Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Cob-35-2020.pdf
PDF · 145.52 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/35/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: Derte s. r. o., so sídlom Demandice č. 95, 935 85 Demandice, IČO: 46 881 689, práv. zast.: JUDr. Alojz Baránik, advokát s.r.o., so sídlom Mateja Bela 8, 811 06 Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody vo výške 294 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/26/2017-83 zo dňa 22.11.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/26/2017-83 zo dňa 22.11.2019, p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že zaviazal žalovaného na zaplatenie 294 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 294 eur od 2.12.2016 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.2.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 294 eur spolu s príslušenstvom. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v júni 2016 prostredníctvom obchodnej spoločnosti TT - CAR LEVICE s.r.o. kúpil ojazdené motorové vozidlo značky Volkswagen Passat T. z Nemecka za účelom jeho užívania najmä na území Slovenskej republiky. Keďže toto motorové vozidlo podliehalo evidenčnej povinnosti a doposiaľ nebolo prihlásené do Evidencie motorových vozidiel v Slovenskej republike, žalobca bol povinný ho prihlásiť na príslušnom orgáne Policajného zboru, a to najneskôr do 15 dní od jeho nadobudnutia. Žalobca bol zároveň povinný pri prihlásení motorového vozidla zaplatiť správny poplatok v zmysle zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ako „zákon o správnych poplatkoch“), a to v znení novely prijatej zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým došlo k zavedeniu tzv. registračnej dane, ktorá sa uplatňuje na všetky ojazdené motorové vozidlá dovezené za účelom ich prvej registrácie na územie Slovenskej republiky zo zahraničia, teda z členských štátov Európskej únie („EÚ“), pričom jej výška sa odvíjala v závislosti od výkonu motora takéhoto motorového vozidla. Na základe uvedeného žalobca motorové vozidlo prihlásil do evidencie motorových vozidiel a za toto prihlásenie zaplatil správny poplatok podľa položky č. 65 písm. b) zákona o správnych poplatkoch vo výške 327 eur (ďalej tiež aj ako „registračná daň“), a to výlučne z dôvodu, že výkon motora vozidla bol 103 kW. Žalobca poukázal na to, že ak by si rovnaké ojazdené motorové vozidlo (s rovnakým výkonom motora) zakúpil v Slovenskej republike, a teda išlo by o v poradí druhú registráciu vozidla v Slovenskej republike, za jeho prihlásenie
by bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške 33 eur, pretože pri výpočte správneho poplatku za takéto prihlásenie ojazdeného motorového vozidla zakúpeného v Slovenskej republike sa na výkon motora neprihliadalo, a tento poplatok bol fixný - 33 eur. Žalobca odkázal na ustanovenia § 8 ods. 1 a § 9 zákona o správnych poplatkoch s tým, že bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške 327 eur bez vyzvania príslušného orgánu Policajného zboru už pri podaní žiadosti o zápis vozidla do evidencie, pretože v tomto momente mu vznikla poplatková povinnosť. Ak by žalobca poplatok v zákonom stanovenej výške nezaplatil, príslušný orgán Policajného zboru by zápis vozidla do evidencie nevykonal a konanie by zastavil, pričom takéto rozhodnutie by bolo konečné, keďže zákon o správnych poplatkoch voči nemu nepripúšťa opravný prostriedok. Žalobca uviedol, že tým, že Slovenská republika vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov EÚ rádovo vyššiu registračnú daň, ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na Slovensku, porušuje primárne právo EÚ, a to konkrétne článok 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len ako „ZFEÚ“), v zmysle ktorého „Žiadny členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky“. Žalobca mal za to, že porušovaním uvedeného článku 110 ZFEÚ Slovenská republika tiež diskriminuje tých, ktorí si kúpili ojazdené motorové vozidlo v inom členskom štáte EÚ oproti tým, ktorí si kúpili slovenské ojazdené motorové vozidlo. Žalobca mal za to, že takýto postup je tiež v priamom rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, ktorá je jednou zo základných zásad ZFEÚ a zároveň základnou slobodou vnútorného trhu, tvoriacou jeden z pilierov EÚ. Žalobca v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej tiež len ako „Súdny dvor EÚ“) z 5.10.2006, č. C-290/05 a C- 333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (teraz čl. 110 ZFEÚ). V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ sa má uvedený článok v zásade vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká daň, aká je zavedená zákonom o registračnej dani a) pokiaľ sa vyberá z ojazdených vozidiel pri ich prvom uvedení do prevádzky na území členského štátu a b) pokiaľ je jej výška stanovená výlučne na základe technických znakov vozidiel (typ motora, objem motora) a ich zaradenia podľa vplyvu na životné prostredie a neprihliada sa na zníženie hodnoty ojazdených vozidiel, takže pri uplatnení na ojazdené vozidlá dovezené