Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_33Sa-11-2021.pdf
PDF · 126.66 KB
Case nature
Area
Subarea
33Sa/11/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: W. F. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. D. 6, XX-XXX N., B. republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40849-3/2019-BA zo dňa 9. augusta 2019
rozhodol:
Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave Číslo: 40849-3/2019-BA zo dňa 9. augusta 2019 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca Číslo: 30953-5/2019-CA zo dňa 1. februára 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca na ďalšie konanie.
Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím č. 30953-5/2019-CA zo dňa 01. februára 2019 rozhodla, že W. F. N. (žalobcovi) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198 (zamestnávateľ žalobcu) od 8. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 01. februára 2019 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Následne sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalovaná, preto napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca v rámci odvolacieho konania potvrdila rozhodnutím č. 40849-3/2019-BA zo dňa 09. augusta 2019 a odvolanie zamestnanca (žalobcu) v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie žalovanej zo dňa 09. augusta 2019 nadobudlo právoplatnosť dňa 28.08.2019.
2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 09. augusta 2019 podal žalobca správnu žalobu v sociálnych veciach. V žalobe poukazuje na porušenie predpisov hmotného práva a porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok vo veci. Požadoval zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 16.05.2019 č. 11553-3/2019-BA a predchádzajúceho Rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Pobočka Čadca č. 30953-5/2019-CA z 01.02.2019 a postúpenie veci k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu - Čadca príkazom na zohľadnenie právnych predpisov Spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania. Žalobu odôvodnil tým, že vykonával podnikateľskú činnosť na vlastný účet. Z tejto činnosti platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 08.02.2012 žalobca dodatočne uzavrel pracovnú
zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, Čadca na území Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy podal žalobca návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy, podľa obsahu čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská, v súlade s obsahom čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, tzn. legislatíva štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Ako dôkaz predložil pracovnú zmluvu uzatvorenú s firmou REPRUF, s.r.o. Podľa pracovnej zmluvy mal žalobca plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska, a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Pre žalobcu platí čl. 13. ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 bol zároveň porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie, podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Nepoužitie predpisov článku 11 ods. 1 základného nariadenia č. 883/2004 spôsobil, že žalobca podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že podlieha poľskej legislatíve sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň je prihlásený k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia podľa základného nariadenia je neprípustná. Čo sa týka námietok porušenia predpisov konania, ktoré boli dôležité pre výsledok veci v prvom rade treba poukázať na porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 a poukázať treba na to, že Sociálna poisťovňa v napadnutom rozhodnutí porušila aj čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Tento predpis rozhoduje, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, ak nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Treba zobrať do úvahy, že na základe predmetnej pracovnej zmluvy žalobca bol zaregistrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike. Príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. V takom prípade treba uznať, že existovali doklady vydané inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby a sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. č. 883/2004 osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce v inom štáte Únie, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčená je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právny vzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Poľský poisťovací orgán nemal právomoci posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Určenie uplatniteľných právnych predpisov inštitúcii s uvedením miesta nájomnej práce vylučuje ohodnotenie inštitúciou miesta bydliska, koho je právny vzťah, z ktorého má žalobca sociálne zabezpečenie v krajine výkonu práce, platné podľa práva miesta bydliska žalobcu. Poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobca podnikajúci a vykonávajúci nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podliehal právnym predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku 48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá však bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku, a nie