Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-31-2021.pdf
PDF · 145.1 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/31/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Borisa Brondoša, v spore žalobcu P. O., K.. XX.XX.XXXX, O. Š. XXX, zastúpeného Advokátska kancelária VIŠŇOVSKÁ, s.r.o. Spišská Nová Ves, Radničné námestie 279/4, IČO: 51 284 731, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, v konaní o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1Csp/110/2016-66 z 18. septembra 2020 v znení opravného uznesenia sp. zn. 1Csp/110/2016-131 zo dňa 23. marca 2021
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia v časti I. výroku.
II. Z r u š u j e rozsudok v znení opravného uznesenia v II. výroku o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom č.k. 1Csp/110/2016-66 z 18. septembra 2020 v znení opravného uznesenia sp. zn. 1Csp/110/2016-131 zo dňa 23. marca 2021 rozhodol v tomto znení: I. Súd určuje spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 uzatvorený medzi stranami sporu za bezúročný a bez poplatkov.
II. Súd určuje za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 uzatvorenej medzi stranami sporu:
a) v časti bodu 13.2 zmluvných dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 v znení: „v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru alebo akéhokoľvek peňažného záväzku podľa zmluvy o revolvingovom úvere je veriteľ ďalej oprávnený predložiť platiteľovi mzdy dlžníka, spoludlžníka 1 a spoludlžníka 2 dohodu o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy“. b) v časti bodu 8.1 žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského revolvingového úveru typu / Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 v znení: „v prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j.
14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky o viac ako 3 mesiace stali podľa článku 13. ods. 13.1 písm. a) zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy o revolvingovom úvere a /alebo dohody o poskytovaní služieb, je dlžník (spoludlžník 1, spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania (t. j. 14,6 % p.a.).“
III. Žalobcovi sa priznáva plná náhrada trov konania.
IV. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. Vychádzal zo žaloby žalobcu, ktorou sa žalobca dožadoval určenia neprijateľných zmluvných podmienok a bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX, uzavretej so žalovaným dňa 25.05.2015, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 600 eur a ktorý úver sa žalobca zaviazal splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 20,67 eur (teda spolu mal uhradiť 868,14 eur) alebo v 42 predpokladaných mesačných platbách vo výške 36 eur v prípade, ak bola uzatvorená Dohoda o poskytovaní služieb (spolu sumu 1 512 eur) a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 66 eur. Určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru sa žalobca domáha z dôvodu podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nakoľko neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a l) zákona č. 129/2010 Z.z., ako aj z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže zmluva obsahuje nesprávnu ročnú percentuálnu mieru nákladov - RPMN v neprospech spotrebiteľa, ktoré tvrdenie žalobca opiera o skutočnosť, že v uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve, ktorá bola zároveň žiadosťou, je v rámci žiadosti žalovaným uvádzaná RPMN vo výške 25,40 %, a v rámci schváleného spotrebiteľského úveru, ktorého podmienky sú žalovaným v zmluve podpísané rukou, je uvedená RPMN vo výške 25,10 %. Upriamil pozornosť na portál finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií SR www.fininfo.sk <http://www.fininfo.sk>, kde po zadaní podmienok v zmysle predmetnej zmluvy (dátum pôžičky, výška pôžičky, počet splátok a výška splátky a ďalší náklad), je pri splátke vo výške 20,67 eur uvedené RPNM vo výške 25,15 %. Pri splátke vo výške 36,00 eur uvedenej v zmluve, ktorej súčasťou je platba podľa dohody o poskytovaní služieb, ktorá je súčasťou tejto zmluvy a ktorú výšku žalobca žalovanému uhrádzal, je RPMN vo výške 86,50 %. Poukázal na to, že mu bola poskytnutá suma zodpovedajúca rozdielu výšky úveru, z ktorej bol odrátaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 66,00 eur. Žalobca sa žalobou domáhal taktiež určenia bodu 13.2 zmluvných dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 a bodu 8.1 žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského revolvingového úveru typu /Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2015 za neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1, § 53 ods. 5 písm. k) a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, nakoľko sú v neprospech spotrebiteľa a neboli individuálne dojednané.