Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7S/116/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte, zloženom z predsedníčky senáty JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu: CLV, s. r. o., so sídlom 040 01 Košice, Nižné Kapustníky 3, IČO: 469 796 89, zast. KAIFER advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom 040 01 Košice, Fibichova 11, adresa pre doručovanie 040 01 Košice, Timonova 15, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 27. 03. 2020, č. 100725756/2020, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 27. 03. 2020, č. 100725756/2020 žalovaný podľa o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 10. 12. 2019 č. 102834045/2018, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu podľa Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 26 527,98 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej iba DPH) za zdaňovacie obdobie február 2018 (daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 26. 03. 2018 - 3 994,36 eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní - 30 522,34 eur, rozdiel dane - 26 527,98 eur) z dôvodu porušenia v nadväznosti na o DPH v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o DPH).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, ktorá sa začala na základe oznámenia o jej vykonaní zo dňa 15. 05. 2018, dňa 19. 06. 2018. O jej výsledku bol dňa 16. 05. 2019 vyhotovený protokol č. 101157608/2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným žalobcovi doručený dňa 20. 05. 2019. Žalobca sa ako daňový subjekt k predmetnému protokolu vyjadril elektronickým podaním, doručeným správcovi dane 10. 06. 2019, pričom správca dane na základe uvedeného vyjadrenia určil termín ústneho pojednávania za účelom prerokovania pripomienok v ňom uvedených a za účelom spísania poslednej zápisnice v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku na deň 25. 11. 2019. Žalobca sa na predmetné ústne pojednávanie, na ktoré bol riadne a včas predvolaný nedostavil, vzhľadom na ktorú skutočnosť vydal správca dane dňa 10. 12. 2019 rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel na DPH tak, ako to vyplýva z bodu 1 odôvodnenia tohto rozsudku. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie tohto rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že žalobca ako daňový subjekt si v zdaňovacom období február 2018 neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 26 527,98 eur z faktúr od štyroch dodávateľov:

- od spoločnosti Komplementum, s. r. o., Bratislava, Dunajská 8 (do 29. 04. 2018 Košice, Jantárová 8, (ďalej len Komplementum, s. r. o.) v sume 7 217,58 eura zo 14 faktúr podrobne uvedených na str. 2, 3 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane, s predmetom dodania MESH, Alubond, Orajct, TESA, priemyselný čistič, Rho lnk, LED modul, plexi),

- od spoločnosti HK Trans, s. r. o., Bratislava, Znievska 19 (do 10. 01. 2018 Košice, Trieda SNP 88, (ďalej len HK Trans, s. r. o.) v sume 8 550,60 eur z 12 faktúr podrobne uvedených na str. 3 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane, s predmetom dodania brožúrky, hrnčeky na sublimáciu, uteráky, VEGAS GAME CLUB, ROLL UP, POP UP, katalógy, stromčeky LAVACOM, škatule, europalety, LED modul),

- od spoločnosti SL BAU, s. r. o., Bratislava, Karpatské námestie 10A, (ďalej len SL BAU, s. r. o.) v sume 4 851,00 eur z 5 faktúr podrobne uvedených na str. 4 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane, s predmetom dodania programovanie systému a

- od spoločnosti CHYRKO, s. r. o., Košice, Južná trieda 4B (do 28. 03. 2018 Košice, Fábryho 10 (ďalej len CHYRKO, s. r. o.) v sume 5 908,80 eur a z 9 faktúr podrobne uvedených na str. 4 odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia správcu dane, s predmetom dodania perá, tričká, textil banner, pásky, palety, fleecové bundy, PVC dosky, plexiglas).

3. Z rozsiahleho dokazovania, vykonaného správcom dane vo vzťahu k jednotlivým dodávateľským subjektom (bod 2 odôvodnenia rozsudku), a to dožiadaniami, adresovanými ich miestne príslušným správcom dane a v ich rámci miestnymi zisťovaniami, výsluchmi svedkov, nahliadnutím do spisu z daňovej kontroly, vykonávanej u HK Trans, s. r. o., za zdaňovacie obdobie február 2018, u SL BAU, s. r. o., za zdaňovacie obdobie február 2018, u CHYRKO, s. r. o., v súvislosti s inými daňovými kontrolami, u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2018, vyhodnotením predložených faktúr, objednávok a dodacích listov a ďalších zadovážených dokladov vyplynulo, že z účtovníctva spoločností Komplementum, s. r. o., nebolo možné zistiť a preveriť vznik daňovej povinnosti z titulu deklarovaného dodania tovaru. Z faktúr, ktoré správcovi dane predložil žalobca a z uvedených predmetov fakturácie nie je zrejmé ani to, že sa jednalo napr. aj o oblečenie, ako vo svojej svedeckej výpovedi uviedla bývalá konateľka spoločnosti U. V.. Ani v jednej zo zápisníc o ústnom pojednávaní U.E. V. nespomenula splnomocneného zástupcu G. M., ktorý podľa výpovede P. U. zabezpečoval chod spoločnosti Komplementum, s. r. o., práve naopak, U. V. vo svojich výpovediach uvádzala, že jej s obchodovaním pomáhal P. U. aj napriek jeho zdravotným problémom (ambulantná liečba u psychiatra, ako to uviedol menovaný na ústnom pojednávaní dňa 12. 02. 2019). Plnomocenstvo udelené G.F. M. svedok P. U. správcovi dane nepredložil a uvedená plná moc nebola registrovaná na daňovom úrade. Správca dane poukázal na nejednoznačné a nevierohodné tvrdenia o odovzdávaní účtovných a daňových dokladov spoločnosti Komplementum, s. r. o., keďže P. U. a U. V. sa k predmetnej veci vyjadrili odlišne. P. U. uviedol, že doklady odovzdal pani V.E. na sídlisku Sekčov pri Hypernove, na ďalšom pojednávaní tvrdil, že doklady odovzdal novej konateľke U. V., ale nepamätal, kde a kedy ich odovzdal. U. V. uviedla, že účtovné a daňové doklady jej odovzdal P. U. na adrese jeho trvalého pobytu. Aj keď žalobca vo svojej písomnej odpovedi potvrdil, že reálne došlo k dodaniu tovaru v zmysle preverovaných faktúr, toto tvrdenie nepreukázal a nepreukázal ho ani jeho deklarovaný dodávateľ - spoločnosť Komplementum, s. r. o.

4. V súvislosti s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti HK Trans, s. r. o., bolo zistené, že spoločnosť HK Trans, s. r. o., nespolupracuje so správcom dane pri výkone daňových kontrol, v dôsledku čoho jej bola ku dňu 30. 06. 2018 zrušená registrácia na DPH a že posledné daňové priznanie k DPH podala za zdaňovacie obdobie máj 2018. Táto spoločnosť nepredložila žiadne účtovné, daňové doklady ani listiny, neumožnila správcovi dane vykonať daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie február 2018, preto správca dane v zmysle § 48 ods. l písm. c) Daňového poriadku pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Táto spoločnosť je na adrese registrovaného sídla podľa poznámok na vrátených zásielkach neznáma. Pri miestnom zisťovaní dňa 12. 04. 2018 na adrese sídla spoločnosti (Znievska 19, Bratislava) bolo zistené, že na tejto adrese sa nachádza bytový dom, kde na zvončekoch nebolo označené obchodné meno tejto spoločnosti, pričom z vyjadrenia správcu predmetného bytového domu (VSD, s. r. o.) vyplynulo, že spoločnosť HK Trans, s. r. o., ako vlastníka/nájomcu žiadneho priestoru v bytovom dome na uvedenej adrese neeviduje. Na ústne pojednávanie na deň 23. 04. 2018 bol predvolaný konateľ tejto spoločnosti T. G. - občan Maďarska, avšak zásielka sa správcovi dane vrátila späť s poznámkou maďarského

doručovateľa pošty, že príjemca je neznámy. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 16. 01. 2019 na výzvu správcu dane uviedol, že spoločnosť HK Trans, s. r. o., je spoločnosť, ktorá mu dodávala materiál na ďalšie spracovanie a takýchto dodávateľov má v priebehu kalendárneho roka vyše 350. Táto spoločnosť, ako aj iné spoločnosti, žalobcu pravdepodobne kontaktovala osobnou návštevou, ponukou cez reklamnú a katalógovú ponuku, pričom on si spoločnosti všeobecne preveruje iba zbežne, v prípade platcu DPH si spoločnosti overuje na web stránke finančnej správy, či sú platnými platcami DPH a či sa nenachádzajú na black listoch finančnej správy. Sekundárnu kontrolu vykonáva v rámci spracovania účtovníctva, kde program automaticky kontroluje subjekty. Pri dodávateľoch hĺbkovú kontrolu nepovažoval za potrebnú, nakoľko úhrada za tovar je vykonaná až po jeho dodaní. Dodaný tovar kontroluje väčšinou podľa faktúr a komunikuje buď s konateľom spoločnosti alebo s niektorým zo zamestnancov zadaním objednávky rôznymi spôsobmi. Po zadaní objednávky, sú tovary dodané väčšinou prepravnou spoločnosťou alebo osobným dodaním, k predmetu preverovaných faktúr vystavených uvedenou spoločnosťou žalobca uviedol, že predmetné faktúry bolí správcovi dane predložené a v ich obsahu je uvedený aj predmet fakturácie. Prepravu pri odbere tovaru a služieb on nerealizuje ani nezabezpečuje, k faktúram boli vystavené objednávky, dodacie listy nedokáže overiť, nakoľko doklady boli odovzdané daňovému úradu. Potvrdil, že daň z dodaných tovarov bola priznaná a odvedená a že uvedená odpoveď vyplýva aj z daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za mesiac február 2018 a z výkazu, ktorý bol za uvedené zdaňovacie obdobie zaslaný. Faktúry č. OF2802006, č. OF2702005, č. OF2702002, č. OF2602002, č. OF2302001, č. OF2202001, č. OF2002001, č. OF1902001, č. OF1902002, č. OF1602001, č. OF1202001, č. OF0702001 neboli uhradené, nakoľko niektoré plnenia dodané touto spoločnosťou vykazovali vady. Na otázku správcu dane, či došlo reálne k dodaniu tovaru a na aký účel bol určený tovar v zmysle predmetných faktúr, daňový subjekt odpoveď neuviedol a tento na výzvu správcu dane ani nepredložil konkrétne dôkazy (zmluvy, dôkazy preukazujúce účel predmetu prijatých tovarov v zmysle preverovaných faktúr, odberateľské faktúry, výpisy z bankových účtov za obdobie: február 2018 a marec 2018) pre dostatočné preukázanie predmetu fakturácie od dodávateľskej spoločností HK Trans, s. r. o. Správca dane vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobca vo svojej písomnej odpovedi nepotvrdil, že reálne došlo k dodaniu tovaru v zmysle preverovaných faktúr, jeho dodávateľ - spoločnosť HK Trans, s. r. o., dodanie tovaru a služieb žiadnym spôsobom nepreukázala.

