Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-3-2021.pdf
PDF · 119.06 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: C. H., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. V. XXXX/XX, W. Y. W. U., právne zastúpená JUDr. Zuzanou Loffayovou, advokátkou, so sídlom Beckovská Vieska 623, Kočovce, proti žalovanému: R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX/ XX, právne zastúpený JUDr. Adrianou Ručkayovou, advokátkou, so sídlom Inovecká 8, Nové Mesto nad Váhom, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. októbra 2020, č.k. 6C/65/2017-153, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie spoluvlastníckeho podielu sumu 15.199,20 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 143, § 145 ods. 1, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3, §150 Občianskeho zákonníka. Vecne súd dôvodil, že predmetom sporu bola žaloba žalobkyne o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré zaniklo rozvodom ich manželstva s právoplatnosťou ku dňu 20.10.2014. Keďže k dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo, súd ho vykonal podľa zásad uvedených v § 150 OZ, vychádzajúc z rovnosti podielov oboch manželov na majetku patriacom do BSM. Predmetom vyporiadania bol všetok majetok, ktorý existuje ku dňu zániku tohto spoluvlastníctva a ktorý manželia za trvania manželstva nadobudli spolu, ale aj všetky pohľadávky a dlhy vyplývajúce z tohto spoluvlastníctva. Žalobkyňa sa spočiatku domáhala vyporiadania hnuteľného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, vynaložených investícií do nehnuteľného majetku patriaceho do vlastníctva žalovaného, polovice hodnoty predaja rodinného domu, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva a bol predaný za trvania manželstva, úspor na účtoch v bankách a vrátenia sumy 1.815,84 eur, ktoré patrili do jej výlučného vlastníctva. Po začatí konania už netrvala na vyporiadaní hnuteľných vecí ani finančných prostriedkov vynaložených do majetku žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že nebolo preukázané, že ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva mal žalovaný zriadené bankové účty v peňažných ústavoch označených žalobkyňou a taktiež sa žalobkyni nepodarilo preukázať, že v priebehu trvania manželstva žalovaný použil sumu 1.815,84 eur, ktorá mala byť jej výlučným vlastníctvom, predmetom konania tak zostala hodnota rodinného domu s. č. XXXX na F. ulici v T., pretože ešte počas trvania manželstva došlo k predaju tejto nehnuteľnosti. Nebolo sporné, či predmetná nehnuteľnosť patrila do
bezpodielového spoluvlastníctva, sporná bola jej hodnota, keď žalobkyňa tvrdila, že ku dňu zániku BSM bola všeobecná cena prevádzanej nehnuteľnosti vyššia ako cena uvedená v kúpnej zmluve a okrem toho žalobkyňa spochybnila poskytnutú pôžičku žalovanému zo strany H. V. ako blízkej osoby na kúpu predmetnej nehnuteľnosti.
3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že žalovaný uzavrel dňa 04.05.2007 (za trvania manželstva) kúpnu zmluvu, kde figuroval ako jediný kupujúci. Žalovaný tvrdil, že na kúpu tejto nehnuteľnosti si požičal peňažné prostriedky vo výške 3.000.000,- Sk od jeho netere H. V., ktorá svedkyňa túto skutočnosť aj potvrdila, žalovaný to preukázal zmluvou o pôžičke peňazí zo dňa 03.06.2007 a výpismi z účtu. Za účelom zabezpečenia pohľadávky veriteľa - H. V., uzatvorili žalovaný a H. V. dňa 25.11.2010 záložnú zmluvu, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k sporným nehnuteľnostiam, čo preukazuje jednak zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 25.11.2010 a rozhodnutie príslušnej Správy katastra Piešťany zo dňa 29.12.2010 pod číslom vkladu V 2819/10. Keďže dlžník pohľadávku záložného veriteľa riadne a včas nesplnil, v rámci výkonu záložného práva H. V. uspokojila svoju pohľadávku predajom nehnuteľnosti tak, že uzatvorila so žalovaným dňa 21.08.2014 zmluvu o prevode vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, čo preukazuje tak predmetná zmluva ako aj výpis z listu vlastníctva č. XXXX, z ktorého vyplýva povolenie vkladu pod číslom V 2510/14. V zmluve o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 21.08.2014 si zmluvné strany dohodli kúpnu cenu sporných nehnuteľností 129.980 eur, na ktorú sa započítala pohľadávka vyplývajúca zo záložného práva a to istina v sume 99.581,76 eur a príslušenstvo - úrok z omeškania z istiny od 01.04.2011 do 21.08.2014 v sume 30.398,35 eur. Vo vzťahu k otázke nadobudnutia tejto nehnuteľnosti ( rod. domu s.