Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Sak-2-2021.pdf
PDF · 170.63 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sak/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LLM. a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): U. B., nar. XX.XX.XXXX v meste Z., C. C. E., štátnej príslušnosti Irán, perzskej národnosti, kresťanského vierovyznania, slobodný, bez dokladu totožnosti, adresa posledného trvalého pobytu v C. mesto Z., bulvár R., ulica R. Č.. XX, t. č. na dlhodobom pobyte mimo azylového zariadenia migračného úradu na adrese: F. T. XXA, XXX XX V., Slovenská republika, zastúpeného: JUDr.Daniela Ježová, LL.M, PhD., advokátka, so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Mlynské Nivy č. 61, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 11.12.2020, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-80-198/2018-Ž zo dňa 09.11.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7SaZ/9/2020-139 z 01.06.2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.06.2021 č. k. 7SaZ/9/2020-139 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-80-198/2018-Ž zo dňa 09.11.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Sťažovateľovi p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti z a m i e t a.
odôvodnenie:
I. Konanie pred správnym orgánom
1. Preskúmavaným rozhodnutím ČAS: MU-PO-80-198/2018-Ž zo dňa 19.11.2020 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o azyle“) žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Žalovaný v správnom konaní zistil, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval na Slovensku na základe povolenia na pobyt na účel štúdia. Jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel štúdia bola dňa 12.02.2018 právoplatne zamietnutá. Následne sa mal pokúsiť o vybavenie povolenia na pobyt na účel podnikania, ale po zistení, že čakacia doba na vydanie výpisu z registra trestov v Iráne je 5 mesiacov, rozhodol sa požiadať o azyl. Dňa 11.03.2018 údajne zničil svoj cestovný pas z dôvodu obavy, že by mohol byť vrátený do krajiny pôvodu, keďže sa na území SR zdržiaval neoprávnene. Konanie o udelenie azylu sa začalo dňa 15.03.2018, kedy žalobca požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život v Iráne v prípade návratu, nakoľko zmenil náboženstvo z moslima na protestanta. So žalobcom bol vykonaný dňa 28.03.2018 vstupný pohovor, ako aj dva doplňujúce pohovory (dňa 24.4.2018 a 20.7.2018). Žalobca
uviedol, že v roku 2010 za účelom štúdia pricestoval do Európy (Maďarsko), kde prišiel do kontaktu s Bibliou a začal sa zaujímať o kresťanské náboženstvo. Na základe zistenia, že kresťanské pravidlá sú mu bližšie ako islamské, zmenil svoje vierovyznanie, čo dňa 03.06.2018 formálne zavŕšil krstom v Bratislava International Church (ďalej aj ako „BIC“). Z výpovede žalobcu bolo zrejmé, že krajinu pôvodu opustil dobrovoľne, bez toho, že by tam bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Počas správneho konania uviedol, že v roku 2017, keď so svojou iránskou priateľkou večerali v reštaurácii, prisadli si k nim dvaja Iránci, ktorí mali informáciu o tom, že žalobca je kresťan. Žalobca má za to, že tieto osoby boli spolupracovníkmi iránskej tajnej služby. Žalovaný v správnom konaní dospel k záveru, že v prípade žalobcu nejde o úprimnú zmenu náboženského presvedčenia, ale o účelový akt, ktorý mu mal pomôcť k legalizácii pobytu na území SR prostredníctvom inštitútu azylu, a že v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania žalobcu z náboženských dôvodov. Žalovaný tiež konštatoval, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. V nadväznosti na to žalovaný žalobcovi neudelil azyl ani neposkytol doplnkovú ochranu.
II. Konanie na krajskom súde
2. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) ako správny súd vec prejednal a rozsudkom č. k. 7SaZ/9/2020-139 z 01.06.2021 žalobu zamietol (ďalej aj ako „preskúmavaný rozsudok“). Podľa názoru krajského súdu žalovaný zistil dostatočne skutkový stav a zabezpečil do konania informácie, ktoré krajský súd považoval vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí za potrebné zadovážiť, pričom relevantné z nich aj zhodnotil vo svojom rozhodnutí. Otázka zhodnotenia konverzie žalobcu, jeho náboženského života a aktivít je témou naprieč celým rozhodnutím migračného úradu. Preto vytýkanie zo strany právnej zástupkyne žalobcu, že konverzia nebola v konaní vyhodnotená, a predchádzajúci právne záväzný názor súdu v tomto smere nebol rešpektovaný, je v rozpore so skutočnosťou. Krajský súd mal za to, že pri praktizovaní viery tak, ako ju žalobca praktizuje na Slovensku, mu nehrozí, že by po návrate do krajiny pôvodu mal vzbudzovať akúkoľvek pozornosť iránskych úradov. Krajský súd uviedol, že z dokumentov, ktoré žalobca predkladal do konania je zrejmé, že sa chce aktívne začleniť do cirkevného spoločenstva, avšak motív tejto aktivity považuje za účelový, s cieľom zlegalizovať si pobyt na území SR. Podľa názoru krajského súdu bez významu nie je ani skutočnosť, že o udelenie azylu žalobca nepožiadal po príchode na územie SR. Na základe uvedeného, krajský súd dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu a ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
I. Konanie na Najvyššom správnom súde SR
4. Proti preskúmavanému rozsudku podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť, pretože mal za to, že krajský súd (i) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, (ii) odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a (iii) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
5. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, sťažovateľ poukázal na body 6 - 8 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku. Podľa preskúmavaného rozsudku žalovaný komplexne zhodnotil konverziu a náboženský život sťažovateľa a správne uviedol, že pri praktizovaní jeho viery tak, ako ju praktizuje na Slovensku, sťažovateľovi nehrozí prenasledovanie po návrate do Iránu. Sťažovateľ s týmto názorom nesúhlasil a v tejto súvislosti dal do pozornosti, že žalovaný vo veci poskytnutia medzinárodnej ochrany žalobcovi vydal už tri zamietavé rozhodnutia, pričom krajský súd prvé i druhé rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že má zistiť skutkový stav v rozsahu potrebnom na zhodnotenie konverzie. Preskúmavané rozhodnutie (t. j. tretie) krajský súd už potvrdil a žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ však má za to, že žalovaný pri vydávaní tretieho - preskúmavaného rozhodnutia - nekonal v zmysle predchádzajúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 7SaZ/10/2019-237 zo dňa 25.02.2020 a nerešpektoval jeho záväzný právny názor. Podľa sťažovateľa žalovaný v treťom konaní vykonal len nasledovné úkony - vyžiadanie informácie o krajine pôvodu z MV SR - migračný úrad,
vyžiadanie stanoviska SIS a doplňujúci pohovor so sťažovateľom, čo považoval za nedostatočné za účelom zistenia skutkového stavu. Podľa názoru sťažovateľa žalovaný nevykonal pohovory, nevyžiadal si svedecké výpovede pastorov ani iných veriacich, pričom sťažovateľ predložil do konania viaceré referencie od pastorov a veriacich, z ktorých vyplýva, že je aktívnym členom cirkvi.
6. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením sťažovateľ tiež uviedol, že z polytematickej správy o krajine Irán vyplýva, že hrozba z prenasledovania a vážneho bezprávia sťažovateľovi hrozí. Podľa jeho názoru uvedená správa je v rozpore so závermi preskúmavaného rozhodnutia. Ďalej sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal na nespravodlivé súdne procesy a nový trestný zákon v Iráne. Podotkol, že zákon šária neumožňuje konvertovanie z islamu na iné náboženstvo. Podľa správy sú ohrození najmä tí, ktorí sa zapájajú aktívne do kresťanských aktivít, čo je aj prípad sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa je irelevantné, aké je štatistické percento udeleného trestu smrti. Je dôležité, že existuje riziko pre sťažovateľa, že práve jemu bude udelený trest smrti. Sťažovateľ predložil v konaní niekoľko správ, ktoré preukazujú nebezpečenstvo, ktoré by hrozilo žalobcovi po jeho návrate do Iránu. Podľa sťažovateľa krajský súd a žalovaný nezohľadnili, že sťažovateľovi hrozí v Iráne stíhanie už aj za to, že v Iráne bude považovaný za odpadlíka od islamu. Podľa jeho názoru fakt, že odpadlíctvo je v Iráne trestným činom, bol dostatočne preukázaný, avšak žalovaný ako aj krajský súd sa s týmto faktom nevysporiadali. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s názorom, na základe ktorého za prejavovanie kresťanského vierovyznania v Iráne diskrétnou formou nebude trestne stíhaný. Má za to, že jeho vzťah k zahraničnej farnosti je zjavný a za toto by mohol byť v Iráne potrestaný. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/115/2006 zo dňa 13.06.2007, na základe ktorého „zo zásady non-refoulement vyplýva primárna povinnosť štátu nevystaviť žiadateľa reálnej hrozbe závažnej ujmy, pričom na túto povinnosť sa musí viazať i povinnosť štátu zistiť si príslušné skutočnosti, ktoré nevyhnutne vedú k aplikácii tejto zásady...“ Sťažovateľ ďalej namieta, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.06.2021 vyplýva, že žalovaný nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Podľa názoru sťažovateľa úprimnosť jeho viery je potvrdená referenciou pastora - W. zo dňa 17.11.2019 a referenciou C. M.M. et M.S.M. zo dňa 17.11.2019.
7. Ďalej, sťažovateľ poukázal na odklon od ustálenej praxe Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/1/2021 zo dňa 25.03.2021, sp. zn. 10Sža/32/2015 zo dňa 26.08.2015, sp. zn. 10Sža/7/2016 zo dňa 27.04.2016 a sp. zn. 10Sža/12/2013 zo dňa 22.05.2013. Na základe vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR má sťažovateľ za to, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný nespochybnil, že sťažovateľ konvertoval na kresťanstvo, avšak nedostatočne vyhodnotil objektívnu hrozbu prenasledovania z náboženských dôvodov nie len v kontexte hrozby za samotné konvertovanie, ale aj hrozbu trestu za porušenie moslimských tradícií.
8. Na záver svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal aj na nesprávnosť preskúmavaného rozsudku spočívajúceho v nedostatočnom odôvodnení. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd nedostatočne posúdil tvrdenia sťažovateľa a nedostatočne ho odôvodnil, čím bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.
9. Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žiada náhradu trov konania vo výške 100 %. Zároveň sťažovateľ navrhuje priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, pretože následkom vykonateľnosti rozsudku môže byť zahájenie konania o vyhostení alebo zaistení, pričom priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Svoju žiadosť odôvodňuje aj samotnou dĺžkou jeho pobytu na území SR - jeho aktuálny a nepretržitý pobyt na území SR trvá od roku 2014 do dnešného dňa (2021).
10. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že nesúhlasí s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože aktivity, ktoré sťažovateľ praktizuje, ako sú napr. návštevy kostola, neboli vyhodnotené ako pastoračné, evanjelizačné, či misionárske, ktoré by mohli byť „tŕňom v oku“ iránskych štátnych orgánov. Ďalej v administratívnom spise sa nenachádzajú správy, podľa ktorých by za nenápadné praktizovanie viery hrozila v Iráne smrť. Podľa vyjadrenia žalovaného obyčajné konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko prenasledovania. Vzhľadom na rýchlosť prípravy na krst, záujem o krst až po vstupe do azylového konania a podanie žiadosti o azyl až po neúspešnom štúdiu a nevybavení si legálneho pobytu žalovaný sťažovateľovu konverziu nehodnotí ako uskutočnenú z úprimných pohnútok. Ďalej, žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na nedôveryhodnosť výpovede sťažovateľa počas správneho a súdneho
konania. Žalovaný má za to, že judikatúra, na ktorú poukazuje sťažovateľ, je už neaktuálna. Podľa žalovaného on dôkladne hodnotil situáciu v Iráne a sťažovateľovu konverziu. Vo svojom vyjadrení žalovaný odkazuje na rozhodnutia ESĽP vo veci A. v Švajčiarsko, T.M. a Y.A. v. Holandsko, podľa ktorých by návratom iránskych konvertitov do ich krajiny pôvodu nebol porušený Európsky dohovor o ľudských právach, ak konvertiti praktizujú svoju vieru súkromne. Na záver svojho vyjadrenia žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/10/2019 zo dňa 13.09.2019, podľa ktorého „vo všeobecnosti informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že nebezpečenstvo by mohlo hroziť konvertitom, ktorí svojou činnosťou vzbudzujú záujem zo strany štátnych orgánov, či už verejným prejavom svojej viery, šírením kresťanskej viery medzi ostatnými moslimami, organizovaním stretnutí kresťanov v domových kostoloch, resp. inými aktivitami. ... Bez významu nie je ani skutočnosť, že o udelenie azylu nepožiadal bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky.“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.