z iných členských štátov prekračuje výšku uvedenej dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobných ojazdených vozidiel, ktoré už sú zaregistrované v členskom štáte dovozu. Žalobca poukázal na to, že Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku výslovne skonštatoval, že v rozsahu, v ktorom maďarská registračná daň zaťažuje viac dovezené vozidlá ako podobné ojazdené vozidlá už zaregistrované v Maďarsku, odporuje právu Spoločenstva. Žalobca uviedol, že registračnou daňou v súvislosti so Slovenskou republikou sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo svojom stanovisku zo dňa 19.1.2016 potvrdila, že napriek tomu, že táto finančná záťaž je v slovenskom právnom poriadku pomenovaná ako „poplatok“, jedná sa o daň v zmysle čl. 110 ZFEÚ. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že zaplatením registračnej dane v predmetnej výške, ktorá odporuje čl. 110 ZFEÚ, vznikla žalobcovi škoda vo výške 294 eur, ktorá sa rovná rozdielu zaplateného správneho poplatku vo výške 327 eur za zápis dovezeného ojazdeného vozidla z Nemecka do evidencie a správneho poplatku vo výške 33 eur, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo, ktoré už bolo zaregistrované v Slovenskej republike.
3. Žalobca ďalej uviedol, že náhrada škody spôsobená Slovenskou republikou porušením práva EÚ sa riadi primárnym právom EÚ a zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ako „zákon č. 514/2003 Z.z.“) sa použije len subsidiárne. Žalobca zdôraznil, že zásada zodpovednosti členského štátu EÚ je založená na princípe, že porušujúci členský štát má nielen povinnosť ukončiť porušovanie práva EÚ, ale taktiež aj nahradiť spôsobenú škodu poškodenému (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Komisia vs. Taliansko č. 39/72 a č. 65/75 V. vs Amia). K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného žalobca odkázal na § 4 ods. 1 písm. d) a e), § 5 a § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že dňa 17.5.2016 podal na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to z dôvodu, že mu vznikla škoda v správnom konaní pri zápise vozidla do evidencie pred príslušným orgánom Policajného zboru, teda pri výkone verejnej moci, v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom škoda súčasne vznikla v súvislosti s porušením práva EÚ. Dňa 1.6.2016 bolo žalobcovi doručené z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v zmysle ktorého orgánom príslušným konať v mene štátu v predmetnej veci je Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „Ministerstvo financií“), pretože údajná škoda mala byť žalobcovi spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Zároveň Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo na Ministerstvo financií
Slovenskej republiky. Dňa 2.12.2016 bolo doručené žalobcovi rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 29.11.2016, v ktorom bolo žalobcovi oznámené, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a vzhľadom na tieto skutočnosti je jeho nárok neopodstatnený. Žalobca si zároveň uplatnil aj úrok z omeškania, a to v zákonnej výške odo dňa 2.12.2016, kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie Ministerstva financií Slovenskej republiky, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 8 ods. 1, § 9, zákona č. 45/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení zákona č. 84/2014 Z.z., položky 65 písm. a) zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení zákona č. 84/2014 Z.z., položky 65 písm. b) zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení zákona č. 84/2014 Z.z., položky 65 písm. a) zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom od 1.2.2017, § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., § 7 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, článku 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 517 ods. 2 Občianskeho zákona, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
5. Z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za nesporné, že žalobca dňa 19.6.2015 prostredníctvom obchodnej spoločnosti TT - CAR LEVICE s.r.o. kúpil z Nemecka ojazdené motorové vozidlo za kúpnu cenu vo výške 9.360 eur. Nebolo sporné, že žalobca následne prihlásil uvedené motorové vozidlo do evidencie motorových vozidiel, za čo zaplatil správny poplatok vo výške 327 eur, a to podľa položky 65 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko výkon motora uvedeného vozidla bol 103 kW. Uvedená registračná daň bola do slovenského právneho poriadku zavedená novelou zákona o správnych poplatkoch, a to zákonom č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. V konaní nebolo sporné, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené motorové vozidlá s tuzemskými. Slovenská republika na požiadavku Európskej komisie reagovala prijatím novely zákona o súdnych poplatkoch č. 342/2016 Z.z., na základe ktorej sa s účinnosťou od 1.2.2017 poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaní úprav v dokladoch, vrátane vydania týchto dokladov, vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke.
