňa 20.5.2020, 26.5.2020 a 3.6.2020 upovedomila žalobcu o tom, že nie je oprávnený jednostranne si určiť čerpanie dovolenky, na žiadnu dovolenku mu nárok nevznikol a vyzvala žalobcu na okamžitý nástup do práce, nakoľko nechodenie do práce je neospravedlnenou absenciou, konanie žalobcu považuje za porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou výpovede a pri opakovaných absenciách tieto budú predstavovať závažné porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou aj okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zamestnanec aj napriek uvedeným opakovaným výzvam do práce nenastúpil. Nakoľko zamestnanec naďalej aj po obdŕžaných výzvach pokračoval v porušovaní svojich povinností (nechodil do práce), zamestnávateľ vyhotovil dňa 30.7.2020 výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola zamestnancovi doručená dňa 3.8.2020. Podľa žalovanej zamestnancovi nevznikol nárok na dovolenku a teda nebol oprávnený ani žiadnu dovolenku čerpať. Zamestnanec nevykonával pre zamestnávateľa prácu odo dňa skončenia pracovného pomeru (31.1.2015) až do dňa nástupu do práce (28.4.2020). V prípade, že zamestnávateľ neumožní zamestnancovi počas tohto neistého obdobia vykonávať prácu podľa § 79 ods. l ZP , platí, že na všetky vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom v tomto období sa vzťahuje lex specialis - ustanovenie § 79 ZP. Zamestnancovi teda v tomto období patria iba nároky, ktoré určuje §79 ZP, t.j. náhrada mzdy. Dovolenka zamestnancovi teda za obdobie trvania súdneho sporu nepatrí. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 6/2008 v obdobnom prípade. Uvedené odzrkadľujú aj pracovnoprávne normy regulujúce dovolenku. Základným účelom existencie dovolenky je zabezpečenie odpočinku zamestnanca od vykonávania pracovných úloh. Žalobca však od 1.2.2015 do 28.4.2020 nevykonával žiadne pracovné úlohy pre žalovanú, a preto na dovolenku mu nárok nevznikol. Ďalej sú to ust. § 101 a nasl ZP, ktoré určujú výmeru dovolenky. Žalobca v období, za ktoré si nahlásil čerpanie dovolenky, neodpracoval nič. K podmienkam platnosti výpovede žalovaná uviedla:
- výpoveď bola v súlade s ust. § 61 ods. l ZP vypracovaná písomne a zamestnancovi doručená 3.8.2020. Táto skutočnosť medzi stranami nie je sporná,
- žalovaná v súlade s ust. § 61 ods. 3 ZP skutkovo jasne vymedzila dôvod skončenia pracovného pomeru - žalobca nechodil do práce. Týmto sa žalobca dopustil porušenia pracovnej disciplíny, ktorá z dôvodu dlhodobého charakteru neospravedlnených absencií predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možno so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžite. Zamestnávateľ zvolil cestu výpovede podľa ust. § 63 ods. l písm. e) ZP, výpovedný dôvod je teda skutkovo a právne dostatočne vymedzený,
- v súlade s ust. § 63 ods. l písm. e) ZP žalovaná upozornila až 3x žalobcu na porušovanie pracovnej disciplíny s tým, že mu hrozí výpoveď.
K realizácii výpovede v dvojmesačnej lehote podľa § 63 ods. 4 ZP uviedla, že tvrdenie žalobcu, že žalovaná sa o dôvode výpovede dozvedela 19.5.2020, je účelové a zavádzajúce. Žalovaná nedala žalobcovi výpoveď z dôvodu absencie dňa 20.5.2020, ale z dôvodu neospravedlnenej absencie v každom jednom pracovnom dni odo dňa 20.5.2020 až do 30.7.2020. Každý jeden deň neospravedlnenej absencie je samostatným porušením pracovnej disciplíny. Poukázala na to, že pre potreby existencie závažného porušenia pracovnej disciplíny z dôvodu neospravedlnenej absencie sa podľa ustálenej judikatúry považuje dlhšie časové obdobie (nestačí len jeden deň). Dlhšie časové obdobie v tomto prípade nemohlo nastať 19.5.2020 (resp. 20.5.2020), ale až viacerými opakovanými neospravedlnenými absenciami žalobcu. Podľa žalovanej takýto pohľad je plne v súlade s rozhodovacou činnosťou NS SR R 51/1970. K prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov uviedla, že výpoveď žalobcovi bola v zmysle ust. § 74 ZP riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov (zamestnaneckou radou). Dňa 23.7.2020 bola členom Kuratória Spišskej katolíckej charity (plniaceho úlohy zamestnaneckej rady) zaslaná pozvánka na zasadnutie kuratória, obsahujúca návrh výpovede, ako i opis rozhodujúcich skutočností. Dňa 30.7.2020 došlo k zasadnutiu kuratória, ktoré prerokovalo výpoveď danú žalobcovi. Všetci prítomní členovia kuratória súhlasili s podaním výpovede žalobcovi. Žalovaná má za to, že výpoveď spĺňa všetky materiálne i formálne predpoklady určené ZP, je platná a dôvodná. Pre prípad, ak by súd dospel k inému záveru, žalovaná žiada, aby súd v súlade s ust. § 79 ods. l rozhodol, že pracovný pomer sa končí rozhodnutím súdu z dôvodu, že nemožno spravodlivo
od zamestnávateľa požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával a pracovný pomer žalobcu u žalovanej končí právoplatnosťou rozsudku. Zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu znova vytvoril pracovné miesto žalobcovi, vymedzil mu pracovisko i pracovné nástroje a umožnil mu riadne vykonávať prácu. Na druhej strane si žalobca svojvoľne a v rozpore s ust. § 111 ods. l ZP jednostranne určil čerpanie dovolenky bez súhlasu zamestnávateľa, pričom čerpá dovolenku, na ktorú nemá nárok. Žalobca takto postupoval aj napriek trom výzvam na bezodkladný nástup do práce zo strany žalovanej. K nároku na náhradu mzdy uviedla, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy od 21.4.2020 mesačne vo výške 1.430 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania. Žalovaná má za to, že nedošlo k naplneniu podmienok na vznik nároku na náhradu mzdy. Z nepochopiteľných dôvodov žalobca vzniesol nárok na náhradu mzdy aj za čas pred ukončením pracovného pomeru. Žalobcovi bola riadne vyplatená mzda za vykonanú prácu, čo je viditeľné na výplatných páskach predložených žalobcom. Žalobca sa prihlásil (nastúpil) k výkonu práce dňa 28.4.2020. Určil žalobcovi od 28.4.2020 do 10.5.2020 čerpanie voľna s náhradou mzdy v plnom rozsahu z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, keďže nemal pripravené pracovisko pre zamestnanca. Od 11.5.2020 do 19.5.2020 žalobca riadne chodil do práce. Žalobcovi teda za mesiac apríl 2020 patrí náhrada mzdy za 3 dni (28. až 30.4), za mesiac máj čiastočne náhrada mzdy (01.-05.-10.05) a čiastočne mzda (11.05 až 19.05.2020). Ostatné mzdy považuje zamestnávateľ za neospravedlnenú absenciu zamestnanca, za ktorú mu nepatrí mzda ani náhrada mzdy. Z uvedeného dôvodu boli sumy uvedené vo výplatných páskach zamestnanca správne a žiaden iný nárok než tam uvedený žalobcovi nevznikol. Okrem toho ide o právny nárok, ktorý nemá nič spoločné so skončením pracovného pomeru a náhradou mzdy po skončení pracovného pomeru, a preto žalovanej nie je zrejmé, prečo si žalobca uplatnil náhradu mzdy aj za čas predchádzajúci ukončeniu pracovného pomeru. Podľa žalovanej nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 ods. l ZP zamestnancovi nepatrí, keďže zamestnanec nenaplnil podmienky na jeho vznik. Podmienky vzniku nároku na náhradu mzdy sú teda nasledovné: a) skutočnosť, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, b) do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to listom doručeným žalovanej dňa 31.8.2020. Žalovaná následne listom zo dňa 7.9.2020, uloženým na pošte 8.9.2020 a prevzatým žalovanou dňa 22.9.2020, umožnila žalobcovi po dobu trvania spornosti ukončenia pracovného pomeru pokračovať v práci a k nástupu do práce ho aj vyzvala. Žalobca aj napriek tejto výzve do práce nenastúpil. Od momentu, kedy žalovaná umožnila žalobcovi vykonávať prácu, t.j. odo dňa 8.9.2020, došlo k zániku práva žalobcu na náhradu mzdy. Žalobca teda nemá nárok na náhradu mzdy, keďže žalovaná mu umožnila vykonávať prácu aj naďalej, avšak žalobca z vlastnej viny do práce nenastúpil. K výške požadovanej náhrady mzdy uviedla, že v pracovnej zmluve č.2008/00001 bola dojednaná výška mzdy v sume 12.960 Sk (minimálna mzda). Išlo o základnú nárokovateľnú zložku mzdy zamestnanca zaradeného do 4. stupňa náročnosti práce podľa minimálnych mzdových nárokov (t.j. nie o minimálnu mzdu, ale o minimálny mzdový nárok zodpovedajúci 4. stupňu náročnosti práce). Výška tejto nárokovateľnej základnej zložky mzdy bola menená dodatkom č. l a dodatkom č. 2 v súlade so zvyšovaním minimálnej mzdy v národnom hospodárstve. Vo vzťahu k druhej - nenárokovateľnej zložky mzdy podľa bodu 5.2 pracovnej zmluvy uviedla, že zo samotnej formulácie - použitím slovného spojenia „môže poskytnúť zamestnancovi i vyššiu mzdu“ vyplýva, že ide o dispozičnú právomoc zamestnávateľa a táto zložka mzdy predstavuje tzv. nenárokovateľnú zložku mzdy. Zároveň v poslednej vete zamestnávateľ určil podmienky na vznik nároku na nenárokovateľnú zložku mzdy zamestnanca - finančné možnosti zamestnávateľa, množstvo odvedenej práce zamestnanca, kvalita odvedenej práce zamestnanca. Správna výška mzdy žalobcu zodpovedajúca jeho pracovnej pozícii zaradenej do 4. stupňa náročnosti práce predstavuje v roku 2020 sumu 928 eur mesačne. Takto určená výška mzdy je v súlade s pracovnou zmluvou, ako aj aktuálnou výškou minimálnej mzdy násobenou koeficientom podľa príslušných mzdových nárokov. Táto suma 928 eur je uvedená aj vo výplatných páskach predložených žalobcom a predstavuje skutočnú a nárokovateľnú mzdu žalobcu. Iba táto správna výška môže byť podkladom pre výpočet náhrady mzdy v sume priemerného zárobku.