č. XXXX a pozemkov parc. č. 4990 a parc. č. 4991) súd uviedol, že žalovaný uzavrel zmluvu o pôžičke vo vlastnom mene, pričom požičanú sumu peňazí použil na ich kúpu. Ak si jeden z manželov požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel a záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi. Pôžička žalovaného od H. V. tak nie je spoločným záväzkom (bývalých) manželov, ale výlučne záväzkom žalovaného. Súdna prax judikovala, že ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov a ak takto získané peniaze boli použité na kúpu určitej veci, t.j. bola za ne získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do bezpodielového spoluvlastníctva a na záväzok manžela, ktorý získal peniaze, ktoré je povinný vrátiť, sa prihliadne pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva. Každému z manželov má byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom to, čo vynaložil na spoločný majetok zo svojho, ale len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudok NS ČSSR sp. zn. 8 Cz 36/1969, R 57/1970, rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo2345/2003, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 20Cdo 4291/2010). Vo vzťahu k tejto pôžičke musel potom súd prihliadnuť na právo žalovaného v súlade s ustanovením § 150 druhou vetou OZ, podľa ktorého každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok.
4. Keďže došlo k zániku tejto pôžičky výkonom záložného práva, pôžička poskytnutá žalovanému vo výške 99.581,76 eur (3 mil. Sk) bola započítaná na kúpnu cenu nehnuteľností. Kúpna cena predstavovala čiastku 129.980 eur. Súd pri vyporiadaní tejto finančnej čiastky vychádzal zo základnej zásady, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity), preto by žalobkyni patril nárok na zaplatenie polovice z tejto sumy t.j. 64.990 eur. Keďže súd prihliadol na pôžičku žalovaného ako na finančný prostriedok použitý na kúpu nehnuteľností patriacich do BSM, pri zohľadnení pomeru veľkosti podielu, bolo potrebné od sumy 64.900 eur (polovica kúpnej ceny) odpočítať sumu 49.790,80 eur (polovica z pôžičky 99.581,76 eur), pričom súd neprihliadol na úroky z omeškania, ktoré nemožno považovať za príslušenstvo pohľadávky, keďže príslušenstvom dlhu sú úroky predstavujúce odmenu za poskytnutie finančných prostriedkov. Úroky z omeškania predstavujú druh sankcie za zanedbanie povinnosti dlžníka, v tomto prípade žalovaného, vrátiť dlh riadne a včas a preto nemožno od žalobkyne spravodlivo požadovať, aby sa podieľala na plnení tejto povinnosti žalovaného, na vzniku ktorej ona nemá nijaké pričinenie. Preto súd do majetkového vyrovnania bezpodielových spoluvlastníkov úrok z omeškania zo sumy 99.581,76 eur od 1.4.2011 do 21.8.2014, vyčíslený v sume 30.398,35 eur nezahrnul. Pokiaľ ide o žalobkyňou predložené odborné stanovisko č. 64/2020 zo dňa 09.08.2020 vypracované znalkyňou Ing. Romanou Hronskou, týkajúce sa stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností k októbru 2014, na toto stanovisko súd pri rozhodovaní o majetkovom vyporiadaní neprihliadal, pretože vychádzal z kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 21.08.2014, teda 129.980 eur, ako sumy, za ktorú boli sporné nehnuteľnosti predané. Na základe uvedeného súd uložil žalovanému v I. výroku povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie bezpodielového spoluvlastníctva čiastku 15.199,20 eur a na jej splnenie
mu poskytol za použitia ust. § 232 ods. 3 CSP lehotu 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a to s ohľadom na výšku tejto sumy.
