Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

71S/7/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Petra Molčana a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu: SENÁT, s.r.o., so sídlom Mlynská 4, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 36 036 617, zastúpeného JUDr. Andrejom Bartakovičom, advokátom, so sídlom Veterná 1736/79, 979 01 Rimavská Sobota proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 680025136/2020/CI zo dňa 09.06.2020 takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Žiadosťou doručenou Colnému úradu Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) dňa 17. 09. 2019 požiadal žalobca o čiastočné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň v zmysle o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca bol Colným úradom zaregistrovaný ako prevádzkovateľ daňového skladu na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh a dňa 22. 08. 2005 bolo daňovému subjektu (žalobcovi) vydané Osvedčenie o registrácii na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh zn. -5138 s evidenčným číslom 517530500012 a reg. č. SK 51750500013 a Povolenie na prevádzkovanie daňového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín), ktorým je lieh zn. - 5138 s evidenčným číslom 517530500013 a reg. č. SK 51750500013. Prvostupňový orgán verejnej správy Rozhodnutím č. 680047769/2019 zo dňa 09. 10. 2019 o žiadosti žalobcu doručenej 17. 09. 2017 rozhodol s poukazom na tak, že žiadosti o upustenie od zloženia zábezpeky na daň nevyhovel z dôvodu, že prevádzkovateľ daňového skladu nespĺňa podmienku upustenia od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa . Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy z 09. 10. 2019 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) Rozhodnutím č. 680002338/2020/CI zo dňa 15. 01. 2020 tak, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verenej správy zo dňa 09. 10. 2019 zrušilo a vec vrátilo prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy bola neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia a nedostatok jeho odôvodnenia.

Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy

2. Prvostupňový orgán verejnej správy o žiadosti žalobcu opätovne rozhodol Rozhodnutím č. 680010345/2020 zo dňa 24. 02. 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie

prvostupňového orgánu verejnej správy“) tak, že s poukazom na žiadosti žalobcu o čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky na daň, doručenej dňa 17.09.2019, nevyhovel z dôvodu, že žalobca nespĺňa podmienku čiastočného upustenia od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa , nakoľko nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh z dôvodu, že nespĺňa podmienky podľa pre podnik na výrobu liehu. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania, na vydané rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy z 09.10.2019 a následné rozhodnutie odvolacieho orgánu (žalovaného) z 15.01.2020, ako aj na dôvody zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Ďalej uviedol, že pri odstránení vád vytýkaných žalovaným bol viazaný právnym názorom žalovaného a opätovne žiadosti žalobcu o čiastočné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa nevyhovel. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie upravujúce podmienky, za ktorých môže prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výroku alkoholického nápoja, požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň čiastočne vo výške 50%, ktorú žiadosť colný úrad posúdi a môže rozhodnúť v zmysle Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na ust. , ktorý definuje podnik na výrobu liehu pre účely tohto zákona, pričom pri pojme „liehovarnícky závod“ ust. odkazuje na o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý v definuje pojem „liehovarnícky závod“ pre účely Ďalej prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na ust. a ust. (definujúce pojem „výroba liehu“) a ust. (definujúce pojem „spracovanie liehu“), ako aj na ust. veta prvá definujúce pojem „daňový sklad“ a ust. definujúce pojem „alkoholický nápoj“. Prvostupňový orgán verejnej správy následne konštatoval, že z výkladu ustanovenia v spojení s ustanoveniami ods. a vyplýva, že požiadať o čiastočné upustenie od zábezpeky na daň môže výlučne len ten prevádzkovateľ daňového skladu, ktorý prevádzkuje daňový sklad, ktorý je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, v tomto konkrétnom prípade, teda podnikom na výrobu liehu. Zákonodarca v podľa prvostupňového orgánu verejnej správy pozitívne vymedzil okruh prevádzkovateľov daňových skladov, ktorí môžu požiadať o čiastočné alebo úplné upustenie od zábezpeky na daň, a to na prevádzkovateľa daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu vína, prevádzkovateľa daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu medziproduktu, prevádzkovateľa daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu piva a prevádzkovateľa daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu liehu. Pozitívnym vymedzením okruhu prevádzkovateľov daňových skladov, ktorí môžu požiadať o čiastočné alebo úplné upustenie od zábezpeky na daň zákonodarca vylúčil možnosť uplatnenia tohto inštitútu pre iných prevádzkovateľov daňových skladov - skladu alkoholického nápoja (sklad piva, sklad medziproduktu, sklad vína a sklad liehu) a skladu na výrobu výživových doplnkov. Podnik na výrobu liehu je na účely definovaný v rámci osobitných ustanovení pre lieh v , pričom v citovaného zákona sú taxatívne vymedzené subjekty, ktoré sú podnikom na výrobu liehu na účely Neoddeliteľnou súčasťou zákonnej definície podniku na výrobu liehu je ustanovenie , ktoré exaktne špecifikuje podmienky merania vyrobeného množstva liehu podniku na výrobu liehu, ako aj spôsob zabezpečenia výrobného zariadenia a kontrolného liehového meradla. Prvostupňový orgán verejnej správy vyslovil názor, že na to, aby daňový subjekt mohol byť podnikom na výrobu liehu, musí kumulatívne spĺňať ustanovenia aj Nakoľko žalobca nie je podnikom na výrobu liehu a lieh nevyrába, nedisponuje ani kontrolným liehovým meradlom. Žalobca má v zmysle Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR č. -820 povolenie na prevádzkovanie liehovarníckych závodov - samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín a plniareň. Žiadny z menovaných liehovarníckych závodov nespĺňa podmienku podniku na výrobu liehu v zmysle , čo znamená, že žalobca ako prevádzkovateľ daňového skladu neprevádzkuje daňový sklad - podnik na výrobu liehu, a teda v zmysle platných zákonných ustanovení mu nevniká nárok na uplatnenie čiastočného alebo úplného upustenia od zábezpeky na daň podľa Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej argumentoval, že aj keď zo samotného znenia ust by mohlo dôjsť ku snahe rozšíriť výklad pojmu „podnik na výrobu liehu“, je potrebné brať do úvahy aj ust. , podľa ktorého skladom liehu na účely tohto zákona je liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín, egalizačná stanica, denaturačný závod a plniareň, nachádzajúci sa na daňovom

území, v ktorom sa v rámci podnikania prijíma, spracúva, plní, skladuje alebo odosiela lieh vyrobený v podniku na výrobu liehu, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Z uvedeného podľa prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že podnikom na výrobu liehu je len taký liehovarnícky závod, ktorý vyrába lieh v súlade so Ďalej prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na znenie ust. a konštatoval, že z tohto ustanovenia vyplýva, že daňový subjekt (prevádzkujúci liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín), je na účely prevádzkovateľom daňového skladu - sklad liehu, a ako taký je v zmysle vylúčený z možnosti uplatnenia čiastočného alebo úplného upustenia od zábezpeky na daň podľa Prvostupňový orgán verejnej správy na základe uvedených skutočností vyslovil záver, že žalobca nesplnil základnú podmienku na upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň v zmysle , a to tým, že nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja v zmysle , a preto prvostupňový orgán verejnej správy nevyhovel žiadosti žalobcu o čiastočné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej konštatoval, že pri posudzovaní podania žalobcu postupoval v zmysle právneho názoru odvolacieho orgánu, ktorým bol viazaný a súčasne v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia doplnil aj svoju argumentáciu vo vzťahu k vzneseným námietkam žalobcu v predchádzajúcom odvolacom konaní. Konštatoval, že pri aplikácii a výklade ustanovení , ako aj pri rozhodovaní vo veci samej postupoval v medziach článku 2 ods. 2 SR.

Rozhodnutie žalovaného

3. O podanom odvolaní žalobcu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 680025136/2020/CI zo dňa 09.06.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil ako vydané v súlade so zákonom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na priebeh administratívneho konania, na predchádzajúce vydané rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného, na dôvody rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy z 24.02.2020 a odcitoval text odvolania žalobcu zo dňa 02.03.2020. Žalovaný poukázal na ustanovenia (, , , a , až 4, , a ), na ustanovenia (, , ) a následne sa vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu. K námietke žalobcu, že pojem prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja, nie je legálne zadefinovaný, žalovaný uviedol, že ak aj je pravdou, že z gramatického hľadiska neobsahuje priamo definíciu tohto pojmu, neznamená to, že tento zákon čo do svojho obsahu nevymedzuje, čo sa podnikom na výrobu alkoholického nápoja rozumie, resp., že to nie je zrozumiteľne odvoditeľné z jednotlivých ustanovení Ustanovenie výslovne konštatuje, že alkoholickým nápojom (je okrem iného) lieh, teda nie je dôvodné, aby pre účely sa pri definícii podniku pre výrobu alkoholického nápoja nevychádzalo z ustanovení definujúcich podnik na výrobu liehu. Žalovaný teda vyslovil nesúhlas s názorom žalobcu, že v absentuje definícia podniku na výrobu alkoholického nápoja. Žalovaný poukázal na potrebu logického, systematického, teologického, či hysterického výkladu práva. Podľa žalovaného žalobca vo svojom odvolaní text atomizuje (izolovanie bez súvislostí ich hodnotí hlavne pomocou gramatického výkladu) a následne o tieto hodnotenia opera svoje právne závery a ním žiadaný nárok v konaní. K námietke žalobcu, v ktorej žalobca v súvislosti s definíciou podniku na výrobu liehu uvedenou v zaujíma dva zásadné právne názory, a to, že:

- vzťah činností uvedených v citovanom ustanovení (vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh) je vyjadrený alternatívou, tak, že za podnik na výrobu liehu je považovaný každý prevádzkovateľ daňového skladu, ktorý lieh 1. vyrába alebo ktorý 2. lieh spracúva (ako žalobca) a tento skladuje, prijíma alebo odosiela,

- následne vzťah ustanovení a k ustanoveniam bude podľa žalobcu taký, že kým na výrobu liehu sa bude vzťahovať povinnosť merať lieh sústavou podľa , na subjekt, ktorý bude lieh iba v rámci spracovávania skladovať, prijímať alebo odosielať, bude postačovať splnenie podmienky uvedenej v , t. j. mať samostatný sklad liehu, žalovaný uviedol, že, ak by sa malo ust. vykladať z pozície alternatívy činností vyjadrenej spojkou „alebo“, ad absurdum by podľa názoru žalobcu za podnik na výrobu liehu bolo možné považovať subjekt, ktorý by lieh len skladoval alebo len prijímal, a následne odosielal. Inak povedané, v zmysle právneho názoru žalobcu by akákoľvek činnosť s liehom (vrátane

samotnej výroby liehu) zabezpečovala postavenie podniku na výrobu liehu. V takom prípade by však podľa žalovaného stratilo svoje opodstatnenie ust. , ktoré definuje sklad liehu tak, že skladom liehu je na účely liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín, egalizačná stanica, denaturačný závod a plniareň, nachádzajúci sa na daňovom území, v ktorom sa v rámci podnikania prijíma, spracúva, plní, skladuje alebo odosiela lieh vyrobený v podniku na výrobu liehu. Zákonodarca teda rozlišuje medzi subjektom, ktorý je podnikom na výrobu liehu a subjektom, ktorý je skladom liehu, a to prostredníctvom činností, ktoré v danom postavení vykonávajú. Podľa žalovaného je zrejmé, že v súvislosti s definovaním podniku na výrobu alkoholického nápoja, resp. na výrobu liehu podľa sa zo samotnej podstaty uvedeného výrobného inštitútu má na mysli vždy podnik, ktorý lieh vyrobí (vytvorí) zo základného produktu (zemiaky, kukurica, ovocie) prostredníctvom chemicko-technologického postupu. V zmysle právneho názoru žalobcu poukazujúceho na spojku „alebo“ by teda neobstálo, ak by takýmto podnikom vyrábajúcim lieh bol podnik, ktorý by lieh iba napr. skladoval. Na spojku „alebo“ v ust. je teda potrebné nahliadať v kontexte povahy právnej úpravy podniku na výrobu liehu, teda, že ním bude vždy liehovarnícky závod, ktorý vyrába lieh a ktorý navyše s liehom nevyhnutne následným spôsobom nakladá, t. j. ho skladuje a/alebo prijíma a/alebo odovzdáva. Podnik na výrobu liehu je podľa žalovaného v zmysle daňovým skladom (rovnako ako sklad liehu definovaný v ), a teda okrem výroby liehu môže lieh skladovať, spracúvať, prijímať a odosielať. Vzhľadom na chemicko-technologické špecifiká výroby liehu je podľa žalovaného zrejmé, že ďalšou generálnou požiadavkou (a zároveň ďalším definičným rámcom) na podnik na výrobu liehu bude pre každý podnik na výrobu liehu uvedený v , aby v zmysle mal vyrobené množstvo liehu registrované kontrolným objemovým meradlom na lieh, t. j. meracou zostavou zabezpečenou odstavením prietoku liehu pri prekročení maximálnej povolenej teploty liehu a doplnenou pridaným zariadením meracej zostavy na lieh, ktorým je vyrovnávacia jednotka liehu do meracej zostavy na lieh alebo regulátor prietoku liehu do meracej zostavy na lieh a etánovým gravimetrickým zariadením s nádržou. Každý podnik na výrobu liehu musí následne spĺňať aj podmienku uvedenú v , t. j., že musí mať samostatný sklad liehu. Tvrdeniu žalobcu o akomsi „rozdelení“, kedy ustanovenia sa vzťahujú na podniky vyrábajúce lieh a ustanovenia na podniky, ktoré lieh nevyrábajú (iba spracúvajú ako žalobca), odporuje podľa žalovaného aj samotné ust. , keďže iba liehovarnícky závod na pestovateľské pálenie ovocia nemusí mať samostatný sklad liehu (teda všetky ostatné podniky na výrobu liehu samostatný sklad mať musia).