6. Konajúci súd uviedol, že zásada zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ bola zakotvená v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci P. a G., C-6/90 a C-9/90, neskôr aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93. Súdny dvor EÚ opakovane vo svojich rozhodnutiach rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú súčasne splnené tri podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu, a to porušená právna norma EÚ priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám; porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-46/93, C-48/93, C-224/01, C- 420/2011). Na základe uvedeného je zrejmé, že na vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú žalobcovi je potrebné súčasné splnenie uvedených podmienok. Pri posudzovaní otázky, či žalobcom označená porušená právna norma EÚ priznáva práva fyzickým alebo právnickým osobám je potrebné konštatovať, že Zmluva o fungovaní Európskej únie predstavuje primárne právo Európskej únie. Článok 110 ZFEÚ má vertikálny priamy účinok, teda ide o taký účinok, ktorý zakladá práva fyzických a právnických osôb a môžu sa ho dovolávať súkromné osoby vo vzťahu k štátu.
7. Súd prvej inštancie uviedol, že Slovenská republika tým, že v danom čase vyberala za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého členského štátu EÚ vyššiu registračnú daň (správny poplatok v zmysle položky č. 65 písm. b), ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na Slovensku porušovala článok 110 ZFEÚ (predtým článok 90 ZES), ktorý má priamy účinok, a teda zakladá práva fyzických a právnických osôb a tieto sa ho môžu voči členskému štátu dovolávať. Súd mal za preukázané, že Slovenská republika ako členský štát EÚ porušila primárne právo EÚ, a to konkrétne článok 110 ZFEÚ (predtým článok 90 ZES), ktorý priznáva a jasne identifikuje právo pre fyzické osoby a pre právnické osoby, teda právo, aby žiaden členský štát nezdanil výrobky iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané
priamo č nepriamo za podobné domáce výrobky. Porušenie práva EÚ zavedením takejto registračnej dane bolo tiež judikované v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-290/05 a C-333/05. Súd tak považoval porušenie práva EÚ Slovenskou republikou za preukázané. Pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti, ktorú má členský štát a škodou, ktorú žalobca utrpel, je právomocou vnútroštátnych súdov, aby preverili, či priama príčinná súvislosť existuje, teda či nárokovaná škoda skutočne vyplýva z porušenia práva EÚ dostatočne priamym spôsobom na to, aby bolo možné štát zaviazať na jej náhradu (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93).
8. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi preukázaným porušením práva EÚ členským štátom a vznikom škody na strane žalobcu. V konaní tiež bolo listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca správny poplatok za registráciu ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ dňa 18.9.2015 zaplatil, pričom táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. Škoda spôsobená porušením práva Európskej únie Slovenskou republikou tak žalobcovi naozaj vznikla, pričom jej výška je preukázaná ako rozdiel medzi poplatkom (registračnou daňou), ktorý bol žalobca povinný zaplatiť za prvý zápis ojazdeného motorového vozidla s výkonom motora 103 kW dovezeného z Nemecka vo výške 327 eur po odpočítaní správneho poplatku, ktorý by bol povinný zaplatiť za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, ktorý bol stanovený v paušálnej sume 33 eur. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že škoda žalobcovi naozaj vznikla, nakoľko preukázateľne zaplatil vyššiu registračnú daň za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu, než by bol povinný zaplatiť za registráciu ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike a zároveň výška škody bola preukázaná ako rozdiel medzi poplatkom (registračnou daňou), ktorý bol žalobca povinný zaplatiť za prvý zápis ojazdeného motorového vozidla s výkonom motora 103 kW vo výške 327 eur po odpočítaní správneho poplatku, ktorý by bol povinný zaplatiť za zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, ktorý bol stanovený v paušálnej sume 33 eur. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že škoda žalobcu spôsobená porušením práva Európskej únie členským štátom (Slovenskou republikou) vznikla a jej výška predstavuje sumu 294 eur.