5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, majúc za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania. Vychádzal zo skutočnosti, že konanie o vyporiadanie BSM je typickým príkladom konania označovaného ako iudicium duplex, v ktorom majú strany sporu tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného, rozhodnutie je v záujme obidvoch sporových strán a nedá sa preto povedať, že plný úspech v konaní má ten, kto podal žalobu, keď úspech alebo neúspech je až v tom, akého podielu sa komu dostane. Keďže podiely obidvoch bývalých manželov na zaniknutom bezpodielovom spoluvlastníctve manželov sú rovnaké, rozhodol súd o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu nárok.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru súd vec nesprávne právne posúdil, keď nevychádzal z hodnoty nehnuteľnosti v danom čase, ale ako podklad vyporiadania BSM použil kúpnu cenu, za ktorú sa rodinný dom previedol na pani V. v rámci výkonu záložného práva. Kúpna cena 129.980 eur nevyjadrovala reálnu hodnotu nehnuteľnosti v danom čase, ale išlo o kúpnu cenu, ktorá vyjadruje hodnotu pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania. Odvolateľ má za to, že pri vyporiadaní BSM mal súd do majetkového vyrovnania zahrnúť aj tieto úroky z omeškania. Tvrdenie, že sa jedná o potenciálne obohatenie na strane žalovaného neobstojí, nakoľko je nepodložené. Súd mal vychádzať zo skutočnej hodnoty domu v roku 2014 (ešte pred jeho požiarom) a nie z kúpnej ceny, ktorá nereflektovala hodnotu nehnuteľnosti, ale predstavovala len zabezpečenie pohľadávky pani V.. Navyše súd toto svoje rozhodnutie v rozsudku neodôvodnil, čo tiež spôsobuje jeho vadu. Podľa názoru žalovaného nie je možné priznať žalobkyni na prospech polovicu z kúpnej ceny a zároveň nebrať do úvahy úroky z omeškania, ktoré sú v kúpnej cene reálne zahrnuté, preto súd mal do vyporiadania BSM zahrnúť aj úroky z omeškania, a to rovným dielom medzi žalobkyňu a žalovaného. Nesprávna je argumentácia súdu, že úroky z omeškania predstavujú druh sankcie za zanedbanie povinnosti dlžníka, teda žalovaného a preto nemožno od žalobkyni nespravodlivo požadovať, aby sa na plnenie tejto povinnosti žalovaného podieľala. Žalovaný poukazuje na to, že s pani V. uzavreli štandardnú zmluvu o pôžičke, pri ktorej sa štandardne počíta so zákonnými úrokmi z omeškania. Skutočnosť, že ide o príbuznú žalovaného mu len uľahčila získanie finančných prostriedkov, neznamená to však, že by si z tohto dôvodu nemali úroky z omeškania uplatňovať. Už to, že pani V. ako veriteľ nepoužila voči žalovanému ako dlžníkovi ďalšie sankcie, predstavuje pre žalovaného isté zvýhodnenie, ktorého by sa mu (resp. vtedy manželom dedičovým) za iných okolností nedostalo. Nie je teda zrejmé, prečo by sa žalobkyňa mala povinnosti platiť tieto úroky zbaviť na úkor žalovaného, obzvlášť ak kúpna cena, z ktorej súd pri rozhodovaní vychádzal bola súčtom istiny pôžičky a úrokov z omeškania. Takýto postup súdu je nespravodlivý. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil a rozhodol, že žalobkyňa a žalovaný nemajú voči sebe navzájom žiadny nárok na majetkové vyrovnanie z titulu vyporiadania BSM, nakoľko ich spoluvlastnícke podiely na spoločnom majetku sú rovnaké. O trovách konania žiadal rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za správny a navrhla ho potvrdiť. Žalobkyňa sa domnieva, že kúpna cena predmetnej nehnuteľnosti bola v tom čase vyššia, než akú vzal do úvahy súd. Keďže od rozvodu uplynulo už 6 rokov, nehnuteľnosť prešla vyhorením a následnou rekonštrukciou, je preto veľmi obtiažne zistiť presnú hodnotu nehnuteľnosti ku dňu skončenia BSM a keďže žalobkyňa nechce spor ďalej naťahovať, nepodala voči rozsudku odvolanie, hoci hodnota nehnuteľnosti bola podľa odborného posudku znalca v čase skončenia BSM oveľa vyššia.
8. Žalovaný v odvolacej replike sa pridržiaval argumentácie obsiahnutej v podanom odvolaní. Zopakoval, že súd mal vychádzať zo skutočnej hodnoty domu v roku 2014, teda ešte pred jeho požiarom. Znalkyňa Ing. Hronská v odbornom stanovisku č. 64/2020 tiež uviedla, že jej nie je známy technický stav objektu v roku 2014, má len informácie od právnej zástupkyne žalobkyne, že kompletná rekonštrukcia domu bola ukončená v roku 2010, čo ale nie je pravda. Dom prešiel rekonštrukciou až po požiari v decembri 2014, teda posudok na jeho hodnotu je vypracovaný na základe mylných informácií. Suma 129.980 eur je len kúpnou cenou pozostávajúcou z istiny pôžičky a úrokov z omeškania, pričom vôbec neodráža reálnu hodnotu domu v tom čase. Odvolateľ trvá na tom, že odôvodnenie rozsudku ničím nevysvetľuje z akého dôvodu vychádzal súd z kúpnej ceny domu a nie z reálnej hodnoty domu v danom čase.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom predpísané odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6C/65/2017 bolo vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva strán. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd bezpodielové spoluvlastníctvo strán vyporiadal.