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi sporovými stranami bola dňa 25.5.2015 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorá sa nachádza na jednom tlačive spolu so žiadosťou o poskytnutie tohto úveru. V zmysle zmluvy bol žalobcovi žalovaným poskytnutý úver vo výške 660 eur pri mesačnej splátke vo výške 36 eur spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služby. Dojednaných bolo 42 mesačných splátok vo výške 20,67 eur, pričom celková suma na vrátenie spotrebiteľom bola určená vo výške 934,14 eur. Ročná úroková sadzba úveru bola určená vo výške 17,39 %, RPMN 25,10 %, priemerná RPMN 17,67 %. Za rovnakých podmienok bol žalobcovi poskytnutý aj revolving. Za preukázané mal, že v zmluve absentujú dátumy splátok a tiež spôsob výpočtu RPMN, pričom v Zmluve v bode 6 bolo dohodnuté, že v prípade uzavretia dohody o poskytovaní služieb veriteľ bude informovať aj o celkovej sume zahŕňajúcej mesačnú splátku a mesačnú platbu podľa dohody o poskytovaní služieb. Zo žalovaným predloženej dohody o poskytovaní služieb (dohody o zrážkach zo mzdy) mal preukázanú možnosť veriteľa (teda žalovaného) domáhať sa od zamestnávateľa žalobcu vykonávania zrážok zo mzdy v prospech veriteľa na náhradu záväzku z predmetnej Zmluvy, pričom táto bola podpísaná v deň uzatvorenia Zmluvy. Z predloženého splátkového kalendára zo dňa 27.5.2015 mal preukázané navýšenie splátky zo sumy 20,67 eur na sumu 36 eur.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až, 4, § 53 ods. 1 až 6, § 54 ods. 1, 2 OZ, § 39, § 544 ods. 1, § 551 ods. 1, § 2 písm. a), b) § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že žalobný návrh žalobcu je opodstatnený. Zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha režimu úpravy podľa OZ a zákona o spotrebiteľských úveroch, v ktorej ale absentujú základné náležitosti a to termíny splátok, termín konečnej splatnosti, výpočet RPMN a obsahuje nesprávnu výšku úrokov, ktorá je v neprospech spotrebiteľa. Poukazujúc na rozsudok zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti S. O. a rozsudok z 20. septembra 2018 vo veci C-448/17 - EOS KSI Slovensko, s.r.o. proti X.K. P. U. Q. P. dôvodil, že podľa splátkového kalendára a samotnej zmluvy predloženej žalobcom zo dňa 27.5.2015, došlo k navýšeniu splátky zo sumy 20,67 eur na sumu 36 eur mesačne. Úroková sadzba mala byť správne uvedená vo výške 12,26 % v zmysle priemernej úrokovej miery z úverov poskytovaných v eurách rezidentom eurozóny pre domácnosti, pričom v zmluve bola uvedená úroková sadzba vo výške 17,39 %. Vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že v zmluve nebola uvedená RPMN. Predložené oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere, nie je súčasťou inkorporačnej doložky a nespĺňa požiadavku písomného vyhotovenia podpísaného stranami, a preto z dôvodu absencie týchto zákonných náležitostí ho nepovažoval za súčasť Zmluvy. Dospel k záveru, že pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní služieb, táto nemá presne vo finančnom vyjadrení stanovenú výšku odplaty (uvedená je len v percentuálnom vyjadrení), čo ju robí neurčitou a v časti výšky odplaty neplatnou podľa § 37 OZ. Z dôvodov absencie uvedených podstatných náležitostí podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považoval ex lege Zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov.
5. V časti týkajúcej sa požiadavky žalobcu o vyslovenie neplatnosti zmluvných podmienok v časti zaplatenia zmluvnej pokuty a tiež oprávnenia veriteľa vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu vyslovil, že sa jedná o nevyvážené dojednanie medzi stranami, kde dodávateľ (žalovaný) ponúka spotrebiteľovi (žalobcovi) svoje služby prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ nemôže zmluvné podmienky ovplyvniť, pričom žalovaný opak uvedeného v konaní nepreukázal. Uvedené platí aj pre zmluvnú pokutu, ktorú žiada žalovaný od žalobcu v bode 8.1 Zmluvy, ktorú v zmysle Zmluvy mal žalobca zaplatiť dvakrát - a to pri omeškaní s mesačnou splátkou a taktiež v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace. Súd prvej inštancie tiež vyslovil, že aj za podmienky, že dohoda o zrážkach zo mzdy predstavovala samostatnú dohodu, jedná sa o formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a bol povinný sa podriadiť zrážkam zo mzdy bez súdnej kontroly, čo zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. a § 53 ods. 1 a 5 OZ. Vzhľadom k uvedenému ako aj s ohľadom na skutočnosť, že k preukázaniu opaku zo strany žalovaného nedošlo, dohodu o zrážkach zo mzdy považoval za neplatný právny úkon.
