Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (16)Rozsudok_10C-221-2012.pdf
PDF · 115.48 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/221/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Oľgou Nižňanskou, v právnej veci navrhovateľov: 1. J. O., G.. XX.XX.XXXX, K. O. XXX/X Z. O., U. A., 2. M. O., G.. XX.X.XXXX, K. O. XXX/X Z. O., U. A., obe zastúpené advokátom JUDr. Miroslavom Králikom, AK Grösslingova 4 v Bratislave, proti odporcovi: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom hospodárstva SR, Mierová 19 v Bratislave, o náhradu škody, takto
rozhodol:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu škody 921,33 € s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 12.7.2011 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu škody 921,33 € s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 12.7.2011 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni v 1. rade súd v časti o náhradu škody s príslušenstvom priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalobkyni v 2. rade súd v časti o náhradu škody s príslušenstvom priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Súd žalobu žalobkyne v 1. rade v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.
Súd žalobu žalobkyne v 2. rade v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamieta.
Súd žalovanej v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalobkyniam v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 12.10.2012 sa voči žalovanej žalobkyňa v 1. rade domáhala náhrady škody 921,33 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy 10.000 € a žalobkyňa v 2.rade náhrady škody 921,33 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy 10.000 €.
2. Návrh bol odôvodnený tým, že dňa 26.1.2010 navrhovateľky uzatvorili ako spotrebiteľky s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s.r.o., Zmluvu o obstaraní zájazdu do Turecka v termíne od 25.7.2010 do 4.8.2010, pričom za zájazd zaplatili celkom sumu 2.717 €. Dňa 9.7.2010 oznámila CK úpadok. V dôsledku úpadku si CK neplnila svoje záväzky vyplývajúce jej zo Zmluvy o obstaraní zájazdu, preto navrhovateľky na zájazd ani nenastúpili. Dňa 21.12.2009 uzatvorila CK KARYA TOUR, s.r.o. so spoločnosťou ALLIANZ - Slovenská poisťovňa, a.s., Poistnú zmluvu o poistení zájazdu pre prípad
úpadku, s číslom zmluvy XXXXXXXXX, s platnosťou od 1.1.2010 do 31.12.2010 na poistnú sumu 500.000 €.
3. Poisťovňa ALLIANZ vyplatila navrhovateľkám z ceny zájazdu poistné plnenie v sume 815,10 € a neskôr doplatila 59,24 €, čo predstavuje cca 32,18 % zaplatenej sumy. Navrhovateľkám teda vznikla škoda vo výške 1.842,66 €.
4. Cestovná kancelária v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky pre prípad jej úpadku, teda žalobkyne nemohli zistiť, že poistná suma uvedená v poistnej zmluve nie je limitom poistného krytia na jedného objednávateľa, ale že poistná suma je hornou hranicou poistného plnenia pre súčet nárokov všetkých poistených v zmysle poistnej zmluvy. Žalobkyne teda neboli informované o tom, aké garancie im pre prípad úpadku cestovná kancelária zaistila.
5. Podľa Katalógu cestovnej kancelárie " Leto 2010" je zrejmé, že cestová kancelária si nesplnila povinnosti, ktoré jej ukladá § 8 ods. 1 písm. k) zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je cestovná kancelária povinná pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne, pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o rozsahu a podmienkach poistenia zájazdu, o rozsahu poistného plnenia, o podmienkach na plnenie nároku objednávateľa, o poistiteľovi, s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu.
6. Dôvody, ktoré zapríčinili nevrátenie celej sumy zájazdu, sú nasledovné :
- cestovná kancelária nedohodla s poisťovňou pre prípad úpadku povinnosť vrátenia všetkých peňazí, ktoré žalobkyne za zájazd zaplatili,
- žalovaná implementovala Smernicu Rady EHS 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb nesprávne, t.j. nesprávne je implementovaná výška garancie (§11 ods. 3 zákona o zájazdoch) v rozsahu určenom v článku 7 Smernice 90/314 v znení výkladu tohto článku rozsudkami Súdneho dvora EÚ,
- žalovaná si nesplnila svoju povinnosť riadne implementovať Smernicu 90/314.
