Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Asan/7/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, XXX XX Ž., právne zastúpeného advokátom: JUDr. Ladislav Potocký, so sídlom Mydlárska 19, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Kuzmányho 26, 012 23 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: KRPZ-ZA-KDI-SK-41/2017 zo dňa 28. júna 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.: zo dňa 28. novembra 2018, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

Účastníkom sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I.

Konanie pred správnym súdom

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „správny súd“ alebo „krajský súd“) zamietol žalobu žalobcu podľa (ďalej aj „“), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: KRPZ-ZA-KDI-SK-41/2017 zo dňa 28. júna 2017, ktorým žalovaný podľa o správnom konaní potvrdil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (ďalej aj „“) č.: ORPZ-ZA-ODI2-35/2017-P, ORPZ-ZA-ODI2-36/2017-P, ORPZ-ZA-ODI2-61/2017-P (pozn.: vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia označené ako rozhodnutie č.: ORPZ-ZA-OD12-35,36,61/2017-P) zo dňa 12.04.2017.

2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že dospel k záveru, že žalobca porušil ustanovenia zákona o priestupkoch a zákona o cestnej premávke, a preto bol dôvodne uznaný vinným zo spáchania priestupkov uvedených vo výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Na tomto základe následne krajský súd vyhodnotil, že zákonnou bola aj sankcia uložená žalobcovi, ako aj povinnosť náhrady paušálnych trov priestupkového konania. Námietky žalobcu vyhodnotil krajský súd v celom rozsahu ako nedôvodné a zároveň dospel k záveru, že skutkový stav veci bol správnymi orgánmi dostatočne zistený a že tieto vec aj správne právne posúdili.

3. Ku skutku zo dňa 10.10.2016 správny súd poukázal na Zápisnicu o podaní vysvetlenia zo dňa 11.10.2016, z ktorej vyplýva, že žalobca uviedol, že dňa 10.10.2016 priviezol manželku k dcére na S. ulicu a keďže nikde nevidel tabuľku pre osoby zdravotne ťažko postihnuté (ďalej aj ako „ZŤP“), zaparkoval svoje vozidlo na voľnom mieste, kde bola tabuľka, že na tomto mieste môžu parkovať iba vozidlá s rezidentskou kartou (pozn.: kasačný súd v texte tohto odôvodnenia používa pojmy „rezidentská“ a „rezidenčná“ tak, ako boli použité v podkladoch tvoriacich súdny spis). Z fotodokumentácie zo dňa 10.10.2016 jednoznačne vyplýva, že vozidlo značky Škoda ev. č. M. parkovalo dňa 10.10.2016 na ulici Lichardovej, kde majú povolené parkovať vozidlá s platnou rezidentskou kartou, pričom za čelným sklom mal položenú tabuľku ZŤP. Krajský súd ďalej z administratívneho spisu ustálil, že na parkovisku je umiestnená zvislá dopravná značka IP 16 s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania vozidiel s dodatkovou tabuľkou s textom „Pre vozidlá s platnou rezidenčnou kartou.“ S odkazom na takto zistený skutkový stav, správny súd s prihliadnutím na uvedené dôkazy námietku žalobcu týkajúcu sa tohto priestupku vyhodnotil ako nedôvodnú.

4. V súvislosti so skutkom zo dňa 20.01.2017 poukázal krajský súd v rozsudku na listinný dôkaz, a to na Zápisnicu o podaní vysvetlenia zo dňa 20.01.2017, z ktorej vyplýva, že žalobca do zápisnice uviedol, že dňa 20.01.2017 doviezol manželku na jej motorovom vozidle, ktoré je označené ZŤP na ulicu Veľká Okružná, kde nebolo miesto pre ZŤP, tak zaparkoval na voľnom mieste. Krajský súd vyhodnotil, že z úradného záznamu a fotodokumentácie zo dňa 20.01.2017 vyplýva, že vozidlo Škoda ev. č. M. stálo dňa 20.01.2017 na ulici Veľká Okružná, kde sú parkovacie miesta s plateným státím, pričom za čelným sklom mal položenú tabuľku ZŤP. Na danom mieste je umiestnená zvislá dopravná značka IP 17a s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania vozidiel s dodatkovou tabuľkou s určeným časom plateného parkovania. Aj túto námietku žalobcu krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

5. V súvislosti so skutkom zo dňa 10.01.2017 poukázal krajský súd na Zápisnicu o podaní vysvetlenia zo dňa 19.01.2017, z ktorej vyplýva, že žalobca dňa 10.01.2017 v čase o 22:35 hod. sa nachádzal s vozidlom zn. Škoda Octavia Combi ev. č. M. na ulici Horný Val v Žiline - pešej zóne, kde mal povolený vjazd, pričom viezol zákazníka, ktorý nastúpil do vozidla na ulici Horný Val. Z ďalšieho listinného dôkazu (fotodokumentácie) - podľa názoru krajského súdu - jednoznačne vyplýva, že na predmetnom mieste sa nachádza zvislé dopravné značenie „IP 25a - pešia zóna“ s doplneným textom s dodatkovou tabuľkou „Parkovanie je povolené na miestach označených P - RESERVE“ s platným povolením na vjazd, ako i ďalšie zvislé dopravné značenie „IP 16“ s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania s dodatkovou tabuľkou s textom s platným povolením MSU na vjazd a parkovanie na ulici Horný Val a ďalšou dodatkovou tabuľkou „E 5a“ vyznačujúcou smer a úsek platnosti, pre ktorý platí značka pod ktorou je umiestnená. Aj túto námietku žalobcu preto krajský súd následne vyhodnotil ako nedôvodnú.

II.

Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

6. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej len ako „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť. Kasačnú sťažnosť odôvodnil právnymi a skutkovými okolnosťami odkazujúc na (ďalej aj ako „SSP“) a .

7. Sťažovateľ kasačný dôvod podľa (t.j. nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odôvodnil tým, že „Nebolo vytýčené pojednávanie vo veci samej, neboli vypočutí účastníci konania a preto namieta žalobca porušenie zákona, ako je vyššie uvedené.“

8. Sťažovateľ kasačný dôvod podľa (t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) špecifikoval v texte kasačnej sťažnosti tak, že správny súd „Nerešpektoval predpisy, ktoré citoval a uvádzal žalobca v žalobe, ani sa s nimi nevysporiadal.“

9. Ďalej namietal, že aj porušenie ustanovenia podľa , , , t.j. ustanovenia (t.j. odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu), avšak bez akejkoľvek konkretizácie.

10. K podanej kasačnej sťažnosti žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 04.03.2019. Žalovaný v predmetnom vyjadrení konštatoval, že nepovažuje za potrebné osobitne sa vyjadrovať ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa, keďže v nej žalobca neuvádza nové skutočnosti. Žalovaný sa plne stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorým tento žalobu žalobcu zamietol.

III.

Konanie na kasačnom súde, obsah administratívneho spisu

11. Prejednávaná vec bola dňa 25.03.2019 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 2S - sp. zn.: . S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (g ods. 4 a 6 v spojení s o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia (pod pôvodnou spisovou značkou).

