Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-33-2020.pdf
PDF · 101.37 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/33/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr. Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.10.2021, v trestnej veci obžalovaného T. R., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného T. R. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/135/2016 zo dňa 20.02.2020, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 1 Tr. poriadku
Obžalovanému T. R., nar. XX.XX.XXXX P. L., trvale bytom L., prechodne bytom L., W. U. O. X,
u k l a d á :
Podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona, § 37 písm. m/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona sa pre výkon tohto trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona r u š í výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/9/2021 zo dňa 09.02.2021, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného T. R..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného T. R. vinným v bode 1/ zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zákona a v bode 2/ zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona. na tom skutkovom základe, že
1/ dňa 28.08.2016 v čase asi o 17.00 hod. v Prešove na ul. Hlavnej v blízkosti predajne EKUMENA, pod vplyvom alkoholu žiadal od tam sediaceho, telesne postihnutého T. W., nar. XX.XX.XXX8 peniaze a keď menovaný uviedol, že peniaze nemá, povedal mu, že mu „rozbije pysk“ a vyzval ho, aby mu doniesol peniaze v sume 15,- eur, po ktoré si príde nasledujúci deň ráno okolo 9.00 hod., inak že ho zabije,
2/ dňa 28.08.2016 v čase asi o 20.45 hod. na tom istom mieste v Prešove na ul. Hlavnej v blízkosti predajne EKUMENA, pod vplyvom alkoholu, znovu prisadol na lavičku k telesne postihnutému T. W., nar. XX.XX.XXXX, žiadal od neho peniaze, a potom ako mu poškodený povedal, že má pri sebe iba sumu 5,- eur, ho udrel otvorenou dlaňou pravej ruky do čela a ľavého líca, bez spôsobenia zranenia a z pravého vonkajšieho vrecka nohavíc mu vybral dve dvojeurové mince a jednu jednoeurovú mincu a z miesta činu odišiel, čím poškodenému T. W. spôsobil odcudzením finančnej hotovosti škodu vo výške 5,- eur.
Za to obžalovanému uložil podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona, § 37 písm. m) Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace, podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona ho pre výkon tohto trestu zaradil so ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku uložil obžalovanému T. R. povinnosť uhradiť poškodenému T. W. škodu vo výške 5,- eur.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, a to tak okresný prokurátor, ako aj obžalovaný T. R..
Okresný prokurátor v písomných dôvodoch odvolania hodnotil napadnutý rozsudok okresného súdu a uviedol, že čo sa týka kvalifikácie, okresný súd neuznal kvalifikáciu ako bola uvedená v obžalobe prokurátora podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Tr. zákona, ako aj podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f) Tr. zákona, čo odôvodnil tým, že v zmysle stanoviska Krajského súdu v Prešove je treba preukázať, že choroba poškodeného bola faktom, ktorý založil alebo podrobil vôľovú zložku, a to rozhodnutie obžalovaného spáchať trestný čin. Z formulácie skutkovej vety rozsudku musí vyplývať, že obžalovaný spáchal čin v súvislosti s chorobou poškodeného, lebo očakával menší odpor, slabšiu odvetu a umocnenie jeho rozhodnutia. Toto však v obžalobe nebolo uvedené a preto okresný súd postupoval podľa § 139 ods. 2 Tr. zákona. Podľa súdu súd už nemohol doplniť skutok o takýto výrok, keďže predchádzajúci rozsudok bol zrušený iba na základe odvolania obžalovaného. S takouto kvalifikáciou a zdôvodnením sa prokurátor nestotožnil. Podotkol, že v čase podávania obžaloby, ešte nebolo úplne v praxi ustálené a vyšpecifikované, akým spôsobom sa má v skutkovej vete vyjadrovať subjektívny vzťah obvineného vyjadrujúce vôľovú zložku - rozhodnutie využiť chorobu poškodeného ako okolnosti umožňujúce uľahčenie skutku. Vychádzalo sa z toho, že v tomto prípade ide o relatívne závažnú trestnú činnosť úmyselného charakteru a že už samotná skutočnosť, že poškodený