5. V súvislosti s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti SL BAU, s. r. o., bolo zistené, že v zdaňovacom období február 2018 konal za túto spoločnosť bývalý konateľ G. F. v plnom rozsahu, pričom spoločnosť nemala zvoleného splnomocneného zástupcu. V súčasnej dobe je konateľom spoločnosti U. D.. Prevažujúcim predmetom činnosti spoločnosti v uvedenom období bola reklamná, stavebná činnosť a sprostredkovanie reklamnej a stavebnej činnosti, pričom v uvedenom období táto spoločnosť nevlastnila žiaden majetok, nemala žiadnych zamestnancov, mala prenajaté priestory, avšak konateľ si nepamätal kde a od koho, rovnako si nepamätal na sídlo spoločnosti. Účtovníctvo viedla externá účtovníčka, na ktorej meno si rovnako nespomenul. Podľa vyjadrenia bývalého konateľa spoločnosti ako svedka účtovné doklady a faktúry vystavovala účtovníčka na jeho podnet, on ich potvrdzoval aj podpisoval, pričom táto mala v predmetnom zdaňovacom období aj oprávnenie na elektronické podávanie daňových priznaní k DPH. Nepamätal si kto patril medzi najväčších odberateľov spoločnosti v predmetnom zdaňovacom období, pričom spoločnosť žalobcu poznal z internetu, ktorý oslovil za podnikateľským účelom avšak nevedel, čo bolo predmetom obchodnej spolupráce medzi týmito spoločnosťami v predmetnom zdaňovacom období a z jeho vyjadrenia vyplynulo, že k obchodnej spolupráci dochádzalo v rozsahu v uvedenom vo faktúrach. Ohľadne obchodov bývalý konateľ tejto spoločnosti rokoval s pánom X.E. alebo jeho obchodným zástupcom, ktorého meno si rovnako nepamätal. Potvrdil, že na všetkých faktúrach je jeho podpis a že reálne došlo k dodaniu tovaru a služieb v zmysle preverovaných faktúr, viac sa však k tomu vyjadriť nevedel. Potvrdil, že faktúry boli uhradené, avšak nevedel sa rovnako vyjadriť, či prevodom na účet alebo v hotovosti. Nepredložil účtovné a daňové doklady za predmetné zdaňovacie obdobie, pretože tieto mali byť odovzdané novému konateľovi U. D. u notára, nepamätal si však u ktorého a či to bolo na Slovensku alebo v Prahe. Doklady boli odovzdané na základe odovzdávacieho protokolu zo dňa 19. 03. 2018, ktorý správcovi dane predložil, pričom uviedol, že činnosť spoločnosti SL BAU, s. r. o., ukončil kvôli zákazkám. Zo spisu z daňovej kontroly tejto spoločnosti za zdaňovacie obdobie február 2018 vyplynulo, že táto spoločnosť neumožnila vykonať daňovú kontrolu a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Vychádzal zo skutočnosti, že preveril virtuálne sídlo spoločnosti a od poskytovateľa obdŕžal odpoveď, ktorou bolo potvrdené, že služba bola platná do 31. 07. 2018. Spoločnosť na výzvy správcu dane nereagovala, nekomunikovala s ním a poštové zásielky nepreberala. Registrácia tejto spoločnosti bola ukončená dňom 30. 09. 2018, sídlo uvedené v obchodnom registri

bolo zriadené len virtuálne, bez možnosti kancelárskych priestorov, kde by sa mohli viesť obchodné rokovania.

6. V súvislosti s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti CHYRKO, s. r .o., bolo zistené, že táto spoločnosť sídlo uvedené v obchodnom registri mala zriadené ako virtuálne registračné sídlo, bez možnosti kancelárskych priestorov, kde by sa mohli uskutočňovať obchodné rokovania, uzatvárať zmluvy a vyhotovovať faktúry. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že výzva správcu dane na predloženie dokladov zo dňa 21. 03. 2019 sa správcovi dane vrátila s poznámkou adresát neznámy, pričom podľa výpisu z obchodného registra táto spoločnosť mala bývalých konateľov U.C. I. a W. M., ktorí boli predvolaní ako svedkovia na výsluch. U. I. sa na výsluch svedka určený na deň 12. 04. 2019 nedostavil, pričom predvolanie sa správcovi dane vrátilo s poznámkou adresát neznámy. Po nahliadnutí do spisu spoločnosti CHYRKO, s. r .o., a daňového subjektu žalobcu, správca dane zistil, že dňa 12. 03. 2019 bolo v sídle spoločnosti CHYRKO, s. r .o., vykonané miestne zisťovanie, pri ktorom bolo zistené, že na uvedenej adrese sa nachádzal objekt s označením A-TradeFinance, s. r. o., virtuálne sídlo Košice, Založenie a zmeny v s. r. o., pričom na obvodových múroch uvedeného objektu boli umiestnené poštové schránky s názvami rôznych spoločností. Označenie spoločnosti CHYRKO, s. r. o., sa na adrese nenachádzalo, pričom v čase miestneho zisťovania bol v objekte prítomný zamestnanec virtuálneho sídla, ktorý po overení dokumentov konštatoval, že táto spoločnosť má virtuálne sídlo od 01. 03. 2019 zrušené. Zo spisu z daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2018 bolo zistené, že ako svedok bola v rámci tohto konania vypočutá W. M., bývalá konateľka spoločnosti CHYRKO, s. r .o., a to na pojednávaní dňa 12. 12. 2018, ktorá uviedla, že od 20. 12. 2017 splnomocnila na vedenie spoločnosti E. M., plnomocenstvo nebolo podané na daňovom úrade z dôvodu, že nemala vedomosti o postupe v uvedenej súvislosti. Spoločnosť sa rozhodla predať koncom roka 2017 na podnet E. M., ktorý je navrhol prepísať spoločnosť na U. I., s ktorým sa pozná od roku 2016 cez svojho priateľa E. N.B.. Osobne odovzdala doklady spoločnosti CHYRKO, s. r. o., dňa 20. 02. 2017 E. M., pričom išlo o bankové výpisy, mzdy, nájomné, daňové priznania na DPH a materiály spojené s predávaním priestorov na Hlavnej č. 51 v Košiciach. V súvislosti s výkonom inej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2018 bolo zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 25. 10. 2018, spísanej príslušným správcom dane so svedkom U. I. zistené, že tento sa stal konateľom spoločnosti od 29. 03. 2018, nevedel uviesť, kto zodpovedal za podnikateľskú činnosť spoločnosti v spornom zdaňovacom období február 2018, pričom dňa 30. 03. 2018 na zastupovanie spoločnosti splnomocnil E. M.. Z výpovede svedkyne W. M.Š. zo dňa 12. 04. 2019 vyplynulo, že táto nevedela odpovedať na otázku kto bol oprávnený konať v mene uvedenej spoločnosti v zdaňovacom období február 2018 s tým, že v decembri 2017 odovzdala všetky doklady spoločnosti CHYRKO, s. r. o., E. M., ktorý mal záujem o túto spoločnosť a dňa 20.12.2017 vystavil plnú moc v jej mene a v mene spoločnosti, ktorú podpísala. Už v januári 2018 za uvedenú spoločnosť konal E. M.. Všetko zariaďoval menovaný, pričom dňa 10. 01. 2018 ju zavolal, aby prišla k notárovi podpísať prepis spoločnosti na U. I., ktorého pozná cez svojho priateľa ako to vyplýva z už uvedeného. Táto jej výpoveď korešponduje s jej výpoveďou svedka zo dňa 12. 12. 2018. Správcom dane bolo zistené, že tento eviduje plnú moc spoločnosti CHYRKO, s. r .o., udelenú E. M., ale platnú až od 24. 09. 2018 do 20. 11. 2018 a plnomocenstvo zo dňa 20. 12. 2017 predložené ani zaregistrované v evidencii daňového úradu nebolo.

7. Správca dane konštatoval, že za deklarované dodávateľské spoločnosti neboli predložené dôkazy a účtovné doklady, ktoré by nespochybniteľne preukázali reálnosť dodávok fakturovaných tovarov a služieb uvedenými spoločnosťami žalobcovi a zároveň ani vykonávanie ekonomickej činnosti týmito spoločnosťami. Konštatoval, že faktúram, ktoré boli správcovi dane predložené žalobcom a z ktorých si uplatnil odpočítanie dane absentuje reálny základ, keďže sa nepreukázalo, že osoby, ktoré sú uvedené na faktúrach, dodanie tovarov a služieb reálne uskutočnili. Žalobca počas daňovej kontroly neposkytoval správcovi dane súčinnosť k odstráneniu pochybností a nepredložil dôkazy v zmysle výzvy zo dňa 04. 10. 2018, neprejavil záujem o priebeh daňovej kontroly, nepožiadal o nahliadnutie do spisu a nepredložil žiadne iné doklady a dôkazy ako tie, ktoré boli predložené pri začatí daňovej kontroly. Zistenia správcu dane vyvracajú vierohodnosť a preukaznosť dokladov a odôvodňujú pochybnosti o ich pravosti a pravdivosti údajov v nich uvedených. Faktúry od dodávateľov nebolo možné preveriť v účtovníctve spoločností vzhľadom na ich nekontaktnosť. U deklarovaných dodávateľov žalobcu nebolo možné počas daňovej kontroly preveriť, či faktúry boli zaúčtované v účtovníctve, keďže účtovné a daňové doklady týchto spoločností neboli predložené. Uvedené spoločnosti vystavili predmetné faktúry a žalobca ich vlastní, čo však ešte neznamená, že títo deklarovaní dodávatelia dodanie tovarov a služieb aj skutočne uskutočnili a vzniká im daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane zároveň poukázal na to, že výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového

subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí. Štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto informácie štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom, sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 3 ods. 6 Daňového poriadku opodstatnené. V danom prípade teda nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb od dodávateľských spoločností žalobcu, žalobca nepredložil a nenavrhol taký dôkaz, ktorý by vierohodným spôsobom potvrdil skutočnosti deklarované v daňovom priznaní a dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci. Preto mu právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr za predmetné zdaňovacie obdobie nevzniklo.