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd postupom podľa a nasl. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia SPP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk. ( SPP).

13. Úlohou najvyššieho správneho súdu ako súdu kasačného bolo posúdiť správnosť právnych záverov krajského súdu, ktorý po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel k záveru o jeho zákonnosti a žalobu zamietol. Pre účely rozhodovania vo veci sa kasačný súd oboznámil aj s administratívnym spisom, z ktorého považoval za preukázaný nasledovný skutkový stav:

- Dňa 10.10.2016 v čase o 07,10 hod. stál sťažovateľ s osobným motorovým vozidlom zn. Škoda A., ev. č. M.-XXXGH na ulici S. v Žiline, kde nerešpektoval zvislú dopravnú značku IP 16 (Parkovisko - parkovacie miesta s vyhradeným státím) s dodatkovou tabuľkou s doplňujúcimi údajmi „Pre vozidlá s platnou rezidentskou kartou“, pričom na tomto mieste stál bez platnej rezidentskej karty.

- Dňa 20.01.2017 v čase o 11:35 hod. stál sťažovateľ s osobným motorovým vozidlom značky Škoda K., ev. č. M.-XXXBP na ulici Veľká Okružná v Žiline, kde nerešpektoval zvislú dopravnú značku IP 17a (Parkovisko - parkovacie miesta s plateným státím) s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania - pozdĺžne na okraj vozovky s dodatkovou tabuľkou s doplňujúcimi údajmi určeným časom „PO-PI 07,00-18,00 SO 07,00-12,00“, pričom na tomto mieste stál bez platného parkovacieho lístka.

14. Dňa 10.01.2017 v čase o 22.35 h sťažovateľ ako vodič vozidla Škoda K. O., ev. č. M.-XXXBP na ul. Horný Val v meste Žilina v úseku označenom zvislou dopravnou značkou IP 25a - ako pešia zóna s vozidlom zastavil a stál pri pravom okraji komunikácie ul. Horný Val v smere od tržnice smerom k hotelu BOSS na čas viac ako je nevyhnutne potrebný na urýchlené nastúpenie alebo vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo zloženie nákladu, pričom vodič s vozidlom stál na komunikácii na mieste, kde nie je dopravným značením určené výhradné státie pre vozidlá s platným povolením na vjazd a parkovanie v pešej zóne. Sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia natáčal

zo svojho vozidla dopravný priestupok iného vodiča, pričom videozáznam robil cez bočné okno svojho vozidla a videozáznam začal natáčať v čase o 22,35 hod., pričom dĺžka videozáznamu je 06:11 min.

15. Kasačný súd mal z administratívneho spisu ďalej za preukázané, že správne orgány vykonali rozsiahle dokazovanie a pri rozhodovaní v rámci objasňovania priestupkov, resp. rozhodovania o nich, správne orgány vychádzali najmä zo správ o výsledku objasňovania priestupkov (zo dňa 19.01.2017 a zo dňa 23.01.2017), zo zápisníc o podaní vysvetlenia sťažovateľom (zo dňa 11.10.2016, zo dňa 20.01.2017 a zo dňa 19.01.2017), z vyjadrení sťažovateľa z ústnych pojednávaní o jednotlivých priestupkoch (a to na č.l. 26 administratívneho spisu ku skutku zo dňa 10.10.2016 a ku skutku zo dňa 20.01.2017, ako aj na č. l. 37 administratívneho spisu ku skutku zo dňa 10.01.2017), ako aj z fotodokumentácie, ktorá bola obstaraná v súvislosti s priestupkami. Okrem toho v rámci rozhodovania vo veci prihliadali správne orgány aj na videonahrávku vyhotovenú sťažovateľom v rámci jedného z predmetných priestupkov (skutok zo dňa 10.01.2017), a to ako na dôkaz, ktorým sťažovateľ fakticky preukázal státie s motorovým vozidlom aspoň po dobu 6 min. 11 sekúnd na mieste (v rámci pešej zóny), ktoré nebolo vyhradené pre účely státia.

16. Sťažovateľ v priebehu konania o priestupkoch namietal, že by za tieto bol zodpovedný, keď vo vzťahu k prvým dvom skutkom mal za to, že za tieto nezodpovedá, keďže v danom čase robil sprievod svojej manželke, ktorá je ZŤP, t.j. vzťahuje sa na neho ustanovenie § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke. Vo vzťahu k tretiemu protiprávnemu konaniu uviedol, že „zo svojho stojaceho vozidla pomocou kamery na mobilnom telefóne nakameroval dve vozidlá.... v ľavej časti vozovky teda v protismere časti vozovky, kde je to zakázané“.

17. mal za to, že z dôkazov jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ sa protiprávneho konania dopustil. Rozhodol rozhodnutím č.: ORPZ-ZA-OD12-35,36,61/2017-P zo dňa 12.04.2017, tak, že obvinený (sťažovateľ),

„- dňa 10.10.2016 v čase o 07,10 hod. stál s osobným motorovým vozidlom zn. Škoda A., ev. č. M.- XXXGH na ulici S. v Žiline, kde nerešpektoval zvislú dopravnú značku IP 16 (Parkovisko - parkovacie miesta s vyhradeným státím) s dodatkovou tabuľkou s doplňujúcimi údajmi „Pre vozidlá s platnou rezidentskou kartou“, kde stál na tomto mieste bez platnej rezidentskej karty.“ - ďalej aj ako „skutok zo dňa 10.10.2016“ -

„- dňa 20.01.2017 v čase o 11:35 hod. stál s osobným motorovým vozidlom značky Škoda K., ev. č. M.- XXXBP na ulici Veľká Okružná v Žiline, kde nerešpektoval zvislú dopravnú značku IP 17a (Parkovisko

- parkovacie miesta s plateným státím) s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania - pozdĺžne na okraj vozovky s dodatkovou tabuľkou s doplňujúcimi údajmi určeným časom „PO-PI 07,00 - 18,00 SO 07,00-12,00“, kde stál na tomto mieste bez platného parkovacieho lístka“ - ďalej aj ako „skutok zo dňa 20.01.2017“ -

„- dňa 10.1.2017 v čase o 22.35 h ako vodič vozidla Škoda K. O., ev. č. M.-XXXBP na ul. Horný Val v meste Žilina v úseku označenom zvislou dopravnou značkou IP 25a - ako pešia zóna s vozidlom zastavil a stál pri pravom okraji komunikácie ul. Horný Val v smere od tržnice smerom k hotelu BOSS na čas viac ako je nevyhnutne potrebný na urýchlené nastúpenie alebo vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo zloženie nákladu, pričom vodič s vozidlom stál na komunikácii na mieste, kde nie je dopravným značením určené výhradné státie pre vozidlá s platným povolením na vjazd a parkovanie v pešej zóne. Vodič A. F. podľa svojho vyjadrenia natáčal zo svojho vozidla dopravný priestupok iného vodiča, pričom videozáznam robil cez bočné okno svojho vozidla a videozáznam začal natáčať v čase o 22,35 hod., pričom dĺžka videozáznamu je 06:11 min.“ - ďalej aj ako „skutok zo dňa 10.01.2017“, čím žalobca naplnil znaky skutkovej podstaty priestupku podľa o priestupkoch (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“ alebo „priestupkový zákon“).

