Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7S-118-2020.pdf
PDF · 182.13 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/118/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Tatiany Sabadošovej, v právnej veci žalobcu: AGRO K - D - CH, s. r. o., 053 33 Nálepkovo, Stredný riadok 468, IČO: 36 608 696, zastúpeného JUDr. Petrom Beluščákom, AK so sídlom 040 01 Košice, Jantárová 30, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom 041 90 Košice, Železničná 1, o preskúmanie zákonnosti opatrenia (oznámenia) žalovaného zo dňa 12. 03. 2020, č. 100672336/2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e opatrenie - oznámenie žalovaného Daňového úradu Košice zo dňa 12. 03. 2020 č. 100672336/2020 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Opatrením (oznámením) zo dňa 12. 03. 2020, č. 100672336/2020 žalovaný na základe žiadosti žalobcu zo dňa 11. 02. 2020, č. 601228040/2020, o zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008 tomuto oznámil, že mu predmetný nárok na zaplatenie úroku nevznikol vzhľadom na to, že nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie mu bol vrátený do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania č. 102509531/2019 zo dňa 06. 11. 2019, t. j. v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba Daňový poriadok).
2. Včas elektronicky podanou správnou žalobou zo dňa 14. 05. 2020, doručenou súdu dňa 14. 05. 2020, sa žalobca domáhal zrušenia v bode 1 odôvodnenia rozsudku špecifikovaného opatrenia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu porušenia jeho práv a právom chránených záujmov a zároveň žiadal, aby mu súd priznal právo na úplnú náhradu trov konania. V žalobe opísal celý priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého opatrenia. Poukázal na to, že správca dane vydal dňa 06. 11. 2019 podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku rozhodnutie č. 102509531/2019, ktorým zastavil daňové konanie, ktoré nasledovalo po daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008, pretože odpadol dôvod daňového konania. Na základe uvedeného bol žalobcovi dňa 18. 12. 2019 vyplatený nadmerný odpočet vo výške 64 834,36 eur, keďže za „žiadosť o vrátenie zadržaného nadmerného odpočtu“ sa v danom prípade považuje daňové priznanie k DPH. Následne podal žalobca žiadosť o zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie predmetného nadmerného odpočtu vo výške 64 834,36 eur, na ktorú reagoval žalovaný ako správca dane napadnutým oznámením č. 100672336/2020 zo dňa 12. 03. 2020.
3. Citujúc ustanovenie § 79 ods. 1, 6, § 79a ods. 1, 2, 3, § 85ke zákona o DPH v znení účinnom do 31. 03. 2009, článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a čl. 7 ods. 2 Ústavy SR žalobca poukázal na závery uznesenia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej iba EÚ) C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015, v ktorom bola zodpovedaná prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Košiciach vo veci Kovozber, s. r. o. proti Daňovému úradu Košice, podľa ktorého článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až do uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V zmysle tohto rozhodnutia neuznanie nároku na úrok z vyplateného nadmerného odpočtu, hoci vychádza z platnej vnútroštátnej právnej úpravy, je v rozpore s právom EÚ a v rozpore s vydanou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Pri takomto postupe nie sú zohľadnené finančné straty, ku ktorým dochádza u daňového subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí v zákone uvedenej lehoty, ktorá je podľa záveru vysloveného v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-120/15 neprimeraná. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia v súlade s judikatúrou Súdneho dvora uviedol, že keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (rozsudok Rafinaria Steaua Romana, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C 654/13; EU:C2014/2127 bod 32). Konštatoval, že v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ sa nejedná o odporúčania, pretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. V bode 32 citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, s. r. o. Súdny dvor EÚ uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak smernica o DPH je súčasťou právneho poriadku SR a ak vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s právom EÚ. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice.
4. V uvedenej súvislosti poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/20/2017 zo dňa 31. 07. 2019, v zmysle ktorého právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii, ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, podľa ktorého ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01. 01. 2017, je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 nie je v súlade s právom EÚ, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Uvedené stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sa venuje úrokom zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas daňových kontrol skončených do 31. 12. 2016, uplatnené na základe priamej aplikácie uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015. V týchto prípadoch bráni priznaniu úrokov explicitná zákonná úprava, ktorou zákonodarca obmedzil nárok daňových subjektov iba na daňové kontroly od 01. 01. 2017, a pred 01. 01. 2017 tie, ktoré neboli skončené do 31. 12. 2016 vrátane. Senáty Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sú jednotné v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31. 12. 2016. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17. 04. 2019.