v tom čase sedel na lavičke s barlami v dosť „úbohom“ stave, preukazujúcom jednoznačne jeho postihnutie, bude samo osebe berúc do úvahy všeobecne známe reakcie verejnosti postačovať aj pre vyjadrenie tohto subjektívneho rozhodnutia páchateľa využiť nemohúcnosť poškodeného pre takýto zavrhnutiahodný útok. Ide o to, že uvedený poškodený dlhodobo, ako sociálne slabšia a postihnutá osoba, sedel na hlavnej ulici a kto ho videl, tak u tohto vo všeobecnosti sa v mysli vytvoria takéto konzekvencie. Takýto úmysel sa nedá priamo, exaktne zistiť, najmä, ak obžalovaný popiera spáchanie trestného činu, ako v tomto prípade. Preto sa vychádzalo zo všeobecne známej skutočnosti overenej životom. Ak po formálnej stránke samotný fakt postihnutia vyjadrený v obžalobe nezodpovedal úplne tomuto princípu, aj keď prokurátor je toho názoru, že postačuje, navrhol na hlavnom pojednávaní prípadne doplniť slovné vyjadrenie subjektívneho vzťahu obžalovaného k poškodenému a kvalifikáciu uznať v zmysle obžaloby. Podľa názoru prokurátora, vôľový aspekt páchateľa sa nedá ani objektívne preukázať, ibaže by sa sám k tomu priznal, čo sa pri tomto druhu trestnej činnosti nestáva. V trestnom spise je pripojená fotodokumentácia poškodeného, podľa ktorej poškodený bez dvoch barlí nedokáže stáť. V tomto prípade obžalovaný, aj keď išlo o miesto verejnosti prístupné, si dovolil zaútočiť na poškodeného práve kvôli jeho zdravotným obmedzeniam, inak povedané, poškodený sa stal obeťou práve kvôli jeho „hendikepu“ z postihnutia. Ak práve v takýchto a tomu podobných prípadoch, okolnosti, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby nie je možné aj takýmto spôsobom akceptovať, tak potom praktická aplikácia ustanovenia § 139 ods. 1 Tr. zákona je takmer nemožná. Tento subjektívny vôľový vzťah obžalovaného v tomto prípade vyplýva práve z konkrétnej okolnosti, za ktorých ku skutku došlo a nepotrebuje nejaký priamy objektívny dôkaz, ktorý by to preukázal. Vzhľadom k takto chápanému subjektívnemu úmyslu obžalovaného, eventuálne formálno- slovnou úpravou skutkovej vety, ak je vôbec potrebná pre akceptovanie tohto vôľového vzťahu, by bolo možné doplniť aj v tomto štádiu konania. Prokuratúra nepodávala pri predchádzajúcom rozsudku zo dňa 19.04.2018 odvolanie, nakoľko návrh prokurátora bol súdom v plnom rozsahu akceptovaný. Navrhol, aby
Krajský súd v Prešove opätovne prehodnotil konanie obžalovaného v intenciách vyššie uvedenej právnej úvahy a zrušil rozsudok Okresného súdu v Prešove, čo do výroku o vine a treste uznal obžalovaného zohľadňujúc okolnosť, ktorá zdôvodňuje použitie vyššej trestnej sadzby ako útoku na chorú osobu podľa § 139 ods. 1 písm. f) Tr. zákona a uložil obžalovanému tomu odpovedajúci nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do príslušného stupňa stráženia.
Obžalovaný vo svojom odvolaní podanom prostredníctvom obhajcu, uviedol, že má za to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré boli zadovážené počas celého trestného konania. Ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu, sa počas celého konania nepriznal a podľa jeho názoru, zo zadovážených dôkazov nevyplýva tá skutočnosť, aby mal aj tieto skutky spáchať. Z kamerových záznamov nevyplýva, že by malo dôjsť k akémukoľvek protiprávnemu konaniu voči poškodenému, a to v konkrétnych časoch uvedených v obžalobe. Poukázal na výsluchy svedka P.V., či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, z ktorých nie je možné prijať záver, že sa dopustil skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu. Samotný svedok P. na hlavnom pojednávaní dňa 05.05.2017 na otázku prokurátora, či ten, čo stál, mal biele tričko, prehľadával nejakým spôsobom poškodeného, uviedol, že „dvaja sedeli a jeden stál. Tí dvaja, čo sedeli, ho prehľadávali. Ten čo stál, nie. Ten, čo stál, bol od nich asi meter." Na ďalšiu otázku prokurátora „ten, čo stál, bol v bielom tričku, viete povedať, akej bol výšky, postavy“, svedok uviedol, že: „mohol mal 1,75 m, silnejší, to bol ten v bielom tričku, a to bol ich šéf. Všimol som si, že mal takú hrubú retiazku na krku.