Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3To-117-2020.pdf
PDF · 132.77 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/117/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného O. G., nar. XX.XX.XXXX v J., pre trojnásobný prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 9T/78/2016-594 zo dňa 05.12.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.10.2021 v Trnave, takto:
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného O. G., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 9T/78/2016-594 zo dňa 05.12.2019 bol obžalovaný O. G., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom G. B. XX, J. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,
že
1/ v presne nezistenom čase dňa 12.03.2014, oboma rukami udieral Y. G. fackami do oblasti tváre, sotil ju rukami na zem, následne poškodenú držal za vlasy a oblečenie a ťahal ju po zemi, čím spôsobil Y. G. zranenia odreninu kože ľavej ušnice, pomliaždenie mäkkých tkanív pravého lakťa s odreninami kože, pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti pravého stehna na vonkajšej strane a v oblasti ľavého predkolenia na vnútornej strane, odreninu kože pravého členka, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní od 12.03.2014 do 20.03.2014 a sťaženie obvyklého spôsob života Y. G. v trvaní 7 dní,
2/ v presne nezistenom čase dňa 05.06.2014 sotil rukami Y. G. na zem, kde ju viackrát kopol do obidvoch stehien, následne ju držal za vlasy a oblečenie, ťahal po zemi, čím spôsobil Y. G. zranenia pomliaždenie mäkkých tkanív záhlavia a šije, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavého lakťa a pomliaždenie mäkkých tkanív oboch stehien s krvnými výronmi, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní od 05.06.2014 do 20.06.2014 a sťaženie obvyklého spôsob života Y. G. v trvaní 7 dní,
3/ v presne nezistenom čase dňa 06.11.2014 potiahol Y. G. za nohu ako ležala na posteli, v dôsledku čoho spadla z postele na zem, kde ju kopol do stehna, čím spôsobil Y. G. zranenia pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti pravého lakťa, pomliaždenie mäkkých tkanív v oblasti ľavého zápästia, pomliaždenie mäkkých tkanív s krvným výronom v oblasti pravého stehna a pomliaždenie mäkkých tkanív v oblasti ľavej päty ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní od 06.11.2014 do 20.11.2014 a sťaženie obvyklého spôsob života Y. G. v trvaní 7 dní.
Za tieto skutky okresný súd uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní dva roky.
O náhrade škody rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej Y. G., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom K. č. XXX, škodu vo výške 1.812,80 eur.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 594-598.
Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal dňa 07.10.2016 na Okresný súd Trnava obžalobu na obžalovaného pre skutky právne kvalifikované ako trojnásobný prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona na skutkovom a právnom základe podanej obžaloby.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodenej, svedkov, prečítaním svedeckých výpovedí z prípravného konania, výsluchom znalcov PhDr. Martina Chylíka a MUDr. Mariána Pamulu, oboznámením sa so znaleckým posudkom znalkyne PhDr. Marty Halašovej, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi (lekárske správy, priestupkové spisy, správy o povesti, odpisom z registra trestov, lustráciami na obžalovaného). Na základe takto vykonaného dokazovania mal za to, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako sa mu kladie za vinu v obžalobe, pričom obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona. Výpoveď poškodenej potvrdili svedkovia (rodičia poškodenej), ktorým sa poškodená priznala, navyše matka poškodenej pri druhom útoku bola prítomná pri vyšetreniach v zdravotníckom zariadení. Vierohodnosť výpovede poškodenej potvrdzuje aj výpoveď znalca MUDr. Mariána Pamulu, ktorý ako mechanizmus vzniku zranení označil útoky útočníka rukou zovretou v päsť, pričom zranenia poškodenej si objektívne vyžiadali lekárske ošetrenie a obmedzenie v obvyklom spôsobe života. Rovnako svedok - mediátor vypovedal o tom, že poškodená počas realizácie mediácie v roku 2014 bola ustráchaná, potrebovala pomoc a podporu tretej osoby, pričom okrem verbálnych útokov počas mediácie poukazovala aj na fyzické útoky