5. Žalovaný k Vyjadreniu k žalobe predložil Oznámenie zamestnávateľa o ukončení prekážok v práci a výzvu na nastúpenie do práce zo dňa 7.5.2020, List žalovanej označený ako „Odpoveď na oznámenie zamestnanca o čerpaní dovolenky“ zo dňa 20.5.2020, List žalovanej zo dňa 26.5.2020 označený ako „Odpoveď na list zamestnanca zo dňa 25.5.2020“, Doručenky, List žalovanej zo dňa 3.6.2020 označenej ako „Odpoveď na listy zamestnanca z 1.6.2020 a 2.6.2020“, Podací hárok, Pozvánku na kuratórium + výpoveď p. A. zo dňa 23.7.2020, Pozvánku na mimoriadne zasadnutie kuratória Spišskej
katolíckej charity zo dňa 23.7.2020, Výpoveď z pracovného pomeru (návrh), Zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia Kuratória Spišskej katolíckej charity zo dňa 30.7.2020, Prílohu - Zoznam členov Kuratória Spišskej katolíckej charity - prezenčná listina k Zápisnici z mimoriadneho zasadnutia Kuratória Spišskej katolíckej charity zo dňa 30.7.2020.
6. V Replike doručenej súdu 3.3.2021 žalobca zotrval na podanej žalobe. Uviedol že medzi stranami nie je sporný skutkový stav veci, týkajúci sa čerpania dovolenky žalobcom. Nie je spornou ani skutočnosť, že dôvodom výpovede bolo žalovanou uvádzané neplatné čerpanie dovolenky, o ktorej mala žalovaná vedomosť od 19.5.2020, kedy prevzala podanie žalobcu a vedela aj o tom, že jej žalobca napriek výzve oznámil, že do práce nenastúpi a bude čerpať dovolenku aj naďalej. Spornou medzi stranami ostala skutočnosť, či žalobca mal právo čerpať dovolenku. Žalobcovi pracovný pomer trval, mal nevyčerpanú dovolenku, a preto oznámil žalovanej, že bude čerpať dovolenku spätne za roky 2015-2020. S vedomím žalovanej ju teda čerpal až do 3.8.2020, kedy mu žalovaná doručila výpoveď. Od 19.5.2020 do 30.7.2020 nepovažovala žalovaná neprítomnosť v práci za dôvod, pre ktorý by s nim mohol byť okamžite skončený pracovný pomer. Keby aj žalobca nemohol čerpať dovolenku, spornou medzi stranami ostala skutočnosť, či žalovaná ako dôvod neoprávneného čerpania dovolenky ako dôvod závažného porušenia pracovných povinností pre danie výpovede použil resp. nepoužil v prekluzívnej lehote. Žalobca naďalej trvá, že žalovaná výpoveď nemohla dať, lebo 1) podľa § 63 ods. l písm. e) ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď aj z dôvodu, pre ktorý by s nim mohol okamžite skončiť pracovný pomer, 2) podľa § 63 ods. 4 ZP z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. Žalovaná výpoveď žalobcovi dala až 30.7.2020 , t.j. po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedela, t. j. 19.5.2020, kedy obdŕžala oznámenie žalobcu o čerpaní dovolenky, 3) podľa ust. § 36 ZP k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza v prípadoch uvedených v § 63 ods. 4 ZP . Žalovaná svoje právo uplatnila po uplynutí dvojmesačnej lehoty (30.7.2020), keď sa o dôvode výpovede dozvedela (19.5.2020) a preto súd musí na zánik práva , podľa ust. § 63 ods. 4 a § 36 ZP prihliadnuť a určiť, že žalovaná výpoveď z uvedeného dôvodu nemohla dať. V tomto konaní si žalobca uplatňuje pokračujúce vyplatenie mzdy od 21.4.2020 do budúcna.
7. V duplike zo dňa 8.3.2020 žalovaná zotrvala na svojich vyjadreniach. Nestotožňuje sa s tvrdením žalobcu , že medzi stranami nie je sporné čerpanie dovolenky. Žalovaná od počiatku konanie žalobcu označovala za neospravedlnenú absenciu s tým, že žalobca nemal právo si svojvoľne určiť čerpanie dovolenky a ani mu na žiadnu dovolenku nárok nevznikol. Konaním žalobcu teda nedošlo k čerpaniu dovolenky, ale k neospravedlnenej absencii žalobcu v práci. Uvedené vyplýva z troch listov žalovanej zo dňa 20.5.2020, 26.5.2020, 3.6.2020. V každom jednom z týchto listov sa uvádza, že žalovaná považuje konanie žalobcu spočívajúce v nechodení do práce za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné s nim okamžite skončiť pracovný pomer. V okolnostiach prípadu žalovaná zvolila miernejšiu formu ukončenia pracovnoprávneho vzťahu, ktorá menej intenzívne zasiahla do práv žalobcu, t.j. formu výpovede. K oneskorenému podaniu žaloby žalovaná zotrvala na tom, že výpoveď bola vyhotovená a doručená v subjektívnej dvojmesačnej lehote. Podľa žalovanej až keď zamestnanec dlhodobo nechodí do práce, nastáva porušenie pracovnej disciplíny v závažnej intenzite a týmto momentom vzniká právo z uvedeného dôvodu skončiť so zamestnancom pracovný pomer. Neplatí preto tvrdenie žalobcu, že už prvý deň neospravedlnenej absencie 20.5.2020 bol naplnený výpovedný dôvod - práve naopak, výpovedný dôvod (závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné skončiť pomer okamžite), nastal až uplynutím niekoľkých dní, kedy nechodenie do práce dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny . Tento moment rozhodne nenastal 20.5.2020. Pri neospravedlnenej absencii sa za porušenie pracovnej disciplíny považuje každý jeden vymeškaný deň práce, a dvojmesačná lehota na podanie výpovede sa začína rátať od ukončenia dlhodobej absencie (nie jej začiatku). Uvedené vyplýva z rozhodnutia NS SR sp.zn. R 51/1970, rovnako z rozhodnutia publikovaného v zbierke pod zn. V 2/1976, K zvyšným tvrdeniam žalobcu uviedla, že výpoveď žalobcu riadne prerokovala so zástupcami zamestnancov. Listiny preukazujúce prerokovanie (pozvánka na zasadnutie kuratória a Zápisnica o prerokovaní) boli zaslané súdu ako prílohy k vyjadreniu žalovanej zo dňa 5.1.2020. Obsahovou súčasťou výpovede nemusí byť informácia o tom, že výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov - Zákonník práce iba ukladá zamestnávateľovi povinnosť výpoveď prerokovať. Pokiaľ žalobca uviedol, že v tomto konaní ide o kontinuitu pokračovania náhrady mzdy žalobcu (s konaním 41Cpr/24/2020), žalovaná opätovne poukázala, že žalobca nemá nárok na náhradu mzdy
vo výške 1.430 eur, lebo si svojvoľne uplatňuje nenárokovateľnú zložky mzdy. Žalobca nemôže legitimizovať svoj nárok tvrdením, že sa o ňom vedie súdne konanie tunajším súdom pod sp.zn. 41Cpr/24/2020, a to o to viac, že dané konanie je už dávno právoplatne skončené, a to uznesením o zastavení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29.10.2020. Žalovaná rozporuje výšku nároku na náhradu mzdy žalobcu, ako aj samotnú existenciu nároku. Žalovaná totiž umožnila žalobcovi pokračovať v práci počas trvania pracovnoprávneho sporu podľa ust. § 79 ods. l ZP, čím žalobcovi zaniklo právo požadovať náhradu mzdy.
8. Vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav : 9. Žalobca pracoval u žalovanej na základe pracovnej zmluvy č. 2008/00001 zo dňa 16.6.2008 ako projektový a investičný riaditeľ, v zmysle čl. 5.1 a 5.2 s dohodnutou mesačnou mzdou v sume 12.960 Sk (minimálna mzda), ktorej výška sa upraví podľa platných právnych predpisov. V čl. 5.2. sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli, že zamestnávateľ môže zamestnancovi poskytnúť i vyššiu mzdu, a to vo výške 30.000 Sk podľa platnej mzdovej smernice, a to podľa svojich možností, množstva práce a po vykonaní kvalitne vykonaných prác. Dodatkom č. 2 k Pracovnej zmluve č. 2008/00001 zo dňa 1.5.2009 došlo k zmene mzdových podmienok tak, že mzda bola stanovená dohodou zmluvných strán, a to ako mesačná mzda v sume 472,80 eur (je to minimálna mzda, ktorej výška sa upraví podľa platných právnych predpisov). Zároveň sa dohodli, že zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi i vyššiu mzdu, a to vo výške 1.430 eur podľa platnej mzdovej smernice, pričom vyššiu mzdu môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi podľa svojich možností, množstva práce a po vykonaní kvalitne vykonaných prác.