“ Zdôraznil, že tento svedok bol tým, ktorý na základe hore uvedených skutočností zavolal políciu. Súd sa s touto výpoveďou v napadnutom rozsudku, podľa názoru odvolateľa, právne relevantným spôsobom nevyporiadal. Taktiež svedok W. obžalovaného žiadnym spôsobom neusvedčil zo spáchania skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu, nakoľko v dôsledku opilosti si na konkrétne skutočnosti vôbec nespomína. Zo spáchania skutkov obžalovaného hlavne usvedčovala svedecká výpoveď poškodeného T. W.. Poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.06.2018, v zmysle ktorého mal prvostupňový súd prizvať do konania znalca psychológa za účelom vyšetrenia poškodeného s poukazom na jeho schopnosť správne vnímať, zapamätať si, reprodukovať udalostí, a teda vystupovať v konaní pred súdom ako svedok a v prípade odporúčania psychológa aj nutnosť zisťovať prípadné duševné ochorenie poškodeného. Tento dôkaz však prvostupňový súd po zrušujúcom uznesení nemohol vykonať, a to z dôvodu, že sa nepodarilo nájsť poškodeného T. W., ktorý je bezdomovcom a ktorého pobyt je neznámy. Tá skutočnosť, že tento dôkaz nemohol byť vykonaný, nemôže byť, v konečnom dôsledku dôvodom na jeho odsúdenie. Túto skutočnosť namietal ešte v čase, keď bolo možné tento dôkaz vykonať. Podľa názoru obhajoby, aj pri použití zásady „in dubio pro reo" je možné vyhodnotiť svedecké výpovede poškodeného T. W. ako nevierohodné, rozporuplné a právne nepoužiteľné. Veď táto skutočnosť vyplynula už počas konfrontácie medzi obžalovaným a svedkom poškodeným dňa 09.11.2016, kde samotný vyšetrovateľ tieto okolnosti aj do konfrontácie uviedol. Tieto výpovede svedka poškodeného sú, podľa názoru obhajoby, právne irelevantné a nemôžu tvoriť podklad pre posudzovanie otázky jeho viny. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) Tr. poriadku zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol s tým, že obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu oslobodzuje.
Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k nasledovným záverom.
V prvom rade krajský súd konštatuje, že ide v tejto právnej veci o v poradí druhé rozhodnutie, keď uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3To/26/18 zo dňa 20.06.2018, bol zrušený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 19.04.2018 a vec bola vrátená tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, a to jednak z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými, pre rozhodnutie podstatnými dôkazmi, keď na jednej strane vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu svedka poškodeného, avšak zabezpečenie tohto dôkazu uložil obhajobe a na druhej strane okresný súd považoval výpoveď poškodeného za dôveryhodnú bez bližšieho odôvodnenia takéhoto hodnotenia dôkazu. Taktiež krajský súd poukázal na skutočnosť, že v skutkovej vete obžaloby nebolo uvedené, že zdravotný stav poškodeného mal súvis s vykonaným trestným činom tak, ako to plynie z ustanovenia § 139 ods.2 Tr. zákona.
Obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred okresným súdom poprel spáchanie skutkov kladených mu za vinu obžalobou okresného prokurátora, avšak priznal, že v čase skutku uvedeného pod bodom 2/ obžaloby sa na mieste činu nachádzal, avšak uviedol, že si len balil cigaretu a potom odišiel preč, pretože mu svedok T. W. povedal, že mu chlapci vzali jeho tašku a on išiel za nimi, kedy ich zadržala policajná hliadka. Poprel, aby bola pravda, čo tvrdil svedok T. W., a to, že mal rukou udrieť poškodeného a že keď bol pri poškodenom, dával si do kapsičky peniaze.
Zo spáchania skutku však obžalovaného už pri svojej prvej výpovedi bezprostredne po skutku usvedčoval svedok poškodený T. W., ktorý uviedol, že v inkriminovaný deň mal obžalovaný oblečené biele tričko s nápisom 25 a zastavil sa pri ňom ešte s jedným mužom okolo 17.00 hod. a povedal mu, aby mu dal peniaze, keď mu povedal, že peniaze nemá, ten mu povedal, že mu rozbije pysk, že mu má na druhý deň doniesť 15 eur, lebo ho zabije, on sa bál toho, čo mu povedal ten Róm v bielom tričku. V ten istý deň sa ten Róm vrátil okolo 20.45 hod. aj s kamarátom, ten, čo mal oblečené biele tričko, si sadol k nemu a zase pýtal peniaze, on mu povedal, že má len 5,- eur, načo ho tento dvakrát udrel na čelo a na ľavé líce a vybral mu rukou z vrecka nohavíc spolu 5,- eur v minciach.
