Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26C/97/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou Mgr. Danielou Drnákovou v spore žalobkyne: D. B., Z. XX.XX.XXXX, B. P. XX, XXX XX X., právne zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., so sídlom Konštantínova č. 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova ul. č. 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpená: MGA IURIS s. r. o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava, IČO: 47 233 028, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, takto

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 137.137,03 Eur brutto, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Návrhom zo dňa 11.02.2010 sa žalobkyňa domáhala, aby súd svojím rozhodnutím určil, že rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou a to listom žalovanej zo dňa 10.12.2009, ktorý prevzala dňa 16.12.2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Žalobu odôvodnila tým, dňa 18.07.2006 so žalovanou uzatvorili pracovnú zmluvu, podľa ktorej nastúpila na pracovnú pozíciu regionálneho riaditeľa pre agentúru Východoslovenskú kanceláriu Prešov. Počas trvania pracovného pomeru utrpela na pracovnej ceste vážny úraz a rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 06.07.2009 jej bol priznaný invalidný dôchodok, avšak naďalej pracovala pre žalovanú. Po tomto úraze ju zamestnávateľ začal bezdôvodne šikanovať a vykonštruoval si upozornenie na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré jej malo byť doručené dňa 27.05.2009. Výzvou zo dňa 16.07.2009 jej boli ku dňu 07.09.2009 odobraté pracovné predmety nevyhnutné na vykonávanie pozície riaditeľky a to služobné motorové vozidlo V. G., služobný mobil 2 ks a služobný notebook s príslušenstvom. Jej pracovnú pozíciu zamestnávateľ obsadil D., čím malo regionálne pracovisko dvoch riaditeľov. Dňom 29.05.2009 sa stala práceneschopnou a do práce nastúpila 07.09.2009. Dňa jej žalovaná zaslala opätovné písomné upozornenie na neuspokojivé plnenie pracovných úloh za mesiac "september 2009", s uložením povinnosti odstrániť vytýkané nedostatky do 23.10.2009. Toto upozornenie prevzala dňa 15.10.2009. Dňa 16.12.2009 prevzala aj výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. (ďalej len Zák. práce) a to z dôvodu nesplnenia uložených úloh. Predmetnú výpoveď považuje za neplatnú a to z dôvodu, že nie je objektívne naplnený výpovedný dôvod podľa ust. , bod 4 Zák. práce, spočívajúci v nemožnosti plniť pracovné povinnosti, keďže tieto mala splniť bez náležitých pracovných pomôcok a prostriedkov a na odstránenie vytýkaných nedostatkov nemala ani stanovený primeraný čas. Zároveň žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná porušila ust. Zák. práce, v zmysle ktorého zákon zamestnávateľovi ukladá povinnosť pri výpovedi zamestnancovi

so zdravotným postihnutím vyžiadať si písomný predchádzajúci súhlas na takúto výpoveď od Úradu práce sociálnych veci a rodiny. Podaním doručeným súdu dňa 08.10.2010 žalobkyňa podanú žalobu rozšírila o uplatnenie si náhrady mzdy počnúc mesiacom marec 2010 a to v celkovej výške 8.448,93 eur s príslušenstvom.

2. Po vykonanom dokazovaní súd rozhodol vo veci rozsudkom č.k. -527 zo dňa 20.11.2015, ktorým určil, že výpoveď daná navrhovateľke listom zo dňa 10.12.2009, doručeným dňa 16.12.2009 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Z dôvodu žalovanou podaného odvolania prejednal vec Krajský súd v Bratislave, pričom uznesením č.k. -560 zo dňa 31.01.2018 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v odôvodnení uviedol, že v rámci nového konania bude úlohou súdu prvej inštancie viazaného právnym názorom súdu odvolacieho v zmysle ust. (ďalej len ) vec opätovne prejednať so zameraním sa na dôraznejšie vyhodnotenie dokazovania k tvrdeniu žalobkyne, že oznámila žalovanej ešte pred výpoveďou, že je osoba so zdravotným postihnutím; k primeranosti lehoty na odstránenie nedostatkov a k zavineniu zamestnávateľa na neodstránení nedostatkov v dôsledku odobratia pracovných pomôcok vo vzťahu s konkrétnymi nedostatkami v plnení pracovných úloh u žalobkyne tvoriacimi výpovedný dôvod a tiež zamerať sa aj na zistenie skutočností týkajúcich sa prípadnej povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď danú žalobkyni podľa ust. Zák. práce so zástupcami zamestnancov.