8. Správca dane reagoval na námietky vznesené v písomnom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly a svoje stanovisko uviedol v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nevyhodnotenia údajov z kontrolných výkazov, správca dane požiadal Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor boja proti podvodom o ich odtajnenie a zistil skutočnosti, ktoré vyhodnotil a uviedol v úradnom zázname zo dňa 25. 11. 2019, ako aj v odôvodnení rozhodnutia a poukázal na to, že podanie kontrolného výkazu a v ňom uvedených informácií nepreukazuje, že deklarované priznania majú materiálny základ. Zistenia vyplývajúce z kontrolných výkazov jednotlivých dodávateľských spoločností sú premietnuté na stranách 18, 19, 20 a 21 napadnutého rozhodnutia správcu dane a týkajú sa preverovania dodávateľských spoločností vo vzťahu k uvedeným dodávateľom žalobcu. V súvislosti s týmito kontrolnými výkazmi správca dane konštatoval, že spoločnosť Komplementum, s. r. o., nepredložila počas celej ekonomickej činnosti žiadnu účtovnú závierku, žiadne daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb, žiadne prehľady o zrazených a odvedených preddavkoch k dani zo závislej činnosti a hlásenia o úhrne príjmov zo závislej činnosti, ktoré by preukazovali, že táto spoločnosť zamestnávala nejakých zamestnancov. Z daňového priznania k DPH je zrejmé, že spoločnosť vykazovala vysoké príjmy a výdavky, ale reálne daň v sume vykázaných dodaní do štátneho rozpočtu nikdy neodviedla. Táto spoločnosť neumožnila vykonať daňovú kontrolu k DPH za predmetné zdaňovacie obdobie a správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Obdobné zistenia sa týkajú aj spoločnosti HK TRANS, s. r. o., ktorá predložila účtovnú závierku za zdaňovacie obdobie roka 2016, daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2016. Prehľady o zrazených a odvedených preddavkov k dani zo závislej činnosti a hlásenia o úhrne príjmov zo závislej činnosti, ktoré by preukazovali, že spoločnosť zamestnávala nejakých zamestnancov boli podané v zdaňovacom období roka 2016. Sídlo spoločnosti sa nepodarilo preveriť, táto nebola vlastníkom ani nájomcom žiadneho priestoru, ktoré je uvedené ako sídlo spoločnosti v obchodnom registri. Z daňového priznania k DPH je zrejmé, že spoločnosť vykazovala vysoké príjmy a výdavky, ale reálne daň v sume vykázaných dodaní do štátneho rozpočtu nikdy neodviedla, táto neumožnila vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie február 2018 a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Aj pokiaľ ide o spoločnosť SL BAU, táto predložila účtovnú závierku za zdaňovacie obdobie roku 2016 a daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za uvedené zdaňovacie obdobie. Prehľady o zrazených a odvedených preddavkoch dani zo závislej činnosti a hlásenia o úhrne príjmov zo závislej činnosti, ktoré by preukazovali, že spoločnosť zamestnávala nejakých zamestnancov, neboli predložené a sídlo spoločnosti sa nepodarilo preveriť. Z daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie je zrejmé, že táto spoločnosť vykazovala vysoké príjmy a výdavky, ale reálne daň v sume vykázaných dodaní do štátneho rozpočtu nikdy neodviedla. Správca dane zistil, že spoločnosť neumožnila vykonať daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018 a preto pristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Obdobné zistenia vyplývajú aj v súvislosti s vykonaným dokazovaním, týkajúcim sa spoločnosti CHYRKO, s. r. o., pričom pokiaľ ide o kontrolné výkazy, z týchto vyplynulo, že spoločnosť predložila účtovnú závierku za zdaňovacie obdobie roku 2017, daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za to isté zdaňovacie obdobie, pričom jej sídlo sa nepodarilo preveriť. Z daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie február 2018 vyplynulo, že táto spoločnosť vykazovala vysoké príjmy a výdavky, ale reálne daň v sume vykázaných dodaní nikdy do štátneho rozpočtu neodviedla. Táto neumožnila vykonať daňovú kontrolu k DPH za viaceré zdaňovacie obdobia roka 2018, a z toho dôvodu bolo správcom dane pristúpené k určeniu dane podľa pomôcok.

9. K dôkazom predloženým žalobcom v priebehu vyrubovacieho konania správca dane uviedol, že tento nepredložil objednávky, ktorými mal disponovať v zmysle fakturácie, nepredložil potvrdené výdajky, skladovú evidenciu a žiadne dôkazy preukazujúce prepravu, nakládku, vykládku, zabezpečenie prepravy, odovzdanie tovarov konkrétnymi osobami, knihu jázd. Z predložených faktúr nie je jasné, či išlo o dodanie tých istých tovarov, ktoré mal daňový subjekt nakúpiť od deklarovaných dodávateľov, či išlo o

iný výsledný výrobok, ktorý prebehol výrobným, spracovateľským alebo iným procesom, či išlo o dodanie služieb v podobe montáží, zapracovania tých tovarov, ktoré mal daňový subjekt nakúpiť od dodávateľov. Nepredložil žiadny dôkaz o tom, akým spôsobom sa prijaté tovary a služby premietli do jeho výstupných plnení. S poukazom na práva a povinnosti žalobcu ako daňového subjektu, vyplývajúce z § 45 Daňového poriadku, správca dane konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil vierohodné dôkazy k zdaniteľným obchodom deklarovaným vo faktúrach od uvedených dodávateľov, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane spochybnená. Správca dane na základe vykonaného šetrenia, získaných dôkazov od iných správcov dane z ústnych pojednávaní, nahliadnutia do spisov z iných daňových kontrol a preverovaní zistil také skutočnosti, ktoré preukazujú, že žalobca nenadobudol tovar a služby od dodávateľov deklarovaných na predložených faktúrach. Dodanie tovarov a služieb od uvedených dodávateľov nebolo reálne uskutočnené. Jednotlivé spoločnosti, ktoré fakturovali tovar a služby nemali dostatočné personálne, materiálne ani technické vybavenie na výkon predmetných činností v zmysle vystavených faktúr, faktúry vystavovali, ale tieto dodávky nebolo možné v daňovom preverovaní verifikovať. Nepreukázali reálnosť dodaní tovarov a služieb deklarovaných na faktúrach a vznik daňovej povinnosti pri dodaní tohto tovaru a služieb. Vykonávanie ekonomickej činnosti dodávateľských spoločností nebolo preukázané, neboli predložené žiadne účtovné a daňové doklady, vzhľadom na ktorú skutočnosť správca dane konštatoval, že uvedení dodávatelia nedodali tovar a služby v zdaňovacom období február 2018 v zmysle § 8 a § 9 zákona o DPH, v dôsledku čoho im nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1, 2 citovaného zákona a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane za predmetné zdaňovacie obdobie v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

10. Žalovaný k opakovaným námietkam žalobcu, týkajúcim sa nevykonaného dokazovania správcom dane vo vyrubovacom konaní, citujúc ustanovenia § 68 ods. 1 a 3 Daňového poriadku, stručne zopakoval priebeh vyrubovacieho konania a konštatoval, že z konania správcu dane je zrejmé, že tento na základe predloženého vyjadrenia žalobcu doplnil dokazovanie o skutočnosti, zistené z údajov z kontrolných výkazov jednotlivých spoločností, zaoberal sa s predloženými pripomienkami a dôkazmi daňového subjektu, zaujal k nim stanovisko, vyhodnotil ich nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti so všetkými zabezpečenými dôkazmi a zotrval na záveroch, ktoré vyplynuli z vykonanej daňovej kontroly. Z predloženého spisového materiálu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia zistil, že žalobca počas daňovej kontroly nepreložil správcovi dane, ani na jeho výzvu žiadne jednoznačné doklady, ktoré by boli schopné preukázať dodanie tovarov a služieb fakturovaných spoločnosťami, ktoré boli jeho dodávateľmi práve týmito spoločnosťami a nepreukázal opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane z jednotlivých faktúr od uvedených dodávateľov, preto správca dane sám zabezpečoval dôkazy, o ktorých mal žalobca vedomosť, pretože bol upovedomený o každom predvolaní svedka a s ktorými ho správca dane oboznámil ešte pred vydaním protokolu z daňovej kontroly. Žalobca sa vypočutia svedkov nezúčastnil, nereagoval na upovedomenia správcu dane o vypočutí svedkov a na výzvy správcu dane nereagoval dostatočne, resp. vôbec. Až po doručení protokolu z daňovej kontroly predložil správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy, ktoré s ním chcel správca dane prerokovať, avšak žalobca sa bez ospravedlnenia prerokovania pripomienok a dôkazov nezúčastnil. Žalovaný preto dospel k záveru, že opakované tvrdenie žalobcu, že vyrubovacie konanie sa neuskutočnilo, nie je pravdivé. V tomto žalobcovi nebolo upreté právo predložiť dôkazy a prerokovať jeho pripomienky a bol mu poskytnutý aj dostatočný časový priestor na predkladanie dôkazov, pričom žalobca svoje právo nevyužil.