10. Žalovaná so žalobcom prvýkrát skončila pracovný pomer výpoveďou zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn. 4Cpr/1/2015-465 zo dňa 23.5.2018 súd určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovanou zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015 je neplatná. Krajský súd v Košiciach sp.zn. 6CoPr/10/2018 zo dňa 25.2.2020 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď je neplatná. Voči rozsudku krajského súdu žalovaná podala dovolanie, o ktorom ku dnešnému dňu nebolo rozhodnuté. 11. Žalobca tak pre žalovanú nevykonával prácu od 31.1.2015 (tj. odo dňa skončenia pracovného pomeru) až do dňa nástupcu do práce (28.4.2020) po tom, čo Krajský súd v Košiciach potvrdil neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej výpoveďou zo dňa 2.10.2015 ku dňu 31.1.2015, a to až do 28.4.2020 (kedy žalobca nastúpil do práce). Z vyjadrenia žalovanej vyplynulo (a žalobca uvedenú skutočnosť nepoprel), že žalovaná určila žalobcovi od 28.4.2020 do 10.5.2020 čerpanie voľna s náhradou mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. 12. Listom zo dňa 7.5.2020 žalovaná oznámila žalobcovi ukončenie prekážok v práci a vyzvala žalobcu na nastúpenie do práce, a to dňa 11.5.2020 s tým, že v čl. II. určila pracovné podmienky pri nástupe do práce. Uviedla, že pracovná pozícia „projektový a investičný riaditeľ“, na ktorú mal žalobca nastúpiť, je v súlade s pracovnou zmluvou zo dňa 16.6.2018. Výška mzdy bola stanovená na 928 eur mesačne. 13. Dňa 19.5.2020 žalobca zaslal emailom list žalovanej, v ktorom žalovanej oznámil, že odo dňa 20.5.2020 začína čerpať dovolenku za roky 2020, 2019, 2018, 2017, 2016 a 2015. Skutočnosť, že žalobca oznámil žalovanej čerpanie dovolenky od 20.5.2015, nie je medzi stranami sporu sporná. Taktiež nie je sporné, že od 20.5.2015 žaloba už do práce nenastúpil. 14. Na oznámenie žalobcu o čerpaní dovolenky za roky 2015 až 2020 odo dňa 20.5.2020 reagovala žalovaná listom zo dňa 20.5.2020 označeným ako „Odpoveď na oznámenie zamestnanca o čerpaní dovolenky“. V predmetnom liste žalovaná vysvetlila žalobcovi nemožnosť svojvoľného určenia čerpania dovolenky zamestnancom a poukázala na skutočnosť, že neexistuje žiadny zákonný nárok zamestnanca na dovolenku s poukazom na ust. § 101 a nasl. ZP, ako aj § 105 ZP (nakoľko od roku 2015 do 28. apríla 2020 žalobca nevykonával prácu, preto mu nárok na dovolenku nevznikol). Keďže žalobca svojvoľne dňa 20.5.2020 nenastúpil do práce, žalovaná oznámila žalobcovi neospravedlnenú absenciu v práci. Žalovaná žalobcu upozornila, že pri opakovanej absencii môže zamestnávateľ so žalobcom skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. l písm. e) ZP. Upozornila tiež žalobcu, že ak sa odo dňa 21.5.2020 ako aj v nasledujúcich dňoch nedostaví do práce a svoju neúčasť riadne neospravedlní, dopustí sa závažného porušenia pracovnej disciplíny z dôvodu neospravedlnenej absencii v práci, kedy je zamestnávateľ oprávnený skončiť pracovný pomer okamžite. Podľa podacieho lístka žalobca list prevzal doporučene dňa 27.5.2020. 15. Ďalším listom zo dňa 26.5.2020 opakovane vyzvala žalovaná žalobcu na dostavenie sa do práce a upozornila žalobcu na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Opätovne žalobcu upozornila, že ak sa nedostaví na pracovisko, dopustí sa závažného porušenia pracovnej disciplíny z dôvodu
neospravedlnenej absencie v práci a na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo výpoveď podľa § 63 ods. l písm. e) ZP. Podľa podacieho lístka žalobca list prevzal doporučene dňa 28.5.2020. 16. Na výzvy žalovanej žalobca reagoval listami zo dňa 1.6.2020 a 2.6.2020 (kde žalobca opakovane odmietol výzvu zamestnávateľa na bezodkladný nástup do práce a upovedomil zamestnávateľa o neobdržaní mzdy za mesiac apríl 2020 a vyzval zamestnávateľa na jej bezodkladné uhradenie). Na uvedené listy reagovala žalovaná listom zo dňa 3.6.2020 označeným ako „Odpoveď na listy zamestnanca z 01.06.2020 a 02.06.2020“, v ktorom sa žalovaná vyjadrila k mzde žalobcu za apríl 2020 a vyzvala žalobcu na uvedenie správneho čísla účtu a opakovane vyzvala žalobcu na dostavenie sa do práce a upozornila žalobcu na závažné porušenie pracovnej disciplíny s oprávnením zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite alebo výpoveďou podľa§ 63 ods. l písm. e) ZP. 17. Podľa bodu 7.6 Stanov Spišskej katolíckej charity Kuratórium Spišskej katolíckej charity plní funkciu zástupcu zamestnancov. Listom (pozvánkou) zo dňa 23.7.2020 žalovaná pozvala na mimoriadne zasadnutie Kuratória Spišskej katolíckej charity na deň 30.7.2020 o 9.00 hod. v priestoroch žalovanej s určeným programom mimoriadneho zasadnutia. Súčasťou pozvánky bol stručný opis programu, ktorým bolo prerokovanie výpovede U.. Z. A.É. a koncept Výpovede z pracovného pomeru. 18. Zo Zápisnice z mimoriadneho zasadnutia Kuratória Spišskej katolíckej charity zo dňa 30.7.2020 (ako orgánu zastupujúceho zamestnancov žalovanej) mal súd preukázané, že diecézny riaditeľ Z.. U.. Z. K. U. Č. D. F. B. K. Y. U.. A. z dôvodu nechodenia do práce. Vypracovanú výpoveď mali členovia Kuratória možnosť si preštudovať, nakoľko sa nachádzala v jednom dokumente spolu s pozvánkou na zasadnutie Kuratória. Kuratórium prijalo stanovisko, že po predchádzajúcom prerokovaní súhlasí so skončením pracovného pomeru so zamestnancom U.. Z. A.. Prílohou zápisnice je Zoznam členov Kuratória Spišskej katolíckej charity - prezenčná listina. 19. Výpoveďou zo dňa 30.7.2020 mal súd preukázané, že žalovaná so žalobcom skončila pracovný pomer výpoveďou zo dňa 30.7.2020, doručenou žalobcovi dňa 3.8.2020, podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že nechodí do práce. Z obsahu výpovede vyplýva, že žalovaná vo výpovedi pod bodom 1 jasne popísala dôvody skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej - neospravedlnená absencia, ktorú žalovaná považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V zmysle bodu 5 Výpovede, pracovný pomer sa skončí dňom uplynutia výpovednej doby v súlade s ust. § 62 ods. 4 ZP, ktorá začne plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. 20. Žalobca listom zo dňa 27.8.2020 oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny považuje za neplatnú a trvá na prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy. 21. Listom zo dňa 7.9.2020 žalovaná oznámila žalobcovi, že vyhovuje jeho požiadavke na ďalšie prideľovanie práce v súlade s ust. § 79 ods. l ZP. Z uvedeného dôvodu vyzvala žalobcu, aby nastúpil do práce. Žalobca výzvu žalovanej prevzal dňa 22.9.2020. 22. Listom zo dňa 24.9.2020 žalobca požiadal žalovanú o vykonávanie práce z domácnosti podľa § 250b ods. 2 písm. b) ZP. Prílohou listu je Potvrdenie lekára zo dňa 24.9.2020 , podľa ktorého vzhľadom na výskyt ochorenia COVID-19, ako aj vzhľadom na vek menovaného ako rizikový faktor a pridružené ochorenia doporučuje home Office menovaného, resp. čerpanie dovolenky. 23. Z výsluchu žalovaného na pojednávaní dňa 5.5.2021 vyplynulo, že na základe právoplatného rozsudku KS KE oznámil zamestnávateľovi, že nastupuje do práce. Na základe odpovede zamestnávateľa sa dozvedel, že nemá nastúpiť, že sú prekážky v práce na strane zamestnávateľa. Následne mu bol oznámený dátum, kedy má nastúpiť do práce. Do práce nastúpil na miesto, ktoré mu bolo určené. Toto miesto absolútne nekorešponduje s tým, aká je pracovná zmluva z hľadiska miesta, kde má pracovisko, a to je sekretariát Spišskej katolíckej charity. Takisto nekorešponduje popis práce. Dňa 29.7.2020 mu priniesli na pracovisko, konkrétne na chodbe, tri zamestnankyne a priniesli mu výpoveď. Keďže škola bola v tom čase v prísnom režime COVID-19, bolo to nedôstojné na chodbe. Výpoveď odmietol podpísať a povedal im, že mu majú výpoveď poslať náležite, teda doručovacou poštou za normálnych iných okolnosti na pracovisku alebo v mieste, kde býva. Býva oproti sekretariátu Spišskej katolíckej charity, ktorá je na ulici O. G. X, kde oproti na O. G. XA I.. Má za to, že boli porušené jeho základné pracovno-právne práva, základné ľudské práva, došlo k preklúzii. Jeho pracovisko bolo na Jesenského 5 sekretariát, keďže sa sekretariát na O. X Z. E. O. G. X W. B. E. O. bol predaný . Čo sa týka dovolenky, je to jeho ústavné právo , na dovolenku má nárok a na tomto trvá. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, prečo na základe troch výziev zamestnávateľa na nástup do práce (posledná výzva zo dňa 5.5.) nenastúpil do práce uviedol : Do práce nemohol nastúpiť