5. Žalobca konštatoval, že predmetom tohto konania je právna úprava uvedená v Daňovom poriadku a v zákone o DPH, keď z uvedených právnych predpisov jednoznačne nevyplýva, za aké obdobie je možné priznať úrok zo zadržiavaného nadmerného daňového odpočtu. I napriek uvedenému podľa jeho názoru žalovaný rozhodol v priamom rozpore s článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11.2006, ktorému podľa výkladu Súdneho dvora EÚ odporuje úprava výpočtu úroku z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V tejto súvislosti zdôraznil prednosť úniového práva pred vnútroštátnym a jeho záväznosť pre členské štáty, ktorá vyplýva aj z rozhodnutia C-120/2015 Kovozber.
6. Vychádzajúc z uvedeného považuje za nesprávnu a neudržateľnú právnu argumentáciu žalovaného v napadnutom oznámení s tým, že pri strete legitímneho záujmu platcu na včasné vrátenie nadmerného odpočtu a správcu dane tento nárok preveriť je potrebné uzavrieť, že daňový subjekt je povinný znášať „bezodplatne“ takéto preverovanie len po určitú primeranú dobu. Vzhľadom na to, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet v zásade predstavujú pre platcov DPH závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok, ako aj práva na podnikanie je potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu, predstavujúcu paušalizovanú náhradu za majetkovú ujmu, spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami v hodnote nadmerného odpočtu, čo vyplýva z citovanej judikatúry ESD. Ak správnemu orgánu bola doručená žiadosť o zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu DPH, bolo povinnosťou žalovaného k tejto problematike pristupovať v súlade s právom Európskej únie, právnymi názormi a stanoviskami v jednotlivých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ako aj v súlade s eurokonformným výkladom našich právnych predpisov upravujúcich oblasť DPH, aplikujúc pritom zásadu daňovej neutrality a z týchto hľadísk posudzovať oprávnenosť nároku žalobcu. Takémuto záveru nemôže brániť ani skutočnosť, že vnútroštátny právny poriadok nemá konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré by v čase rozhodnem pre posúdenie danej veci upravovali úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za situácie, že daňová kontrola, ako aj následné vyrubovacie konanie trvali zrejme neprimerane dlhú dobu.
7. V zmysle vyššie uvedeného výkladu úrokov z omeškania za zadržanie nadmerného odpočtu, nárok na úhradu úroku vzniká aj v prípade vrátenia nadmerného odpočtu pred uplynutím lehoty 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania č. 102509531/2019 zo dňa 06. 11. 2019. Nakoľko je už v zmysle uvedených rozhodnutí neprípustné ak sa neprizná úrok pri vrátení odpočtu do 10 dní od ukončenia daňovej kontroly, tak je potom absolútne neprípustné ak sa úrok neprizná po tom ako skončila daňová kontrola a následne bolo zastavené ešte niekoľko rokov prebiehajúce daňové konanie. Povinnosť zaplatiť úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH teda vzniká nevyplatením odpočtu v základnej zákonnej lehote podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH a trvá až do momentu skutočného vrátenia odpočtu, teda 18. 12. 2019.
8. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval za naplnené dôvody pre zrušenie opatrenia Daňového úradu Košice podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) SSP, keďže napadnuté opatrenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
9. V písomnom vyjadrení zo dňa 23. 07. 2020 žalovaný zhodne ako žalobca opísal priebeh administratívneho konania, ktoré bolo skončené vydaním jeho rozhodnutia č. 102509531/2019 dňa 06. 11. 2019 o zastavení daňového konania podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku, vychádzajúc z právneho názoru Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09. 06. 2016 sp. zn. 8S/12/2016-38, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 08. 2019 sp.zn, 2Sžfk/13/2016, v zmysle ktorého správcovi dane zaniklo právo na vyrubenie dane, rozdielu dane dňa 31. 12. 2014. Tým žalobcovi vzniklo právo na vrátenie nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobie (ak ho nebolo možné použiť podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku) bezodkladne, najneskôr do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania. Rozhodnutie o zastavení vyrubovacieho konania nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 12. 2019 a nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 18. 12. 2019 vo výške uplatnenej daňovým priznaním. Na základe žiadosti žalobcu o priznanie nároku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008, podanej dňa 11. 02. 2020, odvolávajúc sa na § 79 ods. 3 Daňového poriadku a zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. 10. 2019 žalovaný
napadnutým oznámením zo dňa 12. 03. 2020 konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku vychádzajúc z uvedeného.