4. Pokiaľ žalobca v odvolaní zdôrazňoval, že je liehovarníckym závodom v zmysle ustanovení , , a že uvedenú skutočnosť deklaruje aj samotné Rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva SR, ktorým bola odvolateľovi povolená výroba liehu a spracovania liehu, žalovaný uviedol, že v ust. sa odkaz na týka iba definície liehovarníckeho závodu, nie pojmu výroba liehu, či samotnej definície liehu. V takom prípade mal žalovaný za to, že ako spracovateľ liehu, ktorého výsledkom je lieh v zmysle , sa považuje za jeho výrobcu. Žalovaný nespochybňuje, že žalobca je liehovarníckym závodom v zmysle ustanovení , a , pričom z uvedených ustanovení vyplýva, že žalobca ako liehovarnícky závod lieh nevyrába, ale lieh spracúva (vyrába liehoviny), následne ho uskladňuje a plní do spotrebiteľských balení (fliaš). Žalovaný následne poukázal na ustanovenia , a s tým, že teda zreteľne rozlišuje medzi liehovarníckym závodom - podnikom na výrobu liehu podľa , ktorý vyrába lieh v procese podľa a ostatnými liehovarníckymi závodmi - skladmi liehu v zmysle , ktoré už lieh nevyrábajú, ale ho spracúvajú, či inak s ním nakladajú (napríklad spôsobom podľa , a , na ktorý poukázal aj žalobca). Pre účely má žalobca „iba“ štatút liehovarníckeho závodu - skladu liehu v zmysle , a to bez ohľadu na to, akým spôsobom Ministerstvo pôdohospodárstva SR vo svojom rozhodnutí slovne popísalo činnosť žalobcu. V kontexte zákona č. 530/211 Z. z. daná skutočnosť žalobcu ako skladu liehu už sama o sebe znamená, že je vylúčené, aby žalobca bol podnikom na výrobu liehu podľa Podľa žalovaného bezpredmetným je aj žalobcove tvrdenie, že v sa odkaz na týka iba definície liehovarníckeho závodu, nie pojmu výroba liehu, či samotnej definície liehu. Právne naopak, samotné odkazy na len potvrdzujú vzťah medzi

ust. a a z neho vyplývajúce právne závery. V súvislosti s námietkami žalobcu, že odkaz na sa týka iba definície liehovarníckeho závodu žalovaný uviedol, že 1./ samotná definícia liehovarníckeho závodu podľa (čo do charakteru „výroby“ liehu) taxatívne vymenúva dva okruhy podnikov, a to podniky (čo do kvantity) vyrábajúce lieh ( až e) ) a podniky (čo do kvality) lieh spracúvajúce (v prípade žalobcu konkrétne , a ) 2./ v súvislosti s definíciou pojmu liehovarníckeho závodu sa odkaz na ustanovenia nenachádza iba v definujúcom podnik na výrobu liehu, ale aj v ust. definujúcom sklad liehu. V ust. sa práve odkazmi pod čiarou (č. 55 až 58) výslovne konštatuje, že skladom liehu sa rozumejú iba podniky lieh spracúvajúce. Ak teda ust. (v kontexte poznámok pod čiarou) výslovne konštatuje, že skladom liehu sú iba liehovarnícke závody spracovateľského charakteru ( až l) ), spracúvajúci lieh pochádzajúci od výrobcu liehu definovaného v ustanovení (taktiež s odkazom na definíciu liehovarníckeho závodu v ust. ) je podľa žalovaného zrejmé, že pre účely týmto výrobcom liehu je liehovarnícky závod výrobného charakteru definovaný v ustanovení až e) Akceptácia právneho názoru žalobcu, že odkaz na v ustanovení sa týka aj liehovarníckeho závodu spracovateľského charakteru (t. j. v prípade žalobcu , a ), by predstavovala úplné popretie vzájomného systémového vzťahu v ustanovení a Žalovaný konštatoval, že ak žalobca v zužuje odkaz pod čiarou len na definíciu liehovarníckeho závodu podľa , a to z dôvodu, že „definíciu liehu pozná“, je potrebné poznamenať, že v už definícia samotnej „výroby“ liehu absentuje. Je to spôsobené aj tým, že je zákonom daňovým, keďže primárne upravuje zdaňovanie alkoholických nápojov a z toho dôvodu nebude definovať niektoré ním používané pojmy, ak sú zadefinované v iných právnych normách (bude na tieto právne normy v potrebných prípadoch odkazovať), ako je tomu práve v , ktorý v zmysle upravuje podmienky výroby liehu a spracovania liehu, jeho uvádzanie na trh, manipuláciu a iné nakladanie s ním. V takomto prípade je podľa žalovaného samozrejmé, že pre účely ustanovenia sa aplikuje nielen definícia liehovarníckeho závodu v zmysle , ale aj definícia výroby liehu podľa Žalovaný zdôraznil, že predstavuje súhrn noriem, ktoré čo do svojho obsahu, súvisu, prepojenosti tvoria jeden normatívny celok a je preto samozrejmé, že ak sa pri aplikácii ustanovení aplikuje definícia liehovarníckeho závodu podľa , je nutné brať zreteľ aj na s liehovarníckym závodom úzko súvisiacu definíciu „výroby“ podľa (keďže v jej definícia nie je). Pokiaľ žalobca v odvolaní konštatoval, že niektorý liehovarnícky závod môže nadobudnúť status podniku na výrobu liehu podľa ale zároveň môže nakladať s liehom aj od iného podniku na výrobu liehu, t. j. bude kumulatívne aj skladom liehu podľa a od uvedeného konštatovania odvodzuje žalobca výslednú premisu, že u neho dochádza ku kumulácii skladu liehu a podniku na výrobu liehu, a to z dôvodu, že na jednej strane odoberá lieh vyrobený iným podnikom v procese fermentácie, na strane druhej vyrába výrobky z liehu, hoci nie v zmysle etylalkoholu ako výsledku alkoholovej fermentácie, žalovaný uviedol, že tieto konštatovania žalobcu o jeho kumulatívnom statuse predstavujú iba účelové až špekulatívne tvrdenia. To, že žalobca je skladom liehu v zmysle je podľa žalovaného zrejmé, avšak len zo skutočnosti, že dôjde ku kumulácii štatútu podniku na výrobu liehu a skladu liehu ešte nevyplýva, že žalobca ako sklad s liehom má „automaticky“ aj štatút podniku na výrobu liehu. Navyše žalobca lieh nevyrába, ale spracúva už vyrobený lieh na liehoviny. Žalovaný poukázal na to, že podnik na výrobu liehu rovnako ako sklady liehu sú v zmysle daňovým skladom, pričom v zmysle daňovým skladom je miesto, kde sa alkoholický nápoj (teda aj lieh) na základe povolenia na prevádzkovanie daňového skladu v pozastavení dane vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela. Je teda na osobe, ktorá bude prevádzkovať daňový sklad, aké činnosti bude uskutočňovať v danom sklade a tieto činnosti budú mať za následok to, či daňový sklad bude podnikom na výrobu liehu alebo skladom liehu. Žalobcovi bolo vydané povolenie na prevádzkovanie daňového skladu podľa o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení (ďalej len

). V zmysle právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá chce prevádzkovať daňový sklad, musí písomne požiadať colný úrad o registráciu a vydanie povolenia na prevádzkovanie daňového skladu. Žiadosť musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti. Dňa 22.08.2005 bolo žalobcovi vydané Povolenie na prevádzkovanie daňového skladu e.č. 517530500013, v ktorom sa uvádza, že prevádzkovateľ daňového skladu je na základe tohto povolenia oprávnený v daňovom sklade lieh v pozastavení dane spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že žalobca je na základe vydaného povolenia prevádzkovateľom daňového skladu, ktorým je sklad liehu a nemôže v daňovom sklade lieh vyrábať. Prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu liehu má najširšie oprávnenia vyplývajúce zo týkajúce sa liehu, vrátane jeho výroby a samozrejme aj ostatných činností (skladovanie, prijímanie, odosielanie), ktoré nevyhnutne vyplývajú z činnosti podniku na výrobu liehu a stojí tak na pomyselnom najvyššom stupienku medzi ostatnými subjektmi, ktoré sú evidované, registrované a majú vydané povolenie podľa jednotlivých ustanovení Podnik na výrobu liehu je tak zároveň skladom liehu, resp. má oprávnenia, ktoré prináležia skladu liehu. Opačne to však už neplatí a sklad liehu nie je zároveň aj podnikom na výrobu liehu, resp. nemá všetky oprávnenia, ktorými disponuje podnik na výrobu liehu (konkrétne oprávnenie vyrábať lieh) ako to prezentuje žalobca.

5. Žalovaný považoval za bezpredmetné aj námietky žalobcu, podľa ktorých sa prvostupňový orgán verejnej správy nezaoberal v súvislosti s posúdením právnej úpravy aj obsahom , jeho aplikáciou, či skutočnosťou, že nevyjadruje svoj zámer vecne modifikovať uvedený „nový“ predpis vo vzťahu k „predchádzajúcemu“. Žalovaný uviedol, že pri výklade sa nebráni možnému náhľadu aj na jeho komparáciu z predchádzajúcim právnym predpisom (), avšak právna úprava čo do definovania podniku na výrobu alkoholického nápoja (pre účely upustenia od povinnosti zloženia zábezpeky) je v zásade obdobná. Podľa žalovaného je potrebné zdôrazniť aj to, že aj bol pri správe daní vykladaný a aplikovaný rovnakým spôsobom ako v súčasnosti , t. j., že nárok na upustenie od povinnosti zloženia zábezpeky mali len podniky na výrobu liehu, t. j. liehovary - chemicko-technologicky produkujúce/vytvárajúce etanol. Podľa žalovaného je teda logické, že zámer nejakej modifikácie, keďže žiadna nebola. Aj samotný historický náhľad na použitie ktorého žalobca poukazuje, teda podľa žalovaného svedčí v neprospech jeho právneho názoru na výklad „výrobcu liehu“. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že jeho úlohou ako odvolacieho orgánu v konkrétnom konaní bolo posúdiť, či prvostupňový orgán verejnej správy vydal napadnuté rozhodnutie v súlade s ustanoveniami , pričom v súvislosti s námietkami žalobcu konštatoval, že samotné ustanovenia svojím obsahom zreteľne a dostatočne charakterizujú podnik na výrobu alkoholického nápoja (liehu) a je potrebné pristúpiť k ich aplikácii v zmysle článku 2 ods. 2 SR. Ak teda žalobca poukázal na to, že za účinnosti mu bolo vo veci žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň dvakrát vyhovené, a že jednej jeho žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň za účinnosti prvostupňový orgán verejnej správy nevyhovel len z dôvodu, že žalobca nebol po dobu 12-tich predchádzajúcich kalendárnych mesiacov daňovo spoľahlivý, a nie preto, že by nebol podnikom na výrobu liehu, žalovaný ako odvolací orgán môže konštatovať iba to, že v odvolacom konaní je oprávnený posudzovať iba zákonnosť napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy z 24.02.2020 a nie iné „predchádzajúce“ rozhodnutia, na ktoré žalobca poukázal. Pokiaľ sa žalobca dovolával svojho nároku na právnu istotu z pozície legitímneho očakávania, že prvostupňový orgán verejnej správy v konkrétnom prípade posúdi právnu otázku rovnako, ako v jeho predchádzajúcich rozhodnutiach, táto ochrana legitímnych očakávaní nemôže byť podľa žalovaného nadradená právnemu posúdeniu rozhodujúcej meritórnej otázky. Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca ešte pred podaním jeho žiadosti zo 17.09.2019 mal dostatočnú vedomosť o všeobecnom prístupe orgánov colnej/finančnej štátnej správy a k ich spôsobu aplikácie k , keďže na žiadosť žalobcu o zaslanie stanoviska mu žalovaný zaslal k problematike upustenie od povinnosti zloženia zábezpeky odpoveď zo dňa 10.12.2012, v ktorej žalovaný konštatoval, že „je jednoznačne vidieť úmysel zákonodarcu, aby podnikom na výrobu bol len taký liehovarnícky závod, ktorý vyrába lieh v súlade so “. Pokiaľ sa žalobca v odvolaní opieral o teleologický výklad ustanovení , ktorý spája s absenciou dôvodovej správy zákonodarcu k žalovaný uviedol, že takéto úvahy žalobcu nemôžu obstáť z dôvodov, že je prirodzené, že zákonodarca sa v dôvodovej správe nemôže vyjadriť ku všetkým aspektom právnej úpravy a len samotná absencia dôvodenia zákonodarcu k nemôže znamenať,

že by uvedené ustanovenie bolo bezúčelové, resp. že by nepredstavovalo výsledok vôle zákonodarcu. Žalovaný vzhľadom na uvedené konštatoval, že 1./ právna úprava v súvislosti s výrobou, spracúvaním, či nakladaním s liehom definuje dva okruhy prevádzkovateľov daňových skladov, a to skladu liehu a podnik na výrobu liehu a 2./ zavedený pojem „podnik na výrobu liehu“ nie je pre účely obsolentným termínom, ale zákon s ním spája konkrétne právne skutočnosti. Ak teda zákonodarca slovné spojenie podnik na výrobu liehu „včlenil aj do ustanovenia , nie je podľa žalovaného možné ignorovať takýto právny stav obsahovo zužujúci prevádzkovateľov daňových skladov, ktorí môžu požiadať o čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky. Systém právneho poriadku vychádza zo základného právneho princípu lex scripta, t. j. obsah a medze zákona sú primárne dané slovným znením právnej normy. Na zákonom stanovené podmienky pri možnom čiastočnom upustení od povinnosti zložiť zábezpeku prvostupňový orgán verejnej správy môže aplikovať právny, či ústavný výklad vustanovení , , či len v ich obsahových medziach lex - scripta, t. j. nemôže aplikovať právo nad rámec, či proti slovnému zneniu zákona. Uvedený princíp výkladu a aplikácie právnych noriem sa v súvislosti s činnosťou štátnych orgánov premieta aj do článku 2 ods. 2 SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa žalovaného nie je na mieste tvrdenie žalobcu, že označuje postup a rozhodovanie prvostupňového orgánu verejnej správy za „účelové podsúvanie zákona“, resp., že „bolo neoprávnené zasiahnuté do práv žalobcu“. Práve naopak, v prípade, ak by sa pripustil žalobcov právny výklad a by podľa žalovaného došlo k spochybneniu noriem ako lex scripta, ktoré v súvislosti s pojmom „podnik na výrobu liehu“ striktne spájajú práva a povinnosti žalobcu. Nie je možné, aby sa žalobca pre účely považoval za podnik na výrobu liehu, avšak v súvislosti so všetkými ostatnými ustanoveniami by už podnikom na výrobu liehu nebol. Žalovaný napokon uviedol, že sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu, v ktorej poukazuje na možnú vzniknutú ujmu v súvislosti s jeho investičnými zámermi, ak by jeho žiadosti o čiastočné upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň nebolo vyhovené. Orgány verejnej správy sú povinné rozhodovať o právach a povinnostiach daňových subjektov iba na základe zákona a v medziach zákona, bez možnosti prihliadania na ich investičné zámery.