6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na § 257 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP nezistil.
7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný v celom rozsahu navrhujúc rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozsudok napáda z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.
8. Odvolaním napáda záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu, že neobsahuje termín konečnej splatnosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov, celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a termíny splátok istiny, majúc za to, že uvedený záver nezohľadňuje skutočnosť, ktorá bola z vykonaného dokazovania preukázaná, a to že zmluva o úvere je tvorená aj zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Poukazuje na výklad, ktorý prijal Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15, že uvedený údaj je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu. V súvislosti s uvedením konečnej splatnosti úveru žalovaný namieta, že v konaní bolo okrem iného preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj zmluvné dojednania, z ktorých v čl. 4 bod 5 vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru resp. revolvingu podľa splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je podľa žalovaného splnená požiadavka vyplývajúca zo zákona. Zdôraznil skutočnosť, že zákonom č. 279/2017 Zz.. z 12.1.02017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že s účinnosťou od 1.5.2018 sa v ňom slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a konečnej splatnosti“. Z uvedeného preto podľa žalovaného jednoznačne vyplýva, že s termínom konečnej splatnosti nie je možné spájať následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. K záveru súdu, že zmluva o úvere neobsahuje spôsob výpočtu RPMN žalovaný uvádza, že platná právna úprava v čase uzavretia zmluvy ani v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nevyžadovala žiadny výpočet RPMN ako náležitosť zmluvy. Uvedené vyplýva z ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom povinnosť predložiť spotrebiteľovi výpočet RPMN podľa relevantnej právnej úpravy platí len v štádiu pred uzavretím zmluvy (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z.). Žalovaný zároveň namieta, že ustanovenie v bode 13.2 nie je dohodou o zrážkach zo mzdy, ale pojednáva len o tom, kedy dôjde k predloženiu dohody o zrážkach zo mzdy, pričom uvedené mohlo byť súdu zrejmé nielen zo znenia uvedeného ustanovenia, ale aj zo samotnej predloženej dohody o zrážkach zo mzdy. Zdôraznil, že dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 25.5.2015, ktorá tvorí samostatný dokument, bola uzavretá po novele zákona č. 250/2007 Z.z. účinnej od 1.4.2014, a teda v okamihu účinnosti uvedenej novely, sa akékoľvek nezáväzné výkladové stanoviská stali obsolétnymi. Žalovaný odvolaním namieta skutkové a právne dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že zmluvná pokuta vo výške 0,04% denne z omeškanej sumy má byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a má za to, že úvaha súdu nespĺňa požiadavku na odôvodnenie rozhodnutia o neprijateľnosti podmienky, a zároveň ju považuje aj za nesprávnu poukazujúc pritom na ust. § 53b ods. 1 OZ a vykonávací predpis k uvedenému zákonnému ustanoveniu a to § 3a ods. 1, 2, 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalovaný vzhľadom k uvedenému považuje ustanovenie zmluvy o zmluvnej pokute za plne korešpondujúce s uvedenou právnou úpravou. Odvolanie čo do výroku o trovách konania odôvodnil tým, že ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej.