18. Za protiprávne konanie žalobcu podľa ods. 1 bola žalobcovi správnym orgánom prvého stupňa uložená sankcia - pokuta - vo výške 70 Eur, a to podľa § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch. Podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch bol žalobca zaviazaný k náhrade trov priestupkového konania

vo výške 16 Eur (podľa vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. ), a to všetko do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia.

19. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal sťažovateľ odvolanie (zo dňa 05.05.2017) doručené žalovanému toho istého dňa (na č.l. 203 administratívneho spisu). Vo vzťahu k relevantným skutkom sťažovateľ opätovne namietal zdravotný stav svojej manželky (ZŤP), ďalej to, že v miestach, kde parkoval (skutok zo dňa 10.10.2016 a 20.01.2017) nebolo k dispozícii parkovacie miesto pre ZŤP, ale len miesto pre držiteľov rezidenčných kariet, resp. miesto s úhradou parkovného, a preto bol nútený stáť na týchto miestach (hoci dopravnými značkami definované podmienky nesplnil/ nespĺňal). V súvislosti s tretím skutkom (10.01.2017) opätovne poukázal na to, že natáčal protiprávne konanie inej osoby (aj keď nepoprel, že v rámci pešej zóny stál na mieste, kde státie dopravné značenie neumožňovalo).

20. Žalovaný (ako druhostupňový správny orgán) odvolanie žalobcu zamietol (rozhodnutím č.: KRPZ- ZA-KDI-SK-41/2017 zo dňa 28. júna 2017) a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, keď ani jeden z argumentov sťažovateľa nevyhodnotil ako relevantný.

IV.

Právne názory kasačného súdu, právna úprava vzťahujúca sa na súdenú vec

21. Najvyšší správny súd preskúmal závery krajského súdu, oboznámiac sa zároveň so skutkovými podkladmi obsiahnutými v administratívnom spise, z ktorých krajský súd pri rozhodovaní vychádzal a berúc do úvahy platnú právnu úpravu, právnu úpravu účinnú v čase spáchania priestupkov, resp. v čase rozhodovania o nich, ako aj rozhodovaciu prax, nevzhliadol v námietkach sťažovateľa takú relevanciu a presvedčivosť, aby mohol kasačnej sťažnosti vyhovieť.

22. Sťažovateľ kasačný dôvod podľa (t.j. nesprávny procesný postup krajského súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odôvodnil tým, že „Nebolo vytýčené pojednávanie vo veci samej, neboli vypočutí účastníci konania a preto namieta žalobca porušenie zákona, ako je vyššie uvedené.“ Kasačný súd tento dôvod kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako námietku sťažovateľa, že v rámci konania pred krajským súdom bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces nezákonným postupom súdu, ktorý v jeho veci nenariadil ústne pojednávanie.

23. Túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú z nasledujúcich dôvodov:

a) Vychádzajúc z ustanovenia , mal žalobca možnosť požiadať správny súd o vytýčenie pojednávania vo veci. Predmetné ustanovenie je jednou zo základných zákonných garancií, ktoré normotvorca poskytuje účastníkovi konania, aby súd vo veci rozhodol až po tom, čo bude nariadené pojednávanie. Ide o kogentné ustanovenie, z ktorého zákon výnimky nepripúšťa a priamo ustanovenie poskytuje účastníkovi konania bez ďalšieho záruku toho, že vo veci bude nariadené pojednávanie. Správny súd v takomto prípade nemôže uplatniť diskrečnú právomoc pri posudzovaní toho, či pojednávanie nariadi alebo nie (napr. s prihliadnutím na prípadný skutočný prínos pojednávania na rozhodnutie vo veci samej, procesnú ekonómiu a pod.), ale ex lege pojednávanie nariadi. Povinnosť postupovať tak vyplýva priamo z úvodnej časti právnej normy - („(1) Predseda senátu nariadi prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania“). V súdenej veci však žalobca (zastúpený advokátom), ako ani žalovaný o nariadenie pojednávania nepožiadali, a preto krajský súd nemal povinnosť pojednávanie nariaďovať.

b) Správny súd má možnosť nariadiť pojednávanie aj v prípade, ak o to účastník konania nepožiada ( až e) ), avšak v takýchto prípadoch musia byť pre nariadenie pojednávania splnené objektívne predpoklady (napr. povinnosť nariadiť pojednávanie musí vyplývať zo zákona) alebo musí existovať - podľa posúdenia súdu - taká okolnosť alebo okolnosti, ktoré nariadenie pojednávania odôvodňujú (napr. potreba vykonať dokazovanie a i.). Ako to vyplýva z rozsudku správneho súdu, dôkazy obstarané v priebehu administratívneho konania, resp. rozhodnutia správnych orgánov tak, ako boli tieto predmetom súdneho prieskumu pred krajským súdom, tvorili dostatočný podklad pre správny súd, aby tento vec posúdil a rozhodol, a to bez potreby nariaďovať vo veci pojednávanie.

24. S odkazom na vyššie uvedené, kasačný súd poukazuje na to, že účastník konania pred krajským súdom nemá právny nárok na to, aby bola jeho vec ústne prejednaná správnym súdom, resp. tento procesný nárok má výlučne v prípade, ak o to sám požiada, čo v tomto prípade žalobca/sťažovateľ neurobil. Pre úplnosť pritom kasačný súd uvádza, že zo žaloby, príp. z iných písomných podaní produkovaných žalobcom nevyplýva, že by tento krajskému súdu napr. navrhoval vo veci vypočuť priamo účastníkov konania alebo svedkov a pod., t.j. že by sťažovateľ v rámci konania pred krajským súdom realizoval procesné úkony, ktoré by opodstatňovali nariadenie ústneho pojednávania.

25. Kasačný súd dopĺňa, že ani v zmysle súčasnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) princíp ústnosti konania nemusí vždy a bez ďalšieho znamenať potrebu nariaďovať v súdnom konaní ústne pojednávanie. Judikatúra ESĽP akceptuje aj meritórne rozhodovanie bez nariadenia ústneho pojednávania v prípadoch, keď má súd rozhodnúť o právnych otázkach, ktoré nie sú osobitne zložité (k tomu porovnaj napr. rozhodnutia Varela Assalino proti Portugalsku z 25. apríla 2002, príp. Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24. júna 1994). V zmysle judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. apríla 2002). V niektorých prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie rozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže postačovať posúdenie na základe spisu a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali zásadu hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. apríla 2002, Schuler-Zgraggen v. Švajčiarsko z 24. júna 1994).