Žaloba

6. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a žiadal priznať náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalobca v žalobe v bode A/ namietal, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné a pokiaľ bolo rozhodnutie odôvodnené tým, že žalobca nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja v zmysle , čím nesplnil základnú podmienku na upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa z citovaného zákona, túto úvahu považoval za nesprávnu. Postup žalovaného, keď sa pokúsil o legálne vymedzenie pojmu „podnik na výrobu alkoholického nápoja“ a nesúhlasil s názorom žalobcu, že neobsahuje legálnu definíciu tohto pojmu, považuje žalobca za postup nad právny rámec zákonnej úpravy. Žalobca tvrdil, že pojem „prevádzkovateľ daňového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja v zmysle nie je legálne zadefinovaný“ a „je to pojem, ktorý je zložený z dvoch pojmov používaných v citovanom zákone, ktoré uvedený zákon definuje“. Poukázal na to, že pojem podnik je pojmom európskej normotvorby a za podnik sa v zmysle judikatúry ESD rozumie každá entita vykonávajúca hospodársku činnosť nezávisle na jej právnom statuse a na jej spôsobe financovania. Následne poukázal na definície jednotlivých pojmov uvedených v , konkrétne na pojem „prevádzkovateľ daňového skladu“ ( ), pojem „daňový sklad“ ( ), pojem „pozastavenie dane“ ( , pojem „lieh“ ( ), pričom podľa citovaného zákona lieh je definovaný ako alkoholický nápoj. Žalobca tvrdil, že na základe rozboru vyššie uvedených legislatívnych pojmov použitých v je možné konštatovať, že žalobca ako osoba, ktorá disponuje oprávnením na prevádzkovanie daňového skladu a ktorá v režime pozastavenia dane tovar kódu kombinovanej nomenklatúry 2207 a 2208 so skutočným obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela a zároveň je prevádzkovateľom daňového skladu, je podnikom na výrobu alkoholického nápoja v zmysle Vzhľadom na to je potom oprávneným subjektom na podanie žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. Žalobca mal za to, že pokiaľ žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že požiadať o čiastočné upustenie od zábezpeky na daň môže len ten prevádzkovateľ daňového skladu, ktorý prevádzkuje daňový sklad,

ktorý je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, v tomto prípade podnikom na výrobu liehu, podľa žalobcu tento právny záver nie je správny, pretože z ustanovenia vyplýva, že žiadať môže podnik na výrobu alkoholického nápoja. Pokiaľ žalovaný účelovo a nezákonne rozšíril podmienky na možnosť aplikácie citovaného ustanovenia len na podnik na výrobu liehu podľa , postupoval podľa žalobcu nad rámec zákona a znemožnil žalobcovi uplatnenie jeho zákonných práv. Žalobca v žalobe v bode B/ namietal, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nie je podnikom na výrobu liehu v zmysle , pretože žalobca lieh nevyrába, tento právny názor nepovažoval žalobca za zákonný, pretože prekračuje dovolené medze výkladu právnej normy zo strany orgánu verejnej moci. Žalobca argumentoval, že z vyplýva, že podnikom na výrobu liehu je na účely tohto zákona liehovarnícky závod nachádzajúci sa na daňovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh. Z citovaného ustanovenia podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že medzi skutočnosťami uvedenými v hypotéze právnej normy nie je vzťah kumulácie, ale ide o vzťah alternatívy, čo vyplýva z textu právnej normy (spojka „alebo“), a nepriamo tým, že medzi uvedenými hypotézami právnej normy nie je vložená spojka „a“ (resp. slovo „súčasne“). Príslušné ustanovenia podľa žalobcu z hľadiska legislatívnej techniky jednoznačne vymedzujú situácie, kedy zákonodarca vzťah kumulácie vyjadruje jednoznačne spojkou „a“. Žalobca preto s právnym názorom žalovaného nesúhlasil. Žalobca podporne poukázal na Stanovisko Slovenskej akadémie vied, Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra zo 06.07.2020. Keďže sporné ustanovenie nie je formulované v naznačenom zmysle a z jazykového hľadiska aj v zmysle uvedeného stanoviska jazykovedného ústavu predstavuje len alternatívu, pre nadobudnutie statusu podniku na výrobu liehu v zmysle citovaného ustanovenia nie je podľa žalobcu potrebné, aby žalobca vyrábal lieh, pokiaľ tento spracúva, skladuje, prijíma a odosiela.

7. Žalobca v žalobe v bode C/ namietal, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca má štatút liehovarníckeho závodu - skladu liehu zmysle , ignoroval viaceré okolnosti rozhodné pre správne právne posúdenie veci. Žalovaný podľa žalobcu nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobca je v zmysle , , liehovarníckym závodom, pričom poukázal na znenie citovaného ustanovenia , a . Poukázal na to, že Rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva bolo vyhovené žiadosti žalobcu vo veci vydania povolenia na výrobu liehu a spracovanie liehu v liehovarníckom závode a jeho uvádzanie na trh, ktorým bola spoločnosti povolená výroba liehu a spracovanie liehu v liehovarníckych závodoch so sídlom Hrušovo, Striežovce č. 108: samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín, plniareň. Uvedené skutočnosti osvedčuje i zapísaný predmet podnikania spoločnosti zapísaný vo výpise z obchodného registra. Žalovaný podľa žalobcu v rozpore so zásadami interpretácie práva uzatvoril, že právny názor žalobcu v tom smere, že odkaz na v ust. sa týka iba definície liehovarníckeho závodu, avšak nie pojmu výroba liehu, či samotnej definície liehu. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že pre účely ust. sa aplikuje definícia liehovarníckeho závodu ale aj výroby liehu v zmysle právnej úpravy príslušných ustanovení , s takýmto právnym názorom sa žalobca nemôže stotožniť, pretože prekračuje základné interpretačné medze aplikácie práva nad rámec zákona. Podľa žalobcu je podstatné, že pre účely má právna úprava vlastnú definíciu liehu (a contrario iná definícia z ostatných právnych predpisov sa nepoužije) a to napriek tomu, že na určitých miestach na iné právne predpisy odkazuje (napríklad odkaz na pojem liehovarnícky závod podľa ). Pre definovanie pojmu lieh je potrebné využiť podľa žalobcu len ust. , ktorý samostatnú definíciu pojmu lieh obsahuje a podľa ktorého sa liehom rozumie aj tovar kódu kombinovanej nomenklatúry 2207 a 2208 zo skutočným obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu. Žalobca zdôraznil, že ustanovenia nepodávajú samostatnú legálnu definíciu pojmov vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh. (hoci tak v určitých prípadoch urobil), z čoho možno podľa žalobcu dôvodiť argumentom a contrario, že pri výklade pojmov vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh príslušné ustanovenia nemožno použiť. Uvedené pojmy zadefinované pre potreby výroby a spracovania liehu nie sú podľa žalobcu prenosné do daňových aspektov liehovarníckej činnosti. Odlišný je účel právnej normy, pre ktorý je pojem výroba liehu zadefinovaný. Podľa žalobcu je kľúčové to, že výrobky žalobcu sú liehom v zmysle ust. Podnikateľskú činnosť žalobcu spočívajúcou vo výrobe tovarov, ktoré sú liehom podľa je nutné charakterizovať ako výrobu liehu (hoci nie liehu v zmysle výsledku alkoholovej fermentácie). V tomto zmysle je podľa žalobcu splnená

hypotéza právnej normy ustanovenia a teda žalobca je v zmysle citovaného ustanovenia podnikom na výrobu liehu, a teda môže využiť postup podľa Žalobca má uvedený status napriek tomu, že nevyrába lieh ako výsledok alkoholovej fermentácie. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že Rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva bolo vyhovené jeho žiadosti vo veci vydania povolenia na výrobu liehu a spracovania liehu v liehovarníckom závode a jeho uvádzanie na trh, ktorým bola spoločnosti povolená výroba liehu a spracovanie liehu v liehovarníckych závodoch zo sídlom Hrušovo, Striežovce č. 108: samostatný sklad liehu, výrobňa liehovín, plniareň. Pokiaľ žalovaný vychádza z toho, že z legislatívneho odkazu pri pojme liehovarnícky závod na je potrebné dôvodiť záver, že citovaný odkaz sa uplatňuje pri vymedzovaní pojmu výroba liehu, žalobca uvádza, že žalovaný opomenul zásadnú skutočnosť, že legislatívny odkaz s na vo vzťahu k vzťahuje len na vymedzenie pojmu liehovarnícky závod. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že pokiaľ žalovaný aplikuje právnu úpravu aj na právne vzťahy upravené v bez toho, aby na to existoval právny základ, ide o nezákonný a svojvoľný výklad žalovaného. Žalobca poukázal na ustanovenie v zmysle ktorého právna úprava pri výklade pojmov „lieh, výroba, spracovanie, skladovanie, prijímanie alebo odosielanie“ na úpravu neodkazuje, pretože tak robí len pri vymedzení pojmu liehovarnícky závod. Žalovaný v tomto smere podľa žalobcu opomenul, že vo vzťahu k právnym vzťahom upraveným sa výklade pojmu výroba a lieh predmetný legislatívny odkaz pri pojme liehovarnícky závod nepoužije.

8. Žalobca v žalobe v bode D/ namietal, že pokiaľ žalovaný v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na predchádzajúcu aplikačnú prax žalovaného, postupoval v rozpore s o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobca poukázal na to, že za účinnosti prechádzajúcej právnej úpravy ( o spotrebnej dani z liehu) žalobca žiadal o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň dva krát a dva krát bolo jeho žiadosti vyhovené. Možnosť upustiť od zloženia zábezpeky na daň bola v príslušnom ustanovení (tak ako je to aj v ) viazaná na skutočnosť, že žiadateľ je podnikom na výrobu liehu. Ak bolo teda žiadosti žalobcu v minulosti opakovane vyhovené, je zrejmé, že musel byť podnikom na výrobu liehu v zmysle citovaných ustanovení. Napriek tomu, že v roku 2011 došlo k zmene legislatívnej úpravy týkajúcej sa spotrebnej dane z liehu, v predmetných ustanoveniach sa predošlá právna úprava a súčasná právna úprava nezmenila, text príslušných ustanovení je totožný. Z dôvodovej správy k nemožno dovodiť zámer zákonodarcu v akomkoľvek smere príslušné ustanovenie vecne modifikovať. Vzhľadom na to je rozdielny prístup pri otázke posudzovania zmeny statusu spoločnosti žalobcu neodôvodnený a nelegitímny. Žalobca poukázal na vydané rozhodnutia (rozhodnutie z 28.12.2006 o čiastočnom upustení od zloženia zábezpeky na daň a rozhodnutie z 11.10.2007 o úplnom upustení od zloženia zábezpeky na daň), v ktorých sa uvádza, že prvostupňový orgán verejnej správy po preverení splnenia podmienok uvedených v zistil, že žiadateľ - žalobca tam stanovené podmienky splnil (teda musel byť v zmysle hypotézy ustanovenia podnikom na výrobu liehu). Žalobca poukázal na to, že počas účinnosti súčasnej právnej úpravy žiadal o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň v zmysle Tejto žiadosti nebolo vyhovené rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy z 02.06.2011, keď v odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že žiadateľ nebol po dobu 12-tich predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov daňovom spoľahlivý v zmysle a síce žiadateľ nesplnil podmienku podľa citovaného zákona. V rozhodnutí však nie je zmienka o tom, že žiadosti nebolo vyhovené z dôvodu, že žiadateľ nie je podnikom na výrobu liehu, a teda vôbec nemôže o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň požiadať. Žalobca v žalobe v bode E/ uviedol, že sa nestotožňuje s právnym záverom žalovaného, v zmysle ktorého žalobca nemôže v daňovom sklade vyrábať lieh. Uvedené totiž platí len vo vzťahu k procesu výroby liehu ako výsledku alkoholovej fermentácie. Takto vykladať pojem výroba liehu pre účely však podľa žalobcu nie je možné. V prípade, že podnik na výrobu liehu podľa vyrába lieh, pričom zároveň od iného podniku na výrobu liehu prijíma lieh v tomto podniku vyrobený, ktorý následne plní (bez ďalších úprav) do spotrebiteľského balenia, je zrejmé, že u tohto subjektu nastáva kumulácia statusu podniku na výrobu liehu podľa a skladu liehu podľa Toto vyplýva podľa žalobcu z jazykového logického výkladu ustanovení a

(argument a contrario). Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že platná právna úprava nezakazuje, ba priam implicitne predpokladá, že určité liehovarnícke závody nadobudnú jednak status podniku na výrobu liehu podľa a jednak status skladu liehu podľa citovaného zákona. Argumentom a minori ad maius je možné dovodiť, že nie každý liehovarnícky závod (so statusom skladu liehu), ktorý spôsobom podľa nakladá s liehom vyrobeným v podniku na výrobu liehu, má status podniku na výrobu liehu podľa Za predpokladu, že zákonná norma uvedené konanie nezakazuje, musí byť logickým výkladom dovolené. Ak teda zákonodarca podniku na výrobu liehu nezakazuje, aby s liehom nakladal zákonom predpokladaným spôsobom aj od iného podniku na výrobu liehu, je takéto konanie dovolené. Zo zákonnej úpravy nevyplýva, že nadobudnutie statusu podniku na výrobu liehu vylučuje, či neguje nadobudnutie statusu skladu liehu a opačne, za predpokladu splnenia zákonom stanovených predpokladov. Zákonná úprava podľa žalobcu zámerne rozoznáva postavenie liehovarníckeho závodu so statusom skladu liehu a liehovarníckeho závodu so statusom podniku na výrobu liehu. Ustanovenie má čo do vecnej pôsobnosti upravovať postavenie liehovarníckeho závodu, ktorý s liehom vyrobeným podnikom na výrobu liehu nakladá zákonom ustanoveným spôsobom, napríklad sklad liehu nakupuje v režime pozastavenia dane konkrétny výrobok podniku na výrobu liehu vo veľkoobjemových baleniach, ktoré následne plní do menšieho spotrebiteľského balenia a následne sklad liehu spotrebiteľské balenie uvádza do voľného obehu. Pri tejto činnosti nedochádza k výrobe liehu, dochádza len k zmene balenia už vyrobeného liehu. To však nie je prípad žalobcu a to napriek tomu, že žalobca nevyrába lieh v zmysle etylalkoholu ako výsledku alkoholovej fermentácie. Žalobca však z liehu vyrobeného (iným) podnikom na výrobu liehu vyrába výrobky, ktoré sú liehom v zmysle , nakoľko ide o tovar kódu kombinovanej nomenklatúry 2207 a 2208 so skutočným obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu. Žalobca tak vyrába lieh (následne spracúva, skladuje a odosiela) a je tak podnikom na výrobu liehu podľa