11. Žalovaný konštatoval, že správca dane sa vo vyrubovacom konaní vysporiadal s vyjadrením žalobcu, ako aj z predloženými dôkazmi (faktúrami a fotodokumentáciou), ktoré vyhodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale vo vzájomnej súvislosti so všetkými zabezpečenými dôkazmi, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a svoje stanovisko k predloženému vyjadreniu a dôkazom uviedol v úradnom zázname zo dňa 25. 11. 2019 i v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Postup správcu dane bol preto v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Práva žalobcu neboli porušené, práve naopak tento sa sám svojich práv zbavil svojim konaním resp. nekonaním. Keďže daňová kontrola aj vyrubovacie konanie boli vykonané v súlade s Daňovým poriadkom a platnými právnymi predpismi, je argumentácia žalobcu odkazujúca na nálezy Ústavného súdu bezpredmetná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nie správca dane stotožňoval vykonanú daňovú kontrolu s prvostupňovým vyrubovacím konaním, ale bol to práve žalobca, ktorý počas daňovej kontroly, okrem faktúr a niekoľkých objednávok a dodacích listov nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy na preukázanie správnosti a opodstatnenosti odpočítania dane a tieto predložil až po predložení protokolu, aj keď mal možnosť predložiť ich v priebehu daňovej kontroly. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný

považoval námietky žalobcu týkajúce sa procesných pochybení správcu dane za neopodstatnené. Zároveň konštatoval, že správca dane postupoval spôsobom, ktorý nebol v rozpore so základnými zásadami správy daní, postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a iných osôb, postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a zaoberal sa každou vecou, dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a prihliadal na to, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane v záujme dodržania základných zásad správy daní vykonal preverovanie zdaniteľných obchodov komplexne a v súvislostiach. Využil na to všetky zákonné prostriedky, aby dostatočne zistil skutkový stav veci. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky je plne v súlade s procesnoprávnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s ustanoveniami § 24 ods. 4 Daňového poriadku.

12. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane uviedol, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t. j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu DPH, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti, nevzťahuje sa na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, z ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane nie je uskutočnený tak, ako je na nej uvedené, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Nárok na odpočítanie dane sa viaže na splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa dane. Zákonodarca naopak požaduje, aby platiteľ dane, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Ak dôkazné bremeno v tejto súvislosti neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Faktúra, z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť.

13. Faktúry a doklady predložené daňovým subjektom sami o sebe ešte uskutočnenie deklarovaných obchodov nepreukazujú, sú len tvrdením o určitých skutočnostiach z hľadiska nároku na odpočítanie dane, môžu byť použiteľné len vtedy, ak sa preukáže, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý podklad. Žalovaný zistil, že nie všetky predložené faktúry obsahujú podrobný položkovitý opis druhu dodaných služieb, pretože predmet fakturácie na niektorých faktúrach je uvádzaný iba všeobecne, bez špecifikácie, pričom k týmto faktúram žalobca nepredložil žiadne ďalšie doklady, ktorými by ozrejmil, spresnil predmet fakturácie. Jeho námietky v tejto súvislosti preto nie sú opodstatnené.

14. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa dôkazného bremena, žalovaný poukázal na to, že z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH preukazuje daňový subjekt, na ktorom je ťažisko dôkazného bremena. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť tvrdenia dôkazmi, pričom dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane. Tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkazné bremeno rozdeľuje daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené či najúplnejšie a nie je viazaný len návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu alebo objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a spisového materiálu žalovaný zistil, že správca dane vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov nevychádzal iba z faktúr, objednávok a dodacích listov, ktoré iba k niektorým z preverovaných faktúr predložil žalobca, ale za týmto účelom vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či žalobca prijal fakturované tovary a služby od spoločností uvedených na jednotlivých faktúrach ako dodávatelia a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Dôkazy, ktoré boli

žalobcom predložené ešte nepreukazujú reálnosť uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, predložené faktúry, účtovné a daňové doklady, objednávky a dodacie listy tak, ako aj kontrolné výkazy, na údaje v ktorých sa žalobca odvoláva a ktoré správca dane analyzoval, majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe ešte nepreukazujú realizáciu fakturovaných zdaniteľných obchodov dodávateľskými spoločnosťami uvedenými na jednotlivých faktúrach, z ktorých si žalobca odpočítal daň v predmetnom zdaňovacom období. Žalobca k deklarovaným zdaniteľným obchodom neuviedol kto, kde, kedy a za akých okolností dodal tovar a služby uvedené na faktúrach, nešpecifikoval konkrétne služby, ich rozsah, čoho sa týkali a pod. a nepredložil žiadne dôkazy o deklarovaných dodávkach tovarov a služieb. Správca dane sám využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, dôkazy získaval aj inými úkonmi a vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či majú materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov skúmal nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu s formálnym stavom a postupoval pri tom v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Správca dane vykonal rozsiahle šetrenie vo vzťahu k deklarovaným dodávateľom tovarov a služieb a všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Žalovaný konštatoval, že žalobca splnenie stanovených podmienok pri odpočítanie dane preukázal iba formálnymi dôkazmi (faktúrami od dodávateľov, objednávkami a dodacími listami k niektorým faktúram, účtovnými a daňovými dokladmi a vo vyrubovacom konaní aj faktúrami pre svojich odberateľov a fotodokumentáciou) a tvrdením o realizácii deklarovaných zdaniteľných obchodov a o použití tovarov a služieb na dosiahnutie zabezpečenia a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, čo malo vyplynúť aj z údajov v jeho kontrolnom výkaze. Doklady deklarovaných dodávateľských spoločností neboli predložené z dôvodu nekontaktnosti spoločností a nespolupráce so správcom dane, pričom zástupcovia týchto spoločností nepredložili žiadne dôkazy k fakturovaným dodávkam tovarov a ich vyjadrenia boli nekonkrétne a nejednoznačné. Vychádzajúc z uvedeného, žalovaný považuje za opodstatnený a správny postup správcu dane, ktorý vyhodnotením všetkých zabezpečených dôkazov dospel k záveru, že pri odpočítaní dane z faktúr od dodávateľských spoločností špecifikovaných v bode 2 odôvodnenia rozsudku neboli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2, písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH. Žalobca deklaroval svoj nesúhlas so závermi správcu dane, poukazoval aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa zamietnutia práva na odpočítanie dane, avšak opomenul podstatnú skutočnosť, že ani na opakované výzvy správcu dane neposkytol žiadne vyjadrenia k preverovaným zdaniteľným obchodom, k deklarovaným obchodným partnerom, ku konkrétnym fakturovaným tovarom a službám z pohľadu ich obstarania od deklarovaných dodávateľov, teda nijakým konkrétnym spôsobom nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb fakturovaných uvedenými spoločnosťami.

15. Za neopodstatnené považoval námietky žalobcu, že správca dane neprihliadal na následný predaj tovarov a služieb u odberateľov žalobcu, resp. na ich použitie žalobcom, pretože tieto nemajú vplyv na závery správcu dane o neopodstatnenosti práva na odpočítanie dane z faktúr od deklarovaných dodávateľov, pretože fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom ani fotodokumentácia tovarov a ich použitie ešte nepreukazuje, že k dodaniu týchto tovarov a služieb došlo práve dodávateľmi uvedenými na faktúrach a že zákonné podmienky pre odpočítanie dane boli splnené. Závery správcu dane sú podložené dôkazmi, z ktorých je zrejmé, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb deklarovanými spoločnosťami. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, napríklad rozsudok sp. zn. . Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na preverovaných faktúrach a nepredložil jednoznačné nespochybniteľné dôkazy, na základe ktorých by správca dane mohol uznať odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov, deklarovaných faktúrami od uvedených dodávateľských spoločností. Samotné predloženie faktúr bez preukázania, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty veci nie je dôkazom o tom, že sa fakturované obchody reálne uskutočnili práve tak, ako je to uvedené v preverovaných faktúrach. Žalobca v odvolaní síce namietal, že zákon mu nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov jeho dodávateľov, ako aj ich postupov a povinných evidencií, ale žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z predloženého spisového materiálu zistil, že správca dane od daňového subjektu nepožadoval žiadne také informácie alebo dôkazy, ktorými by žalobca nemohol disponovať, resp., ktoré by sa týkali okolností, o ktorých by daňový subjekt objektívne nemohol mať informácie. Žalobca bol upovedomený o výsluchoch svedkov, avšak ani na jeden z termínov sa nedostavil. Správca dane nerozširoval dôkazné bremeno daňového subjektu na preukazovanie takých skutočností, ktoré by daňový subjekt nemohol vedieť preukázať, ani od neho nežiadal nadštandardné dôkazy, pretože správca dane požadoval preukázanie reálneho dodania tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov, čo je preukázaním základnej podmienky pre odpočítanie

DPH. Žiadne konkrétne dôkazy žalobcom predložené neboli. Preto žalovaný neakceptoval uvedenú argumentáciu žalobcu s odkazom na judikatúru súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu SR, Správneho súdu ČR ako aj Najvyššieho súdu SR vo veci dôkazného bremena a tieto námietky považoval za neopodstatnené. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný považoval za závery správcu dane, premietnuté v odôvodnení jeho rozhodnutia za správne a súladné s príslušnými ustanovenia zákona o DPH, ako aj daňového poriadku.

