Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/194/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobcu: Crystal Call, a. s., so sídlom Hálkova 1/A, 831 03 Bratislava, IČO: 35 880 805, právne zastúpený: EMPIRI s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Bárdošová 2/A, 831 01 Bratislava, IČO: 36 864 331, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská 46, 828 55 Bratislava, IČO: 42 355 818, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo rozhodnutia: -145 zo dňa 11.09.2018, jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 13.11.2018 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len správny súd) sa domáhal žalobca preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo rozhodnutia: -145 vydaného dňa 11.09.2018 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia Číslo: -572 zo dňa 16.05.2018 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie) a priznania náhrady trov konania.

I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov.

2. Pripojený administratívny spis žalovaného okrem iných písomností obsahuje: podanie O. L. zo dňa 08.12.2017 adresované žalovanému, žiadosť žalovaného adresovanú žalobcovi zo dňa 28.12.2017, písomnú odpoveď žalobcu zo dňa 04.01.2018, Oznámenie žalovaného o zistenom nedostatku zo dňa 09.01.2018, Vyjadrenie žalobcu k zisteným nedostatkom zo dňa 13.02.2018, Oznámenie žalovaného o začatí správneho konania zo dňa 05.04.2018, Odpoveď žalobcu zo dňa 23.04.2018.

3. Prvostupňovým rozhodnutím Číslo: -572 zo dňa 16.05.2018 bola účastníkovi konania (žalobcovi) uložená podľa o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o elektronických komunikáciách) pokuta vo výške 500 EUR za to, že: 1. Porušil povinnosť podľa zákona o elektronických komunikáciách tým, že bez predchádzajúceho, preukázateľného súhlasu volaného účastníka: O. L., bytom: Š. XX, G. (ďalej len „Podávateľ“), ako užívateľa mobilného telefónneho čísla: XXXXXXXXXX, uskutočnil dňa 27.07.2017 o 10:36 hod. telefonický hovor z telefónneho čísla: +XXXXXXXXXXXX na mobilné číslo Podávateľa v trvaní 118 sekúnd, predmetom ktorého bol priamy marketing vlastných tovarov účastníka konania Podávateľovi, t. j. telemarketingová ponuka na kúpu tovarov účastníka konania Podávateľovi.

2. Porušil povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách tým, že bez predchádzajúceho preukázateľného súhlasu Podávateľa a napriek Podávateľovmu preukázateľnému telefonickému odmietnutiu telefonických hovorov účastníka konania na Podávateľovo mobilné telefónne číslo, za účelom priameho marketingu tovarov účastníka konania, poskytnutému Podávateľom dňa 27.07.2017, účastník konania dňa 08.12.2017 o 14:32 hod. uskutočnil telefonický hovor z telefónneho čísla: +XXXXXXXXXXXX na Podávateľovo mobilné telefónne číslo, v trvaní 230 sekúnd, predmetom ktorého bol priamy marketing vlastných tovarov účastníka konania, t. j. telemarketingová ponuka na kúpu tovarov účastníka konania Podávateľovi.

4. V dôsledku žalobcom podaného rozkladu zo dňa 14.06.2018 proti v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Číslo rozhodnutia: -145 zo dňa 11.09.2018 a to tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil v nasledovnom znení: Podľa § 73 ods. 3 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách sa ukladá účastníkovi konania (žalobcovi) pokuta vo výške 500 EUR za to, že porušil povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách tým, že:

- dňa 27.07.2017 o 10:36 hod. uskutočnil bez predchádzajúceho preukázateľného súhlasu volaného účastníka: O. L., bytom: Š. XX, G. (podávateľ), ako užívateľa mobilného telefónneho čísla: XXXX XXX XXX, volanie z telefónneho čísla: +XXXXXXXXXXXX na mobilné telefónne číslo podávateľa v trvaní 118 sekúnd, predmetom ktorého bol priamy marketing tovarov spoločnosti T. podávateľovi, t. j. telemarketingová ponuka na kúpu tovarov spoločnosti T. podávateľovi a

- dňa 08.12.2017 o 14:32 hod. uskutočnil bez predchádzajúceho preukázateľného súhlasu podávateľa a napriek podávateľovmu preukázateľnému odmietnutiu volaní účastníka konania na podávateľovo mobilné telefónne číslo: XXXX XXX XXX, za účelom priameho marketingu tovarov spoločnosti T., poskytnutému podávateľom dňa 27.07.2017, volanie z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX na podávateľovo mobilné telefónne číslo v trvaní 230 sekúnd, predmetom ktorého bol priamy marketing tovarov spoločnosti T., t. j. telemarketingová ponuka na kúpu tovarov spoločnosti T. podávateľovi.

5. V úvode odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný opísal postup po podaní podnetu podávateľa doručený mu dňa 08.12.2018, pričom prvostupňový orgán vykonal administratívnu kontrolu údajov a dokladov, ktorej predmetom bolo plnenie povinností účastníka konania (žalobcu) podľa § 62 zákona o elektronických komunikáciách, pričom prvostupňový orgán zistil nasledovné nedostatky: 1. Kontrolovaná osoba (žalobca) dňa 27.07.2017 pri telefonickom rozhovore, ktorý sa uskutočnil o 10:36 z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX na telefónne číslo XXXXXXXXXX a trval 118 sekúnd, porušila povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: „Na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Udelený súhlas možno kedykoľvek odvolať.“ tým, že na účely priameho marketingu - telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov spol. T., účastníkovi s telefónnym číslom XXXXXXXXXX volala bez toho, aby mala na takéto volanie udelený predchádzajúci súhlas tohto účastníka. 2. Kontrolovaná osoba (žalobca) dňa 08.12.2017 pri telefonickom rozhovore, ktorý sa uskutočnil o 14:32 z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX na telefónne číslo XXXXXXXXXX a trval 230 sekúnd, porušila povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách tým, že na účely priameho marketingu - telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov spol. T., účastníkovi s telefónnym číslom XXXXXXXXXX volala napriek tomu, že účastník s telefónnym číslom XXXX XXX XXX takéto volanie preukázateľne odmietol dňa 27.07.2017.

6. Účastník konania (žalobca) sa k zisteným nedostatkom vyjadril listom zo dňa 09.01.2018 (ďalej len vyjadrenie k nedostatkom). Prvostupňový orgán listom „Oznámenie o začatí správneho konania vo veci uloženia pokuty“ začal správne konanie z vlastného podnetu vo veci uloženia pokuty podľa § 73 ods. 3 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách, k čomu sa žalobca písomne vyjadril dňa 23.04.2018 a uviedol svoje námietky voči zisteným porušeniam povinností a predložil informácie požadované na výpočet jeho obratu podľa § 73 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách.

7. Dňa 16.05.2018 vydal prvostupňový orgán prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi - účastníkovi konania uložil podľa § 73 ods. 3 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách pokutu vo výške 500 EUR.

8. Žalobca podal rozklad voči prvostupňovému rozhodnutiu a tento odôvodnil tým, že skutky opísané vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia sa nestali, nakoľko žalobca uskutočňoval marketingové aktivity v mene tretej osoby a v skutočnosti išlo o marketing tovarov tretej osoby a potom bolo prvostupňové rozhodnutie vecne nesprávne.

9. K tejto námietke žalovaný uviedol, že z jednotlivých dokumentov administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán v Oznámení nedostatku, ako aj v Oznámení o začatí správneho konania formuloval porušenie povinnosti ustanovenej v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, ako „volanie za účelom priameho marketingu - telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov spol. T.“. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia ako aj odôvodnení bolo uvedené, že došlo k porušeniu povinnosti a spáchaniu dvoch správnych deliktov pri uskutočnení dvoch telefonických hovorov, predmetom ktorých bol „priamy marketing tovarov žalobcu, t. j. telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov žalobcu“. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia nikde nevysvetlil, na základe čoho dospel k takémuto konštatovaniu.

10. Ako vyplývalo z administratívneho spisu, prvostupňový orgán zistil skutkový stav dostatočne a správne konštatoval porušenie povinnosti ustanovenej v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Podľa tohto ustanovenia je dovolené volanie účastníkovi alebo užívateľovi na účely priameho marketingu len s jeho predchádzajúcim súhlasom, ktorý musí byť preukázateľný. Zákon o elektronických komunikáciách tu nerozlišuje, či ide o priamy marketing vlastných tovarov a služieb volajúcej osoby, alebo o priamy marketing tovarov a služieb tretej osoby. Preto k porušeniu uvedenej povinnosti zo strany žalobcu došlo, aj keď uskutočňoval marketingové aktivity v mene tretej osoby.

11. Spôsob spáchania správneho deliktu tak, ako bol uvedený vo výroku a odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, nezodpovedal skutočnosti, pretože žalobca nevykonával marketing vlastných tovarov a služieb, ale tovarov a služieb tretej osoby (spol. T.). Z celého administratívneho spisu, ako aj väčšej časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplývalo, že žalobca propagoval kúpu tovarov spol. T.. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný aj bez potreby ďalšieho dokazovania zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, aby bol v súlade s ustanovením § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

12. Námietka žalobcu o tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo založené na nesprávne interpretovanom vyjadrení žalobcu ako podstatnom dôkaze, kedy prvostupňový orgán založil svoje rozhodnutie v značnej miere na argumente, že žalobca mal sám uznať porušenie zákona v odpovedi zo dňa 04.01.2018, pričom tento záver bol nesprávny a nemohol tvoriť podklad rozhodnutia a ťažiskovú argumentáciu. Postup prvostupňového orgánu spočívajúci v nesprávnej interpretácii tohto listu žalobcu vzbudzoval dojem nesprávne posúdeného dôkazu, a tým aj nezákonného postupu, alebo absencie reálneho právneho základu prvostupňového rozhodnutia. Žalobca konštatoval porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku zo strany prvostupňového orgánu, v zmysle ktorej bol správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Prvostupňový orgán sa podľa neho obmedzil len na to, že nesprávne interpretované jeho vyjadrenie považoval za priznanie k porušeniu právneho predpisu. V ponímaní prvostupňového orgánu sa podľa žalobcu potierala veľmi jednoznačná hranica medzi tým, čo je sankcionovateľným porušením zákona a čo je porušením interných postupov žalobcu a rovnako jednoznačná hranica medzi tým, čo je priznaním sa k porušeniu zákona a čo je vyjadrením poľutovania nad nedodržaním svojich interných predpisov.

13. K tejto námietke žalovaný po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový orgán nezaložil svoje rozhodnutie na fakte, že žalobca mal sám uznať porušenie zákona v odpovedi zo dňa 04.01.2018, a že toto konštatovanie tvorilo ťažiskovú argumentáciu jeho rozhodnutia. Skutočnosť, že z vyjadrení žalobcu, uvedených v jeho odpovedi, vyplývala jeho vedomosť o porušení zákonných povinností, a že mal zavedené vlastné interné postupy na to, aby zabránil takýmto situáciám, prvostupňový orgán uviedol na dvoch miestach prvostupňového rozhodnutia. Vo zvyšných prípadoch prvostupňový orgán uviedol predmetnú odpoveď iba vo vzťahu k popisu priebehu správneho konania a skutočností, ktoré mu predchádzali. Opis priebehu správneho konania, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akým spôsobom tieto podklady získal, sú podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku zákonnou náležitosťou každého rozhodnutia.

14. Žalovaný rovnako konštatoval, že zo strany prvostupňového orgánu nebola porušená povinnosť podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku: „Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“. Z tvrdení žalobcu uvedených v rozklade vyplývalo, že jeho odpoveď zo dňa 04.01.2018, ktorú mal prvostupňový orgán podľa jeho názoru nesprávne interpretovať, bola jediným podkladom a základom prvostupňového rozhodnutia. Žalobca opomenul skutočnosť, že hlavným podkladom tohto rozhodnutia boli záznamy telefonických rozhovorov, ktoré prvostupňovému orgánu predložil on sám ako prílohu k odpovedi zo dňa 04.01.2018 a časti prepisu týchto hovorov, ktoré boli súčasťou jeho vyjadrenia zo dňa 23.04.2018. Túto skutočnosť prvostupňový orgán uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia.

15. Prvostupňový orgán zistil skutočný stav veci prostredníctvom obsahu záznamu telefonických hovorov a časti prepisu týchto hovorov presne a úplne. A na základe takto zisteného skutočného stavu následne konštatoval porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách zo strany žalobcu z čoho vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie bolo vecne správne a nebolo založené na nesprávne interpretovanom vyjadrení žalobcu.

16. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplývalo, že žalobcovi bola uložená pokuta za porušenie povinnosti ustanovenej v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a nie za porušenie jeho interných predpisov. Rovnako z odôvodnenia jednoznačne vyplývalo, že porušenie uvedenej zákonnej povinnosti zo strany žalobcu prvostupňový orgán nekonštatoval na základe nesprávne interpretovaného vyjadrenia žalobcu, ale po posúdení obsahu záznamov telefonických rozhovorov, ktoré predložil sám žalobca a obsah a priebeh ktorých nikdy nespochybnil. Žalobca už počas výkonu dohľadu a následne počas celého správneho konania tvrdil, že z jeho strany došlo k nedodržaniu jeho vlastných interných predpisov. Porušenie interných predpisov však nijako nevylučovalo skutočnosť, že takýmto konaním súčasne boli porušené povinnosti ustanovené zákonom o elektronických komunikáciách.

17. Námietka arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia (svojvoľný výklad relevantných ustanovení). Ustanovenie zákona o elektronických komunikáciách podľa žalobcu prvostupňový orgán vykladal takým spôsobom, ktorý išiel významne nad rámec zákonnej dikcie ustanovenia, čím si prvostupňový orgán v rozpore s ústavným v znení neskorších predpisov (ďalej len SR) prisvojil zákonodarnú právomoc a navyše porušil takýmto postupom aj a 3 SR, keď ako štátny orgán konal nad rámec zákonných medzí s cieľom sankcionovať žalobcu za konanie, ktoré mu zákon nezakazoval a uložením sankcie ho donútiť konať niečo, čo mu zákon neukladal. Žalobca nemohol byť postihovaný za to, že jedna z desiatok tisíc osôb, ktorým sa dovolá, považuje toto za obťažovanie, hoci bol dodržaný zákon. Štátny orgán by nemal byť nástrojom šikany akéhokoľvek jednotlivca voči podnikateľovi a zamestnávateľovi viac ako 350 osôb v rámci celého Slovenska, ktorého práve takéto šikanózne postupy môžu priviesť k ukončeniu činnosti alebo aspoň hromadnému prepúšťaniu svojich zamestnancov.