10. K argumentácii žalobcu, obsiahnutej v správnej žalobe s poukazom na znenie § 79 ods. 6 zákona o DPH uviedol, že daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Platiteľovi dane sa nemusí automaticky vrátiť nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní. Jeho výška môže byť ustálená po daňovej kontrole, alebo až po ukončení vyrubovacieho konania. Týmto ustanovením sa určila nová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v prípadoch zrušenia rozhodnutia správcu dane v odvolacom alebo súdnom konaní a následného priznania nadmerného odpočtu novo vydaným právoplatným rozhodnutím. V danom prípade rozsudkom Krajského súdu Košiciach sp. zn. 8S/12/2016 boli zrušené rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR ako aj žalovaného. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR svojim rozsudkom potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, vec bola vrátená Finančnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie. Na základe uvedeného následne žalovaný vydal rozhodnutie o zastavení daňového konania podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku. Až po právoplatnosti tohto rozhodnutia, t. j. po 12. 12. 2019 mohol žalovaný vrátiť nadmerný odpočet žalobcovi.
11. Vychádzajúc z § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Rozhodnutie o priznaní úroku podľa 79 ods. 3 Daňového poriadku správca dane vydá z úradnej moci, t. j. bez žiadosti daňového subjektu a to len v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky pre priznanie tohto úroku. V prípade ak zákonné podmienky splnené nie sú, správca dane nebude rozhodovať o nepriznaní úroku, ale na žiadosť daňového subjektu bude reagovať listom, v ktorom uvedie, že daňovému subjektu nárok na úrok nevznikol. Žalovaný v danom prípade uvedeným spôsobom postupoval.
12. Uviedol, že vo veci C-120/2015 ESD rozhodoval o vrátení nadmerného odpočtu v lehote desiatich dní od skončenia kontroly, ak daňová kontrola opodstatnenosti uplatneného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty bola, resp. je ukončená bez nálezu. V prípade uplatnenia nadmerného odpočtu žalobcom opakovanou daňovou kontrolou bol zistený rozdiel dane. Až do rozhodnutia súdu vo veci správnosti uplatnenia nadmerného odpočtu žalobcom žalovaný nadmerný odpočet nemohol vrátiť. Až na základe rozhodnutia súdov o zániku práva vyrubiť daň žalovaný vydal rozhodnutie o zastavení daňového konania a následne žalobcovi vyplatil nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní.
13. Žalovaný má za to, že aj keď v právnom poriadku SR sa má aplikovať princíp prednosti práva EÚ, je potrebné uviesť, že správca dane pri rozhodovaní postupoval v zmysle zásady zákonnosti, ktorá je uvedená v ustanovení § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa citovaného ustanovenia správca dane pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni pri tom záujmy štátu a obcí a dbá pri tom na zachovávanie práva právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane v zmysle tejto zásady je povinný pri správe daní postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada je konkretizáciou ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený zákonom, pričom táto zásada zákonnosti je premietnutá aj v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj vo vyššie citovanom Daňovom poriadku. Žalovaný v danom prípade preveroval správnosť uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v intenciách platnej vnútroštátnej právnej úpravy.
14. V bode 32 uznesenia C-120/15 ESD uviedol, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil pravidlo Únie. Takéto právo nemá ani žalovaný, preto v danom prípade postupoval v intenciách platnej vnútroštátnej právnej úpravy. Jedine vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhrady uplatňovaných voči štátu, prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásada daňovej neutrality, zásada ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. V nadväznosti na uvedené zastáva názor, že postup správcu dane pri vrátení nadmerného odpočtu bol v súlade s platnou legislatívou. V preskúmavanom prípade žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na vyplatenie úroku z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený do 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení daňového konania.
