Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/47/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu U. P., IČO: XX XXX XXX, s miestom podnikania Q. XXX/XX, XXX XX W., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Matúš Hríb, advokát, so sídlom Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. júna 2019 číslo: PO/W./XXXX/XXXX O-XXX/ XXXX na základe podanej správnej žaloby vo veciach správneho trestania takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný ako odvolací orgán podľa a o inšpekcii práce a o zmene a doplnení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo veci odvolania účastníka konania U. P., Q. XXX/XX, W., zastúpeného JUDr. Matúšom Hríbom, advokátom, proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Prešov č. k.: XX/XXXX-R, S/XXXX/XXX/XXXX zo dňa 15.04.2019, ktorým inšpektorát práce uložil účastníkovi konania pokutu vo výške 500 eur v zmysle ustanovenia zákona o inšpekcii za porušenie povinnosti stanovenej predpismi uvedenými v o inšpekcii práce, konkrétne ustanovenia , rozhodol podľa zákona o správnom konaní tak, že odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 15.04.2019 potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na to, že inšpektorát práce vykonal v období odo dňa 01.02.2019 až 22.02.2019 u účastníka konania inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Pri výkone inšpekcie boli zistené nedostatky spočívajúce v porušení povinností stanovenej pracovnoprávnymi predpismi uvedenými v Protokole zo dňa 22.02.2019 č. G.-XXX-XX-X.X/P- A.XX,EXX,XX-XX podnikateľom. Protokol bol prerokovaný s pánom U. P., fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom podľa živnostenského registra, pričom účastník konania nevyužil možnosť požiadať o lehotu na vyjadrenie sa k prerokovanému protokolu a k zisteným nedostatkom a skutočnostiam

zachyteným v protokole a vyjadril sa priamo pri jeho prerokovaní dňa 22.02.2019 na inšpektoráte práce nasledovne: „Súhlasím“. Protokol osobne prevzal toho istého dňa. Inšpektorát práce uvedeným vyjadrením považoval protokol za prerokovaný a následne po ukončení inšpekcie práce predložil účastník konania stanovisko právneho zástupcu JUDr. Hríba k dokumentom predloženým v rámci kontroly zo dňa 07.03.2019. Vzhľadom k tomu, že stanovisko k dokumentom nebolo predložené v rámci kontroly, na uvedené nemožno prihliadať.

3. Zároveň žalovaný na základe zistených skutočností poukázal na to, že inšpektorát práce v zmysle ustanovenia § 18 Správneho poriadku začal správne konanie oznámením o začatí správneho konania, ktoré bolo doručené účastníkovi konania 11.03.2018. Súčasťou oznámenia bola aj výzva inšpektorátu práce v zmysle ustanovenia § 33 Správneho poriadku, aby účastník konania v stanovenej lehote uplatnil svoje procesné práva, vyjadril sa k podkladom pre vydanie rozhodnutia, k spôsobu ich zisťovania, prípadne navrhoval ich doplnenie.

4. Účastník konania 11.03.2019 prostredníctvom právneho zástupcu doručil vyjadrenie, v ktorom odkázal na svoje stanovisko k dokumentom predloženým v rámci kontroly. V predmetnom podaní splnomocnený právny zástupca uviedol, že trvá na tom, že účastník konania sa nedopustil ustanovenia a predložené stanovisko k inšpekcii práce považuje za vyjadrenie k začatiu správneho konania. V predloženom stanovisku okrem iného namietal, že zamestnanec pán E. bol zamestnaný viac ako rok ako vodič pre kamiónovú dopravu. Pred viac ako rokom požiadal účastníka konania o úpravu pracovného času z rodinných dôvodov a poukázal na to, že jeho hodinová mzda dosiahla 3,86 eur v hrubom. Zároveň predložil výpis hodín z tzv. karty vodiča a mzdový list za rok 2018. Právny zástupca mal za to, že z dohôd o skončení pracovného pomeru plynie, že sú vyrovnané všetky záväzky zamestnancom, preto má za to, že tak zamestnávateľ, ako aj všetci zamestnanci, ktorí dohodu podpísali, si boli vedomí svojich nárokov a dobrovoľne a vážne pristúpili k uzavretiu tejto dohody. Účastník konania uviedol, že z ich strany vo vzťahu k úhradám mzdy, či ďalším peňažným nárokom neboli vznesené pred uzatvorením dohody žiadne námietky, žiadosti a pod. Preto namieta, že aj v prípade, ak by vznikli nejaké kladné alebo záporné rozdiely, považuje uvedené za vyriešené uzatvorením predmetných dohôd a z hľadiska právnej úpravy je možné uvedené považovať za prehlásenie zamestnanca, resp. zamestnávateľa o vzdaní sa práv, t. j. hlavne peňažných nárokov zo mzdy.