preto, lebo bol povinný čerpať dovolenku podľa jeho právneho vedomia do konca roka 2020. Tak isto zamestnávateľ porušil bazálne podmienky ustanovení Zákonníkom práce, to je ďalších 20 bodov, ktoré doplní, napr. školenie BOZP, hygienické režimy, rizikové pracoviská. Tiež nenastúpil do práce preto, lebo zamestnávateľ voči nemu vyvodzoval šikanu totálnym znížením mzdy o 70 % a jeho absolútnym vylúčením ako vedúceho pracovníka, riaditeľa z akéhokoľvek procesu porady. Na pracovisku, kde nemáte vytvorené podmienky, máte šikanu dlhú dobu, tak si musel urgentne hájiť svoje zdravie. Na Slovenskej ulici, kde mal pracovať, je denný stacionár, agentúra domácej starostlivosti, ale nie sekretariát, ktorý je na O..G. X. Žalobca ďalej udáva, že podľa jeho právneho názoru musel dovolenku vyčerpať za roky 2015 až 2020. Do práce nastúpil, nastúpil na miesto, o ktorom vedel, že nie je miestom výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, t. j. sekretariát. Dobrú vôľu urobil, nastúpil do práce a na mieste zistil, aké sú podmienky hygienické, epidemiologické, bezpečnostné v súvislosti s COVIDOM, v súvislosti s dátami, materiálmi. Dal si do prieniku, aké sú podmienky, aké sú jeho práva a dospel k záveru, že je eminentný záujem, aby od roku 2012 na charite nepracoval. Na otázku súdu, v čom spočívalo nesplnenie podmienok na Slovenskej ulici, žalobca uviedol, že bol umiestnený na WC, tam mal pridelené miesto, kde mal pracovať. Na otázku súdu, ako reagoval, keď zistil, že má sedieť na mieste, ktoré je sociálnym zariadením, uviedol, že reagoval vnútornou bolesťou. Na otázku súdu, či oznámil zamestnávateľovi nevytvorenie pracovných podmienok uviedol, že neoznámil. To by musel s nimi množstvo veci komunikovať, urobili to zámerne. Bola voči nemu vykonávaná šikana, mobing, ako projektového a investičného riaditeľa dali mimo manažment, izolovali ho od akýchkoľvek kontaktov. Na otázku sudkyne, ako stihol žalobca vykonávať súbežne dva pracovné pomery a tretí u žalovaného uviedol, že je slobodný človek, nemá manželku ani deti, pracoval aj 18 hodín denne a okrem toho, keď pracoval na charite, mal riadnu dovolenku do času, kým nenastúpi naplno. 24. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 5.5.2021 v podstatnom uviedla, že žalobca prevzal podanie žalovaného z 20. mája 2020 dňa 22.5.2020. Do práce nechodil s tým, že sústavne čerpá dovolenku, Od 22. mája a ďalšie dni dochádzalo k porušeniu právnej povinnosti. Nestotožnila sa s názorom súdu, že k preklúzii nedošlo, pretože už podaním z 20. mája žalovaný píše, že neúčasť v práci považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak teda uplynula 2 mesačná lehota, minimálne toho 23. mája 2020, t. j. nasledujúci deň po tom, čo žalobca obdržal podanie žalovaného, lehota na podanie výpovede bola do 25.7.2020, výpoveď je datovaná dátumom 30. júla 2020. Táto výpoveď bola doručovaná tým, že nepredchádzalo jej predbežné prerokovanie so zamestnancom o tom, že z dôvodu nechodenia do práce mu bude daná výpoveď. Navyše 29. júla 2020 dve alebo tri zamestnankyne, počet ani meno si žalobca nepamätá, vie len, že jedna pracovníka personálneho odboru, doručovala žalobcovi výpoveď. Žalobca 29. júla výpoveď neprevzal, vychádzal z toho, že výpovedná lehota plynie od 1. augusta, august -september je výpovedná lehota, október-november sú dva mesiace, kedy túto žalobu mal žalobca podať. Následne 2.8.2020 žalobca prevzal výpoveď poštou. Žalobu podal žalobca v novembri 2020, v lehote 2 mesačnej po tom, čo uplynula lehota na ukončenie pracovného pomeru. Pre prípad, že súd neuzná, že došlo k preklúzii na podanie výpovede, pretože uplynula dvojmesačná lehota, navrhuje, aby boli predvolané zamestnankyne, ktoré doručovali žalobcovi výpoveď, pretože táto výpoveď bola doručovaná 29.7., je však datovaná z 30.7. a do súdneho spisu až následne bolo vo vyjadrení žalovaného doručené podanie, v ktorom sa uvádza, že došlo k predbežnému prerokovaniu výpovede až 30.7. Žalobca má za to, že došlo k manipulácii s výpoveďami danými zo strany žalovaného. Súdne rozhodnutia a judikáty, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nemá súvis s týmto konaním, pretože absencia v práci podľa názoru žalovaného je závažným porušením pracovnej disciplíny ,a to minimálne od 22. mája 2020, kedy prevzal žalobca vyjadrenie alebo stanovisko žalovaného k čerpaniu dovolenky. Z toho dôvodu žalovaný už nemohol dať v žiadnom prípade výpoveď žalobcovi a súd v tomto konaní bez ohľadu na to, či je možné čerpať dovolenku a nie je možnosť čerpať dovolenku, musí rozhodnúť tak, že výpoveď podanú v prekluzívnej lehote zamieta. V tomto konaní si žalobca uplatnil aj mzdu za obdobie od 21.4.2021, kedy vlastne nadobudol právoplatnosť rozsudok, že predchádzajúci pracovný pomer normálne ďalej pokračuje. Vo výplatnej páske, ktorú predložil žalobca na súd , je uvedené, že v máji - apríli žalovaný považuje účasť v práci len trojdňovú a v máji potom od 11.-19. účasť v práci a ostatné dni vykazuje ako absenciu. Za obdobie od 21.4.2020 si žalobca uplatňuje nárok zo mzdy vo výške 1.130 eur mesačne. Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve je napísaný a treba ho vykladať tak, ako bol mienený. To znamená, že príjem tohto zamestnanca v základnej zložke musel mesačne vychádzať tak, ako je to tam uvedené, ale jeho celkový mesačný príjem je vo výške 1.430 eur mesačne. Ak by nemohol zamestnávateľ z nejakého dôvodu túto sumu vyplatiť, musel by uviesť vzhľadom na tam uvedené, že pre nekvalitu plnenia alebo pre niečo iné, mu zamestnávateľ nemohol uvedenú sumu vyplatiť. Žalobca považuje celú sumu 1.430 eur za nárokovateľnú položku a nie za mzdu, ktorú uvádza žalovaný vo
výzve, ktorú predkladá aj k svojmu vyjadreniu, keď uvádza žalobcovi, že má nastúpiť do práce a jeho mesačná mzda bude okolo 927 eur, čo nezodpovedá Dodatku č. 2 k pracovnej zmluve. Ani pracovná zmluva nebola upravená, čo sa týka miesta vykonávania práce, nebola upravená ani v časti mzdy. 25. Na pojednávaní dňa 5.5.2021 k vyjadreniu žalobcu a jeho právnej zástupkyne zaujal stanovisko právny zástupca žalovanej. Poprela, že by žalobca sedel na toalete, žalobca mal vyčlenený priestor, bol tam stôl, bol tam počítač, nebola to toaleta. Bolo to pracovisko, kde mal vykonávať svoju prácu. Čo sa týka dodržania predpisov, žalobca netlmočil svoju nespokojnosť, ale v každom prípade inicioval niekoľko konaní a dal podnety na preskúmanie na úrad pre ochranu osobných údajov, hygienu, inšpektorát práce a pod. Žalobca nastúpil a pracoval asi 5 dní v čase, keď bol najväčší výkvet pandémie COVID, kedy boli prijaté právne predpisy, ktoré prerušovali plynutie lehôt na BOZP, na zdravotné prehliadky, požiarne veci, čiže zamestnávateľ zo zákona mnohé povinnosti nemusel resp. boli prijaté predpisy, vďaka ktorým došlo k prerušeniu povinností zamestnávateľa, aby ich plnil počas tejto pandémie. Na druhej strane zamestnanec sa vyskytoval na pracovisku iba 5 dní, čím znemožnil zamestnávateľovi, aby vykonal to, čo teraz žalobca vidí ako vinu na strane zamestnávateľa. Výpoveď bola vypracovaná 30.7., vie o tom, lebo osobne sa na tom podieľal . Dňa 30.7. sa uskutočnilo jej prerokovanie so zástupcami zamestnancov a 30.7. (v piatok) a po prerokovaní išli príslušné zamestnankyne žalovaného doručovať žalobcovi výpoveď. Nevedeli, ako by súd posudzoval, či odmietnutie prevzatia výpovede by sa posudzovalo ako doručenie (hoci by sa podľa zákona malo), preto nerozporuje , že výpoveď bola listinne doručená žalobcovi 3.8.2020. Či to bolo zamestnankyňami, či listinne, z pohľadu žalovaného nie je to významné. Dňa 3.7.2020 bola