III. Právny názor Najvyššieho správneho súdu SR
11. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd [§ 438 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z.%2523438'&ucin-k-dni='30.12.9999'>“)] predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 SSP v spojení s § 439 SSP <aspi://module='ASPI'&link='162/2015%20Z.z. %2523439'&ucin-k-dni='30.12.9999'> preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
12. Podľa § 8 zákona o azyle: „ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“
13. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle: „ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.“
14. Podľa § 13a zákona o azyle: „ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“
15. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa vážnym bezprávím rozumie „1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“
16. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle: „ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.“
17. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle: „ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.“
18. Podľa článku 10 ods. 1 pís. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej aj ako „kvalifikačná smernica“): „pojem náboženstvo bude zahŕňať najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo v spoločnosti iných, iné
náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločného postoja, ktorý je založený na náboženskom presvedčení alebo ktorý je ním nariadený.“
A. Motív konvertovania a náboženský život sťažovateľa
19. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec a nesúhlasil s názorom krajského súdu, na základe ktorého žalovaný dostatočne zhodnotil jeho konverziu a náboženský život.
20. V súvislosti s konvertovaním sťažovateľa Najvyšší správny súd SR zistil, že sťažovateľ sa rozhodol požiadať o azyl na území Slovenska z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta. Prvýkrát prišiel do kontaktu s Bibliou v roku 2017, začal sa zaujímať o kresťanské náboženstvo a na základe zistenia, že kresťanské pravidlá sú mu bližšie ako islamské, zmenil svoje vierovyznanie, čo dňa 03.06.2018 formálne zavŕšil krstom v BIC. Z pohovoru so zamestnancom žalovaného vyplývalo, že jeho príprava na krst trvala približne tri týždne. Sťažovateľ nepriamo uviedol, že hľadal takú cirkev, ktorá by ho pokrstila podľa možností čo najrýchlejšie. Ďalej uviedol, že pred krstom bol niekoľkokrát v kostole v Bratislave, častejšie však chodil do kostolov vo Viedni a v Hainburgu, nakoľko slovenským kázňam nerozumel a nechcel stretávať známych zo Slovenska. Počas pohovoru vymenoval kresťanské sviatky, základné modlitby (aj keď s chybami) a niektoré z desiatich prikázaní a tiež konkretizoval svoju motiváciu k zmene vierovyznania. Sťažovateľ nevedel, že protestantské cirkvi, na rozdiel od katolíckej, neuctievajú kult Panny Márie a nemodlia sa k nej. Meno Martina Luthera, ako jedného z hlavných predstaviteľov reformácie, uviedol v písomnej podobe ako Martin Loter a nesprávne tvrdil, že existuje 20 prikázaní. Napriek týmto skutočnostiam do konania predkladal písomné potvrdenia pracovníkov cirkvi, že je aktívnym členom cirkvi a komunity BIC, vykonáva dobrovoľnícke aktivity v rámci komunity BIC a v minulosti publikoval článok s kresťanskou tematikou.
21. Vzhľadom na vyššie popísané okolnosti konverzie sťažovateľa (krátka doba prípravy na krst, požiadanie o azyl po neúspešnom získaní povolenia na pobyt, konverzia v bezprostrednej časovej súvislosti s azylovým konaním, čiastočné medzery vo vedomostiach o náboženstve) kasačný súd čiastočne súhlasí s tým, že existujú pochybnosti, že u žalobcu došlo vskutku k úprimnej zmene náboženského presvedčenia. Na druhej strane však žalovaný ignoroval početné ďalšie dôkazy, ktoré boli v prospech sťažovateľa, a skutkový stav nezistil dostatočne. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ o medzinárodnú ochranu, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých , ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, tak aj tých, ktoré ich podporujú (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018). Toto žalovaný neurobil. Kasačný súd konštatuje, že po vyhodnotení osobnosti sťažovateľa, ako aj dôkazov ním poskytnutých na preukázanie jeho náboženského života, v súčasnosti (v roku 2021) sa to javí tak, že sťažovateľ žije aktívny a úprimný kresťanský život, navštevuje bohoslužby, publikuje články v oblasti kresťanskej teológie a je aktívnym členom cirkvi. Uvedené je však správny orgán povinný preveriť postupom naznačeným nižšie.
22. Kasačný súd poukazuje na fakt, že viera je stav, ktorý nemožno merať odbornými vedomosťami, ktorými veriaci môže ale nemusí disponovať. Odbornými vedomosťami nie je merateľné ani skutočné a úprimné presvedčenie veriaceho o prijatí viery, alebo jej zmeny. Nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského vyznania. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo a náboženského života žiadateľa musí byť v súlade s definíciou pojmu náboženstvo v článku 10 ods. 1 pís. b) kvalifikačnej smernice úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života. Kasačný súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR konštatuje, že z dôvodu, že príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a následným hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť návodom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia. Kasačný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že s ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí správny orgán vec hodnotiť v celkovom kontexte, t. j. zvážiť tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby, po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a spôsob života.
23. Sťažovateľ už v priebehu administratívneho konania preukázal určité teologické vedomosti zodpovedajúce jeho jazykovému vybaveniu a kultúrnemu prostrediu, z ktorého pochádza. Napriek skutočnosti, že sťažovateľ splietal a zamieňal si jednotlivé cirkvi či náboženské učenia - kresťanstvo, katolicizmus, protestantstvo či baptizmus, jeho vedomosti boli v tomto smere zodpovedajúce obdobiu, počas ktorého sa o kresťanstvo zaujímal. Vytýkanie, že sťažovateľ neovláda presné delenie kresťanov medzi jednotlivé cirkvi a nevedel presne označiť cirkev, v ktorej bol pokrstený, taktiež nemôže jednoznačne svedčiť o tom, že sťažovateľ úprimne neprijal kresťanskú vieru. Z verejne dostupných informácii o BIC vyplýva, že ide o „medzinárodnú a rôznorodú kongregáciu“ s luteránskymi koreňmi a spoluprácou s americkou evanjelickou cirkvou, avšak otvorenú ľudom s rôznym vyznaním. Vyvodzovanie záverov o neúprimnosti konverzie správnym orgánom z rozporov ako označenie predstaviteľa reformácie ako Martin Loter namiesto Martin Luther, je vzhľadom na osobnosť a pôvod sťažovateľa tiež nesprávne. Sťažovateľ naopak predložil do konania potvrdenia pracovníkov cirkvi o tom, že je úprimný a aktívny kresťan. Uvedené potvrdenia jednoznačne preukazujú zapojenie sa sťažovateľa do náboženského života príslušnej komunity, ktoré však žalovaný ignoroval.