5. Po opätovnom preskúmaní a zhodnotení zisteného skutkového stavu vydal správny orgán prvého stupňa 15.04.2019 rozhodnutie, ktorým uložil účastníkovi konania pokutu v sume 500 eur za porušenie povinností stanovených právnymi predpismi uvedenými v o inšpekcii práce, konkrétne porušenie ustanovenia u zamestnancov - vodičov: p. F. E. a p. Y. C.-Q.. Predmetné rozhodnutie bolo preukázateľne doručené 17.04.2019 účastníkovi konania. Proti uvedenému rozhodnutiu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie doručené inšpektorátu 02.05.2019 s tým, že odvolanie obsahuje totožné skutočnosti, ako boli uvádzané v stanovisku k dokumentom predložených v rámci kontroly, ako aj s poukazom na žalobné dôvody v podanej žalobe.

6. Národný inšpektorát ako odvolací orgán v zmysle § 59 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal rozhodnutie v celom rozsahu, hodnotil právny a skutkový stav, vyhodnotil predložené listinné dôkazy a posúdil, či prvostupňový správny orgán pri svojom konaní a rozhodovaní postupoval v súlade s platnými procesnoprávnymi ako aj hmotnoprávnymi ustanoveniami.

7. Ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce, , ako aj Správneho poriadku a argumentoval tým, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bolo zistené, že účastník konania ako zamestnávateľ sa dopustil porušenia povinnosti stanovenej pracovnoprávnymi predpismi tak, ako to konštatoval prvostupňový správny orgán vo výroku napadnutého rozhodnutia. Porušenie povinnosti špecifikovanej v napadnutom rozhodnutí bolo zistené pri výkone inšpekcie v období odo dňa 01.02.2019 do 22.02.2019 a z predloženého odvolacieho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán vychádzal pri posudzovaní skutkového a právneho stavu z viacerých podkladov obstaraných pri výkone inšpekcie práce, najmä prerokovaného protokolu, výpisu zo živnostenského listu, pracovných zmlúv, dohôd o skončení pracovného pomeru a z výplatných lístkov mzdových listov za rok 2018.

8. S poukazom na ustanovenie , ktoré žalovaný citoval a prílohy č. 1 je povinný zamestnávateľ poskytovať zamestnancom mzdu zodpovedajúcu najmenej sume minimálneho mzdového nároku prislúchajúceho pre stupeň náročnosti tejto práce. V prípade, že mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Ďalej argumentoval poukazom na pracovné zmluvy uzatvorené medzi účastníkom konania a zamestnancami F. E., ktorý ako vodič s ustanoveným časom 40 hodín týždenne podľa zmluvy. Podľa Dodatku č. X/XXXX k pracovnej zmluve z 30.12.2017 došlo k zmene mzdových podmienok s účinnosťou od 01.01.2018 tak, že mesačná mzda tohto zamestnanca bola dohodnutá vo výške 528 eur. Tento pracovný pomer skončil ku dňu 02.01.2019 dohodou o skončení pracovného pomeru z toho istého dňa. Podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkom konania a zamestnancom Y. C.-Q. z 25.03.2013 zmluvné strany sa dojednali na práci vodiča s ustanoveným pracovným časom 40 hodín, Dodatkom č. X/XXXX k pracovnej zmluve zo dňa 30.12.2017 došlo k zmene pracovných podmienok s účinnosťou od 01.01.2018 a mesačná mzda tohto zamestnanca bola dohodnutá vo výške 528 eur. Tento pracovný pomer skončil ku dňa 19.12.2018 dohodou z 18.12.2018.

9. Preskúmaním dôkazného materiálu žalovaný sa stotožnil so záverom inšpektorátu práce, podľa ktorého dohodnutý druh práce oboch zamestnancov vodičov zodpovedá minimálne 2. stupňu náročnosti práce podľa charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest uvedených v prílohe č. 1 . Pracovné miesto „vodič“ je samostatne vykonávanou prácou, pri ktorej objektívne ide o výkon ucelených, obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; o výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych, hospodársko-správnych, prevádzkovo- technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov, ktorý zodpovedá druhému stupňu náročnosti práce. Inšpektorát práce odôvodnil uvedené náležite tým, že práca vodiča je prácou samostatnou, vyžadujúcou zodpovednosť a tento zamestnanec vykonáva minimálne odborné rutinné kontrolovateľné práce, čo zodpovedá minimálne charakteristike 2. stupňa náročnosti pracovných miest. Pokiaľ účastník konania predložil výplatné lístky a mzdové listy za rok 2018, z týchto je preukázané, že účastník konania u zamestnanca F. E. za kontrolované obdobie od 01/2018 až 11/2018 a u zamestnanca Y. C.-Q. za kontrolované obdobie rok 2018 vychádzal pri zúčtovaní mzdy z dohodnutej výšky mesačnej mzdy v zmysle Dodatkov č. X/XXXX k pracovným zmluvám, konkrétne vo výške 528 eur brutto, ktorá suma je však v rozpore s platnými a účinnými právnymi predpismi na rok 2018 upravujúcimi poskytovanie mzdy a minimálne nároky, najmä prihliadnuc na , ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018, ktorá zodpovedá prvému stupňu náročnosti na rok 2018 vo výške 480 eur a odmeňovanie zamestnanca mzdou mesačne a 2,759 eura za každú odpracovanú hodinu. Každému ďalšiemu stupňu náročnosti práce zodpovedá násobok minimálnej mzdy a koeficienta zodpovedajúceho stupňa náročnosti práce. Účastník konania pri poskytovaní mzdy dotknutým zamestnancom vychádzal zo sumy mesačnej mzdy, výšky 528 eur brutto, čo nezodpovedá sume minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti práce vo výške 576 eur brutto mesačne.

