Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

33Sa/12/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobkyne: T. R. U. (U.), nar. XX.XX.XXXX, bytom B. V. M. XX/XX, XX-XXX M., U. republika, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: PLATINUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 56059-4/2020-BA zo dňa 06.07.2020, takto

rozhodol:

Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom v Bratislave číslo: 56059-4/2020-BA zo dňa 06. júla 2020 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca číslo: 40882-2/2020-CA zo dňa 22. apríla 2020 z r u š u j e a v e c v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca na ďalšie konanie.

Účastníkom konania ani ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím číslo: 40882-2/2020-CA zo dňa 22. apríla 2020 rozhodla podľa bod prvý o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov tak, že pani T. R. U. (žalobkyni) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o., Čadca od 01. januára 2013 podľa slovenskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 podala žalobkyňa v zákonnom stanovenej lehote odvolanie. Následne Sociálna poisťovňa, ústredie (žalovaná) ako odvolací orgán preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 a podľa o sociálnom poistení odvolanie žalobkyne podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22. apríla 2020 vo veci vzniku (pravdepodobne ide o preklep, nakoľko v prvostupňovom rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca sa uvádza „nevzniklo povinné nemocenské poistenie ...“, teda malo byť o nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca zamestnávateľa PLATINUS, s.r.o.) zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, a to rozhodnutím č. 56059-4/2020-BA zo 06. júla 2020. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.07.2020.

2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 06. júla 2020 podala žalobkyňa správnu žalobu v sociálnych veciach, ktorou žiadala zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 06.07.2020 číslo: 56059-4/2020-BA a predchádzajúceho rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca zo dňa 22.04.2020 číslo: 40882-2020-CA a postúpenie veci k preskúmaniu na Sociálnu poisťovňu, pobočka Čadca s príkazom na zohľadnenie právnych predpisov spoločenstva o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia počas opätovného preskúmania.

Žalobu odôvodnila tým, že vykonávala podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platila príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 01.01.2013 uzatvorila dodatočne pracovnú zmluvu s firmou PLATINUS, s.r.o., so sídlom v Čadci na území Slovenskej republiky. Pracovala do 31.12.2013. Poľská inštitúcia podľa žalobkyne nemá právoplatné rozhodnutie, že podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.01.2013 do 31.12.2013. Z dôvodu novej zmluvy podala žalobkyňa návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa obsahu článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská, v súlade s obsahom článku 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, tzn. legislatíva štátu, na ktorého území žalobkyňa vykonáva nájomnú prácu. Podľa pracovnej zmluvy mala plniť úlohy, ktoré dostala na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Okrem toho dôchodkový orgán nesprávne použil voči žalobkyni článok 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004. Vzhľadom na tento fakt pre žalobkyňu platí článok 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa článku 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia zároveň bol porušený článok 11 ods. 1 základného nariadenia, v súlade s ktorým osoby, pre ktoré platí nariadenie podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Nepoužitie predpisov článku 11 ods. 1 základného nariadenia spôsobilo, že žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov. Konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že žalobkyňa podlieha poľskej legislatíve, sa pričinilo k tomu, že podlieha poľskej legislatíve z dôvodu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň je prihlásená k poisteniu na Slovensku v príslušnej slovenskej inštitúcii z dôvodu vykonávania nájomnej práce. Takáto situácia podľa základného nariadenia je neprípustná. Ďalej uviedla, že doklady vydané inštitúciou štátu za účelom uplatňovania základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré potvrdzujú situáciu danej osoby, sú akceptované inštitúciami ostatných členských štátov tak dlho, ako dlho nebudú odvolané alebo zrušené členským štátom, v ktorom boli vydané. Založenie Sociálnej poisťovne napadnutého rozhodnutia na rozhodnutí Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych (ZUS) ako poľského orgánu miesta bydliska žalobkyne, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi EÚ, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s článkom 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže správnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej zmluvy. To znamená, že poľský poisťovací orgán nemá právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánom príslušným používať tieto pravidlá. Poľský poisťovací orgán po konzultácii so Sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobkyňa podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu v rôznych členských štátoch EÚ podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajine. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku 48 až 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu. Sociálna poisťovňa z neznámych dôvodov tvrdí, že práca žalobkyne nie je vykonávaná, pretože zamestnanci spoločnosti PLATINUS, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od žalobkyne, aby bola v sídle spoločnosti. Vykonávanie práce s v stacionárnom režime by nemalo zmysel, pretože zamestnávateľ má záujem pracovať v teréne a zoznamovať slovenských podnikateľov s rôznymi ponukami zamestnávateľa a subjektov spolupracujúcich s ním. Navyše neexistujú žiadne predpisy, ktoré by umožnili Sociálnej poisťovni kontrolovať žalobkyňu ako zamestnanca. Sociálna poisťovňa môže kontrolovať zamestnávateľa žalobkyne - jeho plnenie spoločnosťou PLATINUS, s.r.o. povinnosti platcu, tzn. či má príslušnú dokumentáciu, hlásenie zamestnancov a či platí poistné. Dokladom o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania práce je predloženie, doplnených podľa návodu, štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladá spoločnosti. Podľa žalobkyne Sociálne poisťovňa konzekventne ignoruje existenciu dôkazov práce a vystavuje ju dodatočným nákladom a súčasne je dotknuté dobré meno spoločnosti, ktorá ju zamestnáva. V žalobe sa žalobkyňa odvoláva na: I. porušenie predpisov hmotného práva, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci: Poľská inštitúcia nemá právoplatného rozhodnutia, že T. R. U. podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky od 01.01.2013 do 31.12.2013, neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia jeho uplatnením, hoci sa v tejto veci nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku,