24. Krajský súd rozhodnutie žalovaného vo veci udelenia azylu sťažovateľovi už predtým dvakrát zrušil s tým, že má doplniť skutkový stav. Žalovaný po doručení druhého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie však ohľadne zisťovania náboženského života sťažovateľa uskutočnil len jeden ďalší stručný pohovor. Krajský súd už takto zistený skutkový stav považoval za dostatočný a žalobu preskúmavaným rozsudkom zamietol. Kasačný súd, naopak, súhlasí s názorom sťažovateľa v tom, že žalovaný doplnil skutkový stav v poslednom (treťom) konaní len čiastočne a žalovaný v dokazovaní nepokračoval, nevykonal dodatočné pohovory a nevyslúchol pastorov BIC a iných svedkov. Žalovaný posudzoval sťažovateľovu konverziu len formálne (zameral sa len na dátum prijatia krstu, lexikálne znalosti a dĺžku prípravy, z ktorých bez ďalšieho vyvodil účelovosť), bez toho, aby sa pokúsil zistiť jeho vnútorné presvedčenie, náboženskú identitu, spôsob náboženského a iného života a ďalšie aspekty. Žalovaný, ako vyplýva z uvedeného, nezistil skutkový stav ohľadom aktuálneho vierovyznania žalobcu v takom rozsahu, aby si mohol urobiť komplexný úsudok pre vyhodnotenie udelenia azylu, prípadne doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle.
25. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude preto komplexne posúdiť náboženský život sťažovateľa. Získaním informácií o samotnom krste a náboženskom živote sťažovateľa na farskom úrade, resp. na základe výsluchu farárov (reverendov/pastorov) a iných veriacich bude umožnené spraviť si lepší obraz o úprimnom kresťanskom presvedčení sťažovateľa, či účelovosti jeho konania. Kasačný súd poznamenáva, že cirkevní hodnostári so zodpovedajúcim vzdelaním a praxou môžu byť lepšie predurčení objektívne posudzovať vieru človeka než samotný žalovaný, a z tohto dôvodu ich výsluch môže mať významný vplyv na posudzovanie úprimnosti viery sťažovateľa. V tejto súvislosti kasačný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018, kde NS SR zohľadnil námietku navrhovateľa v tom, že za účelom objektívneho posúdenia viery bolo potrebné vziať do úvahy predovšetkým vyjadrenia cirkevných hodnostárov. Možno súhlasiť s tým, že povolaní cirkevní hodnostári sa na základe svojho vzdelania a praxe vedia relevantne vyjadriť vo veci a dosvedčiť tiež objektívne skutočnosti ohľadne zapojenia sa sťažovateľa do náboženskej komunity a iné vonkajšie prejavy sťažovateľovej viery.
26. Takto získané informácie žalovaný potom posúdi jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, ak je to možné doplní dokazovanie o ďalšie dôkazy a až na základe všetkých týchto zistení urobí záver a rozhodne o žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu. Rovnakým spôsobom bude v súlade so zákonnými podmienkami postupovať aj pri preskúmavaní možnosti udelenia doplnkovej ochrany žalobcovi s ohľadom na podmienky zakotvené ust. § 13a zákona o azyle.
27. Žalovaný ďalej vykladal na ťarchu sťažovateľa, že o azyl požiadal až po čase po príchode do krajiny, čo podľa neho poukazuje na účelovosť jeho konania. Uvedený výklad má síce oporu v rozhodovacej praxi NS SR, je však potrebné ho vždy zasadiť do konkrétneho príbehu žiadateľa o azyl. V predmetnom prípade sa sťažovateľ v SR nachádzal už od roku 2014 a mal platný pobyt na účely štúdia, dôsledkom čoho o azyl žiadať nemusel a v podstate ani nemohol. To však zároveň nevylučuje, že sťažovateľovi sa postupom času jeho života v Európe stalo bližšie kresťanské náboženstvo spojené so slobodnejším spôsobom života západnej európskej civilizácie než prísne moslimské tradície uplatňované v Iráne tak, ako tvrdil. Sťažovateľ sa na území Európskej únie nachádza už od roku 2010 (najprv v Maďarsku, potom na Slovensku), čo predstavuje takmer 13 rokov (teda prevažnú časť jeho dospelého života). Je
akceptovateľné, že človek sa počas tejto doby môže odkloniť od hodnôt svojho pôvodného prostredia a zoznámiť sa a zžiť s hodnotami a pravidlami kresťanskej krajiny. Priateľka sťažovateľa je tiež konvertovaná kresťanka (ktorá disponuje povolením na pobyt na účely zamestnania, a preto u nej účelová konverzia zrejme nebola aktuálna). Skutočnosť, že sťažovateľ oficiálne konvertoval až po rokoch od príchodu do krajiny, pripúšťa teda i iný pre sťažovateľa priaznivejší výklad, než výklad spočívajúci v jednoznačnej neúprimnosti konverzie. Okrem toho zatiaľ čo spôsob spoločného života sťažovateľa a jeho priateľky je v kresťanskej spoločnosti na Slovensku relatívne tolerovaný, v Iráne by išlo o tvrdo postihované porušenie konzervatívnych moslimských pravidiel. Popri konverzii na kresťanstvo by aj na základe takéhoto spôsobu života bol sťažovateľ považovaný za odpadlíka od moslimskej viery.
28. Pre konanie o azyle je ďalej typické, že sa má vždy reflektovať na podstatné zmeny okolností a hodnotiť, čo žiadateľovi hrozí po jeho návrate do krajiny pôvodu, a to preto, aby sa zabránilo možným nepriaznivým a často i nezvrátiteľným dôsledkom návratu pre žiadateľa. Aj v zmysle § 206 ods. 4 SSP správny súd musí v konaní o azyle vychádzať zo stavu ku dňu vydania jeho rozhodnutia. Je preto potrebné skúmať náboženský život sťažovateľa a opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z náboženských dôvodov pro futuro a skúmať to, ako k sťažovateľovi pristúpia iránski štátni a neštátni aktéri po tom, čo bude vrátený do krajiny. Správny orgán i súd preto pochybili, keď sa aj v treťom konaní (rok 2020 a 2021) zamerali výlučne a opätovne len na časový moment samotného krstu a konverzie (rok 2018) a s poukazom na ich účelovosť vyvodili subjektívny záver o oportunizme aj všetkých následných krokov sťažovateľa a ďalej skutkový stav ohľadne jeho náboženského života už nezisťovali. Bude úlohou žalovaného, aby skutkový stav zistil opätovne, vyslúchol sťažovateľa, pracovníkov BIC a iných veriacich, aby zistil, či sťažovateľ k dátumu nového rozhodnutia o (ne)udelení azylu žije úprimný a aktívny kresťanský život alebo nie.