3. Na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave súd prvého stupňa opätovne prejednal vec a po vykonaní dokazovania v zmysle uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu súd vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom č.k. -721 zo dňa 15.11.2019, že výpoveď daná žalobkyni listom zo dňa 10.12.2009, doručeným dňa 16.12.2009 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. V odôvodnení súd uviedol, že žalobe v základe nároku vyhovel, keďže žalobkyňa preukázala, že nemohla splniť úlohy zadané žalovanou a to z dôvodu zavinenia zamestnávateľa. Súd následne vydal aj opravné uznesenie č.k. -750 zo dňa 10.01.2020, ktorým opravil číslo konania medzitýmneho rozsudku. Po odvolaní žalovanej vec preskúmal Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom č.k. -789 zo dňa 21.10.2020 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2020.

4. Po vrátení veci odvolacím súdom žalovaná uviedla, že po právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti výpovede žalobkyňa dňom 24.02.2021 skončila svoj pracovný pomer u nej dohodou. Za tohto stavu vzniká prinajmenšom pochybnosť, či skutočne trvala na svojom ďalšom zamestnávaní u žalovanej, keď právo na náhradu mzdy v zmysle Zák. práce vznikne zamestnancovi výlučne ak trvá na ďalšom zamestnávaní a pre súd je v zmysle rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Už na pojednávaní 31.03.2014 a 20.11.2015 požiadala súd, aby žalobkyni náhradu mzdy nad 12 mesiacov nepriznal, resp. ju primerane znížil a na tomto trvá. Samotná náhrada mzdy nie je ekvivalentom toho, čo by zamestnanec zarobil, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a sankcie voči zamestnávateľovi. Poukázala na to, že na základe súdom vydaného predbežného opatrenia zaplatila časť pracovnej odmeny v celkovej výške 9.200 eur, preto je potrebné túto sumu zohľadniť a náhradu mzdy o túto znížiť. Taktiež uviedla, že žalobkyňa je dlhodobo zárobkovo činná, keď od augusta 2011 je samostatne zárobkovo činnou osobou a je tiež ekonomicky čiastočne zabezpečená poberaním invalidného dôchodku. Z dokazovania vyplynulo, že popri tom boli žalobkyni úradom práce zaplatené viaceré nenávratné finančné príspevky v celkovej výške 82.859,52 eur za obdobie r. 2011-2020. Z uvedených dôvodov je plne na mieste, aby súd žalobkyni náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov nepriznal, nakoľko obe jej funkcie budú zodpovedajúco naplnené už pri náhrade mzdy tohto rozsahu. Vytkla tiež žalobkyni účelový postup v dôsledku ktorého došlo v konaní k viacerým zbytočným prieťahom, čím spôsobila predĺženie konania a tým aj doby, za ktorú žiada náhradu mzdy. Ďalej namietla, že žalobkyňa v rozpore s a , Zák. práce vo svojom návrhu na náhradu mzdy nezohľadnila povinnosť žalovanej vykonať z náhrady mzdy predpísané zrážky. Žalovaná tiež poukázala na nesprávne uplatnenú výšku úrokov z omeškania.

5. Po vrátení veci odvolacím súdom žalobkyňa doplnila podanú žalobu v časti mzdového nároku podaniami doručenými súdu dňa 21.09.2011, 28.06.2012, 28.01.2014, 31.03.2014, 26.05.2014, 22.09.2014, 07.09.2015, 16.11.2015, 08.11.2017, 04.12.2019, 22.03.2021, 05.08.2021, 13.08.2021 a 23.08.2021. V rámci tohto nároku sa žalobkyňa od žalovanej domáhala po zohľadnení žalovanou