15. K stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu SR uviedol, že senáty Najvyššieho súdu SR sú jednotné v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká aj počas daňových kontrol skončených do 31. 12. 2016. Senáty sa rozchádzajú v určení výšky tejto náhrady a určení právneho základu výšky náhrady. Práve na základe tohto rozporu žiadalo Finančné riaditeľstvo SR o zjednocujúce stanovisko v prípadoch 3 Sžfk 41/2017 zo dňa 23. 02. 2019 (Lujan Plus, s. r. o.), sp. zn. 55 Sžfk 24/2017 zo dňa 28. 03. 2019 (AlfaPark, s. r. o.) a sp.zn. 38žfk 4/2019 zo dňa 17. 04. 2019 (Ingram Micro Mobility Austria GmgH Viedeň). Z uvedeného vyplýva, že je len na posúdení súdu v nadväznosti na konkrétny prípad, či nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vznikol, ako aj prípadné určenie právneho základu a výšky náhrady. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
16. V replike zo dňa 04. 08. 2020 žalobca zotrval na svojej argumentácii, obsiahnutej v správnej žalobe a uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate zopakoval odôvodnenie svojho napadnutého oznámenia, s tým, že trvá na jeho správnosti. Zdôraznil, že z rozhodnutia C-120/2015 Kovozber ako aj staršej judikatúry ESD vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, pretože tomu bráni čl. 183 smernice o DPH. Naopak boli a sú povinné k uvedenej problematike pristupovať v súlade s úniovým právom tak, ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Ak tak žalovaný v tomto prípade neučinil, je jeho opatrenie postihnuté vadou nezákonnosti. Vnútroštátne súdy iba preskúmavajú, či v danej veci bolo dodržaná zásada daňovej neutrality, zásada ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečujú aby sa dodržali. Žalobca považuje za nesprávny právny záver žalovaného, že je len na posúdení súdu v nadväznosti na konkrétny prípad, či nárok za zadržiavané prostriedky vznikol, ako aj prípadné určenie právneho základu a výšky náhrady. Súd v tomto prípade iba preskúmava zákonnosť postupu a opatrenia žalovaného a jeho súlad s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a teda aj s právom EÚ. Súd v rámci preskúmavacieho konania nerozhoduje priamo o právnom základe a výške náhrady, ale iba posudzuje, či bol postup žalovaného pri rozhodovaní o náhrade zákonný. Žalovaný v tomto prípade nemal čakať na rozhodnutie súdu, ale sám by mal rozhodovať v súlade s úniovým právom tak, ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a sám by mal eurokonformne vykladať naše právne predpisy upravujúce oblasť DPH, aplikujúc pritom zásadu daňovej neutrality a z týchto hľadísk posudzovať oprávnenosť uplatneného nároku žalobcu. Žalovaný pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu nezohľadnil úniové právo (čl. 183 smernice o DPH) tak, ako bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ a rozhodoval iba na základe doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, čo činí jeho postup nezákonným. Žalobca bol týmto postupom žalovaného ukrátený na svojich právach a v rozpore so zákonom mu nebol priznaný nárok na kompenzáciu za to, že ako zdaniteľná osoba dočasne nemohol disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, čím bol postihnutý hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Toto jeho právo vyplýva z rozhodnutí súdov, na ktoré žalobca poukázal v správnej žalobe.
17. V duplike zo dňa 07. 08. 2020 žalovaný zotrval na svojej argumentácii, obsiahnutej v písomnom vyjadrení zo dňa 23. 07. 2020 a k vyjadreniu žalobcu ohľadne prednosti práva EÚ uviedol, že nebolo účelom žalovaného rozporovať jeho prednosť pred vnútroštátnym právom. Podľa jeho názoru však judikát Európskeho súdneho dvora C-120/2015 Kovozber, sa týka prípadov, ak daňová kontrola skončí bez nálezu. V preskúmavanom prípade daňovou kontrolou nadmerný odpočet uznaný nebol. Z dôvodu uplatnenia riadnych a mimoriadnych prostriedkov, ako aj podania správnej žaloby žalobcom, žalovaný nemohol vrátiť nadmerný odpočet skôr ako vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Zotrval na tom, že vzhľadom na existujúcu právnu úpravu nie je z jeho strany možné priznať nárok na úrok, ak dodržal lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Reagujúc na odkaz žalobcu na rozhodnutia ESD C-120/2015 Kovozber a C-107/1O Enel Maritsa Iztok uviedol, že v prípade C-107/10 Enel Maritsa Iztok sa spor viedol o okamih vzniku nároku na úrok. V nadväznosti na uvedené nie je možné žalovanému vytýkať, ak poukazuje na to, že je vecou súdu overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané: zásada daňovej neutrality, zásada ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Zároveň je len na posúdení súdu, v nadväznosti na konkrétny prípad, či nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vznikol, ako aj prípadné určenie právneho základu a výšky náhrady. V nadväznosti na uvedené citoval časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/37/2016 zo dňa 27. 09. 2018 (str. 18 bod 1, str. 19 ods. 1 druhá veta a ods. 2), ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
7S/21/2012 zo dňa 09. 12. 2015 vo veci žalobcu Kovozber, s. r o., s tým, že uvedené podporuje jeho argumentáciu.
18. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
19. Z administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH za zdaňovacie obdobie december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil dňa 22. 03. 2010 Protokol č. 729/320/2552/2010/Doba, na základe ktorého vydal dňa 05. 05. 2010 dodatočný platobný výmer č. 729/230/3926/10/Fere, ktorým v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o správne daní a poplatkov) žalobcovi ako platiteľovi DPH znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2008 zo sumy 68 583,15 eur na sumu 3 748,79 eur, t. j. neuznal nárok žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 64 834,36 eur. O odvolaní žalobcu, doručenom správcovi dane dňa 03. 06. 2010, rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 02. 08. 2010, č. 1/223/13402- 85047/2010/992517-r tak, že napadnutý dodatočný platobný výmer zo dňa 05. 05. 2010 potvrdilo. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 08. 2010.
20. Dňa 27. 10. 2010 podal žalobca podľa § 53 zákona o správe daní a poplatkov žiadosť o preskúmanie v bode 19 odôvodnenia rozsudku špecifikovaného rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR mimo odvolacieho konania. Daňové riaditeľstvo SR vydalo dňa 31. 01. 2011 rozhodnutie č. 1/223/2114- 10822/2011/992517-r, ktorým zrušilo svoje rozhodnutie č. 1/223/13402-85047/2010/992517-r zo dňa 02. 08. 2010 predovšetkým z dôvodu nezákonnosti vykonanej daňovej kontroly pre nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie.
21. Žalobca doručil Daňovému úradu Gelnica, ako miestne príslušnému správcovi dane žiadosť o vrátenie preplatku (resp. nadmerného odpočtu) zo dňa 21. 03. 2011.
22. Dňa 28. 03. 2011 vydalo Daňové riaditeľstvo SR nové rozhodnutie č. 1/223/2114-37418/2011/992517-r, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov zrušilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Gelnica č. 729/230/3926/10/Fere zo dňa 05. 05. 2010 a vec vrátilo správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe tohto rozhodnutia začal správca dane opakovanú daňovú kontrolu, vykonanie ktorej žalobcovi oznámil listom zo dňa 12. 05. 2011 s určeným začiatkom jej výkonu dňa 14. 06. 2011, ktorý bol na základe požiadavky žalobcu zmenený na deň 06. 07. 2011. Na základe protokolu o jej výsledku č. 729/320/16150/2011/Doba zo dňa 22. 12. 2011 vydal správca dane dňa 14. 02. 2012 dodatočný platobný výmer č. 9817301/1/149296/2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov určil žalobcovi výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008 vo výške 3 748,79 eur. O odvolaní žalobcu, podanom dňa 15. 03. 2012, proti citovanému dodatočnému platobnému výmeru rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR dňa 06. 06. 2012 rozhodnutím č.1020503/1/536772-1021821/2012/4897, ktorým napadnutý platobný výmer správcu dane podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 Daňového poriadku zrušilo a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že po preverení predloženého spisového materiálu dospelo k záveru, že v danom prípade nebola dodržaná lehota na výkon daňovej kontroly podľa zákona o správe daní a poplatkov.
23. Dňa 28. 09. 2015 vydal správca dane rozhodnutie č. 1471903/2015, ktorým určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 64 834,36 eur. Žalobca voči tomuto rozhodnutiu podal dňa 26. 10. 2015 odvolanie, o ktorom Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo rozhodnutím č. 1767424/2015 zo dňa 11. 12. 2015, ktorým rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdilo.