29. V tejto súvislosti kasačný súd dáva do pozornosti žalovanému Príručku Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov č. HCR/GIP/04/06 28 A, na základe ktorej pri určovaní postavenia utečenca z náboženských dôvodov môžu hrať dôležitú rolu znalosti nezávislých expertov s konkrétnymi znalosťami o krajine, regióne a náboženstve žiadateľa. Podľa príručky tí, ktorí rozhodujú o náboženstve a osude žiadateľa, musia byť objektívni a nemôžu vyvodzovať závery iba na základe vlastných skúseností. Čo sa týka zisťovania náboženského presvedčenia žiadateľa, skúsenosti UNHCR ukázali, že naratívna forma výsluchu s otvorenými otázkami vie najvhodnejšie ilustrovať náboženské cítenie žiadateľa a jeho obavy z prenasledovania. Podľa názoru UNHCR, jednotlivec nemusí byť schopný uviesť napr. zoznam desiatich prikázaní, ale môže byť schopný všeobecnejšie charakterizovať základné zásady náboženstva. Z dôvodu, že podrobné znalosti žiadateľa o jeho náboženstve nemusia nevyhnutne korelovať s úprimnosťou viery, získavanie informácií o náboženskej identite alebo spôsobe života jednotlivca bude často vhodnejšie a užitočnejšie (bližšie viď. Guidelines on international protection: Religion-Based Refugee Claims under Article 1A(2) of the 1951 Convention and/or the 1967 Protocol relating to the Status of Refugees, dostupný na stránke: <https://www.unhcr.org/40d8427a4.pdf>).
30. V prípade, ak žalovaný zistí, že zmena náboženstva sťažovateľa dosiahla určitú úroveň dôležitosti a vážnosti (pozri okrem iného rozsudok ESĽP vo veci SAS proti Francúzsku [GC], č. 43835/11, § 55, 1. júla 2014; Eweida a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, č. 48420/10 a ďalšie, § 81, ESĽP 2013; a Bayatyan proti Arménsku [GC], č. 23459/03, § 110, ESĽP 2011), môže pristúpiť k hodnoteniu, či konvertovanie sťažovateľa bude viesť k prenasledovaniu v prípade jeho návratu do Iránu.
31. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd zastáva názor, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci. V priebehu ďalšieho konania za účelom (ne)udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany je žalovaný povinný skúmať nielen skutočnosť, či motív konvertovania žiadateľa bol skutočný a úprimný, resp. duchovná príprava dostatočná, ale aj jeho následné/súčasné náboženské návyky a životný štýl v kresťanskom duchu. Za tým účelom je povinný opätovne zistiť skutkový stav výsluchom sťažovateľa, cirkevných hodnostárov a iných pracovníkov cirkvi, prípadne iných veriacich a tieto dôkazy vyhodnotiť, v zmysle príručky UNHCR najmä otvorenými otázkami zameranými na náboženskú identitu a spôsob života sťažovateľa. Práve tieto dôkazy môžu pomôcť objasniť aktuálny náboženský život sťažovateľa (napríklad v tom, ako často a ako dlho chodí sťažovateľ do kostola a akých aktivít cirkvi sa zúčastňuje, akým spôsobom sa zúčastňuje bohoslužieb (aktívne/pasívne), akým spôsobom cirkvi pomáha, ako slávi kresťanské sviatky, ako a kedy sa modlí atď.).
B. Posúdenie obavy z prenasledovania v Iráne a hrozby vážneho bezprávia
32. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa rozhodol požiadať o azyl na území Slovenska z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta. Podľa jeho tvrdenia z tohto dôvodu sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu, lebo by mu hrozil trest smrti. Má za to, že po príchode do Iránu by ho zadržali a mučili a tiež by ho mohli považovať za špióna pre izraelskú alebo americkú vládu a mohli by ho odsúdiť na smrť.
33. Počas administratívneho konania sťažovateľ uviedol, že asi v novembri alebo v decembri roku 2017, keď so svojou iránskou priateľkou, ktorá má na Slovensku udelený pobyt na účel zamestnania, večerali v reštaurácii, prisadli si k nim dvaja Iránci v bielych golieroch, aké nosia v Iráne vládni činitelia. Pýtali sa ho na štúdium a povedali mu, že vedia, že je kresťan, na základe čoho si myslí, že to boli spolupracovníci iránskej tajnej služby. Tiež uviedol, že nesúhlasí so súčasnou politikou Iránu, o čom sa rozprával tak so svojou priateľkou ako aj inými Iráncami žijúcimi na Slovensku. Ďalej, počas pohovoru dňa 28.03.2018 uviedol, že podľa tvrdenia jeho matky za rodičmi boli dvakrát príslušníci tajnej polície a pýtali sa na jeho návrat do Iránu. Ďalej, podľa jeho tvrdenia v kostole na Panenskej ul. v Bratislave ho veriaci poznajú, má tam dokonca na nástenke svoju fotku, pravidelne navštevuje bohoslužby, publikuje články v oblasti teológie a je aktívnym členom cirkvi.
34. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v správnom konaní nebolo preukázané, že konverzia na kresťanstvo by viedla k prenasledovaniu žalobcu v Iráne, pretože podľa jeho názoru ide jednoznačne o formálnu a účelovú konverziu. Takáto konverzia by pri bežnom spôsobe života nevyvolávala účinky a nepriťahovala pozornosť štátnych orgánov. Žalovaný poukázal na európsku judikatúru z ktorej vyplýva, že v mnohých prípadoch súdy dospeli k záveru, že išlo o účelové konverzie a cirkevné aktivity žiadateľov boli urobené výlučne s cieľom uspieť v konaniach o žiadostiach o azyl. Účelovosť konverzie bola v týchto konaniach vyslovená napriek tomu, že správny orgán prijal faktické dôkazy o tom, že žiadatelia konvertovali na kresťanstvo, boli pokrstení a vykonávali aktivity týkajúce sa kresťanskej viery.
35. Pri skúmaní, či konverzia žalobcu bude v prípade návratu do Iránu viesť k prenasledovaniu, žalovaný vychádzal zo správ a informácií o Iráne (z roku 2020), podľa ktorých moslimovia ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov. Kresťanskí konvertiti by riziku zlého zaobchádzania čelili po návrate do Iránu iba vtedy, ak by svoju vieru prejavovali spôsobom vyvolávajúcim hrozbu iránskemu štátu alebo vzbudzujúcim pozornosť iránskych úradov, čo by si však vyžadovalo istú úroveň verejného pôsobenia a vystupovania. Žalovaný poznamenal, že v súlade s rozsudkom Súdneho dvora z 05.09.2012 v spojených veciach C-71/11 a C-99/11 nepožaduje od sťažovateľa, aby sa svojich náboženských úkonov po návrate do Iránu vzdal.
36. K postaveniu náboženských menšín a konvertitov v Iráne žalovaný uviedol, že samotné odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v iránskom trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdených odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest. Výlučne kvôli konvertovaniu nebol nikto zatknutý a za posledných desať rokov nebol na trest smrti za konvertovanie nikto odsúdený.