26. Kasačný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že skutkové okolnosti veci neboli medzi stranami sporné, keď sťažovateľ tak v žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti potvrdil skutkové okolnosti jeho konania tak, ako z nich bol uznaný vinným žalovaným, resp. správnym orgánom prvého stupňa, avšak nestotožnil sa s ich právnou kvalifikáciou, keď mal za to, že toto jeho konanie nenapĺňa znaky priestupku (odkazom na § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke), resp. že sankcia, ktorá mu bola uložená, nebola zákonná.

27. Nadôvažok, ako to vyplýva aj z administratívneho spisu, kasačný sťažovateľ mal možnosť v priebehu konania o správnych deliktoch, z ktorých bol uznaný vinným, vypovedať ústne pred správnymi orgánmi (t.j. mal možnosť realizovať svoje práva aj v podobe ústneho pojednávania), pričom v priebehu konania pred správnym súdom, ako ani v kasačnej sťažnosti nenamietal, že by takéto pojednávania zdokumentované v administratívnom spise, neboli realizované, príp. že by ich obsah nebol totožný s písomnými zápisnicami z týchto úkonov a pod. Sťažovateľ priamo v kasačnej sťažnosti potvrdzuje, že ku skutkom, z ktorých bol uznaný vinným, bol riadne vypočutý (str. 4 podanej kasačnej sťažnosti „Vykonaným dokazovaním a pri zhodnotení všetkých dôkazov, či už listinných, výsluchom svedkov, mňa obvineného....“). Aj z uvedeného dôvodu nemal správny súd dôvod pochybovať o obsahu listín založených v administratívnom spise, ktoré zachytávajú ústne prejavy sťažovateľa (žalobcu) v priebehu konania pred správnymi orgánmi.

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky aj vzhľadom na skutočnosť, že prejednávaná vec je vecou sankčnou a sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd v jeho veci nenariadil ústne pojednávanie, verifikoval, či v rámci konania pred správnymi orgánmi nedošlo k porušeniu zásady ústnosti konania o priestupku a ustálil, že tomu tak nebolo, keď vo veci všetkých troch priestupkov, z ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným, sa uskutočnilo ústne pojednávanie. K priestupkom, ktorých sťažovateľ dopustil dňa 10.10.2016 (o 07:10 hod.) a dňa 20.01.2017 (11:35 hod.) sa uskutočnilo ústne pojednávanie dňa 02.02.2017 (administratívny spis správneho orgánu prvého stupňa č.l. 26) a k priestupku, ktorého sťažovateľ dopustil dňa 10.01.2017 (o 22:35 hod.) sa pred správnym orgánom prvého stupňa uskutočnilo ústne pojednávanie so sťažovateľom dňa 12.04.2017 (administratívny spis správneho orgánu prvého stupňa č.l. 37).

29. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, kasačný súd považoval kasačný dôvod sťažovateľa subsumovaný ním pod ustanovenie za nedôvodný, keď ustálil, že žalobca vo veci vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. o nariadenie pojednávania nepožiadal

a súčasne neexistovali vo veci iné okolnosti a zákonné predpoklady, ktoré by opodstatňovali nariadenie pojednávania krajským súdom.

30. K námietke sťažovateľa, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože správny súd „Nerešpektoval predpisy, ktoré citoval a uvádzal žalobca v žalobe, ani sa s nimi nevysporiadal“; kasačný súd uvádza, že ju vyhodnotil kumulatívne, a to ako kasačný dôvod podľa v časti, v ktorej sťažovateľ namieta nerešpektovanie predpisov, ktoré správny súd citoval vo svojom rozsudku a ako kasačný dôvod podľa v časti, v ktorej sťažovateľ namieta, že sa správny súd nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (ako žalobcu v rámci konania pred správnym súdom). Kasačný súd v tomto zmysle uplatnil materiálny výklad súvisiacej právnej úpravy a princípov právneho štátu v prospech sťažovateľa a vyhodnotil, že druhá časť kasačného dôvodu je subsumovateľná pod ustanovenie , a to ako nedostatočné odôvodnenie rozsudku vo veci samej krajským súdom.

31. Najvyšší správny súd uvádza, že v nadväznosti na kasačný dôvod podľa (nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom) z textu kasačnej sťažnosti bol schopný abstrahovať ako námietku sťažovateľa len dve právne otázky, a to údajne nesprávny výklad, resp. neprihliadanie na ustanovenie zákona o cestnej premávke (tak zo strany správneho súdu, ako aj zo strany správnych orgánov) - str. 5 kasačnej sťažnosti - a ďalej - údajné neprihliadanie na okolnosti relevantné pre určenie správnej (zákonnej) výšky sankcie za priestupky, z ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným (str. 6 kasačnej sťažnosti) - a teda porušenie zákona o priestupkoch pri ukladaní sankcie za priestupky sťažovateľa.

32. Na str. 2 kasačnej sťažnosti vymedzuje zákonné dôvody svojej kasačnej sťažnosti nasledovne: „...dôvody kasačnej sťažnosti podľa , , “, t.j. v tejto časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ subsumuje ním namietané okolnosti aj pod ustanovenie (t.j. odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu). Samotná kasačná sťažnosť však neobsahuje žiadne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, príp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, od ktorého (príp. od ktorých) sa mal správny súd - podľa názoru sťažovateľa - odkloniť (ako od tzv. ustálenej rozhodovacej praxe).

33. V súlade s kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ - v prípadoch, keď kasačnú sťažnosť odôvodňuje ustanoveniami až i) , je povinný v kasačnej sťažnosti uviesť aj právne posúdenie veci, ktoré považuje za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa spĺňa túto zákonnú podmienku len čiastočne.

34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti deklaruje, že krajský súd nesprávne vec posúdil, avšak výslovne nedefinuje, v čom konkrétne mal správny súd v rámci právneho posúdenia pochybiť. Výnimkou z tohto záveru je ustanovenie § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, o ktorom sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti uvádza: „Krajský súd nerešpektoval ani ust. § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, že vodič môže porušiť zákaz parkovania, ak vedie prepravovanú osobu s doprovodom a môže zastaviť aj tam, kde je to inak zakázané. Vôbec sa tým nevysporiadal, ani sa tým nezaoberal.“ (str. 4 a str. 5 kasačnej sťažnosti).

35. Kasačný súd odkazom na námietku sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom vyhodnotil, ktoré primárne zákonné ustanovenia sa vzťahujú na súdenú vec a tento okruh relevantnej právnej úpravy ustálil nasledovne:

36. Podľa § 2 ods. 2 písm. y) zákona o cestnej premávke, zastavením sa rozumie uvedenie vozidla do pokoja na čas nevyhnutne potrebný na urýchlené nastúpenie alebo na vystúpenie prepravovaných osôb alebo na urýchlené naloženie alebo na zloženie nákladu.

37. Podľa § 2 ods. 2 písm. t) zákona o cestnej premávke, státím sa rozumie uvedenie vozidla do pokoja na dlhšie, ako je čas dovolený na zastavenie.

38. Podľa § 3 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke, účastník cestnej premávky je ďalej povinný b) poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.

