Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-17-2021.pdf
PDF · 100.21 KB
Case nature
Subarea
24CoE/17/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Andrey Dudášovej a JUDr. Ľubice Spálovej, v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Bratislava, Michalská 387/16, IČO: 35 838 825, právne zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti povinnému: T. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, nástupca súdnej exekútorky JUDr. Anetty Demešovej, Záhradnícka 60, Bratislava, o vymoženie sumy 3.378,91 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k. 14Er/883/2015-22 zo dňa 30. apríla 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd odvolanie proti výroku II. a výroku III. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie o d m i e t a.
III. Povinnému sa n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z., výrokom II. zamietol návrh oprávneného na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z., výrokom III. zamietol námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie EX 53410/18.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 7 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), § 9a ods. 1, § 36 ods. 5§ 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte len „Exekučný poriadok“), § 162 ods. 1 písm. b), ods. 2, ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“), čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,Ústava SR").
3. Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že po preskúmaní návrhu oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z., nie je presvedčený o nesúlade namietaného právneho predpisu s Ústavou SR. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená podmienka pre podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d) Ústavy SR. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 20/06 z 18.
októbra 2006: .Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Na túto formuláciu ústavy nadväzuje ustanovenie § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak osoby uvedené v ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania. Navrhovateľ vo svojom návrhu výslovne uviedol, že aj keď sa okresný súd nestotožňuje s právnymi závermi žalobcu, urobil tak z opatrnosti..." , čo znamená, že v danom prípade nie je splnená zákonná náležitosť návrhu na začatie konania, pretože samotný okresný súd síce podal návrh na začatie konania, ale podľa jeho vlastnej formulácie nie je presvedčený o nesúlade namietaných ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s uvádzanými článkami ústavy, listiny a dohovoru, ale návrh na začatie konania podal len z dôvodu opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu." Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C. s. p. možno prerušiť konanie iba v tom prípade, ak súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a teda nie v prípade, ak k takému záveru dospel účastník konania. Na základe uvedeného súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, pretože nezistil dôvod na takýto postup. Súd nie je presvedčený o rozpore zákona č. 233/2019 Z. z. s Ústavou, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona Č. 233/2019 Z. z. zamietol ako nedôvodný a zároveň ako nedôvodný zamietol aj návrh oprávneného na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z. Zákonom č. 233/2019 Z. z. sa oproti Exekučnému poriadku dopĺňajú dôvody na zastavenie exekúcie, pričom za splnenia zákonných podmienok sú staré exekúcie zastavené zo zákona. Od účinnosti Exekučného poriadku až doposiaľ bol tento mnohokrát novelizovaný a postupne boli dopĺňané, resp. menené dôvody zastavenia exekúcií až do dnešnej podoby a dôvody zastavenia exekúcií napokon vyplývali a vyplývajú aj z iných zákonov a v určitom období sa exekúcie za splnenia zákonných podmienok zastavovali nie rozhodnutím súdu ale zo zákona. Rovnako tak zo zákona sú zastavované staré exekúcie, pričom tieto definoval zákonodarca a určil podmienky. Tieto sú jasné, zrozumiteľné a súd sa nestotožňuje s názorom, že je tu rozpor s Ústavou, prípadne Dohovorom a Protokolom č. 1. Zákon v žiadnom prípade nenarúša princíp derby moci a súd je toho názoru, že po judikovaní pohľadávky v procese jej vymáhania je ukončenie vymáhania (exekúcie) iba otázkou procesného prostriedku jej ukončenia a nejde o zásadnú otázku, ktorá by mala byť zverená do kompetencie súdu. Veď predsa ani o ukončení exekúcie vymožením pohľadávky alebo upustením nerozhoduje súd a neposudzuje, či naozaj boli pre také ukončenie splnené podmienky, ale v takom prípade uvedené procesné úkony vykoná exekútor vrátením poverenia súdu a vyhotovením konečného vyúčtovania exekučného konania (podľa Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017). Spôsob ukončenia exekúcie, či už rozhodnutím súdu, zo zákona alebo postupom exekútora je len otázkou procesného úkonu, ktorý v žiadnom prípade nie je v rozpore s Ústavou. Súd sa nestotožňuje s tým, že zákon by mal byť v rozpore s Ústavom alebo Dohovorom ani z akéhokoľvek iného dôvodu uvedeného oprávneným, pretože zastavenie starej exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci, oprávnený má stále možnosť podať nový návrh na vykonanie exekúcie a ak súd na základe opätovného návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie, účinky úkonov