Svedok T. W. na hlavnom pojednávaní najskôr uviedol, že v ten deň mal vypité, preto si nič nepamätá, po prečítaní výpovede z prípravného konania uviedol, že je to pravda, v prípravnom konaní pritom uviedol, že v ten deň chodil s obžalovaným, ktorý si prisadol k poškodenému, videl, že obžalovaný poškodeného raz udrel do tváre rukou a že si do svojej taštičky dával nejaké mince, ale nevidel, či ich vzal poškodenému, lebo po celý čas na nich nepozeral, lebo popíjal víno, následne k ním prišli dvaja mladí Rómovia a vzali obžalovanému tašku, načo on s obžalovaným R. išli za nimi smerom na stanicu.
Výpoveď poškodeného čiastočne potvrdil aj svedok T. P., ktorý uviedol, že keď prechádzal okolo 21.00 hod. na bicykli okolo miesta, kde zvykol sedieť a predávať časopisy poškodený, boli pri ňom traja neznámi Rómovia, dvaja, čo sedeli vedľa poškodeného, prehľadávali poškodenému vrecká a jeden stál pred poškodeným, keď ich svedok upozornil, jeden ušiel preč a ten, čo stál mu povedal, že poškodený pracuje pre nich a čo chce, svedok pred nimi ustupoval a zavolal políciu. Ani tento svedok nepotvrdil výpoveď obžalovaného v tom smere, že by si snáď len obžalovaný balil cigaretu, svedok prišiel na miesto neskôr, následne privolal políciu. Tento svedok uviedol aj to, že poškodený sedel skrčený, nehýbal sa a nepovedal ani slovo. Rovnako tak svedok uviedol, že ten, čo stál, mal oblečené biele tričko.
Zo zápisnice o rekognícii zo dňa 29.08.2016, kde spomedzi piatich osôb svedok poškodený jednoznačne ako osobu, ktorá od neho predchádzajúci deň pýtala peniaze a neskôr ho fyzicky napadla a vzala mu peniaze, označil obžalovaného R..
Zo zápisnice o dychovej skúške plynie, že obžalovanému bola dňa 28.08.2016 o 23.17 hod. zistená hodnota alkoholu vo vydychovanom vzduchu 1,07 mg/l (čo zodpovedá hodnote 2,23 ‰).
Aj keď je treba prisvedčiť námietkam obhajoby, že svedkovia menili v priebehu trestného konania svoje výpovede, krajský súd konštatuje, že nešlo o zmeny v podstatných okolnostiach a navyše svedkovia po prečítaní výpovedí z prípravného konania potvrdili, že vypovedali o skutkoch pravdivo. Obžalovaný napokon sám priznal, že pri poškodenom sa v čase skutku 2/ nachádzal. Ani jeden zo svedkov však nepotvrdil verziu obžalovaného v tom smere, že by snáď tento len balil cigaretu, práve naopak, aj svedok T. W. potvrdil, že obžalovaný udrel poškodeného a že si dával peniaze do taštičky. Pokiaľ ide o poškodeného tento vypovedal bezprostredne po skutku a jednoznačne aj pri rekognícii opoznal obžalovaného, ktorý bol zadržaný bezprostredne po skutku, nie príliš ďaleko od miesta, kde ku skutku došlo.
Zo správy OO PZ Prešov zo dňa 17.09.2019, ako aj z oznámenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že poškodený sa nachádza dlhodobo na neznámom mieste, od 28.09.2018 nebol ošetrený a od 25.09.2018 neboli na jeho bankovom účte vykonané žiadne transakcie, teda ani výbery invalidného dôchodku. Z týchto dôvodov nebolo možné vykonať znalecké dokazovanie. Dôvodom predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu však bola rozpornosť v postupe okresného súdu, ktorý na jednej strane vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu poškodeného, na druhej strane už nepribral do konania znalca za účelom vykonania znaleckého posudku a z dôvodov napadnutého uznesenia neplynulo, prečo takto rozporuplne okresný súd postupoval, prečo na jednej strane vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu
a na strane druhej nepribral do konania znalca, keď napokon aj poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 09.11.2017 osobne vypočul.