9. Žalobca v žalobe v bode F/ argumentoval, že to, že žalobca vyrába lieh, vyplýva aj z § 7 ods. 2 Výnosu Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 981/1996 z 20.05.1996 (ďalej len „Potravinový kódex“), v zmysle ktorého je výroba definovaná ako získavanie výrobkov priemyselným alebo živnostenským spôsobom. Výroba liehoviny je podľa § 6 Výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR a Ministerstva zdravotníctva SR č. 1010/2004 (ďalej len „Výnos“), ktorým sa vydáva hlava Potravinového kódexu SR upravujúca lieh a liehoviny, je výroba liehovín definovaná ako súhrn všetkých operácií potrebných na získanie liehoviny naplnenej do spotrebiteľského balenia a označenej tak, aby spotrebiteľ bol pravdivo informovaný o obsahu spotrebiteľského balenia. Liehoviny podľa citovaného Výnosu možno vyrábať aj zmiešavaním liehoviny s druhým liehom. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak je liehovina ako tovar kódu kombinovanej nomenklatúry 2208 v zmysle liehom, pokiaľ túto liehovinu žalobca vyrába, logickým výkladom možno dovodiť, že žalobca lieh vyrába, a preto je podnikom na výrobu liehu podľa Žalobca v žalobe v bode G/ konštatoval, že podsúvanie účelového výkladu zo strany žalovaného nemá nič spoločné s naplnením účelu zákona, resp. daňovej zábezpeky, ktorá spočíva vo vytvorení určitej poistky pre prípad nezaplatenia dane zo strany daňového subjektu. Pre každý subjekt by mali byť stanovené rovnaké podmienky pre prípad aplikácie práva a pre ukladanie povinností. Neexistuje žiadny legitímny dôvod, pre ktorý by žalobca nemohol požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku. Žalobca tvrdil, že ak je k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, je potrebné voliť ten výklad, ktorý jej vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do konkrétneho základného práva, či slobody. K zásahu do zaručeného vlastníckeho práva môže dôjsť len cez imperatívnu právnu úpravu, na ktorú sú kladené požiadavky zodpovedajúce nárokom z testu proporcionality. Porušenia vlastníckeho práva, resp. práva podnikať pri ukladaní povinností sa štátna moc dopúšťa podľa žalobcu nielen tým, že uloží povinnosť celkom extra legem, ale aj vtedy, ak by príslušné zákonné ustanovenia aplikovala a predovšetkým interpretovala spôsobom, ktorý sa ocital mimo zákonný podklad napríklad tak, že by ukladanie predmetných povinností rozširoval na subjekty, či situácie, na ktoré podľa zákona nedopadá. Postupom žalovaného bolo podľa žalobcu neoprávnené zasiahnuté do práv žalobcu na podnikanie ako aj na vlastnícke právo, pretože nedovoleným spôsobom obmedzil právo žalobcu žiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. Za situácie, kedy právo umožňuje dvojitý výklad, nemožno pri riešení prípadu opomenúť, že na poli verejného práva môžu štátne orgány robiť len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Žalobca v bode H/ žaloby zosumarizoval žalobné dôvody a opakovane vyslovil názor, že platná právna úprava v nepodmieňuje možnosť žiadať o upustenie od povinnosti

zložiť zábezpeku na daň na podnik na výrobu liehu, ale na podnik na výrobu alkoholického nápoja. Tento legislatívny pojem platná právna úprava nedefinuje, pričom vzhľadom na argumentáciu uvedenú v žalobe má žalobca za to, že je podnikom na výrobu alkoholického nápoja. Pokiaľ dôvodom na vydanie napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, toto odôvodnenie nemá oporu v platnej právnej úprave. Žalobca je podnikom na výrobu liehu podľa , čo vyplýva aj zo skutočnosti, že za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy žiadal o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň dva krát, pričom jeho žiadosti bolo v oboch prípadoch vyhovené. Možnosť upustiť od zloženia zábezpeky na daň bola v príslušných ustanoveniach tak, ako je to aj v , viazaná na skutočnosť, že žiadateľ je podnikom na výrobu liehu a z uvedeného preto vyplýva, že žalobca bol za predchádzajúcej právnej úpravy ako aj za súčasnej právnej úpravy podnikom na výrobu liehu. Rovnako počas doby účinnosti nového zákona žalobca žiadal o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, pričom žiadosti nebolo vyhovené, avšak nie z dôvodu, že žiadateľ nie je podnikom na výrobu liehu. Žalobca tvrdil, že pojem výroba liehu nie je v legálne definovaná s argumentáciou, že pre účely nemožno vychádzať z definície v Uvedené vyplýva podľa žalobcu aj zo skutočností, že definuje lieh odlišne od právnej úpravy uvedenej v Z toho potom vyplýva, že aj legálna definícia výroby liehu v úprave nemôže byť aplikovaná na právnu úpravu V tomto smere je potrebné pojem výroba liehu vykladať autonómne a nezávisle od definície výroby liehu v zmysle Podľa žalobcu možno uzatvoriť, že vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorý vyrába rôzne druhy liehovín, ktoré následne balí do spotrebiteľského balenia, dochádza k výrobe liehu v zmysle , a preto má žalobca postavenie podniku na výrobu liehu podľa citovaného zákona. Žalobca zdôraznil, že podnik na výrobu liehu nemusí v zmysle kumulatívne lieh vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať, postačuje, ak nakladá s liehom jedným z uvedených spôsobov. Tento záver podľa žalobcu vyplýva z jazykového výkladu, kde medzi jednotlivými činnosťami nie je daný vzťah kumulácie. Výkladom preto možno podľa neho dospieť k záveru, že ak liehovarnícky závod lieh len spracúva má postavenie podniku na výrobu liehu podľa Analogicky to platí aj v tom zmysle, že ak liehovarnícky závod lieh len vyrába (bez toho aby ho súčasne spracoval, skladoval, prijímal alebo odosielal), bude mať postavenie podniku na výrobu liehu. Žalobca lieh spracúva aj v zmysle , a preto má postavenie podniku na výrobu liehu. To, že žalobca vyrába lieh vyplýva aj z Potravinového kódexu. Žalobca poukázal na to, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúcich k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ). Každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 26.02.2021 poukázal na skutkový stav, priebeh administratívneho konania a na vydané rozhodnutia vo veci, vrátane poukazu na relevantnú právnu úpravu týkajúcu sa prejednávanej veci (ustanovenia a ). Následne sa vyjadril k námietkam žalobcu uplatneným v žalobe s tým, že tieto námietky sú v zásade rovnaké, ako uplatnil žalobca vo svojom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy, s ktorými sa žalovaný už vysporiadal vo svojom rozhodnutí, ktoré je predmetom žaloby. Koncepciu obsahu žaloby podľa žalovaného v zásade predstavujú parciálne reakcie žalobcu na konštatovania žalovaného v jeho rozhodnutí, voči ktorým sa žalobca ohradzuje tvrdeniami už uvedenými vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný preto odkázal na obsah odôvodnenia svojho rozhodnutia z 09.06.2020 a vyjadril sa k niektorým špecifickým tvrdeniam žalobcu. Poukázal na to, že oprávnenou osobou podľa (podnikom na výrobu alkoholického nápoja) na podanie žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku je „podnik na výrobu liehu“ definovaný v Podstatou sporu medzi stranami podľa žalovaného je to, či takýmto podnikom na výrobu liehu sa rozumie iba subjekt, ktorý lieh vyrobí (vytvorí) zo základného surovinového materiálu (zemiaky, kukurica, ovocie, atď.), ako tvrdí žalovaný alebo hociktorý subjekt, ktorý čo len kvalitatívne spracúva lieh už existujúci, ako tvrdí žalobca. Pokiaľ žalobca v právnej úprave vzhliadol svoje právo na podanie

žiadosti o upustenie zábezpeky a svoj názor opiera o komplikovaný odborno-právny výklad, iné právne subjekty (podnikatelia pôsobiaci na úseku spracúvania výroby liehu), ako aj NS SR, nemajú podľa žalovaného o problematike oprávnenia na podanie žiadosti o upustenie zábezpeky podľa pochybnosti. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. , ktorý potvrdzuje právny názor žalovaného. Žalovaný odcitoval z odôvodnenia predmetného rozsudku, ktorý podľa neho svedčí v prospech žalovaného s tým, že v predmetom konaní žalujúca strana nespochybňovala princíp, že podnikom na výrobu liehu v zmysle nebude subjekt spracúvajúci lieh (predmetom sporu bola iba metodika nominálneho posudzovania daňovej spoľahlivosti žalobcu). Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný svojvoľne rozširuje zákonné definície, prekračuje základné interpretačné medze aplikácie práva, svojvoľne si vyberá legálnu definíciu právneho predpisu, podsúva účelový výklad práva, prílišným formalizmom pri výklade právnych noriem vedie k extrémnej nespravodlivosti, žalovaný uviedol, že žalobca pri svojej obrane posudzuje predmetné normy predovšetkým gramatickým výkladom, využívajúc fakt nedokonalosti právnej úpravy, v ktorej sa vyskytujú synonymá a homonymá, ktorých obsah je často pre tú-ktorú časť odlišný. Úsek výroby alkoholických nápojov a ich zdaňovanie je nepochybne súhrnom komplikovaných pravidiel, a preto gramatická dokonalosť vzťahujúcej sa právnej úpravy ani nie je možné dosiahnuť. Nastáva tak situácia, že okrem výrobcu alkoholického nápoja (liehu) obsahuje mnohé ďalšie slovné spojenia rovnakého znenia, avšak odlišného obsahového významu. Za uvedeného stavu žalobca izolovane, bez súvislosti, využívajúc gramatické znenie textu zákona, reťazovo stavia slovné pojmy zákona vedľa seba tak, aby postupne dospel k záveru, že je oprávneným subjektom na podanie žiadosti o upustenie od zábezpeky. Žalobca sa podľa žalovaného na jednej strane vyhradzuje voči svojvoľnej aplikácii práva, avšak nevadí mu, aby sa v zmysle považoval za podnik na výrobu liehu (liehovarnícky závod) pre účely požiadavky na upustenie od zábezpeky, avšak už by nemusel spĺňať technologické podmienky v zmysle až 4 cit. zákona, ktoré v zmysle ich systematického začlenenia sa nespochybniteľne týkajú práve podniku na výrobu liehu podľa Žalovaný vo svojom rozhodnutí zdôvodnil, že ust. cit. zákona v slovnom spojení „vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh“ nie je možné pri výklade spojky „alebo“ vkladať medzi hociktoré slová len preto, že spojka „alebo“ sa nachádza medzi poslednými dvoma slovami, a to už len z dôvodu, že v takomto prípade by sa ad absurdum za výrobcu liehu (liehovarnícky závod) mohol považovať aj subjekt, ktorý lieh iba „skladuje“. K žalobcom predloženému Stanovisku Slovenskej akadémie vied, Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (ďalej len „SAV“) žalovaný uviedol, že význam/obsah zákonného textu sa nevykladá podľa toho, aký názor vysloví SAV v súvislosti so správnosťou gramatického tvaru textu. Napokon otázka položená žalobcom SAV je bezpredmetná k podstate veci, keďže žalobca vo svojom rozhodnutí netvrdí, že v ust. cit. zákona je text v čistej kumulácii/vyrába (a) spracúva (a) skladuje (a) prijíma (a) odosiela lieh/ale skôr v logickej podobe: /vyrába (a/poprípade navyše) spracúva (a/alebo) skladuje (a/alebo) prijíma (a/alebo) odosiela lieh/. Žalovaný poukázal na to, že v prípade potreby precíznej analýzy gramatického významu textu právnej normy je dôvodné vychádzať z Legislatívnych pravidiel Vlády SR č. 352 z 25.05.2010 (príloha č. 5, bod 5), podľa ktorých: „alternatívy sa vyjadrujú vylučovacou spojkou „alebo“ a kde je to vhodné, spojkou „či“. Pri viacerých možnostiach sa spojka kladie až medzi posledné dve možnosti“, resp. Legislatívnych pravidiel Vlády SR č. 164 zo 04.05.2016 (príloha č. 1, bod 5.2), podľa ktorých: „ak právne následky alebo podmienky môžu, ale nemusia nastať spoločne, kladie sa medzi posledné dve alternatívy vylučovacia spojka „alebo“, ak sa alternatívy vzájomne vylučujú, kladie sa pred prvú alternatívu slovo „buď“ a medzi posledné dve alternatívy vylučovacia spojka „alebo“. Žalobca poukázal na dovtedajšiu rozhodovaciu činnosť prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorý ešte za účinnosti predchádzajúceho predpisu () vyhovel žiadosti žalobcu o upustenie od zábezpeky a za účinnosti novej právnej úpravy () žiadosti žalobcu nevyhovel z iného dôvodu, než že nie je podnikom na výrobu liehu. Z uvedeného vyvodil, že ak sa nová právna úprava obsahovo nezmenila, nevyhnutne platí jej výklad podľa pôvodného zákona. Uvedené tvrdenie žalovaný považuje za bezpredmetné, účelové spájanie nesúvisiacich skutočností. Ani v jednom spomínanom prípade nebola správnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy preskúmavaná žalovaným ako odvolacím orgánom. V praxi (s výnimkou prvostupňového orgánu verejnej správy, na ktorý poukazuje žalobca) sa tak podľa , ako aj podľa rozhodovalo rovnako (viď rozsudok NS SR sp. zn. ), t.j. žiadosti o upustenie od zábezpeky sa vyhovelo iba liehovarníckemu závodu reálne vyrábajúcemu lieh (zo surovín). Žalovaný vždy zastával k veci rovnaké právne stanovisko, čo deklaroval aj samotnému žalobcovi v odpovedi na jeho žiadosť zo 17.09.2019. Pokiaľ sa v súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami prvostupňového orgánu verejnej správy

odvoláva žalobca na legitimitu svojich očakávaní, túto je možné uplatniť iba v súvislosti s porovnávaním rozhodnutí samotného žalovaného.