11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
12. Odvolateľ namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktorá mala spočívať v tom, že súd chybne pri vyporiadaní BSM vychádzal z kúpnej ceny, za ktorú sa rodinný dom previedol na veriteľa v rámci výkonu záložného práva, hoci táto kúpna cena vo výške 129.980 eur nevyjadrovala reálnu hodnotu nehnuteľnosti v danom čase, ale vyjadrovala hodnotu pohľadávky veriteľa spolu s úrokmi z omeškania. Podľa žalovaného mal súd vziať ako podklad vyrovnania hodnotu nehnuteľnosti v danom čase.
13. Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v ustanovení § 150 Občianskeho zákonníka. Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t. j. usporiadania vlastníctva k jednolivým veciam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka jednotlivých hodnôt bývalých manželov. Predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva mnaželov je všetko, čo do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrilo a čo zároveň existovalo ku dňu jeho zániku. Vyporiadavanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vykonáva ako vyporiadanie v tzv. širšom zmysle, čo znamená, že do úvahy sa berú a vyporiadavajú aj pohľadávky a dlhy vzniknuté za trvania manželstva strán a ich spoločného hospodárenia. V rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený majetok niektorého z manželov. Na návrh účastníka musí súd prihliadnuť tiež na to, čo niektorý z manželov o svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok. Ak pri vyporiadaní nastane rozdiel medzi hodnotami, ktoré zostanú jednému z manželov a ktoré zostanú druhému, je potrebné vyrovnanie do výšky podielu vykonať formou zaplatenia príslušnej peňažnej sumy.
14. To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, musí byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom iba vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielov, ktorý každý z nich dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudok NS ČSSR z 28.11.1969, sp. zn. 8Cz 36/1969, R 57/1970).
15. V konaní bolo preukázané, že kúpnou zmluvou zo dňa 04.05.2007, uzavretou žalovaným ako kupujúcim a treťou osobou ako predávajúcou, za trvania manželstva nadobudli manželia do bezpodielového spoluvlastníctva sporný rodinný dom, zapísaný na LV č. XXXX v kat. úz. T.. Na zaplatenie kúpnej ceny si žalovaný požičal finančné prostriedky od H. V. v sume 3.000.000,- Sk (99.581,76 eur), zmluvu o pôžičke uzavreli dňa 03.06.2007, kde sa žalovaný zaviazal splatiť dlh
najneskôr do 30.09.2010. Žalovaný pôžičku nesplatil a dňa 25.11.2010 uzavrel s H. V. záložnú zmluvu, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo na predmetnú nehnuteľnosť v prospech menovanej ako záložného veriteľa a zároveň sa podľa bodu 3. zmluvy zmluvné strany dňa 25.10.2010 dohodli na Dodatku k vyššie uvedenej zmluve o pôžičke, ktorým splatnosť pohľadávky predĺžili do 31.03.2011. Dňa 21.08.2014, dva mesiace pred rozvodom manželstva previedol žalovaný kúpnou zmluvou nehnuteľnosti na svoju veriteľku H. V., pričom z obsahu tejto zmluvy vyplýva, že kupujúca má ku dňu podpísania tejto zmluvy voči predávajúcemu pohľadávku zo zmluvy o pôžičke vo výške 129.980 eur (z čoho 99.581,76 eur predstavuje istinu a 30.398,35 eur príslušenstvo - úrok z omeškania), a prevedením nehnuteľností do vlastníctva kupujúcej sa predmetná pohľadávka, zabezpečená záložným právom, započítava na kúpnu cenu dohodnutú medzi stranami vo výške 129.980 eur, čím dochádza k zániku pohľadávky zabezpečenej záložným právom a záložné právo bude na návrh kupujúcej vymazané. Z uvedených skutkových okolností správne uzavrel súd prvej inštancie, že dlh, vzniknutý zo zmluvy o pôžičke, hoci k nemu došlo za trvania manželstva, je výlučným dlhom žalovaného, a preto zaviazaný z neho bol iba žalovaný. Rovnako správne súd uzavrel, že nakoľko za takto získané peniaze bola získaná určitá majetková hodnota ( nehnuteľnosti), patrí táto hodnota do bezpodielového spoluvlastníctva s tým, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva v prejednávanej veci bolo nutné na túto skutočnosť prihliadnuť, pretože manžel takto ním zaobstarané peniaze (ktoré bol povinný vrátiť) vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho.