39. Podľa § 25 ods. 1 písm. n) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko vyhradené.

40. Podľa § 25 ods. 1 písm. o) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie zastaviť a stáť na platenom parkovisku, ak vozidlo nemá zaplatený poplatok za parkovanie.

41. Podľa § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke, v obytnej zóne, pešej zóne a školskej zóne vodič smie jazdiť rýchlosťou najviac 20 km h-1. Pritom je povinný dbať na zvýšenú ohľaduplnosť voči chodcom, ktorých nesmie ohroziť. Ak je to nevyhnutné, vodič je povinný zastaviť vozidlo. V obytnej zóne a pešej zóne je státie motorových vozidiel zakázané, ak dopravnou značkou nie je určené inak. V školskej zóne možno stáť, ak tým nie je obmedzený pohyb chodcov.

42. Podľa § 22 ods. 1 písm. l) priestupkového zákona, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

43. Podľa § 22 ods. 2 písm. g) priestupkového zákona, za priestupok podľa odseku 1 písm. l) možno uložiť pokutu do 100 eur.

44. Podľa § 25 ods. 1 písm. n) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie zastaviť a stáť pred vjazdom na cestu alebo na vyhradenom parkovisku, ak nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovisko vyhradené,.

45. Podľa § 25 ods. 1 písm. o) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie zastaviť a stáť na platenom parkovisku, ak vozidlo nemá zaplatený poplatok za parkovanie.

46. Podľa § 44 ods. 3 zákona o cestnej premávke, vodič vozidla podľa odseku 1 písm. b) alebo podľa odseku 2 je povinný osobitné označenie alebo parkovací preukaz odstrániť z vozidla, ak sa nepoužíva na účel, na ktorý je určený.

47. Podľa § 44 ods. 4 (druhá veta) zákona o cestnej premávke, parkovací preukaz môže používať iba fyzická osoba, ktorej ho vydal úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa osobitného predpisu alebo iný oprávnený orgán v zahraničí.

48. Podľa § 44 ods. 6 (druhá veta) zákona o cestnej premávke, parkovací preukaz sa smie na vozidle používať len v súvislosti s prepravou osoby, ktorá je jeho držiteľom.

49. Podľa § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, vodič vozidla s parkovacím preukazom môže stáť na mieste vyhradenom pre vozidlá prepravujúce osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Vodič osobitne označeného vozidla podľa odseku 1 písm. b) a vodič vozidla s parkovacím preukazom nemusí po nevyhnutne potrebný čas dodržiavať zákaz státia. Ak je to nevyhnutné, môže vodič takéhoto vozidla vchádzať aj tam, kde je dopravnou značkou vjazd povolený len vymedzenému okruhu vozidiel, a do pešej zóny; pritom nesmie ohroziť bezpečnosť cestnej premávky. Týmto oprávnením nie je dotknutá povinnosť vodiča uposlúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení podľa tohto zákona.

50. Úlohou kasačného súdu bolo v rámci konania o podanej kasačnej sťažnosti v rozsahu námietky vznesenej sťažovateľom ( ) verifikovať, či výklad právnych noriem uplatnený krajským súdom bol správny.

51. V súvislosti s priestupkom, ktorého sa mal žalobca dopustiť dňa 10.10.2016 kasačný súd uvádza: Je nesporné, že sťažovateľ dňa 10.10.2016 o 07,10 hod. stál s vozidlom Škoda Fabia EČ: M. XXXGH na S. ul. na parkovacom mieste, ku ktorému sa vzťahuje zvislá dopravná značka „IP 16“ s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania vozidiel s dodatkovou tabuľou s textom „Pre vozidlá s platnou rezidenčnou kartou“,

ako aj to, že žalobca takouto rezidenčnou kartou nedisponoval. Uvedené vyplýva nielen z listinných dôkazov (napr. fotodokumentácia zo dňa 10.10.2016), ale aj z vlastného znenia kasačnej sťažnosti, ako aj iných listín produkovaných žalobcom v priebehu správneho konania a nadväzujúceho súdneho prieskumu. Sám sťažovateľ opakovane potvrdil, že na tomto mieste parkoval, a to cca po dobo 10 min., t.j. na čas, kým svoju manželku, ktorá je zdravotne ťažko postihnutá, odprevadil na masáž. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal, že na vec sa vzťahuje ustanovenie § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, ktoré ustanovenie umožňuje, aby vodič vozidla s parkovacím preukazom na nevyhnutný čas nemusel dodržať zákaz státia. Podľa názoru kasačného súdu, možnosť nedodržať, resp. porušiť zákaz státia podľa § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke nesubsumuje v sebe možnosť porušenia iných ustanovení všeobecne záväznej právnej úpravy na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Toto ustanovenie poskytuje výnimku vodičovi vozidla s parkovacím preukazom výlučne vo vzťahu k všeobecnému zákazu státia a aj to len za kumulatívneho splnenia ďalších podmienok. Z uvedeného preto vyplýva, že ak sťažovateľ parkoval na mieste vyhradenom pre držiteľov rezidenčných parkovacích kariet bez toho, aby bol držiteľom takejto karty, týmto konaním naplnil znaky skutkovej podstaty priestupku tak, ako z neho bol uznaný vinným v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu. Kasačný súd dodáva, že okolnosti, ktoré sťažovateľ uvádza k tomuto bodu svojej sťažnosti (napr. neexistencia parkovacia miesta určeného pre osoby ZŤP na danom mieste), nevyhodnotil kasačný súd ako zákonné okolnosti, ktoré by jeho zodpovednosť za tento priestupok vylučovali.

52. V súvislosti s priestupkom, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť dňa 20.01.2017 kasačný súd uvádza: Z listinného dôkazu „Úradný záznam a fotodokumentácia“ zo dňa 20.01.2017 vyplýva, že vozidlo žalobcu na ul. Veľká Okružná stálo na mieste s plateným státím, pričom za čelným sklom mal preukaz ZŤP. Na danom mieste je umiestnená zvislá dopravná značka „IP 17a“ s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania vozidiel s dodatkovou tabuľou s určeným časom plateného parkovania. Sťažovateľ uvedené skutočnosti v priebehu konania pred správnym orgánom, ako ani pred správnym súdom nespochybnil ani nevyvrátil, a preto je potrebné považovať ich za preukázané. Kasačný súd v súvislosti s týmto priestupkom sťažovateľa uvádza, že vodič s parkovacím preukazom pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím nemôže zastaviť a stáť na parkovacom mieste s plateným státím, pokiaľ predmetné vozidlo nespĺňa povinnosti vyplývajúce z predmetných dopravných značiek (v tomto prípade úhrada parkovného). Kasačný súd nemá dôvod pochybovať o zdravotnom postihnutí manželky sťažovateľa, ako ani o okolnostiach, pre ktoré sa priestupku sťažovateľ dopustil. Na strane druhej je potrebné uviesť, že tieto okolnosti neodôvodňujú zákonné vylúčenie zodpovednosti vodiča (sťažovateľa) za priestupok, tak ako bol správnymi orgánmi objasnený a ako o ňom bolo rozhodnuté rozhodnutiami správnych orgánov. Protiprávne konanie sťažovateľa (z dôvodov uvedených vyššie) nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, keď tento neporušil všeobecný zákaz státia, ale porušil, resp. nesplnil si iné povinnosti vyplývajúce z platného dopravného značenia vrátane dodatkových značiek.