11. Pravidlá spotrebnej dane z liehu, vrátane inštitútu upustenia zloženia zábezpeky sa riadia ustanoveniami , pričom podľa cit. zákona je správcom spotrebnej dane z liehu colný úrad a jeho nadriadeným (odvolacím) orgánom žalovaný. Ministerstvo financií SR je ústredným orgánom štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva. Ak by aj v prípade zložitejšieho výkladu ustanovení bolo možné podporne prihliadnuť na podzákonné normy, resp. rozhodnutia, stanoviská, listiny, či prax uvedených orgánov finančnej správy, bolo by podľa žalovaného neprijateľné, aby pred týmito „podpornými výkladovými prvkami“ orgánov finančnej správy, mal prednosť Potravinový kódex. Za bezpredmetnú považoval žalovaný aj argumentáciu žalobcu, že Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom Rozhodnutí o povolení výroby a spracovaní liehu slovne popísalo činnosť žalobcu ako liehovarnícky závod. Žalobca pritom už neuvádza, že dňa 22.08.2005 mu bolo vydané Povolenie podľa na prevádzkovanie daňového skladu, v ktorom colný úrad uvádza, že na základe uvedeného povolenia je žalobca oprávnený lieh spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať (teda nie vyrábať), resp. žalobca už nevysvetľuje, z akého dôvodu pri posudzovaní štatútu žalobcu vo vzťahu k upusteniu od zloženia zábezpeky by mal mať výkladovo obsah Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR prednosť pred obsahom Povolenia colného úradu. Označenia žalobcu ako výrobcu liehu, či liehovarnícky závod v zmysle príslušných predpisov majú podľa žalovaného relevanciu iba v oblasti noriem potravinárstva, či zdravotníctva, prípadne ako prevádzkovateľa daňového skladu podľa , uvedená definícia žalobcu sa však už nemôže vzťahovať na definíciu podniku na výrobu liehu podľa , či už z pozície možného upustenia zloženia zábezpeky, alebo napríklad z pozície technologických požiadaviek na podnik na výrobu liehu. Žalovaný nepovažuje za relevantný ani výklad žalobcu, podľa ktorého právne posúdenie veci žalovaným vyznieva rovnako, ako keby podniku vyrábajúcemu lieh z pšenice bolo umožnené využiť upustenie od zloženia zábezpeky, ale podniku vyrábajúcemu lieh zo zemiakov nie. Oprávnenie daňového subjektu na možné upustenie od zloženia zábezpeky je postavené na základnom princípe jeho spoľahlivosti. Zákonom určené determinanty uvedenej daňovej spoľahlivosti sú rôzneho charakteru a vymedzuje ich , resp. ust. cit. zákona. A práve požiadavka zákonodarcu, aby nárok na upustenie od zloženia zábezpeky mal iba podnik na výrobu liehu podľa (prvotne vyrábajúci lieh) nie je podľa žalovaného náhodná, ale prirodzene dopĺňa podmienku ekonomickej spoľahlivosti subjektu. Subjekt, ktorý sa stane podnikom na výrobu liehu podľa musí spĺňať ekonomický a realizačne náročné technologické požiadavky, vo všeobecnosti deklarované v a cit. zákona. Splnenie týchto požiadaviek teda zároveň vo vzťahu spoľahlivosti daňového subjektu navodzuje predpoklad o jeho ekonomickej sile, či zámere (pohnútke) dlhodobo a intenzívne pôsobiť v oblasti výroby liehu. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdí, že čo do definície výroby liehu nie je možné akceptovať prepojenie s ust. z dôvodu, že odlišným spôsobom definuje lieh, žalovaný poukázal na to, že žalobcovi odlišné definovanie liehu u uvedených dvoch predpisov už neprekáža, keď sa považuje za závod na výrobu liehu s odkazom na až l/ Uvedené ust. nadôvažok vytvára logickú systematiku, keď v úvodnej definičnej vete hovorí o 1./ výrobe a 2./ spracúvaní liehu a následne taxatívne najprv vymedzuje spôsoby výroby liehu (písm. a/ až f/) a potom spôsoby spracúvania liehu (písm. g/ až l/). Žalobca potvrdzuje, že jeho technologický postup sa zaraďuje pod činnosti až l/ , nevysvetľuje už však, prečo je táto jeho činnosť v zmysle výrobou a nie spracúvaním. Žalovaný vo vzťahu k uvedeným námietkam poukázal na normatívnu súvislosť medzi ust. , a tak, ako to konštatoval aj vo svojom rozhodnutí. zreteľne rozlišuje medzi liehovarníckym závodom - podnikom na výrobu liehu podľa , ktorý vyrába lieh v procese podľa a ostatnými liehovarníckymi závodmi - skladmi liehu v zmysle , ktoré už lieh nevyrábajú, ale ho spracúvajú, či inak s ním nakladajú (t.j. napríklad spôsobom podľa , a , na ktorý poukazuje aj žalobca). Legislatívny odkaz v len potvrdzuje vzťah medzi ust. cit. zákona a cit. zákona a z neho vyplývajúce právne závery. Samotná definícia liehovarníckeho závodu podľa (čo do charakteru „výroby“ liehu) taxatívne vymenúva dva okruhy podnikov, a to podniky vyrábajúce lieh a podniky lieh spracúvajúce. V súvislosti s definíciou pojmu liehovarníckeho závodu sa odkaz na ustanovenia nenachádza iba v definujúcom podnik na výrobu

liehu, ale aj v definujúcom sklad liehu. V ust. cit. zákona sa práve odkazmi pod čiarou (č. 55-58) výslovne konštatuje, že skladom liehu sa rozumejú iba podniky lieh spracúvajúce. Ak teda ustanovenie v kontexte poznámok pod čiarou výslovne konštatuje, že sklad liehu sú iba liehovarnícke závody spracovateľského charakteru ( až l/ ), spracúvajúce lieh pochádzajúci od výrobcu liehu definovaného v ust. (taktiež s odkazom na definíciu liehovarníckeho závodu v ), je zrejmé, že pre účely týmto výrobcom liehu je liehovarnícky závod výrobného charakteru definovaný v až f/ Akceptácia právneho názoru žalobcu, že odkaz na v ust. sa týka aj liehovarníckeho závodu spracovateľského charakteru (t.j. v prípade žalobcu , a z.č. ), by podľa žalovaného predstavovala úplné popretie vzájomného systémového vzťahu ust. a Žalovaný konštatoval, že vo veci postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto navrhol žalobu zamietnuť.

Replika žalobcu

12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedol, že sa s týmto vyjadrením nestotožňuje a považuje ho za vecne neodôvodnené. Poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v žalobe. K poukazu žalovaného na rozsudok NS SR sp. zn.2Sžfk/13/2018 uviedol, že netýka prejednávanej veci, pretože predmetom posudzovania bola v uvedenom prípade metodika nominálneho posudzovania daňovej spoľahlivosti iného subjektu než žalobcu. Žalovaný neuviedol žiadnu argumentáciu k argumentácii žalobcu, že žalobca je podnikom na výrobu alkoholického nápoja podľa a vo vzťahu k argumentácii žalobcu, podľa ktorej podnik na výrobu liehu musí spĺňať aj technologické podmienky v zmysle až 4 , žalovaný pri interpretácii predmetného ustanovenia opomenul vziať do úvahy ust. cit. zákona. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že platná právna úprava výslovne rozoznáva niekoľko druhov podnikov na výrobu liehu podľa cit. zákona. Platná právna úprava rozoznáva aj podnik na výrobu liehu, ktorým je liehovarnícky závod nachádzajúci sa na daňovom území, v ktorom sa v rámci podnikania spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh (teda bez toho, aby v tomto podniku na výrobu liehu lieh aj vyrábal). Na takýto typ podniku na výrobu liehu sa z povahy veci nevzťahuje. Pre tento typ podnikov na výrobu liehu však zákonodarca v cit. zákona ustanovuje ďalšie podmienky, podľa ktorých podnik na výrobu liehu podľa ods. 1 musí mať samostatný sklad liehu, v ktorom sa uskladňuje vyrobený, spracovaný alebo nakúpený lieh vo verejných nádržiach, s určenými meradlami podľa osobitných predpisov, meradlami na zisťovanie zásob liehu. Všetky uvedené podmienky pre podnik na výrobu liehu podľa žalobca spĺňa. Žalobca je totiž podnikom na výrobu liehu, ktorý má samostatný sklad liehu, pričom v tomto samostatnom skladu liehu uskladňuje vyrobený, spracovaný alebo nakúpený lieh vo verejných nádržiach s určenými meradlami podľa osobitných predpisov meradlami na zisťovanie zásob liehu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný argumentáciu žalobcu, že je podnikom na výrobu alkoholického nápoja v zmysle bodu I/ žaloby vzhľadom na to, že v nie je vyjadrený vzťah kumulácie, ale vzťah alternatívny, podľa žalobcu vecne nevyvrátil. Pokiaľ žalovaný poukázal na legislatívne pravidlá vlády, z týchto podľa žalobcu vyplýva, že medzi hypotézou právnej normy v vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh, je vzťah alternatívy (a nie kumulácie) a z uvedeného dôvodu z hľadiska logického výkladu právnej normy potom platí, že pokiaľ žalobca lieh spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela, napĺňa definičné znaky skutkovej podstaty podniku na výrobu liehu podľa cit. zákona, a teda je oprávnený požiadať o upustenie od zábezpeky. Pokiaľ žalovaný uviedol vo vzťahu k otázke predchádzajúcej rozhodovacej praxe žalovaného, že prvostupňový orgán verejnej správy nie je žalovaný a v žiadnom zo spomínaných prípadov žalobcom vydaných rozhodnutí pre žalobcu tieto neboli preskúmané žalovaným, túto argumentáciu nie je možné podľa žalovaného akceptovať, pretože Finančné riaditeľstvo SR (žalovaný) je podľa orgánom, ktorý riadi a kontroluje daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy. Pokiaľ žalovaný vzhľadom na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax spochybnil princíp legitímnych očakávaní, žalobca uviedol, že v materiálnoprávnom štáte sú uvedené princípy súčasťou princípu efektívnej dobrej správy. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení argumentoval, že je neprijateľné, aby pred „podpornými výkladovými prvkami“ orgánov finančnej správy mal prednosť Potravinový kódex, prípadne obsah Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR, pred obsahom povolenia colného úradu, žalobca uviedol, že s argumetnáciou žalovaného sa nestotožňuje. Žalobca

tvrdil, že je podnikom na výrobu alkoholického nápoja a je oprávnený podať žiadosť o upustenie od zábezpeky podľa Následne žalobca poukázal na svoju argumentáciu uvedenú v bode I, II a III žaloby a konštatoval, že charakter podnikateľskej činnosti žalobcu, ktorý vyrába rôzne druhy liehovín, ktoré následne balí do spotrebiteľského balenia, dochádza k výrobe liehu v zmysle , preto má postavenie podniku na výrobu liehu podľa Pokiaľ by v otázke výkladu pojmu lieh resp. výroba liehu aplikovať definičné vymedzenie právneho predpisu, ktorého sa dovoláva žalovaný (), urobil by tak výslovne, ako to robí na iných miestach v jednotlivých ustanoveniach , avšak v danom prípade tak neurobil. Žalobca v celom rozsahu poprel argumentáciu žalovaného ohľadom ekonomickej sily podniku na výrobu liehu a žalovaný nemá žiaden právny základ pre to, aby pri rozhodovaní o posudzovaní splnenia predpokladov o upustenie od zábezpeky posudzoval aj zámer (pohnútku) dlhodobo a intenzívne pôsobiť v oblasti výroby liehu. Žalovaný zdôraznil, že právna úprava musí garantovať rovnaké podmienky prístupu k právu pre subjekty veľké či malé, krátkodobo či dlhodobo pôsobiace, či pre subjekty menej či viac intenzívne pôsobiace na trhu. Žalobca vo zvyšku argumentácie poukázal na dôvody uvedené v žalobe.

Duplika žalovaného

13. Žalovaný v duplike doručenej správnemu súdu 03.06.2021 uviedol, že žalobca v replike po vecnej stránke neuvádza žiadne nové argumenty, a preto žalovaný odkázal na ním uvedené argumenty v konaní, pričom sa vyjadril k niektorým špecifickým bodom uvedeným v replike žalobcu. Pokiaľ žalobca odmietal odkaz žalovaného na rozsudok NS SR sp. zn.3Sžfk/13/2018 z dôvodu odlišných predmetov súdneho sporu, žalovaný uviedol, že právne závery súdov vyslovené v ich rozhodnutiach majú svoju relevanciu nielen vtedy, ak sú predmety sporu totožné, pričom súd vyslovuje svoj právny názor v rozhodnutí, ktorý predstavuje vyslovenie právnej myšlienky ku konkrétnej medzitívnej či parciálnej právnej otázke sporu, a v nadväznosti na prijatý záver pristupuje k rozhodnutiu o samotnom predmete kauzy. Žalovaný má za to, že je potrebné rozlišovať medzi predmetom sporu a vysloveným právnym názorom, ktorý sa nemusí priamo prelínať s predmetom konania. Práve predpoklad totožnej judikatúry v rozhodovacej činnosti súdov je založený na totožnosti právnych myšlienok k jednotlivej právnej problematike bez ohľadu na hlavný predmet sporu. Žalovaný považuje za irelevantné tvrdenie žalobcu, že spĺňa podmienku zriadeného samostatného skladu liehu ( ), a preto je podnikom na výrobu liehu. Žalovaný zdôraznil, že -4 požadujú od podniku na výrobu liehu kumulatívne splnenie technologických podmienok, nielen existenciu samostatného skladu liehu. Za irelevantné považoval žalovaný aj tvrdenia žalobcu, keď z titulu hierarchického postavenia žalovaného vo vzťahu k colnému úradu konštatoval, že „žalovanému nič nebránilo, aby predmetné rozhodnutia colný úrad nevydával“ a colný úrad označuje ako „právneho predchodcu žalovaného“. Bez ohľadu na kontrolné právomoci nadriadeného správneho orgánu platí v apelačnom systéme zásada nezávislosti rozhodovania prvostupňového a odvolacieho orgánu a žiadny odvolací orgán nemá priamy dosah na rozhodovaciu činnosť prvostupňového orgánu verejnej správy, existenciu rozhodnutia prvého stupňa môže procesne meniť odvolací orgán len v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní sa riadil iba zákonom a iba výkladovými pravidlami zákona, nie je teda pravdou, ako to tvrdí žalobca, že pri rozhodovaní vychádzal z ekonomickej spoľahlivosti výrobcu liehu.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa a miestne príslušný podľa vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa , keďže žalobca v žalobe výslovne uviedol, že nežiada nariadenie pojednávania a rovnako žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe výslovne uviedol, že nežiada nariadenie pojednávania, a po prejednaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.10.2021 v súlade s , pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 14.09.2021 ( ).

15. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej

správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

16. Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

17. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

18. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

19. Podľa o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení účinnom k 30.11.2019; (ďalej len „“) tento zákon upravuje zdaňovanie alkoholických nápojov spotrebnou daňou (ďalej len "") na daňovom území.

20. Podľa , , na účely tohto zákona sa rozumie a) alkoholickým nápojom lieh, víno, medziprodukt a pivo, f) ovým skladom miesto, kde sa alkoholický nápoj na základe povolenia na prevádzkovanie ového skladu v pozastavení dane vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela, g) prevádzkovateľom ového skladu osoba, ktorá v rámci podnikania alkoholický nápoj na základe povolenia na prevádzkovanie ového skladu v pozastavení dane vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela,

21. Podľa alkoholickým nápojom, ktorým je lieh, sa na účely tohto zákona rozumie tovar kódu kombinovanej nomenklatúry a) 2207 a 2208 so skutočným obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu, b) 2204, 2205 a 2206 so skutočným obsahom alkoholu viac ako 22% objemu, c) iného ako kapitoly 22 so skutočným obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu.

22. Podľa pozastavenie dane sa uplatní na alkoholický nápoj, ktorý sa nachádza v ovom sklade.

23. Podľa ovým skladom môže byť len podnik na výrobu alkoholického nápoja, sklad alkoholického nápoja alebo ový sklad na výrobu výživových doplnkov nachádzajúci sa na ovom území. ovým skladom je aj podnik na výrobu alkoholického nápoja alebo sklad alkoholického nápoja nachádzajúci sa na území iného členského štátu, ktorého prevádzkovanie je povolené podľa právnych predpisov príslušného členského štátu.

24. Podľa prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja, môže požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň (ďalej len "") čiastočne vo výške 50%, ak je žiadateľ ovo spoľahlivý najmenej 12 po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov pred podaním žiadosti o .

25. Podľa colný úrad žiadosť podľa odseku 11 posúdi, a ak je prevádzkovateľ ového skladu podľa odseku 11 ovo spoľahlivý, colný úrad rozhodne o úplnom alebo čiastočnom upustení od zábezpeky do 60 dní odo dňa podania tejto žiadosti a určí lehotu platnosti tohto rozhodnutia, a to najviac na dva roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o upustení od zábezpeky; ustanovenia a 18 tým nie sú dotknuté. Ak colný úrad rozhodne o neupustení od zábezpeky, novú žiadosť o môže prevádzkovateľ ového skladu podľa odseku 11 podať najskôr po uplynutí jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

26. Podľa podnikom na výrobu liehu je na účely tohto zákona liehovarnícky závod 32) nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh.

Poznámka č. 32) odkazuje na

27. Podľa , , (2) V podniku na výrobu liehu je celé vyrobené množstvo liehu merané kontrolným liehovým meradlom podľa ; uvedené sa nevzťahuje na droždiareň. Ak tento zákon neustanovuje inak v , v podniku na výrobu liehu je celé vyrobené množstvo liehu merané objemovým meradlom na lieh. Na účely zabezpečenia kontroly vyrobeného množstva liehu správcom dane v podniku na výrobu liehu, ktorý meria vyrobené množstvo liehu meracou zostavou na lieh, musí byť meracia zostava na lieh zabezpečená odstavením prietoku liehu pri prekročení maximálnej povolenej teploty liehu a doplnená prídavným zariadením meracej zostavy na lieh, ktorým je vyrovnávacia jednotka liehu do meracej zostavy na lieh alebo regulátor prietoku liehu do meracej zostavy na lieh a etalónovým gravimetrickým zariadením s nádržou. Výrobné zariadenie a kontrolné liehové meradlo podľa musia byť zabezpečené uzáverami colného úradu. (3) Podnik na výrobu liehu podľa odseku 1 musí mať samostatný sklad liehu, v ktorom sa uskladňuje vyrobený, spracovaný alebo nakúpený lieh v overených nádržiach s určenými meradlami podľa osobitných predpisov meradlami na zisťovanie zásob liehu. Liehovarnícky závod na pestovateľské pálenie ovocia nemusí mať samostatný sklad liehu. (4) Osoba, ktorá chce prevádzkovať podnik na výrobu liehu, musí mať povolenie na prevádzkovanie ového skladu. Uvedené sa nevzťahuje na liehovarnícky závod na pestovateľské pálenie ovocia.

28. Podľa , (1) Skladom liehu na účely tohto zákona je liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín, egalizačná stanica, denaturačný závod a plniareň, nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania prijíma, spracúva, plní, skladuje alebo odosiela lieh vyrobený v podniku na výrobu liehu, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. (2) Skladom liehu je aj sklad liehu neuvedený v odseku 1, v ktorom sa v rámci podnikania lieh a) prijíma, skladuje alebo odosiela, b) používa na výrobu aróm, výživových doplnkov, macerátov alebo extraktov určených na výrobu liehovín 50) alebo na výrobu miešaných alkoholických nápojov 51) s obsahom alkoholu viac ako 1,2% objemu.

29. Podľa na správu dane sa použije osobitný predpis, 83a) ak sa v , a odsekoch 6 a neustanovuje inak. Poznámka 83a)odkazuje na

30. Podľa tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2012 okrem a štvrtého až šiesteho bodu v , ktoré nadobúdajú účinnosť 1. septembra 2012, a , 52, 53, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. októbra 2014, a siedmeho bodu v , ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2015.

31. Podľa o výrobe liehu a uvádzaní liehu na trh v platnom znení (ďalej len „“) tento zákon upravuje podmienky výroby liehu a spracovania liehu, jeho uvádzanie na trh, manipuláciu a iné nakladanie s ním.

32. Podľa , na účely tohto zákona sa rozumie c) výrobou liehu 1. výroba surového liehu, 2. výroba rafinovaného liehu, 3. zušľachťovanie liehu, 3.1. rafinácia (čistenie), 3.2. rektifikácia (viacnásobne opakovaná destilácia v kolóne), 3.3. dehydratácia (odstránenie vody z liehu), 3.4. regenerácia (získavanie liehu z použitých roztokov a odpadov obsahujúcich lieh), 3.5. špeciálna úprava sorpčnými metódami, 4. výroba destilátov, 5. výroba liehu z celulózových surovín a náhrad, 6. výroba syntetického liehu, d) spracovaním liehu´ 1. stárenie (zrenie), 2. egalizácia (zmiešavanie alebo sceľovanie), 3. spracovanie liehu na liehoviny alebo na ocot,

4. denaturácia liehu, pridanie povoleného denaturačného prostriedku alebo zmesi denaturačných prostriedkov, čím sa stane lieh nevhodným na požívanie (§ 10), 5. iné spracovanie liehu,

33. Podľa až p) liehovarníckym závodom na účely tohto zákona sa rozumie závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým je a) priemyselný liehovar, ktorý spracúva cukorné suroviny, škrobnaté suroviny a ostatné suroviny prevoditeľné do skvasiteľnej formy, b) poľnohospodársky liehovar, ktorý spracúva poľnohospodárske produkty a produkty štiepenia škrobu, c) liehovar na destiláty, ktorý spracúva ako základnú surovinu ovocie, ovocné vína, hroznové vína, odpady z výroby vína a zo spracúvania ovocia, ako aj borievky, repu, obilie, med, čakanku, alebo pivo na destiláty a tieto plní do spotrebiteľského balenia; výrobné zariadenie neslúži na výrobu surového liehu alebo rafinovaného liehu, d) liehovar s nespojitým systémom destilácie a rektifikácie, ktorý spracúva všetky suroviny prevoditeľné do skvasiteľnej formy; výrobne je usporiadaný tak, aby sa výroba registrovala na každom stupni výroby kontrolným liehovým meradlom, e) droždiareň, ak pri výrobe droždia je lieh vedľajším výrobkom, f) výrobňa bezvodého liehu je výrobným zariadením na odvodňovanie liehu vhodným technologickým postupom, napr. azeotropnou destiláciou, molekulovými sitami, pervaporáciou, membránovým delením, čím sa získava bezvodý lieh, g) rafinéria liehu, ktorá spracúva surový lieh vyrobený v poľnohospodárskych a priemyselných liehovaroch na rafinovaný lieh alebo bezvodý lieh, h) denaturačný závod, v ktorom sa lieh denaturuje, i) samostatný sklad liehu, závod, ktorý uskladňuje vyrobený alebo nakúpený lieh v úradne overených nádržiach opatrených úradne overenými meradlami na zisťovanie zásob liehu na účely jeho ďalšieho spracovania v liehovarníckych závodoch vlastného podniku alebo vyskladňuje lieh na účely predaja; iná osoba ako výrobca a Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky nesmie skladovať lieh v inom ako spotrebiteľskom balení, j) egalizačná stanica, ktorá spracúva lieh egalizáciou (zmiešavaním) a uskladňuje vyrobený alebo dodaný lieh, k) výrobňa liehovín, ktorá spracúva lieh ako základnú surovinu na výrobu liehovín podľa špeciálne zostavených receptúr na jednotlivé druhy liehovín a plní liehoviny do spotrebiteľského balenia, l) plniareň, v ktorej sa lieh a liehovina vyrobená v inom liehovarníckom závode plní do spotrebiteľského balenia, m) octáreň, v ktorej sa lieh vyrobený v inom liehovarníckom závode spracúva na ocot, n) chemický liehovar (výrobňa syntetického liehu), ktorý vyrába syntetický lieh syntézou zo surovín fosílneho pôvodu (hydratáciou etylénu), o) sulfitový liehovar (výrobňa sulfitového liehu), ktorý vyrába sulfitový lieh kvasnou technológiou z odpadov pri výrobe celulózy pôsobením sulfitových kvasiniek, p) liehovar na pestovateľské pálenie ovocia, ktorý poskytuje službu pestovateľom a lieh vyrába zo suroviny dodanej pestovateľmi; výrobné zariadenie tohto liehovaru môže byť využité aj na účely podľa , ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona,

34. Podľa vyrábať lieh a spracúvať lieh, manipulovať s ním a uvádzať ho na trh môže len právnická osoba a fyzická osoba [], ktorej na základe žiadosti Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") vydalo povolenie na výrobu liehu a spracovanie liehu v liehovarníckom závode a jeho uvádzanie na trh (ďalej len "povolenie"). Povolenie neoprávňuje na prevádzkovanie liehovarníckeho závodu. Prevádzkovať liehovarnícky závod možno na základe povolenia na prevádzkovanie ového skladu vydaného podľa osobitného predpisu.

35. Podľa na konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

36. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy o nevyhovení žiadosti žalobcu zo dňa 17.09.2019 o čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky na daň s odôvodnením, že žalobca nespĺňa podmienku čiastočného upustenia od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa § 16 ods. 11 písm. b/ zák. č.

, nakoľko nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh, z dôvodu, že nespĺňa podmienky podľa pre podnik na výrobu liehu.

37. Žalobca v žalobe namietal, že pokiaľ žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil len tým, že „žalobca nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja v zmysle , čím nesplnil základnú podmienku na upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa “, takáto úvaha nie je správna, je svojvoľná a nemá oporu v platnej právnej úprave (námietka nesprávneho právneho posúdenia veci), s argumentáciou uvedenou v bodoch 6-9 tohto rozsudku. Rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky na daň z dôvodu, že žalobca „nespĺňa podmienky podľa , nakoľko nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh z dôvodu, že nespĺňa podmienky podľa “ bolo odôvodnené s argumentáciou, ako je uvedená vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy v bode 2 a vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného v bodoch 3-5 tohto rozsudku. Medzi účastníkmi konania bola sporná otázka, či žalobca spĺňa podmienky na čiastočné upustenie od povinnosti zloženia zábezpeky na daň v zmysle . Takýmto subjektom je s poukazom na len prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja (za splnenia ďalších predpokladov uvedených v cit. ust. alebo b/ ), pričom pojem „prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja“ nie je expressis verbis vymedzený v ust. cit. zákona. To však neznamená, že obsah tohto pojmu obsiahnutého v hypotéze právnej normy ( ) nie je možné legálne vymedziť. Správny súd uvádza, že predpokladom správnej aplikácie relevantných ustanovení je interpretácia tejto právnej normy. K výkladu právnych predpisov (ktorým sa rozumie zisťovanie, resp. objasňovanie zmyslu a obsahu platných právnych noriem za účelom ich správnej aplikácie) a ich jednotlivých inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona (jazykový, resp. gramatický výklad), ale aj z hľadiska zmyslu a účelu zákona. Na doplnenie, resp. upresnenie jazykového výkladu slúžia ostatné prístupy, napr. systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie pomôcť pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy. Správny súd má za to, že žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) pri výklade relevantných ustanovení vyššie uvedeným spôsobom postupovali a záver, že žalobca nespĺňa podmienku čiastočného upustenia od povinnosti zložiť zábezpeku na daň podľa , a teda že nie je subjektom oprávneným na podanie žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň z dôvodu, že nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh z dôvodu, že nespĺňa podmienky podľa pre podnik na výrobu liehu, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci.