18. K tejto námietke žalovaný uviedol, že žalobca v rozklade síce konštatoval „svojvoľný výklad relevantných ustanovení“ a šikanózny postup zo strany prvostupňového orgánu, porušenie a 3 SR, ale bližšie nešpecifikoval, v čom spočívala svojvoľnosť výkladu, šikanóznosť postupu a porušenie uvedených ustanovení SR.

19. Po preskúmaní postupu prvostupňového orgánu žalovaný konštatoval, že tieto námietky žalobcu pokladá za neopodstatnené. Po prijatí podnetu zo strany podávateľa prvostupňový orgán ako národný regulátor a cenový orgán v oblasti elektronických komunikácií, ktorý podľa § 6 ods. 3 písm. l) zákona o elektronických komunikáciách vykonáva dohľad nad plnením povinností ustanovených týmto zákonom (ďalej len dohľad), pristúpil k preskúmaniu tohto podnetu a na základe právomoci ustanovenej v § 40 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách požiadal žalobcu o predloženie informácií a podkladov potrebných na preverenie prijatého podnetu. Následne v súlade s príslušnými ustanoveniami § 38 zákona o elektronických komunikáciách vykonal dohľad, rešpektujúc všetky práva účastníka konania - žalobcu (v tom čase ešte len kontrolovanej osoby) dané mu týmto zákonným ustanovením. Na základe výsledkov vykonaného dohľadu začal správne konanie vo veci uloženia pokuty.

20. Právomoc prvostupňového orgánu uložiť sankciu tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú z povinností podľa § 62 ods. 2 a 3, ustanovená v § 73 ods. 3 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách, je formulovaná ako jeho povinnosť. Počas správneho konania prvostupňový orgán postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku. Na základe vykonaného dokazovania, a nie na základe „dezinterpretácií vyjadrení účastníka konania“, konštatoval porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a uložil žalobcovi pokutu v zákonnej výške na spodnej hranici zákonnej sadzby.

21. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že považuje vyjadrenie žalobcu uvedené v jeho rozklade, kde uviedol „práve takéto šikanózne postupy môžu priviesť k ukončeniu činnosti alebo aspoň hromadnému prepúšťaniu svojich zamestnancov“ za neopodstatnené a zavádzajúce. Prvostupňový orgán v súlade s príslušnými právnymi predpismi uložil žalobcovi pokutu vo výške 500 EUR. Táto suma pri obrate podľa § 73 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách vo výške X.XXX.XXX EUR, ktorý mal žalobca uvedený v účtovnej závierke za rok 2016 zostavenej 10.06.2017 a ktorú predložil v prílohe jeho vyjadrenia zo dňa 23.04.2018 v žiadnom prípade by nemohla viesť k ukončeniu činnosti žalobcu ani k hromadnému prepúšťaniu jeho zamestnancov. Podľa účtovnej závierky žalobcu za rok 2017, zostavenej dňa 25.06.2018, zverejnenej v Registri účtovných závierok zriadeným o účtovníctve v znení neskorších predpisov, žalobca deklaroval obrat vo výške X.XXX.XXX EUR. Takže ani v tomto prípade pokuta vo výške 500 EUR by nemohla spôsobiť ukončenie jeho činnosti, či hromadné prepúšťanie zamestnancov.

22. Námietka nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia, podľa ktorej sa prvostupňový orgán v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyrovnal s námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Žalobca následne viacnásobne dal do pozornosti svoje vyjadrenie zo dňa 23.04.2018 a konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že sa prvostupňový orgán k týmto tvrdeniam nevyjadril a nijakým spôsobom ich nevyvrátil, prvostupňové rozhodnutie bolo v tomto ohľade nepreskúmateľné. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo ním prezentované argumenty prvostupňový orgán nezohľadnil alebo ich považoval za neopodstatnené. Žalobca neporušil účel sledovaný zákonom o elektronických komunikáciách a ak prvostupňový orgán dospel k inému záveru, tento záver musel byť riadne a presvedčivo odôvodnený a prvostupňový orgán sa musel vysporiadať so všetkými jeho podstatnými námietkami a argumentmi. Prvostupňové rozhodnutie bolo z uvedených dôvodov nepreskúmateľné, keďže neobsahovalo odôvodnenie vo veci samej s náležitosťami podľa zákona.

23. V stanovisku žalovaného k tejto námietke tento uviedol, že aj keď sa prvostupňový orgán vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení zo dňa 23.04.2018 stručne, v obsahu odôvodnenia uviedol, prečo neakceptoval argumenty žalobcu.

24. K prvému porušeniu (Prvý hovor). Ohľadom námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že sa prvostupňový orgán vôbec nezaoberal námietkami a argumentmi uvedenými vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.04.2018, kde žalobca uviedol, že po samotnom posúdení prepisu rozhovoru bolo celkom zjavné, že telefonický rozhovor bol vedený nenúteným spôsobom, v ktorom iniciatívu naopak preberal volaný účastník. Fakt, že operátor žalobcu odpovedal na otázku „Aká firma?“ uvedením obchodného mena a toho, že by mu radi poslali vzorku na vyskúšanie, bolo možné považovať nie za protiprávne začatie marketingovej prezentácie bez súhlasu, ale za celkom spontánne odpovedanie na otázku volaného účastníka. Podľa názoru žalobcu prvostupňový orgán z neznámeho dôvodu oddeľoval súhlas s pokračovaním v hovore od súhlasu s marketingovou prezentáciou, čo však vzhľadom na povahu komunikácie nebolo možné. Podľa žalobcu bolo potrebné predpokladať, že volaný účastník v priebehu hovoru mohol vedieť, čo je alebo má byť jeho účelom a ak by s tým nesúhlasil, mohol kedykoľvek hovor ukončiť jednostranne jedným kliknutím do svojho mobilného telefónu, čo volaný účastník neurobil.

25. Výklad ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách zo strany prvostupňového orgánu je v reálnom svete nemožný, pretože, ak má osoba poskytnúť svoj súhlas, alebo rozhodnúť sa, či ho poskytne, musí byť najprv oslovená a musí jej byť umožnené získať informácie o tom, vo vzťahu k čomu má dať súhlas, pričom ak táto osoba iniciatívne kladie doplňujúce otázky, nemôže byť zodpovedanie týchto otázok zo strany operátora žalobcu vyhodnotené ako porušenie jeho povinnosti. Ďalej žalobca konštatoval, že do ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách

zákonodarca nad rámec Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (ďalej len Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) doplnil aj volania prostredníctvom operátorov.

26. Žalobca konštatoval, že nesúhlas alebo odmietnutie súhlasu s pokračovaním v hovore a tým aj potenciálne marketingovou prezentáciou bolo možné: • neprijatím hovoru, • ukončením hovoru hneď po jeho začatí • ukončením hovoru kedykoľvek v jeho priebehu.

27. Vývoj hovoru determinoval sám volaný účastník a odpovedanie na jeho otázky nemohlo byť posúdené ako porušenie povinnosti zo strany žalobcu. Podľa názoru žalobcu volaný účastník viedol tento hovor uvedeným spôsobom zámerne, hoci ho mohol po pár sekundách sám ukončiť. Iniciatívne však pokračoval v hovore, aby neskôr mohol dať prvostupňovému orgánu podnet na prešetrenie jeho konania. Ďalej žalobca dal na zváženie, či nemohlo dôjsť zo strany volaného účastníka práve k zneužitiu prvostupňového orgánu ako prostriedku k poškodeniu žalobcu.

28. Žalobca spochybnil záver prvostupňového orgánu v jeho rozhodnutí, kde bolo uvedené: „Podávateľ vzhľadom na to, že nerozumel operátorovi účastníka konania o čo mu ide, sa doplňujúcimi otázkami informoval len o spoločnosti, nie o jej produktoch.“ Podľa žalobcu si prvostupňový orgán protirečil, keď uviedol, že sa účastník dopytoval „len o spoločnosti, nie o jej produktoch“, nakoľko, ak sa dopytuje o spoločnosti, je možné toto chápať, že sa dopytuje práve o produktoch a minimálne je tu pochybnosť zakladajúca povinnosť uplatnenia zásady správneho trestania in dubio pro reo.

29. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia vyplývalo, že prvostupňový orgán konštatoval porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách tým, že v rámci začatého volania (telefonického rozhovoru) žalobca predniesol podávateľovi (volanému účastníkovi) marketingovú ponuku bez toho, aby od neho dostal predchádzajúci preukázateľný súhlas k jej poskytnutiu. Žalobca, ako to vyplývalo zo všetkých jeho vyjadrení predložených či už v rámci výkonu dohľadu alebo následne správneho konania, toto konanie popieral a tvrdil, že súhlas s marketingovou prezentáciou od podávateľa získal v priebehu volania (telefonického rozhovoru) a pred samotným prednesením marketingovej ponuky. Prvostupňový orgán a aj žalobca sa teda zhodli v takej aplikácii ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, ktorá vyžaduje získanie predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa s marketingovou prezentáciou. Žalovaný však s takýmto výkladom a aplikáciou vyjadril nesúhlas.

30. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách stanovuje: „Na účely priameho marketing je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Udelený súhlas možno kedykoľvek odvolať.“. Podľa § 3 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách: „Volanie je spojenie zostavené prostredníctvom verejnej služby, ktoré umožňuje obojsmernú hlasovú komunikáciu.“. Z citovaných znení ustanovení vyplýva, že predchádzajúci súhlas, ktorý má účastník alebo užívateľ vyjadriť, sa vzťahuje k samotnému volaniu (resp. použitiu iných prostriedkov), ktorého účelom má byť priamy marketing a nie k samotnému predneseniu marketingovej ponuky počas už začatého volania (telefonického rozhovoru). Z jazykového (gramatického) znenia ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že bez predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa nie je dovolené uskutočniť čo i len pokus o volanie na účely priameho marketingu, nakoľko citované ustanovenie prima facie dovoľuje volanie na účely priameho marketingu „len s predchádzajúcim súhlasom“ týchto subjektov.

31. Citovaným ustanovením bola prebratá Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách. Na rozdiel od žalobcu si však žalovaný nemyslel, že zákonodarca do predmetného ustanovenia doplnil volania prostredníctvom operátorov nad rámec jej znenia. Recitál (42) predmetnej Smernice uvádza: „Iné formy priamej reklamy, ktoré sú nákladnejšie pre odosielateľa a nespôsobujú žiadne finančné náklady účastníkom a užívateľom, ako sú osobné hlasové telefónne hovory, môžu oprávňovať k zachovaniu systému poskytujúcemu účastníkom alebo užívateľom možnosť oznámiť, že nechcú prijímať také

hovory. Aj tak by však v záujme neznižovania existujúcej úrovne ochrany súkromia, mali byť členské štáty oprávnené podporovať národné systémy, ktoré umožňujú prepájať účastníkom alebo užívateľom len také hovory, ku ktorým dali pred tým svoj súhlas.“.

32. Z citovaného recitálu vyplýva, že Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách dala zákonodarcovi možnosť v súvislosti s priamym marketingom zabezpečiť rovnakú ochranu súkromia účastníka a užívateľa pri telefónnych hovoroch uskutočňovaných prostredníctvom operátora, ako pri automatických telefónnych systémoch, telefaxoch, emailoch, vrátane služby krátkych správ (správ SMS). Rovnako z uvedeného znenia je zrejmé, že súhlas alebo odmietnutie sa vzťahuje k samotnému hovoru (možnosť účastníka alebo užívateľa oznámiť, že nechce prijímať hovory obsahujúce priamu reklamu, prepájať účastníkom alebo užívateľom len také hovory, ku ktorým dali pred tým súhlas) a nie k predneseniu samotnej priamej reklamy.

33. Pokiaľ ide o priamy marketing prostredníctvom automatických telefónnych systémov, telefaxov, emailov a správ SMS, čl. 13 ods. 1 predmetnej Smernice ustanovuje: „Používanie automatických volacích systémov bez ľudského zásahu (telefónne automaty), faxov alebo elektronickej pošty na účely priamej reklamy môže byť povolené len s predchádzajúcim súhlasom účastníkov.“ Recitál (40) pre doplnenie uvádza: „Účastníkom by mala byť poskytnutá ochrana proti narušeniu ich súkromia nevyžiadanými správami na účely priamej reklamy, najmä prostriedkami automatických telefónnych systémov, telefaxov, emailov, vrátane správ sms. Tieto formy nevyžiadaných komerčných správ môžu na jednej strane byť posielané relatívne ľahko a lacno a na druhej strane môžu zaťažovať a/alebo znamenať náklady pre príjemcu. Okrem toho v niektorých prípadoch ich objem môže tiež spôsobiť ťažkosti pre elektronické komunikačné siete a koncové zariadenia. U takých foriem nevyžiadaných správ priamej reklamy je oprávnené požadovať, aby sa pred odoslaním získal predchádzajúci výslovný súhlas príjemcu. Jednotný trh si vyžaduje harmonizovaný prístup k zabezpečeniu jednoduchých pravidiel pre podniky a užívateľov platných v celom spoločenstve“. Pojem správa je následne definovaný v čl. 2 písm. d) Smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, podľa ktorého: „správa“ znamená akékoľvek informácie vymieňané alebo prenášané medzi konečným počtom účastníkov pomocou verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby. Toto nezahŕňa akékoľvek informácie prenášané ako časť rozhlasových služieb pre verejnosť v elektronickej komunikačnej sieti, pokiaľ sa informácie nemôžu spájať s identifikovateľným účastníkom alebo užívateľom prijímajúcim informácie.“.

34. Smernica o súkromí a elektronických komunikáciách v súvislosti s priamym marketingom požaduje získanie predchádzajúceho výslovného súhlasu ešte pred odoslaním správy, ktorou vzhľadom na jej vyššie citovanú definíciu môže byť aj hlasová správa uskutočnená prostredníctvom verejnej telefónnej služby. Vzhľadom na to, že zákonodarca zjednotil prostredníctvom ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách rovnakú úroveň ochrany súkromia účastníka alebo užívateľa bez ohľadu na to, či je priamy marketing vykonávaný prostredníctvom automatických telefónnych systémov alebo osobných telefónnych hovorov (telefónnych hovorov uskutočňovaných prostredníctvom operátora), osoba, ktorá priamy marketing vykonáva, je povinná získať preukázateľný súhlas účastníka alebo užívateľa ešte pred tým, ako uskutoční volanie za týmto účelom. „Pýtanie si súhlasu“ počas už začatého volania (telefonického rozhovoru) nie je v súlade s ustanovením § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách.