10. K námietke účastníka konania o dohodnutí kratšieho pracovného času so zamestnancom p. E. žalovaný uviedol, že túto námietku má za nepreukázanú, nakoľko v pracovných zmluvách je jasne dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas 40 hodín. Aj čo sa týka podkladov, je preukázané, že v mesiaci január 2018 menovaný zamestnanec odpracoval 12 dní, 10 dní čerpal dovolenku, v mesiaci, február, marec, apríl odpracoval 20 dní, v mesiaci máj, jún 15 dní a 6 dní čerpal dovolenku, v júli 2018 odpracoval 21 dní, v auguste 14 dní a 8 dní čerpal dovolenku, v mesiaci september odpracoval 20 dní, v mesiaci október 22 dní a v mesiaci november 21 dní. Zúčtovanú mzdu a mzdový základ, z ktorého účastník konania vychádzal u svojich zamestnancov, mal riadne zúčtovaný aj v mzdových listoch za rok 2018.

11. Pokiaľ ide o použitie tzv. kariet vodiča, tieto nie sú spôsobilé vyvrátiť skutočnosti, ktoré vyplývajú z vyššie zaobstaraných podkladov o reálne zúčtovanej mzde. Navyše karty vodičov by sa použili ako dôkaz pri skúmaní dodržiavania povinností vyplývajúcich zo sociálnej legislatívy v doprave, napr. v otázkach vyhodnotenia doby jázd vodiča, doby odpočinku, dodržiavania prestávok vodičov.

12. Odvolací orgán sa preto zaoberal aj námietkou týkajúcou sa obsahu dohôd o skončení pracovného pomeru oboch zamestnancov, súčasťou ktorých má byť aj dohoda medzi účastníkom konania a zamestnancami o vzdaní sa práva, teda aj prípadných peňažných nárokov zo mzdy. Poukázal na ustanovenie , podľa ktorého právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv je neplatný. V súvislosti s námietkami podanými v odvolaní žalovaný považuje za potrebné poukázať aj na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti, ktorý sa uplatňuje pri spáchaní správneho deliktu fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, kedy správny orgán nemá povinnosť skúmať, či sa účastník konania dopustil porušenia povinnosti zavinene, či úmyselne alebo z nedbanlivosti. V prípade zistenia spáchaného správneho deliktu právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorý je podnikateľom, sa na subjektívnu stránku zavinenia neprihliada, teda je irelevantné, či sa účastník konania dopustil zisteného stavu neúmyselne, v dôsledku neznalosti zákona a taktiež, či po výkone inšpekcie práce tento nedostatok odstránil.

13. Ďalej žalovaný považoval na základe obstaraných dôkazov skutkový stav prvostupňovým správnym orgánom za spoľahlivo zistený tak, ako to vyplýva z ustanovenia prvá veta Správneho poriadku a zároveň správne právne posúdený. Účastník konania v kontrolovanom období preukázateľne porušil ustanovenie tým, že neposkytol dotknutým zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre príslušný stupeň náročnosti, to znamená 2. stupeň náročnosti práce, ktorú vykonávali podľa predložených pracovných zmlúv.

14. K námietkam týkajúcim sa samotného výkonu inšpekcie práce a jeho výsledku vo forme protokolu žalovaný uviedol, že predmetom prieskumu správneho konania na druhom stupni je napadnuté rozhodnutie a správne konanie na prvom stupni, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, nie výkon inšpekcie práce, na priebeh ktorého sa vzťahuje zákon o inšpekcii práce. Protokol o výsledku inšpekcie práce je len jedným z podkladov pre vydanie napadnutého individuálneho a správneho aktu. Napriek uvedenému sa žalovaný zaoberal protokolom, ako jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia podľa ustanovenia § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 Zákona o inšpekcii práce a zistil, že sú v ňom zaznamenané všetky skutočnosti vyplývajúce z podkladov zaobstaraných počas inšpekcie práce, tento je vyhotovený v súlade so zákonom o inšpekcii práce, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, čím ho možno považovať za zákonný podklad pre vydanie rozhodnutia.