žalobcovi doručená výpoveď, ktorý si ju riadne prevzal ako poštovú zásielku. To, prečo žalobca nenastúpil do práce, nie je z dôvodu, že by nemal uspokojivé pracovné podmienky, ale preto, že mal druhý pracovný pomer, kde musel byť v tom čase v škole. Preto nenastúpil do práce a preto čerpal neexistujúcu dovolenku. Žalobcovi nevznikol nárok na dovolenku, lebo zo samotnej povahy dovolenky vyplýva, že vzniká za odpracované dni, je to nárok zamestnanca na regeneráciu za to, že pracoval. Žalobca neodpracoval nič, nevznikol mu nárok ani za kalendárny rok , ani za odpracované dni. Poukázal na ust. § 79 ZP, ktorý hovorí len o nároku na náhradu mzdy, žiadna dovolenka tam nie je spomenutá. Zákonník práce hovorí, že zamestnávateľ určuje dovolenku po prerokovaní alebo po dohode so zamestnancom, nie zamestnanec jednostranne. Zamestnávateľ preto trikrát vyzval žalobcu na nástup, čo nerešpektoval a preto zamestnávateľ nemal inú možnosť, ako mu doručiť výpoveď. Zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, ale rozhodol sa pre miernejšiu formu skončenia pracovného pomeru, a to výpoveďou podľa § 63 ods. l písm. e) ZP, teda z dôvodov, pre ktoré by bolo inak možné skončiť pracovný pomer okamžite. K výške žiadanej mzdy uviedol, že žalobcovi žalovaná vždy prisľúbila minimálnu mzdu vzhľadom na stupeň náročnosti práce 4. kategória, a preto mu vyšla mzda 928 eur. Čiastka 1.400 eur, ktorej sa žalobca domáha, ide o nenárokovateľnú zložku mzdy. Gramatickým, logickým a systematickým výkladom tohto ustanovenia pracovnej zmluvy vyplýva, že ak je to v možnostiach zamestnávateľa, vtedy môže priznať zamestnávateľ takúto zložku mzdy. Dlhodobo predtým zamestnanec nedosahoval takéto výkony a preto ani predtým nebola priznaná takáto zložka mzdy. Žalobcovi ani predtým nebola priznaná takáto zložka mzdy, patrila mu len základná zložka mzdy v rozsahu minimálne mzdových nárokov, zaradených do 4. kategórie. 26. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 5.5.2021 navrhol, aby súd vykonal výsluch zamestnankýň žalovanej, ktoré žalobcovi doručovali výpoveď z pracovného pomeru, písomnou formou. Právna zástupkyňa žalobcu s písomnou formou výsluchu zamestnankýň súhlasila. 27. Uznesením sp.zn. 41Cpr/60/2020 -218 zo dňa 22.6.2021 súd vyzval svedkyňu A. L., zamestnankyňu žalovanej, aby zodpovedala na súdom položené otázky. Uznesením sp.zn. 41Cpr/60/2020-220 zo dňa 22.6.2021 súd vyzval svedkyňu Mariannu Ochodnickú, zamestnankyňu žalovanej, aby zodpovedala na súdom položené otázky. Uznesením sp.zn. 41Cpr/60/2020-222 súd vyzval svedkyňu A.. P. M., zamestnankyňu žalovanej , aby zodpovedala na súdom položené otázky. Otázky, na ktoré mali svedkyne odpovedať, boli rovnaké a to: 1. Doručovali ste výpoveď Ing. Petrovi A. B. 30.7.2020? 2. Je podpis na dokumente „Zápis osobného stretnutia so zamestnancom“ zo stretnutia s Z.. A. dňa 30.7.2020 vašim vlastnoručným podpisom ? 3. kedy ste tento dokument podpísali? 4. Podarilo sa Vám dňa 30.7.2020 doručiť žalobcovi výpoveď? Ak nie, uveďte prečo. 5. Dňa 29.7.2020 ste doručovali osobne poštu pre p. A.G. X F.. D. I. B. W. J. F. ? X. D. K. J. K. W. Č. S. A. Q.? X. Z. A. W. S. B. Y.. X. Z. S. F. Y.? X. W. S. Y. U.. A.? 10. Kam ste neprevzatú zásielku uložili, teda čo ste s ňou urobili? 28. Dňa 12.7.2021 doručila svedkyňa A.. P. M. súdu odpoveď na výzvu súdu. Uviedla: 1. Dňa 30.7.2020 som bola svedkom pri doručovaní výpovede p. U.. Z. A.. X. Podpis na uvedenom dokumente je mojim vlastnoručným. 3. Dňa 30.7.2020 po neúspešnom doručení výpovede bola spísaná zápisnica, ktorú som v ten deň podpísala. 4. Výpoveď nebola doručená z dôvodu, že p. U.. A. odmietol prevziať
doručovanú poštu. 5. Dňa 29.7.2020 som nebola prítomná osobného doručenia pošty Ing. Petrovi A.. 6. Dňa 30.7.2020 som bola požiadaná diecéznym riaditeľom, aby som bola prítomná pri odovzdaní pošty p. Ing. Z. A. ako svedok prevzatia na mieste jeho pracoviska v priestoroch Technickej akadémie na adrese Hviezdoslavova 6, Spišská Nová Ves, 7. Dňa 30.7.2020 o 10.20 hod. bol vykonaný prvý pokus o doručenie písomností od zamestnávateľa Spišská katolícka charita pre U.. Z. A. F. O. K. Z. Z. K. A. O. I. E. W. O..G. XXX/XA K. S. Novej vsi. Po opakovanom zvonení nikto neotvoril a odovzdanie písomností nebolo zrealizované. Po neúspešnom osobnom doručení v mieste bydliska U.. Z. A. I. o 10.35 hod. navštívený v priestoroch Technickej akadémie na adrese Hviezdoslavova 6 v Spišskej Novej Vsi, kde mal uzatvorený právoplatný pracovný pomer (na čo nás upozornil U.. Z. A.). Z. U.. A. S. Y.U. E. Z., Z. Y. A. L. sa ospravedlnila za vyrušovanie v pracovnej dobe a požiadala ho o prevzatie písomnosti. U.. Z. A. si nechcel prečítať predmetnú písomnosť a odmietol ju prevziať. 8. Bola som upovedomená diecéznym riaditeľom o obsahu predmetnej zásielky. 9. U.. Z. A. nás pozdravil, usmial sa a predmetnú písomnosť si odmietol prevziať, prečítať , spoznať jej obsah. Dôrazne nás pri našom odchode upozornil, že máme postupovať v zmysle platného zákona a nežiada si, aby sme ho osobne kontaktovali v mieste jeho pracoviska Technickej akadémie v pracovnom čase. 10. Počas celej doby odovzdávania som nemala v rukách predmetnú zásielku, celú dobu ňou disponovala len poverená zamestnankyňa A. L., ktorá po neúspešnom doručení ju odovzdala do rúk diecézneho riaditeľa. 29. Dňa 13.7.2021 doručila svedkyňa A. L. S. F. E. K. S.. Q.: X. XX.X.XXXX S. B. K. U.. Z. A.. 2. Podpis na dokumente je mojím vlastnoručným podpisom. 3. Dokument som podpísala po návrate zo stretnutia s U.. A. - po spísaní zápisnice dňa 30.7.2020. 4. 30.7.2020 sa nám nepodarilo U.. A. výpoveď doručiť z dôvodu odmietnutia prevzatia písomnosti. 5. Dňa 29.7.2020 som nedoručovala žiadnu poštu pre U.. A.. 6. K odovzdaniu výpovede dňa 30.6.2020 ma vyzval diecézny riaditeľ Z.. U.. Z. K., W. S. Y. B. D. W. S. W. B. S. K. U.. A.. X. Z. Z. B. I. K. A. O. I. E. G. XXX/XA, S. E. K., kde nám po zvonení nik neotváral, tak sme išli na miesto jeho pracoviska - Technickú akadémiu na G. Q. K. S. E. K. . V areáli školy robotníci vykonávali stavebné práce, tak som sa spýtala, či sa U.. A. nachádza v škole. Jeden pán nás zaviedol do budovy školy, zavolal U.. A. na chodbu. Ospravedlnila som sa, že ho vyrušujeme a že sme mu priniesli list, ktorého prevzatie by som potrebovala potvrdiť jeho podpisom. Ing. A. odmietol. Spýtala som sa, že či nechce vedieť ani obsah, vravel, že nie a poprosil nás, že si neželá, aby sme ho viac kontaktovali v mieste jeho pracoviska na Technickej akadémii v Spišskej Novej Vsi a záležitosti riešili podľa zákona. 8. Vedela som, že sa jedná o výpoveď z pracovného pomeru U.. Z. A.. X. Zažartoval v tom slova zmysle, aká delegácia sme za ním prišla a čo od neho potrebujeme a ako som vyššie uviedla, odmietol zásielku prijať a upozornil nás, aby sme ho viackrát nekontaktovali na pracovisku Technickej akadémie a v pracovnom čase. 10. Neprevzatú zásielku sme vrátili diecéznemu riaditeľovi a pokiaľ viem, nariadil ju poslať U.. A. v ten deň do vlastných rúk pracovníčke poverenej vedením pošty. 30. Dňa 13.7.2021 doručila svedkyňa A. F. S. F. E. K. S.. Q.: X. B. S. K. U.. Z. A. dňa 30.7.2020. 2. Podpis na dokumente „Zápis osobného stretnutia so zamestnancom“ zo stretnutia s p. U.. A. B. XX.X.XXXX O. A. K. Z.. X. B. S. Z.sala 30.7.2020. 4. Nepodarilo sa nám doručiť výpoveď, Z. Z.. U.. Z. A. odmietol prevziať list. 5. Dňa 29.7.2020 som nedoručovala U.. A. Z.. X. B. XX.X.XXXX E. K. Z.. X. U.. Z. Z. K., W. S. F. P. Z.. U.. A.. X. D.C. Z.. U.. A. S. E. E. W. O.. G. X/A, S. E. K., Š. S. A. Y. F. (O. W. S., Z.. M. P. W. S. W. Z.. L. A. poverená doručiť list) na jeho pracovisko J. W., G. X, S. E. K.. X. K. S., Ž. A. A. F.Ť. K. Y. Z. Z.. X. Z.. U.. A. zásielku neprevzal a povedal, aby sme ho nevyrušovali na jeho pracovisku v pracovnom čase a aby sme Y. J. S. O. F. X. Y. T.. XX. E. Y. S. B. E. E. S. S. D. T. W. E. Z. Z.. X. U.. Z.. Z. K. , Z.. A. (D.) P. Z. Z. B. K. X., P.. J. Z.. U.. A.. 31. Právna zástupkyňa žalobcu doručila súdu dňa 25.5.202 podanie, v ktorom predložila Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch úpravy pracovnej doby, Rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-762/18 a C-37/19 zo dňa 25.6.2020, Nález ÚS ČR sp.zn. II.