53. V súvislosti s priestupkom, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť dňa 10.01.2017 kasačný súd uvádza: Z listinného dôkazu „Zápisnica o podaní vysvetlenia“ zo dňa 19.01.2017 vyplýva, že žalobca na ul. Horný Val, na pešej zóne viezol zákazníka, pričom po nastúpení zákazníka do vozidla pomocou svojho mobilného telefónu chvíľu kameroval zo svojho stojaceho vozidla ďalšie dve vozidlá taxi služby, ktoré stáli v protismernej časti vozovky. Z listinného dôkazu „fotodokumentácia“ vyplýva zvislé dopravné značenie „IP 25a“ - „Pešia zóna“ s doplneným textom dodatkovou tabuľou: „Parkovanie povolené na miestach označených P-RÉSERVÉ s platným potvrdením na vjazd“, ako i ďalšie zvislé dopravné značenie „IP 16“ s piktogramom vyobrazenia spôsobu parkovania s dodatkovou tabuľou s textom „S platným povolením MSÚ na vjazd a parkovanie na ul. Horný Val“ a ďalšou dodatkovou tabuľou „E5a“ vyznačujúcou smer a úsek platnosti, pre ktorý platí značka, pod ktorou je umiestnená. Žalobca je držiteľom platného povolenia na vjazd a zotrvanie v pešej zóne. Podľa § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke platí, že „..... V obytnej zóne a pešej zóne je státie motorových vozidiel zakázané, ak dopravnou značkou nie je určené inak. ...“. Je nesporné a dôkazmi založenými v súdnom spise je preukázané, že sťažovateľ sa nachádzal v pešej zóne, pričom je držiteľom oprávnenia na vjazd a zotrvanie v pešej zóne. Podľa § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke platí paušálny zákaz státia vozidiel v pešej zóne. Výnimkou sú len miesta, ktoré sú (v rámci pešej zóny) dopravnou značkou určené na státie. Sťažovateľ v rámci konania či už pred správnymi orgánmi alebo krajským súdom nepoprel,

že stál na mieste, kde takéto dopravné značenie umožňujúce státie vozidiel umiestnené nie je, ako ani to, že na danom mieste stál z dôvodu, že čakal na zákazníka, ktorého viezol (taxislužba). Rovnako nepoprel, že tam stál aspoň po dobu 6 minút a 11 sekúnd, keď takúto dĺžku má nahrávka, ktorú sťažovateľ vyhotovil o údajne protiprávnom konaní inej osoby.

54. Podľa názoru kasačného súdu, ustanovenie § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke ustanovuje všeobecný zákaz státia v rámci pešej zóny. Z tohto zákazu existujú výnimky, a to v rozsahu, ktorý ustanovuje dopravné značenie v rámci pešej zóny. Inak povedané, v rámci pešej zóny je zakázané stáť všade tam, kde to nie je explicitne umožnené/povolené (dopravným značením).

55. Sťažovateľ s motorovým vozidlom stál na mieste, kde státie dopravné značenie nepovoľovalo, keď na danom mieste čakal na svojho zákazníka, a to aspoň po dobu 6 minút 11 sekúnd.

56. Vzhľadom na okolnosti uvedené v odseku 45. až 47. tohto odôvodnenia, musel sa kasačný súd vysporiadať s tým, či sa na vec vzťahuje ustanovenie § 44 ods. 7 (druhá veta) zákona o cestnej premávke, a to: „...Vodič osobitne označeného vozidla podľa odseku 1 písm. b) a vodič vozidla s parkovacím preukazom nemusí po nevyhnutne potrebný čas dodržiavať zákaz státia. ...“. Podľa názoru kasačného súdu sa sťažovateľ nemôže účinne dovolávať predmetného ustanovenia ako zákonného titulu, pre ktorý by nemal byť za príslušný skutok zodpovedný, a to z nasledovných dôvodov:

57. Podľa § 44 ods. 3 zákona o cestnej premávke: „Vodič vozidla podľa odseku 1 písm. b) alebo podľa odseku 2 je povinný osobitné označenie alebo parkovací preukaz odstrániť z vozidla, ak sa nepoužíva na účel, na ktorý je určený.“.

58. Podľa § 44 ods. 4 (druhá veta) zákona o cestnej premávke: „Parkovací preukaz môže používať iba fyzická osoba, ktorej ho vydal úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa osobitného predpisu28) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/20210515> alebo iný oprávnený orgán v zahraničí.“

59. Podľa § 44 ods. 6 (druhá veta) zákona o cestnej premávke: „Parkovací preukaz sa smie na vozidle používať len v súvislosti s prepravou osoby, ktorá je jeho držiteľom.“.

60. Podľa § 44 ods. 7 (druhá veta) zákona o cestnej premávke: „Vodič osobitne označeného vozidla podľa odseku 1 písm. b) a vodič vozidla s parkovacím preukazom nemusí po nevyhnutne potrebný čas dodržiavať zákaz státia.„

61. Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, v čase, keď sa sťažovateľ dopustil protiprávneho konania dňa 10.01.2017, nepoužíval motorové vozidlo na prepravu a sprievod svojej manželky ako osoby ZŤP, ale poskytoval predmetným vozidlom komerčné služby (taxislužba). Toto vyplýva, okrem iných, aj z čestného vyhlásenia manželky sťažovateľa zo dňa 02.02.2017, v ktorom uvádza, že manžel (sťažovateľ) ju prepravoval, resp. poskytoval jej sprievod len vo vzťahu ku skutkom zo dňa 10.10.2016 a 20.01.2017. Predmetná skutočnosť explicitne vyplýva aj zo samotnej správnej žaloby a z kasačnej sťažnosti sťažovateľa. Uvedené okolnosti podľa názoru kasačného súdu bez ďalšieho vylučujú, aby sa sťažovateľ dovolával v súvislosti so skutkom zo dňa 10.01.2017 ustanovenia § 44 ods. 7 (druhá veta) zákona o cestnej premávke.

62. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie, kasačný súd dospel k záveru, že v čase skutku zo dňa 10.01.2017 užíval sťažovateľ motorové vozidlo v bežnom (nie osobitnom režime - na prepravu osoby ZŤP). Za daného stavu sa potom na sťažovateľa nepochybne vzťahovalo ustanovenie § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke, ktoré zakazuje státie motorových vozidiel v pešej zóne všade tam, kde to nie je výslovne povolené. Sťažovateľ stál s motorovým vozidlom na mieste, ktoré na státie vyhradené nebolo, čo nie je sporné, a týmto konaním preto porušil zákaz uvedený v § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke. Kasačný súd má za to, že sťažovateľ mal počas doby čakania na svojho zákazníka stáť v rámci pešej zóny s vozidlom na inom mieste, ktoré je určené na státie, príp. mal pešiu zónu opustiť a následne zákazníka opäť vyzdvihnúť v rámci pešej zóny tak, aby neporušil právne predpisy na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Skutočnosť, že sťažovateľ aspoň po dobu 6:11 min. čakal

na svojho zákazníka v rámci pešej zóny na mieste, kde státie povolené nie je, predstavuje naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku tak, ako bol z neho sťažovateľ uznaný vinným rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa.

63. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že ustanovenie § 44 ods. 7 (druhá veta) zákona o cestnej premávke nezbavuje sťažovateľa zodpovednosti ani za jeden z priestupkov, z ktorých bol uznaný vinným, keď pri skutku zo dňa 10.10.2016 a skutku zo dňa 20.01.2017 kasačný súd dospel k záveru, že pri nich sťažovateľ neporušil všeobecný zákaz státia (ako to predpokladá § 44 ods. 7, druhá veta zákona o cestnej premávke), ale nedodržal ďalšie/iné pravidlá vyplývajúce z platného dopravného značenia (t.j. s motorovým vozidlom stál na vyhradenom mieste, kde je státie povolené len za splnenia kumulatívnej podmienky - byť držiteľom tzv. rezidenčnej parkovacej karty (§ 25 ods. 1 písm. n) zákona o cestnej premávke), pričom držiteľom takejto karty sťažovateľ nie je a pri druhom skutku - s motorovým vozidlom stál na mieste, kde je státie povolené len za splnenia kumulatívnej podmienky úhrady parkovného, ktoré však sťažovateľ uhradené nemal - § 25 ods. 1 písm. o) zákona o cestnej premávke). V súvislosti so skutkom zo dňa 10.01.2017 (státie v pešej zóne na mieste, ktoré nie je určené na státie) správny súd uvádza, že ustanovenie § 44 ods. 7 (druhá veta) zákona o cestnej premávke na vec sťažovateľa nie je možné použiť z dôvodu, že v danom čase vozidlo nepoužíval na prepravu osoby ZŤP, ale na prepravu zákazníka (k tomu pozri aj odsek 45. tohto odôvodnenia). Vzhľadom na uvedené má kasačný súd za to, že na sťažovateľa sa v čase spáchania skutku dňa 10.01.2017 vzťahoval všeobecný zákaz státia podľa § 59 ods. 3 zákona o cestnej premávke (k tomu pozri odsek 46. tohto odôvodnenia), ktorý sťažovateľ porušil, čím jeho konanie naplnilo znaky protiprávneho konania tak, ako bol tento skutok opísaný vo výroku prvostupňového správneho rozhodnutia a následne potvrdený rozhodnutím žalovaného.

64. Ako kasačný súd uvádza vyššie, kasačnú sťažnosť v rozsahu námietok uvedených v druhom odseku (str. 5 kasačnej sťažnosti) vyhodnotil ako námietku sťažovateľa smerujúcu k tomu, že mu správnymi orgánmi nebola uložená sankcia v súlade so zákonom a že krajský súd túto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa odignoroval v rámci rozhodovania o podanej žalobe. Kasačný súd opätovne poznamenáva, že v správnej žalobe žalobca zákonnosť sankcie nenamietal. Napriek tomu kasačný súd overil zákonnosť sankcie uloženej správnymi orgánmi a v tejto súvislosti uvádza, že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán brali do úvahy subjektívne i objektívne okolnosti, ktoré závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa znižujú alebo zvyšujú, keď v súdenom prípade sťažovateľ robil v prípade dvoch z troch priestupkov sprievod svojej manželke, ktorá je držiteľkou preukazu ZŤP a žalovaný túto skutočnosť bral do úvahy ako poľahčujúcu okolnosť (v prospech sťažovateľa). Naopak, skutočnosť, že sťažovateľ bol za posledné dva roky postihnutý za správne delikty proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky trikrát, brali správne orgány do úvahy ako priťažujúcu okolnosť svedčiacu o nedisciplinovanosti sťažovateľa v cestnej premávke (str. 9. a str. 10 prvostupňového správneho rozhodnutia). Kasačný súd preto dospel k záveru, že sankcia uložená správnymi orgánmi vykazuje znaky dostatočnej individualizácie tak k osobe páchateľa, ako aj vo vzťahu k iným relevantným okolnostiam veci.

65. Podľa právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania za správne delikty sťažovateľa (§ 22 ods. 1 písm. l) a § 22 ods. 2 písm. g) priestupkového zákona), za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l) bolo možné priestupcovi uložiť pokutu 100 Eur. V súdenej veci rozhodoval správny orgán v spojenom konaní o troch priestupkoch sťažovateľa, pričom za tieto súhrnne uložil pokutu vo výške 70 Eur. Vzhľadom na uvedené kasačný súd zastáva názor, že uložená sankcia nevybočuje ani zo sankčného pásma podľa citovaného ustanovenia zákona o priestupkoch. Pre úplnosť kasačný súd opätovne uvádza, že krajský súd zákonnosť sankcie v tomto rozsahu tiež overoval a dospel k záveru, že táto bola žalobcovi uložená v zmysle § 11 ods. 1, s prihliadnutím na § 12 a § 22 ods. 2 písm. g) priestupkového zákona (odsek 17. odôvodnenia rozsudku, posledná veta: „Žalobcovi preto správne orgány dôvodne uložili pokutu podľa § 22 ods. 1 písm. g) vo výške 70,00 Eur.“).

66. Kasačný súd v ďalšom - aj bez výslovnej námietky sťažovateľa verifikoval, či v čase jeho rozhodovania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa nedošlo k zmene právnej úpravy v prospech sťažovateľa, a to tak, či skutky, z ktorých bol sťažovateľ uznaný vinným, sú naďalej deliktuálnym konaním, pričom dospel k záveru, že tomu tak je. Rovnako kasačný súd overoval, či nedošlo k zmene

sankčného režimu za protiprávne konanie sťažovateľa a dospel k záveru, že ku zmene došlo, a to tak, že maximálna pokuta, ktorá môže byť priestupcovi uložená za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l) priestupkového zákona sa zvýšila na 300 Eur (z pôvodnej maximálnej pokuty 100 Eur), pričom zákonodarca zároveň výslovne určil aj minimálnu výšku pokuty za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l) priestupkového zákona, a to na úrovni 60 Eur. Naviac, za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch je v čase rozhodovania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa možné uložiť aj sankciu zákazu činnosti do dvoch rokov. Z uvedeného vyplýva, že neskoršia právna úprava nevyvolala právny stav, ktorý by bol v prospech sťažovateľa a, naopak, došlo k sprísneniu sankčného režimu, pričom sťažovateľovi uložená pokuta (70 Eur) za tri protiprávne konania sa kasačnému súdu javí ako zákonná a primeraná nielen v kontexte rozhodného času, keď o nej rozhodovali správne orgány, ale i v kontexte neskoršieho právneho vývoja, keďže sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 70 Eur (za tri protiprávne skutky) sa fakticky nachádza na dolnej hranici pokuty, ktorá môže byť uložená podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch účinného v čase rozhodovania kasačného súdu.