15. Odvolací orgán preskúmal aj výšku uloženej pokuty a zistil, že sankcia bola uložená v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi a s princípom legitímneho očakávania v zmysle § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku, je opodstatnená, primeraná a náležite odôvodnená tak, ako to predpokladá ustanovenie § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a súdna prax. Prvostupňový správny orgán vychádzal v súlade so zásadami logického uvažovania a výšku uloženej pokuty ustálil pri spodnej hranici zákonnej sadzby. Žalovaný vo vzťahu k nesúhlasu účastníka konania s výškou pokuty uviedol, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) je oprávnený inšpektorát práce uložiť zamestnávateľovi za porušenie pracovnoprávnych predpisov pokutu až do výške 100 000 eur. Podľa žalovaného uložená pokuta je na spodnej zákonnej hranici a je minimálna aj s prihliadnutím na to, že porušenie povinnosti v oblasti mzdových podmienok v nadväznosti na garantované právo na odmenu za vykonanú prácu možno vo všeobecnosti považovať za značne závažné. S prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že ide o preventívne a výchovné pôsobenie zo strany správneho orgánu, pričom správny orgán prvého stupňa správne argumentoval, že išlo o porušenie povinnosti počas dlhšieho obdobia a to roku 2018. Na základe uvedených skutočností preto prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu žalovaný potvrdil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

II.

Žalobné dôvody

16. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania trov konania. V žalobe argumentoval žalobca poukazom na to, že žalovaný ako odvolací orgán je povinný napadnuté rozhodnutie, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené vady odstrániť. Žalobca

poukázal na to, že pri správnom konaní platí princíp materiálnej pravdy a vyšetrovací princíp a správny orgán musí postupovať tak, aby účastník konania neutrpel ujmu len preto, že pohodlné riešenie situácie je pre správny orgán prijateľnejšie, ako skutočné zisťovanie a obstarávanie podkladov pre rozhodnutie. Ďalej argumentoval tým, že žalovaný, ak pochybil prvostupňový správny orgán, musí tieto vady odstrániť a konanie doplniť, pričom nezákonnosť rozhodnutia vychádza najmä z toho, že bol porušený princíp materiálnej pravdy správneho konania, žalovaný rovnako, ako správny orgán prvého stupňa účelovo vychádzal iba z formálnych dôkazov, ktoré u vyhovovali. Žalobca ďalej argumentoval tým, že rozhodnutie žalovaného rovnako nie je možné považovať za také, ktoré by malo oporu v zákone. Žalovaný sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré mohli podporovať právny výklad vzniknutej situácie, ako ho predostrel žalobca, odmietol dôkaz tzv. kariet vodiča, ako sa aj nevysporiadal s návrhmi dôkazných prostriedkov súvisiacich so svedkami.

17. Ďalej dôvodil žalobca tým, že zmeny pracovných zmlúv v časti dĺžky pracovného času a výšky mesačnej mzdy, hoci aj neboli vykonané písomne, neznamená to ich neplatnosť, pretože právne úkony v zmysle sú podľa neplatné len vtedy, ak to ako osobitný predpis výslovne ustanovuje, čo z nevyplýva, preto žalobca mohol aj ústne dohadovať so zamestnancami operatívne úpravy pracovných časov, čo nerobil na svoj prospech, ale pre dobro svojich pracovníkov a čo preukázateľné reálnym zachytením pracovného času v tzv. kartách vodičov podľa certifikovaného softvéru na zariadení, ktoré je riadnym a silným dôkazom o tomto pracovnom čase a tiež výpoveďami svedkov, že úprava časov zamestnancov bola vykonaná na ich žiadosť. Všetky tieto skutočnosti prvostupňový správny orgán ignoroval, nezisťoval alebo popieral, ktorú vadu a nezákonnosť konania žalovaný nielenže neodstránil, ale ju naviac ešte aj v napadnutom rozhodnutí odobril.