ÚS 2522/19 zo dňa 10.12.2020. Uviedla, že podľa čl. 7 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch úpravy pracovnej doby, členské štáty príjmu nevyhnutné opatrenia, aby mal každý pracovník nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok v trvaní najmenej 4 týždňov v súlade s podmienkami pre získanie a priznanie tejto dovolenky stanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo zvyklosťami. Uviedla, že v spojených veciach C-762/18 a C-37/19 dospel Súdny dvor EÚ k záveru, že článok 7 odsek 1 Smernice EP a rady č. 2003/88/ES musí byť vykladaný v tom zmysle, že pracovník má nárok na dovolenku ,ale aj za obdobie, kedy s ním bol rozviazaný neplatne pracovný pomer (trvanie súdneho sporu). Z vyššie uvedených dokumentov vyplýva, že žalobca má podľa Zákonníka práce právo počas trvania pracovného pomeru na čerpanie riadnej dovolenky. Toto právo mu nezaniká, ani keď nevykonával prácu u žalovaného z dôvodu vedenia súdneho sporu o určenie neplatnosti ukončenia pracovného pomeru, najmä keď oznámil zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní naďalej trvá.
32. K podaniu právnej zástupkyne žalobcu (čl. 31) zaujal stanovisko - právny názor právny zástupca žalovanej v podaní doručenom súdu dňa 9.6.2021. Žalovaná uviedla, že nevidí žiaden dôvod na prerušenie tohto konania a položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pretože tento veľmi jednoznačne zodpovedal spornú otázku existencie či neexistencie nároku žalobcu na dovolenku už v predloženom rozhodnutí. Je pravdou, že podľa najnovšej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ patrí zamestnancovi nárok na dovolenku aj za obdobie trvania súdneho sporu o určenie n neplatného skončenia pracovného pomeru. Samotný Súdny dvor EÚ však veľmi jednoznačne určil, že uvedené sa vzťahuje iba na prípady, ak zamestnanec počas trvania tohto súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru nie je zamestnaný u iného zamestnávateľa, u ktorého si môže uplatniť nárok na dovolenku. V tejto súvislosti dal do pozornosti súdu bod 79 a 88 rozsudku, z čoho je zrejmé, že vyššie uvedený právny názor Súdneho dvora EÚ jednoznačne judikoval, že ak zamestnanec mal počas trvania sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru iné zamestnanie, nemôže si voči žalovanej (prvému zamestnávateľovi) uplatňovať nárok na dovolenku či náhradu mzdy za dovolenku. Ako vyplýva zo súdneho spisu (lustráciou súdu v SP ohľadne pracovných pomerov žalobcu), žalobca bol po celý čas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru (prvej výpovede), ktorý to spor v časti o určenie neplatnosti výpovede trval od 1.2.2015 do apríla 2020, zamestnaný:
- Michal Vaško - VYDAVATEĽSTVO od 1.2.2015 doposiaľ
- Základná škola s materskou školou Lomnička - od 1.3.2015 do 3112.2017
- Stredná priemyselná škola technická - od 1.1.2018 doposiaľ. Žalobca si preto mal a mohol uplatniť dovolenku u svojich (iných) zamestnávateľov, nakoľko počas celej doby trvania súdneho sporu bol zamestnaný u iného zamestnávateľa. Inak povedané, samotný Súdny dvor EÚ deklaroval, že takýto zamestnanec nemôže voči svojmu prvému zamestnávateľovi uplatňovať nároky na dovolenku za kalendárny roky, ktoré sa vzťahujú na obdobie, počas ktorého vykonával iné zamestnanie. Keďže stanovisko Súdneho dvora EÚ je úplne jasné, nie je potrebné ani účelné ukladať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku na niečo, na čo už sám odpovedal. 33. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa týchto ustanovení: 34. Podľa ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. 35. Podľa ust. § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť pokyny, ktoré sú v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.
36. Podľa ust. § 81 písm. a) Zákonníka práce, zamestnanec je povinný pracovať zodpovedne a plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi. 37. Podľa ust. § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ a zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. 38. Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných 6 mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. 39. Podľa ust. § 63 ods. 4 Zákonníka práce, porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. 40. Podľa ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ chce dať zamestnancovi výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, je povinný oboznámiť zamestnanca s dôvodom výpovede a umožniť mu vyjadriť sa k nemu. 41. Podľa ust. § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo
dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo. 42. Podľa ust. § 11a Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. 43. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 44. Podľa ust. § 237 ods. 1 Zákonníka práce, prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. 45. Podľa bodu 7.6. Stanov Spišskej katolíckej charity Kuratórium Spišskej katolíckej charity plní funkciu zástupcov zamestnancov. 46. Podľa ust. § 79 ods. l Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne , že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 47. Podľa ust. § 100 písm. a) Zákonníka práce, zamestnancovi vzniká za podmienok ustanovených týmto zákonom nárok na dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť. 48. Podľa ust. § 101 Zákonníka práce, zamestnanec ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Podľa ust. § 102 Zákonníka práce, pomerná časť dovolenky je za každý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomer jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. 49. Podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 50. Podľa čl. 7 ods. l, 2 Smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty príjmu nevyhnutné opatrenia zabezpečujúce , že každý pracovník bude mať nárok na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov v súlade s podmienkami pre vznik nároku a pre poskytnutie takej dovolenky, ustanovenými vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. Namiesto minimálnej doby ročnej platenej dovolenky nemôže byť vyplatená peňažná náhrada, s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru. 51. Súdny dvor EÚ rozsudkom (prvá komora) z 25. júna 2020 v spojených veciach C-762/18 a C-37/19, ktoré súvisia s konaniami QH proti Värchoven kasacionen säd na Republika Bälgarija , za účasti Prokuratura na Republika Bälgarija (C-762/18) rozhodol tak, že 1. Článok 7 ods. l smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej pracovník, ktorá dostal protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania v súlade s vnútroštátnym právom v nadväznosti na zrušenie jeho výpovede súdnym rozhodnutím, nemá nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania z dôvodu, že tento pracovník počas tohto obdobia pre zamestnávateľa skutočne nepracoval. 2. Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre , podľa ktorej v prípade skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo po tom, ako dostal dotknutý pracovník protiprávnu výpoveď a následne opätovne nastúpil do zamestnania s vnútroštátnym právom, v nadväznosti na zrušenie jeho výpovede súdnym rozhodnutím, nemá tento pracovník nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok za obdobie odo dňa protiprávneho prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do zamestnania. 52. V bode 79 Rozsudku Súdneho dvora EÚ z 25. júna 2020 v spojených veciach C-762/18 a C-37/19 sa konštatuje: Napokon treba spresniť, rovnako ako generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, že v prípade, keď dotknutý pracovník vykonával iné zamestnanie v období odo dňa protiprávneho prepustenia do dňa jeho opätovného nastúpenia do prvého zamestnania, tento pracovník nemôže voči svojmu prvému zamestnávateľovi uplatňovať nároky na dovolenku za kalendárny rok, ktoré sa vzťahujú na obdobie, počas ktorého vykonával iné zamestnanie.