smerujúcich k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu starej exekúcii ostávajú zachované a oprávnený má nárok aj na náhradu súdneho poplatku za nový návrh. Z tohto hľadiska nie je podľa názoru súdu zákon retroaktívnym, nenarúša právnu istotu oprávneného a taktiež neporušuje jeho právo vlastniť majetok. Zákon tak nie je v rozpore s Ústavou a už vôbec nie preto, že podmienky a lehoty na podanie nového návrhu sa môžu javiť ako komplikované. Sú rovnaké pre všetkých oprávnených, ktorí sa tak rozhodnú a rozhodne nie sú nesplniteľné ani pre oprávnených, ktorí vystupujú vo väčšom množstve exekúcií. Pokiaľ podľa zákona oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním nového návrhu s výnimkou súdneho poplatku a pokiaľ oprávnený má nahradiť paušálne trovy, tak takéto ustanovenia tiež nie sú v rozpore s Ústavou a zjavne tam, kde nebolo minimálne po dobu 18 mesiacov nič vymožené, pričom exekútor si svoju prácu urobil a vynaložil vlastné prostriedky na jednotlivé úkony, tak je logické, aby oprávnený znášal takéto trovy tak, ako pri zastavení exekúcie pre nemajetnosť. To, že nemajetnosť neposudzuje súd, ale je stanovená zákonná fikcia za splnenia konkrétnych podmienok, nie je v rozpore s Ústavou, naopak, takéto definovanie starých exekúcií zrelých na zastavenie z dôvodu uplynutia rozhodnej doby je prvkom vnášajúcim do exekúcií právnu istotu, hospodárnosť a zefektívnenie exekučných konaní, pretože za splnenia rovnakých podmienok je zastavená každá jedna exekúcia spĺňajúca stanovené podmienky
a eliminuje sa do značnej miery rôzny postup exekútorov a exekučných súdov v obdobných veciach. Pokiaľ ide o paušálne trovy exekúcie, tak vo vzťahu k ním sú námietky neprípustné a pokiaľ oprávnený namieta protiústavnosť aj tých častí zákona, ktoré riešia paušálne trovy, tak ani s týmto názorom sa súd nestotožňuje, pretože aj doposiaľ boli oprávnení v exekúciách povinní znášať trovy v prípade zastavenia exekúcií pre nemajetnosť povinného, pričom vyhláškou bola stanovená minimálna odmena exekútora, ktorý mal okrem toho nárok na ďalšie náhrady a stanovené paušálne trovy sú primerané a proporcionálne vo vzťahu nárokov a ochrany vlastníckych práv exekútora a oprávneného. Pokiaľ ide o predĺženie premlčania, tak tiež tu nie je rozpor s ústavou, pretože sa predlžuje premlčacia doba, ktorá ešte neuplynula a nejde o určenie novej premlčacej doby po uplynutí predchádzajúcej. Okrem toho táto okolnosť nie je podstatná pre aktuálne rozhodnutie. Rovnako to platí aj o tom, že v prípade podania nového návrhu na vykonanie exekúcie bude môcť iný exekučný súd znovu posudzovať návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tu súd zdôrazňuje, že takéto ustanovenie nemôže byť v rozpore s Ústavou, pretože aj v doterajších exekúciách, prebiehajúcich podľa Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, bolo povinnosťou exekučných súdov skúmať exekučný titul pri udelení poverenia, avšak aj v ďalšom priebehu exekúcie bola možnosť a povinnosť súdu ex offo zastaviť exekúciu, ak sa rozhodnutie predložené ako exekučný titul dosiaľ nestalo vykonateľným alebo tu bol iný dôvod, a to aj z hľadiska exekučného titulu, pre ktorý bola exekúcia neprípustná. Súd prvej inštancie uviedol, že exekučné konanie v tejto veci sa začalo pred 01.04.2017, preto je nadobudnutím účinnosti ZoUNEK, potrebné postupovať podľa tohto zákona (§ 233a EP, § 1 ZoUNEK). Súdny exekútor vydal podľa § 5 ods. 1 ZoUNEK upovedomenie o zastavení starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK z dôvodu uplynutia rozhodnej doby. Oprávnený podal podľa § 7 ods. 1 ZoUNEK proti upovedomeniu námietky z dôvodu rozporu upovedomenia so zákonom. Súd prvej inštancie preskúmal predložené upovedomenie o zastavení starej exekúcie, námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a tiež obsah ostatného spisového materiálu a dospel k záveru, že námietky boli podané oprávnenou osobou (oprávneným) v zákonnej lehote, neboli však podané dôvodne. Zo súdneho spisu vyplýva, že v tejto veci uplynula rozhodná doba piatich rokov od doručenia prvotného poverenia súdnemu exekútorovi, t. j. vo veci vznikol dôvod zastavenia starej exekúcie ex lege podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoUNEK. Súčasne nebolo zistené, že ide o starú exekúciu, ktorá sa podľa § 2 ods. 2 ZoUNEK nezastavuje a ani neboli preukázané dôvody, v dôsledku ktorých by rozhodná doba neuplynula, ale sa predlžila (§ 4 ZoUNEK). Zároveň nebola preukázaná skutočnosť, žeby došlo k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu, nakoľko v exekútorskom ani súdnom spise sa nenachádza žiadne oznámenie o tejto skutočnosti. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že napriek tomu, že zápis exekúcie v centrálnom registri exekúcií nie je predpokladom, ktorého splnenie je podmienkou na vydanie upovedomenia o zastavení starej exekúcie (nezapísanie exekúcie v CRE nepredstavuje výnimku zo zastavenia starej exekúcie), súd lustráciou v CRE zistil, že exekúcia bola v registri zapísaná. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ oprávnený namietal rozpor upovedomenia o zastavení starej exekúcie so zákonom, takýto rozpor súd prvej inštancie nezistil. Exekučný súd uviedol, že nepovažoval zákon za rozporný s Ústavou (z vyššie uvedených dôvodov), a preto nebude za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z. iniciovať konanie pred Ústavným súdom SR a z toho dôvodu prerušovať toto konanie. Vzhľadom k uvedenému súd návrhy oprávneného na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na ústavný súd zamietol a o námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie ako nedôvodné zamietol (§ 7 ods. 3 tretia veta ZoUNEK). Súd prvej inštancie poukázal, že oprávnený v námietkach neuviedol a nepreukázal žiadne dôvody, ktoré by spôsobili, že upovedomenie bolo vydané v rozpore so zákonom a exekúcia nebola zo zákona zastavená. Súd prvej inštancie uviedol, že námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie zo dňa 19.04.2021 zamietol ako nedôvodné.
4. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podal oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Ďalej uviedol, že poučenie napadnutého uznesenia, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že opravný prostriedok nie je prípustný, je nezákonné poučenie, pretože podľa § 7 ods. 3 v spojení s § 8 ods. 2 zákona ZoUNEK koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník a proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť. Oprávnený uviedol, že z uvedeného vyplýva, že proti rozhodnutiu o námietkach i proti zamietavému rozhodnutiu o námietkach je prípustná sťažnosť, napriek tomu konajúci súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nie je prípustnú opravný prostriedok. Oprávnený ďalej namieta, že podľa napadnutého uznesenia o námietkach rozhodol sudca a nie vyšší súdny úradník. Oprávnený namietal, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie musí obsahovať minimálne 3 náležitosti týkajúce sa dôvodu zastavenia exekúcie, a to zákonné ustanovenie, podľa ktorého došlo
k zastaveniu starej exekúcie, slovné vyjadrenie dôvodu zastavenia starej exekúcie a stručný opis skutočností, ktoré zastavenie starej exekúcie odôvodňujú. Oprávnený ďalej poukázal, že zákon ZoUNEK celkom jednoznačne hovorí o tom, kedy súdny exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, pričom poukázal na konkrétnu povinnosť súdneho exekútora, ktorú musí splniť.
5. Povinný sa k podanému odvolaniu žiadnym spôsobom nevyjadril.
6. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 01.07.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 355 C. s. p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie výrok I. napadnutého uznesenia (§ 357 písm. n), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu proti výroku I. nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.. Krajský súd sa zaoberal aj podaným odvolaním proti výroku II. a výroku III. napadnutého uznesenia a musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho podanie, medzi nimi prednostne otázkou či ide o rozhodnutia, proti ktorým (výrok II. a výrok III.) je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie je nevyhnutné odmietnuť § 386 písm. c) C. s. p..
9. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods.2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a podaného odvolania v celom rozsahu proti napadnutému uzneseniu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde SR o ústavnosti zákona č. 233/2019 Z. z., správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s tou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorou súd prvej inštancie odôvodnil výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C. s. p. sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
12. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
13. Podľa § 386 písm. c) C. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
14. Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutia súdu napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutia, proti ktorým odvolanie je prípustné, sú v zákone taxatívne vymedzené v ustanovení § 357 C. s. p.. Odvolanie proti uzneseniu v exekučnom konaní vo všeobecnosti nie je prípustné, výnimkou je situácia, kedy Exekučný poriadok výslovne odvolanie proti určitému uzneseniu pripúšťa.
15. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že neprípustnosť odvolania proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je zakotvená tak, že sa odvolanie vo všeobecnosti nepripúšťa, pričom výnimkou sú iba tie uznesenia, proti ktorým Exekučný poriadok výslovne odvolanie pripúšťa.
16. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd odvolanie oprávneného proti výroku II. a výroku III. odmietol v zmysle § 386 písm. c) C. s. p. bez toho, aby sa zaoberal napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti.
17. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému povinnému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C. s. p., použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku), o ktorom nároku v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešný povinný bol v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
19. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
20. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C. s. p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania oprávneného - povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C. s. p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
21. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinnému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).