18. Žalobca argumentoval, že konštatovanie žalovaného, že úprava pracovného času nevyplýva z výplatných lístkov je nedostačujúcim výkonom jeho povinnosti zaistiť výkon princípu materiálnej pravdy a v správnom konaní, ktorého dôsledkom je sankčný charakter, je vylúčené prikláňanie sa k formalizmu skutkového stavu a tendenčnému výkladu zákonov. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie nemôže byť zákonné, lebo jeho výrok žalovaný opiera o nesprávne použitie a výklad zákona. Žalovaný, ak vychádzal z citovaného, absolútne nesprávne použil zákonné ustanovenie na situáciu, s ktorou táto druhá veta ustanovenia nesúvisí. Podľa žalobcu ďalej vyplýva, že preto výrok rozhodnutia žalovaného nemôže byť zákonný, keďže sa neopiera o skutočný stav veci a nenáležite vychádza z nesprávne použitých zákonných ustanovení. Žalobca poukázal na ustanovenie , podľa ktorého právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný, ako na to poukazuje žalovaný, argumentuje tým, že dohoda o skončení pracovného pomeru totiž nepredchádzala vzniku nároku na mzdu, ale bola uzatvorená až následne potom, čo mal zamestnancom domnelý nárok vzniknúť, preto v danom prípade nejde o zdanie sa práv vopred, ale následne, keď zamestnanci považovali svoje nároky z pracovného pomeru za vysporiadané, boli si vedomí všetkých dôsledkov a tiež skutočnosti, že za prácu dostali náležitú odmenu v súlade s upraveným pracovným pomerom a príslušnými ustanoveniami o minimálnych mzdových nárokoch.

19. Žalobca zdôraznil, že namieta aj samotný podklad skutkového a právneho stavu, z ktorého sa pri uložení pokuty vychádzalo, nielen výšku, ako to zdôvodňuje žalovaný, čím opäť podsúva vo svojom rozhodnutí nesprávne skutočnosti. Žalobca poukázal na ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku a má za to, že rozhodnutie žalovaného porušuje aj predmetné ustanovenie o náležitostiach odôvodnenia, nakoľko veľkú časť argumentov uvedených v odvolaní žalobcu z 02.05.2019 ignoruje, nevysporiadava sa ňou zákonné ustanovenia, o ktoré sa opiera, sú iba konštatované, absentujú úvahu o ich použití, čo je aj pochopiteľné, keďže nie je dané prepojenie výkladu väčšiny použitých zákonných ustanovení so skutkovým a právnym stavom. Žalobca má za to, že rozhodnutie sa opiera o skutočnosti, ktoré v danom konaní nie sú nosné a podstatné a nezaoberá sa skutočnosťami, ktoré žalobca ako dôležité v tomto konaní uviedol. Na základe vyššie uvedeného rozhodnutie žalovaného nemôže byť zákonné a zasahuje do práv žalobcu. Zistenie skutočného stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre nedostatok dôvodov sú nepreskúmateľné, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

III.

Vyjadrenie žalovaného

20. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 17.10.2019 vyjadril žalovaný, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom navrhol, aby súd bez nariadenia pojednávania vo veci rozhodol.

IV.

Replika žalobcu

21. K vyjadreniu žalovaného sa písomným stanoviskom z 27.11.2019 vyjadril žalobca a navrhol žalobe vyhovieť v celom rozsahu, pričom zopakoval žalobné námietky uvádzané v žalobe. Dňa 07.10.2021 po telefonickom rozhovore netrval na nariadení pojednávania a súhlasil, aby súd rozhodol bez prítomnosti predvolaného právneho zástupcu žalobcu.

V.

Závery správneho súdu

22. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

23. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

24. Podľa § 180 ods. 1 S.s.p. žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

25. Podľa § 194 S.s.p. 1) správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie; 2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

26. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) S.s.p. správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Podľa § 2 zákona o inšpekcii práce 1. Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv,

6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu, ktorý upravuje vnútorný systém vybavovania podnetov, zamestnávateľom, 8. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb, b) vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie predpisov uvedených v písmene a) a za porušovanie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, c) poskytovanie bezplatného poradenstva zamestnávateľom, fyzickým osobám, ktoré sú podnikateľmi a nie sú zamestnávateľmi, a zamestnancom v rozsahu základných odborných informácií a rád o spôsoboch, ako najúčinnejšie dodržiavať predpisy ustanovené v písmene a). 2. Inšpekcia práce sa vykonáva a) na všetkých pracoviskách zamestnávateľov a fyzických osôb, ktoré sú podnikateľmi a nie sú zamestnávateľmi, vrátane pracovísk nachádzajúcich sa na súkromných pozemkoch a v obydliach fyzických osôb, b) vo všetkých priestoroch, v ktorých domácky zamestnanec vykonáva dohodnutú prácu a v ktorých zamestnanec vykonáva prácu podľa dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. 3. Zamestnávateľom na účely výkonu inšpekcie práce podľa odseku 1 písm. a) štvrtého bodu je aj fyzická osoba alebo právnická osoba, ktoré nelegálne zamestnávajú fyzickú osobu. 4. Inšpekciu práce na pracoviskách Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ozbrojených síl Slovenskej republiky, Zboru väzenskej a justičnej stráže a finančnej správy vykonávajú ich orgány inšpekcie práce. 5. Inšpekcia práce podľa tohto zákona sa nevykonáva a) na pracoviskách Vojenského spravodajstva, Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu, b) v chránených priestoroch Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, c) na pracoviskách fyzickej osoby a právnickej osoby, ktoré požívajú diplomatické výsady a imunitu) 6. Inšpekcia práce nie je dozor, ktorý vykonávajú príslušné orgány podľa osobitných predpisov

28. Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu.

29. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.

30. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v znení účinnom od 01.04.2021 inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená 1. ťažká ujma na zdraví, najmenej 20 000 eur, 2. smrť, najmenej 33 000 eur.

31. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,26) ak tento zákon neustanovuje inak. Pri vydaní oprávnenia, osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa účastníkovi konania vydá príslušný doklad.

32. Podľa tento zákon sa vzťahuje na zamestnávateľov a zamestnancov vo všetkých odvetviach výrobnej sféry a nevýrobnej sféry.

33. Podľa bod. 1 na účely tohto zákona zamestnávateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

34. Podľa zamestnávateľ je povinný pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť.

35. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

36. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

37. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.

38. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

39. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

41. Správny súd v rámci vysporiadania sa so žalobnými námietkami v prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že obsah jednotlivých žalobných bodov tvorí v zásade v celom rozsahu pôvodná odvolacia argumentácia žalobcu.

42. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 20.11.2013 pod č. j. -125, rozsudok č. j. -74 zo dňa 22.01.2007 a rozsudok č. j. -56 zo dňa 20.04.2007, z ktorých vyplýva, že skopírovanie odvolacích námietok do žaloby bežne nepostačí pre naplnenie podmienky uvedenia žalobných bodov, ktoré majú právny argumentačný význam aj v prejednávanej veci.

43. V danom prípade správny súd hneď úvodom konštatuje, že k podstatnej časti žalobných námietok sa dostatočne zrozumiteľným a pomerne vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril už žalovaný v rámci odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia a správny súd na tam uvedené závery v celom rozsahu odkazuje, keďže ich považuje za zrozumiteľné, vecne správne a zákonné.

44. Na doplnenie správny súd k jednotlivým žalobným dôvodom argumentuje:

45. Podstatnou časťou žalobných námietok je skutočnosť, že žalobca zdôrazňuje, že s vodičmi žalobca uzatvoril dodatky pracovných zmlúv v nadväznosti na ústne dohody, ktorými zmenil dĺžku pracovného času. S dôrazom na uvedené skutočnosti mal za to, že neporušil ustanovenie , pretože krátením, aj keď ústnym, doby pracovného času sa znížila aj mzda pre uvedených dvoch vodičov, s ktorými boli uzatvorené dodatky k pracovným zmluvám pod č. X/XXXX. na rok 2018. Existenciou pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným žalobca argumentoval v tom

zmysle, že boli uzatvorené následne predmetné dodatky, s ktorými zamestnanci súhlasili a na základe predmetných dodatkov boli vykonané aj úpravy výšky mesačnej mzdy, resp. denného vymeriavacieho základu. Uvedené však vykonanou kontrolou pracovnoprávnych predpisov inšpektormi práce nebolo potvrdené.

46. Správny súd argumentuje ďalej tým, že z ustanovenia bezpochyby vyplýva, že zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancom poskytovať mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „“) príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Ako vyplýva z výplatných lístkov a mzdových listov za rok 2018, žalobca u zamestnanca F. E. za kontrolované obdobie od januára 2018 do novembra 2018 a zamestnanca Y. C.-Q. za kontrolované obdobie roku 2018 vychádzal pri zúčtovaní mzdy z dohodnutej výšky mesačnej mzdy a Dodatku č. X/ XXXX k pracovnej zmluve, konkrétne vo výške 528 eur brutto, ktorá však bola stanovená v rozpore s platnými a účinnými právnymi predpismi na rok 2018 upravujúcim poskytovanie mzdy a minimálne mzdové nároky prihliadnuc na , ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018. Výška minimálnej mzdy na rok 2018 bola stanovená týmto nariadením vlády a má vplyv na minimálne mzdové nároky, nakoľko prvému stupňu náročnosti práce prináleží minimálna mzda platná v príslušnom období v roku 2018 vo výške 480 eur mesačne, čo predstavuje 2,759 eura na odpracovanú hodinu a v súvislosti s uvedeným správny súd poukazuje na to, že obidvaja zamestnanci mali dohodnuté odmeňovanie mesačnou mzdou a preto každému ďalšiemu stupňu náročnosti práce zodpovedá násobok minimálnej mzdy a koeficientu zodpovedajúceho stupňa náročnosti práce, pričom žalobca pri poskytovaní mzdy dotknutým zamestnancom vychádzal nesprávne zo sumy mesačnej mzdy vo výške 528 eur hrubého, čo nezodpovedá sume minimálneho mzdového nároku pre 2. stupeň náročnosti práce vo výške 576 eur v hrubom mesačne, ktoré zamestnancom patrilo za rok 2018.