9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, náležite posúdil právnu stránku veci, ako aj skutkový stav veci samej a berúc uvedené do úvahy, aj náležite v uvedenej veci rozhodol. Má za to, že súd vykonaným dokazovaním a na základe všetkých skutočností v predmetnom konaní zistených rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že mu nebolo žalovaným dané žiadne oznámenie veriteľa o schválení úveru. Nestotožňuje sa s tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní a nižšie okrem iného poukazuje aj na tvrdenia žalovaného týkajúce sa časti jeho odvolania, v ktorom sa opiera o rozhodnutie Súdneho dvora EU C-42/15, na základe ktorého má žalovaný za to, že súd dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom o tom, že uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu neobsahuje predpísané náležitosti a preto mal podľa tvrdení žalovaného súd rozhodnúť vo výroku I nezákonným spôsobom. Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. On argumentuje výlučne platnými predpismi SR. Nestačí, že Smernica (o ktorej rozhodnutie pojednáva) má iné znenie ako zákon členského štátu (ZoSU), a že Súdny dvor EU v Rozsudku C-42/15 uviedol, že Smernica sa má vykladať tak alebo onak musí to byť vnútroštátny súd, ktorý musí skúmať, či môže podľa vnútroštátnych výkladových metód vykladať vnútroštátne právo eurokonformne. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje dodržanie podmienok v ZoSU a pre prípad o ktorom pojednáva rozhodnutie, aj členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úverov má vychádzať z jazykového výkladu zákona. K rozhodnutiu Súdneho dvora EU (C-42/15), o ktorý sa žalovaný opiera uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákon však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. V prvom rade, najpodstatnejšie je uvedomiť si, že Súdny dvor EU vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EU aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zák. č. 129/2010 Z. z. ("ďalej len "ZoSÚ"). Naopak, výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. K vyššie uvedenému zastáva názor, že v konkrétnom prípade vnútroštátneho sporu spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. proti S. O. (rozsudok Súdneho dvora EU C-42/15), a teda ani v obdobných sporoch veriteľov a spotrebiteľov, sa nejedná o určujúci súladný výklad, pretože Zákon neprebral znenie Smernice doslovne, ale podstatným spôsobom sa odchýlil od jej znenia, a navyše výklad Smernice nie je sporný. V tomto konkrétnom prípade (spory veriteľ verzus
spotrebiteľ vo veci bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov) vnútroštátne súdy môžu skúmať len možnosť nápravného súladného výkladu, pretože text Zákona je odlišný od textu Smernice, a výklad Smernice zo strany Súdneho dvora EÚ je odlišný od výslovného znenia Zákona. Odo dňa vstupu Smernice v platnosť, resp. odo dňa uplynutia lehoty na jej transpozíciu a to od 11.6.2008, kedy Smernica nadobudla platnosť, museli vnútroštátne súdy ex offo, bez ohľadu na to, či sa účastníci súdnych konaní nepriameho účinku Smernice dovolávali alebo nie, vykladať Zákon v súlade so Smernicou. Vnútroštátne súdy v zmysle konštantnej judikatúry potvrdili výklad Zákona napriek jednoznačnému ustanoveniu Smernice tak, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. V prípade, ak by po Rozsudku C-42/15 začali vnútroštátne súdy vykladať Zákon tak, že členenie splátok sa nevyžaduje, potvrdili by, že v judikatúre spred Rozsudku C-42/15 postupovali v rozpore so Smernicou a veritelia by si mohli uplatňovať nárok na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia, a porušili by zásadu právnej istoty spočívajúcu v tom, že rovnakú vec by rozhodovali inak. Obchodnú podmienku používanú veriteľmi v zmluvách o spotrebiteľských úveroch spočívajúcu v nečlenení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov je potrebné hodnotiť tiež ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 zákona č. 40/1964 Zb. OZ, a to z dôvodov uvedených nižšie. Zmluvy vo svojich ustanoveniach obsahujú určenie mesačnej splátky výlučne jej celkovou výškou bez toho, aby bolo určené, aká suma sa z tejto splátky započítava na splátku istiny, aká na splátky úrokov a aká na splátky poplatkov. Okrem skutočnosti, že takéto neuvedenie rozčlenenia splátok považuje ustálená judikatúra všeobecných súdov SR (ako je uvedené vyššie) za nenaplnenie Zákonnej požiadavky uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona a preto považuje úvery poskytnuté prostredníctvom takto formulovaných zmlúv za bezúročné a bez poplatkov a ide tak o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách. Poukazujúc na § 53 ods. 1 OZ) uviedol, že v zmysle zmlúv, ktoré nečlenia splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, má spotrebiteľ plniť úver v jednotlivých splátkach, ale od samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu úveru a koľko má hradiť na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Je to teda veriteľ, kto svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať, podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Ak