37. Z polytematickej správy o Iráne však vyplýva, že odpadlíctvo a konvertovanie môžu byť trestané ako zločin na základe širšieho výkladu ústavy, odvolávajúcej sa na islamské právo. Odpadlíctvo a konvertovanie sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu a ohrozenie národnej bezpečnosti. Podľa polytematickej správy iránsky režim vyvíja tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na bohoslužbách v domácich kostoloch alebo za evanjelizačné aktivity, aby opustili krajinu a tým prepadne ich kaucia. Informácie o sledovaní domových cirkví sa rôznia. Z informácií tiež vyplýva, že konvertiti sú odsúdení za určitú činnosť a nie za samotné konvertovanie, pričom zvyčajne ide o lídrov a osoby s významnou úlohou, alebo tie, ktoré sú úradmi takto označené. Ďalšími faktormi, podľa všetkého ovplyvňujúcimi rozhodnutie súdov sú rôzne formy činností, ako kontakt s cirkvami v zahraničí, internetová aktivita, prevody peňazí, hosťovanie kostola vo vlastnom dome alebo opakovaná aktivita po zatknutí.
38. Žalovaný zisťoval aj to, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Uviedol, že uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu v prípade návratu žalobcu do Iránu možno vylúčiť, nakoľko nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo
zadržaný, politicky ani žiadnym iným spôsobom sa nikdy neangažoval a nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Napriek tomu, že konvertovanie je podľa islamského práva šaríja zakázané, je na trest vyhlásené moratórium. Podľa iránskeho trestného práva konvertovanie nie je zakázané a teda ani automaticky sankcionované. Kresťanskí konvertiti môžu praktizovať svoju vieru do určitej miery bez toho, aby priťahovali pozornosť štátnych orgánov. Napriek tejto skutočnosti z polytematickej správy vyplýva, že tí, ktorí verejne preukazujú svoju vieru, najmä získavaním veriacich, môžu očakávať, že budú čeliť utláčaniu a diskriminácii. Samotné konvertovanie nemá v Iráne za následok páchanie vážneho bezprávia zo strany štátu, ak konvertita rešpektuje oprávnenie moslimov na moc a nie je zapojený do misionárskej činnosti. Žalovaný v tejto súvislosti konštatoval, že sťažovateľ sa takejto činnosti nevenoval a ani venovať nebude a tak nehrozí, že by v prípade návratu do Iránu mal vzbudiť pozornosť iránskych úradov, resp. že by mu mal byť uložený trest smrti. Podľa názoru žalovaného sťažovateľ nikdy nebol predmetom záujmu iránskych úradov, nebol v krajine pôvodu nikdy trestne stíhaný, do Iránu sa opakovane vracal, bol v kontakte s úradmi vlastnej krajiny. Počas svojho posledného pobytu v krajine pôvodu sa k svojej novej náboženskej identite nehlásil, nijak sa neprejavoval a nevzbudil žiaden záujem štátnych orgánov či neštátnych zložiek. Na základe vyššie uvedeného teda podľa názoru žalovaného nie je predpoklad, že by sťažovateľ po svojom návrate do Iránu čelili uvedenej forme vážneho bezprávia, teda mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
39. Najvyšší správny súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa zameral výlučne na informácie o Iráne, ktoré sú v neprospech sťažovateľa. Jeho argumentáciu o tom, že sťažovateľovi v prípade návratu do Iránu nehrozí prenasledovanie, popierajú ďalšie informácie založené v spise, ktoré odignoroval. Podľa názoru kasačného súdu niektoré informácie v administratívnom spise jasne indikujú, že konvertiti, resp. odpadlíci od viery v Iráne môžu čeliť a aj čelia prenasledovaniu vo forme psychického a fyzického násilia, a aj vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné alebo diskriminačným spôsobom vykonávané. Podľa názoru kasačného súdu žalovaný tak nesprávne právne posúdil hrozbu vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do Iránu, pretože nemožno vylúčiť, že by bol takémuto konaniu vystavený.
40. Kasačný súd opakuje názor krajského súdu v tejto veci, že pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca správne orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa svojich náboženských úkonov úplne vzdal. V súvislosti s posudzovaním možnosti prenasledovania sťažovateľa z dôvodu konvertovania je potrebné zodpovedať dve základné otázky, a to či sťažovateľ vzbudil, resp. vzbudí pozornosť iránskych úradov a či bude verejne vykonávať náboženské úkony. Z výpovede sťažovateľa a ním predložených dôkazov vyplýva, že je aktívnym členom cirkvi, publikuje články s teologickou tematikou, je pravidelným účastníkom bohoslužieb a vykonáva dobrovoľnícke činnosti v BIC. V tejto súvislosti treba dodať, že kasačný súd zistil, že na webovej stránke BIC je dostupná informácia o krste sťažovateľa (<http://bratislavainternationalchurch.org/calendar/the-holy-baptism-of- mohammadhossein-hassanbeikidarbaghi-and-reyhaneh-boroon>). Najvyšší správny súd SR berie na vedomie tvrdenie žalovaného, na základe ktorého sťažovateľ viackrát kontaktoval aj zastupiteľstvo svojej krajiny, či už za účelom predĺženia platnosti cestovného pasu v roku 2012 v Budapešti, alebo v roku 2017 vo Viedni, kde si vybavil nový cestovný pas Iránu, alebo začiatkom roka 2018, za účelom výpisu z registra trestov. Do Iránu vycestoval 8 až 9 krát (naposledy však v roku 2017, t. j. pred konvertovaním ) a nikdy nebol žiadnym problémom vystavený. Avšak z dôvodu, že na internete je verejne prístupná informácia o konvertovaní sťažovateľa, nemožno predpokladať, že iránske štátne orgány nevedia alebo ani v budúcnosti nezistia informácie o jeho kresťanstve. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že hrozba prenasledovania sa posudzuje na základe informácií dostupných v čase rozhodovania s výhľadom do budúcna. Skutočnosť, že pred odchodom z krajiny pôvodu žiadateľ o medzinárodnú ochranu nebol subjektom prenasledovania ešte neznamená, že reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia nehrozí v budúcnosti.