47. Ďalej správny súd k námietke účastníka konania, že u obidvoch zamestnancov došlo na základe ústneho dojednania k určeniu kratšieho pracovného času, túto námietku vyhodnotil správny súd ako neakceptovateľnú, pretože pokiaľ neboli uvedené skutočnosti dohodnuté písomnou formou a to vo forme dodatku k pracovným zmluvám tak, ako bolo argumentované žalobcom, že tieto dodatky boli uzatvorené ako Dodatky č. X k zmluvám, čo nebolo preukázané. Ďalej správny súd dôvodí, že pokiaľ by došlo zo strany zamestnávateľa, teda žalobcu voči zamestnancom ku kráteniu pracovného času, tak to malo byť uvedené v obsahu Dodatku č. X k pracovnej zmluve. Ako vyplýva zo mzdových listov, dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas tak, ako to vyplýva aj z pracovnej zmluvy u obidvoch zamestnancov bol 40 hodín a uvedené bolo potvrdené aj výplatnými lístkami, v zmysle ktorých boli vyplácané mzdy pre obidvoch zamestnancov za jednotlivé mesiace roka 2018. U pána E. za obdobie od januára do novembra 2018 a u p. Y. C.-Q. za celý rok 2018. Preto argumentáciu žalobcu jednak uvedenú v odvolaní, ako aj v žalobných námietkach, považuje správny súd za nedôvodnú.

48. Pokiaľ žalobca v odvolaní, ako aj argumentáciou v žalobe namietal, že neboli vyhodnotené zo strany odvolacieho orgánu karty vodičov, tieto doklady aj podľa názoru správneho súdu nemohli vyvrátiť, resp. potvrdiť skutočnosti argumentované žalobcom, že z uvedených kariet by bolo preukázané, že obidvaja zamestnanci pracovali nižší pracovný čas, ako bolo 40 hodín mesačne. Uvedené karty podľa názoru správneho súdu mohli byť použité iba v prípade vyhodnocovania jednotlivých dôb jázd vodičov, dodržiavania prestávok vodičov a dôb odpočinku, ktoré má povinnosť zamestnávateľ kontrolovať pri dodržiavaní pracovného času, dodržiavaní jednotlivých povinností vodiča pri vykonávaní jednotlivých jázd. Tieto navrhované dôkazy by nepreukázali, že išlo u obidvoch zamestnancov o zníženie dohodnutého ustanoveného týždenného pracovného času 40 hodín. Preto uvedenú žalobnú námietku považuje správny súd za nedôvodnú. Postup žalovaného pri vyhodnotení tohto dôkazu navrhovaného žalobcom považuje za správny, pretože by nenasmeroval hodnotenie správneho orgánu správnym smerom.

49. K ďalšej žalobnej námietke, že všetky skutočnosti, ktoré boli obsahom dohôd, smerovali k tomu, že obidvaja zamestnanci sa vzdali akýchkoľvek finančných nárokov uzatvorením predmetných

dohôd do budúcna. Táto skutočnosť v žiadnom prípade nenasvedčuje, že by postupoval žalobca ako zamestnávateľ v súlade so , nakoľko žiadny zamestnanec sa nemôže dopredu vzdať svojich nárokov, ktoré mu vyplývajú z jeho pracovnoprávneho vzťahu. Tak to bolo aj v tomto prípade pri uzatváraní zmlúv. Nakoľko zamestnanci nemali v čase uzatvorenia dohody medzi žalobcom a nimi vedomosť o tom, že im patrí iná výška mzdy za odpracované obdobie roka 2018, nemohli sa v dohode uzatvorenej k 01.01.2019, resp. k 18.12.2018 vzdať niečoho, o čom nemali v tom čase vedomosť. Čo sa týka finančných nárokov z ich pracovného vzťahu, k tomuto dospel prvostupňový správny orgán až pri samotnom výkone inšpekcie od 01.02.2019 do 22.02.2019, pričom v tom čase už osoby p. E. a Y. C.-Q. neboli zamestnaní u žalobcu ako zamestnávateľa. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú a uplatňujúcu žalobcom v žalobe v rozpore so , konkrétne ustanovením .