53. V bode 88 Rozsudku Súdneho dvora EÚ z 25. júna 2020 v spojených veciach C-762/18 a C-37/19 sa konštatuje: Ako však vyplýva z bodu 79 tohto rozsudku, ak počas tohto obdobia dotknutý pracovník vykonával iné zamestnanie, nemôže od svojho prvého zamestnávateľa požadovať náhradu, ktorá sa vzťahuje na obdobie, počas ktorého vykonával toto iné zamestnanie“. 54. Predmetom sporu v okolnostiach posudzovanej veci je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovanou žalobcovi listom zo dňa 30.7.2020, doručenej žalobcovi 3.8.2020, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že žalobca nechodil do práce od 20.5.2020 a náhrady mzdy z titulu tohto neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 1.430 eur mesačne od 21.4.2020 do budúcna spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne za každý mesiac samostatne. 55. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd konštatuje, že skončenie pracovného pomeru zamestnanca zo strany zamestnávateľa je vážnym zásahom do pracovnoprávneho vzťahu a krajným riešením, ktoré musí byť zamestnávateľom odôvodnené a nevyhnutné Podľa ustálenej judikatúry za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené porušenie povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov zamestnávateľa, z kolektívnej zmluvy či pracovnej zmluvy, resp. z pracovného poriadku. Súd pri rozhodovaní o predmetnej žalobe skúmal, či sú splnené hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede podľa ust. § 63 ods. l písm. e) ZP, ako aj formálne náležitosti platnosti výpovede ako právneho úkonu. 56. Vychádzajúc z ust. § 63 ods. l písm. e) ZP, výpoveď z tohto výpovedného dôvodu prichádza do úvahy v dvoch prípadoch, a to: v prvom prípade sú tu u zamestnanca dôvody, pre ktorý by s nim zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer a v druhom prípade pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak bol zamestnanec v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť výpovede. Z obsahu výpovede je zrejmé, že žalobca ako zamestnanec nechodil do práce od 20.5.2020 (až do 30.7.2020, kedy žalovaná skončila so žalobcom pracovný pomer), ktorú skutočnosť považuje žalovaná za neospravedlnenú absenciu a za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobcovi bola daná výpoveď podľa prvého prípadu (t. j. sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s nim zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer). V druhom prípade podľa Zákonníka práce pred uplatnením výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. l písm. e) ZP (t. j. pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny) je zamestnávateľ povinný v posledných šiestich mesiacoch písomne zamestnanca upozorniť na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny. 57. Právna zástupkyňa žalobcu tvrdila, že výpoveď nebola daná žalobcovi v 2-mesačnej prekluzívnej lehote určenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ výpoveď iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel. Má za to, že žalovaná dala žalobcovi výpoveď oneskorene a tento dôvod vypovedania zamestnávateľ nemohol použiť. 58. Keďže 2-mesačná lehota určená v§ 63 ods. 4 zákonníka práce je prekluzívneho charakteru, súd sa najsamprv zaoberal tvrdením žalobcu a posúdením splnenia lehoty určenej v § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Plynutie dvojmesačnej lehoty počítal žalobca od 20.5.2020, kedy oznámil žalovanej čerpanie dovolenky a udáva, že výpoveď bola učinená až 30.7.2020. Súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že nie je splnená podmienka určená v § 63 ods. 4 Zákonníka práce. Súd uvádza, že až keď zamestnanec nechodí dlhodobo do práce, nastáva porušenie pracovnej disciplíny v závažnej intenzite a týmto momentom vzniká právo z uvedeného dôvodu skončiť pracovný pomer so zamestnancom. To je i prípad žalobcu. Preto sa súd nestotožnil s názorom žalobcu, že už prvý deň neospravedlnenej absencie 20.5.2020 bol naplnený výpovedný dôvod . Výpovedný dôvod (závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné skončiť pracovný pomer okamžite), nastal podľa názoru súdu uplynutím niekoľkých dní, kedy nechodenie do práce dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Pri neospravedlnenej absencii (čo je i prípad žalobcu), sa za porušenie pracovnej disciplíny považuje každý jeden vymeškaný deň práce a 2 mesačná lehota pre podanie výpovede sa začína rátať od ukončenia dlhodobejšej absencie (nie jej začiatku). To je právny názor súdu a v tejto súvislosti s úd poukazuje na rozhodnutie NS SR spz.zn. R 51/70, tiež Barancová, In. Barancová a kol., Zákonník práce, Komentár Ch.Brg., 2017, str. 633, na ktoré tiež poukázala žalovaná. 59. Aby zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer z výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. l písm. e) ZP, musí mať preukázané, že zamestnanec skutočne porušil pracovnú disciplínu. Musí mať k dispozícii všetky dôkazy, ktorými preukáže, že zamestnanec porušil pracovnú povinnosť. Preto rozhodujúcim pre ďalší postup súdu bolo vyriešenie spornej otázky medzi stranami sporu, a to či žalobcovi z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle rozsudku OS Spišská Nová Ves sp.zn. 4Cpr/1/2015 zo dňa 23.5.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS Košice sp.zn. 6CoPr/10/2018 zo dňa 25.2.2020, vznikol zákonný nárok na čerpanie dovolenky za rok 2015, 2016,
2017, 2018, 2019, 2020 a v závislosti od toho posúdenie, či žalobca porušil pracovnú disciplínu tým, že jednostranne (bez dohody so zamestnávateľom o nástupe na dovolenku) oznámil žalovanej, že čerpá dovolenku za roky 2015-2020 a z toho dôvodu do práce nenastúpi. 60. K otázke posúdenia zákonnosti nároku žalobcu na čerpanie dovolenky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za roky 2015-2020, súd konštatuje, že žalobca nebol oprávnený jednostranne určiť čerpanie dovolenky a najmä, že žalobcovi z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nevznikol zákonný (žiadny ) nárok na dovolenku za roky 2015 až 2020. Teda žalobca nebol oprávnený žiadnu dovolenku čerpať. V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 79 ZP, ktoré ustanovenie je ustanovením lex specialis . V okolnostiach prípadu je nesporné, že žalovaná počas trvania pracovnoprávneho sporu neumožnila žalobcovi vykonávať prácu podľa § 79 ods. l ZP, preto na vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom v tomto období sa vzťahuje úprava lex specialis - teda ustanovenie § 79 ZP, ktoré presne stanovuje, aký nárok patrí zamestnancovi v danom prípade, t,j, náhrada mzdy. Podľa najnovšej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ však patrí zamestnancovi nárok na dovolenku aj za obdobie trvania súdneho sporu o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru. Samotný Súdny dvor však jednoznačne určil, že uvedené sa vzťahuje iba na prípady, ak zamestnanec počas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru nie je zamestnaný u iného zamestnávateľa, u ktorého si môže uplatniť nárok na dovolenku. Tento prípad sa však netýka žalobcu. Lustráciou v Sociálnej poisťovni súd zistil, že počas trvania súdneho sporu žalobca bol zamestnancom žalovanej od 1.1.1993 - 31.1.2015, ku ktorému dátumu bol so žalobcom zo strany žalovanej rozviazaný pracovný pomer. Žalobca neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru uplatnil na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi, ktoré konanie bolo vedené pod sp.zn. 4Cpr/1/2015. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom 4Cpr/1/2015-465 zo dňa 23.5.2018 určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015 je neplatná. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 6CoPr/10/2018 zo dňa 25.2.2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súdu určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015, je neplatná. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 21.4.2020. Z obsahu spisu súd zistil, že žalobca bol po celý čas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru (prvej výpovede) , ktorý v časti o určenie neplatnosti výpovede trval od 1.2.2015 do apríla 2020, zamestnaný. Lustráciou v Sociálnej poisťovni dňa 12.4.2021 súd ďalej zistil, že žalobca bol od 1.2.2015 doposiaľ zamestnancom zamestnávateľa A. K. - K. so sídlom v Prešove , Košická 44, 080 01 Prešov, IČO: 31 291 228. Ďalej od 1.3.2015 - 31.12.2017 bol žalobca zamestnancom Základnej školy s materskou školou Lomnička so sídlom Z., P. XX, U.: 35 534 456. Nakoniec súd zistil, že žalobca bol od 1.1.2018 doposiaľ zamestnancom Strednej priemyselnej školy technickej, so sídlom Hviezdoslavova 6, Spišská Nová Ves, IČO: 00 521 663. Uvedené skutočnosti mal súd preukázané jednak Lustráciou v Sociálnej poisťovni a tiež Oznámením Sociálnej poisťovne -ústredie zo dňa 14.4.2021, ktoré skutočnosti sa nachádzajú v spise na čl. 135-137 a na čl. 125-133. Keďže žalobca po celý čas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru (prvej výpovede) t. j. od 1.2.2015 do apríla 2020, bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, žalobca si mal (mohol) uplatniť a vyčerpať dovolenku u týchto iných zamestnávateľov. Nakoľko Súdny dvor EÚ jednoznačne deklaroval, že takýto zamestnanec (ktorý mal počas trvania súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru iných zamestnávateľov), nemôže voči svojmu prvému zamestnávateľovi (t. j. žalovanej) uplatňovať nároky na dovolenku za rok, ktoré sa vzťahujú na obdobie, počas ktorého vykonával iné zamestnanie. Z uvedeného dôvodu dovolenka zamestnancovi za obdobie trvania súdneho sporu nepatrí. Teda žalobcovi ako zamestnancovi nepatrí náhrada mzdy na nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2015-2020 . Žalobca od 1.2.2015 (po tom, čo s nim žalovaný výpoveďou ku 31.1.2015 rozviazala pracovný pomer) až do 28.4.2020 (kedy po rozhodnutí súdov o prvom neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaná žalobcovi umožnila vykonávať prácu), nevykonával žiadne pracovné úlohy pre prvého zamestnávateľa (žalovaného), ale pre iných zamestnávateľov. 61. Medzi stranami bola sporná aj skutočnosť, či žalobca porušil pracovnú disciplínu, keď nenastúpil do práce z dôvodu jednostranného oznámenia o čerpaní dovolenky od 20.5.2020 (napriek nesúhlasu a upovedomenia žalovanej). Vychádzajúc z úvah pod bodom 60, súd konštatuje, že žalobcovi nevznikol žiaden zákonný nárok na dovolenku za roky 2015 až 2020 z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, dovolenku za uvedené roky preto nebol žalobca oprávnený čerpať, o nesúhlase a o tom, že mu nevznikol nárok na dovolenku bol žalovanou viackrát písomne upovedomený a vyzvaný na nástup do práce ,preto žiadosť žalobcu o čerpanie dovolenky za roky 2015-20 z dôvodu neexistencie nároku na dovolenku, súd považuje za nedôvodnú a z toho titulu nenastúpenie do práce
(napriek opakovaným výzvam žalobcu) súd považuje za porušenie pracovnej disciplíny. Okrem toho súd poukazuje na ustanovenia Zákonníka práce, podľa ktorých čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom a nie jednostranne zamestnanec.