na zistenie skutočností. Táto inštitúcia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia široko pripomína okolnosti tejto kontroly, ktorá však neukázala žiadne nezrovnalosti, a preto nebol poslaný spoločnosti REPRUF s.r.o. kontrolný protokol, ktorý by ukázal nezrovnalosti, teda nebolo požadované od firmy doplniť predložené doklady spoločnosti alebo zlepšiť jej fungovanie. Treba tiež vziať do úvahy, že Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi akékoľvek dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ v osobe vlastníka spoločnosti predložil zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobcu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Na skutočný účel kontroly tiež poukazuje skutočnosť, že spoločnosť dala príkaz zamestnancom preskúmať dostupnú dokumentáciu zamestnancov REPRUF s.r.o. Sociálna poisťovňa od začiatku nemala záujem o dokumentáciu spoločnosti a zamestnancov a tiež nestanovila požiadavky spojené s doplnením materiálu alebo iné odporúčania po kontrole. Žalobca vykonáva prácu s príslušnou frekvenciou uvedenou v pracovnej zmluve, podľa vôle svojho zamestnávateľa. Povinnosťou žalobcu vyplývajúcou z pracovnej zmluvy je práca promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom. Zamestnávateľ zveruje žalobcovi
vykonávanie úloh a činností podľa vlastného uváženia, ale vždy na základe pracovnej zmluvy. Náplň práce žalobcu - kontaktovanie potenciálnych klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Žalobca vykonáva svoju prácu osobne, s náležitou starostlivosťou, s využitím svojho najlepšieho vedomia a zručností, a zverené úlohy vždy vykonáva včas, sú vykonané včas a na žiadosť zamestnávateľa. Práca je žalobcom vykonávaní na území Slovenska, v rôznych mestách, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť s jeho ponukou čo najširšie publikum a zahŕňa priamu interakciu s podnikmi, ktoré vykonávajú svoje činnosti na Slovensku. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi, a ktoré zostávajú ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania práce je predloženie doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobca systematicky predkladal spoločnosti. Pracovné inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými pre výkon práce. Za prácu dostáva žalobca náležitú odmenu, stanovenú v pracovnej zmluve, na uvedený bankový účet. S ohľadom na kontroly vykonávané u zamestnávateľa, žalobca má tiež protokol o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímanie zamestnancov v súlade s platnými právnymi slovenskými predpismi, riadne vedenie evidencie zamestnávateľom. Tieto kontroly neodhalili žiadne nedostatky, preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne platené. Námietky zo strany žalovanej, že nebola vykonaná práca, sú neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v prípade, ak je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte v hoteli, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva svoje činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Spoločnosť, v ktorej je zamestnaný, je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdu a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Žalobca bol upozornený spoločnosťou, že nesplnenie pracovných povinností bude mať za následok disciplinárne prepustenie z práce. Spoločnosť má dostatočnú dokumentáciu preukazujúcu, že jeho činnosť na území Slovenska je legálna a skutočná. Spoločnosť REPRUF s.r.o. má sídlo na Slovensku už dva roky, v Čadci riadené jednou osobou, predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia pre riadenie a rozvoj spoločnosti, rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ firmy rozhoduje o politických smeroch činnosti spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom spoločnosti, W. O. zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby. Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť REPRUF s.r.o. je ekonomický efektívna a je to spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Okrem toho sociálna poisťovňa poukazuje na prenájom priestorov spoločnosťou, v ktorej má sídlo. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Okrem toho, bezdôvodné sú tvrdenia týkajúce sa miesta sídla spoločnosti, tieto nie sú pre žalobcu relevantné, pretože právne predpisy Spoločenstva vo svojom obsahu znamenajú, že ide o miesto výkonu práce žalobcu a v súlade k vyššie uvedenými okolnostiam je práca v konečnom dôsledku vykonávaná na Slovensku. Žalobca ďalej uviedol, že ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spotecznych v Poľsku) sa obrátil s otázkou na skutočný výkon práce výhradne v súvislosti s doslovným plnením platných predpisov spoločenstva. Žalobca všetky podklady na potvrdenie vykonávania práce chcel predstaviť len príslušným slovenským orgánom (Sociálnej poisťovni), ale pre ZUS takéto riešenie nebolo prijateľné, preto začal obťažovať žalobcu a jej spolupracovníkov, zamestnaných v spoločnosti REPRUF s.r.o. Je potrebné zdôrazniť, že v obsahu napadnutého rozhodnutia sa Sociálna poisťovňa v skutočnosti odvolala na celú radu rôznych predpisov, avšak neuviedla právny základ pre rozhodnutie vzťahujúce sa na žalobcu. Sociálna poisťovňa sa dopustila do očí bijúcej diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku, ako spolupracovníci žalobcu obdržali overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Tento problém, spolu s ďalšími porušeniami Sociálnej poisťovne bude prezentovaný žalobcom Európskej komisii v jeho žalobe o porušení zákonov Spoločenstva. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje žalobcu k dodatočným nákladom a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ho zamestnáva.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) v znení neskorších zmien a
doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych (ZUS) Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Pre účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Z dôvodu, že žalobca a zamestnávateľ nepredložili Sociálnej poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti žalobcu došlo, ani inými dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplýva priamo z čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa pristúpila k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Zároveň žalovaná poukázala na čl. 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V súvislosti s uvedeným postupom bolo Sociálnej poisťovni, ústredie, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Oddzial w Czestochowie, doručené oznámenie č. 240600/503/UBS/2013 PIESEL: 82092112418 zo dňa 10. 12.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca od 08. februára 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bolo hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Predmetné oznámenie zo dňa 10.12.2013 bolo adresované a doručené žalobcovi s tým, že ak nesúhlasí s týmto určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu Pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu, že Sociálne poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Žalovaná postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, existuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Rovnako žalovaná uviedla, že žalobca v celej žalobe neuviedol konkrétne ustanovenia koordinačných nariadení ani vnútroštátnych predpisov, ktorých porušenie by sa žalovaná skutočne dopustila. Na základe všetkých skutočností má žalovaná za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, v zmysle ktorých žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 8. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnené a v súlade s právnymi
predpismi Slovenskej republiky a koordinačných nariadení. Žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 9. augusta 2019 zamietol.
4. Správny súd (v konaní pod sp. zn. 25sa/29/2019) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.
Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
5. V konaní vedenom pod sp. zn. 25Sa/29/2019 vydal správny súd rozsudok č.k. 25Sa/29/2019-25 dňa 30. januára 2020, ktorým žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 9Sžsk/57/2020 zo dňa 24. marca 2021, ktorým rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uložil krajskému
súdu povinnosť vyzvať žalovanú na predloženie úplného, zažurnalizovaného administratívneho spisu žalovanej v origináli, vrátane doručeniek podľa ust. § 102 ods. 1 SSP a na základe reakcie žalovanej postupovať podľa príslušných ustanovení SSP a príslušných hmotnoprávnych predpisov.
6. Konanie v tejto veci bolo zapísané pod novou spisovou značkou 33Sa/11/2021. Správny súd pristúpil opätovne k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia žalovanej, po doručení požadovaného spisového materiálu od žalovanej.
7. Z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné podklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a povinností, ktoré z nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp. zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobcovi), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho nariadenia.
8. Z administratívneho spisu žalovanej, ktorý bol doručený k žalobe evidovanej pod sp. zn. 25Sa/29/2019 vyplýva, že na základe listu Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré bolo žalovanej doručené - 090000/401 UBS-OM/4436/2012/UE zo dňa 10. decembra 2013 v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia, ktorým ZUS určila, že žalobca od 1. júna 2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobcu a táto bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarstva v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Z administratívneho spisu žalovanej, ktorý bol pripojený ku konania sp. zn. 33Sa/11/2021, však správny súd zistil, že ZUS listom zo dňa 04.04.2013 adresovaným žalovanej na základe čl. 2 (2) a čl. 16 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 sa na žalovanú obrátil s prosbou o potvrdenie, či žalobca podliehal slovenskému systému sociálneho zabezpečenia. ZUS svoju žiadosť o určenie uplatniteľných právnych predpisov pre žalobcu urgoval podaním zo dňa 26.06.2013. Listom zo dňa 26.06.2013 vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov v súlade s čl. 16 (2) nariadenia informoval ZUS žalobcu, že od 08.02.2012 podlieha slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia na základe čl. 13 (3) nariadenia č. 883/2004. Zároveň žalobcovi oznámil, že v dôsledku analýzy predložených dokumentov zistili, že vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území Poľskej republiky a že v období od 08.02.2012 je zamestnaný na základe pracovnej zmluvy v spoločnosti REPRUF, s.r.o. a že pre tohto zamestnávateľa vykonáva prácu na území SR. Toto určenie uplatniteľných právnych predpisov je dočasné (čl. 16 ods. 2 nariadenia 987/2009) a zakladá sa na žalobcom predložených dokumentoch. Jeho platnosť môže byť zrušená, ak inštitúcia sociálneho zabezpečenia príslušná podľa miesta výkonu práce alebo príslušná inštitúcia predstaví odôvodnené námietky voči uplatniteľným právnym predpisom určeným zo strany ZUS. Vzhľadom na to, ak dôjde k zmene profesijnej činnosti žalobcu, bol žalobca požiadaný o neodkladné informovanie ZUS o tejto skutočnosti. Zároveň bol upozornený, že toto určenie uplatniteľných právnych predpisov nadobudne právoplatnosť po dvoch mesiacoch od informovania o ňom zo strany ZUS (od prijatia informácie od ZUS Sociálnou poisťovňou), ak táto nepredstaví námietky podľa čl. 16 (3) nariadenia 987/2009. Zároveň bol žalobca upozornený, že nakoľko v uvedenom období podlieha slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, príslušná slovenská inštitúcia by mu mala na jeho žiadosť vystaviť potvrdenie o podliehaní slovenskému systému sociálneho zabezpečenia - formulár A1. V Slovenskej republike je príslušnou inštitúciou na vystavenie potvrdenia A1 na základe čl. 13 nariadenia 883/2004 Sociálna poisťovňa - ústredie, Bratislava. Na základe potvrdeného formulára žalobcu bude môcť ZUS vyradiť z poľského systému sociálneho zabezpečenia. Záverom bol žalobca poučený, že ak nesúhlasí s týmto určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu pobočku ZUS o vydanie správneho rozhodnutia. Listom zo dňa 28. augusta 2013 oznámila žalovaná (Sociálna poisťovňa) ZUS, že v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 nemôže prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov predbežne určených ZUS (od 08.02.2012), že žalobca podlieha podľa čl. 13 (3) nariadenia právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR, pretože u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. na základe kontrol, ktoré u tohto zamestnávateľa uskutočnila príslušná pobočka Sociálnej poisťovne a Národný inšpektorát práce, bolo konštatované, že firma REPRUF, s.r.o je schránkovou firmou a na území SR k reálnemu výkonu činnosti jej zamestnancov nedochádza. Zároveň požiadala ZUS, aby jej oznámil, či aj naďalej
trvá na uplatňovaní slovenských právnych predpisov alebo či na základe konštatovaní Sociálnej poisťovne založených na výsledkoch uskutočnených kontrol sa uplatňujú poľské právne predpisy. Zároveň žalovaná ZUS upozornila na skutočnosť, že vyššie uvedená osoba (žalobca) až do definitívneho rozhodnutia, podľa čl. 6 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 podlieha poľským právnym predpisom. Následne listom ZUS zo dňa 10.12.2013 bolo oznámené žalobcovi, že na základe čl. 83 ods. 1 zákona z 13. októbra 1998 o systéme sociálneho poistenia v súvislosti s čl. 13 (3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 zo dňa 29. apríla 2004 a tiež v súlade s čl. 16 (1) a (2) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 - ZUS p. W. N. (rozpor medzi menom v adrese a menom texte), nakoľko list je adresovaný W. N.) určuje poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 08.02.2012 naďalej. Rovnako v liste ZUS uviedla, že slovenská inštitúcia informovala, že u menovaného zamestnávateľa vykonala kontrolu, v dôsledku ktorej zistila, že na území SR nedochádza k skutočnému vykonávaniu práce zo strany zamestnancov spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Vzhľadom na to vyzval ZUS žalobcu listom z 5. novembra 2013 na predloženie potvrdeného formulára E101 SK/PD A1, ktorý by potvrdil, že v Slovenskej republike podlieha žalobca slovenským právnym predpisom. Formulár ste dodnes nepredložili (žalobca). Vzhľadom na zistené fakty neexistuje právny základ na uznanie slovenských právnych predpisov ako uplatniteľných. Napriek tomu, že v situácii súbežného vykonávania nájomnej práce a samostatnej zárobkovej činnosti na území rôznych členských štátov predpisy pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov predpokladajú priznanie prednosti nájomnej práci, v tomto prípade nie je možné túto prednosť uznať. Toto určenie poľských právnych predpisov ako uplatniteľných je predbežné (čl. 16 (2) nariadenia 987/2009) a opiera sa na žalobcom predložených dokumentoch. Jeho platnosť môže byť zrušená, ak príslušná slovenská inštitúcia voči nemu bude mať relevantné námietky. Určenie uplatniteľných právnych predpisov nadobudne právoplatnosť po uplynutí dvoch mesiacov od informovania o ňom príslušnej slovenskej inštitúcie zo strany pobočky ZUS v Opoli, ak slovenská inštitúcia voči nemu nepredstaví námietky. Žalobca bol vyzvaný, že ak nesúhlasí s týmto určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia. Administratívny spis žalovanej ďalej obsahuje záznam č. 34099-2/2013-CA o vykonaní kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky zo dňa 08.03.2013, ďalej správu o kontrole, ktorá tvorí prílohu k záznamu č. 34099-2/2013-CA a pracovnú zmluvu uzatvorenú medzi REPRUF, s.r.o. ako zamestnávateľom a W. N. ako zamestnancom zo dňa 08.02.2012.
9. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná ako i prvostupňový orgán nemali oprávnenie rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu ako zamestnanca spoločnosti REPRUF, s.r.o., správny súd konštatuje, že na základe listu Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré bolo žalovanej doručené dňa 16.12.2013 (predmetná písomnosť bola adresovaná žalobcovi a bola datovaná dňa 10.12.2013) - na základe čl. 83 ods. 1 zákona z 13. októbra 1998 o systéme sociálneho poistenia v súvislosti s čl. 13 (3) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 a tiež v súlade s čl. 16 (1) a (2) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 určila ZUS v Opoli, Inšpektorát ZUS v Olesne žalobcovi poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 08.02.2012 naďalej. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobcu a táto bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarcu a v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Ak bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený do registra poisťovne (žalovanej) od 03.02.2012, pričom z definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy - právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky vyplýva, že zamestnancovi (žalobcovi) dňom 03.02.2012 príslušnosť právnych predpisov Slovenskej republiky nevznikla, bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia, ktoré však musí konštatovať vylúčenie právomoci Sociálnej poisťovni vo veci konať. Definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky totiž vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že žalobcovi ako zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy.
10. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych prepisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o Európskej únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa
neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia čl. 7 vety prvej a druhej vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt stanovených právnych predpisov dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto lehoty boli stanovené.
11. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SžSo 20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní neboli sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“
12. Správny súd konštatuje, že pokiaľ medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Poľskej a Slovenskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia zamestnanca (žalobcu) tak, že na neho vzťahuje legislatíva sociálneho poistenia Poľskej republiky a táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že žalobcovi ako zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, mala žalovaná v danej veci postupovať podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a konanie vo veci zastaviť po zistení, že nie je príslušným orgánom na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu, a to práve na základe akceptovania definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho poistenia žalobcu. Týmto spôsobom by došlo k náprave nesprávnej registrácie žalobcu zo strany Sociálnej poisťovne.
13. Na základe uvedených záverov správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné, preto žalobu považoval za dôvodnú a postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 3 SSP zrušil rozhodnutie žalovanej a zároveň zrušil aj prvostupňové rozhodnutie (pobočky žalovanej) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní prvostupňový správny orgán (pobočka žalovanej) zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom. Žalovaná a prvostupňový správny orgán sú viazaní právnym názorom správneho súdu, ktorý vychádza z právneho názoru kasačného súdu vysloveného v rozhodnutí č.k. 7Sžsk 65/2020 (teda z rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018).
14. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že žalobcovi, napriek tomu, že bol v konaní úspešným účastníkom, náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 3 písm. a) SSP, podľa ktorého môže správny súd rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom za takéto dôvody považuje práve rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. decembra 2018, ktoré je pre správny súd záväzné, ako aj s poukazom na skutočnosť, že spor sa ťahá od roku 2013. Žalovanej náhrada trov konania neprináleží.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).