9. K ďalšej podmienke, ktorá musí byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ kumulatívne naplnená pre vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ a to, že takéto porušenie práva EÚ musí byť „dostatočne závažné“, konajúci súd uviedol, že mal za to, že zo strany Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ došlo k porušeniu práva EÚ, a to konkrétne článku 110 ZFEÚ, a to napriek existencii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozhodnutí podal právny výklad článku 90 ZES (110 ZFEÚ), pričom táto vnútroštátna právna úprava bola prijatá až po vydaní uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V rozsudku vo veci Brasserie du pecheur a Factortame v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 bod 55, 56. Súdny dvor EÚ tiež stanovil, že rozhodujúcim kritériom na posúdenie, či porušenie práva EÚ je dostatočne závažné, je či členský štát alebo inštitúcia EÚ zjavne a vážne prekročili hranice voľnej úvahy, ktoré sú im uložené, pričom medzi prvky, ktoré súd môže vziať do úvahy patrí predovšetkým jasnosť a presnosť porušeného právneho predpisu, miera voľnej úvahy, ktorú tento predpis ponecháva orgánom štátu, úmyselnosť alebo neúmyselnosť spáchaného porušenia alebo spôsobenej škody, ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť prípadného právneho omylu, skutočnosť, že stanovisko orgánu EÚ mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo praktík, ktoré sú v rozpore s právom EÚ. Podľa názoru súdu, vzhľadom na uvedené, nebolo v konaní preukázané, že by porušovaný predpis práva EÚ nebol do statočne jasný a zrozumiteľný, resp. že by sa z neho dali vyvodzovať rôzne vzájomne si odporujúce interpretácie. V konaní tiež nebola preukázaná existencia takého stanoviska orgánu EÚ, ktoré mohlo prispieť k opomenutiu, prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bola v rozpore s právom EÚ, naopak v konaní nebolo sporné, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie pre dovezené vozidlá s tuzemskými vozidlami. Súd tiež vzal do úvahy skutočnosť, že napriek existencii záväzného výkladu ustanovenia článku 110 ZFEÚ a požiadavku Európskej komisie na zosúladenie vnútornej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ, Slovenská republika neprijala hneď opatrenia potrebné na odstránenie rozporov. Registračná daň v diskriminačnej výške sa tak vyberala až do 1.2.2017.
10. Vo vzťahu k spornej otázke nedostatku oprávnenia Ministerstva financií konať v predmetnom spore v mene štátu, súd v prvom rade poukázal na to, že porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý
orgán, ktorý koná v mene štátu. Zároveň platí, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ existuje bez ohľadu na to, ktorý orgán členského štátu konaním alebo opomenutím porušil povinnosť vyplývajúcu z práva EÚ. Otázku, ktorý orgán štátnej správy je oprávnený konať v predmetnom spore v mene štátu konajúci súd posudzoval najmä z odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ so subsidiárnym použitím ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. Súd v predmetnom konaní dospel záveru, že zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ je preukázaná a daná. V nadväznosti na uvedené mal súd za to, že oprávnenie Ministerstva financií konať v predmetnom spore v mene štátu je dané. V konaní nebolo sporné, že žalobca predložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré listom zo dňa 24.5.2016 oznámilo žalobcovi postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a to s odkazom na § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. s tým, že Ministerstvo financií je orgánom štátnej správy pre oblasť daní a poplatkov. V konaní bolo zároveň preukázané, že žalobcovi vznikla škoda porušením práva EÚ, a to konkrétne článku 110 ZFEÚ, a to tým, že žalobca bol povinný zaplatiť a zaplatil správny poplatok vo výške určenej zákonom o správnych poplatkoch v znení účinnom do 1.2.2017, ktorý bol diskriminačný vo vzťahu k rozdielnemu spôsobu výpočtu správneho poplatku za prihlásenie ojazdeného motorového vozidla dovezeného zo zahraničia, oproti pevne stanovenému správneho poplatku za prihlásenie ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike v sume 33 eur. Škoda teda žalobcovi vznikla na základe aplikácie ustanovení zákona o správnych poplatkoch, ktoré boli v danom čase platné a účinné, avšak zároveň boli v rozpore s článkom 110 ZFEÚ. Súd tiež poznamenal, že už samotným prijatím zákona č. 286/2012 Z.z., účinným od 1.10.2012 došlo k porušeniu práva EÚ, avšak k samotnému vzniku škody došlo až zaplatením správneho poplatku. Súd nespochybnil, že správny poplatok bol vyrubený podľa platnej a účinnej právnej úpravy v čase registrácie motorového vozidla, keďže však vnútroštátna právna úprava nebola súladná s čl. 110 ZFEÚ, jej aplikáciou došlo k porušeniu práva EÚ s preukázaným následkom vzniku škody na strane žalobcu. V záujme účinnej náhrady škody žalobcovi ako poškodenému tým, že členský štát EÚ konal v rozpore s právom EÚ, subsidiárne aplikujúc ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. a § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z., dospel súd k záveru, že aj Ministerstvo financií je subjektom oprávneným konať v predmetnom spore v mene štátu, keďže je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť daní a poplatkov, a to vo vzťahu k vzniku škody a k jej náhrade.