vyplatenej pracovnej odmeny za obdobie február , s vypustením obdobia jej práceneschopnosti od 01.03.2010 do 19.11.2010, zaplatenia náhrady mzdy vo výške 138.495,34 eur brutto so špecifikovanými úrokmi z omeškania za každý mesiac omeškania, vždy od jedenásteho dňa v príslušnom mesiaci do zaplatenia. Uvedenú zmenu petitu súd pripustil uznesením na pojednávaní 01.10.2021. K veci samotnej žalobkyňa uviedla, že po právoplatnosti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru kontaktovala žalovanú listami z 28.12.2020 a 10.02.2021 s výzvou na prideľovanie práce. Keďže odpoveď nedostala, bolo zrejmé, že je pre žalovanú nežiaduca a bolo len logické, že prijala potom ponuku žalovanej na skončenie pracovného pomeru dohodou. Zo žalovanou predložených dohôd o poskytnutí nenávratných finančných prostriedkov je zrejmé, že tieto boli účelovo viazané. Po odchode od žalovanej si založila chránené pracovisko, malo poradenskú funkciu. Príspevky na asistenta išli celé osobe v dohodách uvedenej, žalobkyni boli refundované sociálne odvody a zdravotné poistenie plus nájom chráneného pracoviska, ktorý predstavoval 50 eur mesačne. Jej podnikanie nebolo úspešné, čo preukazujú aj jej daňové priznania za r. 2011-2020. Prieťahy v konaní nezavinila, konanie sa predĺžilo najmä z dôvodu podania opravného prostriedku žalovanej voči prvému rozsudku. Poukázala na to, že pri rozhodovaní o ňou uplatnenom nároku je potrebné vychádzať z hľadísk uvedených v rozhodnutí Ústavného súdu SR , teda skúmať len prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci potom, čo mu tento oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. či nastali skutočnosti, ktoré objektívne znemožnili zamestnávateľovi, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu znemožnili uspokojiť jeho mzdové nároky. Ústavný súd v tomto tiež uviedol, že nesprávny je záver, že priznanie náhrady mzdy má nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia si svojich základných životných potrieb. Preto to, kde, ako a za koľko v čase trvania sporu vykonávala zárobkovú činnosť nemá pre toto konanie význam. Poukázala na spôsob, ktorým jej bola daná výpoveď - diskriminačne až šikanózne, v ťažkej životnej situácii, keď sa stala invalidnou. Skutočnosť, že sa napriek nejestvujúcej povinnosti sa zamestnať u iného zamestnávateľa snažila svoju situáciu riešiť, nemôže byť na jej neprospech. Úrok z omeškania si uplatnia správne, keď poukázala na ustanovenie nariadenia vlády č. , ktorý upravuje výšku úrokov pre záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pred 01.02.2013. Tiež uviedla, že súhlasí s tým, aby sa od súdom priznanej náhrady mzdy odpočítala náhrada mzdy vyplatená jej žalovanou na základe predbežného opatrenia v tomto konaní a to vo výške 9.200,- eur, ako to uvádza žalovaná. Nárok na náhradu mzdy si uplatňuje ešte za december 2020, úrok z omeškania k nemu plynie od januára 2021. Doplnila, že počas celého obdobia bola práceneschopná len od 01.03.2010 do 19.11.2010. Zároveň uviedla, že jej dcéra vykonávala činnosť jej pracovnej asistentky, avšak nevykonávala súbežne podnikateľskú činnosť v ČR, keďže túto má od 13.11.2018 dosiaľ prerušenú a dodala, že žiadna právna norma nezakazuje zamestnávanie rodinných príslušníkov