16. Pri zohľadnení toho, čo zo svojho výlučného majetku vynaložili manželia na spoločný majetok, je potrebné postupovať tak, že to, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, má mu byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorý každý z nich dostáva zo spoločného majetku. Pohľadávka toho z manželov, ktorý zo svojho výlučného majetku niečo vynaložil na spoločný majetok, nesmeruje voči druhému z manželov, ale voči celej mase spoločného majetku, ktorého hodnota je nižšia o výšku takejto investície (vnosu). V prvom rade je potrebné určiť výšku celkového majetku (hodnôt, vecí a aktív) tvoriaceho masu BSM a výšku investície (vnosu). Spôsob určenia výšky podielu každého z manželov je taký, že od celkovej hodnoty spoločného majetku manželov je nutné odpočítať výšku investície (vnosu). Takto získaná hodnota je určujúca pre základné vyčíslenie výšky podielu pre každého z účastníkov, pri rovnosti podielov je to polovica uvedenej čiastky. Následne možno vypočítať sumu konkrétneho vyrovnávacieho podielu (finančného vyrovnania). Pokiaľ sú súčasťou vyporiadania aj spoločné dlhy (pasíva), aj na ich úhrade sa manželia podieľajú rovným dielom, preto je pri výpočte potrebné zohľadniť aj výšku pasív (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 4072/2010, sp. zn. 22Cdo 4509/2011), v prejednávanej veci však nešlo o prípad, kedy by bolo treba vyporiadavať spoločné dlhy manželov.
17. V danom prípade masu BSM tvorila len hodnota nehnuteľností v BSM manželov, zapísaných na LV č. č. XXXX v kat. úz. T., ktoré žalovaný previedol dňa 21.08.2014 krátko pred rozvodom manželstva na H. V., kedy zároveň došlo k zániku záväzkov žalovaného vyplývajúcich mu voči nej zo zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie túto hodnotu nehnuteľností určil podľa dohodnutej výšky kúpnej ceny a podľa názoru odvolacieho súdu postupoval správne, keď nebol žiadny dôvod vychádzať z inej hodnoty. Žalovaný tvrdil, že kúpna cena 129.980 eur nereflektovala hodnotu nehnuteľnosti, ale vyjadruje len hodnotu pohľadávky pani V. spolu s úrokmi z omeškania, tento názor si však neosvojil ani odvolací súd.
18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v konaní tvrdila, že hodnota nehnuteľnosti bola čase jej predaja vyššia než dohodnutá kúpna cena a žalovaný naopak tvrdil, že v tom čase bola jej hodnota nižšia. Žalobkyňa síce doložila odborné stanovisko znalkyne Ing. Romany Hronskej č. 64/2020, v ktorom znalkyňa stanovila všeobecnú hodnotu predmetných nehnuteľností k októbru 2014 na sumu 173.600 eur, žalovaný ale s jeho závermi nesúhlasil tvrdiac, že v roku 2014 došlo k požiaru, kedy nehnuteľnosť bola dosť zničená a preto znalcom stanovená cena nezodpovedá skutočnej hodnote, navrhoval preto, aby súd na toto odborné stanovisko neprihliadol. Súd prvej inštancie napokon tento dôkaz do úvahy nevzal a vychádzal z hodnoty 129.980 eur, zodpovedajúcej dohodnutej kúpnej cene nehnuteľností. Aj odvolací súd musel vziať pri posudzovaní veci do úvahy predovšetkým ten fakt, že žalovaný ako dlžník uzavrel dňa 21.08.2014 zmluvu o prevode vlastníckeho práva so svojou veriteľkou H. V., ktorou na ňu previedol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu cenu 129.980 eur. Je zrejmé, že takto sa zmluvné strany snažili dosiahnuť stav, že záväzok žalovaného zaplatiť veriteľke sumu pôžičky aj s úrokom z omeškania (celkovo 129.980 eur, z toho istina 99.581,76 eur a úrok z omeškania 30.398,35 eur) a záväzok H. V. ako kupujúcej zaplatiť kúpnu cenu 129.980 eur za prevádzané vlastnícke právo k nehnuteľnosti zanikne započítaním podľa § 580 a 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na