38. Podľa tento zákon upravuje zdaňovanie alkoholických nápojov spotrebnou na ovom území. Predmetom dane podľa cit. zákona je alkoholický nápoj, ktorým sa rozumie víno, medziprodukt, lieh a pivo, ktorý sa na ovom území vyrobil, dopravil z iného členského štátu alebo doviezol z tretích krajín. Zo štruktúry vyplýva, že na spoločné ustanovenia pre alkoholické nápoje uvedené v 1. časti nadväzujú osobitné časti zákona vzťahujúce sa na konkrétny predmet dane (osobitné ustanovenia pre lieh obsahuje 2. časť ). Pri aplikácii jednotlivých ustanovení žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) postupovali správne, ak vykladali a následne aplikovali 1. a 2. časť v ich vzájomnej súvislosti. V zmysle cit. zákona sa na účely tohto zákona alkoholickým nápojom rozumie lieh, víno, medziprodukt a pivo. Vo všeobecnosti je preto pre účely posudzovania žiadosti o podľa nutné vykladať toto ustanovenie v spojení s cit. zákona a následne v spojení s , v ktorom je definovaný podnik na výrobu liehu (resp. cit. zákona, v ktorom je definovaný podnik na výrobu vína a medziproduktu, alebo cit. zákona, v ktorom je definovaný podnik na výrobu piva) tak, že požiadať o v zmysle môže požiadať prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu liehu (definovaný v cit. zákona), podnik na výrobu vína a medziproduktu (definovaný v cit. zákona) a podnik na výrobu piva (definovaný v cit. zákona). Podľa podnikom na výrobu liehu na účely tohto zákona je liehovarnícky závod nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh. Predmetné ust. cit. zákona definujúce pojem „podnik na výrobu liehu“ odkazuje v poznámke 32/ na , pričom v zmysle tohto zákona sa pre účely tohto zákona

liehovarníckym závodom rozumie závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým sú subjekty uvedené v cit. ods. 3 písm. a/ až p/. V zmysle v podniku na výrobu liehu je celé vyrobené množstvo liehu merané kontrolným liehovým meradlom podľa ; uvedené sa nevzťahuje na droždiareň. Ak tento zákon neustanovuje inak v , v podniku na výrobu liehu je celé vyrobené množstvo liehu merané objemovým meradlom na lieh. Na účely zabezpečenia kontroly vyrobeného množstva liehu správcom dane v podniku na výrobu liehu, ktorý meria vyrobené množstvo liehu meracou zostavou na lieh, musí byť meracia zostava na lieh zabezpečená odstavením prietoku liehu pri prekročení maximálnej povolenej teploty liehu a doplnená prídavným zariadením meracej zostavy na lieh, ktorým je vyrovnávacia jednotka liehu do meracej zostavy na lieh alebo regulátor prietoku liehu do meracej zostavy na lieh a etalónovým gravimetrickým zariadením s nádržou. Výrobné zariadenie a kontrolné liehové meradlo podľa musia byť zabezpečené uzáverami colného úradu. S poukazom na uvedené ustanovenia podnik na výrobu liehu je definovaný ako podnik nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh, pričom vyrobené množstvo liehu musí byť registrované kontrolným objemovým meradlom na lieh (okrem prípadov stanovených zákonom). Ak sa meria množstvo vyrobeného liehu meracou zostavou na lieh, táto zostava musí byť zabezpečená odstavením prietoku liehu pri prekročení maximálnej povolenej teploty liehu a doplnená prietokovým regulátorom liehu pretekajúcim meracou zostavou na lieh a etalónovým gravimetrickým zariadením s nádržou. Nebolo sporné, že žalobca ako prevádzkovateľ ového skladu, nedisponuje kontrolným liehovým meradlom na meranie vyrobeného množstva liehu. Žalobca bol colným úradom zaregistrovaný ako prevádzkovateľ ového skladu na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh, pričom mu dňa 22.08.2005 bolo vydané Osvedčenie o registrácii na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh, zn. -5138, ev. č. 517503500012 a reg. č. SK51750500013 a Povolenie na prevádzkovanie ového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín), ktorým je lieh, zn. -5138, ev. č. 5175305000113, reg. č. SK51750500013. Žalobca ako prevádzkovateľ ového skladu je na základe vyššie uvedeného Povolenia na prevádzkovanie ového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín) oprávnený v ovom sklade alkoholický nápoj, ktorým je lieh v pozastavení dane spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať (t.j. nie vyrábať). Podľa liehovarníckym závodom sa na účely tohto zákona rozumie závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým je výrobňa liehovín, ktorá spracúva lieh ako základnú surovinu na výrobu liehovín podľa špeciálne zostavených receptúr na jednotlivé druhy liehovín a plní liehoviny do spotrebiteľského balenia. Podľa skladom liehu na účely tohto zákona je liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín, egalizačná stanica, denaturačný závod a plniareň, nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania prijíma, spracúva, plní, skladuje alebo odosiela lieh vyrobený v podniku na výrobu liehu (ak ods. 2 a 3 neustanovujú inak). Z toho vyplýva, že vyššie uvedené Povolenie na prevádzkovanie ového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín), ktorým je lieh, zn. -5138, ev. č. 517530500013 a reg. č. SK51750500013 neoprávňuje prevádzkovateľa ového skladu na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh v pozastavení dane, nakoľko nie je podnikom na výrobu liehu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že na základe argumentácie žalobcu uvedenej v bode A/ žaloby a v bode 6. tohto rozsudku) nemožno dospieť k záveru, že žalobca je subjektom oprávneným na podanie žiadosti o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že aj keď pre účely má tento zákon vlastnú definíciu liehu v , podľa ktorého sa liehom rozumie aj liehovina, ktorú žalobca vyrába v liehovarníckom závode, ktorým je výrobňa liehovín, táto skutočnosť nemení nič na tom, že ako žiadateľ o čiastočné na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh, podľa žalobca nespĺňa podmienky na uplatnenie tohto inštitútu, pretože nie je prevádzkovateľom ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja, konkrétne nie je podnikom na výrobu liehu podľa

39. Pokiaľ žalobca v bode B/ žaloby vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že „žalobca nie je podnikom na výrobu liehu v zmysle , pretože žalobca lieh nevyrába“ a poukazuje na ust. cit. zákona, z ktorého vyplýva, že „podnikom na výrobu liehu na účely tohto zákona je liehovarnícky závod nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh“, pričom medzi slovami „vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela“ nie je vzťah kumulácie, ale vzťah alternatívy, podporne poukazujúc na Stanovisko SAV, správny súd v tejto súvislosti poukazuje na argumentáciu žalovaného uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 20 a 21, v zmysle ktorej by žalobcom použitý

výklad cit. ust. znamenal, že za podnik na výrobu liehu by bolo možné ad absurdum považovať aj subjekt, ktorý by lieh len skladoval, alebo len prijímal a následne odosielal, t.j. akákoľvek činnosť s liehom (uvedená v cit. ) by znamenala, že takýto subjekt by bol považovaný za podnik na výrobu liehu. Je možné súhlasiť so žalovaným, že v takomto prípade by stratilo opodstatnenie ust. definujúce „sklad liehu“ pre účely citovaného zákona ako „liehovarnícky závod, ktorým je výrobňa liehovín, egalizačná stanica, denaturačný závod a plniareň, nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania prijíma, spracúva, plní, skladuje alebo odosiela lieh vyrobený v podniku na výrobu liehu“. Zákonodarca teda rozlišuje medzi subjektom, ktorý je podnikom na výrobu liehu a subjektom, ktorý je skladom liehu a to prostredníctvom činností, ktoré v danom postavení vykonávajú. V súvislosti s definovaním podniku na výrobu alkoholického nápoja, resp. na výrobu liehu podľa sa zo samotnej podstaty uvedeného výrobného inštitútu má na mysli vždy podnik, ktorý lieh vyrobí zo základného produktu prostredníctvom chemicko-technologického postupu. Na spojku „alebo“ v ust. je teda potrebné nahliadať v kontexte povahy právnej úpravy podniku na výrobu liehu a to tak, že ním bude vždy liehovarnícky závod, ktorý vyrába lieh a ktorý navyše s liehom nevyhnutne následným spôsobom nakladá, t.j. skladuje ho a/alebo prijíma a/alebo odosiela. Podnik na výrobu liehu je totiž v zmysle ovým skladom (rovnako ako sklad liehu definovaný v ), a teda okrem výroby liehu môže lieh skladovať, spracúvať, prijímať a odosielať. Vzhľadom na chemicko-technologické špecifiká výroby liehu je tiež zrejmé, že ďalším definičným rámcom na podnik na výrobu liehu bude pre každý podnik na výrobu liehu uvedený v , aby v zmysle cit. zákona mal vyrobené množstvo liehu registrované kontrolným objemovým meradlom na lieh. Každý podnik na výrobu liehu musí následne spĺňať aj podmienku uvedenú v cit. zákona, t.j. že musí mať samostatný sklad liehu. Pokiaľ žalobca podporne poukázal v tejto súvislosti na Stanovisko SAV, správny súd uvádza, že pre výklad ustanovení právnej normy nepostačuje len výklad gramatický (v tomto prípade podporený Stanoviskom SAV v súvislosti so správnosťou gramatického tvaru textu), ale je dôvodné vychádzať aj z výkladu logického, systematického, či teleologického (účel a zmysel zákona). Nie je preto možné súhlasiť s názorom žalobcu, že pre nadobudnutie statusu podniku na výrobu liehu v zmysle cit. ustanovenia, nie je potrebné, aby žalobca vyrábal lieh, pokiaľ tento spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela.

40. Žalobca v žalobe namietal záver žalovaného, že žalobca má štatút liehovarníckeho závodu - skladu liehu v zmysle a s argumentáciou uvedenou v bode C/ žaloby a v bode 7. tohto rozsudku tvrdil, že žalobca je v zmysle , , liehovarníckym závodom (v tejto súvislosti správny súd uvádza, že skutočnosť, že žalobca je liehovarníckym závodom v zmysle vyššie cit. ustanovenia , žalovaný v napadnutom rozhodnutí nespochybnil), pričom žalobca súčasne tvrdil, že v ust. sa odkaz na týka iba definície liehovarníckeho závodu, nie samotného pojmu „výroba liehu“, alebo pojmu „lieh“. Správny súd k tomu uvádza: Ustanovenie definujúce pojem „podnik na výrobu liehu“ odkazuje v poznámke 32/ na , pričom v zmysle sa pre účely tohto zákona „liehovarníckym závodom“ rozumie „závod na výrobu liehu a spracovanie liehu, ktorým sú subjekty definované v cit. ods. 3 pod písm. a/ až p/. Pre účely výkladu obsahu/významu pojmu „liehovarnícky závod“ (definovaný v ) je potrebné vychádzať z významu/obsahu jednotlivých pojmov tejto definície („závod na výrobu liehu“ a „spracovanie liehu“) tak, ako sú definované v ust. , podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie výrobou liehu 1. výroba surového liehu, 2. výroba rafinovaného liehu, 3. zušľachťovanie liehu, 3.1. rafinácia (čistenie), 3.2. rektifikácia (viacnásobne opakovaná destilácia v kolóne), 3.3. dehydratácia (odstránenie vody z liehu), 3.4. regenerácia (získavanie liehu z použitých roztokov a odpadov obsahujúcich lieh), 3.5. špeciálna úprava sorpčnými metódami, 4. výroba destilátov, 5. výroba liehu z celulózových surovín a náhrad, 6. výroba syntetického liehu a v ust. , podľa ktorého na účely tohto zákona sa spracovaním liehu rozumie

1. stárenie (zrenie),

2. egalizácia (zmiešavanie alebo sceľovanie), 3. spracovanie liehu na liehoviny alebo na ocot, 4. denaturácia liehu, pridanie povoleného denaturačného prostriedku alebo zmesi denaturačných prostriedkov, čím sa stane lieh nevhodným na požívanie (), 5. iné spracovanie liehu. Samotná definícia liehovarníckeho závodu podľa teda čo do charakteru výroby liehu taxatívne upravuje, resp. vymenúva dva okruhy podnikov, a to podniky (čo do kvantity) vyrábajúce lieh ( až f/) a podniky (čo do kvality) lieh spracúvajúce (v prípade žalobcu , , ). V súvislosti s definíciou pojmu „liehovarnícky závod“ sa odkaz na ust. nenachádza len v ust. definujúceho „podnik na výrobu liehu“, ale aj v ust. definujúcom „sklad liehu“. V ust. sa práve odkazmi pod čiarou (55-58) výslovne konštatuje, že „skladom liehu“ sa rozumejú len podniky lieh spracúvajúce. To znamená, že ak ust. (v kontexte poznámok 55-58) výslovne konštatuje, že „skladom liehu“ sú iba liehovarnícke závody spracovateľského charakteru ( až l/ ), spracúvajúce lieh pochádzajúci od výrobcu liehu definovaného v ust. , týmto výrobcom liehu je liehovarnícky závod výrobného charakteru definovaný v ust. až f/ Je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že akceptácia právneho názoru žalobcu, že „odkaz na v ust. sa týka aj liehovarníckeho závodu spracovateľského charakteru (t.j. v prípade žalobcu podľa , , )“ by predstavovala úplné popretie vzájomného systémového vzťahu ust. a Pokiaľ žalobca v žalobe „zúžil“ odkaz na v len na definíciu liehovarníckeho závodu podľa s argumentáciou, že „definíciu liehu pozná“, správny súd poukazuje na svoj vyššie uvedený názor o aplikácii jednotlivých pojmov obsiahnutých v definícii liehovarníckeho závodu (v ), ako aj na skutočnosť, že pojem „výrobu liehu“ neupravuje resp. neobsahuje. Preto je pri výklade tohto pojmu („výroba liehu“) potrebné vychádzať z ustanovení , konkrétne pre účely ust. je potrebné aplikovať nielen ust. (definícia liehovarníckeho závodu), ale aj ust. (definícia výroby liehu). Pokiaľ žalobca argumentoval, že Ministerstvo hospodárstva SR vo svojom Rozhodnutí o povolení výroby a spracovaní liehu slovne popísalo činnosť žalobcu ako liehovarnícky závod, správny súd poukazuje na skutočnosť, že pre účely posúdenia splnenia podmienok pre podanie žiadosti o upustenie od zloženia zábezpeky na daň podľa , a teda aj pre účely posúdenia štatútu žalobcu vo vzťahu k cit. ust. , je relevantné Povolenie vydané colným úradom v zmysle na prevádzkovanie ového skladu ev. č. 517530500013 zo dňa 22.08.2005, na základe ktorého je žalobca oprávnený lieh spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať, t.j. nie vyrábať. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné.