24. Na základe žalobcom podanej správnej žaloby zo dňa 18. 02. 2016 Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 8S/12/2016 - 38 zo dňa 09. 06. 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 8S/12/2016-52 zo dňa 09. 08. 2016, zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 1767424/2015 zo dňa 11.12.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1471903/2015 zo dňa 28.9.2015
a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/13/2016 zo dňa 07. 08. 2019 a stal sa právoplatným dňa 25. 09. 2019.
25. Následne správca dane vydal dňa 06. 11. 2019 podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku rozhodnutie č. 102509531/2019, ktorým zastavil daňové konanie, ktoré nasledovalo po daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008, pretože odpadol dôvod daňového konania.
26. Na základe uvedeného správca dane dňa 18. 12. 2019 vyplatil žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 64 834,36 eur.
27. Žiadosťou zo dňa 11. 02. 2020 sa žalobca domáhal zaplatenia úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 64 834,36 eur za zdaňovacie obdobie december 2008.
28. Na túto žiadosť reagoval žalovaný napadnutým opatrením - oznámením č. 100672336/2020 zo dňa 12. 03. 2020 (bod 1 odôvodnenia rozsudku, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní.
29. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
30. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
31. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH v znení, účinnom do 31. 12. 2011 (platnom v čase skončenia daňovej kontroly - 27. 04. 2010), ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.
32. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení, účinnom do 30. 09. 2012 (platnom v čase skončenia opakovanej daňovej kontroly - 03. 02. 2012), ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ
neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.
33. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01. 01. 2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
34. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
35. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
36. Podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
37. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.
38. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku k správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
39. Podľa § 85ke zákona o DPH (prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2017) platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
40. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté opatrenie žalovaného v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že toto opatrenie nie je v súlade s platnou právnou úpravou. V danom prípade nebolo sporné, že v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008 bola začatá daňová kontrola, ani to, že žalobcovi bol dňa 18. 12. 2019 žalovaným vrátený nadmerný odpočet v
sume 64 834,36 eur, uplatnený za zdaňovacie obdobie december 2008 (t. j. v lehote do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania č. 102509531/2019 zo dňa 06. 11. 2019). Sporným však bolo to, či v danom prípade, boli splnené podmienky pre vznik nároku na priznanie úroku zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku v nadväznosti na § 79a zákona o DPH, účinného od 01. 01. 2017.
41. Pri posudzovaní uvedeného vychádzal správny súd zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 56/2019, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.
42. Správne kolégium Najvyššieho súdu SR v tomto stanovisku konštatovalo, že senáty Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sú jednotné v tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31. 12. 2016, ako je tomu aj v tomto prípade. Rozchádzajú sa však v názoroch, týkajúcich sa výšky tejto náhrady a určenia právneho základu výšky náhrady. Aktuálnou otázkou v rozhodovacej činnosti senátov správneho kolégia Najvyššieho súdu SR boli teda úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas daňových kontrol skončených do 31. 12. 2016, uplatnené na základe priamej aplikácie uznesenia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 120/15 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015. Toto stanovisko poukazuje na bod 58 rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28. 03. 2019 sťažovateľa Alfa Park, s. r. o. a spol., z ktorého vyplýva, že kasačný súd sa nestotožnil s odôvodnením rozsudku správneho súdu v časti týkajúcej sa výšky úroku z omeškania konštatujúc, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 21. 10. 2015 vo veci C-120/15 Kovozber, s. r. o., proti Daňovému úradu Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku (do 31. 12. 2011 ustanovenie § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Výška takto stanoveného úroku by podľa kasačného súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor. Taktiež poukazuje na bod 13 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23. 02. 2019 (Lujan Plus, s. r. o.), v ktorom kasačný súd konštatuje, že dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje, a je vyjadrené ako náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z., ako aj bod 14, tretia a štvrtá veta cit. rozsudku, v ktorom uvádza, že Finančné riaditeľstvo SR musí v ďalšom konaní uviesť podrobnú argumentáciu, prečo neaplikuje na princípe prednosti práva EÚ uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. Súdneho dvora s tým, že v dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť v § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. daňové kontroly skončené do 31. 12. 2016. Aplikácia § 79a zákona o DPH bola prijatá aj v rozhodovacej činnosti senátu najvyššieho súdu 1S, a to v rozsudku 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30. 07. 2019, bod 32, (D. L. proti Finančnému riaditeľstvu SR), podľa ktorého „Keďže daňová kontrola bola u žalobcu ukončená predo dňom 31. 12. 2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako to správne uviedol sťažovateľ, osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k v veci zachovávať doterajší pasívny
postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31. 12. 2016 vyrieši legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení § 79a zákona o DPH, alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.)“. Aplikácia § 79a zákona o DPH bola prijatá v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/75/2017 zo dňa 27. 06. 2019, bod 53, (Daludan, s. r. o., proti Finančnému riaditeľstvu SR), v ktorom senát odkazuje na rozsudok najvyššieho súdu 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23. 02. 2019 Lujan plus, s. r. o. K aplikácii tohto zákonného ustanovenia sa prikláňa aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17. 04. 2019 (Ingram Micro Mobility Austria GmgH Viedeň proti Finančnému riaditeľstvu SR), ktorý v bodoch 24 a 25 odôvodnenia uvádza, že „problém pre správcu dane a žalovaného teda spôsobuje nedokonalá legislatíva vzťahujúca sa na prípady, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. 12. 2016 vrátane. Úloha (resp. povinnosť) je teraz na zákonodarcovi, pretože tieto prípady nemožno ignorovať s poukazom na judikatúru SD EÚ. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, kasačný súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. Novela zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH účinná od 01. 01. 2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal“.