35. Zákon o elektronických komunikáciách vyžaduje pre volanie za účelom priameho marketingu predchádzajúci preukázateľný súhlas účastníka alebo užívateľova s takýmto volaním, preto pre konštatovanie, či bola porušená povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je potrebné zistiť, či účastník konania mal preukázateľný súhlas podávateľa (volaného účastníka) k uskutočneniu takéhoto volania (telefonického rozhovoru). Z jednotlivých vyjadrení žalobcu poskytnutých v priebehu dohľadu a aj správneho konania jednoznačne vyplýva, že preukázateľný súhlas na volanie od podávateľa nemal. Z predloženého zvukového záznamu telefonického hovoru ďalej vyplývalo, že žalobca nezískal ani súhlas s vykonaním telefonickej prezentácie marketingovej ponuky, tak ako to v odôvodnení konštatoval prvostupňový orgán. Skutočnosť, že telefonický rozhovor bol vedený nenútene a iniciatívu v ňom preberal volaný účastník nebol dôkazom, že nedošlo k porušeniu zákonnej povinnosti, keďže už samotné volanie uskutočnené za účelom marketingovej prezentácie bolo bez predchádzajúceho súhlasu volaného porušením ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Protiprávny stav v tomto prípade nastal už v čase, keď došlo k samotnému volaniu - k telefonickému spojeniu medzi žalobcom a podávateľom (volaným účastníkom), keďže k volaniu na

účely priameho marketingu podávateľ neudelil pred tým žiadny (výslovný, ani konkludentný) súhlas. Protiprávne bolo už samotné začatie volania (telefonického rozhovoru) bez predchádzajúceho súhlasu podávateľa (volaného účastníka).

36. Keďže zákon o elektronických komunikáciách dovoľuje volanie za účelom priameho marketingu iba s predchádzajúcim preukázateľným súhlasom volaného účastníka alebo užívateľa s takýmto volaním, žalobca neuskutočnil volanie (nezačal telefonický rozhovor) tak, ako mu to právny predpis dovoľuje. Posudzovanie spôsobu, akým takéto nedovolené volanie (telefonický rozhovor) prebiehal, bolo opodstatnené pre posúdenie závažnosti a spôsobu porušenia zákonnej povinnosti. Závažnosť a spôsob porušenia povinnosti boli aspekty, na ktoré prvostupňový orgán a aj žalovaný podľa § 73 ods. 10 zákona o elektronických komunikáciách prihliadol pri ukladaní pokuty. Získanie súhlasu s marketingovou prezentáciou počas uskutočňovaného nedovoleného volania (telefonického rozhovoru), bolo možné posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť pri určovaní výšky pokuty. Preto má oddeľovanie súhlasu s pokračovaním v hovore od súhlasu s marketingovou prezentáciou svoj dôvod a opodstatnenie. Ak sa totiž volaný účastník alebo užívateľ má rozhodnúť, či vyjadrí s marketingovou prezentáciou súhlas, musí po položení otázky (resp. žiadosti) vedieť, že po kladnej odpovedi na túto otázku, bude zo strany volajúceho nasledovať marketingová prezentácia, nestačí, aby túto skutočnosť „dôvodne predpokladal“, resp. „musel vedieť“, ako to na viacerých miestach zdôraznil žalobca. Preto kladnú odpoveď na otázku „Máte chvíľočku?“ nemožno automaticky spájať so súhlasom s marketingovou prezentáciou, pretože z tejto otázky nebolo zrejmé, na čo mal mať volaný účastník chvíľočku.

37. Žalovaný súhlasil s konštatovaním, že „ak má osoba poskytnúť svoj súhlas, alebo rozhodnúť sa, či ho poskytne, musí byť najprv oslovená a musí jej byť umožnené získať informácie o tom, vo vzťahu k čomu má dať súhlas.“ Z ustanovenia § 62 ods. 2 však vyplýva, že tento súhlas má účastník alebo užívateľ dať k samotnému volaniu (prípadne k použitiu automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ), a to ešte pred uskutočnením tohto volania. Dodatočné získanie súhlasu s marketingovou prezentáciou už počas volania (začatého telefonického rozhovoru), nemožno posúdiť ako okolnosť vylučujúcu protiprávne konanie osoby, ktorá za účelom priameho marketingu uskutočnila volanie bez predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa s takýmto volaním. Žalobca nezískal počas volania ani dodatočný súhlas volaného účastníka (podávateľa) s marketingovou prezentáciou.

38. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách upravuje podmienky, za ktorých je volanie na účely priameho marketingu dovolené a ukladá povinnosť volajúcej osobe a nie volanému. Základnou podmienkou je získanie preukázateľného predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa. Zákon o elektronických komunikáciách neupravuje vyjadrenie „nesúhlasu“. Preto posudzovanie, akým spôsobom mal podávateľ ako volaný účastník vyjadriť svoj nesúhlas alebo odmietnuť súhlas s pokračovaním v hovore, ktorý bol zo strany žalobcu uskutočnený v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením považoval žalovaný za bezpredmetné. Rovnako posudzovanie, akým spôsobom viedol hovor volaný účastník a prečo ho sám neukončil, a to najmä v prípade, keď volanie na účely priameho marketingu bez predchádzajúceho preukázateľného súhlasu účastníka alebo užívateľa zákon o elektronických komunikáciách nedovoľuje, nepovažoval žalovaný pre zistenie, či zo strany žalobcu bola porušená povinnosť, alebo nie, za opodstatnené. K prvému hovoru podávateľovi došlo dňa 27.07.2017 o 10:36 hod. Na uskutočnenie tohto hovoru nemal žalobca predchádzajúci súhlas podávateľa (volaného účastníka). Bez tohto súhlasu, predniesol podávateľovi marketingovú prezentáciu. Podávateľ (volaný účastník) sa v priebehu tohto telefonického rozhovoru vyslovene a jednoznačne vyjadril, že si neželá byť obťažovaný reklamami spol. T.. Žalobca sám predložil prepis časti tohto telefonického rozhovoru, kde citoval podávateľa: „Aby ste sa ... aby ste ma dali na zoznam, že si neželám, aby ste ma obťažovali Vašimi reklamami.“. Podávateľ sa po tejto skúsenosti neobrátil na prvostupňový orgán so sťažnosťou na správanie žalobcu. Urobil tak až po druhom telefonáte, keď mu dňa 08.12.2017 o 14:32 hod. znovu volal operátor žalobcu. Aj toto volanie bolo uskutočnené bez predchádzajúceho súhlasu podávateľa a dokonca napriek jednoznačnému vyjadreniu, že si neželá byť opätovne obťažovaný reklamami prezentovanými žalobcom. Konanie podávateľa preto žalovaný nepokladal za zneužitie prvostupňového orgánu ako prostriedku poškodenia žalobcu, ale za legitímny spôsob obrany obťažovaného účastníka.

39. V konštatovaní prvostupňového orgánu: „Podávateľ vzhľadom na to, že nerozumel operátorovi žalobcu o čo mu ide, sa doplňujúcimi otázkami informoval len o spoločnosti, nie o jej produktoch.“

žalovaný nevidel žiadne protirečenie, išlo len o popísanie situácie, s ktorou sa oboznámil vypočutím zvukového záznamu telefonického rozhovoru medzi operátorom žalobcu a podávateľom. Žalobca porušil povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách tým, že uskutočnil volanie, ktorého obsahom bol priamy marketing, na mobilné telefóne číslo podávateľa bez toho, aby mal k takémuto druhu volania predchádzajúci súhlas podávateľa (volaného účastníka). Vzhľadom na túto skutočnosť, je uplatňovanie zásady in dubio pro reo pri posudzovaní zmyslu otázok v telefonickom rozhovore, ktorý žalobca začal v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách pre preukázanie porušenia povinnosti bezpredmetné.

40. Námietky žalobcu uvedené v jeho vyjadrení zo dňa 23.04.2018 (K prvému porušeniu - prvý hovor), kde tento uviedol, že prvostupňový orgán vnímal porušenie v tom, že jeho zamestnanec bez toho, aby počkal na súhlas volaného účastníka (podávateľa) s poskytnutím priameho marketingu tovarov alebo v pokračovaní tohto hovoru, začal s priamym marketingom tovarov spol. T., pričom tento záver nevyplýval z priebehu hovoru obsiahnutého v predloženej nahrávke. Z predloženého prepisu časti hovoru podľa názoru žalobcu jednoznačne vyplývalo, že žalobca nezačal s priamym marketingom bez toho, aby počkal na súhlas volaného účastníka (podávateľa), ale predstavil sa volanému účastníkovi, uviedol za akú spoločnosť volá, oznámil, že hovor je monitorovaný a opýtal sa, či volaný účastník má chvíľočku a čakal. Na to účastník nereagoval nijakým spôsobom, z ktorého by bolo možné vyvodiť nesúhlas s pokračovaním hovoru.

41. Žalobca konštatoval, že zákon o elektronických komunikáciách nedefinuje, čo možno rozumieť pod pojmom „vopred daný súhlas“, nepredpisuje ani to, že súhlas má byť výslovný, je teda prípustný aj konkludentný súhlas. Právny predpis len vyžaduje, aby súhlas bol preukázateľný, čo v prípade, že vyplýva z nahrávky, nepochybne je.

42. V prípade počítačom náhodne vygenerovaných čísiel účastníkov je nevyhnutné, aby bola osoba, ktorá má poskytnúť súhlas, najprv oslovená k tomu, aby takýto súhlas mohla poskytnúť a zároveň jej musí byť v primeranom rozsahu, determinovanom najmä jej požiadavkami na doplnenie, oznámený účel hovoru, aby sa mohla rozhodnúť, či súhlas udelí alebo nie. Preto v súlade s týmto operátor žalobcu iba predstavil seba, spoločnosť, za ktorú volá a opýtal sa, či účastník má čas a čakal na reakciu. Reakcia volaného účastníka v podobe doplňujúcich otázok nemôže byť považovaná za nesúhlas. Žalobca poukázal na potrebu zamyslenia sa nad situáciou a zváženia možnosti reakcie operátora v nastolenej situácii, kedy volaný účastník operátorovi nedal jednoznačne, ale ani v náznakoch najavo, že o hovor nemá záujem.

43. Žalobca upozornil na špekulatívny postup volaného účastníka (podávateľa), ktorým by vznikla pochybnosť, či súhlas udelil alebo nie. Podľa neho operátor neposkytol volanému účastníkovi žiadne informácie nad rámec jeho požiadaviek, čo nemohlo viesť k porušeniu zákonnej povinnosti.

44. Žalobca vyjadril svoj názor na možnosť udelenia konkludentného súhlasu alebo nesúhlasu, kde podľa neho v posudzovanom prípade možno situáciu právne posúdiť: • buď ako konkludentný preukázateľný súhlas udelený pokračovaním v hovore (kladením doplňujúcich otázok) alebo • za kladenie doplňujúcich otázok z dôvodu zámeru rozhodnúť, či účastník má záujem v hovore pokračovať alebo nie, pričom ani jedna z týchto možností nebola porušením zákona o elektronických komunikáciách.

45. V závere žalobca konštatoval, že je všeobecne známou skutočnosťou, že postup telemarketingových spoločností je taký, že po prijatí hovoru účastníkom sa predstavia, predstavia spoločnosť, za ktorú volajú a spýtajú sa, či má volaný účastník čas na monitorovaný hovor. Vzhľadom na to, že sa každý užívateľ telefónu s takýmto kontaktovaním stretne niekoľkokrát do roka bolo isté, že aj volaný účastník v danom prípade po úvodnej formule mohol dôvodne predpokladať, ak nie priamo vedieť, že operátor mal záujem prezentovať marketingovú ponuku a jeho pokračovanie v hovore bolo možné považovať aj za súhlas s prezentovaním tejto ponuky.

46. K predmetným námietkam žalovaný uviedol, že so skutočnosťou, prečo na základe predloženého zvukového záznamu konštatoval porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, sa prvostupňový orgán vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Hlavným

dôkazom a podkladom, na základe ktorého dospel k tomuto záveru, bol práve predložený zvukový záznam a nie zle interpretované stanovisko, ako to na viacerých miestach naznačil žalobca.

47. Aplikácia (právne posúdenie porušenia) vyššie uvedeného ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách však zo strany prvostupňového orgánu nebola správna. Prvostupňový orgán totiž spojil predchádzajúci preukázateľný súhlas volaného účastníka s uskutočnením priameho marketingu (telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov) a nie s uskutočnením samotného volania, ako to vyplýva zo znenia tohto ustanovia: „Na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný.“. Na základe tohto ustanovenia účastník alebo užívateľ dáva súhlas so samotným volaním ešte pred uskutočnením volania a nie s účelom volania v rámci začatého volania. Dôkazy predložené žalobcom jednoznačne preukazujú, že tento nezískal od volaného účastníka preukázateľný súhlas s marketingovou prezentáciou ani počas volania (telefonického rozhovoru), ktoré bolo uskutočnené bez jeho predchádzajúceho súhlasu. Odpoveď na otázku „Máte chvíľočku?“ nemožno považovať za vyjadrenie preukázateľného súhlasu s priamym marketingom akýchkoľvek produktov, pretože volaný účastník v tomto momente nemá informáciu o tom, že mu bude prednesená marketingová ponuka a nie je povinný takýto dôsledok svojej odpovede predpokladať. Na takto položenú otázku podávateľ odpovedal: „Odkiaľ ste?“ Takúto odpoveď rovnako nemožno považovať za poskytnutie preukázateľného súhlasu s priamym marketingom. A v ďalšej časti rozhovoru už operátor žalobcu podávateľovi predložil marketingovú ponuku na zaslanie vzorky ústnej hygieny na vyskúšanie, s uvedením obsahu tejto vzorky.

48. Žalovaný súhlasil s konštatovaním žalobcu, že zákon o elektronických komunikáciách „vopred daný súhlas“ nedefinuje a že vyžaduje len, aby bol predchádzajúci súhlas preukázateľný. Z predloženého zvukového záznamu však nijako nevyplýva, že by volaný účastník (podávateľ) dal s uskutočnením volania vopred súhlas (tak, ako to ustanovuje § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách). A dokonca tento záznam nepreukazuje, že dal žalobcovi súhlas s marketingovou prezentáciou ešte pred jej uskutočnením.

49. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách sa vzťahuje na všetky volania. Preto preukázateľný predchádzajúci súhlas účastníka alebo užívateľa s volaním na účely priameho marketingu sa vyžaduje aj pri volaniach na počítačom náhodne vygenerované čísla účastníkov. Z dikcie predmetného ustanovenia zároveň vyplýva, že tento súhlas má byť volaným účastníkom daný ešte pred tým, ako sa volanie na účely priameho marketingu uskutoční.