ale aj nájomnú prácu na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa uplatňuje žalobkyni výlučne čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a) neuplatnenie základného nariadenia č. 883/2004 a v dôsledku pričinenie sa k situácii, v ktorej - napriek predpisom nariadenia - žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, neuvedenie právneho základu prijatého rozhodnutia, ktoré spôsobí, že rozhodnutie je neplatné podľa práva, Sociálna poisťovňa v odôvodnení cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o žalobkyňu, vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce, porušenie článku , ktorý upravuje pracovný režim, ale v uzatvorenej pracovnej zmluve je uvedené, že zamestnanec je zamestnaný v rovnakom režime, predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je stanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska, pretože zamestnávateľ chce dosiahnuť čo najširšie publikum a povaha práce vyžaduje, aby bola vykonaná mimo sídla firmy prostredníctvom oboznámenia slovenských podnikateľov s ponukou spoločnosti, základ vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení Zakladu Ubezpieczeń Spolecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, a toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni, nesprávne použitie čl. 11 odsek 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004 prostredníctvom použitia, aj keď to nebolo v tomto prípade preto, že žalobkyňa nielen vykonáva prácu na vlastný účet v Poľsku, ale je tiež aktívna na Slovensku a táto práca nepredstavuje marginálny charakter, preto sa na žalobkyňu vzťahuje iba čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, neodôvodnený predpoklad, že žalobkyňa vykonáva prácu o marginálnom charaktere, keď zápis v zmluve stanovuje dĺžku pracovnej doby na 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný účet najviac 160 hodín za mesiac, a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5 %, teda táto práca nie je prácou o marginálnom charaktere, neoprávnené prijatie v napadnutom rozhodnutí, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť PLATINUS, s.r.o. zahŕňa činnosti vykonávané doma, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je výslovne napísané, že je to práca vykonávaná na Slovensku, a preto žalobkyňa dochádza na Slovensko a z vykonanej práce predkladá spoločnosti príslušné správy, neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť PLATINUS, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobkyňa vykonáva prácu na vlastný účet o úplne odlišnom charaktere, a pre spoločnosť PLATINUS, s.r.o. vykonáva prácu promótora služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom, II. porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnilo výsledok vo veci: 1. čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobkyne k sociálnemu poisteniu, 2. ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz dokladov uvedených žalobkyňou, počas keď predložené dokázané návrhy žalobkyne prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre posúdenie veci a tieto rozhodnutia boli vydané pre podnikateľov v totožnom skutočnom a právnom stave, 3. nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a uznanie, že práca nie je v skutočnosti vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa, pracuje na území Slovenska, nie nevyhnutne v meste, ktoré je sídlom spoločnosti. Vykonávanie práce žalobkyňou v sídle spoločnosti by nemalo byť v súlade so zámerom zamestnávateľa, pretože táto práca sa opiera na reklamovaní spoločnosti a jej kontrahentov, a preto nemôže byť vykonávaná v priestoroch spoločnosti, pretože sa opiera na aktívnej reklame zamestnávateľa medzi fyzickými osobami, právnickými osobami a podnikateľmi podnikajúcimi na Slovensku,

4. vydanie napadnutého rozhodnutia na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu s poukázaním na kontrolu vykonanú Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca ako základu pre rozhodnutie, zatiaľ čo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov spoločnosti dochádza, a kontrola bola vykonaná bez účasti žalobkyne, ktorá bola ukrátená aj písomného oznámenia pred vydaním napadnutého rozhodnutia, 5. vydanie napadnutého rozhodnutia na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu poukázaním na kontrolu vykonanú Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca ako základu pre rozhodnutie, zatiaľ čo k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov spoločnosti dochádza a kontrola bola vykonaná bez účasti žalobkyne, ktorá bol prijatá až po ukončení kontroly a preto nebol zamestnancom spoločnosti na začiatku alebo na konci kontroly zo strany Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátoch, t.j. ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Podľa judikatúry Súdneho dvora je možné vyložiť pracovný pomer tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť... (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dňa 06. marca 2013. Ku kontrole ani počas administratívneho konania zamestnanec ani zamestnávateľ nepredložili dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov zamestnávateľa dochádza. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa

dospela k záveru, že zamestnanec reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 ods. 4 prvá veta základného nariadenia, oznámila zistené skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“). Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS, Pobočka v Opole v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. 240000/503/UBS-IG/245095/2013 zo dňa 28. októbra 2013, ktorým ZUS na základe námietok a posúdenia predložených dokladov zo strany Sociálnej poisťovne zmenila svoje stanovisko ohľadom určenia príslušnej legislatívy, a to tak, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia podlieha od 01. januára 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym.

4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v zmysle a nasl. (ďalej len ) v spojení s , pričom zistil, že žaloba je dôvodná.

5. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa bod prvý o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá: nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené

príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Z článku 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp. zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobkyni), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho nariadenia a túto si riadne nesplnili.

6. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná ako i prvostupňový správny orgán nemali oprávnenie rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobkyne ako zamestnanca spoločnosti PLATINUS, s.r.o., Čadca, je nutné poukázať na právny názor žalovanej, že na základe listu poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, ktoré bolo žalovanej doručené dňa 06. novembra 2013 (predmetná písomnosť bola adresovaná žalobkyni a bola datovaná dňa 28.10.2013) - na základe článku 83 ods. 1 zákona z 13. októbra 1998 o systéme sociálneho poistenia v súvislosti s článkom 13 (3) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 a tiež v súlade s článkom 16 (1) a (2) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 určila ZUS v Opoli poľské právne predpisy ako uplatniteľné v prípade žalobkyne v období od 01.03.2012 do 30.06.2012 a od 01.01.2013. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 13 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Zanikla teda sporná situácia pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov na žalobkyňu a táto bola zamenená definitívnym určením poľského zákonodarstva v zmysle článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Ak bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený do registra poisťovne (žalovanej) od 01. januára 2013, pričom z definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy - právnych predpisov sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky vyplýva, že zamestnancovi (žalobkyni) dňom 01. januára 2013 príslušnosť právnych predpisov Slovenskej republiky nevznikla, bolo potrebné odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov vydaním rozhodnutia, ktoré však musí konštatovať vylúčenie právomoci Sociálnej poisťovni vo veci konať. Definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov Poľskej republiky totiž vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi PLATINUS, s.r.o., Čadca od 01. januára 2013 podľa slovenskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

7. Správny súd s prihliadnutím na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii konštatuje, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právneho predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Podľa odôvodnenia článku 7 vety prvej a druhej vykonávacieho nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, by mali od príslušnej inštitúcie dostať včas odpoveď na svoje žiadosti. Odpoveď by sa mala poskytnúť najneskôr v rámci lehôt stanovených právnych predpisov dotknutých členských štátov o sociálnom zabezpečení za predpokladu, že takéto lehoty boli stanovené.

8. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. apríla 2016, podľa ktorého „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“

9. Správny súd konštatuje, že pokiaľ medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Poľskej a Slovenskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve v oblasti sociálneho poistenia zamestnanca (žalobkyne) tak, že sa na ňu vzťahuje legislatíva sociálneho poistenia Poľskej republiky a táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne, aby vydala rozhodnutie, ktorým určuje, že žalobkyni ako zamestnancovi nevzniklo sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy, mala žalovaná v danej veci postupovať podľa o správnom konaní (Správny poriadok) a konanie vo veci zastaviť po zistení, že nie je príslušným orgánom na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu, a to práve na základe akceptovania definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho poistenia žalobkyne. Takýmto spôsobom by došlo k náprave nesprávnej registrácie žalobkyne zo strany Sociálnej poisťovne.

10. Na základe uvedených záverov správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovanej je nezákonné, preto žalobu považoval za dôvodnú, preto postupom podľa a zrušil rozhodnutie žalovanej a zároveň zrušil aj prvostupňové rozhodnutie (pobočky žalovanej) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní prvostupňový správny orgán (pobočka žalovanej) zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom. Žalovaná a prvostupňový správny orgán sú viazaní právnym názorom správneho súdu, ktorý vychádza z právneho názoru kasačného súdu vysloveného v rozhodnutí č. k. (teda z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa 04. decembra 2018).

11. O trovách konania rozhodol správny súd tak, že žalobkyni, napriek tomu, že bola v konaní úspešným účastníkom, náhradu trov konania nepriznal podľa , podľa ktorého môže správny súd tiež rozhodnúť, že náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom za takéto dôvody považuje správny súd práve rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. decembra 2018, ktoré je pre správny súd záväzné, ako aj s poukazom na skutočnosť, že spor sa ťahá od roku 2013. Žalovanej náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.