6. Žalovaná v priebehu konania doplnila svoje vyjadrenie keď uviedla, že výška priemernej mzdy žalobkyne za 1 mesiac a to 1.206,99 eur, tak ako ju uviedla žalobkyňa, nie je medzi nimi sporná. Poukázala na ust. § 141 Zák. práce, podľa ktorého počas dôležitých osobných prekážok v práci nie je zamestnávateľ povinný prideľovať prácu zamestnancovi, ani plniť jeho mzdové nároky. Preto ani žalobkyni za takéto obdobie náhrada mzdy nepatrí, keďže by jej nepatrila ani počas trvania pracovného pomeru, pričom táto bola od 01.03.2010 do 19.11.2010 dočasne práceneschopná. Za toto obdobie teda žalobkyni právo na náhradu mzdy nevzniklo. V zmysle judikatúry je možné nárok na náhradu mzdy nad 12 mesiacov krátiť alebo vôbec nepriznať skôr mimoriadne, ak by výkon práva na takúto náhradu mzdy bol v rozpore s dobrými mravmi. Korešponduje to s tým, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemá slúžiť na obohacovanie sa zamestnanca, ale má zodpovedajúco plniť všetky svoje funkcie. Podnikanie žalobkyne pri zohľadnení nenávratných finančných príspevkov nemožno hodnotiť ako neúspešné. Významné je aj to, že na pozícii asistenta pracoval partner žalobkyne a od 01.11.2018 zasa podľa všetkého dcéra žalobkyne, avšak táto má od 05.03.2018 vykonávať podnikateľskú činnosť v ČR, preto nemôže reálne vykonávať aj funkciu asistentky. Z toho je jasné, že príspevok na činnosť pracovného asistenta žalobkyni neslúžil na poskytnuté účely, ale v skutočnosti na uspokojovanie životných potrieb žalobkyne, resp. jej blízkej osoby. Uvedené skutočnosti v spojení s pochybnosťami o vôli žalobkyne pokračovať v práci u žalovanej v súvislosti so skončením pracovného pomeru dohodou a v kombinácii so žalobkyňou zavinenými prieťahmi je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o náhrade mzdy. Za tohto stavu by priznanie náhrady mzdy za celé požadované obdobie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Priznaná náhrada mzdy spolu s úrokom predstavujú v končenom dôsledku pre zamestnanca s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer satisfakciu ako celok a takto ich treba aj posudzovať. Vzhľadom na uvedené, ako aj dobu trvania konania, na ktorú žalovaná

nemala žiadny vplyv, priznanie náhrady v žalobkyňou požadovanej výške a aj s úrokmi z omeškania by bolo v rozpore s požiadavkou spravodlivosti.

7. Súd vykonal stranami všetky označené dôkazy a to oboznámením sa s predloženými listinnými dokladmi: rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 06.07.2009 a 10.12.2009, výpoveď zo dňa 10.12.2009, oznámenie o nároku na trvanie pracovného pomeru z 11.02.2010, pracovná zmluva časť I. a II. z 18.07.2006 a časť III z 14.02.2008, vrátane Dodatku č. 1 a 2 k tejto zmluve, evidencia dochádzky za september 2009, mzdový list žalobkyne za r. 2009 vrátane prehľadu nemocenských dávok za r. 2009, mzdový list žalobkyne za r. 2010, potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti J 567224, Sociálna poisťovňa - potvrdenie zamestnávateľa na účely nároku na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie Sociálnej poisťovne o nemocenských dávkach za obdobie r. 2010 a od 01.03.2010 do 27.02.2021,výplatná páska žalobkyne za január 2010, prehľad vyplatených súm na základe predbežného opatrenia z 20.11.2013 a 04.08.2021, oznámenie žalovanej zo 17.02.2014 o výške priemerného zárobku, vyjadrenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 09.04.2014 k výške žalobkyni poskytnutých nenávratných finančných príspevkov a o uzatvorených dohodách, daňové priznania žalobkyne k dani z príjmov fyzickej osoby za r. 2010-2014, 2020, potvrdenie Sociálnej poisťovne o výške a období poskytovania dávok nemocenského poistenia z 22.04.2014, dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 24.02.2021, výpis zo živnostenského registra, dohody o poskytnutí príspevkov uzatvorené medzi žalobkyňou a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, výzva na umožnenie nástupu do zamestnania z 28.12.2020 a 10.02.2021, potvrdenie o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za r. 2011-2013, 2015-2019, výpis zo živnostenského registra ČR.

8. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov a na základe zhodných tvrdení strán za preukázané, že: 8.1. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 18.07.2006 vznikol žalobkyni u žalovanej pracovný pomer na dobu určitú do 31.01.2007 s dojednaným dňom nástupu do práce 01.08.2006. Žalobkyňa bola prijatá na vykonávanie funkcie regionálny riaditeľ pre agentúru Východoslovenskú-kanc. Prešov, región Prešov. Splatnosť mzdy si zmluvné strany dohodli 1 x za mesiac a to vo výplatnom termíne najneskôr do 12. dňa v mesiaci. Dohodnutý bol aj týždenný pracovný čas 38,75 hodín. Dodatkom č. 1 z 26.01.2007 k pracovnej zmluve bol pracovný pomer žalobkyne od 01.02.2007 zmenený na dobu neurčitú. 8.2. Rozhodnutím zo 06.07.2009 Sociálna poisťovňa ústredie Bratislava priznala žalobkyni invalidný dôchodok od 03.11.2008. 8.3. Dňa 16.12.2009 bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa , datovaná dňom 10.12.2009. Dôvodom výpovede zo strany zamestnávateľa bolo neuspokojivé plnenie pracovných úloh, na plnenie ktorých žalovaná žalobkyňu vyzvala listom zo dňa 07.09.2009 s tým, že po vyhodnotení plnenia úloh po 27.11.2009 neboli zo strany žalobkyne vykonané kroky smerujúce k splneniu pridelených úloh. Listom zo dňa 11.02.2010 žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru. 8.4. Podľa potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti J 567224 bola žalobkyňa dočasne práceneschopná od 01.03.2010. Nemocenské dávky jej boli Sociálnou poisťovňou vyplácané do 19.11.2010. 8.5. Podľa potvrdenia žalovanej zo dňa 17.02.2014, žalobkyňa mala v III. štvrťroku r. 2009 priemerný zárobok vo výške 1.312,12 eur. 8.6. Žalobkyňa so žalovanou dohodou zo dňa 24.02.2021 ukončila pracovný pomer u žalovanej, ktorý vznikol dňom 01.08.2006, pričom v dohode je výslovne uvedené, že táto sa nedotýka nároku žalobkyne na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru o ktorom sa koná v tomto konaní. 8.7. Žalobkyňa ako samostatne zárobkovo činná osoba so zdravotným postihnutím, zapísaná v živnostenskom registri od 01.08.2011, mala s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v období od r. 2011 uzatvorené viaceré dohody o poskytnutí nenávratných finančných príspevkov na prevádzkovanie alebo vykonávanie SZČ, na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, a na činnosť pracovného asistenta. 8.8. Žalovaná navrhla doplniť dokazovanie vyžiadaním daňových priznaní žalobkyne za r. 2015-2019, pričom súd na pojednávaní dňa 01.10.2021 uznesením rozhodol o tom, že tento dôkazný návrh nevykoná, nakoľko tento vyhodnotil ako neúčelný a nadbytočný, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, bez relevancie na rozhodnutie súdu o predmete konania pri skúmaných hľadiskách k nároku žalobkyne.

9. Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu mzdy je tiež potrebné uviesť, že na základe návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia súd uznesením č.k. -109 z 08.11.2010 zaviazal žalovanú platiť žalobkyni časť pracovnej odmeny v sume 700,- eur mesačne, vždy do 10. dňa kalendárneho mesiaca počnúc od 10.11.2010 až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. . Po odvolaní žalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením -127 zo dňa 11.02.2011 zmenil uvedené prvostupňové uznesenie tak, že zaviazal žalovanú platiť žalobkyni pracovnú odmenu 400 Eur mesačne, vždy do 10-dňa toho- ktorého kalendárneho mesiaca počnúc 10.11.2010 až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. . Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2011. Keďže v priebehu konania žalovaná navrhla, aby súd nariadené predbežné opatrenie zrušil, súd uznesením č.k. -166 zo dňa 29.06.2012 návrh žalovanej na zrušenie predbežného opatrenia zamietol. Po odvolaní žalovanej Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. -183 zo dňa 31.10.2012 napadnuté uznesenie zmenil tak, že predmetné predbežné opatrenie zrušil. Dovolanie žalobkyne Najvyšší súd SR uznesením -198 zo dňa 26.03.2013 odmietol. Žalovaná vyčíslila, že žalobkyni na základe uvedeného predbežného opatrenia vyplatila v mesiacoch február 2011- december 2012 spolu 9.200 eur.