výšku dohodnutej kúpnej ceny bola z nej tak pohľadávka H. V. plne uspokojená. To však neznamená, že dohodnutá kúpna cena nemala zodpovedať reálnej hodnote prevádzanej nehnuteľnosti a už vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by išlo o cenu nadhodnotenú, ako tvrdí žalovaný. Pokiaľ zmluva o pôžičke bola skutočne platne uzatvorená, ako sa v konaní snažil preukázať žalovaný, a pokiaľ z nej vzniknutá výška pohľadávky spolu s úrokmi z omeškania skutočne predstavovala ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy sumu 129.980 eur, potom sa javí ako vysoko nepravdepodobné, že by veriteľka mohla mať záujem na takejto stratovej transakcii, ak by hodnota nehnuteľnosti bola reálne nižšia. Je nelogické, aby veriteľ disponujúci nespornou pohľadávkou vo výške 129.980 eur, navyše riadne zabezpečenou, sa takto vzdal bez relevantného dôvodu časti svojej pohľadávky. Do úvahy potom odvolací súd vzal tiež tú skutočnosť, že sám žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil iba to, že hodnota nehnuteľností v čase ich prevodu bola iná než tvrdí žalobkyňa. Jeho vyjadrenia v tejto otázke však boli len vo všeobecnej rovine, keď prejavil v podstate iba nesúhlas so závermi odborného stanoviska predloženého žalobkyňou, považujúc hodnotu tam určenú za neprimerane vysokú, ale sám neprodukoval žiadne relevantné dôkazy, ktorými by dokázal súd presvedčiť o inej hodnote, dokonca ani netvrdil žiadnu konkrétnu hodnotu, ktorú by považoval za zodpovedajúcu stavu nehnuteľnosti v čase jej predaja. Podľa názoru odvolacieho súdu správne preto postupoval prvoinštančný súd, keď považoval sumu 129.980 eur za reálnu hodnotu nehnuteľnosti v danom čase a z nej vychádzal pri vyporiadaní BSM.
19. Z takto určenej hodnoty celkového majetku tvoriaceho masu BSM vo výške 129.980 eur, bolo treba potom odpočítať výšku investície (vnosu) žalovaného do spoločného majetku manželov a to 99.581,76 eur (pôžičku žalovaného, ktorú vložil do spoločného majetku), takže masa BSM prestavuje 30.398,24 eur. Pri rovnosti podielov oboch manželov patrila potom žalobkyni aj žalovanému každému polovica, t.j. 15.199,20 eur. Keďže celú sumu 129.980 eur spotreboval žalovaný na splatenie jeho výlučného dlhu H. V., preto je povinný titulom vyporiadania BSM vyplatiť žalobkyni jej čiastku v uvedenej výške. Pokiaľ odvolateľ namietal, že pri vyporiadaní BSM mal súd do majetkového vyrovnania zahrnúť aj úroky z omeškania vo výške 30.398,35 eur a to rovným dielom medzi žalobkyňu a žalovaného ( pretože podľa neho nie je možné priznať žalobkyni na prospech polovicu z kúpnej ceny 129.980 eur a zároveň nebrať do úvahy úroky z omeškania, ktoré sú v kúpnej cene reálne zahrnuté), takáto argumentácia je irelevantná, pretože pri aplikovaní vyššie spomenutých zásad, ktoré vždy musia byť pri vyporiadaní BSM rešpektované, ním navrhovaný postup neprichádzal do úvahy. Uvedené finančné prostriedky, predstavujúce úroky z omeškania sú viazané na pôžičku, z ktorej bol zaviazaný výlučne žalovaný. Povinnosťou žalovaného ako dlžníka bolo splniť záväzok riadne a včas. Keďže túto povinnosť porušil, dostal sa do omeškania, čo malo za následok vznik sekundárneho záväzkového vzťahu a to zodpovednosti za omeškanie, ktorá sa však žalobkyni nijako nedotýka, keďže nie je účastníčkou tohto záväzkového vzťahu.
20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, z dôvodu, že odvolacie argumenty žalovaného boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalobkyňa.
22. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, a) ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ak ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) ak strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).