50. Ohľadom možnosti špekulatívneho postupu volaného účastníka sa žalovaný vyjadril a vysporiadal v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto svojho rozhodnutia.

51. K tvrdeniu žalobcu o tom, že predchádzajúci preukázateľný súhlas s uskutočnením marketingovej prezentácie mohol účastník alebo užívateľ vyjadriť aj konkludentne, pretože zákon o elektronických komunikáciách konkrétnu formu súhlasu nestanovuje, žalovaný zdôraznil, že ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyžaduje preukázateľný predchádzajúci súhlas s volaním (ktoré tento právny predpis v § 3 ods. 4 definuje ako spojenie zostavené prostredníctvom verejnej služby, ktoré umožňuje obojsmernú hlasovú komunikáciu) na účely marketingu a nie so samotným uskutočnením marketingovej ponuky. V takomto prípade je vyjadrenie konkludentného súhlasu ťažko preukázateľné. V tejto súvislosti je ale potrebné poukázať na skutočnosť, že priebeh volania (prvého telefonického rozhovoru) medzi žalobcom a podávateľom (volaným účastníkom) nepreukazoval ani konkludentný súhlas s prezentovaním marketingovej ponuky, tak ako to tvrdil žalobca.

52. „Konkludentným prejavom vôle sa rozumie prejav vôle urobený konkludentnými činmi (per facta cocnludentia). Je to taký prejav, ktorý nemá znaky výslovného prejavu, ale vyjadruje vôľu konajúceho takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah.“ Právny poriadok s takýmto prejavom počíta napr. v ustanoveniach a . V týchto ustanoveniach presne ustanovuje konanie osoby (zrušenie závetu zo strany poručiteľa zničením listiny, na ktorej bol napísaný; zaplatenie poistného ako uzavretie poistnej zmluvy), ktoré vyjadruje vôľu konajúceho bez pochybností, čo chcela táto osoba svojim konaním vyjadriť. Keďže zákon o elektronických komunikáciách takéto

konanie nestanovuje, spôsob konania volaného účastníka pri prvom volaní nesmie žiadnym spôsobom vzbudzovať pochybnosť o tom, čo chcel volaný účastník takto vyjadriť. Sám žalobca v podanom rozklade vyjadril pochybnosť nad tým, či ak sa niekto dopytuje o spoločnosti, dopytuje sa len o konkrétnej spoločnosti alebo je takéto konania možné chápať ako skutočnosť, že sa dopytuje práve o produktoch. Z dôvodu tejto pochybnosti žiadal uplatnenie zásady správneho konania in dubio pro reo. A vzhľadom na existenciu tejto pochybnosti nie je možné konanie volaného účastníka označiť, nie len za vyjadrenie konkludentného súhlasu s marketingovou ponukou, ale ani za vyjadrenie súhlasu so samotným volaním.

53. Všeobecne známa skutočnosť (postup telemarketingových spoločností), tak ako ju popisoval žalobca, nebola zákonným dôvodom, pre ktorý by mal príslušný správny orgán upustiť od uloženia sankcie za porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Fakt, že všetky telemarketingové spoločnosti postupujú rovnakým spôsobom nebola dôkazom toho, že tento „všeobecný“ postup je v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách. Prvostupňový orgán, ktorý podľa § 6 ods. 3 písm. l) vykonáva dohľad, by musel posudzovať takéto konania jednotlivo a s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu. Zovšeobecnenie určitého konania pre posúdenie porušenia povinnosti nie je prípustné. Z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva povinnosť získať preukázateľný súhlas s volaním na účely priameho marketingu od účastníka alebo užívateľa ešte pred uskutočnením takéhoto druhu volania. Skutočnosť, že volaný účastník „môže predpokladať, ak nie priamo vedieť“, že mu niekto volá v záujme prezentovania marketingovej ponuky, však týmto preukázateľným súhlasom nie je.

54. Druhé porušenie (druhý hovor). Žalobca namietal, že sa prvostupňový orgán nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s argumentmi uvedenými v jeho vyjadrení zo dňa 23.04.2018, a že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia nezohľadňuje skutkový stav (priebeh druhého hovoru) a zároveň ani ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách.

55. Žalobca považoval záver prvostupňového orgánu, na základe ktorého tento nesúhlasil s tvrdením, že by volaný účastník v druhom hovore poskytol súhlas s marketingovou prezentáciou, za nedostatočne odôvodnený. Z prepisu druhého rozhovoru bolo jednoznačné, že volaný účastník dal súhlas s prezentovaním marketingovej ponuky a skutočnosť, že operátora ani neprerušil, zjavne vypovedala o tom, že mal o jej vypočutie záujem. Zákon o elektronických komunikáciách nepredpisuje presnú formu požiadania o vydanie súhlasu a ani presnú formu súhlasu, preto súhlas by mohol byť daný aj konkludentne. Navyše podľa žalobcu bolo potrebné predpokladať, že volaný účastník konania musel vedieť, že otázka smeruje k tomu, aby mu bola prezentovaná marketingová ponuka.

56. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že prvostupňový orgán videl vo vzťahu k druhému hovoru porušenie v tom, že volanému účastníkovi bolo vôbec volané, hoci v prvom hovore vyslovil svoj nesúhlas s tým, aby bol kontaktovaný. Zákon o elektronických komunikáciách deklaruje, že volanie za účelom ponuky tovarov a služieb je možné len s predchádzajúcim súhlasom, ktorý môže byť kedykoľvek odvolaný. To podľa žalobcu znamená, že marketingová ponuka v prípade volania na náhodne vygenerované čísla môže byť realizovaná až po udelení súhlasu, pričom tento súhlas môže byť udelený nielen ad hoc v hovore, ale aj do budúcna. Odvolanie udeleného súhlasu však nie je udelením nesúhlasu, zákon inštitút udelenia nesúhlasu nepozná a rovnako nepozná ani inštitút vedenia tzv. black- listu (zoznam účastníkov, ktorí „udelili nesúhlas“).

57. Prvostupňový orgán nemal zákonnú právomoc od žalobcu požadovať, aby nekontaktoval účastníkov, ktorí si to neželajú, keďže takúto povinnosť mu zákon neukladá. Preto zo strany prvostupňového orgánu nešlo o výklad zákona a preklenutie jeho nedostatku, ale o vytvorenie celkom nového pravidla zo strany prvostupňového orgánu, pretože tento osobne mal dojem, že je právna úprava nevyhovujúca, čo je neprípustné.

58. Výkladom § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách by bolo možné dôjsť k povinnosti evidovať udelené nesúhlasy, pričom pre nesúhlas nie sú nastavené jednoznačné pravidlá: • akým spôsobom má byť udelený nesúhlas uskutočňovaný a následne preukazovaný, • vedenie black-listu je spracúvaním osobných údajov, ktoré je možné len zo zákonných dôvodov (zákon o elektronických komunikáciách túto povinnosť neukladá a nevymedzuje účel spracúvania, vyplýva len z neústavnej aplikačnej praxe prvostupňového orgánu),

• či a akým spôsobom môže byť súhlas odvolaný, keď napr. pri telefonických hovoroch realizovaných call- centrom nie je technicky možné zavolať ani naspäť (prvostupňový orgán by teda znemožnil uplatnenie práva nesúhlas odvolať), • či môže byť osoba kontaktovaná za účelom preverenia, či na udelenom nesúhlase zotrváva, • či sa udelený nesúhlas má vzťahovať na všetky tovary alebo služby danej spoločnosti alebo len na niektoré, prípadne či sa jedná o akékoľvek kontaktovanie účastníka call-centrom (a čo ak to isté call- centrum prevádzkuje tiesňovú linku alebo infolinku inej obchodnej spoločnosti).

59. Systém je totiž nastavený tak, že prezentácia marketingovej ponuky je možná iba na základe súhlasu, ktorý možno prípadne odvolať a nie je teda zakázané opätovne zavolať danému účastníkovi a nezávisle od obsahu predchádzajúceho hovoru požiadať ho o súhlas, pričom, ak súhlas neudelí, marketingová ponuka nebude realizovaná.

60. Žalobca nesúhlasil s prvostupňovým orgánom v rozsahu argumentácie citáciou preambuly Smernice o súkromí a elektronických komunikáciách, ktorá sa primárne týka volaní automatickými volacími prostriedkami a nie živými osobami. Takáto citácia je len právne nezáväzným odporúčaním, ktoré však do nášho právneho poriadku nebolo implementované, a teda ho ani nemožno používať ako všeobecne záväznú právnu normu a ani ako pravidlo správania, na ktoré má odkazovať celkom inak znejúca právna norma. Z toho vyplýva, že vedenie black-listu nebolo povinnosťou vyplývajúcou z dotknutej Smernice a ani povinnosťou, ktorú by bolo možné vyvodiť z existujúceho práva v spojitosti so Smernicou, ktorá nebola implementovaná. Nebol teda pravdivý záver prvostupňového orgánu, že by bol daný absolútny zákaz kontaktovania volaného účastníka, keďže takýto zákaz by musel mať právny základ, ktorým ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách nie je.

61. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia formuloval záver, že hovor bol uskutočnený so zámerom prezentovať volanému účastníkovi marketingovú ponuku, teda zámerom nebolo zistiť, či daný súhlas pretrváva. Žalobca namietal, že nebolo zrejmé, z akého dôvodu bol takýto záver ustálený, keďže nevyplýval zo spisového materiálu a zároveň namietal, že prvostupňové rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, a tým bolo nepreskúmateľné a navyše aj vecne nesprávne.

62. Vyjadrenie žalovaného, ktorý k týmto námietkam uviedol, že posúdil porušenie povinnosti ustanovenej v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách zo strany žalobcu právne odlišne ako prvostupňový orgán a svoje stanovisko k argumentom, uvedeným vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.04.2018, uvedie v samostatnej časti tohto rozhodnutia.

63. Žalovaný už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia odôvodnil, že udelenie predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa sa vzťahuje k samotnému volaniu (telefonickému rozhovoru) a nie k uskutočneniu marketingovej prezentácie. Žalobca dôkaz o tom, že by takýto súhlas (súhlas na volanie) mal, nikdy nepredložil. Na druhej strane administratívny spis obsahuje dôkaz, že volaný účastník (podávateľ) jasne, zrozumiteľne a bez akýchkoľvek pochybností požiadal, aby ho žalobca v budúcnosti opätovne nekontaktoval. Toto vyplývalo z predloženého zvukového záznamu aj z prepisu časti prvého hovoru, ktorá bola prvostupňovému orgánu predložená vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.04.2018: „Aby ste sa...aby ste ma dali na zoznam, že si neželám, aby ste ma obťažovali Vašimi reklamami.“ Na čo operátor žalobcu odpovedal: „Áno, budem to tlmočiť, čiže čierna listina, pane.“. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že by podávateľ (volaný účastník) v období od 27.07.2018, kedy došlo k prvému volaniu (kedy bol uskutočnený prvý hovor), do 08.12.2017 14:32 hod., kedy bolo uskutočnené druhé volanie (druhý hovor), udelil žalobcovi súhlas na volania za účelom priameho marketingu. Podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: „Na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Udelený súhlas možno kedykoľvek odvolať.“. Na základe uvedených skutočností považoval žalovaný porušenie povinnosti podľa citovaného znenia ustanovenia za preukázané. Podľa žalovaného získanie dodatočného súhlasu s marketingovou prezentáciou počas už začatého volania by posudzoval ako poľahčujúcu okolnosť vo vzťahu k závažnosti a spôsobu porušenia povinnosti. Žalovaný poukázal na svoje v predchádzajúcom odôvodnení svojho rozhodnutia uvedené stanovisko k možnosti vyjadrenia „súhlasu s marketingovou prezentáciou“ konkludentne a dodal, že spôsob, akým prebiehalo druhé volanie (druhý hovor) nepovažuje ani za preukázateľné získanie súhlasu s marketingovou prezentáciou.

Zákon o elektronických komunikáciách žiadnemu účastníkovi, ani užívateľovi neukladá „povinnosť predpokladať“, že po položení otázky „Môžem Vás poprosiť o minútku?“ bude nasledovať marketingová prezentácia. A už vôbec takýto priebeh volania (druhého hovoru) nie je povinný predpokladať potom, čo v minulosti zreteľne vyjadril svoj nesúhlas s ďalšími reklamami.

64. Žalovaný konštatoval, že s aplikáciou ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a právnym posúdením porušenia v ňom stanovenej povinnosti prvostupňovým orgánom nesúhlasí. Podľa jeho názoru už prvé volanie žalobcu podávateľovi nebolo podľa zákona o elektronických komunikáciách dovolené. Žalobca sám v rozklade konštatoval: „Zákon deklaruje, že volanie za účelom ponuky tovarov a služieb je možné len s predchádzajúcim súhlasom, ktorý môže byť kedykoľvek odvolaný.“ S týmto konštatovaním žalovaný súhlasil, pretože z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že predchádzajúci súhlas účastníka alebo užívateľa sa vzťahuje k samotnému volaniu. Z uvedeného potom ale vyplýva , že na akékoľvek čísla je dovolené volať za účelom priameho marketingu iba vtedy, ak účastník alebo užívateľ dal k takémuto volaniu súhlas. Preukázateľný súhlas má byť udelený ešte pred začatím samotného volania. Vzhľadom k tomu, že získanie súhlasu sa vzťahuje k samotnému volaniu, získavanie súhlasu so samotnou marketingovou prezentáciou počas už začatého volania, nie je v súlade s uvedeným ustanovením zákona o elektronických komunikáciách. Keďže podávateľ (volaný účastník) žalobcovi neudelil súhlas na volania za účelom priameho marketingu, tento mu nemal vôbec volať už pri prvom hovore. Skutočnosť, že podávateľ (volaný účastník) vyjadril svoj nesúhlas s ďalším volaním za účelom reklamy a žalobca mu napriek tomu opätovne volal, bolo priťažujúcou okolnosťou, na ktorú mal prvostupňový orgán prihliadnuť pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty. Zároveň však skutočnosť, že žalobca opätovne volal podávateľovi (volanému účastníkovi) aj napriek jeho výslovnému zákazu, bolo potrebné uviesť aj vo výroku napadnutého rozhodnutia, keďže vymedzenie konania (uvedením miesta, času a spôsobu), za ktoré sa ukladá pokuta, je zákonnou požiadavkou ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

65. Žalovaný súhlasil s názorom, že zákon o elektronických komunikáciách inštitút udelenia nesúhlasu nepozná a nepozná ani inštitút vedenia zoznamu účastníkov, ktorí „udelili nesúhlas“. Zákon o elektronických komunikáciách v ustanovení § 62 ods. 2 ustanovuje to, čo je dovolené. A dovolené je volanie na účely priameho marketingu až s predchádzajúcim preukázateľným súhlasom účastníka alebo užívateľa. Takže prvostupňový orgán nepožadoval od žalobcu, aby nekontaktoval účastníkov, ktorí si to neželali, ale zákon o elektronických komunikáciách dovoľuje volania za účelom priameho marketingu účastníkom a užívateľom, ktorí dali s volaním predchádzajúci súhlas. Tento súhlas musí vedieť žalobca preukázať.