7. Dňa 11.7.2011 žalobkyne podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré však listom zo dňa 7.2.2012 bez relevantných dôvodov žiadosť zamietlo.
8. Žalobkyne ďalej poukázali aj na nečinnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá tiež mala prispieť k vzniku škody. Podľa rozsudkov Európskeho súdneho dvora vo veciach C-91/92 a C-14/83 Súdny dvor rozhodol, že ak nie sú prijaté opatrenia na prebratie Smernice v stanovenej lehote, povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov, vrátane súdov, v rámci ich právomocí. Cestovná kancelária KARYA TOUR v katalógu nezverejnila Všeobecné poistné podmienky poistenia pre prípad úpadku cestovnej kancelárie, neuviedla informáciu o poistiteľovi s ktorým uzatvorila poistnú zmluvu. Týmto konaním zavádzala spotrebiteľa (§ 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), pretože zamlčala údaje o vlastnostiach služby a nákupných podmienkach. SOI toto konanie cestovnej kancelárie nesankcionovala. Krajské inšpektoráty SOI ako orgány, ktoré SR zriadila na to, aby vykonávali štátnu kontrolu cestovného ruchu a aby touto kontrolou ochraňovali spotrebiteľa, nedokázali v rámci svojej kontrolnej činnosti za obdobie od 1.6.2006 do 31.12.2010 zistiť takéto závažné porušovanie zákona zo strany cestovnej kancelárie a prijať opatrenia na nápravu. SOI bola povinná vykonať opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na to, aby implementácia čl. 7 Smernice 90/314 bola vykonaná v súlade s právom EÚ, túto povinnosť si nesplnila.
9. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala žalobu zamietnuť. V písomnom vyjadrení zo dňa 21.11.2011 namietla nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v časti týkajúcej sa nesprávnej implementácie Smernice. Poukázala na to, že Smernica bola do zákona č. 281/2001 Z.z.
implementovaná sekciou turizmu MH SR, ktorá však bola v dôsledku prenesenia právomocí zákonom č. 575/2001 Z.z. v celom rozsahu delimitovaná na Ministerstvo kultúry a cestovného ruchu SR a následne na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré disponuje všetkou písomnou dokumentáciou a podkladmi súvisiacimi s implementáciou Smernice. Ďalej uviedla, že Smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi (rozsudok SD EÚ z 26.2.1986 vo veci Marshall). Vychádzajúc z názoru žalobkýň na nečinnosť SOI žalovaná popiera, že by SOI mala právo vyžadovať od cestovnej kancelárie KARYA TOUR, s.r.o., splnenie povinností uložených Smernicou, pretože by to bolo v priamom rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou SD EÚ. Uvedené platí aj v prípade, ak by SOI dospela k názoru, že došlo k nesprávnej implementácii Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku SR. Žalovaná poukázala aj na čl. 288 Zmluvy o fungovaní , podľa ktorého má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Uvedené však neplatí v prípade smernice. Smernica je v zmysle Zmluvy záväzná pre každý členský štát vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód je ponechaná vnútroštátnym orgánom.
10. V danom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu - nečinnosti SOI a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi postupom SOI a vznikom škody na strane žalobkýň, pretože SOI pri svojej kontrolnej činnosti nemohla ukladať povinnosti vyplývajúce z citovanej Smernice.
11. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania uplatneného nároku. Poukázala pritom na uplynutie objektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. keď podľa tvrdenia žalobkýň mala byť škoda spôsobená nesprávnou implementáciou Smernice žalovanou do zákona č.281/2001 Z.z. o zájazdoch a nečinnosťou SOI, teda malo ísť o nesprávny úradný postup, ktorý musel byť ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti citovaného zákona, t.j. dňom 18.7.2001, lehota uplynula dňom 18.7.2011. Žalobkyne podali žalobu na súd až dňa 12.10.2012. Zákon č. 58/1969 Zb., neumožňuje žalobkyniam ani priznať primerané zadosťučinenie.