41. Navyše kasačný súd pripomína, že pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú náboženskú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania. Samotný zákon o azyle predpokladá, že pri posudzovaní žiadosti o azyl sa má prihliadať na to či žiadateľovi sú, resp. budú prisudzované pôvodcom prenasledovania náboženské charakteristické črty, a nie je pre udelenie medzinárodnej ochrany rozhodujúce, či žiadateľ skutočne
tieto náboženské črty má. Informácie založené do spisu o aktívnom angažovaní sa sťažovateľa v kresťanskej cirkvi potvrdzujú, že iránske štátne orgány môžu prisúdiť náboženské charakteristické črty (konvertovanie, odpadlíctvo od islamu) sťažovateľovi, v dôsledku ktorých môže byť vystavený prenasledovaniu. Toto riziko by mohlo platiť dokonca aj v prípade, že konverzia bola v čase prijatia krstu sťažovateľom motivovaná legalizáciou jeho pobytu. Najmä ak miera angažovanosti sťažovateľa v cirkvi a miera publicity o tejto skutočnosti dosiahne takú intenzitu, že iránske orgány sťažovateľovi prisúdia nálepku „aktívny a nebezpečný kresťan a „odpadlík“. Žalovaný je preto v ďalšom konaní povinný uvedené skutočnosti preskúmať (t. j. zistiť a overiť mieru a formu zapojenia sa sťažovateľa do aktivít cirkvi, ako aj publicitu informácií o jeho náboženských aktivitách na internete a na sociálnych sieťach a podľa možnosti tiež zistiť, kto spomedzi Iráncov, napríklad v rodine a medzi priateľmi sťažovateľa či jeho priateľky, alebo Iráncov na Slovensku disponuje informáciami o náboženskom živote sťažovateľa a tiež to, akými informáciami disponuje).
42. Ďalej, kasačný súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že sťažovateľ ako radový člen kresťanskej komunity nepreukázal, že verejné praktizovanie jeho viery je pre neho potrebné, a preto nemožno predpokladať, že sťažovateľ bude po návrate do Iránu akokoľvek manifestovať svoje náboženstvo či verejne ho prežívať. Kasačný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že človek by mal mať právo prejavovať svoju vieru aj mimo svojho súkromia a právo porozprávať sa o svojej viere, a nemal by žiť v obave, že bude za to prenasledovaný. Prejavovanie viery na bohoslužbách spoločne s inými je súčasťou vyššie citovanej definície pojmu náboženstva vyplývajúcej z kvalifikačnej smernice. V tejto súvislosti kasačný súd má za to, že sťažovateľ dostatočne preukázal, že je aktívnym členom cirkvi a komunity BIC, a preto nemožno od neho požadovať, aby svoju vieru nijakým spôsobom neprejavoval navonok, hlavne v štáte, kde náboženské témy sú rozoberané na každodennej báze. V tejto súvislosti kasačný súd zastáva názor, že osoba, ktorá konvertovala, by nemala byť nútená skrývať svoju vieru výlučne preto, aby sa vyhla prenasledovaniu. Aj keď z administratívneho spisu vyplýva, že pre sťažovateľa je najpodstatnejšie vnútorné precítenie viery, je zjavné (z jeho konania ako aj z vyjadrení), že je preňho dôležité aj verejné praktizovanie viery spočívajúce najmä v účasti na bohoslužbách, prípadne stretávaní sa s členmi náboženskej komunity. Podľa názoru kasačného súdu nútené zatajovanie vlastnej náboženskej konverzie v krajine, kde sťažovateľovi ako odpadlíkovi hrozí riziko trestu smrti resp. prenasledovania, by znamenalo skutočné riziko duševného a psychického utrpenia spadajúceho do rozsahu pôsobnosti článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ďalej, vynútené potlačenie základného aspektu vlastnej identity, ako je náboženské presvedčenie, by bolo v rozpore so základnými zásadami Európskeho dohovoru o ľudských právach a s právom na slobodu náboženstva podľa článku 9.
43. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory Súdneho dvora EÚ zo dňa 5. septembra 2012 vo veci Bundesrepublik Deutschland proti Y a Z, podľa ktorého „vzhľadom na to, že pojem „náboženstvo“ definovaný v článku 10 ods. 1 písm. b) smernice zahŕňa aj účasť na oficiálnych bohoslužbách na verejnosti, a to či už sám, alebo v spoločnosti iných, môže zákaz takejto účasti predstavovať čin, ktorý je dostatočne závažný v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) smernice, a teda prenasledovanie, ak v dotknutej krajine pôvodu vznikne pre žiadateľa skutočné riziko, že bude najmä stíhaný alebo vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu zo strany jedného zo subjektov uvedených v článku 6 smernice. Posúdenie takéhoto rizika predstavuje pre príslušný orgán zohľadnenie série objektívnych, ako aj subjektívnych skutočností. Subjektívna okolnosť, že vykonávanie určitej náboženskej praktiky na verejnosti, ktoré je predmetom spochybnených obmedzení, je pre dotknutú osobu osobitne významné na účely zachovania jej náboženskej integrity, je relevantným prvkom pri posudzovaní úrovne rizika, ktorému je vystavený žiadateľ vo svojej krajine pôvodu z dôvodu svojho náboženstva, hoci vykonávanie takejto náboženskej praktiky nepredstavuje pre dotknuté náboženské spoločenstvo centrálny prvok. Na účely posúdenia toho, či zásah do práva na slobodu náboženského vyznania, ktorý je v rozpore s článkom 10 ods. 1 Charty, môže predstavovať „čin prenasledovania“, musia príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu dotknutej osoby overiť, či tejto osobe z dôvodu výkonu tejto slobody v jej krajine pôvodu vznikne skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaná alebo že bude zo strany jedného z aktérov vymenovaného v článku 6 smernice predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov. Článok 2 písm. c) smernice treba vykladať v tom zmysle, že obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené
orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal.“
44. Pokiaľ ide o hrozbu prenasledovania neštátnymi aktérmi, konkrétne rodinou sťažovateľa, túto žalovaný vylúčil z dôvodu, že rodičia sťažovateľa ho finančne podporujú. Žalovaný nebol oprávnený vyvodiť tento záver len na základe tejto skutočnosti. Nie je úplne vylúčené, že rodina sťažovateľa (užšia či širšia) môže sťažovateľa po jeho návrate do krajiny prenasledovať s toleranciou štátnych aktérov z dôvodu, že je odpadlíkom od islamu alebo praktizuje kresťanstvo, čím poškodzuje česť a povesť rodiny pred očami iných Iráncov v komunite. Ochrana povesti a cti rodiny zohráva v konzervatívnej islamskej spoločnosti dôležitú hodnotu. Podľa medializovaných informácií v Iráne dochádza k tzv. vraždám príbuzných zo cti z dôvodu porušenia prísnych moslimských tradícií. Takéto riziká žalovaný však v konaní neskúmal a v ďalšom konaní by mal komplexnejšie posúdiť a vyhodnotiť strach sťažovateľa aj zo strany rodiny a iných neštátnych aktérov.