10. Súd základ uplatneného nároku žalobkyne posúdil podľa z.č. v znení účinnom ku dňu výpovede.

11. Podľa z.č. účinný v rozhodnom čase, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia . Podľa cit. (1) Ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace. (2) Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak. Podľa cit. (1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. (2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podľa cit. , mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak Podľa § cit. (1) na pracovnoprávne účely (ďalej len "") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje . sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (4) sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným

počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Podľa cit. , zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky ( ), karantény, ošetrovania chorého člena rodiny a počas starostlivosti o dieťa mladšie ako desať rokov, ktoré nemôže byť z vážnych dôvodov v starostlivosti detského výchovného zariadenia alebo školy, v ktorých starostlivosti dieťa inak je, alebo ak osoba, ktorá sa inak stará o dieťa, ochorela alebo sa jej nariadila karanténa (karanténne opatrenie), prípadne sa podrobila vyšetreniu alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo možné zabezpečiť mimo pracovného času zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

12. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná dala listom z 10.12.2009, doručeným žalobkyni 16.12.2009 výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zák. práce. Dôvodom výpovede zo strany zamestnávateľa bolo neuspokojivé plnenie pracovných úloh, na plnenie ktorých žalovaná žalobkyňu vyzvala listom zo dňa 07.09.2009 s tým, že po vyhodnotení plnenia úloh po 27.11.2009 neboli zo strany žalobkyne vykonané kroky smerujúce k splneniu pridelených úloh. Listom zo dňa 11.02.2010 žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru. O tom, že predmetná výpoveď je neplatná, rozhodol Okresný súd Bratislava medzitýmnym rozsudkom č.k. -721 zo dňa 15.11.2019, v spojení s opravným uznesením č.k. -750 zo dňa 10.01.2020. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. -789 zo dňa 21.10.2020. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2020. V období od 01.03.2010 do 19.11.2010 bola žalobkyňa práceneschopná. Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami konania sporné. Keďže výpoveď bola doručená žalobkyni dňa 16.12.2009, v zmysle jej výpovedná doba plynula od 01.01.2010 do 28.02.2010.

13. Keďže súd právoplatným rozsudkom rozhodol o neplatnosti predmetnej výpovede z 10.12.2009, žalobkyni vznikol podľa cit. nárok na náhradu mzdy odo dňa, kedy oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo žalobkyňa urobila listom z 11.02.2010 a to až do času kedy súd rozhodol o skončení pracovného pomeru, t.j. do 28.12.2020, tak ako je to uvedené v bode 12. tohto rozsudku. Žalovaná v zmysle cit. v konaní požiadala o nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov.

14. Na základe žiadosti žalovanej teda súd skúmal, či je dôvodné nepriznanie, resp. krátenie uplatneného nároku žalobkyne nad základné 12 mesačné obdobie. Žalovaná v konaní odôvodnila uvedenú žiadosť tým, že žalobkyňa bola za uplatnené obdobie ekonomicky čiastočne zabezpečená priznaným invalidným dôchodkom a tiež poukázala na nenávratné finančné príspevky, ktoré jej boli poskytnuté, pričom dôvodila aj tým, že poskytnutý príspevok na činnosť pracovného asistenta žalobkyni neslúžil na poskytnuté účely, ale v skutočnosti na uspokojovanie životných potrieb žalobkyne, resp. jej blízkej osoby. Pri rozhodovaní súdu o jej požiadavke žiadala zohľadniť uvedené skutočnosti v spojení s pochybnosťami o vôli žalobkyne pokračovať v práci u žalovanej v súvislosti so skončením pracovného pomeru u žalovanej dohodou a tiež zohľadniť aj žalobkyňou zavinené prieťahy a dĺžku konania, na ktorú ona nemala žiaden vplyv. Priznanie plnej náhrady mzdy žalobkyni za týchto okolností považovala za rozporné s požiadavkou spravodlivosti.

15. Súd uvádza, že v minulosti súdy pri rozhodovaní o takejto žiadosti zamestnávateľa prihliadali na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný, akú prácu vykonával, aký zárobok dosiahol a či a z akého dôvodu sa prípadne do práce nezapojil. Účelom bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločenských zmien je však potrebné posudzovať tieto nároky iným spôsobom, keď SR zakotvuje zásadu, že právnu povinnosť možno uložiť len zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Nie je teda už možné vychádzať z povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce, nakoľko takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre neho nepriaznivé dôsledky spočívajúce v znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy za obdobie nad 12 mesiacov, teda zárobková činnosť žalobkyne v posudzovanom období nemá žiaden vplyv na ďalšie posúdenie nároku. Súd preto pri posudzovaní vychádzal z hľadísk uvedených v náleze Ústavného súdu SR z 19.11.2019, podľa ktorého pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa o krátenie, resp. nepriznanie nároku nad 12 mesiacov treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru a zistenia, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi

pokračovať v práci po tom, čo tento oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, resp. zo zistenia, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a uspokojiť jeho mzdové nároky. Pri skúmaní dôvodu a okolností skončenia pracovného pomeru súd poukazuje aj na skutočnosť, že odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že prístup žalovanej k žalobkyni vykazoval znaky určitej diskriminácie (viď bod 30. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -789), keď žalovaná na splnenie určených úloh neposkytla žalobkyni pracovné prostriedky, ktoré mali iní pracovníci v porovnateľnom pracovnom postavení a po ich nesplnení so žalobkyňou výpoveďou ukončila pracovný pomer. V zmysle vyššie citovaných záverov plynúcich z predmetného nálezu Ústavného súdu SR neobstojí žalovanou vznesená argumentácia, ktorú vzniesla na podporu svojej žiadosti o krátenie, resp. nepriznanie nároku žalobkyne nad základných 12 mesiacov. Súd zároveň podotýka, že žalovaná sa k uvedeným hľadiskám ani nevyjadrila, zotrvala len na vyššie uvedenom odôvodnení svojej žiadosti. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala dôvodnosť uplatnenej žiadosti o nepriznanie, resp. krátenie náhrady mzdy žalobkyne nad 12 mesiacov (okrem obdobia práceneschopnosti žalobkyne ako je uvedené v bode 17. tohto rozsudku), keď k tejto ani nenavrhla žiadne relevantné dokazovanie.

16. Na margo argumentácie žalovanej k uvedenej žiadosti súd uvádza, že zo žiadneho v konaní produkovaného dôkazu nemožno dovodiť, že by nárok žalobkyne na náhradu mzdy presahujúci 12 mesiacov bol uplatnený v rozpore s dobrými mravmi. Toto platí aj pre žalovanou produkované dôkazy o uzatvorení dohôd o poskytnutí nenávratných finančných príspevkov, keď sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že tieto boli účelovo viazané a schválené, pričom skutočnosť, že jej pracovným asistentom bola jej blízka osoba nie je dôvodom pre posúdenie, že by šlo o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná pri tom poukázala aj na podľa nej účelové prieťahy zo strany žalobkyne, ktoré ovplyvnili dĺžku sporu, keď nemožno prisvedčiť ani tejto argumentácii, keďže zo spisu vyplýva, že žalobkyňa viac krát urgovala v konaní postup súdu a čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci. Využitie procesných prostriedkov nemožno dávať „na ťarchu“ strany konania a taktiež dôvody odročenia pojednávaní boli súdom akceptované. Taktiež skutočnosť, že žalobkyňa poberá invalidný dôchodok nemožno považovať za takú, ktorá by odôvodňovala krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov, nakoľko invalidný dôchodok je dávka v zmysle z.č. poskytovaná z invalidného poistenia a povinnosť vyplatiť mzdu alebo náhradu mzdy, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, je zmluvným záväzkom vyplývajúcim zo a teda na posudzovanie predmetnej žiadosti je takýto dôvod irelevantný. Neobstojí ani poukaz žalovanej na spochybnenie vôle žalobkyne pokračovať v ďalšom zamestnávaní, keď takáto pochybnosť sa nijako nedá dovodiť z faktu, že strany konania dňa 24.02.2021 uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru, keď aj z textu dohody vyplýva, že k uzatvoreniu tejto došlo na základe dôkladného obojstranného uváženia.