16. Správnou žalobou zo dňa 29. 04. 2020, podanou elektronicky na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. 05. 2020, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, zároveň žiadal priznať právo na úplnú náhradu trov konania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné, tendenčné a arbitrárne z dôvodov uvedených v . písm. c), , , a (ďalej iba ). Namietal záver žalovaného, že daňová kontrola, ako aj vyrubovacie konanie boli vykonané v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a v súlade s platnými právnymi predpismi. Poukázal na to, že správca dane sa podľa jeho názoru nesprávne vysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom v tomto daňovom konaní, ktoré jednoznačne osvedčujú, že správcom dane spochybňované obstaranie tovarov alebo služieb pre žalobcu zo strany dodávateľov časovo logicky aj vecne nadväzuje na následne uskutočnené dodanie týchto tovarov alebo služieb zo strany žalobcu tretím osobám, t. j. svojim odberateľom, prípadne že správcom dane spochybňované obstaranie tovarov a služieb použil žalobca na vlastnú spotrebu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Svoje tvrdenia žalobca umocnil fotodokumentáciou, z ktorej jednoznačne vyplýva umiestnenie tovarov, resp. použitie dodaného materiálu v reálnom priestore. Podrobný popis dodaných plnení bol žalobcom uvedený vo vyjadrení k protokolu zo dňa 10. 06. 2019 a podložený dodávateľskými faktúrami aj odberateľskými faktúrami, z ktorých podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že správcom dane spochybnené dodania plnení boli ďalej dodané tretím subjektom priamo alebo po ich úprave, pričom táto skutočnosť je zachytená aj na predloženej fotodokumentácii. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje žiadne vysvetlenia, a to ani len čiastočne, ako sa žalovaný, pripadne správca dane vysporiadali so zisteniami a dôkazmi uvedenými vo vyjadrení žalobcu k protokolu zo dňa 10. 06. 2019. Žalobca tvrdil, že po ukončení daňovej kontroly, ktorej výsledkom bol doručený protokol, riadne a včas predložil správcovi dane svoje vyjadrenie a dôkazy osvedčujúce oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty, avšak správca dane nepostupoval podľa príslušných ustanovení daňového poriadku () a počas následného vyrubovacieho konania nevykonal dokazovanie podľa základných zásad daňového konania a nevyhodnotil dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že vo veci konajúce orgány verejnej správy mu neposkytli odpoveď na otázku, na základe akých dodaní by žalobca disponoval plneniami, ktoré žalovaný ani správca dane neuznával a ktoré nepochybne po úprave v rámci svojej podnikateľskej činnosti dodal ďalej svojím odberateľom. Zdôraznil, že povinnosťou správcu dane je vykonať dokazovanie vo vyrubovacom konaní a túto povinnosť si nemožno v žiadnom prípade zameniť s inštitútom daňovej kontroly a protokolom ako výsledkom daňovej kontroly, ktorá vyrubovaciemu konaniu predchádzala. Účelom prerokovania protokolu je jeho vnútorná revízia správcom dane a iný výklad znamená negáciu osobitného postavenia daňovej kontroly, ktorá sa odlišuje od vyrubovacieho konania. Daňová kontrola má prioritne zisťovací charakter, konečným účelom vyrubovacieho konania je na rozdiel od daňovej kontroly vydanie rozhodnutia o právach a povinnostiach daňového subjektu na základe vykonaného dokazovania počas vyrubovacieho konania, pričom žalovaný takéto dokazovanie zjavne nevykonal. Situáciu, keď daňová kontrola plní de facto úlohy prvostupňového vyrubovacieho konania je potrebné podľa jeho názoru považovať za závažné porušenie procesných práv jednotlivca, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia.

17. Žalobca tiež poukázal na to, že nemôže obstáť ani argumentácia žalovaného v súvislosti s porušením procesných práv jednotlivca. Záver žalovaného, že to mal byť žalobca, ktorý nerešpektoval diametrálne odlišný účel daňovej kontroly a sám svojím konaním resp. nekonaním sa zbavil svojich práv považoval za neakceptovateľný, v rozpore s účelom vyrubovacieho konania ale aj ustálenou súdnou praxou, predovšetkým s názorom, vysloveným v Náleze Ústavného súdu SR sp. z. , z obsahu ktorého vyplýva, že správca dane sa dopustil vážnych procesných pochybení, keď nevykonal prvostupňové vyrubovacie konanie, pričom v posudzovanej právnej veci sa vychádzalo z obdobnej skutkovej situácie ako v danom daňovom konaní, a to že sťažovateľka - rovnako ako v danej daňovej veci žalobca - nebola osobne prítomná na prerokovaní pripomienok k protokolu. Okolnosť, či žalobca bol prítomný na prerokovaní pripomienok alebo nie, nemôže mať v žiadnom smere vplyv na povinnosť správcu dane vykonať dokazovanie v následnom vyrubovanom konaní a už vôbec nie, uvedené inštitúty daňového

konania, t. j. vyjadrenie sa k protokolu ako výsledku ukončenej daňovej kontroly a dokazovanie v rámci následného vyrubovacieho konania, stotožňovať v jedno.

18. Za nesprávny a neopodstatnený považoval názor vo veci konajúcich orgánov verejnej správy o neunesení dôkazného bremena žalobcom a nepreukázaní reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov v zmysle predložených faktúr deklarovanými dodávateľmi, pričom v tejto súvislosti poukázal na čl. 167 a 168 písm. a) a čl. 178 písm. a) a čl. 273 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktoré sa majú podľa názoru Súdneho dvora EÚ vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a uplatnenia práva na odpočítanie DPH upravené v smernici boli splnené a že zdaniteľná osoba nedisponovala žiadnou informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať, že v rámci aktivít uvedeného vystaviteľa faktúry bola spáchaná nezákonnosť alebo daňový podvod. V tejto súvislosti poukázal na to, že z faktúr a fotodokumentácie, ktorú predložil v daňovom konaní vyplývalo, že žalobca zabezpečoval tovar od dodávateľov za účelom splniť svoje záväzky voči tretím subjektom, t. j. odberateľom, prípadne že tento tovar alebo služby od dodávateľov použil na chod vlastnej prevádzky v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou. Práve s odkazom na uvedený názor Súdneho dvora EÚ nemožno prihliadať na názor žalovaného, že formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

19. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalovaného, že dôkazy, ktoré predložil správcovi dane k preukázaniu práva na odpočítanie dane samé o sebe nepreukazujú reálnosť uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov, pretože všetky kontrolované daňové výdavky, týkajúce sa dodaných služieb a tovarov, boli výdavkami vynaloženými na dosiahnutie zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov žalobcu, a to aj pri rešpektovaní časovej, vecnej a logickej súvislosti. Správne orgány však na uvedené neprihliadali, s týmito skutočnosťami sa nevysporiadali. Rovnako nesúhlasil s názorom žalovaného ani správneho orgánu prvého stupňa, vysvetľujúcim rozdelenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane v zmysle Daňového poriadku. Podľa jeho názoru dôkazy predložené v predmetnom daňovom konaní, predovšetkým faktúry vystavené v kontrolovanom zdaňovacom období a kontrolné výkazy žalobcu, ako aj jeho dodávateľov, osvedčujú existenciu a reálnosť plnenia zo strany dodávateľov pre žalobcu, pričom toto plnenie je zachytené aj na fotodokumentácii predloženej v konaní. Správca dane však na tieto úkony žalobcu neprihliadal. V prípade, ak vznikli v daňovom konaní pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti žalobcom predložených dokladov, bolo povinnosťou správcu dane, prípadne v odvolacom konaní povinnosťou žalovaného vyžiadať si od žalobcu ďalšie, resp. iné dôkazy. Zastáva názor, že nestačí správcom dane iba spochybňovať zisteniami skutkový stav, ale správca dane, resp. žalovaný mal a musel uvedené pochybnosti nielen tvrdiť, ale aj preukázať. V tejto súvislosti zo strany orgánov verejnej správy žiadne konkrétne dôkazy predložené neboli. Žalobca si splnil svoju dôkaznú povinnosť v celom rozsahu, zachoval obozretnú starostlivosť, vyžadovanú bežne od akejkoľvek osoby v obchodnom styku na to, aby vedel riadne preukázať existenciu a nakladanie s prijatým zdaniteľným plnením, a to navyše aj fotodokumentáciou, ktorá nie je bežná. Preto postupoval plne v súlade s názorom žalovaného, prezentovaným na strane 28 rozhodnutia, v zmysle ktorého každý subjekt, vstupujúci do obchodných vzťahov, musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom na povahu tovarov a služieb. Zastáva názor, že žalovaný z kontrolných výkazov vyvodil nesprávny záver o nedostatočnej konkretizácii podmienok a okolností, za ktorých malo dôjsť k dodaniu sporných tovarov a služieb, uvedených na faktúrach, dodávateľským subjektom. Zdôraznil, že pri rozhodovaní v predmetnej veci bolo potrebné prihliadať aj na to, ako sa správcom dane spochybňované obchody reálne odrazili v skutočnom svete, resp. kde a ako sa predmetné tovary alebo služby nachádzajú v priestore, čo žalobca preukázal priloženou fotodokumentáciou. Pokiaľ by žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci, t. j. skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane a riadne by vykonal dokazovanie, uznal by, že predmetné obchodné transakcie sa uskutočnili tak, ako boli deklarované dodávateľmi a fakturované predmetnými faktúrami, ktorých opodstatnenosť pozícií relevantného dôkazu správca dane ako aj žalovaný odmietli. Žalovaný sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a predmetné rozhodnutie tak z uvedeného dôvodu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo významné otázky, týkajúce sa vyrubenia rozdielu dane. Vychádzajúc z uvedeného, sú rozhodnutia nepresvedčivé, nepreskúmateľné a teda nezákonné.

20. S poukazom na rozhodnutia súdneho dvora EÚ v spojených právnych veciach C-80/11 a C-142/11 konštatoval, že zamietnutie, resp. nepriznanie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady a preto bolo povinnosťou správcu dane, resp. žalovaného v odvolacom konaní zabezpečiť dostatočné a objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vysloviť, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalovaný však vo svojom rozhodnutí žiadne takéto skutočnosti neuviedol, ani uvedené nepreukázal. Žalobca ako daňový subjekt, ktorý prijal všetky opatrenia na to, aby plnenia neboli súčasťou podvodu, musí mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskoval, že stratí svoje právo na odpočítanie DPH. Vychádzajúc z uvedeného teda žalovaný predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Podľa jeho názoru žalovaný nemohol účinne opierať svoje závery, uvedené v napadnutom rozhodnutí o zistenia, týkajúce sa obchodnej činnosti jeho dodávateľov, pokiaľ tieto tvrdenia zostali iba v rovine ničím nepodložených úvah bez dostatočného objektívneho zdôvodnenia tohto názoru, v ktorej súvislosti poukázal na judikatúru súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03, C-355/03 a C-484/03, kde súdny dvor EÚ vyslovil názor, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo nasledujúca transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi udalosťami alebo následnými udalosťami. Vychádzajúc z uvedeného žalobca nemohol uniesť dôkazné bremeno ohľadom preukázania poctivého obchodného styku svojich dodávateľov. V uvedenej súvislosti poukázal aj na právny názor, obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR sp. z. , v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt, prípadne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý obsahuje rovnaký právny záver o vyčerpaní vlastného dôkazného bremena daňovým subjektom. Vo veci konajúce správne orgány vo svojich rozhodnutiach neuviedli, čo by mohlo byť ešte zo strany žalobcu predložené, resp. čo by bolo možné od neho vyžadovať pri zachovaní bežnej starostlivosti, ktorá by sa vyžadovala od akejkoľvek inej tretej osoby v jej postavení. Vychádzajúc z uvedeného žalobca zastáva názor, že všetky podmienky pre priznanie nároku na odpočítanie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie splnil.