62. Keďže súd právne posúdil, že žalobcovi z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru nevznikol za roky 2015-2020 nárok na dovolenku a bezdôvodné nechodenie do práce od 20.5.2020 napriek opakovaným výzvam zamestnávateľa (kedy žalobca oznámil žalovanej jednostranne čerpanie dovolenky za roky 2015-2020) do 30.7.2020 (kedy dala žalovaná žalobcovi výpoveď z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny -nechodenia do práce), je závažným porušením pracovnej disciplíny, následne súd riešil, či sú splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenia výpovede z pracovného pomeru . 63. V prvom rade súd konštatuje, že z vyjadrení a listov žalovanej (výzvy zo dňa 20.5.2020, 26.5.2020 a 3.6.2020), ako aj z výpovede zo dňa 30.7.2020 vyplýva, že žalovaná považuje konanie žalobcu spočívajúce v nechodení do práce za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré je možné s nim ukončiť pracovný pomer. Súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom žalovanej, že konanie zamestnanca spočívajúce v neospravedlnenej absencii predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny iba vtedy, ak je dlhodobejšieho charakteru , t. j. trvá viacero dní. Súdna prax zatiaľ neustálila, koľko vymeškaných dní zakladá závažné porušenie pracovnej disciplíny, každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, Avšak až keď zamestnanec dlhodobo nechodí do práce, nastáva porušenie pracovnej disciplíny v závažnej intenzite a týmto momentom vzniká právo z uvedeného dôvodu skončiť pracovný pomer. Podľa názoru súdu, každý jeden deň neospravedlnenej absencie je porušením pracovnej disciplíny. V okolnostiach prípadu vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi nevznikol žiaden zákonný nárok na čerpanie dovolenky za roky 2015-2020 z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru , čím žalobca nepochybne nechodením do práce od 20.5.2020 až do 30.7.2020 (kedy žalovaná so žalobcom rozviazala pracovný pomer), súd uzavrel, že žalobca nepochybne porušil povinnosti zamestnanca vyplývajúce mu z pracovného pomeru tým, že bezdôvodne nechodil dlhodobo do práce, ktorú skutočnosť súd posúdil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. čím sú splnené podmienky pre danie výpovede podľa ust. § 63 ods. l písm. e) prvá skutková podstata. 64. K ostatným podmienkam platnosti výpovede súd uvádza, že:
- výpoveď zo dňa 30.7.2020 má písomnú formu. Nie je sporné, že výpoveď, ktorej neplatnosť je predmetom tohto sporu, bola žalobcovi riadne doručená, a to dňa 3.8.2020. Dôkazom je doručenka zo dňa 3.8.2020. Tieto skutočnosti nie sú medzi stranami sporné a tento dátum, vzhľadom na účinky doručenia výpovede, súd považuje za deň doručenia výpovede žalobcovi. Na návrh súd vykonal dokazovanie aj ohľadom doručovania výpovede dňa 30.7.2020 troma zamestnankyňami žalovanej, z ktorého vyplynulo, že zamestnankyne žalovanej doručovali žalobcovi výpoveď (zásielku) dňa 30.7.2020, ktorú však žalobca odmietol prevziať . Avšak nesporný je dátum doručenia výpovede dňa 3.8.2020.
- zamestnávateľ v súlade s ust. § 61 ods. 3 ZP skutkovo jasne vymedzil dôvod skončenia pracovného pomeru - žalobca nechodil do práce. Podľa názoru súdu je tento dôvod vymedzený dostatočne. Uvedené vyplýva z obsahu výpovede zo dňa 30.7.2020. -na porušenie pracovnej disciplíny v súlade s ust. § 63 ods. l písm. e) ZP žalovaná žalobcu upozornila viackrát (20.5.2020, 26.5.2020, 3.6.2020) s tým, že mu hrozí okamžité skončenie pracovného pomeru alebo výpoveď. Uvedené vyplýva z listov žalovanej zo dňa 20.5.2020, 26.5.2020, 3.6.2020.
- výpoveď žalobcovi bola v zmysle ust. § 74 ZP riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov (zamestnaneckou radou), ktorými je v zmysle Stanov Spišskej katolíckej charity Kuratórium Spišskej katolíckej charity, dňa 23.7.2020 bola člennom Kuratória zaslaná pozvánka na zasadnutie Kuratória s konkrétnym programom a obsahujúca návrh výpovede ako i opis rozhodujúcich skutočností. Dňa 30.7.2020 došlo k zasadnutiu Kuratória, ktoré prerokovalo výpoveď danú žalobcovi. Uvedené skutočnosti vyplývajú z Pozvánky zo dňa 23.7.2020 (ktorej súčasťou je návrh Výpovede žalobcovi), zo Zápisnice zo zasadnutia Kuratória Spišskej katolíckej charity zo dňa 30.7.2020 a prílohy k Zápisnici, ktorou je zoznam členov Kuratória, prezenčná listina. 65. Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení a úvah súdu, súd uzavrel, že výpoveď spĺňa všetky materiálne a formálne náležitosti určené Zákonníkom práce, je platná a dôvodná. Z uvedeného dôvodu súd žalobu o neplatnosť výpovede zamietol. 66. Keďže predpokladom úspešnosti žaloby o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v okolnostiach prípadu súd žalobu o neplatnosť výpovede zamietol, súd sa ďalej nezaoberal prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany predloženými stranami sporu v rámci nároku o náhradu mzdy. Preto súd žalobu aj v časti o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol.
67. Žalobca je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č.. 71/1992 z.z. o súdnom poplatku. V konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol však žalobca neúspešný. Preto súd nerozhodoval o povinnosti žalovanej na zaplatenie súdneho poplatku na účet Okresného súdu Košice II v zmysle ust. § 2 ods. 2 Zák. č. 71/1992 Zb. (podľa ktorého ak je poplatník oslobodený, a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený). 68. Keďže žalobca podanou žalobou okrem náhrady mzdy z titulu tohto neplatného skončenia pracovného pomeru požadoval aj náhradu mzdy za obdobie pred daním výpovede (ktoré obdobie s neplatnosťou skončenia pracovného pomeru nesúvisí), súd túto časť žaloby vylúčil na samostatné konanie z dôvodu doplnenia dokazovania a upresnenia nároku (či sa jedná o mzdu alebo o náhradu mzdu a za aké obdobie).
69. O náhrade trov konania o neplatnosť výpovede bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu Trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko bol žalovaný v konaní o neplatnosť výpovede úspešný v plnom rozsahu. 70. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 71. Právna zástupkyňa žalobcu v podaní doručenom súdu 25.5.2021 predložila Nález ÚS ČR sp.zn. II. ÚS 2522/19 zo dňa 10.12.2020, ktorý určil, že ak sa dovolá účastník konania právneho názoru formulovaného v záväznej časti rozsudku Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k určitému širšiemu okruhu situácií a všeobecný súd má za to, že situácia účastníka patrí do tohto okruhu, ale právny názor sa naň ho nevzťahuje, je povinnosťou všeobecného súdu predložiť Súdnemu dvoru predbežnú otázku, pokiaľ ho nechce na situáciu účastníka aplikovať. V prípade, že všeobecný súd takto neurobí, dopustí sa porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. l Listiny Základných práv a slobôd tohto účastníka konania. Tým, že právna zástupkyňa Nález ÚS predložila a komentovala, zrejme nepriamo navrhla, aby súd v tejto veci podal prejudiciálnu otázku na Súdny dvor EÚ za predpokladu, že jeho záver súd nechce priamo aplikovať na jeho vec. Podľa názoru súdu (zhodne i s názorom žalovanej), súd nevidí dôvod na prerušenie tohto konania za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pretože Súdny dvor EÚ v Rozsudku v spojenej veci C-762/18 a C-37/19 jednoznačne v bodoch 79 a 88 zodpovedal na spornú otázku existencie či neexistencie nároku žalobcu na dovolenku . Súdny dvor EÚ jednoznačne určil, že uvedené sa vzťahuje iba na prípady; ak zamestnanec počas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru nie je zamestnaný u iného zamestnávateľa, u ktoréhosi môže uplatniť nárok na dovolenku. Keďže žalobca počas trvania súdneho sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru bol preukázateľne zamestnaný u iných zamestnávateľov, mal si nárok na dovolenku v rokoch 2015-2020 uplatniť u týchto zamestnávateľov, teda zamestnanec nemôže voči svojmu prvému zamestnávateľovi (žalovanému) uplatňovať nároky na dovolenku .
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v 2 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§127 ods. l) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§363 VSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).
Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodovanie vo veci samej (§ 35 ods. 2 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 223/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).