45. Ďalej, kasačný súd v súčasnosti nesúhlasí ani s tým názorom žalovaného, že žalobcu nemožno považovať za utečenca „sur place“, pretože v Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam a zmenám, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na § 206 ods. 4 SSP, podľa ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
46. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Prostredníctvom tohto ustanovenia SSP došlo k transpozícii čl. 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (ďalej aj „procedurálna smernica). Z § 206 ods. 5 SSP vyplýva, že „účinný opravný prostriedok má zahŕňať posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc. ...Správny súd má vďaka takejto právnej úprave možnosť znovu posúdiť skutkový stav veci až do vydania rozhodnutia vo veci, čo môže mať v určitých prípadoch (napr. pri podstatnej zmene skutkových okolností prípadu) priaznivejší dopad pre žalobcu vo forme zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Pod podstatnou zmenou okolností veci je nutné rozumieť nastúpenie takého stavu, ktorý by bol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie alebo opatrenie vo veci. Nestačí teda akákoľvek zmena, ale rozhodujúci je tu moment jej podstatnosti... V prvom prípade pôjde najmä o zvrat v bezpečnostnej a politickej situácii krajiny, kde príslušný cudzinec pôvodne žil alebo odkiaľ prišiel, čo má vplyv napríklad pre posudzovanie splnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany.“ (viď Správny súdny poriadok - Komentár). Táto skutočnosť je potvrdená aj rozhodnutím ESĽP vo veci Salah Sheekh proti Holandsku, č. 1948/04. Podľa neho u cudzincov, ktorí čelia vyhosteniu, je nutné vykonávať úplné a ex nunc posúdenie, keďže situácia v krajine pôvodu sa mohla v priebehu času zmeniť. Ak by súdy prehliadli skutočnosť, že okolnosti sa časom mohli zmeniť, práva žiadateľa by mohli byť iba teoretické a iluzórne.
47. Kasačný súd z vlastnej činnosti zistil, že podľa Christian Solidarity Worldwide (CSW) v priebehu februára 2021 bol novelizovaný iránsky Trestný zákon, a v dôsledku tejto skutočnosti konvertiti nadobudli horšie postavenie v spoločnosti a môžu byť prenasledovaní, resp. trestaní zo strany iránskych štátnych orgánov. Ďalej na konci júla 2021 prevzal funkciu iránskeho prezidenta konzervatívec Ebráhím Raísí oficiálne po tom, čo dostal súhlas od najvyššieho duchovného vodcu krajiny, ajatolláha Alího Chameneího. Podľa medializovaných informácií Raísí sa priamo podieľal na masových popravách v roku 1988 a je považovaný za jedného z najkonzervatívnejších predstaviteľov na politickej scéne. Čierny turban, ktorý Raísí nosí, podľa BBC symbolizuje jeho prihlásenie sa k šíitskej tradícii islamu.
48. Kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na dátum zmeny režimu nemožno žalovanému ani krajskému súdu vytýkať, že sa s touto hore uvedenou podstatnou zmenu politickej situácie v Iráne v konaní nezaoberali. Napriek tejto skutočnosti bude žalovaný v ďalšom konaní povinný zaoberať sa aktuálnou politickou, právnou a náboženskou situáciou v Iráne a vo svetle nadobudnutých informácií o krajine pôvodu posudzovať žiadosť sťažovateľa o medzinárodnoprávnu ochranu.
49. V súvislosti s podkladmi pre informácie o krajine pôvodu kasačný súd pripomína povinnosť správneho orgánu vyplývajúcu z čl. 10 ods. 3 písm. b) procedurálnej smernice získavať presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov, ako sú EASO a UNHCR a relevantné medzinárodné organizácie
pre ľudské práva, ktoré spĺňajú požiadavky byť v maximálne možnej miere (1) relevantné, (2) dôveryhodné a vyvážené, (3) aktuálne a overené z rôznych zdrojov, (4) transparentné a dohľadateľné. 50. Na základe nadobudnutých nových znalostí o krajine Irán je žalovaný povinný znovu posúdiť odôvodnenosť strachu sťažovateľa z prenasledovania z dôvodu konvertovania a odpadlíctva. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že § 8 pís. a) zákona o azyle pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti.
51. Kasačný súd pre úplnosť poznamenáva, že základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) a správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť jeho tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že úroveň dôkazov v konaní o azyle, potrebná na zistenie podstatných skutočností je relatívne nízka - primeraná miera pravdepodobnosti - a musí sa brať do úvahy počas celého procesu. Je to tak z dôvodu možných nepriaznivých následkov v prípade nesprávneho rozhodnutia. Navyše žiadateľ o azyl pravdepodobne nemôže spracovať a prepravovať dôkazy z krajiny prenasledovania. Správny orgán si nemusí byť "istý", "presvedčený", alebo dokonca "spokojný" s pravdivosťou prípadu - to by stanovovalo príliš vysoký štandard dôkazov. V danom prípade stačí, že sa dá "akceptovať" (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2016).
52. Záverom kasačný súd poukazuje na zásadu, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo "v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu" ("benefit of doubt"). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názor, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2016). Uvedené bude musieť mať žalovaný na pamäti najmä vtedy, keď bude skúmať aktuálnu politickú situáciu v Iráne, ktorá nastala po zmene režimu. Nakoľko k zmene režimu došlo len nedávno (leto 2021), žalovaný môže čeliť dôkaznej núdzi po konkrétnych a špecifických dôkazoch o trestaní či prenasledovaní konvertitov v Iráne. V prípade pochybností sa však bude musieť prikloniť k výkladu v prospech sťažovateľa.
53. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 SSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
54. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaný bude v ďalšom konaní povinný postupovať nasledovne: a. doplniť zistenia ohľadne skutkového stavu o viere a náboženskom živote sťažovateľa a jeho publicite najmä doplnením dokazovania výsluchom sťažovateľa, cirkevných hodnostárov a prípadných iných svedkov, napríklad veriacich danej cirkvi a b. opätovne zistiť politickú, právnu a náboženskú situáciu v Iráne vzhľadom na zmenu režimu v roku 2021 a vyhodnotiť obavu z prenasledovania štátnymi i neštátnymi aktérmi alebo hrozbu vážneho bezprávia v Iráne z dôvodu či už sťažovateľovej konverzie alebo odpadlíctva od islamu.
55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti, trovy
konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 SSP v spojení s dôvodovou správou k § 467 SSP (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu.
O odkladnom účinku kasačnej sťažnosti
56. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd zamietol, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.
57. Rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je potrebné považovať za výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom, že takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu.
58. Základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok je stav, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa o tom, že v tejto fáze konania mu hrozí vyhostenie alebo zaistenie.
59. Samotné rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany nie je podkladom pre zaistenie sťažovateľa.
60. Kasačný súd tiež poukazuje na ust. § 2 písm. h) bod 1 zákona o azyle, v zmysle ktorého žiadateľom o azyl je okrem iného aj cudzinec počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.
61. Podľa § 447 ods. 1 SSP kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.
62. Podľa § 447 ods. 2 SSP nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe rozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia § 186 až § 189 okrem lehôt podľa § 187 ods. 1 a 3.
63. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.