66. Výkladom ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách nemožno dôjsť k povinnosti evidovať udelené nesúhlasy. Toto ustanovenie dovoľuje volania na účely priameho marketingu len s predchádzajúcim súhlasom volaného účastníka alebo užívateľa a tento súhlas musí byť preukázateľný. Kľúčovým je preto pojem predchádzajúci preukázateľný súhlas, ktorým mal žalobca disponovať ešte pred uskutočnením prvého volania (prvého hovoru). Z povinnosti mať predchádzajúci preukázateľný súhlas, následne vyplýva: • nie je potrebné upravovať spôsob udeľovania a preukazovania nesúhlasu, keďže zákon o elektronických komunikáciách požaduje „súhlas“, ktorý má predchádzať volaniu a má byť preukázateľný, • prvostupňový orgán od nikoho nepožadoval vedenie black-listu, ani preukazovanie udeleného nesúhlasu. Zákon o elektronických komunikáciách dovoľuje volania na účely priameho marketingu s predchádzajúcim súhlasom. Tento súhlas je osoba uskutočňujúca volania za účelom priameho marketingu povinná preukázať a prvostupňový orgán je oprávnený v súvislosti s výkonom dohľadu predloženie preukázateľného predchádzajúceho súhlasu od kontrolovanej osoby požadovať. Akým spôsobom si kontrolovaný subjekt bude preukázateľné udelené súhlasy evidovať, ponecháva zákon o elektronických komunikáciách na konkrétnom subjekte, • zákon o elektronických komunikáciách ustanovuje právo účastníkov alebo užívateľov kedykoľvek odvolať súhlas, ktorý udelili pre volania na účely priameho marketingu. Ak teda pri telefonických hovoroch realizovaných call- centrom nie je technicky možné zavolať naspäť, samotné call-centrum obmedzuje právo účastníka alebo užívateľa svoj súhlas kedykoľvek odvolať, pretože tak nemôže urobiť kedykoľvek, ale iba vtedy, keď call-centrum znovu zavolá. Z vyjadrení žalobcu vyplývalo, že pojem „kedykoľvek“ spája iba s volaním (kedykoľvek počas volania), a to, vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, môže byť iniciované iba zo strany žalobcu,

• zo znenia ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že volania na účely priameho marketingu sú dovolené iba s predchádzajúcim súhlasom účastníka alebo užívateľa s takýmto volaním. • ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách upravuje súhlas v súvislosti s volaním na účely priameho marketingu všeobecne. Z vyjadrení žalobcu nebolo zrejmé, ako môže prevádzkovanie tiesňovej linky zo strany call-centra spôsobiť nejasnosť v získaní predchádzajúceho preukázateľného súhlasu podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, keďže, ako je všeobecne známe, operátor tiesňovej linky neuskutočňuje hovory na počítačom náhodne vygenerované telefónne čísla.

67. Podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: „Na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že systém je nastavený tak, že volať na účely priameho marketingu je dovolené s predchádzajúcim súhlasom s takýmto volaním, a preto aj získavanie súhlasu s marketingovou prezentáciou počas začatého volania, na ktoré účastník alebo užívateľ nedal vopred súhlas, je porušením zákona o elektronických komunikáciách, a to bez ohľadu na obsah predchádzajúceho volania.

68. K implementácii Smernice o súkromí a elektronických komunikáciách do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, sa už žalovaný v tomto rozhodnutí vyjadril. Vedenie black-listu naozaj nie je povinnosťou ani podľa uvedenej Smernice, ani podľa uvedeného zákonného ustanovenia. A prvostupňový orgán ani nikdy vedenie takéhoto zoznamu od žalobcu nepožadoval. Takéto tvrdenie žalobcu nevyplývalo zo žiadnej časti prvostupňového rozhodnutia. Zákon o elektronických komunikáciách definuje, aké volanie na účely priameho marketingu je dovolené a z § 62 ods. 2 vyplýva, že na účely priameho marketingu je dovolené len také volanie, ku ktorému dal účastník alebo užívateľ svoj predchádzajúci súhlas a že tento súhlas sa vzťahuje k samotnému volaniu.

69. Žalovaný uviedol, že už v predchádzajúcej časti tohto svojho rozhodnutia odôvodnil, prečo považoval volanie na účely priameho marketingu účastníkom alebo užívateľom, ktorí k takémuto volaniu nedali svoj predchádzajúci súhlas, za konanie, ktoré nie je v súlade s ustanovením § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Za takéto volanie považoval aj volanie so zámerom zistiť, či takýto nesúhlas pretrváva, keďže to zisťuje za účelom priameho marketingu. Obsah druhého volania (telefonického hovoru) bolo potrebné vyhodnotiť z dôvodu posúdenia spôsobu a závažnosti porušenia povinnosti. Prvostupňový orgán pritom vychádzal zo zvukového záznamu telefonického rozhovoru, v ktorom ani raz nezaznelo, že by sa bol operátor podávateľa pýtal, či nezmenil svoj názor vyslovený v júli 2018 a či bude súhlasiť s novou marketingovou prezentáciou. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že volaný účastník mal predpokladať, alebo mal vedieť, že odpoveďou na otázku: „Môžem Vás poprosiť o minútku?“ vlastne odvoláva zákaz s prezentovaním reklamy, vyslovený dňa 27.07.2018 a dáva tým súhlas k novej marketingovej prezentácii. Zákon o elektronických komunikáciách nestanovuje účastníkom alebo užívateľom povinnosť predpokladať úmysel volajúceho, ale stanovuje volajúcim povinnosť získať na volania za účelom priameho marketingu predchádzajúci preukázateľný súhlas účastníka alebo užívateľa, čiže osoby, ktorej sa volá.

70. Námietky žalobcu uvedené v jeho vyjadrení zo dňa 23.04.2018 (K druhému porušeniu - druhý hovor). V tomto prípade, podľa názoru žalobcu, prvostupňový orgán vnímal porušenie v tom že „volaný účastník volanie preukázateľne odmietol v Prvom hovore“, pričom však nebral do úvahy, že samotné volanie, resp. ani opakované volanie, bez marketingovej ponuky nie je porušením § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a navyše v druhom hovore volaný účastník vyslovil súhlas s vykonaním marketingovej ponuky. Z priebehu predloženého prepisu druhého hovoru jednoznačne vyplývalo, že marketingová ponuka bola prezentovaná až po zodpovedaní doplňujúcich otázok operátorom a vyjadrení volaného účastníka, že „Dobre, nech sa páči“, teda potom, ako udelil celkom explicitne, svoj súhlas.

71. Prvostupňový orgán vo vzťahu k druhému hovoru vyslovil záver, že len samotným zavolaním volanému účastníkovi (podávateľovi) žalobca porušil ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Ten však nezakazuje opätovné zavolanie účastníkovi, ktorý v predchádzajúcom prípade

s marketingovou ponukou nesúhlasil a želal si byť zaradený do zoznamu osôb, ktoré nemajú byť kontaktované. Vedenie black-listu, resp. zaradenie do black-listu, bolo výlučne na dobrej vôli žalobcu, keďže nemal zákonnú povinnosť viesť ho.

72. Prvý hovor a druhý hovor totiž nijakým spôsobom nesúviseli a prvostupňový orgán ich z neznámeho dôvodu spojil v tom zmysle, že súhlas odopretý v prvom hovore sa mal vzťahovať na zákaz opakovaného kontaktovania. Žalobca opakovaným iniciovaním hovoru neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, keďže zákon o elektronických komunikáciách nezakazuje pokusy o iniciovanie ďalších hovorov s podmienkou, že marketingová ponuka môže byť prezentovaná až po udelení súhlasu. Zákonná úprava je nastavená tak, že súhlas musí byť získaný alebo existujúci pred každou marketingovou ponukou, avšak o tom, že by nesúhlas mal platiť univerzálne zákon mlčí a nemožno od žalobcu požadovať plnenie povinnosti, ktorú mu zákon neukladá a za „porušenie“ tejto neexistujúcej povinnosti ho sankcionovať. Zákon o elektronických komunikáciách neupravuje žiadne časové obmedzenia, kedy možno účastníka kontaktovať opätovne, dokonca ani opätovné kontaktovanie nezakazuje, ukladá len povinnosť získať pred uskutočnením marketingovej ponuky preukázateľný súhlas.

73. Ak by žalobca akceptoval názor prvostupňového orgánu (nesúhlas s prezentáciou marketingových ponúk môže platiť univerzálne až do odvolania), samotná iniciácia druhého hovoru, predstavenie sa operátora a spoločnosti, za ktorú volá a požiadanie o čas, nebola marketingovou ponukou. Žalobca sa nielenže iniciovaním druhého hovoru nedopustil žiadneho porušenia, keďže až do času udelenia súhlasu marketingová ponuka prezentovaná nebola, ale volaný účastník v druhom hovore aj odvolal nesúhlas.

74. Zo strany žalobcu teda nešlo o nevyžiadanú komunikáciu, ale naopak, konanie volaného účastníka skôr evokuje špekulatívny zámer, pretože aj v prvom hovore, aj v druhom hovore kládol doplňujúce otázky, dokonca v druhom hovore dal súhlas s prezentáciou. Agresivita alebo špekulatívne zámery volaného účastníka však nezakladali porušenie zákona na strane žalobcu bez ďalšieho, najmä ak tento žiadnu zákonnú povinnosť neporušil.

75. Stanovisko žalovaného k námietkam uvedeným vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.04.2018. Z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že tento právny predpis dovoľuje len také volania na účely priameho marketingu, ku ktorým (volaniam) dal účastník alebo užívateľ svoj predchádzajúci súhlas. Porušením povinnosti preto bolo už prvé volanie účastníkovi alebo užívateľovi, ku ktorému nedal súhlas, ale aj volanie, ktoré nasleduje po odvolaní súhlasu s takýmto volaním. Skutočnosť, že žalobca uskutočnil 08.12.2018 volanie napriek tomu, že volaný účastník volanie na účely priameho marketingu preukázateľne odmietol v prvom hovore, bolo priťažujúcou skutočnosťou, na ktorú mal prvostupňový orgán prihliadnuť pri rozhodovaní o výške pokuty. Pre porušenie zákonnej povinnosti bolo úplne postačujúce, že na volanie, ktorého účelom mal byť priamy marketing, nemal žalobca od účastníka (podávateľa) predchádzajúci súhlas. V predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia žalovaný už odôvodnil, prečo priebeh druhého hovoru nepovažoval za získanie akéhokoľvek (konkludentného, ani explicitného) súhlasu s marketingovou prezentáciou.

76. Zákon o elektronických komunikáciách v ustanovení § 62 ods. 2 stanovuje, kedy je volanie za účelom priameho marketingu dovolené. Dovoleným volaním je len také volanie, na ktoré dal účastník alebo užívateľ svoj predchádzajúci súhlas. Preto sa žalovaný stotožnil s názorom prvostupňového orgánu, že len samotným zavolaním volanému účastníkovi bola zo strany žalobcu porušená povinnosť podľa uvedeného ustanovenia, pretože žalobca nemal na volanie účastníkovi (podávateľovi) predchádzajúci súhlas tohto účastníka. Tento záver mal ale prvostupňový orgán vysloviť aj vo vzťahu k prvému volaniu (prvému hovoru). Zákon o elektronických komunikáciách dovoľuje totiž len volanie s predchádzajúcim súhlasom. Pokiaľ sa volanie na účely priameho marketingu uskutoční bez takéhoto predchádzajúceho súhlasu, bude takéto volanie vždy porušením povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Vedenie black-listu (resp. zoznamu osôb, ktoré odvolali, resp. nedali svoj súhlas) nie je zákonnou povinnosťou, keďže ten od volajúceho požaduje predchádzajúci preukázateľný súhlas účastníka alebo užívateľa, a nie jeho nesúhlas.

77. Právna úprava stanovená v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je nastavená, ako to už žalovaný odôvodnil na viacerých miestach tohto rozhodnutia tak, že súhlas účastníka alebo užívateľa sa vzťahuje na samotné volanie (nie na samotnú marketingovú prezentáciu), tento súhlas musí predchádzať uskutočneniu volania a musí byť preukázateľný. V zmysle tejto právnej úpravy nie je bez

predchádzajúceho súhlasu dovolené uskutočniť čo i len pokus o volanie na účely priameho marketingu. Ak dôjde k volaniu na účely priameho marketingu potom, ako volaný účastník nielen, že neodvolal predchádzajúci súhlas, ale ho nikdy neudelil a súčasne vyjadril svoju požiadavku, aby nebol zo strany žalobcu kvôli reklame vôbec obťažovaný, je túto skutočnosť potrebné posúdiť ako priťažujúcu okolnosť odôvodňujúcu uloženie vyššej pokuty. Zákon o elektronických komunikáciách naozaj neobsahuje žiadne časové obmedzenia, kedy možno účastníka alebo užívateľa opätovne kontaktovať, pretože tento právny predpis ustanovuje, kedy je volanie dovolené a predpokladá, že účastníkovi alebo užívateľovi bude na účely priameho marketingu volané iba v prípadoch, keď účastník alebo užívateľ na takéto volanie udelil predchádzajúci súhlas.

78. Žalovaný svoj názor na aplikáciu ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách odôvodnil v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia. Volania na účely priameho marketingu sú dovolené iba s predchádzajúcim súhlasom volaného účastníka alebo užívateľa. Samotná iniciácia akéhokoľvek hovoru, predstavenie sa operátora a spoločnosti, za ktorú volá a požiadanie o čas nie je priamo marketingovou ponukou, ale v tomto konkrétnom prípade je volaním na účely priameho marketingu (keďže došlo k spojeniu zostavenému prostredníctvom verejnej služby, ktoré umožnilo obojsmernú hlasovú komunikáciu) a k takémuto volaniu mu volaný účastník nedal svoj predchádzajúci súhlas.

