Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15C-18-2020.pdf
PDF · 78.95 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/18/2020
Uznesenie
Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobkyne: F. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., právne zastúpená: JUDr. Ján Legerský, advokát, so sídlom Nám. sv. Anny 25, Trenčín, proti žalovaným: 1/ V.. C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., 2/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/ XX, U. U., 3/ C.. Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., 4/ I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., Xa/ I.. M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, 6/ M.. Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., 7/ C.. N. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. H. XXX/XX, U. U., žalovaní právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Opet, s.r.o., advokát, so sídlom Hroznová 2318, Trenčín, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takto
rozhodol:
I. Súd konanie zastavuje.
II. Žalovaní 1/ až 7/ majú proti žalobkyni spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.Dňa 31.07.2020 žalobkyňa podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti - pozemku KNC parc.č. XXXX/XX v k.ú. U. U..
2. Žalobkyňa po prvom pojednávaní zobrala žalobu v celom rozsahu späť a konanie žiadala zastaviť. O náhrade trov konania žiadala rozhodnúť v súlade s § 257 CSP a žalovaným náhradu trov konania nepriznať. Uvedené odôvodnila tým, že zmluva, ktorou bolo založené podielové spoluvlastníctvo je neplatná z dôvodu, že neboli dodržané podmienky podľa zákona č. XXX/XXXX Z.z. o majetku obcí, ktoré ju robia neplatnou, pričom o tomto sa dozvedela až počas sporu. Žalovaní nesúhlasili s aplikáciou tohto ustanovenia a poukazovali na to, že popierajú tvrdený dôvod neplatnosti zmluvy s poukazom na to, že uvedený zákon na vec ani nedopadá.
3. Žalovaní 1/ až 7/ so späťvzatím žaloby súhlasili.
4. Podľa ustanovenia § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), Žalobca môže vziať žalobu späť.
5. Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 CSP, Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.
6. Podľa ustanovenia § 146 ods. 2 CSP, Súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
7.Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým je späťvzatie žaloby v celom rozsahu a vzhľadom na to, že aj všetci žalovaní vyjadrili súhlas so späťvzatím žaloby, súd pri aplikácii citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia týkajúceho sa zastavenia konania.
8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
9. Podľa § 257 CSP, Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 10. K zastaveniu konania došlo na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobkyne. V prípade zastaveného konania súd nerozhoduje o trovách konania podľa zásady úspechu, ale podľa zásady procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Citované ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vyžaduje zodpovednosť za zavinenie strany, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania s tým, že otázka zavinenia sa tu posudzuje výlučne z procesného hľadiska, podľa procesného výsledku, neskúma sa, aký je skutkový stav, či žaloba bola dôvodná, či by s ňou žalobca uspel. Ak teda žalobca vzal žalobu späť a nejde o prípad, kedy sa dôvodne podaná žaloba vezme späť pre správanie žalovaného, z procesného hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť trovy, ktoré žalovaný na bránenie svojho práva v konaní účelne vynaložil. Vôbec nie je podstatné, kto zavinil podanie žaloby, pretože podstatné je to, kto nesie zavinenie na zastavení konania a nie na jeho začatí.
11. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala skutočnosti, ktorými odôvodnila svoj záver, že by súd žalovaným nemal priznať nárok na náhradu trov konania, a teda poukazovala na skutočnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, s touto argumentáciou sa súd nestotožnil.
12. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie ( § 256 CSP) . Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú, podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
13. Súd však nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalovaným nemal priznať nárok na náhradu trov konania. Späťvzatie žaloby bolo odôvodnené tým, že žalobkyňa je toho názoru, že žalobu by súd zrejme zamietol (bez ohľadu na to, ako by posúdil otázku, či sa jedná o priľahlý pozemok podľa zákona č. 182/1993 Zb. a teda aj samotnú možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nemu- pozn. súdu), lebo je podľa nej samotný nadobúdací titul neplatný. Žalobkyňa prakticky tvrdí neexistenciu podielového spoluvlastníctva ako takého. Súd je toho názoru, že toto nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov protistrane. V prvom rade, žalobkyňa sama bola účastníčkou tejto zmluvy a vkladového konania na katastri nehnuteľností, a teda mala možnosť aj pred podaním žaloby si urobiť názor na to, či zmluva je alebo nie je platná a či vzhľadom na to podá žalobu takú, ako podala. Takisto mala zákonné možnosti, ako sa oboznámiť už pred podaním žaloby s predmetom a priebehom zasadnutia obecného zastupiteľstva, zo zápisnice o ktorom v spore vyvodila svoje tvrdenie o neplatnosti nadobúdacieho titulu. Tiež treba na jej ťarchu zohľadniť, že týmito neskoršími tvrdeniami (produkovanými počas a po prvom pojednávaní) v podstate poprela podstatu svojej žaloby, kde sa domáhala zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, o ktorom teraz tvrdí, že nebolo platne založené, pričom nič nebránilo jej si urobiť úsudok o tomto už aj pred podaním
žaloby. Napokon, vzhľadom na to, že žalobu žalobkyňa zobrala späť, súd ani nemohol dokazovaním ustáliť, či by ňou tvrdený dôvod neplatnosti z pohľadu hmotného práva mohol aj obstáť, pretože pre späťvzatie žaloby súd už ani nemohol vykonať dokazovanie, ktorým by sa tento dôvod preukázal. Žalovaní pritom tvrdenia o neplatnosti zmluvy popreli, tieto ostali sporné. Otázkou by bolo tiež, do akej miery by súd bol z hľadiska hospodárnosti konania povinný vykonať ďalšie dokazovanie za účelom hľadania (ďalšieho) dôvodu pre zamietnutie žaloby, najmä za stavu, že súd už v predbežnom právnom posúdení avizoval, že sa mu javí byť vyporiadavaný pozemok pozemkom priľahlým v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., kde je možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva vylúčená, za účelom potvrdenia ktorého úsudku bola zrealizovaná ohliadka na mieste samom, po ktorej sama žalobkyňa (ako súdu avizovala v žiadosti o odročenie pojednávaní) cítila potrebu zmeniť žalobu, ku ktorej zmene napokon nepristúpila a žalobu vzala späť. Iné dôvody hodné osobitného zreteľa tvrdené neboli. Súd je toho názoru, že keď žalobca z akéhokoľvek dôvodu (ktorý navyše mohol zistiť už aj pred podaním žaloby) vyvodí, že jeho žaloba by mohla byť neúspešná a rozhodne sa v spore ďalej nepokračovať, toto musí ísť na jeho vrub a je mu nutné pričítať procesné zavinenie na zastavení konania. K späťvzatiu v tejto veci nedošlo pre správanie sa žalovaných, ktorí by prípadne splnili požiadavku žalobkyne a pristúpili by na vyporiadanie navrhované žalobou. Žalovaní v spore boli aktívni, bránili v spore svoje práva, spolupracovali, na výzvy súdu reagovali, na pojednávania sa dostavovali, a za takéhoto stavu sa nejaví byť spravodlivé, aby trovy, ktoré s tým im účelne vznikli, neboli im nahradené, keď žalobkyňa svoju žalobu prehodnotila. V konaní sa nevyskytla ani žiadna osobitá, nezvyčajná procesná situácia, ktorú by súd musel zohľadniť a ani charakter konania či predmet sporu nezakladá výnimočnosť situácie, keďže ide o štandardnú žalobu, ktoré konanie však nebolo zakončené vyhlásením rozsudku, ale vydaním uznesenia o zastavení konania za stavu, keď späťvzatie žaloby zapríčinila procesne žalobkyňa, ktorý sa dobrovoľne rozhodla na podanej žalobe ďalej netrvať. S poukazom na tieto skutočnosti súd dôvody pre aplikáciu § 257 CSP nevidel.
14. V danom prípade súd dospel k záveru, že žalobkyňa nesie procesné zavinenie na zastavení konania a z tohto dôvodu je povinná žalovaným nahradiť trovy konania. Súd preto žalovaným spoločne a nerozdielne priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesení po právoplatnosti tohto uznesenia podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.