zo strany obžalovaného. Svedkyne A. a X. potvrdili konfliktnú situáciu medzi obžalovaným a poškodenou, poukázali na verbálne ako aj fyzické útoky obžalovaného, a to aj v prítomnosti spoločných maloletých detí. Rovnako z pripojených priestupkových spisov vyplýva, že obžalovaný bol opakovane priestupkovo postihnutý za fyzické útoky na poškodenú. Zo znaleckého posudku znalca PhDr. Martina Chylíka vyplýva, že poškodená má sklon k dramatizácií, poškodená je traumatizovaná z manželských konfliktov. Naproti tomu osobnosť obžalovaného je poznačená egocentrizmom, zníženou schopnosťou rešpektovať potreby iných, sledovania svojich záujmov a absenciou pocitov viny, ktoré presúva na poškodenú. Má sklony k podráždeným reakciám spojených s verbálnou a fyzickou agresiou. Okresný súd vyhodnotil výpoveď obžalovaného ako nevieryhodnú a nepravdivú, pretože jeho výpoveď spochybňuje nielen samotná výpoveď poškodenej, ale aj výpovede svedkov Mgr. Z. D., svedkyne P. A. a najmä obsah priestupkových spisov, kde pri prvých dvoch skutkov priznal fyzické napadnutie poškodenej a pri treťom uviedol, že si udalosti zo dňa 06.11.2014 nepamätá. Ak teda na hlavnom pojednávaní obžalovaný tvrdil, že poškodenú fyzicky nenapadol, možno mať výrazné pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdenia. Výpoveď poškodenej okresný súd vyhodnotil ako vierohodnú a pravdivú, nakoľko ju potvrdzujú jej skoršie výpovede, vrátane výpovedí v priestupkových konaniach. Výpoveď poškodenej je v súlade s ďalšími vykonanými dôkazmi a napriek znalcom PhDr. Martinom Chylíkom konštatovaným sklonom poškodenej k dramatizácii, súd nezistil jej snahu dramatizovať (zvýšiť závažnosť) stíhaných skutkov. Výpovede svedkov okresný súd vyhodnotil ako vierohodné a pravdivé, nakoľko svedkovia nemali motív hovoriť nepravdu. Ani rodičia poškodenej neuviedli žiadne okolnosti, ktorými by sa snažili účelovo priťažiť obžalovanému, nakoľko otec poškodenej popísal len návštevy lekára poškodenou, ktoré preukazujú aj lekárske správy a matka poškodenej aj zranenia poškodenej, ktoré na nej sama videla. Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a na osobu obžalovaného jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom vychádzal z trestnej sadzby 1 - 3 roky. Konštatoval, že všetky tri prečiny boli spáchané vo viacčinnom súbehu, preto bolo nevyhnutné obžalovanému uložiť úhrnný trest za použitia absorpčnej zásady podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona. U obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a jedna priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, preto nebolo nutné upravovať trestnú
sadzbu. Okresný súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovej trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorý považoval vzhľadom na naplnenie účelu trestu za primeraný, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nie je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný, v dôsledku čoho mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dva roky.
Pokiaľ ide o náhradu škody, okresný súd konštatoval, že poškodenou uplatnená výška náhrady škody vo výške 1.812,80- eur korešponduje so znaleckým posudkom znalca MUDr. Mariána Pamulu, obžalovaný uplatnený nárok poškodenej žiadnym spôsobom nespochybnil, pričom okresný súd zároveň vylúčil spoluzavinenie poškodenej. Z uvedených dôvodov súd rozhodol o náhrade škody tak, že obžalovaného v zmysle § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal na jej náhradu poškodenej v rozsahu uplatneného nároku.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom obhajcov, ktoré odôvodnil na č.l. 603-605 a č.l. 606-607.
V odvolaní podanom obhajkyňou JUDr. Barborou Petrovič v úvode poukazuje na odvolacie dôvody odvolania podaného obhajcom JUDr. Danielom Urbanom. V ďalšom namieta vyhodnotenie dokazovania okresným súdom, ktorý nevzal do úvahy hodnotenie osoby poškodenej znalkyňou PhDr. Martou Halašovou. Znalkyňa u poškodenej konštatovala paranoidné znaky, na čo mal okresný reagovať, čo však neurobil. Okresný súd tiež dostatočne nereagoval na záverečné reči obhajcov obžalovaného. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nejednoznačné a v rozpore s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného zákona, pretože neobsahuje úvahy okresného súdu, ktorými by vysvetlil hodnotenie dôkazov, ktoré si odporovali.