by si spotrebiteľ proaktívne vyžiadal amortizačnú tabuľku, nič by to nemenilo na skutočnosti, že priradenie splátok spotrebiteľa k istine a úrokom zaplatených do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky by bolo len a len v réžii veriteľa a spotrebiteľ by nemal žiadnu moc ovplyvniť, ako veriteľ určil jednotlivé splátky do momentu vyžiadania si amortizačnej tabuľky. Pokiaľ by sa jednalo o splátky uvedené v prípadne vyžiadanej amortizačnej tabuľke - bol by to opäť len a len veriteľ, ktorý by jednostranne a svojvoľne určil, ako v amortizačnej tabuľke uvedie, ako sa bude splácať istina úveru a ako sa bude splácať jeho odmena - úroky, bez dohody so spotrebiteľom. Má za to, že nakoľko veriteľ musí mať vedomosť o tom, ako chce priraďovať jednotlivé splátky k úrokom a ako k istine od počiatku, vo svojich zmluvách musí túto skutočnosť spotrebiteľom oznámiť, inak sa bude jednať o nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 7 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o ochrane spotrebiteľa"), v spojení s § 7 ods.4 Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 8 ods. 3, 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Takáto nekalá obchodná praktika veriteľov a neprijateľná obchodná podmienka spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy, v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom informácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších informácií v zmluve vôbec. Keďže toto rozdelenie neurčuje spotrebiteľ a ani nie je o spôsobe tohto pomeru informovaný pred uzavretím zmluvy a ani v zmluve samotnej, takouto obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. S poukázaním na znenie ustanovenia § 53 ods. 4 písm. a) a písm. o) OZ dôvodil, že okrem skutočnosti, že Smernici nie je možné ani po Rozsudku C 42-15 priznať ani priamy ani nepriamy účinok, je potrebné vyhodnotiť nečlenenie splátok na istinu úroky a poplatky ako neprijateľnú spotrebiteľskú podmienku. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v spornej zmluve nie sú len nedostatky v spomínanom členení splátok, ale taktiež čo sa týka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru, čo je ďalším dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spornej úverovej zmluvy. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd okrem rozpisu splátok, skúmal aj ďalšiu obligatórnu náležitosť a to správne určenie RPMN a termín konečnej splatnosti, ktorý zo zmluvy nie je pre spotrebiteľa, teda žalobcu jednoznačne zrejmý. V uvedenej veci týkajúcej sa obligatórnych náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zároveň poukazuje aj na existujúcu konštantnú judikatúru slovenských súdov potvrdenú rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a aj na žalovaným uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ má jednoznačne za to, že zákon o spotrebiteľských úveroch
jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s platnými právnymi predpismi, vychádza z riadneho a správneho právneho posúdenia veci samej a navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania za vyjadrenie k podanému odvolaniu, a to za jeden úkon právnej služby vo výške 110,77 eur (81,69 eur + režijný paušál 10,62 eur + DPH 20 %).
10. Opravným uznesením 1Csp/110/2016-131 z 23.03.2021 súd prvej inštancie opravil odôvodnenie svojho rozsudku zo dňa 18.09.2020 v bode č. 53.
11. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je v I. výroku dôvodné, preto rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
13. Žalovaný odvolaním uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.
14. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
15. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Civilným sporovým poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
16. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré v skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
19. Žalovaný odvolacími námietkami, na ktoré upriamuje pozornosť v podanom odvolaní, nastolil predmetom odvolaciemu prieskumu správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. V nadväznosti na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úver, bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v časti I. výroku, smerodajná právna otázka úplnosti zmluvy o úvere z hľadiska jej obsahových náležitostí vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 písm. f) (údaj o konečnej splatnosti), § 9 ods. 2 písm. k) (ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť) ako aj § 9 ods. 2 písm. l/ ( údaj o výške počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty podľa hmotného práva
20. Súd prvej inštancie zmluvný vzťah sporových strán správne posúdil ako vzťah spotrebiteľský a úverovú zmluvu uzavretú stranami sporu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. a správne zameral dokazovanie na zistenie, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti predpísané v § 9 ods. 2 zák. č. 129 /2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (25.5.2015) a či obsahom zmluvy nie sú neprijateľné zmluvné podmienky.