21. V žalobe tiež poukázal na to, že žalovaný sa vychádzajúc z obsahu odôvodnenia jeho rozhodnutia obmedzil len na zopakovanie rovnakých argumentov a tvrdení, ako to urobil v jeho ďalších rozhodnutiach o vyrubení rozdielu dane s pridanej hodnoty, ktoré sa týkali síce rovnakého daňového subjektu, avšak odlišných zdaňovacích období. Žalovaný si preto nesplnil riadne svoje povinnosti uložené daňovým poriadkom preskúmať napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku a konal zjavne formalisticky, skopírovaním textu pôvodných rozhodnutí a ich odôvodnenia bez akéhokoľvek posúdenia vykonaných dôkazov a posúdenia žalobcových odvolacích dôvodov, s ktorými by sa žalovaný zákonne vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Preto aj z uvedeného hľadiska považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezákonné.

22. V písomnom vyjadrení zo dňa 21. 07. 2020 žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Zhodne ako v napadnutom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav veci, rozsah vykonaného dokazovania a obsah dôkazov, vykonaných v priebehu daňovej kontroly aj vo vyrubovacom konaní. K námietkam žalobcu, obsiahnutým v podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca počas daňových kontrol predkladal podobné dôkazy, jednal so správcom dane podobným spôsobom, v odvolaniach proti rozhodnutiam za jednotlivé zdaňovacie obdobia uvádzal takmer totožné námietky, preto bolo aj vyjadrenie žalovaného ako odvolacieho orgánu ohľadom týchto námietok vo všetkých jeho rozhodnutiach, vydaných vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o preverované zdaňovacie obdobia takmer totožné. Uvedený postup však nesvedčí o tom, žeby sa žalovaný nezaoberal jednotlivými tvrdeniami a dôkazmi žalobcu, pretože v odôvodnení svojich rozhodnutí uvádza nielen konkrétne zistenia správcu dane za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ale aj konkrétne závery, ku konkrétnym deklarovaným dodávateľom a ku konkrétnym tvrdeniam a dôkazom správcu dane, ako aj žalobcu. Uvedené svedčí o tom, že tak žalovaný, ako aj správca dane dbali na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

23. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávnej aplikácie príslušných právnych predpisov žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru daňová kontrola a vyrubovacie konanie boli vykonané

v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku a žalovaný, ako odvolací orgán, nezistil pochybenia správcu dane tak, ako to uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Keď žalobca počas daňovej kontroly nevyužil svoje práva, na uplatnenie ktorých bol správcom dane vyzvaný, nemôže tvrdiť, že mu boli upreté. Následné prekrúcanie vyjadrení žalovaného zo strany žalobcu a to tak, že neúčasťou na prerokovaní pripomienok sa žalobca mal zbaviť práv na ďalšie dokazovanie počas vyrubovacieho konania, považuje iba za konštrukciu bez reálneho podkladu. Žalobca počas dňovej kontroly predložil správcovi dane na preukázanie opodstatnenosti práva na odpočítanie dane iba faktúry a niekoľko objednávok a dodacích listov, nereagoval na výzvy správcu dane na predloženie dôkazov, nereagoval na predvolania, na upovedomenia o vypočutí svedkov, nezúčastnil sa ani výsluchu svedkov, ani prerokovania pripomienok, uvedených v jeho vyjadrení k protokolu. Až súčasťou vyjadrenia k protokolu bola fotodokumentácia a faktúry pre jeho odberateľov, ktoré žalobca mohol a mal predložiť už počas daňovej kontroly, ktorými sa správca dane vo vyrubovacom konaní ale zaoberal a ktoré ako dôkazy hodnotil a dospel k záveru, že tieto nemali vplyv na závery a výsledok daňovej kontroly. Poukázal na to, že fakturácia tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, tvrdenia o ich dodaní odberateľom žalobcu ani fotodokumentácia tovarov a služieb a ich použitia, nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto tovary a služby dodali práve spoločnosti deklarované na jednotlivých žalobcom predložených faktúrach, pričom v danom prípade vyrubovacie konanie ani neabsentovalo, ani nenahrádzalo výkon daňovej kontroly a poukazovanie žalobcu na nález Ústavného súdu SR považoval za neopodstatnené aj z toho dôvodu, že nejde o identický skutkový stav s prípadom sťažovateľky. To, že sa žalobca nestotožňuje s postupom a závermi správcu dane a žalovaného ešte neznamená, že tento postup a závery o nepreukázaní práva na odpočítanie dane z faktúr od spoločností, ako boli deklarované jednotlivými faktúrami, boli nesprávne a v rozpore s platnými právnymi predpismi.

24. K námietkam týkajúcim sa hmotnoprávneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že správca dane oprávnene konštatoval porušenie § 49 zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal, že tovary a služby, fakturované dodávateľskými spoločnosťami, tieto spoločnosti skutočne dodali. Nepreukázal, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť z titulu reálneho dodania tovarov a služieb, ako to predpokladá § 49 ods. 1 zákona o DPH a že jemu vzniklo právo na odpočítanie dane. Dôkazy, ktoré žalobca predložil správcovi dane na preukázanie práva na odpočítanie dane samé o sebe ešte nepreukazujú reálnosť uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov. Nie všetky predložené faktúry obsahujú podrobný položkovitý opis druhu dodaných služieb, predmet fakturácie na niektorých faktúrach je uvádzaný iba všeobecne a žalobca k týmto faktúram nepredložil žiadne prílohy, ani ďalšie dôkazy, ktorými by ozrejmil, spresnil predmet fakturácie. Ním predložené dôkazy majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe ešte nepreukazujú realizáciu fakturovaných zdaniteľných obchodov dodávateľskými spoločnosťami v predmetnom zdaňovacom období. Správca dane vyzýval žalobcu na preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok odpočítania dane a na základe nekonania žalobcu, ako aj výsledkov ďalšieho dokazovania, zameraného na deklarovaných dodávateľov, žalovaný považuje za opodstatnený a správny postup správcu dane, ktorý vyhodnotením všetkých zabezpečených dôkazov dospel k záveru, že pri uplatnenom odpočítaní dane z predložených faktúr od dodávateľských spoločností v predmetnom zdaňovacom období neboli splnené podmienky na uplatnenie odpočítania DPH v zmysle § 49 a 51 zákona o DPH. V preverovaných prípadoch nebolo ani zo strany žalobcu ani zo strany uvedených spoločností preukázané, že deklarovaným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH dodaním tovarov a služieb.

25. Odkaz žalobcu na záväznosť smernice Rady 2006/112/ES a na rozsudky Súdneho dvora EÚ nepovažoval žalovaný za opodstatnený, pretože nedošlo k žiadnemu rozporu s výkladom príslušných ustanovení tejto smernice, ani ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Správca dane, ktorý zistil porušenie ustanovení zákona o DPH nezaložil svoje závery na účasti žalobcu na daňovom podvode, neargumentoval daňovým podvodom, preto mu ani nemohla vzniknúť povinnosť preukazovať, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového podvodu, ako to vyplýva z právneho názoru Súdneho dvora EÚ v rozsudku spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Svoju argumentáciu žalovaný oprel o právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR , ako aj ďalšie, z ktorých vyplývajú závery prezentované žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že daňový subjekt musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne došlo k fakturovaným obchodom a to osobou uvedenou ako dodávateľom. Každý dodávateľ, každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov, musí zachovávať dôležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.

Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že správca dane žiadal od žalobcu predloženie jednoznačných a nespochybniteľných dôkazov o uskutočnení zdaniteľných obchodov, deklarovaných preverovaných faktúrami od dodávateľských spoločností a preukázania reálneho dodania fakturovaných tovarov a služieb spoločnosťami, uvedenými na faktúrach. Žalobca tieto skutočnosti nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Správca dane teda nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov, len žiadal preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok, jasne a jednoznačne stanovených zákonom o DPH, teda že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach ako dodávatelia. Vychádzajúc z vykonaných dôkazov je zrejmé, že spoločnosti, uvedené ako dodávatelia, fakturované tovary a služby nedodali. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena žalovaný uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorú v písomnom vyjadrení citoval vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť je pre daňovníka aj jeho významným právom. Malo by byť preto v jeho záujme, aktívne sa starať o to, aby svoje procesné práva mohol využiť, resp. ich využil, čo však zo strany žalobcu splnené nebolo. Predloženými faktúrami od dodávateľov, fotodokumentáciou a faktúrami vystavenými pre svojich odberateľov žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu preverovaných zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a jeho tvrdenia a predložené dôkazy nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov spoločnosťami uvedenými na preverovaných faktúrach. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, preto nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a dôvody žalobcu, uvedené v podanej žalobe, nebolo možné akceptovať, pretože tieto sú neopodstatnené.

26. V replike zo dňa 10. 08. 2020 žalobca zotrval na svojej argumentácii, obsiahnutej v podanej správnej žalobe, ktorú v podstate zopakoval, považujúc vyjadrenie žalovaného za nedostatočné a nepreukazujúce opodstatnenosť jeho záverov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí.