11. Žalovaný v konaní namietal, že tým, že by súd rozhodol o vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, by došlo k porušeniu zásad spravodlivosti a rovnocennosti, a to voči žiadateľom o zápis ojazdeného motorového vozidla z dôvodu zmeny legislatívy od 1.2.2017, kedy sa poplatok za zápis motorového vozidla vypočíta podľa objektívnych kritérií stanovených zákonom o správnych poplatkoch, pričom žiadateľom pred účinnosťou tohto zákona sa na predmetné kritéria prihliadať nebude. Súd prvej inštancie mal za to, že práve uplatňovaním rozdielnych kritérií v danom čase pri určení výšky poplatku (registračnej dane), ktorý boli žiadateľa povinní platiť za registráciu ojazdeného motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu, oproti žiadateľom o zápis ojazdeného motorového vozidla kúpeného v Slovenskej republike, bolo zásahom do práv právnických a fyzických osôb a porušením zásady rovnocennosti, nakoľko sa pri výbere registračnej dane uplatňovali rôzne kritéria, a to len s poukazom na pôvod ojazdeného motorového vozidla. V rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-290/05 a C-333/05 sa však uvádza, že právo EÚ neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky na základe objektívnych kritérií. V rámci systému týkajúceho sa systému registračnej dane predstavujú také kritériá ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie, objektívne kritériá a je teda možné ich použiť, registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako domáce výrobky. Z uvedeného je zrejmé, že Európska únia ponechala členským štátom voľnosť pri určení kritérií na stanovenie výšky registračnej dane pri zápise ojazdeného motorového vozidla do evidencie, avšak tieto objektívne kritéria misia byť rovnaké pre ojazdené motorové vozidlá dovezené z iného členského štátu, ako aj pre ojazdené motorové vozidlá kúpené v Slovenskej republike. V zmysle uvedeného nemožno hovoriť o porušení zásady spravodlivosti a rovnocennosti, a preto súd považoval podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ za nedôvodné a nadbytočné.
12. Otázku vzniku nároku žalobcu na úroky z omeškania súd posúdil s poukazom na § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Listom zo dňa 29.11.2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, považuje nárok žalobcu za neopodstatnený. V konaní nebolo sporné, že uvedený list bol žalobcovi doručený dňa 2.12.2016. Na základe uvedeného súd žalobcovi
priznal úrok z omeškania zo žalovanej sumy odo dňa 2.12.2016, a to vo výške 5,00 % ročne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ, ako aj vznik škody žalobcovi a priamu príčinnú súvislosť medzi porušením práva EÚ a vznikom škody, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi právo na náhradu škody v žalobou uplatnenej výške. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 ods. 2 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V odvolaní o.i. uviedol, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akej judikatúry Súdneho dvora okresný súd zistil oprávnenie Ministerstva financií SR konať za štát. Taktiež neobstojí argumentácia o subsidiárnom použití ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci a to v prípade, ak došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, pričom za štát koná ministerstvo financií, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy (§ 3 a § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z.z.). Žalobca vytýka vyberanie dane v rozpore s právom EÚ. Správny poplatok bol žalobcom uhradený na základe platobného predpisu príslušného Okresného riaditeľstva PZ, t.j. vyberanie dane nebolo realizované orgánom, ktorý by patril do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Tým však žalovaný nemá záujem tvrdiť, že oprávneným orgánom konajúcim za štát má byť Ministerstvo vnútra SR. V danej právnej veci nie je podstatná tá skutočnosť, ktorý orgán realizoval vyberanie dane. Orgán, ktorý realizoval vyberanie dane postupoval v tom čase na základe platného zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch znení neskorších predpisov. V danej právnej veci sa nejedná o nesprávny úradný postup, resp. vydanie nezákonného rozhodnutia zo strany príslušného orgánu štátnej správy, z uvedeného dôvodu nie je ani možné zodpovednosť voči štátu riešiť subsidiárne podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
14. Žalobca v žalobe vytýkal porušenie úniového práva, s poukazom na to, že bol prijatý zákon (novela zákona o správnych poplatkoch č. 286/2012 Zb.), ktorý odporoval čl. 110 ZFEÚ, t.j. primárnemu právu Európskej únie. V zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. „Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi.“ Žalovaný nepopiera, že samotný návrh sporného zákona bol predložený zo strany Ministerstva financií SR. Má však za to, že s odkazom na ustanovenie § 7 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z. ako aj na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej „oblasti štátnej správy“ ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Naďalej má za to, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEÚ). De iure nie sú rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní záväzné erga omnes, ale iba inter partes. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu voči Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom financií SR zamietnuť.
