Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_39T-5-2021.pdf
PDF · 97.21 KB
Case nature
Area
Subarea
39T/5/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok, samosudcom Marekom Mikulčíkom, v trestnej veci obžalovanej Ľ. E., stíhanej pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. októbra 2021 v Pezinku, takto
rozhodol:
Obžalovaná: Ľ. E., K.. XX. X. XXXX B. S., I. O. Š. XXXX/XX, P. W.,
uznáva za vinnú, že
v mieste svojho trvalého bydliska a všade tam, kde sa zdržiavala v období od mesiaca február 2018 doposiaľ, /s výnimkou mesiacov 03/2018, 04/2018, kedy uhradila sumu 70,- EUR za každý mesiac, ako aj mesiaca 06/2021, kedy uhradila sumu 700,- EUR/, si neplnila vyživovaciu povinnosť na maloletú W.. R.., K..XX.XX.XXXX v sume 70,- EUR, napriek tomu, že jej táto povinnosť vyplýva zo Zákona o rodine a taktiež jej bola deklarovaná rozsudkom Okresného súdu v Pezinku č. 11P/24/2012-149 zo dna 08.04.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.10.2013, ktorú sumu je povinná zasielať vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám starých rodičov U. R. a Y. R., obaja bytom V., W. XX, čím jej tak vznikol dlh na bežnom výživnom v sume 2.310,- EUR.
teda
úmyselne si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnila svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, a takýto čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas
čím spáchala
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona.
Za to jej súd ukladá
Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/ a § 38 ods. 2, 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečné odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanej určuje skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností U. R., K.. XX. XX. XXXX B. S., I. O. W. XXXX/XX, V., zameškané výživné vo výške 2.310,- €.
odôvodnenie:
Okresná prokuratúra Pezinok podala na obžalovanú Ľ.T. E. (ďalej len „obžalovaná“) na tunajšom súde dňa 5. februára 2021 obžalobu pod číslom Pv 147/20/1107-16 (ďalej len „obžaloba“), pričom skutok uvedený v obžalobe právne kvalifikovala ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona, ktorého sa obžalovaná mala dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnej obžalobe.
Súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovanej za splnenia podmienok uvedených v § 252 odsek 2 Trestného poriadku (obžalovanej bola doručená obžaloba, obžalovaná bola na pojednávanie riadne a včas predvolaná, mala možnosť vyjadriť sa o skutku, ktorý je predmetom obžaloby pred orgánom činným v trestnom konaní a boli dodržané ustanovenia o vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní a obžalovaná bola upozornená na možnosť preštudovať spis a urobiť návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a napokon obžalovaná bola na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jej neprítomnosti upozornená, pričom obžalovaná sa na hlavné pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavila) a na ktorom vykonal dokazovanie podľa § 261 Trestného poriadku výsluchom svedkyne U. R.. Postupom podľa § 253 ods. 2 Trestného poriadku súd poveril vykonaním dôkazov, čítaním listín, posudkov a správ prokurátora, ktorý podľa § 269 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní čítaním oboznámil nasledovné listinné dôkazy zadokumentované v súdnom spise: č.l. 39-46 - rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 11P/24/2012 zo dňa 8. 4. 2013, právoplatný dňa 18. 10. 2013; č.l. 47 - rodný list; č.l. 48-49 - potvrdenia o návšteve školy; č.l. 50 - poštové poukážky o platbe výživného; č.l. 89-112 - správy a potvrdenia ÚPSVaR Pezinok; č.l. 114 - správa o povesti; č.l. 115 - správa zo sociálnej poisťovne; č.l. 116-118 - výpis z ústrednej evidencie priestupkov; č.l. 119, 152 - odpis registra trestov; č.l. 153-165 - CESDAP. Prečítanie zápisnice o skoršej výpovedi obžalovanej prokurátor na hlavnom pojednávaní nenavrhol. Súd dospel k záveru, že takto vykonaným dokazovaním bolo na hlavnom pojednávaní dokázané všetko, čo treba v zmysle § 119 odsek 1 Trestného poriadku v trestnom konaní dokazovať.
Vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako je to uvedené v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc zo zásad dokazovania, dospel k záveru, že skutok, ktorý je v posudzovanej trestnej veci obžalovanej kladený za vinu, sa stal, napĺňa všetky zákonné znaky trestného činu - prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona a že tento skutok spáchala práve obžalovaná.
K výroku o vine a k právnej kvalifikácií: Vina je otázka skutková. Výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania bez najmenších rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine obžalovanej za spáchaný skutok. Na tomto mieste súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní získali a zabezpečili rozhodujúce dôkazy zákonným spôsobom a v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie a objasnenie skutkového stavu, pričom ich vykonanie na hlavnom pojednávaní preukázalo ich vzájomnú obsahovú zhodu, resp. obsahovú nadväznosť a vzájomné dopĺňanie sa. Preto po ich vyhodnotení bolo možné vylúčiť akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovanej za spáchaný skutok.
Rodný list preukazoval, že obžalovaná je matkou maloletej W.. R.., K.. X. U. XXXX.
Rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 11P/24/2012 zo dňa 8. 4. 2013 preukazoval, že maloleté dieťa obžalovanej (S.O.) bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti starých rodičov: U. R. U. Y. R.; pričom obžalovaná bola povinná prispievať na výživu jej dieťaťa vo výške 70,- € mesačne, počnúc dňom 26.1.2012, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám starých rodičov.
Z výsluchu svedkyne bolo preukázané, že obžalovaná si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť neplnila riadne a včas po dobu najmenej troch mesiacov, nakoľko svedkyňa na hlavnom pojednávaní vypovedala nasledovne: „Za obžalobou vymedzené obdobie od februára 2018 doposiaľ t. j. do októbra 2021 vrátane, mi obžalovaná zaplatila 70,- € v marci 2018, 70,- € v apríli 2018 a 700,- € mi zaslala 22. 6. 2021. Okrem toho som sa ja obrátila aj na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu práv detí a mládeže,
prostredníctvom ktorého som si vymáhala dlžné výživné, ktoré však vzniklo ešte pred obdobím do februára 2018 a v tejto súvislosti mi boli týmto centrom zaslané dve platby, v marci a apríli 2021, spolu vo výške 780,- €. Obžalovaná sa s maloletou nestretáva, okrem plnenia výživného vo finančnej podobe, si svoju vyživovaciu povinnosť inak neplní. Ja by som si maloletú chcela spoločne s manželom aj osvojiť, pretože za krúžky mesačne na maloletú vynakladám cca 150,- €, teda súdom určené výživné 70,- € je nepostačujúce“.
Skutočnosti uvádzané svedkyňou potvrdzovali poštové poukážky o platbe výživného.
Z hľadiska ustálenia následku trváceho trestného činu do dňa vyhlásenia rozsudku bolo potrebné pri vyhodnotení všetkých dôkazov aplikovať uplatniť matematické postupy, ako aj zásady jednoduchého účtovníctva (má dať-dal). Na výživnom mala obžalovaná za obdobie od februára 2018 do októbra 2021 (t.j. za 45 mesiacov) dať sumu 3150,- € (45x70) a keďže dala iba sumu 840,- € (2x70+700), bol jej dlh na výživnom predstavujúci následok trestného činu vo výške 2310,- €.
Z odpisov z registra trestov bolo preukázané, že obžalovaná je všeobecnou recidivistkou, nakoľko bola doposiaľ dvakrát súdne trestaná z toho raz súdom iného členského štátu EÚ (AG Tettnang) a to za prečiny (zanedbanie povinnej výživy, trestný čin proti dopravným predpisom). Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp.zn. 10T/3/2014 zo dňa 10. septembra 2014, na ňu bolo pôsobené uložením podmienečného trestu odňatia slobody za spáchaný prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona a toto odsúdenie má obžalovaná zahladené. Rozhodnutím AG Tettnang sp.zn. 6 Cs 35 Js 26764/20 91 VRs z 19.1. 2021 bolo na obžalovanú pôsobené peňažným trestom za spáchanie trestného činu proti dopravným predpisom. Na uvedené odsúdenie obžalovanej súd však prihliadať nemohol (§7b ods. 2 Tr.zák.), nakoľko súd nemal za preukázané, že bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
S poukazom na všetky zistené skutočnosti mal súd za preukázané všetky skutkové okolnosti popísané v obžalobe, ako i to, že tieto bez akýchkoľvek pochybností z formálneho hľadiska napĺňajú všetky zákonné znaky základnej i kvalifikovanej skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona.
Pokiaľ išlo o subjektívnu stránku trestného činu, mal súd z hľadiska zavinenia za preukázané, že konanie obžalovanej popísané v skutkovej vete obžaloby je pokryté priamym úmyslom v zmysle § 15 písmeno a/ Trestného zákona, nakoľko s ohľadom na spôsob jej konania je zjavné, že chcela spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.
Po zistení formálnych znakov trestného činu - prečinu, skúmal súd aj materiálnu stránku - materiálny znak prečinu uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom, a to z hľadiska posúdenia všetkých skutočností spadajúcich pod kritéria definované v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Pritom vychádzal z požiadavky, že skutočnosti uvedené v § 10 odsek 2 Trestného zákona je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby niektorej bol pripisovaný väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Na tomto základe dospel súd k záveru, že konkrétna závažnosť stíhaného prečinu dosahuje Trestným zákonom vyžadovaný stupeň pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti, teda stupeň vyšší než nepatrný. Tento záver vyplýva z už uvedeného spôsobu vykonania činu a jeho následku popísaného v skutkovej vete rozsudku, z okolností, za ktorých bol spáchaný, ako aj z uvedenej formy a miery zavinenia (priamy úmysel). Aj keď oproti právnej úprave kedysi obsiahnutej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. osoba páchateľa už nie je medzi kritériami definovanými v § 10 odsek 2 Trestného zákona zahrnutá (takisto, ako tam nie je zahrnutý ani význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý), nemožno ani osobu páchateľa úplne opomenúť pri posudzovaní materiálnych znakov závažnosti prečinu. V danom prípade je tomu tak preto, že najmä pohnútku obžalovanej by nebolo možné dostatočne posúdiť bez zreteľa na to, o akú osobu páchateľa (obžalovanej ) v posudzovanom prípade ide. Preto v spojitosti s pohnútkou činu spočívajúcou v tom, že sa obžalovaná podľa všetkého spoliehala na to, že sa o jej dieťa postarajú starí rodičia, považuje súd za významné aj to, že v osobe obžalovanej ide o ženu, ktorá mala v čase skutku, ako recidivistka, skúsenosti s tým, ako sa v trestnoprávnej rovine rieši neplnenie zákonom stanovenej vyživovacej povinnosti. Tieto všetky rozhodné skutočnosti vo svojom súhrne preukazujú taký stupeň závažnosti činu, pre ktorý je nevyhnutné vyvodzovať voči páchateľovi (obžalovanej) trestnú zodpovednosť.