27. Na repliku žalobcu žalovaný duplikou nereagoval.

28. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní podľa a nasl. () v znení neskorších predpisov (ďalej iba ) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalobe žalobcu úspech priznať nemožno.

29. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 26. 03. 2018 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiaca február 2018, ktorým si uplatnil nadmerný odpočet v celkovej výške 49 740,59 eur. Na základe oznámenia správcu dane zo dňa 15. 05. 2018, doručeného žalobcovi dňa 17. 05. 2018, bola u žalobcu dňa 19. 06. 2018 začatá daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2018, o výsledku ktorej bol dňa 16. 05. 2019 vyhotovený Protokol č. 101157608/2019, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 20. 05. 2019 spolu s výzvou, aby sa k zisteniam uvedeným v protokole v určenej lehote vyjadril, resp. označil alebo predložil doklady preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Z obsahu citovaného protokolu vyplýva, že správca dane neuznal nárok žalobcu na odpočítanie DPH, ktorý si uplatnil na základe faktúr od štyroch dodávateľov (Komplementum, s. r. o., HK Trans, s. r. o., SL BAU, s. r. o., a CHYRKO, s. r. o.) v celkovej sume a predmetom dodávok tak, ako boli špecifikované v bode 2 odôvodnenia rozsudku). Kontrolou predložených účtovných dokladov a na základe dokazovania, vykonaného v priebehu predmetnej daňovej kontroly bolo zistené, že uvedeným dodávateľským subjektom nevznikla daňová povinnosť, v dôsledku čoho žalobcovi

nevzniklo právo na odpočítanie dane, keďže dodanie predmetných tovarov a služieb dodávateľmi deklarovanými na predmetných faktúrach nebolo v konaní reálne preukázané. Z obsahu predmetného protokolu zároveň vyplýva, že správca dane v priebehu predmetnej daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie aj vo vzťahu k uvedeným dodávateľským spoločnostiam, z preverovania ktorých vzišli zistenia, premietnuté v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného. Zo záverov správcu dane obsiahnutých v protokole vyplýva, že na základe zistených skutočností nebolo preukázané, že by u dodávateľov žalobcu z titulu dodania predmetných tovarov a služieb vznikla daňová povinnosť a zároveň, že daňovému subjektu - žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca si teda neoprávnene uplatnil odpočítanie dane v sume 26 527,98 eur z vyfakturovaných tovarov a služieb, u ktorých nebolo preukázané, že ich reálne dodali platitelia, uvedení na sporných faktúrach, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

30. V písomnom vyjadrení k protokolu zo dňa 10. 06. 2019 žalobca vyslovil svoj nesúhlas so závermi správcu dane obsiahnutými v citovanom protokole majúc za to, že v predmetnej súvislosti predložil všetky jemu dostupné doklady, z obsahu ktorých vyplýva, že predmetné tovary a služby žalobcovi dodávateľskými spoločnosťami Komplementum, s. r. o., HK Trans, s. r. o., SL BAU, s. r. o., a CHYRKO, s. r. o., dodané boli. Poukázal na to, že tvrdenia správcu dane obsiahnuté v protokole vyvracajú dôkazy, ktoré v prílohe predložil (objednávky, faktúry a fotodokumentácia), z ktorých je zrejmé, že dodané tovary a služby použil na svoju činnosť alebo na činnosť v súvislosti s predmetom činnosti pri dodaniach svojich tovarov a služieb tretím subjektom. Poukázal na to, že zákon mu nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov a ich postupov, ako aj povinných evidencií. Vychádzajúc z uvedeného zastáva názor, že je povinnosťou správcu dane zisťovať aj právne významné okolnosti, z ktorých by mal zistiť, či kontrolovaný subjekt mohol mať vedomosť o nekalom konaní obchodného partnera a uvedené v rozumnej miere zohľadniť. V tejto súvislosti uviedol, že vo vzťahu k obchodným partnerom sa správal zodpovedne a týchto preveroval v rámci svojich možností, pričom nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by mohol vyvodiť existenciu ekonomického rizika. Vychádzajúc z uvedeného považoval konštatovanie správcu dane o štandardnosti jeho požiadavky na znalosť obchodných partnerov preverovaných subjektov za nereálne. Nesúhlasil so správcom dane prezentovaným rozložením dôkazného bremena majúc za to, že predloženými dôkazmi dostatočne preukázal, že k sporným zdaniteľným obchodom reálne došlo, o čom svedčia aj predložené doklady (objednávky, faktúry a fotodokumentácia), ktoré preukazujúc na časovú, logickú a vecnú súvislosť použitia dodaných tovarov a služieb (dodanie spracovaného alebo inak upraveného dodaného tovaru tretím subjektom ako svojim odberateľom, resp. predaj bez úpravy) na svoju podnikateľskú činnosť s tým, že správca dane musí zodpovedať na otázku, ako a od koho potom žalobca nadobudol tento dodaný tovar a služby. Zároveň namietal vo vzťahu k jednotlivým dodávateľským subjektom nedostatočné zistenie skutkového stavu s tým, že zo strany správcu dane nestačilo spochybňovať okolnosti zistené v rámci daňovej kontroly, ale tento mal skutočnosti rozhodné pre vyrubenie rozdielu dane nielen tvrdiť, ale aj preukázať. Preto žiadal vyrubovacie konanie zastaviť.

31. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane v súvislosti s priebehom vyrubovacieho konania listom zo dňa 17. 09. 2019 požiadal Odbor boja proti podvodom FR SR o odtajnenie utajovaných skutočností - kontrolných výkazov dodávateľských subjektov žalobcu, na základe ktorej došlo k zrušeniu príslušného stupňa utajenia, ako to vyplýva z jeho odpovede zo dňa 21. 10. 2019.

32. Listom zo dňa 23. 10. 2019 bol žalobcovi oznámený termín ústneho pojednávania vo veci prerokovania pripomienok na základe jeho vyjadrenia k protokolu zo dňa 10. 06. 2019, ktoré sa malo uskutočniť dňa 25. 11. 2019. Citované oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 25. 10. 2019.

33. Žalobca sa na ústne pojednávanie určené na deň 25. 11. 2019 nedostavil. Vzhľadom na uvedené správca dane v uvedený deň vyhotovil úradný záznam, ktorého predmetom bolo prerokovanie pripomienok žalobcu k protokolu z daňovej kontroly, vykonanej za zdaňovacie obdobie február 2018, v ktorom boli opísané zistené skutočnosti, zhrnuté vyjadrenia žalobcu, priebeh vyrubovacieho konania, jeho odôvodnenie a vyhodnotenie, ako aj záver, ktoré skutočnosti boli následne premietnuté do odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo vydané dňa 10. 12. 2019 v znení, ako to vyplýva z bodu 1 odôvodnenia rozsudku.

34. O odvolaní žalobcu zo dňa 10. 01. 2020, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej správnej žaloby, rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.

35. Súčasťou administratívneho spisu sú všetky listinné dôkazy predložené žalobcom v rámci daňovej kontroly, t. j. daňové priznanie, faktúry, vrátane sporných faktúr, časť objednávok a dodacích listov, fotokópia knihy prijatých faktúr so zoznamom úhrad, fotokópia knihy vystavených faktúr so zoznamom úhrad, účtovný denník, ako aj doklady, predložené žalobcom ako príloha jeho vyjadrenia protokolu zo dňa 10. 06. 2019, t. j. faktúry, objednávky a fotodokumentácia, svedčiace o dodávkach tovaru žalobcom jeho odberateľským subjektom.

36. Súčasťou administratívneho spisu sú aj zápisnice o miestnom zisťovaní v jednotlivých dodávateľských subjektoch žalobcu, o výsluchu svedkov - bývalých resp. aktuálnych konateľov dodávateľských spoločností, kópie protokolov o určení dane podľa pomôcok u týchto spoločností za zdaňovacie obdobie február 2018, vyhotovené miestne príslušnými správcami dane (Daňový úrad Košice, Daňový úrad Bratislava, Daňový úrad Prešov), ako aj ďalšie doklady tak, ako boli špecifikované v rozhodnutí správcu dane zo dňa 10. 12. 2019, vrátane výzvy zo dňa 04. 10. 2018 na predloženie dôkazov pre dostatočné preukázanie predmetu fakturácie so špecifikáciou požadovaných dokladov vo vzťahu k jednotlivým dodávateľským subjektom žalobcu, ktorý na ňu reagoval vyjadrením zo dňa 16. 01. 2019 bez predloženia ďalších dokladov.

37. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

38. Podľa § 19 ods. 2 citovaného zákona daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

39. Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona dodaním tovaru je

a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,

b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy,

c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

40. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

41. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

44. Podľa o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

45. Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy dane, vybaví ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrobeniu dane.

46. Podľa ods. 3 cit. zákonného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

47. Podľa ods. 6 cit. zákonného ustanovenia pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

48. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

49. Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

50. Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

51. Podľa § 68 ods. 1 citovaného zákona ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie

konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.

52. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

53. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu administratívneho konania vznesené a ich závery, vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, sú logické a v plnom rozsahu korešpondujú s dôkazmi vykonanými v priebehu administratívneho konania.

54. Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Preto, keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ju konkrétnemu daňovému subjektu.

55. Daňová kontrola je jednou z činností správcu dane v rámci prípravy daňového konania. Výsledky daňovej kontroly môžu byť podkladom pre začatie daňového konania. O výsledkoch daňovej kontroly sa spravidla vyhotovuje protokol a vyrubovacie konanie ako druh daňového konania sa začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku). Vyrubovacie konanie je osobitným druhom daňového konania. Za účel vyrubovacieho konania možno považovať zistenie, resp. určenie a následne vyrubenie dane. Výsledkom vyrubovacieho konania je rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Na vyrubovacie konanie sa podporne použijú všeobecné ustanovenia daňového konania.

56. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 3 Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 zákona o DPH formuluje základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane. Princíp vzniku nároku na odpočet DPH spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri takých prijatých plneniach, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný iba vtedy, ak obsahuje predpísané náležitosti, je vydaný platiteľom DPH, t. j. konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá spĺňa atribúty platiteľa DPH a údaje v ňom odrážajú skutočnosť. Takýto daňový doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi DPH.