43. Z uvedeného stanoviska zároveň vyplýva, že Súdny dvor EÚ v uznesení vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“ V dôvodoch tohto uznesenia, bod 32, uviedol: „Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru“.
44. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že v danom prípade žalovaný nepostupoval v súlade s citovaným stanoviskom správneho kolégia, keď konštatoval, že žalobcovi nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu, t. j. úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2008 podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku nevznikol.
45. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie K. E., Y. G. B., Kovozber) za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok, uvedený úrok nie je možné pritom chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.
46. Z uznesenia SD EÚ zo dňa 21. 10. 2015 vo veci C-120/15 - Kovozber, s. r. o. proti Daňovému úradu Košice vyplýva, že Súdnemu dvoru boli v uvedenej veci, ktorá je obdobná s vecou, ktorá je predmetom tohto konania, položené dve prejudiciálne otázky, a síce, či článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ako je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z vráteného nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly a v prípade kladnej odpovede aké sú povinnosti, pokiaľ ide o uplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel. Súdny dvor v uvedenej súvislosti uviedol:
„19....hoci článok 183 smernice o DPH nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť, ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama osebe neumožňuje prijať záver, že uvedené ustanovenie sa musí vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nevzťahuje nijaká kontrola podľa práva Únie (rozsudky Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 27 a 28, ako aj Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 19).
20. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že niektoré osobitné pravidlá, ktoré musia členské štáty dodržať pri úprave postupov na uplatnenie nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, vyplývajú z článku 183 smernice o DPH, vykladaného vzhľadom na kontext a všeobecné zásady upravujúce oblasť DPH (pozri rozsudok Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 21).
21. Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579, body 33 a 34; Sosnowska, C-25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45).
22. Pokiaľ ide o takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť úroky ukončením konania o daňovej kontrole, Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3 (C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade so smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice.
23. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53).
24. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 32).
25. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania daňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov s možnosťou jej predĺženia o 6 mesiacov alebo dokonca 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby. Nadmerný rozpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 o DPH vráti v lehote 10 od skončenia tejto kontroly.
26. Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH
zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.
27. Právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám, ale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).
28. Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, majú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
29. Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený. 30. Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra)...
32. Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok B. L. - U. F., C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie N. T. K. I., C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).
33. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“
47. Ako to vyplýva z citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ zo dňa 21. 10. 2015 vo veci C-120/15 - Kovozber, na vznik nároku na úrok z nadmerného odpočtu je aplikovateľný výklad práva spoločenstva obsiahnutý v rozsudku C - 107/10 Y. G. B. 3AD. Súdny dvor v citovanom rozsudku (body 52 a 53) uviedol, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.
48. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 4Sžf/65/2014 vyslovil názor, že by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popierajú je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený, ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola.