41. S poukazom na vyššie uvedené body tohto rozsudku je možné uzavrieť, že použitím gramatického a systematického výkladu aplikovanej právnej normy vyplýva, že zákonodarca mienil v ust. cit. zákona umožniť požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň len takému subjektu - prevádzkovateľovi ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja, pričom z ust. cit. zákona vyplýva, že alkoholickým nápojom je (okrem iného) lieh. Z ust. a vyplýva, že podnik na výrobu liehu je jasne definovaný ako podnik nachádzajúci sa na ovom území, v ktorom sa v rámci podnikania vyrába, spracúva, skladuje, prijíma alebo odosiela lieh, pričom vyrobené množstvo liehu musí byť registrované kontrolným objemovým meradlom na lieh. Žalobca ako prevádzkovateľ ového skladu nedisponuje liehovým meradlom na meranie vyrobeného množstva liehu. Žalobca bol colným úradom zaregistrovaný ako prevádzkovateľ ového skladu na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh a dňa 22.08.2005 bolo žalobcovi vydané Osvedčenie o registrácii na spotrebnú daň z alkoholického nápoja, ktorým je lieh a Povolenie na prevádzkovanie ového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín), ktorým je lieh. Žalobca ako prevádzkovateľ ového skladu je na základe Povolenia na prevádzkovanie ového skladu - sklad alkoholického nápoja (výrobňa liehovín) oprávnený v ovom sklade alkoholický nápoj, ktorým je lieh v pozastavení dane, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať, t.j. nie vyrábať. Z ust. vyplýva, že oprávneným subjektom na podanie žiadosti o je len taký prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického

nápoja, ktorým je v zmysle (okrem iného) lieh. Práve uvedená skutočnosť - oprávnenie vyrábať lieh, je kvalifikačným znakom prevádzkovateľa ového skladu ako podniku na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh. Žalobca takýmto subjektom nie je. Preto záver žalovaného, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v je výsledkom správneho právneho posúdenia veci a správny súd z tohto dôvodu vyhodnotil žalobcovu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci ako nedôvodnú.

42. Žalobca v žalobe namietal, že pokiaľ žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí neprihliadol na predchádzajúcu aplikačnú prax žalovaného, „postupoval v rozpore s Správneho poriadku, podľa ktorého správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely“. Správny súd predovšetkým poukazuje na to, že v zmysle sa na správu dane použije osobitný predpis, ktorým je (Daňový poriadok), a teda žalobcom označeným postupom žalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovení Správneho poriadku, keďže tento sa v preskúmavanom prípade na konanie neaplikuje. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že medzi základné zásady správy daní patrí zásada, aby správca dane dbal o to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, ktorá zásada je upravená v ového poriadku. Žalobca poukázal v bode D/ žaloby na skutočnosť, že za predchádzajúcej právnej úpravy ( o spotrebnej dani z liehu, /ďalej len „“/) požiadal prvostupňový orgán verejnej správy o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň dva krát a dva krát bolo jeho žiadosti vyhovené, pričom tvrdil, že možnosť upustenia od zloženia zábezpeky na daň bola v príslušnom ustanovení , tak ako je i v , viazaná na skutočnosť, že žiadateľ je podnikom na výrobu liehu a ak bolo žiadosti žalobcu v minulosti vyhovené, musel byť žalobca podnikom na výrobu liehu. Zároveň tvrdil, že hoci v roku 2011 došlo k zmene legislatívnej úpravy týkajúcej sa spotrebnej dane z liehu, v predmetných ustanoveniach sa predošlá právna úprava (v ) a súčasne platná právna úprava () nezmenila a text príslušných ustanovení je totožný. Tieto tvrdenia však podľa názoru správneho súdu nemajú oporu v žalobcom označenej právnej úprave. V zmysle príslušného ust. „ak je žiadateľom o povolenie na prevádzkovanie ového skladu prevádzkovateľ podniku na výrobu liehu a nie je ohrozená vymožiteľnosť dane alebo vybratie dane, colný úrad na základe žiadosti o upustenie od zloženia zábezpeky na daň upustí od povinností zložiť zábezpeku na daň úplne (za podmienok stanovených v písm. a) cit. ustanovenia) alebo čiastočne (za podmienok ustanovených v písm. b) citovaného ustanovenia). V zmysle ust. „prevádzkovateľ ového skladu, ktorým je podnik na výrobu alkoholického nápoja, môže požiadať colný úrad o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň úplne (za podmienok stanovených v písm. a)) alebo čiastočne (za podmienok stanovených v písm. b) citovaného zákona). Na základe uvedeného nemožno vyvodiť záver, že text príslušných ustanovení a upravujúcich podmienky na predloženie žiadosti o upustenie zloženia zábezpeky na daň, je totožný. Irelevantný je v tomto smere aj poukaz žalobcu na dôvodovú správu k Skutočnosť, že prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi na základe ním podaných žiadostí o upustenie od zloženie zábezpeky na daň (v zmysle ) rozhodnutím z 28.12.2006 rozhodol o čiastočnom upustení zloženia zábezpeky na daň a rozhodnutím z 11.10.2007 rozhodol o úplnom upustení od zloženia zábezpeky na daň, pretože zistil, že žiadateľ splnil podmienky v ustanovení , a teda musel byť podľa žalobcu podnikom na výrobu liehu, nemá žiadny vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, keďže žalobcom označené rozhodnutia jednak neboli napadnuté odvolaním a jednak neboli ani predmetom súdneho prieskumu ich zákonnosti a správny súd v tomto preskúmavacom konaní nie je oprávnený skúmať, resp. zisťovať, či uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, alebo nie, a jednak tak, ako už bolo vyššie uvedené, text ustanovenia (oproti textu ustanovenia ) je odlišný. Tvrdenie žalobcu, že počas doby účinnosti súčasnej právnej úpravy () požiadal o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, ktorej nebolo vyhovené rozhodnutím z 02.06.2011 s odôvodnením, že žiadateľ (žalobca) nebol po dobu 12-tich predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov ovo spoľahlivý, t. j. dôvodom nevyhovenia žiadosti nebola skutočnosť, že žiadateľ nie je podnikom na výrobu liehu a nemôže požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, nemá oporu v administratívnom spise, keďže predmetná žiadosť žalobcu z 18.05.2011 a aj vydané rozhodnutie prvostupňového orgán verejnej správy z 02.06.2011 boli vydané ešte pred účinnosťou (pred 01.01.2012). Navyše podľa názoru správneho súdu zo skutočnosti, že žiadosti žalobcu nebolo vyhovené z dôvodu zistenej ovej nespoľahlivosti žiadateľa,

nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že prvostupňový orgán verejnej správy považoval žalobcu za podnik na výrobu liehu. Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán verejnej správy je každú žiadosť povinný posudzovať individuálne, musí pritom prihliadať na konkrétne skutkové okolnosti i na relevantnú platnú právnu úpravu, a preto samotná skutočnosť, že v predchádzajúcich žiadostiach žalobcu (z roku 2006 a 2007) o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, navyše za odlišnej právnej úpravy, rozhodol prvostupňový orgán verejnej správy odlišne ako o žalobcovej žiadosti zo dňa 17.09.2019, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy). Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu zásady legitímnych očakávaní aj z dôvodu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí (vo vyjadrení k tejto odvolacej námietke žalobcu) uviedol, že vzhľadom na poskytnuté Stanovisko žalovaného zo dňa 10.12.2019 k spôsobu aplikácie ustanovení k problematike upustenia od povinnosti zloženia zábezpeky na daň mal žalobca vedomosť o všeobecnom prístupe orgánov colnej správy/finančnej správy k spôsobu aplikácie ust. Správny súd preto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

43. Pokiaľ žalobca v bode E/ žaloby uviedol, že s nestotožňuje so záverom žalovaného, v zmysle ktorého žalobca nemôže v ovom sklade vyrábať lieh a konštatoval, že takto vykladať pojem „výroba liehu“ pre účely nie je možné, pričom prezentoval súčasne svoj výklad pojmu „výroba liehu“ (ako je uvedené v bode E/ žaloby a v bode 8. tohto rozsudku), správny súd uvádza, že žalobca jednak neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a jednak takto formulovaná žaloba (v časti bodu E/) predstavuje podľa správneho súdu len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu so závermi žalovaného, resp. predstavuje polemiku žalobcu s vyjadreným názorom žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

44. Žalobca v žalobe v bode F/ tvrdil, že to, že žalobca vyrába lieh, vyplýva aj z § 7 ods. 2 Potravinového kódexu a § 6 Výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR a Ministerstva zdravotníctva SR č. 1010/2004 (s argumentáciou uvedenou v bode F/ žaloby a v bode 9. tohto rozsudku). Správny súd k tomu uvádza, že žalobca v tejto časti žaloby opäť neuvádza, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a žalobca len prezentuje svoj názor na potrebu výkladu relevantných pojmov podľa ním označených Výnosov Ministerstva pôdohospodárstva a Ministerstva zdravotníctva. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že v preskúmavanom prípade nie je možné aplikovať žalobcom označené ustanovenia vyššie uvedených Výnosov Ministerstva pôdohospodárstva a Ministerstva zdravotníctva pre účely výkladu pojmu „výroba liehu“, keďže zo takéto zmocnenie pre orgán verejnej správy konajúci o žiadosti žalobcu o čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky na daň nevyplýva a žalobcom citované Výnosy upravujú odlišnú problematiku (výživa a zdravie obyvateľstva) od problematiky upravenej , ktorého predmetom je zdaňovanie alkoholických nápojov spotrebnou na ovom území, resp. upravujúcim podmienky výroby liehu a spracovania liehu, jeho uvádzanie na trh, manipuláciu a iné nakladanie s ním. Vyššie uvedené žalobcove tvrdenia preto nespôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

45. Žalobca v žalobe v bode G/ konštatoval účelovosť výkladu zo strany žalovaného a mal za to, že by mali byť stanovené pre prípad aplikácie práva a pre ukladanie povinností rovnaké podmienky pre každý ový subjekt. Takéto tvrdenie žalobcu správny súd považuje za všeobecné a neodôvodnené, pretože určuje, resp. vymedzuje, ktoré subjekty môžu požiadať o upustenie od zloženia zábezpeky na daň, za predpokladu splnenia v zákone stanovených podmienok. Je legitímne, aby v prípade, ak žiadateľom je subjekt, ktorý nespĺňa podmienky stanovené zákonom na podanie takejto žiadosti, orgán verejnej správy rozhodujúci o jeho žiadosti tejto žiadosti nevyhovel, keďže v prípade nesplnenia zákonom stanovených podmienok u takéhoto subjektu nemožno upustiť od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. Podľa tvrdenia žalobcu nie je žiadny legitímny dôvod, pre ktorý by žalobca nemohol požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň. Takto všeobecne formulované tvrdenie neumožňuje vyvodiť záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rovnako, pokiaľ žalobca tvrdí, že výklad a aplikácia práva zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy je v rozpore s SR a poukazuje na ustanovenie a SR, ako aj na to, že v prípade existencie viacerých výkladov verejnoprávnej normy je potrebné zvoliť ten výklad, ktorý vôbec, alebo čo najmenej zasahuje do konkrétneho základného práva alebo slobody, správny súd tieto tvrdenia považuje len za prezentovanie vlastných názorov žalobcu bez vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V preskúmavanom prípade nie je dôvodné ani tvrdenie žalobcu, že ide o obmedzenie jeho základných práv a slobôd. Pokiaľ

žalobca konštatoval, že nesprávnym spôsobom aplikácie práva a interpretácie zákonných ustanovení môže dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva a uviedol podmienky, za ktorých k takémuto zásahu môže dôjsť, ide opäť o všeobecné konštatovania žalobcu, bez vplyvu na zákonnosť konkrétneho napadnutého rozhodnutia. Rovnako za všeobecné je možné považovať tvrdenie žalobcu, že postupom žalovaného bolo neoprávnene zasiahnuté do práv žalobcu na podnikanie, ako aj na vlastnícke právo, pretože nedovoleným spôsobom žalovaný obmedzil právo žiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, keďže toto tvrdenie neobsahuje argumentáciu obsahujúcu rozsah a spôsob zásahu do práva žalobcu na podnikanie, ani zásah do jeho vlastníckeho práva a neobsahuje ani tvrdenie, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného, i v bodoch 3-5 tohto rozsudku, z ktorej vyplýva, že žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) na základe podanej žiadosti žalobcu posudzovali splnenie podmienok stanovených v na čiastočné upustenie od zloženia zábezpeky na daň žalobcom, a to vo vzťahu k otázke, či žalobca je subjektom, ktorý je oprávnený podať žiadosť podľa , so záverom, že žalobca nie je podnikom na výrobu alkoholického nápoja, ktorým je lieh z dôvodu, že nespĺňa podmienky podľa pre podnik na výrobu liehu. Správny súd nezistil v postupe žalovaného, ani prvostupňového orgánu verejnej správy porušenie SR. Pre úplnosť správny súd uvádza, že koncepciu obsahu žaloby, resp. formulácia jednotlivých bodov žaloby v podstate predstavovala parciálne reakcie žalobcu, resp. prezentovanie jeho názorov na parciálne konštatovania žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (polemika s názormi vyslovenými žalovaným), pričom správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal), v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobe nedospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto správny súd žalobu podľa zamietol.

47. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa a contrario, podľa ktorého má právo na náhradu trov konania len žalobca, ktorý bol v konaní úspešný. Žalobca v konaní úspešný nebol, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.

48. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Rozhodnutie nepodpísal člen senátu JUDr. Peter Molčan z dôvodu jeho ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.