V odvolaní podanom obhajcom JUDr. Danielom Urbanom namieta nedostatočný opis skutkov čo do času, kedy ku skutkom malo dôjsť. Lekárske správy nemôžu byť objektívnym dôkazom, pretože poškodená navštívila lekára až po údajnom útoku obžalovaného (v dvoch prípadoch až nasledujúci deň a v jednom prípade až na štvrtý deň po napadnutí). Pokiaľ ide o pôvod zranení, ani tieto údaje nie sú objektívne, pretože ide o udania poškodenej, ktoré ošetrujúci lekár prevzal, a teda nie je zrejmé, kedy malo k zraneniam poškodenej dôjsť. Doposiaľ nebol ustálený ani mechanizmus zranení, pretože znalec MUDr. Marián Pamula nevylúčil iný pôvod zranení, práve naopak, pripustil, že k zraneniam mohlo dôjsť aj bez súčinnosti tretej osoby. Skutky v bodoch obžaloby nespĺňajú atribút nezameniteľnosti. Vyjadrenia poškodenej sú nekonzistentné, ani raz sa nevyjadrila k spôsobu a času zranení, pričom tak neurobila ani vo výpovedi po vznesení obvinenia a tiež ani na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný spochybňuje aj vierohodnosť výpovede poukazujúc pritom na závery znaleckého dokazovania. Namieta tiež objektívnosť výpovedí svedkov, pretože ani jeden zo svedkov nebol priamo prítomný pri tom, kedy ku skutkom údajne malo dôjsť. Sama poškodená sa ku skutkom nevyjadrila ani na hlavnom pojednávaní, a to ani po oboznámení trestnej veci, nemala návrhy na doplnenie dokazovania, v rámci záverečných rečí sa nevyjadrila ku skutkom. Na hlavnom pojednávaní dňa 15.10.2019 okresný súd namiesto vyhlásenie rozsudku rozhodol o doplnení dokazovania výsluchom poškodenej. V zápisnici o tomto hlavnom pojednávaní absentuje dôvod, pre ktorý bolo pojednávanie odročené. Keďže ani obžalovaný ani jeho obhajcovia neboli na tomto pojednávaní prítomní, došlo tak k porušeniu princípu rovností strán. Súd nemal žiaden dôvod na doplnenie dokazovania výsluchom poškodenej. Namieta tiež výpoveď poškodenej z prípravného konania, ktorá bola učinená s dlhším časovým odstupom a teda nešlo o bezprostrednú výpoveď poškodenej. Ak bolo potrebné po záverečných rečiach objasniť niektorú skutočnosť, súd mal rozhodnúť o doplnení dokazovania ihneď po záverečných rečiach a nie odročiť pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku. Obžalovaný a jeho obhajcovia predpokladali, že na ďalšom pojednávaní dôjde k vyhláseniu rozsudku, pri ktorom nemusia byť prítomní, o čom súd vedel. Na tomto pojednávaní však súd rozhodol o doplnení dokazovania z dôvodov, o ktorých obžalovaný a jeho obhajcovia neboli oboznámení, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu. Na ďalšom pojednávaní súd namiesto objasnenia okolností prípadu dal poškodenej opätovne priestor na výsluch, počas ktorej boli kladené navádzacie otázky tak, aby prokurátor a súd z poškodenej vypáčili výpoveď o skutkoch, o ktorých sa poškodená opätovne nevedela jednoznačne vyjadriť. Súd nepochopiteľne vydal uznesenie v zmysle § 264 ods. 1 Trestného poriadku na odstránenie rozporov vo výpovedi, prečítal časť výpovede poškodenej zo dňa 28.01.2015, ktorá bola učinená pred vznesením obvinenia. Prečítaním tejto výpovede súd neodstraňoval rozpory vo výpovedi poškodenej, pretože poškodená sa dovtedy k ničomu nevyjadrila. Odstraňovanie rozporov vo výpovedi poškodenej došlo nezákonne, z výpovedi
poškodenej aj naďalej nie je zrejmé, čoho sa mal obžalovaný dopustiť. Dodal, že obžalovaný bol za uvedené skutky potrestaný v priestupkových konaniach, kedy poškodená navyše ani neuvádzala, že by bola práceneschopná. Navrhuje obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Poškodená vo vyjadrení k odvolaniu obžalovaného poukazuje na náležite vykonané dokazovanie v konaní pred okresným súdom, kedy okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol podrobné úvahy tak vo vzťahu ku skutkovej ako aj právnej stránke veci. Trestnému konaniu predchádzalo priestupkové konanie, v rámci ktorého sa obžalovaný k dvom skutkom priznal, tretí skutok si nepamätal. Obžalovaný sa netajil tým, že poškodenú fyzicky napadol, čo potvrdil aj svedok Mgr. Pavol Kocian, ktorý s poškodenou a obžalovaným realizoval mediáciu, počas ktorej sa obžalovaný doznal k fyzickému útoku na poškodenú. Fyzické napadnutie poškodenej zo strany obžalovaného potvrdil aj znalec PhDr. Martin Chylík na pojednávaní dňa 24.01.2019, ktorý poukázal na to, že interakcie, ktoré prebiehali medzi poškodenou a obžalovaným (fyzické útoky) boli obžalovaným potvrdené. K námietke obžalovaného o nezákonnom doplnení dokazovania výsluchom poškodenej poškodená dodala, že tento postup nie je možné považovať za postup contra legem. Obhajoba ako aj sám obžalovaný mal možnosť namietať kladené otázky poškodenej, toto právo však nevyužila. Pokiaľ ido o znalecký posudok znalkyne PhDr. Marty Halašovej, tento posudok bol vypracovaný ako dôkaz v inom konaní (o úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode manželstva), preto má len povahu listinného dôkazu, z ktorého mimo iného nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 19.10.2021 za prítomnosti zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave, obžalovaného, obhajcov obžalovaného a poškodenej. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil splnomocnený zástupca poškodenej, na čo senát odvolacieho súdu rozhodol tak, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti splnomocneného zástupcu poškodenej. Odvolací súd na verejnom zasadnutí oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného, odpisom z Registra trestov na obžalovaného, a tiež podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla v zmysle § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Poškodená zotrvala na svojich výpovediach. Obhajkyňa obžalovaného (JUDr. Barbora Petrovič) zotrvala na dôvodoch podaného odvolania. Podľa názoru obhajkyne okresný súd vykonal selekciu dôkazov, pričom dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného do svojich úvah nepoňal, a to napr. závery znaleckého posudku znalkyne PhDr. Marty Halašovej ako aj znalca MUDr. Martina Chylíka, ktorí sa vyjadrili k osobe poškodenej a jej konfabulačným sklonom. V dôsledku záverov znaleckých posudkov nemožno výpoveď poškodenej vyhodnotiť ako vierohodnú. Obhajca obžalovaného (JUDr. Daniel Urban) sa rovnako pridržal písomných dôvodov podaného odvolania. Má za to, že obžalovaný bol za uvedené konanie priestupkovo postihnutý, preto nie je dôvod stíhať obžalovaného. Poukazuje tiež na výpoveď poškodenej pred vznesením obvinenia a jej nezákonné čítanie na hlavnom pojednávaní. Výpoveď poškodenej považuje za akt pomsty, navrhuje obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaný sa pridržal vyjadrení svojich obhajcov, poukazuje na hodnotenie znaleckých posudkov a tiež okolnosti podania trestného oznámenia poškodenou pre krivú výpoveď. Žiada, aby ho odvolací súd oslobodil spod obžaloby.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje sa primeraný, zákonný a spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
Vzhľadom na dostatočné a náležite vykonané dokazovanie okresným súdom, dôsledné vysporiadanie sa so všetkými dôkazmi vo vzájomnom súhrne (t.j. s dôkazmi svedčiacimi tak v prospech, ako aj neprospech obžalovaného), tiež obhajobou obžalovaného prezentovanou už počas prvostupňového konania, ako aj riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd odkazuje na správnosť skutkových ako aj právnych záverov okresného súdu, bez potreby ich ďalšieho opakovania. V dôsledku uvedeného sa odvolací súd sústredí len na odvolacie námietky obžalovaného, z ktorých mimo iného vyplýva, že ide o kopírovanie obhajoby, ktorou sa bránil už počas prvostupňového konania, pričom v odvolaní obžalovaný neuviedol žiadne nové, a ani relevantné skutočnosti, spôsobilé privodiť iný záver, ako záver o vine.
Ako prvé obžalovaný spochybňuje nedodržanie atribútu nezameniteľnosti a neurčitosti skutku, pretože poškodená sa počas celého konania k jednotlivým skutkom nevyjadrila dostatočne presne tak, aby boli skutky dostatočne určité a zachovaná ich totožnosť. K uvedenému je potrebné uviesť, že poškodená k veci vypovedala na hlavnom pojednávaní dňa 03.10.2017 ako aj na hlavnom pojednávaní dňa 03.12.2019, kde opisovala protiprávne konanie obžalovaného. Je pravdou, že poškodená nevedela skutky v jednotlivých bodoch obžaloby chronologicky zoradiť, resp. uviesť bližšie konkrétne okolnosti z toho ktorého dňa, kedy ku skutkom malo dôjsť, to však nemá žiadny relevantný dopad na ustálenie totožnosti spáchaných skutkov. Ku skutkom došlo v roku 2014, poškodená tak vypovedala s odstupom 3 a 5 rokov od udalostí, preto je celkom prirodzené, že sa určité trhliny v chronológií a okolnostiach skutkov v jej výpovedi mohli objaviť. Poškodená vypovedala v prípravnom konaní, kde skutky jednoznačne opísala a stotožnila protiprávne konanie obžalovaného, po fyzickom napadnutí zo dňa 05.06.2014 a dňa 06.11.2014 poškodená privolala policajnú hliadku, čo vyplýva aj z registra priestupkov, o útoku obžalovaného urobila oznámenie, pričom jej výpoveď z prípravného konania je totožná s opisom skutkov bezprostredne po tom, ako ku skutkom došlo. Pokiaľ ide o skutok v bode 1/ zo dňa 12.03.2014, okolnosti skutku riadne opísala na pojednávaní dňa 03.10.2017. V danej veci niet žiadnych pochybnosti o totožnosti skutku, protiprávne konanie obžalovaného vo všetkých bodoch obžaloby bolo v skutkovej vete vyjadrené tak, aby spĺňalo atribút nezameniteľnosti a zároveň totožnosti skutku, výpoveď poškodenej z prípravného konania v spojení s jej výpoveďami v konaní pred súdom korešpondovali opisu skutku tak, ako je uvedené v obžalobe.