57. V danom prípade správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly a zistení z vyrubovacieho konania neuznal nadmerný odpočet DPH, uplatnený žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2018 zo dňa 26. 03. 2018 vo výške 26 527,98 eur z faktúr, vystavených dodávateľmi Komplementum, s. r. o., Bratislava, HK Trans, s. r. o., Bratislava, SL BAU, s. r. o., Bratislava a CHYRKO, s. r. o., Košice (bod 2 odôvodnenia rozsudku).

58. Správny súd vyhodnotiac vykonané dôkazy, špecifikované tak v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a to je jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, s poukazom na citované zákonné ustanovenia konštatuje, že v danom prípade správca dane relevantným spôsobom spochybnil doklady predložené žalobcom v priebehu daňovej kontroly a na základe jej výsledkov mal za preukázané, že vystaveným faktúram absentuje materiálny základ. Žalobca v priebehu administratívneho konania neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že v zdaňovacom február 2018 došlo k reálnemu uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov tak, akoto bolo deklarované spornými faktúrami. V danom prípade správca dane v priebehu daňovej kontroly vykonaným dokazovaním (preverovaním deklarovaných skutočností u spoločností, zapojených do predmetného obchodu) spochybnil vierohodnosť údajov, obsiahnutých v žalobcom predložených dokladoch v súvislosti s uskutočnením predmetného zdaniteľného plnenia. Z vykonaných dôkazov vyplývajú skutočnosti tak, ako boli premietnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného.

59. Z rozsiahleho dokazovania, vykonaného správcom dane (body 3 - 7, 36 - 37 odôvodnenia rozsudku) vyplýva, že žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane na preukázanie dôvodnosti práva na odpočítanie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie iba faktúry (nie všetky predložené faktúry obsahujú podrobný položkovitý opis druhu dodaných služieb) a niekoľko objednávok a dodacích listov, pričom, predmet fakturácie na niektorých faktúrach je uvádzaný iba všeobecne bez toho, aby žalobca k týmto faktúram predložil prílohy, resp. ďalšie dôkazy, ktorými by ozrejmil, spresnil predmet fakturácie. Tento vecne a dostatočne nereagoval na výzvu správcu dane (zo dňa 04. 10. 2019) na predloženie dôkazov za účelom preukázania predmetu fakturácie so špecifikáciou pochybností správcu dane o správnosti, pravdivosti, alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom vo vzťahu k jednotlivým dodávateľským subjektom (úkon v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku), nereagoval na predvolania, na upovedomenia o vypočutí svedkov (konateľov, resp. bývalých konateľov dodávateľských spoločností), nezúčastnil sa ani ich výsluchu ako svedkov. Až vo vyjadrení k protokolu zo dňa 10. 06. 2019 vzniesol k zisteniam v ňom uvedeným pripomienky a predložil ako dôkazy fotodokumentáciu a faktúry pre jeho odberateľov, ktorými sa však správca dane vo vyrubovacom konaní zaoberal a tieto po odtajnení utajovaných skutočností a zadovážení si informácií z kontrolných výkazov dodávateľských subjektov vyhodnotil tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca sa nedostavil ani ústne pojednávanie, určené na deň 25. 11. 2019, predmetom ktorého malo byť prerokovanie jeho pripomienok zo dňa 10. 06. 2019 k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 16. 05. 2019, oznámenie o uskutočnení ktorého mu bolo doručené dňa 25. 10. 2019. Správca dane, ako aj žalovaný v konaní, predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia postupovali v súlade s Daňovým poriadkom a žalobcovi neboli upreté žiadne jeho procesné práva.

60. Správny súd sa vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu stotožňuje so závermi správcu dane, ako aj žalovaného, že fakturáciu tovarov a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, tvrdenia o ich dodaní odberateľom žalobcu a ani fotodokumentáciu tovarov a služieb a ich použitia, ktoré preukazujú iba dodanie tovaru a služieb konkrétnym odberateľom žalobcu, nemožno v danom prípade považovať za relevantné dôkazy, preukazujúce skutočnosť, že tieto tovary a služby boli žalobcovi reálne dodané práve spoločnosťami Komplementum, s. r. o., Bratislava, HK Trans, s. r. o., Bratislava, SL BAU, s. r. o., Bratislava a CHYRKO, s. r. o., Košice tak, ako to bolo deklarované spornými faktúrami. Uvedené bolo spochybnené vykonaným dokazovaním (preverovaním deklarovaných skutočností u spoločností, zapojených do predmetného obchodu) a zisteniami správcu dane v priebehu daňovej kontroly tak, ako to vyplýva z predmetného protokolu zo dňa 16. 05. 2019, ako aj výsledkami dokazovania, vykonaného vo vyrubovacom konaní na základe argumentácie žalobcu, obsiahnutej v jeho vyjadrení k protokolu zo dňa 10. 06. 2019, preverením kontrolných výkazov jednotlivých dodávateľov. Z vykonaných dôkazov vyplývajú skutočnosti tak, ako boli premietnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane i žalovaného. V danom prípade je nepochybné, že daňová kontrola i vyrubovacie konanie bolo uskutočnené zákonným spôsobom, preto za daných okolností nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu o absencii vyrubovacieho konania, resp. o tom, že toto nahrádzalo výkon daňovej kontroly a v tejto súvislosti o existencii takých vád konania, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

61. Správny súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že v danom prípade nebolo preukázané, žeby zdaniteľné plnenia medzi žalobcom a spoločnosťami Komplementum, s. r. o., Bratislava, HK Trans, s. r. o., Bratislava, SL BAU, s. r. o., Bratislava a CHYRKO, s. r. o., Košice boli uskutočnené spôsobom, deklarovaným predloženými faktúrami, preto nebolo možné tento nadmerný odpočet uznať. Splnenie podmienok pre nadmerný odpočet DPH bol správcom dane vykonaným dokazovaním tak, ako to vyplýva

z už vyššie uvedeného, jednoznačne spochybnené a žalobca nepredložil dostatok takých dôkazov, ktoré by závery správcu dane v tomto smere vyvrátili. Keďže k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo tak, ako to bolo deklarované na sporných faktúrach, dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 zákona o DPH a následne žalobcovi ani právo na odpočítanie dane.

62. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena považuje správny súd za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 z 23. 02. 2011, z odôvodnenia ktorého o. i. vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Pritom ani správcovi dane a ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Procesná povinnosť preukázať opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane je na strane daňového subjektu a ten si túto povinnosť nemôže vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní tejto skutočnosti. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje iba dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní deklarovaného tovaru tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade.

63. Z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly i vyrubovacieho konania je zrejmé, že žalobca svoje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol a predloženými dôkazmi reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, deklarovaných preverovanými faktúrami, vystavenými spoločnosťami Komplementum, s. r. o., Bratislava, HK Trans, s. r. o., Bratislava, SL BAU, s. r. o., Bratislava a CHYRKO, s. r. o., Košice v administratívnom konaní nepreukázal, z čoho nie je možné vyvodiť iný záver, než že nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH. Správca dane za danej situácie nerozširoval dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré nastali u jeho dodávateľov alebo ich subdodávateľov, pretože z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žiadal len preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok, teda, že pri tovaroch a službách fakturovaných uvedenými spoločnosťami vznikla daňová povinnosť z titulu ich reálneho dodania práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že malo by byť v záujme žalobcu ako platiteľa DPH uzatvárať jasné obchodné transakcie tak, aby sa pri ich uzatváraní odstránilo všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov, overiť si informácie a skutočnosti o tvrdeniach svojich obchodných partnerov z hľadiska zákona o DPH, lebo inak následky nejasných a nekorektných záväzkovo právnych vzťahov pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi sa potom prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce z daňových konaní, vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť, plne pod kontrolou žalobcu a vzhľadom na to, ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane. Ak žalobca dokladmi deklaroval, že zdaniteľný obchod fakturovaný preverovanými faktúrami realizovali uvedené spoločnosti, bolo jeho povinnosťou, aby svoje tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi. Žalobca nepreukázal, akým spôsobom preveroval samotnú realizáciu dodania predmetných tovarov a služieb, ako a či preveroval, či deklarované dodávateľské spoločnosti disponujú materiálnym, technickým a personálnym vybavením, potrebným pre realizáciu týchto obchodov a aké opatrenia prijal na zabezpečenie preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane v prípade deklarovaného dodania tovaru resp. služby dodávateľskými spoločnosťami. Dôkazy, ktoré žalobca predkladal, správca dane vyhodnotil v

súlade s ich obsahom a úvahami, ktoré neboli v rozpore so zásadami logiky, pričom z týchto dôkazov vyvodil záver, že nimi nebolo preukázané, že žalobcovi dodávatelia uvedení na sporných faktúrach dodali fakturované tovary, resp. služby, t. j. že žalobca od týchto dodávateľov prijal tovary a služby, uvedené na týchto faktúrach v kontrolovanom zdaňovacom období.

64. K aplikácii Smernice Rady č. 2006/112/ES o boji proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, na ktorú poukazoval žalobca v správnej žalobe, považuje správny súd za potrebné uviesť, že táto by bola relevantná za situácie, ak by bolo preukázané reálne dodanie zdaniteľného plnenia, ako aj to, že toto bolo dodané subjektom, deklarovaným v sporných faktúrach, t. j. v prípade naplnenie vecnej a materiálnej stránky práva žalobcu na odpočet DPH, čo v danom prípade preukázané nebolo. Napadnuté rozhodnutie bolo založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľov uvedených na sporných faktúrach, prijal fakturované zdaniteľné plnenia, resp. že tovary a služby boli dodané dodávateľmi a týmto vznikla daňová povinnosť.

65. Za irelevantnú považoval správny súd aj námietku žalobcu, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože z jeho obsahu je zrejmé, že toto je presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnené.

66. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v v spojení s , podľa žalobu žalobcu jednomyseľne ( ) ako nedôvodnú zamietol.

67. O trovách konania rozhodol súd podľa a 168 , v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnickévzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a (v sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).