49. S poukazom na uvedené správny súd konštatuje, že aj keď v prípade daňovej kontroly správnosti odpočtu dane z pridanej hodnoty ide o verejnoprávny vzťah, v rozmere súdneho preskúmavacieho
konania je postavenie účastníkov tohto konania rovnocenné, vymedzené podmienkami Správneho súdneho poriadku. Tomu podľa názoru súdu zodpovedá i označená judikatúra Súdneho dvora EÚ. Preto ak zdaniteľnej osobe vo vnútroštátnom konaní bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z nadmerného odpočtu, s cieľom zaručiť ekvivalenciu postavenia orgánu verejnej správy a žalobcu v otázkach plnenia ich povinností v oblasti práva uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty, s požiadavkou efektívne vykonávanej daňovej kontroly. Vychádzajúc z priebehu administratívneho konania (body 19
- 25 odôvodnenia rozsudku), predchádzajúceho vyplateniu nadmerného odpočtu DPH žalobcovi (bod 27 odôvodnenia rozsudku), nemožno dospieť k inému záveru, než že dĺžka daňovej kontroly v danom prípade presiahla primeranú lehotu (táto bola nezákonná z dôvodu nedodržania lehoty na jej vykonanie), čoho dôsledkom je odôvodnenosť nároku žalobcu na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobie.
50. Podľa názoru správneho súdu v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“ v ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z.
51. Súd konštatuje, že žalobca dôvodne namietal, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nepriznáva úroky zmeškania pri vrátení nadmerného odpočtu inak ako po uplynutí 10 dňovej lehoty má byť doplnená výkladom príslušnej Smernice. Lehoty po skončení daňovej kontroly, bolo potrebné posudzovať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásady daňovej neutrality, lebo článok 183 prvý odsek smernice o DPH bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia 10 dňovej lehoty po skončení daňovej kontroly .
52. Hoci Smernica je pre členské štáty čo do výsledku záväzná, táto im zároveň ponecháva voľnosť formy a metódy k jeho dosiahnutiu, priestor pre vlastnú právnu úpravu. S ohľadom na dodržanie zásady daňovej neutrality by mali byť do zákona o DPH zapracované primerané lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, ktoré majú zároveň za cieľ preveriť a zabezpečiť správne vyberanie DPH. Smernica o DPH veľmi často obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia (dávajú mu značný rozhodovací priestor). To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo cieľ smernice o DPH, považuje sa takéto opatrenie za opatrenie, ktoré je v rozpore s právom spoločenstva.
53. Daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však stotožnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
54. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Únie, je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán aplikujúci právo oprávnený toto ustanovenie nepoužiť.
55. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, jeho účinnosť nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.
56. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané opatrenie, je v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice o spoločnom systéme DPH, vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ.
57. Moment vzniku nároku na úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ale aj podstata a vznik tohto nároku má byť predmetom posudzovania žalovaného, ktorý po zistení, že boli porušené podmienky proporcionality práv a povinností orgánu verejnej správy v oblasti daní a ich ekvivalentnosti s právami a oprávnenými záujmami daňového subjektu, má postupovať podľa zásady proporcionality aj v otázke priznania nároku. Úlohou súdu je následne overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali.
58. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatuje, že v danom prípade argumentácia žalovaného v jeho písomnom vyjadrení i duplike (odvolávajúca sa na neaplikovateľnosť uznesenia SD EÚ zo dňa 21. 10. 2015 vo veci C-120/15 - Kovozber vzhľadom na odlišný skutkový stav - ukončenie daňovej kontroly bez nálezu, na postup správcu dane v zmysle zásady zákonnosti akceptujúc princíp prednosti úniového práva, na jeho neoprávnenosť vykladať vnútroštátne právo a uplatňovať právo Únie, ktoré patrí vnútroštátnemu súdu, i odvolávajúca sa na jednotlivé konkrétne časti rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 09. 2018 sp. zn. 2Sžf/37/2016, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09. 12. 2015 sp. zn. 7S/21/2012 vo veci žalobcu Kovozber - bod 17 odôvodnenia rozsudku) nemá oporu v citovanom čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES, citovanej judikatúre Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu SR, ani v zjednocovacom stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019.
59. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 SSP v nadväznosti na § 137 ods. 4 SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žiadosť žalobcu (bod 27 odôvodnenia rozsudku) a postupovať pri tom v intenciách odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na citované závery Najvyššieho súdu SR v spojitosti s jeho judikatúrou i s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
60. Žalovaný je právnym názorom súdu v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný.
61. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
62. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (správnych žalobách v sociálnych veciach a vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).