S vyššie uvedeným súvisí aj námietka o nezákonnom doplnení dokazovania výpoveďou poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa 03.12.2019 ako aj nezákonnom procesnom postupe okresného súdu, kedy namiesto vyhlásenia rozsudku vo veci rozhodol o doplnení dokazovania. Zo zápisnice z hlavného pojednávania dňa 10.10.2019 vyplýva, že toto pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 15.10.2019. Na hlavnom pojednávaní dňa 15.10.2019 okresný súd vydal uznesenie v zmysle § 276 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým rozhodol o doplnení dokazovania výsluchom poškodenej a ďalšom pokračovaní v konaní. Je pravdou, že pred vydaním uznesenia o pokračovaní v konaní v zmysle § 276 ods. 1 Trestného poriadku došlo na hlavnom pojednávaní dňa 10.10.2019 k vyhláseniu súdu o skončení dokazovania a prednesu záverečných rečí okresného prokurátora, splnomocnenca poškodenej, obhajcov obžalovaného ako aj obžalovaného, čím bol formálne ukončený proces dokazovania. Následne, na hlavnom pojednávaní dňa 15.10.2019 okresný súd aj napriek skončeniu dokazovania rozhodol o doplnení dokazovania bez riadneho odôvodnenia a tiež bez zrušenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončeného, toto pochybenie okresného súdu však nie je takej intenzity, aby významným spôsobom zhoršilo procesnú situáciu obžalovaného a už vôbec porušilo zásadu rovnosti strán. K uvedenému je potrebné dodať, že na hlavnom pojednávaní dňa 15.10.2019 okresný súd rozhodol o doplnení dokazovania výsluchom poškodenej, avšak na tomto pojednávaní nebol prítomný obžalovaný ani jeho obhajcovia, v dôsledku čoho okresný súd pojednávanie opätovne odročil na 03.12.2019, kde už ale za prítomnosti poškodenej, obžalovaného a jeho obhajcom uskutočnil výsluch poškodenej. Takýmto spôsobom potom zhojil vadu uvedenú vyššie, obžalovanému a jeho obhajcom bolo umožnené byť prítomní pri tomto výsluchu poškodenej, klásť jej doplňujúce otázky, vyjadriť sa k výpovedi poškodenej, a teda k porušeniu zásady rovnosti zbrani nedošlo. Na tomto pojednávaní mal obžalovaný a jeho obhajcovia nielen právo klásť poškodenej doplňujúce otázky, ale aj namietať otázky položené okresným prokurátorom a súdom, čo však nevyužili, preto nie je dôvodné, aby sa takéhoto postupu domáhal až v odvolaní.
Na tomto pojednávaní obžalovaná najprv vypovedala sama súvisle o okolnostiach skutku, následne okresný súd na návrh okresného prokurátora prečítal výpoveď poškodenej z prípravného konania postupom podľa § 264 ods. 1 Trestného poriadku, pretože poškodená si nevedela spomenúť na presné a detailné okolnosti skutku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že postup podľa § 264
ods. 1 Trestného poriadku sa nerealizuje len vtedy, keď súd zistí rozpory vo výpovedi svedka na hlavnom pojednávaní oproti výpovedi z prípravného konania, ale aj v takom prípade, kedy si svedok (poškodený) na hlavnom pojednávaní nevie spomenúť na okolnosti skutku, ako napokon aj správne poznamenal okresný súd. Uvedené vyplýva aj z konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR, podľa ktorej ak svedok pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uvedie, že si už presne nepamätá okolnosti, o ktorých má vypovedať, je potrebné ho vyzvať, aby napriek tomu najprv uviedol súvislý popis dotknutých skutočností .Až potom môže byť na vysvetlenie rozporov oproti skoršej výpovedi svedka použitý postup predložením zápisnice o tejto výpovedi podľa § 264 Trestného poriadku. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. júna 2013, sp. zn. 2 Tdo 26/2013). Takýto postup zvolil aj konajúci okresný súd, pričom ním neporušil žiadne práva obžalovaného. Nad rámec uvedeného je nutné doplniť, že súd má právo doplniť dokazovanie v ktoromkoľvek štádiu konania, a to podľa vlastnej úvahy v závislosti od toho, či je potrebné určitú okolnosť objasniť, resp. zistiť ďalšie okolnosti. Rovnako je na úvahe súdu, v ktorom štádiu, a koľkokrát vypočuje svedka (poškodeného),
Pokiaľ ide o námietku nezákonného doplnenia výpovede poškodenej jej výpoveďou z prípravného konania zo dňa 28.01.2015, ktorá bola učinená pred vznesením obvinenia, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, aj táto námietka je nedôvodná.
Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom, ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania, avšak takéto porušenie je koncipované oveľa užšie, a síce, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/43/2017 zo dňa 10.01.2018). Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach.