21. Žalobca založil svoj nárok smerujúci k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na tvrdení, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a l) a § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z., majúc za to, že zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN, neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, taktiež termín konečnej splatnosti úveru a výšku počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom, s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
22. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že do výšky mesačnej splátky úveru bola započítaná aj suma zodpovedajúca poplatku podľa Dohody o poskytovaní služieb, teda došlo k navýšeniu výšky splátky zo sumy 20,67 eur na sumu 36 eur. Zároveň v bode 26. odôvodnenia uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru bol dohodnutý vo výške 66 eur. Súd prvej inštancie po vykonaní prepočtu výšky RPMN na základe údajov známych zo zmluvy o úvere dospel k správnemu záveru, že RPMN v zmluve nebola uvedená v správnej výške a teda údaj o RPMN v zmluve absentuje. Z uvedeného má odvolací súd za to, že do RPMN uvedenej v zmluve nebola premietnutá odplata, ktorú mal žalovanému platiť žalobca na základe osobitnej dohody o poskytovaní služieb. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorého sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, včítane nákladov na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
23. Odvolací súd po vykonaní kontroly uvedeného prepočtu má za preukázané, že pri výške mesačnej splátky 36 eur, v ktorej výške je započítaný už aj mesačný poplatok v zmysle Dohody o poskytovaní služieb, v počte 42 splátok, predstavuje suma, ktorú mal žalobca zaplatiť žalovanému 1 512,00 eur, nie teda sumu 934,14 eur ako bolo uvedené v údajoch zo zmluvy o úvere. Berúc do úvahy všetky údaje potrebné pre výpočet RPMN a teda aj údaj o celkovej sume, ktorú žalobca mal zaplatiť žalovanému na základe zmluvy o úvere, zároveň pri výške poskytnutého úveru 600 eur, výške mesačnej splátky 36,00 eur, počte splátok 42, RPMN predstavuje 71,02 % a nie 25,10 %, ktorý údaj bol žalovaným uvedený v zmluve o úvere. Za daných okolnosti odvolací súd považuje konanie žalovaného za spôsob, akým skreslil podmienky poskytnutia úveru v neprospech spotrebiteľa.
24. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
25. Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
26. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je obmedzená tiež tým, že nedovoleným a teda neplatným je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas, a že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal.
27. Riadiac sa týmito úvahami dospel odvolací súd k záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok poskytnutia úveru v neprospech spotrebiteľa, vyjadrením čoho je v úverovej zmluve nesprávne vyjadrený údaj o RPMN je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z.. Odvolací súd preto považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, keďže obsahuje nesprávnu výšku RPMN, za vecne správny.
28. Na vyššie uvedenom nič nemení ani oprávnená námietka žalovaného, pokiaľ ide o posúdenie nedostatku náležitostí zmluvy z dôvodu absencie termínu konečnej splatnosti úveru, ako aj údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny súdom prvej inštancie, ako žalovaný správne namietal. Už len samotná skutočnosť, že zmluva neobsahuje údaj o RPMN, má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/201 Z.z., a teda žalobca bol povinný zaplatiť žalovanému iba istinu, ktorá mu bola reálne zaplatená.
29. Predmetom odvolacieho prieskumu na podklade skutočností namietaných žalovaným podaným odvolaním, je aj druhý výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd určil za neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere a to v časti bodu 13.2 zmluvných dojednaní ( výrok II. písm. a/) a v časti bodu 8.1. zmluvných dojednaní (výrok II. písm. b/).
30. Žalobca požadoval žalobou určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti bodu 13.2 zmluvných dojednaní týkajúcej sa možnosti veriteľa v prípade omeškania dlžníka so splácaním dlhu, predložiť platiteľovi mzdy dlžníka, dohodu o zrážkach zo mzdy a domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky zrážkami zo mzdy.
31. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie podrobil súdnemu prieskumu Dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorú posúdil ako formulárovú zmluvu, obsah ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť napriek tomu, že bola dojednaná ako samostatná dohoda, a spotrebiteľ bol
povinný podriadiť sa zrážkam zo mzdy bez súdnej kontroly. Súd prvej inštancie teda s poukazom na § 5a ods. 1 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa posúdil dohodu o zrážkach zo mzdy za neplatný právny úkon. Z výrokovej časti napadnutého rozsudku však vyplýva, že za neplatné určil súd prvej inštancie ustanovenie zmluvných dojednaní, týkajúce sa možnosti veriteľa predložiť platiteľovi mzdy dlžníka dohodu o zrážkach zo mzdy, teda ustanovenie bodu 13.2 zmluvných dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
32. Odvolací súd na základe takto zisteného stavu zastáva názor, že výrok II. písm. a) rozsudku súdu prvej inštancie zjavne nekorešponduje s jeho odôvodnením (konkrétne sa jedná o body 45. až 52. odôvodnenia), nakoľko v prípade zmluvnej podmienky v bode 13.2 zmluvných dojednaní sa jedná o ustanovenie odlišné od Dohody o zrážkach zo mzdy, keďže aj samotný súd prvej inštancie uviedol vo svojom odôvodnení, že preskúmavaná bola Dohoda o zrážkach zo mzdy (teda samostatná Dohoda nachádzajúca sa na čl. 23 spisu). Z uvedeného má odvolací súd za to, že posúdenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy, ako takej v intenciách odôvodnenia súdu prvej inštancie, nezakladá súdom vyslovenú neplatnosť bodu 13.2 zmluvných dojednaní, nakoľko sa jedná o dva odlišné inštitúty, z ktorých jeden predstavuje prostriedok zabezpečenia samotného úveru (Dohoda o zrážkach zo mzdy) a druhý predstavuje klauzulu o možnosti predloženia resp. uplatnenia (platnej) Dohody o zrážkach zo mzdy platiteľovi mzdy povinného. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď posudzoval len platnosť Dohody o zrážkach zo mzdy, nakoľko predmetom súdneho prieskumu v zmysle podanej žaloby malo byť ustanovenie zmluvných dojednaní v bode 13.2. pojednávajúce o možnosti veriteľa predložiť platiteľovi mzdy dlžníka dohodu o zrážkach zo mzdy, a preto nemožno považovať odôvodnenie súdu prvej inštancie za dostatočné a preskúmateľné. Zároveň odvolací súd dodáva, že aj v prípade ak by súd prvej inštancie právne správne posúdil neplatnosť Dohody o zrážkach zo mzdy (napriek tomu, že sa vyslovenia neplatnosti Dohody žalobca nedomáhal), nemalo by to automaticky za následok aj neplatnosť ustanovenia zmluvných dojednaní v bode 13.2.
33. V rozsahu výroku II. písm. b) napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyslovil neplatnosť ustanovenia bodu 8.1 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúceho sa zmluvnej pokuty, odvolací súd zastáva názor, že uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a považuje odôvodnenie rozhodnutia v uvedenej časti za nedostatočné. Súd prvej inštancie považoval uvedené ustanovenie za nevyvážené dojednanie medzi stranami, nakoľko dodávateľ ponúka spotrebiteľovi svoje služby prostredníctvom štandardných zmlúv, ktoré ma vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ nemôže zmluvné podmienky ovplyvniť, pričom žalovaný opak uvedeného nepreukázal. Zároveň uzavrel, že z uvedeného ustanovenia vyplýva povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu dvakrát. S uvedeným záverom sa odvolací súd nestotožňuje a považuje námietku žalovaného o tom, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že v prípade omeškania dlžníka s konkrétnou splátkou, patrí veriteľovi od dňa omeškania nárok na zmluvnú pokutu od prvého dňa omeškania, pričom v prípade, ak dôjde k zosplatneniu všetkých splátok, tak veriteľovi prináleží zmluvná pokuta, avšak zo zosplatnenej sumy od prvého dňa omeškania so zaplatením zosplatnenej sumy, za opodstatnenú a teda dôvodnú. Nemožno totiž bez ďalšieho súhlasiť so záverom súdu o tom, že z ustanovenia bodu 8.1. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.5.2015 vyplýva duplicita zmluvnej pokuty, tak ako to vyhodnotil súd prvej inštancie a aj tento jeho názor je potrebné lepšie a podrobnejšie odôvodniť.
34. S ohľadom na prijaté závery, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie I. výroku o určení zmluvy o úvere ako bezúročnej a bez poplatkov potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
35. V rozsahu napadnutého výroku II. písm. a) a b) o vyslovení neprijateľnosti zmluvných podmienok, ako aj súvisiaceho výroku o trovách konania (III. výrok), odvolací súd vzhľadom na zistené nedostatky rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné rozhodnutie. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť, či ustanovenia zmluvy, ktorých určenia neplatnosti sa žalobca žalobou domáha, napĺňajú znaky neprijateľných zmluvných podmienok v intenciách záverov prijatých odvolacím súdom v tomto rozhodnutí.
36. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie vo svojom novom rozhodnutí.
37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).