50. V žalobnej námietke žalobcu, že žalovaný ako odvolací orgán nepostupoval v zmysle objektívnej zodpovednosti, nepostupoval v súlade so zákonom, žalovaný v rozhodnutí správne poukázal na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti, ktorý sa uplatňuje pri spáchaní správneho deliktu fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, kedy správny orgán nemá povinnosť skúmať, či sa účastník konania dopustil porušenia povinnosti zavinene, či úmyselne alebo z nedbanlivosti. Aj v tomto prípade konanie žalobcu ako osoby podnikateľa bolo vyhodnotené správnymi orgánmi v súlade s princípom absolútnej objektívnej zodpovednosti, kedy žalobcovi povinnosť vyplývala zo zákona, ako fyzickej osobe podnikateľovi voči svojim zamestnancom, preto súd predmetnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

51. S dôrazom na obsah ustanovenia , žalobca v kontrolovanom období preukázateľne porušil uvedené ustanovenie práve tým, že neposkytol dotknutým zamestnancom p. E. a p. C.-Q. mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre príslušný stupeň náročnosti, ktorú vykonávali v roku 2018 na základe predložených pracovných zmlúv, ako aj dodatku č. X/XXXX k uvedeným pracovným zmluvám. Preto žalobnú námietku, že správne orgány konali v rozpore s uvedeným ustanovením, považuje správny súd za nedôvodnú, ako aj námietku žalobcu, že žalovaný odmietol materiálnu pravdu vychádzajúcu z výpovedí svedkov a kariet vodičov.

52. Čo sa týka výšky uloženej pokuty, s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 6 v nadväznosti na § 19 ods. 1 písm. a) považuje správny súd uloženú pokutu vo výške 500 eur za zákonne odôvodnenú a uloženú na spodnej hranici zákonom upravujúcej pokuty zamestnávateľa pre porušenie pracovnoprávnych predpisov, ktorá môže byť uložená zamestnávateľovi až do výšky 100 000 eur tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a). Uloženú pokutu vo výške 500 eur preto považuje správny súd za uloženú v súlade so zákonom, riadne odôvodnenú s dôrazom na vyhodnotenie všetkých skutočností zo strany správneho orgánu voči žalobcovi ako zamestnávateľovi.

53. Prvostupňový správny orgán podrobne a jednotlivo ku každému porušeniu uviedol, ako posudzoval všetky okolnosti významné tak pre uloženie sankcie, ako aj pre uplatnenie správnej úvahy pri posudzovaní správneho deliktu z hľadiska hodnotenia závažnosti zisteného porušenia povinnosti a závažnosti jeho následkov z hľadiska počtu zamestnancov zamestnávateľa (dvaja), ako aj rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa z hľadiska skutočnosti, že zistené porušenie povinností trvalo rok, v jednom prípade od januára do novembra a v druhom prípade celý rok 2018, ako aj z hľadiska, že išlo o zabezpečenie mzdy pre zamestnancov, ktorá slúžila na zabezpečenie potrieb ich rodín.

54. Prvostupňový správny orgán sa dostatočne podľa súdu zaoberal aj otázkou, či uložená pokuta vo výške 500 eur predstavuje neprimeraný prísny postih a to z hľadiska naplnenia represívnej, výchovnej, ako aj preventívnej funkcie pokuty. Na základe takéhoto posúdenia prvostupňový správny orgán konštatoval prevahu okolností, ktoré odôvodňovali uloženie pokuty na spodnej hranici zákonného sankčného pásma. Žalovaný ako odvolací orgán sa so závermi prvostupňového správneho orgánu v plnom rozsahu stotožnil. Správny súd pritom prihliadol aj na to, že primeranosť a likvidačná úroveň pokuty nebola v žiadnom prípade neprimeraná, ako aj na to, že správne orgány riadne odôvodnili uloženie pokuty, poukázali na to, že mali snahu s ohľadom na prevahu poľahčujúcich okolností v úmysle žalobcovi uložiť pokutu na spodnej hranici zákonného rozpätia.

55. Na základe uvedeného súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu považuje za vydané v súlade so zákonom, na základe

dostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodili správne orgány správny právny záver. Svoje rozhodnutia náležite odôvodnili, čím sa stali preskúmateľnými a vychádzali pritom z obsahu administratívneho spisu, v ktorom sú uvedené všetky skutočnosti a poukázané na dôkazy, ktoré správne orgány v správnom konaní vykonali a o tieto dôkazy z administratívneho spisu aj opierali svoju právnu úvahu. Uvedeným konaním dospeli správne orgány k správnemu právnemu záveru a v žiadnom prípade nezasiahli do subjektívnych práv žalobcu.

56. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol.

57. O trovách konania súd rozhodol podľa . Neúspešnému žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania a žalovaný nenaplnil skutkové okolnosti ustanovenia , preto správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

58. Krajský súd rozhodol v senáte v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu ( v spojení s )..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.