Dokazovanie od začatia trestného stíhania po vznesenie obvinenia neprebieha spôsobom typickým pre prípravné konanie a dokazované prostriedky sa obmedzujú len na výsluch oznamovateľa, poškodeného, podozrivého a na vyžiadanie písomných podkladov. Hranica procesnej použiteľnosti dôkazov je v zásade daná začatím trestného stíhania „vo veci“. Výnimkou sú (vo vzťahu k rozhodnutiu o vine) prípady, ak ide o vo významnej miere rozhodujúci alebo jediný usvedčujúci dôkaz (dôkaz kľúčového charakteru) pre posúdenie viny, ktorý musí byť vykonaný kontradiktórne, teda umožnením účasti obvineného alebo obhajcu. Účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia.
Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom (napr. prečítaním výpovede učinenej pred vznesením obvinenia) musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup súdu, keď na hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď poškodenej učinenú pred vznesením obvinenia by bolo možné konštatovať len vtedy, ak by odsúdenie obžalovaného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu proti Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen proti Turecku, rozsudok č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší proti Holandsku, Visser proti Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie).
Trestné stíhanie (t.j. trestné stíhanie „vo veci“) v tomto prípade bolo začaté dňom 05.01.2015 (vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku), pričom obžalovanému bolo vznesené obvinenie dňa 05.05.2015 (vydaním uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 206 ods.
1 Trestného poriadku). Poškodená bola vypočutá tak pred vznesením obvinenia obžalovanému, ako aj po tomto procesnom úkone. Výpoveď poškodenej zo dňa 28.01.2015 bola preukázateľne učinená pred vznesením obvinenia obžalovanému, čo však bez ďalšieho nespôsobuje jej procesnú nepoužiteľnosť a následnú diskvalifikáciu z procesu dokazovania. Síce išlo o výpoveď pred vznesením obvinenia, avšak po začatí trestného stíhania, pričom nešlo o jediný usvedčujúci, a už vôbec nie rozhodujúci dôkaz. Okrem výpovede poškodenej bolo v konaní zabezpečených dostatok dôkazov, ktoré usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutkov na podklade obžaloby, verifikovali výpoveď poškodenej a zároveň vyvrátili obhajobu obžalovaného. Právo obžalovaného na obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, obžalovaný mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva či už osobne, alebo prostredníctvom obhajcu, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval. O možnosti vyjadriť sa ku všetkým dôkazom boli procesné strany náležite poučené. Bolo už len na ich rozhodnutí, či túto možnosť využijú, alebo nie.
V tomto smere je potrebné poukázať aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj/63/2019 zo dňa 07.12.2019, podľa ktorého obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku. Takýto postup bol v prejednávanej veci splnený.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku o spochybňovaní vierohodnosti výpovedi svedkov, ktorí neboli priamo prítomní pri fyzických útokoch obžalovaného na poškodenú. Je pravdou, že žiaden zo svedkov nebol priamo prítomní pri útokoch obžalovaného na poškodenú, títo svedkovia však vierohodným spôsobom potvrdili to, že poškodená bola obeťou útokov obžalovaného. Svedkovia D. (rodičia poškodenej) vypovedali o tom, ako si všimli na poškodenej rôzne zranenia (modriny na tvári, nohách, ranu na uchu, zakrvavené a oškreté ruky, zranenia končatiny, šije, chrbtice), pričom sama poškodená uviedla, že ju obžalovaný zbil. Títo svedkovia však boli v jednom prípade prítomní v domácnosti poškodenej bezprostredne po fyzickom útoku obžalovaného na poškodenú, kedy poškodenú vyhodil z domu, naháňal ju po ulici, následne ju fyzicky napadol, poškodená mala podľa svedkov zakrvavenú ruku, ranu na hlave, ako aj ďalšie zranenia. Svedkyňa A. bola svedkom verbálnych konfliktov medzi poškodenou a obžalovaným, pričom o fyzickom násilí sa dozvedela od samotnej maloletej dcéry obžalovaného a poškodenej, ktorá počas útokov obžalovaného na poškodenú utiekla ku svedkyni. Maloletá dcéra obžalovaného a poškodenej sa vyjadrila o fyzických útokoch aj pred rodičmi matky (svedkami D.). Svedkom nevhodného správania obžalovaného smerujúceho voči poškodenej bola aj svedkyňa X..
V konaní nebolo preukázané, že by sa poškodená zdržiavala okrem zamestnania a rodinnom dome v Y. aj na inom mieste, kde by k zraneniam mohlo dôjsť. Pokiaľ by bol opak pravdou, obžalovaný by si jednoznačne musel všimnúť rozsah zranení poškodenej a túto dopytovať na ich pôvod. Obžalovaný mal dôvod na to, aby poškodenú napádal, a to pre nevyriešený a rozvíjajúci sa manželský konflikt (pre údajnú neveru obžalovaného), neakceptovanie tohto stavu poškodenou, konfrontovanie takejto situácie poškodenou, na čo reagoval verbálnymi a fyzickými útokmi na obžalovanú ako svoju manželku, navyše v spoločnej domácnosti aj pred maloletými deťmi.
