Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžsk/62/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej (sudca spravodajca) a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Complex HM, s.r.o., so sídlom Dvory č. 581, 020 01 Púchov, IČO: 45 517 991, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: C. L., U.. XX.XX.XXXX, C. XX, XX-XXX I. X., D. A., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 16240-4/2019-BA zo dňa 22.01.2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. zo 16. decembra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č.k. -58 zo 16. decembra 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. -58 zo 16. 12. 2020 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 16240-4/2019-BA zo dňa 22.01.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica (ďalej len „správny orgán I. stupňa“), č. 32845-1/2015-PB zo dňa 10.09.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo rozhodnuté, že pánovi C. L.ń., U.. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Complex HM, s.r.o., so sídlom Dvory 581, 020 01 Púchov, od 1.8.2013 podľa slovenskej legislatívy. Správny orgán I. stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že na základe výsledkov kontroly u zamestnávateľa - žalobcu (ktorá bola vykonaná dňa 08.03.2013) nebolo preukázané, že p. C. L. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Správny orgán I. stupňa v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako i na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí tiež uviedla, že podľa oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) č. XXXXXX/XX/XXXX-UBS-OM-PW-XXX zo dňa XX. XX.XX.XXXX p. C. L. v období od 1.8.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

2. Preskúmaním veci dospel krajský súd k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Poukázal na to, že zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že na zamestnanca žalobcu C. L., sa priamo vzťahujú v oblasti sociálneho zabezpečenia vyššie citované nariadenia. Krajský súd konštatoval, že na posúdenie,

či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení viacerých štátov podľa čl. ods. 3 základného nariadenia, je príslušná výlučne inštitúcia určená nariadením. Poukázal na to, že pokiaľ by o tej skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia č. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho zabezpečenia, resp. súdy jednotlivých štátov, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne a teda by táto osoba mohla podliehať systému sociálneho zabezpečenia viacerých alebo žiadneho zo štátov, čo by bolo popretím cieľa nariadení a nerešpektoval by sa tak cieľ uvedený v bode 15 preambuly základného nariadenia. Krajský súd tiež konštatoval, že na vylúčenie vzniku kolíznych situácií prijal európsky normotvorca základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

3. Krajský súd konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná inštitúcia ZUS. Z administratívneho spisu vyplýva, že k definitívnemu určeniu, že zamestnanec žalobcu od 1.8.2013 podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Poľskej republiky, došlo predtým, ako vo veci rozhodol žalovaný v pozícii odvolacieho orgánu a vedomosť o tejto významnej právnej skutočnosti nadobudol žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia.

4. Krajský súd zdôraznil, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, resp. stane konečným, tak žalovaná nemá právomoc v otázke sociálneho poistenia konkrétneho poistenca vôbec konať a rozhodovať s odvolaním sa jednak na účel nariadení ako aj na slovenský právny poriadok. Podľa úvahy krajského súdu osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom vždy len jedného členského štátu a z tohto dôvodu je účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakému záveru dospel krajský súd aj aplikáciou slovenského právneho poriadku, keď skonštatoval, že žalovaná ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení, ktorý vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie, jeho rozsah a oprávnenia žalovanej vo vzťahu k inštitúciám členským štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci žalovanej nezaradil. Z uvedeného Krajský súd vyvodil záver, že ak bola, resp. bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky na určité obdobie, tak iba ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia dotknutého zamestnanca žalobcu, ak prípadné rozhodovanie o otázkach sociálneho poistenia dotknutej osoby spadá do doby, kedy právomocou na rozhodovanie o tom disponovala (disponuje) ZUS. Krajský súd tiež dal do pozornosti rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil.

5. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že správny orgán I. stupňa svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu a dospel k záveru, že ak správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy, rozhodovala žalovaná bez toho, aby mala ustálené, či v čase vydávania napadnutého rozhodnutia disponuje právomocou rozhodovať o uvedenej právnej skutočnosti, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaná má vysporiadať najmä s otázkou svojej právomoci, ako aj právomoci orgánu I. stupňa, vzhľadom na ustálený skutkový stav.

6. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu včas podala kasačnú sťažnosť žalovaná z dôvodov podľa a (ďalej len „“) a žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil, alt. aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

7. Sťažovateľka argumentovala s poukazom na ust. , , a , že žalobca vo svojej žalobe jednoznačne nepreukázal a nešpecifikoval, akým spôsobom bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom odôvodnení zameral výlučne na vzťah k ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi zamestnávateľa, avšak nikde neuvádza, na akých právach bol ukrátený napadnutým rozhodnutím žalobca ako zamestnávateľ. Krajský súd sa podľa sťažovateľky dostatočne nevysporiadal s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu ako procesnou podmienkou.

8. Sťažovateľka sa vyjadrila, že napadnutým rozhodnutím v spojení s rozhodnutím správneho orgánu I. stupňa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi nevzniklo od 1. augusta 2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky a konštatovala, že vydanie rozhodnutia o nevzniku poistenia je najmä v záujme samotného zamestnanca. Záverom poukázala na názor vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu, podľa ktorého je žalovaná oprávnená rozhodovať o vzniku povinného poistenia zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov.

9. Na základe horeuvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil, alt. aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

10. Žalobca ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd ( ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť.

12. Podľa každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

14. Podľa , ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

15. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

16. Kasačný súd (v zhode so žalovanou) pripomína, že správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Hoci aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.

17. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle a musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania ...“

18. S prihliadnutím na ust. je potrebné za náležitosť žaloby považovať aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

19. Krajský súd otázku aktívnej legitimácie žalobcu neposúdil správne, ak nevzal do úvahy, že žalobcom môže byť len osoba, ktorá tvrdí ukrátenie svojich práv alebo právnych záujmov preskúmavaným rozhodnutím alebo tvrdí aspoň potenciálnu možnosť ich ukrátenia.

20. Žalovaná túto skutočnosť nenamietala v rámci v rámci konania pred krajským súdom a v kasačnej sťažnosti v zásade nie je prípustné uplatňovanie nových skutočností ( ), avšak aktívna

legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania. Z tohto dôvodu sa ňou mal krajský súd zaoberať aj bez námietky žalovanej.

21. Kasačný súd v rámci konania o kasačnej sťažnosti dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uvádza, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáha sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikuje.

22. Na záver kasačný súd uvádza, že v kasačnom konaní konal priamo so žalobcom, vzhľadom na výslovné vyjadrenie právneho zástupcu, ktorý žalobcu zastupoval pred správnym súdom, zo dňa 5.5.2021, že mu na zastupovanie žalobcu v konaní o kasačnej sťažnosti nebola udelená plná moc.

23. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu podľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aktívnou legitimáciou žalobcu a vo veci znovu rozhodnúť. Zároveň je krajský súd viazaný právnym názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí ( ). 24. V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania ( ).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.