79. Na záver žalobca žiadal, aby na základe jeho podaného rozkladu bol riadne preskúmaný spisový materiál, a aby boli odstránené vytknuté nedostatky prvostupňového rozhodnutia, či už po procesnej alebo vecnej stránke. Tiež žiadal, aby bolo prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu zrušené, a aby bolo skonštatované, že sa žiadneho porušenia nedopustil a sankcia sa mu neukladá.

80. Žalovaný uviedol, že preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, a teda aj administratívneho spisu, a odstránenie zistených vád bolo jeho povinnosťou ako orgánu rozhodujúcom o rozklade podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku.

81. Aj keď prvostupňový orgán nesprávne aplikoval hmotnoprávny predpis (ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách), skutkový stav bol zistený presne a úplne a na tomto základe žalovaný konštatoval, že zo strany žalobcu bola porušená povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. V prípade porušenia povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, ustanovenie § 73 ods. 3 písm. a) toho istého zákona ukladá povinnosť uložiť právnickej osobe, ktorá túto povinnosť porušila, pokutu od 200 EUR do 5 % z obratu podľa odseku 5 za predchádzajúce účtovné obdobie.

II. Žaloba

82. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu za nesprávne, nezákonné, a to z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho postupu žalovaného.

83. Žalobca uviedol, že sa podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal dopustiť porušenia ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách skutkami opísanými vo výroku napadnutého rozhodnutia tým, že mal uskutočniť na účely priameho marketingu dve volania podávateľovi podnetu bez jeho predchádzajúceho súhlasu.

84. Porušením povinnosti malo byť už samotné volanie (§ 3 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách), teda telefonické spojenie zamestnanca žalobcu s podávateľom podnetu, bez ohľadu na priebeh a obsah hovoru, ktorý nasledoval, a to s odôvodnením, že § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách zakazuje už samotné volanie bez predchádzajúceho súhlasu. Žalovaný v odôvodnení argumentoval aj odkazom na ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/58/ ES (ďalej len Smernica) a tiež jej recitál. Žalobca zdôraznil, že Smernica nie je v zásade priamo aplikovateľným právnym predpisom a jej recitál nie je právne záväzný.

85. Žalobca takýto záver žalovaného považoval za nesprávny preto, že žalovaný opomenul zohľadniť celú definíciu zákonom nedovoleného volania (§ 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách), a to, že musí ísť o volanie na účely priameho marketingu.

86. Žalobca trval na tom, čo vyplývalo z jeho predchádzajúcich vyjadrení adresovaných regulačnému úradu - žalovanému (vyjadrenie zo dňa 23.04.2018 a rozklad zo dňa 14.06.2018), že volanie, teda iniciácia hovoru (spojenia), bolo uskutočnené za účelom získania, resp. zistenia súhlasu s poskytnutím marketingovej prezentácie, nie za účelom poskytnutia marketingovej prezentácie. Volanie za takýmto účelom však zákon nepovažuje za nedovolené. Podľa žalobcu žalovaný nerozoznával medzi účelom zavolania (vytočenia telefónneho čísla a spojenia sa s volaným) a prípadnou zmenou účelu hovoru v jeho priebehu podľa situácie vyplývajúcej z hovoru.

87. Nebola teda naplnená legálna definícia zákonom nedovoleného volania, pretože nebol splnený predpoklad v podobe nedovoleného účelu volania. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný sa rozborom účelu volania navyše vôbec nezaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nevysporiadal sa s tvrdeniami žalobcu o účele volania a jeho úmysle, a preto pokladal napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, resp. vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci (úmyslu žalobcu).

88. Napadnuté rozhodnutie malo aj ďalší nedostatok, ktorým bola žalobcovi odňatá možnosť účinne brániť svoje práva a právom chránené záujmy. Žalovaný totiž zásadným spôsobom zmenil právne posúdenie veci a súvisiacu argumentáciu, ktorá v žalovaným prednesenom kontexte dovtedy prezentovaná nebola. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí ustálil, že protiprávne bolo samotné volanie, teda iniciovanie hovoru, čo bol nový právny záver prezentovaný až v napadnutom rozhodnutí, hoci predmetom dovtedajšieho konania bolo riešenie otázky, či telefónny hovor prebiehal v súlade s § 62 ods 2 zákona o elektronických komunikáciách, teda, či žalobca prezentoval marketingovú ponuku alebo nie a či mal predchádzajúci súhlas alebo nie (v takomto kontexte boli formulované aj závery regulačného úradu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia, najmä písomnosti regulačného úradu zo dňa 09.01.2018, 22.02.2018, 05.04.2018).

89. Žalobný bod (nesprávne právne posúdenie v prvostupňovom rozhodnutí). Žalovaný napadnutým rozhodnutím, konkrétne tým, že rozhodol na základe iného právneho posúdenia veci, ako prezentoval v konaní v prvom stupni, nastolil stav, že žalobcovi znemožnil účinne sa brániť proti dotknutému novému (navyše nesprávnemu) právnemu posúdeniu.

90. Žalobca trval na tom, že napadnuté rozhodnutie bolo vecne nesprávne a existuje dôvod na jeho zrušenie, zotrvával aj na predchádzajúcich argumentoch k právnemu posúdeniu obsiahnutému v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré pokladal rovnako za vecne nesprávne.

91. Žalobca v prebiehajúcich telefónnych hovoroch, definovaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia, neporušil svojim postupom § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Žalobca totiž neprezentoval marketingovú ponuku bez predchádzajúceho súhlasu podávateľa podnetu tak, ako to ustálil žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí, čo opísal aj v podanom rozklade a vo svojom vyjadrení zo dňa 23.04.2018. Žalobca sa svojej argumentácie dovolával aj v tomto súdnom konaní, keďže doteraz sa s ňou žalovaný relevantným spôsobom nevysporiadal.

92. Argumentácia žalovaného nemala logický a právny základ a nekorešpondovala ani so zákonnou úpravou, ani so spoločenským kontextom. Postup žalovaného považoval žalobca za tendenčný, napr. už len preto, že žalovaný reálne argumentoval s neexistujúcimi inštitútmi vytvorenými výkladom nad rámec zákona (black-list), dezinterpretoval vyjadrenia žalobcu, interpretoval priebeh hovoru, v ktorom iniciatívu prebral podávateľ podnetu a kládol doplňujúce otázky ako porušenie žalobcu, hoci žalobca len slušne a úctivo odpovedal na otázky podávateľa podnetu, nezaoberal sa možnými spôsobmi udelenia súhlasu. Argumenty žalovaného, hoci rozsiahle, boli subjektívnymi názormi, ktoré neodpovedali na relevantné otázky právneho posúdenia veci a podstatné námietky žalobcu.

93. Navyše jedným z dôvodov podania rozkladu bol aj fakt, že prvostupňové rozhodnutie bolo nepreskúmateľné, pričom v napadnutom rozhodnutí táto nepreskúmateľnosť odstránená nebola, keďže žalovaný zmenil právne posúdenie veci a označil dovtedajšie argumenty za bezpredmetné.

94. Žalobca záverom navrhol súdu, aby zrušil nielen napadnuté rozhodnutie, ale aj prvostupňové rozhodnutie a aby vyslovil právny názor, ktorým by sa vysporiadal s právnym posúdením obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí, aj v prvostupňovom rozhodnutí a s jeho súvisiacou argumentáciou.

95. Replikou zo dňa 05.04.2019 žalobca reagujúc na vyjadrenie žalovaného k žalobe zotrval na svojich argumentoch a zároveň poukázal na písomné stanovisko žalovaného zo dňa 11.12.2018 týkajúce sa obdobnej veci, kde žalovaný vyslovil názor, že ani zavolanie, ani vedenie hovoru, ani odpovedanie na otázky volaného, ak nebola prednesená podrobná marketingová ponuka tovarov a služieb s konkrétnou cenovou ponukou, nie je porušením zákona o elektronických komunikáciách (§ 62 ods. 2).

III. Vyjadrenie žalovaného.

96. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 07.03.2019 a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom po stručnom opise priebehu administratívneho konania, vo veci vydaných preskúmavaných rozhodnutí, zaujal stanovisko k vzneseným žalobným námietkam.

97. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho postupu správnych orgánov žalovaný uviedol, že porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, spočívajúce v uskutočnení volania za účelom priameho marketingu bez predchádzajúceho preukázateľného súhlasu volaného účastníka, bolo ustálené vo výrokoch obidvoch rozhodnutí, napadnutého rozhodnutia a aj prvostupňového rozhodnutia. Aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia žalovaný odôvodnil, okrem iného, tým, keď uviedol: „Z jazykového (gramatického) znenia ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, bez predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa nie je dovolené uskutočniť čo i len pokus o volanie na účely priameho marketingu, nakoľko citované ustanovenie prima facie dovoľuje volanie na účely priameho marketingu „len s predchádzajúcim súhlasom“ týchto subjektov.“.

98. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti uviedol: „Právna úprava stanovená v § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách je nastavená tak, že súhlas účastníka alebo užívateľa sa vzťahuje na samotné volanie (nie na samotnú marketingovú prezentáciu), tento súhlas musí predchádzať uskutočneniu volania a musí byť preukázateľný. V zmysle tejto právnej úpravy nie je bez predchádzajúceho súhlasu dovolené uskutočniť čo i len pokus o volanie na účely priameho marketingu. Ak dôjde k volaniu na účely priameho marketingu potom, ako volaný účastník nielen, že neodvolal predchádzajúci súhlas, ale ho nikdy neudelil a súčasne vyjadril svoju požiadavku, aby nebol zo strany žalobcu kvôli reklame vôbec obťažovaný, je túto skutočnosť potrebné posúdiť ako priťažujúcu okolnosť odôvodňujúcu uloženie vyššej pokuty.“.

99. Žalovaný nikde v napadnutom rozhodnutí nekonštatoval, že by Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) bola priamo aplikovateľným právnym predpisom a jej recitál bol právne záväzný. Žalovaný uviedol citovanú Smernicu v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s vysporiadaním sa s argumentami, uvedenými žalobcom v rozklade. Konkrétne išlo o vyjadrenie: „Navyše toto ustanovenie, vzniknuté recepciou smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/58/ES, malo byť mienené na zákaz marketingových ponúk elektronickými správami a automatickými volacími prostriedkami, do ktorého zákonodarca, nad rámec smernice, doplnil aj volania prostredníctvom operátorov, avšak vzhľadom na neautomatickú povahu týchto volaní je potrebné toto ustanovenie aplikovať takým spôsobom, aby reálne dávalo zmysel a bolo reálne dodržateľné.“.

100. Predmetnú žalobnú námietku považuje žalovaný za neopodstatnenú. Žalovaný neopomenul zohľadniť celú definíciu nedovoleného volania. Žalovaný sa s touto skutočnosťou vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nasledovne: „Z citovaných znení ustanovení vyplýva, že predchádzajúci súhlas, ktorý má účastník alebo užívateľ vyjadriť, sa vzťahuje k samotnému volaniu (resp. použitiu iných prostriedkov), ktorého účelom má byť priamy marketing a nie k samotnému predneseniu marketingovej ponuky počas už začatého volania (telefonického rozhovoru).“.

101. Žalovaný poukázal na prepis časti telefonického hovoru zo dňa 27.07.2017 (žalobca v rámci svojich vyjadrení používal pojem „prvý hovor“), ktorý vyhotovil sám žalobca. Z jednotlivých replík zamestnanca

žalobcu bolo zrejmé, že účelom tohto volania nebolo získanie súhlasu volaného účastníka. Prvá replika: „Dobrý deň prajem, Q. u telefónu. Monitorovaný hovor spoločnosti T., Máte chvíľočku?“ Z takto položenej otázky bolo možné dedukovať len to, že volajúci sa volaného pýta, či má čas na nejaký hovor a nie, že volaný žiada o súhlas, ktorý sa má vzťahovať k niečomu, čo z úvodnej otázky ani nie je zrejmé. Na túto otázku účastník odpovedal: „Odkiaľ ste?“ Sám žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že z obsahu hovoru bolo zrejmé, že volaným účastníkom je staršia osoba. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno citovanú otázku považovať za vyjadrenie súhlasu s volaním, ale za reakciu staršieho človeka, ktorý úplne nezachytil poskytnutú informáciu. Následne druhá replika zamestnanca žalobcu znie: „My sme zo Žiliny a je to Švajčiarska firma. My Vás kontaktujeme pane v rámci našej reklamnej kampane a radi by sme Vám zaslali na vyskúšanie ...“. Ani takto prebiehajúca komunikácia nebola dôkazom toho, že by žalobca inicioval hovor za účelom získania súhlasu s poskytnutím marketingovej prezentácie. Po odpovediach na otázky volaného účastníka, ktoré boli kladené z dôvodu, že volaný účastník dobre nepočul (otázka volaného účastníka: „Prosím, aká firma? Som nepočul?“), nasledovalo zo strany zamestnanca žalobcu: „T., áno. Radi by sme Vám zaslali vzorku na vyskúšanie. Je to vzorka ústnej hygieny značkym Dental Daily Care. V tej vzorke by ste si našli 40 kúskov medzizubnej nite so špáradlom, zubnú kefku s trojitým účinkom...“. Fakt, že zamestnanec žalobcu po uzrejmení si obchodného mena spoločnosti, v mene ktorej volaného účastníka oslovil, prešiel k oboznamovaniu volaného účastníka s obsahom „vzorky na vyskúšanie“, nepreukazovalo tvrdenie žalobcu, že volanie sa uskutočnilo za účelom získania súhlasu s poskytnutím marketingovej prezentácie, ale za účelom poskytnutia samotnej marketingovej prezentácie.

102. S týmito skutočnosťami sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí (kde sa konkrétne vyjadril k tomu, prečo má oddeľovanie súhlasu s pokračovaním v hovore od súhlasu s marketingovou prezentáciou svoj dôvod a opodstatnenie). Tu sa žalovaný konkrétne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení.

103. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí zásadným spôsobom zmenil právne posúdenie veci. Právna teória a aj ustálená judikatúra za právne posúdenie veci považuje stav, keď správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. V napadnutom rozhodnutí žalovaný zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia, ale dôvodom zmeny bol nesprávne uvedený popis skutkového stavu (vo výroku prvostupňového rozhodnutia bol nesprávne popísaný spôsob spáchania správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená sankcia). Skutkový stav zosúladený zo zisteniami vyplývajúcimi z dokazovania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, však nesubsumoval pod iné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Rovnako, ako v prípade prvostupňového rozhodnutia, aj v napadnutom rozhodnutí žalovaný konštatoval porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Prvostupňový správny orgán už v Oznámení nedostatku zisteného administratívnou kontrolou údajov a dokladov (v administratívnom spise evidovanom pod č. -33, ďalej len „oznámenie nedostatku“) uviedol: „Vzhľadom na hore uvedené zistenie, úrad týmto podľa § 38 ods. 5 písm. e) zákona o elektronických komunikáciách oznamuje Kontrolovanej osobe tento nedostatok zistený administratívnou kontrolou údajov a dokladov, ktoré má úrad k dispozícii zo svojej úradnej činnosti: 1. Kontrolovaná osoba dňa 27.07.2017 pri telefonickom rozhovore, ktorý sa uskutočnil o 10:36 z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX na telefónne číslo XXXXXXXXXX a trval 118 sekúnd, porušila povinnosť podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: „Na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Udelený súhlas možno kedykoľvek odvolať.“ tým, že na účely priameho marketingu - telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov spol. T., účastníkovi s telefónnym číslom XXXXXXXXXX volala bez toho, aby mala na takéto volanie udelený predchádzajúci súhlas účastníka s telefónnym číslom XXXXXXXXXX.“. Už z oznámenia nedostatku vyplývalo, že prvostupňový orgán videl porušenie citovanej povinnosti v uskutočnení volania za účelom priameho marketingu bez toho, aby mal na takéto volanie predchádzajúci súhlas účastníka. Následne v Oznámení o začatí správneho konaniavo veci uloženia pokuty opísal skutok, ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenie povinnosti podľa § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách: ...tým, že dňa 27.07.2017 pri telefonickom rozhovore, ktorý sa uskutočnil o 10:36 z telefónneho čísla +XXXXXXXXXXXX na telefónne číslo XXXXXXXXXX a trval 118 sekúnd, volal za účelom priameho marketingu - telemarketingovej ponuky na kúpu tovarov spol. T., účastníkovi s telefónnym číslom XXXXXXXXXX bez toho, aby mal na takéto volanie udelený predchádzajúci súhlas účastníka s telefónnym číslom XXXXXXXXXX.“. Opäť išlo o porušenie povinnosti spočívajúce

v uskutočnení volania za účelom priameho marketingu bez udeleného predchádzajúceho súhlasu účastníka s takýmto volaním.

104. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový orgán vo výroku prvostupňového rozhodnutia konštatoval porušenie povinnosti spočívajúce v uskutočnení volania za účelom priameho marketingu bez toho, aby volaný účastník udelil žalobcovi predchádzajúci súhlas na takéto volanie, ale ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách aplikoval tak, že vyžadoval získanie predchádzajúceho súhlasu účastníka alebo užívateľa s marketingovou prezentáciou, žalovaný upravil odôvodnenie tak, aby bolo v súlade s konštatovaným porušením právnej povinnosti a aj so samotným znením ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách.

105. Tvrdenie žalovaného o tom, že „predmetom dovtedajšieho konania bolo riešenie otázky, či telefónny hovor prebiehal v súlade s § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, teda, či žalobca prezentoval marketingovú ponuku alebo nie a či mal predchádzajúci súhlas alebo nie...“ odporuje vyjadreniu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení: „Regulačný úrad vo vzťahu k Druhému hovoru však vyslovil záver, že len samotným zavolaním volanému účastníkovi Klient porušil § 62 ods. 2 ZoEK. Tento záver však nemá žiadnu oporu v zákone, žiadny právny podklad, a preto je arbitrátny.“. Z citovaného vyjadrenia je zrejmé, že už prvostupňový orgán v prípade volania uskutočneného dňa 08.12.2017 (druhý hovor) aplikoval ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách správne, keď za porušenie povinnosti považoval už samotné uskutočnenie volania. Čiže predmetom konania bolo aj skúmanie, či žalobca mal, alebo nemal predchádzajúci súhlas volaného účastníka s volaním, ktoré uskutočnil dňa 08.12.2017.

106. S námietkou nesprávneho právneho posúdenia v prvostupňovom rozhodnutí žalovaný nesúhlasil. Aj po úprave výroku napadnutého rozhodnutia a zmene odôvodnenia bola žalobcovi stále uložená sankcia podľa toho istého zákonného ustanovenia, čiže za porušenie § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách.

107. Konštatovanie žalobcu o tom, že sa žalovaný domáhal svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení a v rozklade z dôvodu, že sa s ňou regulačný úrad relevantným spôsobom nevysporiadal považoval za neopodstatnené. Žalovaný sa v jednotlivých častiach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysporiadal ako s námietkami uvedenými v rozklade, tak aj nanovo s námietkami uvedenými vo vyjadrení. Tieto námietky pritom rozdelil presne podľa bodov, ktoré boli uvedené v jednotlivých podaniach žalobcu.

108. Námietku žalobcu o tendenčnom postupe žalovaného z dôvodu, že „... že regulačný úrad reálne argumentoval s neexistujúcimi inštitútmi vytvorenými výkladom nad rámec zákona (black-list)“ považuje žalovaný za zavádzajúcu. Pojem black-list ako prvý použil práve žalobca, a to konkrétne vo viacerých bodoch svojho vyjadrenia ako aj v následne podanom rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu.

109. V nadväznosti na tieto vyjadrenia žalobcu aj žalovaný použil pojem black - list v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v súvislosti so zhrnutím námietok, ktoré žalobca uplatnil v rámci správneho konania (či už vo vyjadrení alebo v rozklade), kde sa s týmito námietkami žalobcu v rámci odôvodnenia vysporiadal. Vyrovnanie s vyjadreniami žalobcu k podkladom rozhodnutia je zákonnou náležitosťou akéhokoľvek rozhodnutia. Preto pokiaľ v rámci plnenia svojej zákonnej povinnosti žalovaný použil pri vyrovnaní sa s námietkami žalobcu „inštitút“, ktorý ako prvý použil a „zadefinoval“ sám žalobca (pričom ho použil v žalobcom zadefinovanom význame), bola takáto jeho námietka tendenčná, účelová a bezpredmetná.

110. Rovnako námietka, uvedená v rozklade: „...nezaoberal sa možnými spôsobmi udelenia súhlasu“, bola podľa žalovaného neopodstatnená. K možným spôsobom udelenia súhlasu pre účely vykonávania priameho marketingu sa žalobca vyjadril ako vo svojom vyjadrení, tak aj v rozklade a žalovaný sa s jeho tvrdeniami náležite v napadnutom rozhodnutí vysporiadal.

111. Pokiaľ išlo o dezinterpretáciu vyjadrení žalobcu, ako hlavného podkladu rozhodnutia, žalovaný sa jednoznačne vyjadril v napadnutom rozhodnutí nasledovne: „Z tvrdení žalobcu uvedených v rozklade vyplýva, že jeho odpoveď zo dňa 04.01.2018, ktorú mal prvostupňový orgán podľa jeho názoru nesprávne interpretovať, je jediným podkladom a základom napadnutého rozhodnutia. Žalobca

opomína skutočnosť, že hlavným podkladom napadnutého rozhodnutia sú záznamy telefonických rozhovorov, ktoré prvostupňovému orgánu predložil on sám ako prílohu k odpovedi zo dňa 04.01.2018 a časti prepisu týchto hovorov, ktoré sú súčasťou vyjadrenia žalobcu zo dňa 23.04.2018. Túto skutočnosť prvostupňový orgán uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňový orgán zistil skutočný stav veci prostredníctvom obsahu záznamu telefonických hovorov a časti prepisu týchto hovorov presne a úplne.“.

112. Žalovaný v tejto súvislosti poznamenal, že zvukový záznam, ktorý žalobca predložil prvostupňovému orgánu v priebehu správneho konania je súčasťou predloženého administratívneho spisu.

113. Námietku neodstránenia nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia považoval žalovaný za neopodstatnenú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho predpisu (ustanovenia § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách), ale argumenty žalobcu neoznačil za bezpredmetné. K námietkam uvedeným v podanom rozklade (označené pod spoločným názvom „Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia“), žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Aj keď sa prvostupňový orgán vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení zo dňa 23.04.2018 stručne, v obsahu odôvodnenia uviedol, prečo neakceptoval argumenty žalobcu. Následne sa s námietkami žalobcu, vznesenými vo vyjadrení, v súlade s ním použitou aplikáciou hmotnoprávneho predpisu, vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.

IV. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie.

114. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (, ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že žalobné námietky neodôvodňovali jeho zrušenie.

115. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

116. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

117. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

118. Podľa , volanie je spojenie zostavené prostredníctvom verejnej služby, ktoré umožňuje obojsmernú hlasovú komunikáciu.

119. Podľa , na účely priameho marketingu je dovolené volanie alebo používanie automatických volacích a komunikačných systémov bez ľudského zásahu, telefaxu, elektronickej pošty vrátane služby krátkych správ účastníkovi alebo užívateľovi len s jeho predchádzajúcim súhlasom, pričom tento súhlas musí byť preukázateľný. Udelený súhlas možno kedykoľvek odvolať.

120. Podľa , Úrad uloží tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú z povinností podľa a) , , , , , šiestej vety a a , , a , , , poslednej vety, alebo , pokutu od 200 eur do 5 % z obratu podľa odseku 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak ide o právnickú osobu alebo fyzickú osobu - podnikateľa.

121. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

122. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

123. V prejednávanej veci správny súd preskúmal zákonnosť postupu žalovaného ako aj napadnutého rozhodnutia (aj prvostupňového) v zmysle žalobných námietok.

124. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi.

125. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia.

126. Správny súd uvádza prepis predmetných telefonických hovorov uskutočnených pracovníkom žalobcu (označeným ako operátor) s podávateľom podnetu (účastník) a z ktorých znenia vychádzal žalovaný pri posudzovaní danej veci. Prvý hovor uskutočnený dňa 27.07.2017: operátor: „Dobrý deň prajem, Q. u telefónu. Monitorovaný hovor spoločnosti T., Máte chvíľočku?" účastník: „Odkiaľ ste?" operátor: „My sme zo Žiliny a je to Švajčiarska firma. My Vás kontaktujeme pane v rámci našej reklamnej kampane a radi by sme Vám zaslali na vyskúšanie..." (operátor bol prerušený účastníkom) účastník: „Prosím, aká firma? Som nepočul" operátor: „T., je to firma T., pani." účastník: „T.?" operátor: „T., áno. Radi by sme Vám zaslali vzorku na vyskúšanie. Je to vzorka ústnej hygieny značky Dental Daily Care. V tej vzorke by ste si našli 40 kúskov medzizubnej nite so špáradlom, zubnú kefku s trojitým účinkom..." (operátor bol prerušený neurčitým zvukom účastníka) operátor: „Áno, pane, počujem Vás." účastník „Zastavím Vás." operátor: „Áno?" účastník: „Odkiaľ máte telefónne číslo?" operátor: „Vaše telefónne číslo mi vygeneroval môj počítač." účastník: „Vygeneroval počítač?" operátor: „Áno." účastník: „Dobre. Takže odkazujem Vašej firme prostredníctvom Vás..." operátor: „Áno, pane..." účastník: „Aby ste sa...aby ste ma dali na zoznam, že si neželám, aby ste ma obťažovali

Vašimi reklamami."

operátor: „Áno, budem to tlmočiť, čiže čierna listina, pane."

127. Druhý hovor zo dňa 08.12.2017: operátor: „Dobrý deň, pri telefóne O. Z., spoločnosť T., monitorovaný hovor. Môžem Vás poprosiť o minútku?" účastník: „Dobrý deň, ešte raz, aká ste firma?" operátor: „Pri telefóne O. Z., spoločnosť T., monitorovaný hovor. Môžem Vás poprosiť o minútku?" účastník: „T.?" operátor: „Áno, T.." účastník: „T.. Počkajte, ja si to zapíšem, Vaše meno. Hovoríte O. Z.?" operátor: „Áno." účastník: „Tak. Dobre, nech sa páči." operátor: „V rámci reklamnej kampane by sme Vám radi poslali na vyskúšanie balíček pre každodennú starostlivosť o Vaše zuby a ústnu hygienu značky Dental Daily Care. V tomto balíčku posielame 40 kusov medzizubnej nite a špáradiel, zubnú kefku s trojitým účinkom mäkkej alebo strednej tvrdosti podľa Vášho výberu, zubnú niť a cestovnú zubnú pastu. Všetky tieto produkty pre ústnu hygienu Vám spoločnosť T. posiela zdarma, hradíte iba poštovné a balné vo výške tri deväťdesiat. Mali by ste záujem si to vyskúšať?" účastník: „Nemal by som záujem, hej? A zároveň, zároveň..." (následne volaný účastník vyjadril nesúhlas s ďalšou prezentáciou a hovor bol po zdvorilostných frázach ukončený).

128. Správny súd poukazuje na to, že jedným z účelov právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách je aj ochrana súkromia fyzických osôb v oblasti elektronických komunikácii pred nevyžiadaným priamym marketingom. Touto ochranou treba chápať zamedzenie neprimerane agresívneho priameho marketingu, ktorý je uskutočňovaný subjektívne obťažujúcim spôsobom zo strany jeho poskytovateľov voči fyzickým osobám, potencionálnym zákazníkom. Táto ochrana však musí byť primeraná a proporcionálna, pričom by nemala brániť riadnemu využívaniu priameho marketingu ako jednej z legitímne používaných foriem reklamných kampaní ponúkajúcich produkty a služby oslovovaným zákazníkom. Úlohou žalovaného ako jedného z orgánov verejnej správy (popri Ministerstve dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR) v oblasti elektronických komunikácii je aj výkon dohľadu nad plnením povinností vyplývajúcich z ustanovení zákona o elektronických komunikáciach a ukladanie sankcii v prípade zistenia ich porušenia.