17. Na základe uvedených skutočností súd má za to, že žalobkyni by patrila náhrada mzdy za obdobie od oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede. Keďže však v čase uvedeného oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní, t.j. dňa 11.02.2010 žalobkyni plynula výpovedná doba, za ktorú jej náležala mzda, náhrada mzdy by jej patrila až od jej skončenia, teda od 01.03.2010. Z dokazovania však vyplynulo, že žalobkyňa bola od 01.03.2010 do 19.11.2010 práceneschopná. Tak ako napokon medzi stranami konania nebolo ani sporné, za toto obdobie žalobkyni náhrada mzdy nepatrí, nakoľko žalovaná mala v tomto období objektívny dôvod, prečo žalobkyni nemohla prideľovať prácu, keďže táto počas práceneschopnosti nemohla žiadnu prácu vykonávať (viď napr. R 51/1975, resp. aj stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004). Súd teda ustálil, že žalobkyni patrí náhrada mzdy od ukončenia práceneschopnosti, t.j. od 20.11.2010 do právoplatnosti rozsudku o neplatnosti výpovede, t.j. do 28.12.2020.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu o tom, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za ustálené obdobie, vychádzajúc z ust. , rozhodným obdobím pre určenie priemerného mesačného zárobku je kalendárny štvrťrok pred výpoveďou. Keďže táto bola datovaná a aj doručená v decembri r. 2009, rozhodujúcim obdobím je 3. štvrťrok roka 2009. Aj keď žalovaná v konaní doložila, že žalobkyne za III. štvrťrok 2009 bol vo výške 1.312.12 eur, súd vychádzal z medzi stranami nespornej sumy priemerného mesačného zárobku uvedeného žalobkyňou v výške 1.206,99 eur, keď ustanovenie dáva súdu v prípade, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu možnosť, ale nie povinnosť prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú. Hodinový zárobok bol tak určený sumou

7,16 eur, vydelením priemernej mesačnej mzdy koeficientom 168,6 zodpovedajúcim dohodnutému 38,75 hodinovému týždňovému pracovnému času. Priemerný denný zárobok bol určený sumou 55,49 eur a to vynásobením hodinovej mzdy vo výške 7,16 eur x 7,75 hodín. 18.1. Celkovo teda náhrada mzdy za uvedené obdobie od 20.11.2010 do 28.12.2020, t.j. za 1 mesiac a 7 pracovných dní za r. 2010, 9 x 12 mesiacov za r. 2011-2019 a 11 mesiacov a 20 dní za r. 2020, teda spolu 1 mesiac + 108 mesiacov + 11 mesiacov = za 120 mesiacov + 7 dní za r. 2010 + 20 dní za r. 2020, predstavuje:

- za 120 mesiacov 1.206,99,- eur x 120 = 144.838,80 eur,

- za 7 pracovných dní v r. 2010 = 7 x 55,49 = 388,43 eur,

- za 20 pracovných dní v r. 2020 = 20 x 55,49 = 1.109,80 eur, teda spolu ide o sumu 146.337,03 eur brutto. Od tejto sumy (čo nebolo medzi stranami konania taktiež sporné) je potrebné odpočítať žalovanou v zmysle predbežného opatrenia za obdobie február 2011- december 2012 (viď bod 9. tohto rozsudku) vyplatenú sumu 9.200 eur, čo predstavuje výslednú sumu 137.137,03 eur brutto. Keďže žalobkyňa si uplatnila vyššiu sumu (viď bod 5. tohto rozsudku), súd vo zvyšku uplatnenej istiny žalobu zamietol. 19. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na úroky z omeškania, tak ako je to uvedené v bode 5. tohto rozsudku. V tejto časti súd poukazuje na subsidiárnu pôsobnosť k , vyplývajúcu z vyššie cit. ust. , ktorý v znení účinnom v rozhodnom čase odkazoval len na subsidiárne použitie všeobecných ustanovení , pričom úroky z omeškania sú upravené až v VIII. hlave , nie v jeho všeobecnej časti. Zároveň ako dôvodnú vyhodnotil obranu žalovanej, že priznaná náhrada mzdy s úrokom predstavujú v konečnom dôsledku pre žalobkyňu satisfakciu ako celok a aj vzhľadom na výšku priznanej náhrady mzdy má súd za to, že táto je pre žalobkyňu dostatočnou satisfakciou. Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol.

20. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20.1. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa teda podľa úspešnosti žalobkyne v spore, keď žalobkyňa bola plne úspešná v žalobe o určenie neplatnosti výpovede, v náhrade mzdy táto závisí od úvahy súdu, pričom žalobkyňa bola neúspešná len v nepatrnej časti istiny a v príslušenstve, preto súd priznal žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolacie dôvody). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.