K výroku o treste:
Vo všeobecnosti treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri výmere trestu súd taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
V osobe obžalovanej išlo o recidivistku, na ktorú bolo už v minulosti pôsobené podmienečným trestom odňatia slobody, pričom sa v jeho skúšobnej dobe osvedčila. Súd dospel k záveru, že na obžalovanú treba opätovne pôsobiť tým istým druhom trestu. Najlepšie splní účel trestu uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, s dostatočne dlhou skúšobnou dobou, v rámci ktorej jej bude uložená povinnosť, aby podľa svojich schopností zaplatila zameškané výživné, pretože takýto trest dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, vytvorí podmienky na výchovu obžalovanej k tomu, aby viedla riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadrí morálne odsúdenie obžalovanej spoločnosťou.
Súd mal pritom na zreteli to, aký objekt je chránený v ustanovení § 207 Tr.zák., čo je účelom a cieľom trestu, ako aj to, že pri uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody nemožno páchateľovi trestného činu zanedbania povinnej výživy zároveň uložiť aj povinnosť zaplatiť zameškané výživné. Inými slovami povedané, pre spoločnosť je vždy lepšie, ak si páchateľ zanedbanie svojej vyživovacej povinnosti len tzv. „neodsedí“ počas výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody , ale keď
je pri uložení iného druhu trestu donútený svoju zanedbanú vyživovaciu povinnosť riadne splniť dodatočne a taktiež je počas výkonu iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody, nútený riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdnym rozhodnutím. Pokiaľ je totiž páchateľ prečinu zanedbanie povinnej výživy odsúdený na nepodmienečný trestu odňatia slobody a v príslušnom ÚVTOS je pracovne zaradený, sú z jeho odmeny každý mesiac vykonávané zrážky na plnenie výživného, ktoré sú poukazované oprávnenej osobe, avšak ich výška v drvivej väčšine prípadov nedosahuje výšku mesačného výživného určeného súdom, v dôsledku čoho tak má výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody negatívny vplyv na rodinu páchateľa.
Skúšobná doba podmienečného odsúdenia určená obžalovanej týmto rozsudkom vytvorí podmienky na jej výchovu k tomu, aby viedla riadny život a bude ju taktiež nútiť k tomu, aby si riadne plnila svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoje maloleté dieťa. S ohľadom na tieto okolnosti prípadu súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci najlepšie naplní účel trestu uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, s dostatočne dlhou skúšobnou dobou, nakoľko takýmto trestom dôjde k vyváženiu vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
V prípade obžalovanej súd zistil jednu poľahčujúcu okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznala a jeho spáchanie úprimne oľutovala už v prípravnom konaní. Priťažujúce okolnosti u obžalovanej súd nezistil žiadne.
Následne za stavu, keď trestná sadzba ustanovená v § 207 ods. 3 Tr. zák. je 1 rok až 5 rokov, súd túto v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. modifikoval na trestnú sadzbu v rozpätí 1 rok až 32 mesiacov a uložil obžalovanej trest odňatia slobody na dolnej hranici takto určeného rozpätia v trvaní 12 mesiacov, nakoľko mal za to, že takáto výmera trestu bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovanej dostatočne represívna.
Súd už vyššie vysvetlil okolnosti prípadu, pre ktoré dospel k záveru, že u obžalovanej je potrebné zmysle § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložiť. Následne sa zaoberal tým, akú dlhú skúšobnú dobu treba obžalovanej pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určiť , pričom vyhodnotil, že v rámci jej rozpätia stanoveného v § 50 ods. 1 Tr.zák. na 1 rok až 5 rokov, bude potrebné obžalovanej skúšobnú určiť v dolnej polovici takto daného rozpätia v trvaní 2 roky, nakoľko mal za to, že takáto skúšobná doba bude vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovanej dostatočne preventívna. V rámci povolenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody súd obžalovanej dľa § 50 ods. 2 Tr.zák. uložil povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zaplatila U. R. zameškané výživné, nakoľko mal za to, že takto uložená povinnosť najlepšie prispeje k ochrane objektu trestného činu chráneného v ustanovení § 207 Tr. zák., ktorým je záujem spoločnosti na riadnom plnení si zákonom uloženej vyživovacej povinnosti.
To sú dôvody, pre ktoré súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave, cestou Okresného súdu Pezinok. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.