Pokiaľ ide o námietku o spochybnení vierohodnosti výpovede poškodenej poukazujúc na znalecký posudok znalkyne PhDr. Marty Halašovej, ktorá u poškodenej konštatovala znaky konfabulácie, aj táto je nedôvodné. Primárne je potrebné uviesť, že ide o znalecký posudok vypracovaný v inej veci (vedenej Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 31P/40/2017 o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva), okresný súd preto závery tohto posudku správne vyhodnotil ako irelevantné. Z tohto posudku navyše vyplýva, že úlohou znalkyne nebolo skúmať vierohodnosť výpovede poškodenej v trestnom konaní, resp. vierohodnosť osoby poškodenej ako takej, ale skúmať vzťah maloletých detí k obom rodičom pre následne rozhodnutie o osobnej starostlivosti o maloleté deti a tiež rozsahu úpravy styku maloletých detí s rodičov, ktorému neboli zverené do osobnej starostlivosti.
K vierohodnosti výpovede poškodenej sa však žiada dodať, že zo znaleckého posudku znalca PhDr. Martina Chylíka vyplýva, že poškodená síce v určitých situáciách (zapríčinených konfliktami s obžalovaným) má sklony k dramatizácií a konfabulácií, to však nemá vplyv na samotné vyšetrovanie a vyhodnotenie jej výpovede ako nevieryhodnej. Znalec jednoznačne konštatoval traumatizáciu
poškodenej zapríčinenú konaním obžalovaného, čo má vplyv na prežívanie poškodenej a následky na jej psychike a teda pochopiteľné dramatické opisovanie udalostí. Znalec zároveň vylúčil snahu poškodenej priťažiť obžalovanému, podľa znalca sklon ku konfabuláciám u poškodenej nie je účelový, poškodená nie je pomstychtivá. Naproti tomu obžalovaný má preukázateľné sklony k fyzickej a verbálnej agresivite, najmä v prípade, kedy sa jeho predstava o manželskom spolužití (akceptovanie jeho víkendovej neprítomnosti poškodenou, resp. kedy sa poškodená nepodrobila jeho predstavám) nestretla s pochopením na strane poškodenej. V tejto súvislosti je nutné poukázať na vyjadrenia poškodenej, ktorá opakovane uvádzala, že fyzické útoky obžalovaného nespočívali len v konaní, pre ktoré je vedené trestné stíhanie v tejto veci, ale obžalovaný sa útokov dopúšťal opakovane, po dlhšie časové obdobie, nielen v dňom, kedy malo dôjsť ku skutkom na podklade obžaloby. Poškodená mala tendenciu konanie obžalovaného zatajovať, o útokoch vypovedala až vtedy, kedy boli zranenia viditeľné a nebolo možné ich skryť. Uvedené nasvedčuje tomu, že poškodená nemala v úmysle účelovo obžalovaného obviniť, konfabulovať a zastierať, práve naopak.
Vinu obžalovaného nespochybňuje ani to, že poškodená bezprostredne po fyzických útokoch išla riadne do práce, keď ako sama uvádzala, vzhľadom na to, že nemala prístup k financiám, nemohla si dovoliť liečiť sa zo zranení v domácom prostredí. Poškodená preukázateľne utrpela zranenia, ktoré si podľa znaleckého posudku MUDr. Mariána Pamulu v spojení s predloženými lekárskymi správami vyžadovali liečbu v trvaní tak, ako uviedol znalec v posudku. Znaleckým posudkom bola ujma na zdraví poškodenej riadne deklarovaná, zranenia poškodenej boli navyše bodovo ohodnotené, čo zakladá jej nárok na dožadovanie sa náhrady škody od obžalovaného. To, že poškodená aj napriek utrpeným zraneniam naďalej chodila do zamestnania nijako nespochybňuje a nevylučuje záver znalca o skutočne spôsobenej ujme na zdraví vyžadujúcej si práceneschopnosť. Rovnako irelevantné je aj to, že poškodená išla na lekárske vyšetrenie až na ďalší deň. Poškodená vypovedala, že k lekárovi išla až vtedy, keď bolesť pretrvávala, dokonca v jednom prípade musela ísť aj napriek zraneniam do zamestnania, a až odtiaľ na intervenciu svojej matky k lekárovi, kvôli viditeľným ťažkostiam.
K spochybneniu vzniku zranení poukazom na záver znalca MUDr. Mariána Pamulu, odvolací súd poukazuje na závery tohto znaleckého posudku, keď znalec verifikoval výpoveď poškodenej (v spojení s lekárskymi správami) o tom, ako k jednotlivým zraneniam došlo. Znalec výslovne uviedol, že v prípade zranení poškodenej sa jednalo o údery, alebo nárazy, je pravdepodobné, že k vzniku zranení došlo tak, ako opisovala poškodená (t.j. fyzickým násilím vedeným inou osobou). Znalec tak potvrdil mechanizmus vzniku zranení poškodenou, pričom pokiaľ uviedol, resp. pripustil aj iný možný spôsob, ako napr. nárazom a pádom, aj tento spôsob zodpovedal útokom obžalovaného na poškodenú. Poškodená udávala opakované pády na zem, keď ju obžalovaný fackal, stiahol z postele na zem, hádzal do nej rôzne predmety, pritlačil ju medzi dvere, na zemi ju následne kopal, udieral, fackal.