67. Z uvedeného dôvodu preto kasačný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

68. K námietke sťažovateľa ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku správneho súdu, kasačný súd uvádza;

69. Najvyšší správny súd preskúmal obsah žaloby a nadväzujúce odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dostatočne konkrétne, presvedčivé a logické. Je potrebné poukázať na to, že samotná žaloba sťažovateľa na str. 2 obsahuje najmä preformulované, resp. štylisticky upravené znenie skutkových viet z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Na str. 3 a str. 4 (prvý odsek) správnej žaloby, žalobca poskytuje argumentáciu (primárne skutkovú), pre ktorú má za to, že svojím konaním (konaniami) nemohol naplniť skutkovú podstatu správnych deliktov tak, ako z nich bol uznaný vinným.

70. Krajský súd v súlade so štruktúrou argumentácie žaloby zvolil taký spôsob odôvodnenia napádaného rozsudku, pri ktorom v jednotlivých odsekoch odôvodnenia (konkrétne v odsekoch 14., 15. a 16. rozsudku) adresne reagoval na jednotlivé správne delikty, z ktorých bol žalobca uznaný vinným poukazujúc na dôkazy, ktoré tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe vyvracali.

71. Kasačný súd však v zhode so sťažovateľom zastáva názor, že krajský súd v rozsudku neposkytol výklad ustanovenia § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke, na ktoré žalobca v správnej žalobe poukazoval ako na jeden z argumentov, ktorým vyvracal naplnenie znakov skutkovej podstaty správneho deliktu vo vzťahu k správnemu deliktu zo dňa 10.10.2016 o 07:10 hod. (k tomu pozri aj odsek 4. tohto odôvodnenia), a to napriek tomu, že krajský súd predmetnú námietku sťažovateľa dokonca výslovne uvádza v ods. 1 rozsudku, proti ktorému bola podaná kasačná sťažnosť. Uvedenému ustanoveniu sa preto kasačný súd venuje v ďalších odsekoch tohto rozsudku, avšak zároveň pre účely tejto námietky sťažovateľa kasačný súd poznamenáva, že tento parciálny nedostatok v odôvodnení rozsudku krajského súdu nie je takej intenzity, že by bol spôsobilý vyvolať zrušenie tohto rozsudku z dôvodu vád jeho odôvodnenia. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že argumentáciu ustanovením § 44 ods. 7 zákona o cestnej premávke v správnej žalobe vzniesol sťažovateľ explicitne len vo vzťahu skutku zo dňa 10.10.2016, avšak z kasačnej sťažnosti je možné pri extenzívnom výklade vyvodiť, že túto argumentáciu aplikuje sťažovateľ vo vzťahu ku všetkým trom skutkom, keď sa táto námietka uvádza na str. 5 (piaty odsek zhora) kasačnej sťažnosti - ako všeobecná námietka proti rozsudku krajského súdu a následne na tej istej strane (šiesty odsek, bod 1.) a tiež na štvrtej strane (druhý odsek) adresne vo vzťahu ku skutku zo dňa 10.10.2016.

72. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd v rámci rozhodovania vo veci nebral do úvahy vážne dôvody, pre ktoré mu bola uložená sankcia 70,00 Eur, pričom túto námietku (neprimeranosť/ nezákonnosť správnej sankcie) žalobca v texte žaloby nenamietal a rovnako ani nežiadal o uplatnenie sankčnej moderácie podľa . Je pravdou, že sťažovateľ ako žalobca poukazoval v texte žaloby na zdravotný stav svojej manželky, ako aj to, že súd osobitne v odôvodnení rozsudku túto okolnosť nehodnotil, avšak toto samo osebe podľa názoru kasačného súdu nie je okolnosťou, ktorá by vyvolávala

takú vadu rozsudku krajského súdu, ktorá by mala viesť k vyhoveniu kasačnej sťažnosti. Z rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že správnosť a zákonnosť sankcie tento verifikoval, a to napriek tomu, že sankciu ako takú sťažovateľ v rámci konania pred krajským súdom explicitne nenamietal (odsek 17. odôvodnenia rozsudku, posledná veta: „Žalobcovi preto správne orgány dôvodne uložili pokutu podľa § 22 ods. 1 písm. g) vo výške 70,00 Eur.“).

73. Z dôvodov uvedených vyššie, kasačný súd vyhodnotil kasačný bod sťažnosti sťažovateľa týkajúci sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu tak, že tento nie je dôvodný.

74. K námietke sťažovateľa ohľadom odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nešpecifikuje žiadne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu ku ktorým by mal kasačný súd verifikovať, že sa krajský súd v rámci rozhodovania vo veci žalobcu odklonil od tzv. ustálenej rozhodovacej praxe.

75. Bremeno takejto špecifikácie je pritom priamo na žalobcovi ako kasačnom sťažovateľovi, a to s odkazom na .

76. Kasačný súd overil, či sa rozhodnutie krajského súdu odkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe v relevantných právnych otázkach a dospel k záveru, že tomu tak nie je. Kasačný súd v rozhodovanej veci neidentifikoval žiadnu právnu otázku alebo výkladový prvok, či už parciálnej alebo komplexnej povahy, ktorým by sa krajský súd meritórne odkláňal od ustálenej rozhodovacej praxe v podobných veciach.

77. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, ak krajský súd dospel k právnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného o priestupku, tento jeho názor považoval aj kasačný súd za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli v konaní o kasačnej sťažnosti zistené. Z uvedených dôvodov Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu (sťažovateľa) podľa § 461 SPP ako nedôvodnú zamietol.

78. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, toto prvostupňové rozhodnutie označuje vo výroku ako rozhodnutie č.: „ORPZ-ZA-ODI2-35,36,61/2017-P zo dňa 12.04.2017“. Ako je však zrejmé aj z odseku 1. tohto odôvodnenia, prvostupňové rozhodnutie (keďže ide o rozhodnutie vydané v spojenom konaní), má tri samostatné čísla, a to: ORPZ-ZA-ODI2-35/2017-P, ORPZ-ZA-ODI2-36/2017-P, ORPZ-ZA-ODI2-61/2017-P. Kasačný súd si je vedomý skutočnosti, že výrok rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, tvorí jeho jadro, avšak dospel k záveru, že označenie prvostupňového rozhodnutia kumulatívnym číslom rozhodnutia vo výroku druhostupňového rozhodnutia, nespôsobuje takú zmätočnosť, resp. vecnú nesprávnosť, ktorú by bolo potrebné odstraňovať zrušujúcim rozhodnutím kasačného súdu v kasačnom konaní, príp. zrušením samotného rozhodnutia žalovaného.

79. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa a v spojení s tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko v tomto konaní nemal úspech ( ) a u žalovaného nezistil existenciu zákonného dôvodu na ich priznanie ( ).

80. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal toto rozhodnutie jednomyseľne ( ), t.j. pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.