129. V prejednávanej veci je potrebné vychádzať z výkladu obsahu pojmu priamy marketing (direct marketing) a jeho účelu. Priamy marketing je treba pokladať za legitímny druh reklamnej kampane s cieľom vyvolať u zákazníka, resp. vybranej skupiny zákazníkov určitú aktivitu - navštívenie kamennej predajne, webovej stránky, uskutočnenie osobného stretnutia a v konečnom dôsledku zakúpenie ponúkaného tovaru/služby. Ide o spôsob marketingovej komunikácie, ktorým sa oslovujú zákazníci priamo adresným spôsobom (telefonicky, e-mailom, poštou), s cieľom získania okamžitej odozvy a budovania vzťahov so zákazníkom. Priamy marketing je bežným prostriedkom komunikácie, má obdobnú hierarchickú rovinu ako napr. podpora predaja, osobný predaj. Jedným z druhov priameho marketingu je aj telemarketing, ktorého aktívnu formu predstavuje práve posudzovaná situácia

- ponuka tovarov/služieb telefonickým oslovovaním potencionálnych zákazníkov prostredníctvom špecializovaných spoločností (žalobca), ktoré ponúkaju tovary/služby, či už svoje vlastné alebo iných spoločností. Pri realizovaní priameho marketingu je potrebné dodržiavať základné etické princípy, nepoužívať agresívne spôsoby prezentovania ponuky tovarov/služieb, napr. aj z hľadiska časovej intenzity jeho použitia voči tomu istému zákazníkovi opakovane, príp. ponuky toho istého produktu/ služby takejto kontaktovanej osobe.

130. Rozhodujúcou otázkou v prípade žalobcom vznesenej námietky nesprávneho právneho posúdenia veci je výklad ust. § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciach pri posúdení danej situácie dvoch telefonických hovorov pracovníka žalobcu s podávateľom podnetu. Priebeh oboch telefonických hovorov zároveň je možné pokladať za rozhodujúci skutkový stav veci.

131. Z obsahu prvého telefonátu je zrejmé, že telefonujúci pracovník žalobcu po predstavení sa volanému (podávateľ podnetu), priezviskom a označením spoločnosti - T., ktorej sa predmetná reklamná

kampaň týkala (ponuka ich produktov), bezprostredne prešiel k odprezentovaniu marketingovej ponuky (...“radi by sme Vám zaslali vzorku na vyskúšanie. Je to vzorka ústnej hygieny značky Dental Daily Care. V tej vzorke by ste si našli 40 kúskov medzizubnej nite so špáradlom, zubnú kefku s trojitým účinkom“), a to bez toho, aby sa čo i len pokúsil získať súhlas volaného za účelom prednesu takto prezentovanej ponuky tovaru, pričom volaný prerušil v priebehu prednesu ponuky volajúceho a vyslovil s pokračovaním marketingovej ponuky nesúhlas, a to aj do budúcna, keď chcel, aby ho už žalobca ani v budúcnosti nekontaktoval s ponukou tovarov/služieb (zaradenie na čiernu listinu - black list). Je nepochybné, že otázky volaného smerujúce k ozrejmeniu si osoby/spoločnosti volajúceho („Odkiaľ ste?", „Prosím, aká firma? Som nepočul") z obsahu prepisu hovoru nebolo možné v žiadnom prípade vyhodnotiť ako jeho súhlas s prednesom marketingovej ponuky.

132. Taktiež v prípade druhého hovoru z jeho priebehu - otázok a odpovedí telefonujúcich (pracovník žalobcu a volaný podávateľ podnetu) nie je možné tieto označiť ako súhlas volaného s prednesom marketingovej ponuky, nakoľko po ozrejmení si osoby volajúceho a spoločnosti ktorej produkty ponúkal a po tom, čo volaný vyjadril súhlas s pokračovaním telefonátu volajúci okamžite odprezentoval volanému marketingovú ponuku (identickú ako pri prvom telefonáte uvedenú v predchádzajúcom bode tohto rozsudku), na čo volaný vyslovil nesúhlas s pokračovaním telefonátu a tento bol ukončený.

133. K vo veci rozhodnému ust. § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách správny súd považuje za potrebné uviesť, že nepovažuje právny názor žalovaného vyjadrený v napadnutom rozhodnutí o tom, že už len samotné volanie bez predchádzajúceho súhlasu volaného účastníka preukazateľne uvedeného súhlasu je porušením zákona o elektronických komunikáciách. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia by síce bolo možné takýto výklad vyvodiť, avšak podľa správneho súdu je treba dané ustanovenie vykladať teleologicky z hľadiska celého účelu a zmyslu zákona o elektronických komunikáciách v podmienkach celospoločenského uplatnenia, v ktorom sa má tento zákon aplikovať. Takýto výklad žalovaného by bezpochyby išiel proti samotnému zmyslu priameho marketingu, pričom cieľom zákonodarcu určite nebolo faktické vylúčenie takejto formy priameho aktívneho telemarketingu. V prípade predmetného názoru žalovaného by nebolo možné aktívny telemarketing v podstate využiť v praxi, čo by malo dopad na podnikateľov poskytujúcich takéto služby ako aj podnikateľov ponúkajúcich svoj tovar/služby zákazníkom takýmto spôsobom. Predpoklad prvotného získania súhlasu volaného, zrejme iným komunikačným spôsobom a následné telefonické prezentovanie marketingovej ponuky by bolo neúčelné, keďže jedným z účelov priameho telemarketingu je dosiahnutie priameho, bezprostredne vyhodnotiteľného záveru ako prostriedku na podporu kampane predaja produktov/služieb, čo by ináč nebolo možné. Ak by žalobca ako poskytovateľ priameho marketingu nemohol bez predchádzajúceho preukazateľného súhlasu adresáta tomuto ani zavolať, potom by takáto forma priameho marketingu stratila na svojej atraktivite a podstatnom účele, keďže by predpokladala zdĺhavý proces predpokladajúci získanie súhlasu s použitím priameho telemarketingu iným spôsobom a následné prípadné zhromažďovanie aj osobných údajov fyzických osôb, ktoré by s telemarketingom preukázateľne vyjadrili svoj súhlas. Potom prezentovaný názor žalovaného, že žalobca mal najskôr získať súhlas volaného s použitím priameho marketingu a až potom uskutočniť samotné prezentovanie ponuky formou priameho marketingu telefonátom správny súd nepovažuje za správny. Len gramatický výklad dotknutého ustanovenia § 62 ods. 2 nie je možný a toto ustanovenie nie je možné vykladať doslovne, ale najmä vzhľadom na účel a využitie priameho marketingu, samozrejme za zachovania súkromia oslovovaných fyzických osôb a ich osobných údajov.

134. Podľa správneho súdu v súvislosti s využitím aktívneho telemarketingu (daný prípad) je možné za splnenie znenia ust. § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáviách, t. j. vopred preukazateľne poskytnutý súhlas s marketingovou ponukou pokladať aj taký súhlas, ktorý bude preukazateľne daný osloveným zákazníkom v priebehu vopred nevyžiadaného uskutočneného telefonátu, ktorý bude pokračovať bez prerušenia spojenia prednesom konkrétnej marketingovej ponuky. Správny súd v tejto súvislosti je názoru, že na úvod takéhoto telefonátu by malo byť celkom jasne, zreteľne a zrozumiteľne volajúcim uvedené kto volá (osoba volajúceho ako aj názov spoločnosti, ktorú zastupuje, resp. ktorej tovary/ služby ponúka) a aký je účel telefonátu, t. j., že sa jedná o telemarketingovu ponuku tovarov/ služieb, pričom pred tým ako pristúpi volajúci k predstaveniu konkrétnych ponúkaných tovarov/služieb, musí si vyžiadať súhlas na predstavenie samotnej telemarketingovej ponuky. Tento súhlas mu musí byť udelený jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom, a to výslovne, určite nebude stačiť konkludentne (neukončením telefonátu, prípadne kladením doplňujúcich otázok volaného vzťahujúcich sa na prezentovanú ponuku, marketing uskutočňujúcu spoločnosť, alebo osobu volajúceho). Až

po udelení preukázateľného súhlasu s marketingovou ponukou, ktorý je možné v takomto prípade považovať za predchádzajúci, bude možné pristúpiť ku konkrétnemu prezentovaniu marketingovej ponuky tovarov/služieb, a to aj bez prerušenia uskutočňujúceho sa telefonického spojenia.

135. Správny súd v súvislosti s písomným oznámením žalovaného zo dňa 11.12.2018, na ktoré poukázal v replike žalobca a v ktorom žalovaný vyslovil svoj názor o priamom marketingu uvádza, že tento názor nepokladá za správny. Na súdnom pojednávaní zástupca žalovaného uviedol, že v tejto písomnosti uvedený názor žalovaný taktiež nepovažuje za spávny. Pod priamym marketingom je treba pokladať každú prezentáciu ponuky tovarov/služieb, a to aj bez uvedenia presnej cenovej ponuky takto prezentovaných produktov. Na to aby sa dalo hovoriť o priamom marketingu nemusí automaticky byť s prezentovaním ponuky tovarov/služieb spojená aj ich konkrétne uvedená cena takýchto ponúkaných prodoktov, ale plne postačuje, ak volajúci prezentuje ponuku aj tzv. zadarmo (len za úhradu paušálnej sumy - poštovného, manipulačného poplatku), resp. bez uvedenia akejkoľvek cenovej ponuky s prípadným odkazom na napr. osobnú návštevu kamennej prevádzky, príp. osobnú návštevu predajcu, alebo odkaz na internetovú stránku, na ktorej bude možné si cenovú ponuku následne presne zistiť.

136. K veci je tiež potrebné uviesť, že v prípade, ak počas telefonického spojenia priamy marketing poskytujúcej spoločnosti s volaným zákazníkom tento vyslovil nesúhlas s predmetnou marketingovou ponukou, neznamená to, že by tento jeho nesúhlas sa vzťahoval aj do budúcna, napr. na prezentáciu iných tovarov/služieb. Zároveň však treba uviesť, že v danom prípade, volaný v prvom telefonáte jasne vyslovil žiadosť formulovanú všeobecne - nesúhlasil s priamym marketingom do budúcna vo všeobecnosti, z čoho možno usúdiť, že si neprial byť oslovený ani marketingovou ponukou iných tovarov/ služieb. Nadôvažok v prípade druhého telefonátu išlo o identickú marketingovú prezentáciu s odstupom necelých 5 mesiacov od prvej, kedy volaný vyslovil všeobecný nesúhlas s priamym marketingom. Preto sa podľa správneho súdu druhý hovor nemal vôbec uskutočniť, a to ani len za účelom získania súhlasu volaného s priamym marketingom. Správny súd je tohto názoru aj za situácie, že v zákone o elektronických komunikáciach vyslovenie nesúhlasu volaných osôb s priamym marketingom nie je výslovne upravené. Je potrebné vychádzať z vôle volaného, ktorú tento jasne vyslovil pri prvom telefonáte a potom žalobca už nemal „obťažovať“ tohto volaného dokonca tou istou marketingovou ponukou. Bude na zvážení (pri zachovaní ochrany osobných údajov) žalobcu, aby pre takéto prípady (všeobecného nesúhlasu s priamym marketingom) vykonal také technické opatrenia, ktoré by vzniknutej situácii (opätovnému telefonovaniu s prezentovaním marketingovej ponuky) mohli zabrániť.

137. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj obsah administratívneho spisu a dôkazov v ňom sa nachádzajúcich (prepis oboch telefonických hovorov, podnet volaného, vyjadrenie žalobcu) dospel správny súd k záveru, že vo veci konajúci prvostupňový orgán a žalovaný zistili skutkový stav v dostatočnom rozsahu na riadne posúdenie veci a takáto námietka žalobcu nie je dôvodná.

138. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil aj námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré pokladá za riadne a logicky odôvodnené. V napadnutom rozhodnutí sú v dostatočnom rozsahu dané odpovede na všetky žalobcove relevantné námietky a napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom (Správny poriadok) požadované náležitosti ako aj primeranú správnu úvahu žalovaného.

139. Nedôvodná je aj námietka žalobcu o tom, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí mal rozhodnúť na základe iného právneho posúdenia veci ako prvostupňový orgán, čím mala byť žalobcovi odňatá možnosť účinne sa brániť. Z oboch preskúmavaných rozhodnutí (prvostupňové a druhostupňové) jednoznačne vyplýva, že v oboch týchto rozhodnutiach bola posudzovaná situácia predmetných dvoch telefonických hovorov, čo bolo vyhodnotené ako porušenie toho istého zákonného ustanovenia

- § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciach. Podľa správneho súdu v napadnutom rozhodnutí nedošlo k zmene právneho posúdenia veci inak ako to urobil prvostupňový orgán, v oboch bolo konštatované porušenie rovnakého zákonného ustanovenia.V napadnutom rozhodnutí žalovaný iba upresnil skutok, ktorého sa dopustil žalobca, keď opravil nepresný a z vykonaného dokazovania nevyplývajúci záver prvostupňového rozhodnutia o tom, že predmetom marketingovej ponuky telefonátov boli produkty žalobcu, ale produkty tretej spoločnosti. Takýto záver žalovaného bol správny a svojim postupom, ktorý zvolil, nijako neporušil právo žalobcu v administratívnom konaní. Taktiež nie je možné považovať za nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. postupu žalovaného,

keď tento za nezákonné na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia pokladal už aj len samotné volanie, teda iniciovanie hovoru zo strany volajúceho.

140. Potom správny súd považuje právne posúdenie veci žalovaným za správne, nakoľko z obsahu priebehu oboch posudzovaných telefonických hovorov pracovníka žalobcu s volaným je treba prijať záver, že volajúci nemal preukazateľný vopred daný súhlas volaného s prezentovaním priameho marketingu, pričom napriek tomu volanému bola v oboch prípadoch predostretá marketingová ponuka tovarov (rovnakého obsahu) formou priameho marketingu (aktívny telemarketing). To čo odznelo počas oboch telefonátov je jednoznačne možné považovať za priamy marketing - ponuku výrobkov tretej spoločnosti a išlo o reklamnú kampaň na tieto produkty. Je nepochybné, že obe volania sa uskutočnili za účelom priameho marketingu uskutočneného pracovníkom žalobcu ponúkajúceho produkty tretej spoločnosti. Ako účelové správny súd vyhodnotil tvrdenie žalobcu, že účelom volaní v oboch prípadoch bolo získanie, resp. zistenie súhlasu s poskytnutím marketingovej prezentácie, nakoľko priebeh oboch telefonátov o takomto účele nesvedčí. Potom je jednoznačné, že postupom žalobcu v oboch prípadoch došlo k porušeniu ust. § 62 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciach, za čo mu bola v zákonnom rozmedzí (na spodnej hranici) uložená pokuta, ktorej výšku však v žalobe žalobca nenamietal.

141. Záverom musí správny súd uviesť, že v preskúmavanom administratívnom konaní nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že vo veci bolo vykonané riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, bol náležite zistený skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom (Správny poriadok) požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie veci ako aj námietkami žalobcu uvedenými v jeho rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu, podrobne rozobral skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, je vecne správne, neprisvedčil žalobným námietkam a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s zamietol.

142. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa a vo veci úspešnému žalovanému ich nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy.

143. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).