Zhrnúc vyššie uvedené možno konštatovať, že obžalovaný preukázateľne spáchal skutky v bodoch 1/-3/ obžaloby, zo spáchania skutkov ho usvedčoval celý raz dôkazov. Odvolací súd obhajobu obžalovaného hodnotí ako účelovú snahu o zbavenie sa trestnej zodpovednosti a tiež snahu o prenos zodpovednosti práve na poškodenú (čo plne korešponduje s charakteristikou jeho osobnosti ako osoby, ktorá nie je schopná rešpektovať potreby iných, a u ktorej absentuje pocit viny a snaha o prenášanie zodpovednosti za svoje protiprávne konanie na iné osoby). Rovnako ako okresný súd, aj odvolací súd považuje výpoveď obžalovaného za nevieryhodnú, a to aj preto, že obžalovaný v podstate svoju vinu uznal nielen počas realizovanej mediácie vykonávanej svedkov Mgr. Z. D., ale aj pri uložení blokovej pokuty v priestupkovom konaní, o čo viac je jeho obrana zarážajúca. Odvolací súd prihliadol aj na to, že obžalovaný môže zvoliť ako obhajobnú taktiku aj klamstvo, resp. nevypovedanie pravdy (čo zjavne urobil), naproti tomu svedkovia vypovedajú pod prísahou pod následkom krivej výpovede. Z obhajoby obžalovaného je celkom zreteľne badať to, že súdu predkladá svoje vlastné účelové, selektívne a z kontextu všetkých dôkazov vytrhnuté hodnotenie dôkazov tak, aby sa zbavil trestnej zodpovednosti.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti tak možno jednoznačne konštatovať, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty viacnásobného prečinu ublíženia na zdraví v zmysle § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Keďže všetky skutky boli spáchané v súbehu, dôvodným bolo ukladať obžalovanému úhrnný trest v zmysle § 41 ods. 1 Trestného poriadku, v nezmenenej trestnej sadzbe 1-3 roky, a to vzhľadom na rovnaký pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (§ 36 písm. písm. j/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného zákona).
Pri úvahách o výške a druhu trestu odvolací súd v celom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o uložení podmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok, za súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní 2 rokov. K úvahám o primeranosti trestu odvolací súd zvýrazňuje najmä to, že obžalovaný sa k fyzickým útokom voči poškodenej dopustil opakovane, tieto útoky boli sprevádzané aj verbálnymi útokmi. Útokov sa dopustil voči svojej manželke a zároveň matke svojich maloletých detí, hrubým a vulgárnym spôsobom, pričom obžalovanému neprekážala ani prítomnosť maloletých detí. Poškodená v dôsledku útokov obžalovaného utrpela rôzne zranenia, ktoré so vyžiadali opakované lekárske ošetrenia. Z konania a správania obžalovaného počas celého konania nevyplynula žiadna ľútosť, práve naopak, počas celého konania aj napriek jednoznačne preukázanej vine svoje konanie popieral, vinu prenášal na poškodenú, čo plne zodpovedá charakteristike obžalovaného ako egocentrickej osoby, nerešpektujúcej potreby iných ľudí, sledovaním si svojich vlastných záujmov, absenciou pocitov viny a snahou o prenášanie viny na iné osoby. Z odpisu registra priestupkov navyše vyplýva, že aj po spáchaní skutkov, ktoré sú predmetom trestného stíhania v tejto veci sa obžalovaný dopustil voči poškodenej opäť protiprávneho konania (ukazovaním vztýčeného prostredníka na verejnosti, vyhrážaním a vulgárnym napádaním poškodenej v rodinnom dome, v ktorom spoločne žili a ďalšie). Práve preto nebolo možné o nižšom treste pre obžalovaného, pričom je potrebné dodať, že okresným súdom uložený trest je na samej spodnej hranici trestnej sadzby. Na druhej strane okresný súd správne sprísnenie trestu pretavil do uloženia skúšobnej doby v dlhšom trvaní (2 roky), počas ktorej doby bude obžalovaný povinný viesť riadny život, vyhýbať sa akémukoľvek porušeniu zákonných noriem a dbať na svoju bezúhonnosť.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento výrok nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vzhľadom na absenciu odvolania vo vzťahu k tomuto výroku. Obžalovaný spochybňoval len nepreukázanú práceneschopnosť poškodenej (nie explicitne uplatnený nárok na náhradu škody vo výške 1.812,80 eur), s ktorou námietkou sa odvolací súd vysporiadal v odôvodnení vyššie.
Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.