Krajský súd dospel k záveru, že pre zákonné a objektívne rozhodnutie vo veci bolo dokazovanie vykonané výsluchom obžalovaného a svedkov dostatočné, keď verziu obžalovaného o tom, že pri poškodenom si len balil cigaretu, nepotvrdil nikto z vypočutých svedkov, výpoveď obžalovaného v tomto smere považuje aj krajský súd za nevierohodnú, vykonanú v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Naopak, svedok W., v čase skutku kamarát obžalovaného, potvrdil fyzický útok obžalovaného na poškodeného, aj to, že obžalovaný si ukladal peniaze do kapsičky, napokon aj svedok P. oznámil na polícii, že obžalovaný a ďalšie osoby obťažovali poškodeného, čo je v zhode s výpoveďou poškodeného.
Na základe takto vykonaného dokazovania mal potom aj krajský súd za preukázané, že skutok sa stal tak, ako ho okresný súd ustálil a že ho spáchal práve obžalovaný T. R.. Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný tým, že poškodeného v bode 1/ rozsudku hrozbou násilia nútil, aby niečo konal, naplnil pojmové znaky zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 Tr. zákona. V bode 2/ rozsudku obžalovaný použil proti inému násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, čím sa dopustil zločinu lúpeže podľa § 188 ods.1 Tr. zákona. Povedané inak, skutkovej vete uvedenej v obžalobe prokurátora a v rozsudku okresného súdu zodpovedá právna kvalifikácia skutku tak, ako ju okresný súd v napadnutom rozsudku kvalifikoval.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané aj to, že poškodený je osobou chorou, poberateľom invalidného dôchodku a pri chôdzi používa barlu. Pre použitie § 139 ods. 1 písm. f) Tr. zákona však okrem preukázania, že poškodený je chorou osobou, je treba preukázať, že skutok bol spáchaný v súvislosti s týmto postavením poškodeného a predovšetkým táto skutočnosť musí byť vyjadrená aj v skutkovej vete. V danom prípade neabsentovalo ani tak dokazovanie, ako vyjadrenie súvisu v skutkovej vete. Podľa ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zákona, sa totiž ustanovenie odseku 1 (§ 139 ods. 1 Tr. zákona) nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby (publikované rozhodnutie NS SR R 117/2014). Nesúlad skutkovej vety s právnou kvalifikáciou skutku je jedným z najčastejšie vytýkaných dôvodov, na základe ktorých bývajú zrušované rozhodnutia súdov v dovolacom konaní. Pokiaľ prokurátor namietal, že okresný súd mohol sám doplniť skutkovú vetu o to, že poškodený sedel na lavičke v dosť úbohom stave s barlami, rozšírenie skutkovej vety by bolo v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius.
V tretej časti, šiestej hlave Trestného poriadku o odvolaní a konaní o ňom (§ 306 až 329), v § 322 ods. 3 vete druhej Tr. poriadku sa premieta zásada zákazu reformatio in peius (t.j. zákaz zmeny k horšiemu), čo v praxi znamená zákaz zmeny napadnutého rozhodnutia v neprospech obžalovaného na podklade opravného prostriedku podaného len v jeho prospech. Preto súd rozhodujúci o odvolaní, ani súd, ktorému vec bola prikázaná, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, nemôže zmeniť rozhodnutie v neprospech osoby, ktorá ako jediná podala odvolanie alebo keď len v jej prospech bolo podané odvolanie inou oprávnenou osobou (pozri tiež § 327 ods. 2 Tr. poriadku). V zmysle § 322 ods. 3 vety druhej Tr. poriadku (rovnako v zmysle § 327 ods. 2 Tr. poriadku), za zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného treba považovať zmenu v ktoromkoľvek výroku, ak zhoršuje postavenie obžalovaného a priamo sa ho dotýka. Nejde teda len o následky trestnej zodpovednosti v podobe trestu. Zmena k horšiemu, teda zmena v neprospech obžalovaného sa môže prejaviť najmä v skutkových zisteniach, napr. vo väčšom rozsahu spáchanej trestnej činnosti, v použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, druhu a forme ochranného opatrenia, ako aj v rozsahu spôsobenej škody (stanovisko NS SR R15/2011).
Pokiaľ ide o výrok o treste, bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, a obžalovanému uložiť trest podľa najprísnejšie trestného činu , teda podľa ustanovenia § 188 ods.1 Tr. zákona, ktorý umožňuje jeho páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 3 do 8 rokov, a to súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, ktorý trest je prísnejší ako pôvodne uložený trest. Pre výkon trestu súd obžalovaného zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, keďže tento bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu. Stíhanej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil len 3 dni po predchádzajúcom výkone trestu. Správne postupoval okresný súd, aj pokiaľ obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému spôsobenú škodu. Keďže odvolanie obžalovaného bolo nedôvodné, krajský súd toto podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.