15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasí s odvolacími námietkami žalovaného a naopak má za to, že napadnutý rozsudok je dostatočne odôvodnený a vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žalovaný síce vo svojom odvolaní uvádza, že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak tento odvolací dôvod nijako bližšie neodôvodňuje. Z odôvodnenia napádaného rozsudku okresného súdu, a to najmä z jeho bodu 37 je dostatočne zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k tomu, že Ministerstvo financií SR je oprávnené konať za štát. Oprávnenie Ministerstva financií SR je dané najmä tým, že podľa § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. je práve toto ministerstvo orgánom, do ktorého oblasti patrí výber daní a poplatkov. Navyše svoju príslušnosť konať za štát uznalo aj samotné Ministerstvo financií SR tým, že prerokovalo žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a na základe toho vydalo rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 29.11.2016, v ktorom žalobcovi oznámilo, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a bolo zistené, nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a vzhľadom na tieto skutočnosti je jeho predmetný nárok neopodstatnený. Žalobca počas konania a ani okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku netvrdili, že normotvorná právomoc patrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR, a táto námietka žalovaného je preto neopodstatnená. Rovnako sú neopodstatnené námietky žalovaného o tom, že neobstojí argumentácia súdu o subsidiárnom použití ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., keďže ani samotný žalovaný neuvádza, prečo by táto subsidiarita bola vylúčená, t.j. aký právny predpis túto subsidiaritu vylučuje, pričom podľa žalobcu taký predpis ani neexistuje.
16. Neopodstatnená je podľa žalobcu aj námietka žalovaného o tom, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o EÚ (teraz článok 110 ZFEÚ), a to z dôvodu, že okresný súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody „automaticky“ na základe tohto rozsudku, ale až po tom, ako v danej veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Žalobca sa stotožňuje so záverom okresného súdu týkajúcim sa uvedeného rozsudku, a to že judikatúra Súdneho dvora EÚ v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty a ich orgány. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 13.10.2021. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie aj s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na tento poukazuje.
21. Odvolací súd k námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, čo v preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené nebolo.
22. Podľa Položky č. 65 písm. b) prílohy zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť Doprava, poplatok za prvý zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov, ak je výkon motora nad 98 kW do 104 kW je 327 eur.
23. Podľa Položky č. 65 písm. e) prílohy zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom v čase registrácie motorového vozidla žalobcu - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť
Doprava, poplatok za ďalší zápis držiteľa motorového vozidla okrem prvého zápisu držiteľa motorového vozidla podľa písmen a) až d) alebo prípojného vozidla do evidencie v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov je 33 eur.
24. Podľa Položky č. 65 prílohy zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom od 1.2.2017 - Sadzobník súdnych poplatkov - VI. časť Doprava, poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov je suma vypočítaná podľa vzorca, najmenej 33 eur.
25. Podľa čl. 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov nijakou priamou alebo nepriamou vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.
26. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalobca dňa 19.6.2015 prostredníctvom obchodnej spoločnosti TT - CAR LEVICE s.r.o. kúpil z Nemecka ojazdené motorové vozidlo za kúpnu cenu vo výške 9.360 eur, ktoré následne prihlásil do evidencie motorových vozidiel, za čo zaplatil správny poplatok vo výške 327 eur, a to podľa položky 65 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko výkon motora uvedeného vozidla bol 103 kW. Uvedená registračná daň bola do slovenského právneho poriadku zavedená novelou zákona o správnych poplatkoch, a to zákonom č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. V konaní nebolo sporné, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s článkom 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené motorové vozidlá s tuzemskými. Slovenská republika na požiadavku Európskej komisie reagovala prijatím novely zákona o súdnych poplatkoch č. 342/2016 Z.z., na základe ktorej sa s účinnosťou od 1.2.2017 poplatok za zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaní úprav v dokladoch, vrátane vydania týchto dokladov, vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, ktorého hodnoty sú uvedené v tabuľke. Pokiaľ by si žalobca rovnaké ojazdené motorové vozidlo (s rovnakým výkonom motora) zakúpil v Slovenskej republike, a teda išlo by o v poradí druhú registráciu vozidla v Slovenskej republike, za jeho prihlásenie by bol povinný zaplatiť správny poplatok vo výške 33 eur, pretože pri výpočte správneho poplatku za takéto prihlásenie ojazdeného motorového vozidla zakúpeného v Slovenskej republike sa na výkon motora neprihliadalo, a tento poplatok bol fixný - 33 eur. Položka 65 zákona č. 145/1995 Z.z. bola zmenená novelou účinnou od 1.2.2017, v zmysle ktorej sa výška správneho poplatku, teda tzv. registračná daň vyberaná pri zápise držiteľa motorového vozidla do evidencie vozidiel v Slovenskej republike, odvíjala od výkonu motora pri prvej evidencii vozidla a zostatkovej hodnoty vozidla podľa veku vozidla, a to bez ohľadu na to, či išlo o dovezené vozidlo z iného členského štátu EÚ alebo vozidlo kupované na území Slovenskej republiky. Žalobca tvrdil, že vyberaním odlišného správneho poplatku za zápis držiteľa dovezeného motorového vozidla do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a držiteľa motorového vozidla kúpeného na území Slovenskej republiky v období účinnosti zákona č. 145/1995 Z.z. v znení zákona č. 286/2012 Z.z., sa žalovaný dopustil porušenia komunitárneho práva EÚ, konkrétne porušenia čl. 110 ZFEÚ, pričom ide o dostatočne závažné porušenie práva EÚ, v dôsledku ktorého žalobcovi vznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva EÚ. Žalovaný potvrdil, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s čl. 110 ZFEÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými a po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006 bola predmetná legislatíva správnych poplatkov, t.j. registračná daň z motorových vozidiel od 1.2.2017 upravená.
27. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v preskúmavanej veci nejde o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., avšak predmetný zákon je možné použiť subsidiárne. Právny základ zodpovednosti členských štátov EÚ za škodu spôsobenú ktorýmkoľvek orgánom verejnej moci členského štátu konajúcim v jeho mene vychádza z judikatúry Súdneho dvora. Je potrebné uviesť, že vychádzajúc z osobitného charakteru
práva Únie v porovnaní s bežnými medzinárodnými zmluvami Súdny dvor EÚ priznal právu Únie priame účinky vo vnútroštátnych právnych poriadkoch a v prípade jeho kolízie s vnútroštátnym právom mu priznal aplikačnú prednosť. Súdny dvor EÚ ustanovil, že status kolidujúceho vnútroštátneho práva nie je pre prednostnú aplikáciu práva únie podstatný. Dokonca ani vnútroštátne právo ústavného charakteru nemôže zabrániť prednostnému uplatneniu práva EÚ (rozsudok Súdneho dvora vo veci 11/70 Internationale Handelsgesellschaft). Súdny dvor priznal právu Únie absolútnu (bezpodmienečnú) prednosť pred kolidujúcim vnútroštátnym právom. Podľa Súdneho dvora EÚ (ES) vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva EÚ, je povinný zabezpečiť plný účinok únijných noriem a z vlastnej úradnej moci má neuplatniť každé vnútroštátne ustanovenie a to bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako únijný predpis, ktoré je v rozpore s právom EÚ a to bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.
28. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že nie je dôvod na automatické priznanie nároku na náhradu škody s poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5.10.2006 C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (teraz čl. 110 ZFEÚ). S týmto názorom nie je možné súhlasiť aj vzhľadom k vyššie uvedenému, nakoľko k zmenšeniu majetku žalobcu došlo v súvislosti s registračnou daňou zavedenou zákonom č. 286/2012 Z.z, ktorý bol v rozpore s článkom 110 ZFEÚ. Nesúlad tohto vnútroštátneho predpisu potvrdila aj Európska komisia, ktorá žiadala Slovenskú republiku o nápravu, zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Sám žalovaný potvrdil, že po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a aj vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veciach C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006, bol sporný zákon č. 145/1995 Z.z o správnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., zákonom č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení zákona 342/2016 Z.z. účinnom od 1.2.2017 zmenený. Odvolací súd preto súhlasí so súdom prvej inštancie, že podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva boli splnené a porušenie komunitárneho práva považoval za dostatočne závažné. K aplikabilite rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Á. J. proti Vám- és Pénzügyörség Észak-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C- 290/05) a F. J.É. proti Vám- és Pénzügyörség Dél-Alföldi Regionális Parancsnoksága (C-333/05) zo dňa 5.10.2006, odvolací súd uvádza, že je nepochybné, že predmetný rozsudok riešil obdobný problém s registračnou daňou z motorových vozidiel v Maďarsku. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-290/05 a C-333/05 rieši obdobnú otázku registračnej dane a uvádza „V oblasti zdaňovania dovezených ojazdených vozidiel Súdny dvor tiež rozhodol, že cieľom článku 90 ZES je zabezpečiť úplnú neutralitu vnútroštátneho zdaňovania z hľadiska hospodárskej súťaže medzi výrobkami, ktoré sa už nachádzajú na vnútornom trhu a dovezenými výrobkami (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, T., C-387/01, Zb. s. I- 4981, bod 66 a citovanú judikatúru). Podľa ustálenej judikatúry ide o porušenie článku 90 prvého odseku ZES, keď zdanenie dovezeného výrobku a zdanenie domáceho výrobku sú vypočítavané rozdielnym spôsobom a podľa rozdielnych pravidiel, ktoré spôsobujú, že hoci len v niektorých prípadoch dochádza k vyššiemu zdaneniu dovezeného výrobku (pozri rozsudok T., už citovaný, bod 67 a citovanú judikatúru). Pokiaľ ide o kritériá, ktoré možno použiť pre výpočet dane, je potrebné pripomenúť, že právo Spoločenstva v súčasnom stave svojho vývoja neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle článku 90 prvého odseku ZES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov alebo uplatnený výrobný postup. Takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby. Registračná daň však nesmie viac zaťažovať výrobky pochádzajúce z iných členských štátov ako podobné domáce výrobky.“ V nadväznosti na uvedené a vzhľadom k tomu, že judikatúra Súdneho dvora EÚ má všeobecnú záväznosť, a sú ňou viazané aj ostatné členské štáty sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie a uvádza, že v čase vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu zákon č. 145/1995 Z.z. v položke 65 písm. b) rozlišoval medzi zápisom držiteľa motorového vozidla dovezeného z iného členského štátu EÚ a už zaregistrovaného na Slovensku rozdielnou výškou správneho poplatku, čím Slovenská republika porušovala unijné právo za čo musí znášať následky. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že judikatúra ESD má všeobecnú záväznosť a výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale aj všetky členské štáty.
29. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku žalovaného v nesprávne určenom orgáne konajúcom v mene štátu. K námietke žalovaného, že nie je možné normotvornú právomoc zaradiť do tej „oblasti štátnej správy“, ktorá by patrila do pôsobnosti Ministerstva financií SR odvolací súd poukazuje na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z, v zmysle ktorého „Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi.“ Žalovaný sám uviedol, že návrh sporného zákona bol predložený Ministerstvom financií SR a ako vyplýva z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. do jeho pôsobnosti patrí výber daní a poplatkov. Nakoľko škoda bola spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstvom financií SR odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že v posudzovanej veci je orgán konajúci v mene štátu Ministerstvom financií SR a bol určený správne. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že normotvorná právomoc nepatrí do pôsobnosti Ministerstva financií SR. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že samotný žalovaný prerokoval žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a vydal aj rozhodnutie č. MF/011744/2016-241 zo dňa 29.11.2016, v ktorom žalobcovi oznámil, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a bolo zistené, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a vzhľadom na tieto skutočnosti považoval jeho nárok za neopodstatnený.
30. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
32. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).