12. Žalobkyne so vznesenou námietkou premlčania nesúhlasili. Uviedli, že až dňom vstupu SR do EÚ, teda dňom 1.5.2004 bola SR povinná implementovať smernicu 90/314 do nášho právneho poriadku, žaloba teda bola podaná včas.
13. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a vo veci vyhlásil dňa 14.6.2016 rozsudok, ktorým žalobu zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku.
14. Na odvolanie žalobkýň súd druhej inštancie uznesením zo dňa 21.12.2020 pod č.k.14Co/250/2017-357 zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie majúc za to, že žaloba bola podaná včas a námietka premlčania vznesená zo strany žalovanej je nedôvodná. Podľa odvolacieho súdu skutočná škoda vznikla žalobkyniam momentom, keď obdržali oznámenie Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s. o ukončení likvidácie poistnej udalosti z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie KARYA TOUR, s.r.o., t.j. 7.2.2011. Týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobkýň. Keďže ku škode došlo po 1.7.2004, treba na prejednávaný prípad aplikovať zákon č. 514/2003 z.z., nie zákon č. 58/1969 Zb, ktorý nesprávne na prejednávaný prípad aplikoval súd prvej inštancie a nesprávne sa vysporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania. Právnu úpravu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom nemožno z pohľadu premlčania vykladať tak, aby získanie náhrady škody bolo úplne vylúčené. Ak by bol začiatok premlčacej doby stanovený počnúc platnosťou zákona č. 281/2001 Z.z., (zákon, ktorým SR transponovala do právneho poriadku SR Smernicu EÚ) t.j. 18.7.2001, bolo by znemožnené uplatnenie si práv subjektmi, ktorým by vznikla škoda po 18.7.2011, keďže SR by po tomto dátume mohla vždy účinne namietať premlčanie. Zároveň je vylúčené a v rozpore s právnou logikou, aby objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody začala plynúť skôr, ako by vznikla samotná škoda.
15. Súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s obsahom Zmluvy o obstaraní zájazdu a zistil, že žalobkyne uzavreli 26.1.2010 s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s.r.o., zmluvu , podľa ktorej mali zaplatiť zálohu 1.400 € a doplatok v sume 1.317 €. Cena zájazdu bola dohodnutá na 2.717 €. Zájazd do Turecka sa mal uskutočniť v termíne od 25.7.2010 do 4.8.2010. Žalobkyne zaplatili plnú cenu zájazdu. Dňa 9.7.2010 cestovná kancelária vyhlásila úpadok. Poisťovňa
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., vyplatila žalobkyniam celkom sumu 874,34. Zvyšok z ceny zájazdu v sume 1.842,66 € (každej po 921,33 €) im neuhradila.
16. Listom zo dňa 11.7.2011 požiadali žalobkyne žalovanú o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci.
17. V liste zo dňa 7.2.2012 žalovaná reagovala tak, že v prípade implementácie Smernice neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej správy, neprišlo ani k ich nečinnosti , preto žiadosti nevyhovuje.
18. Žalobkyne tvrdili, že škoda im vznikla z dôvodu, že poistná suma pre prípad úpadku cestovnej kancelárie nepokryla nimi uhradenú cenu zájazdu z dôvodu, že do ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch bol nesprávne transponovaný čl. 7 Smernice rady č. 90/314/EEC, podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti, keď § 11 ods. 3 citovaného zákona limituje výšku poistného krytia minimálne 25 %-ami ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.
19. Na pojednávaní dňa 26.10.2021 PZ žalobkýň zotrval na ich nárokoch v celom rozsahu. Mal za to, že v konaní boli splnené všetky podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré judikoval Súdny dvor EÚ. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že nemateriálna ujma má plniť funkciu reparačnú a satisfakčnú smerom k poškodeným, ktorým vznikla skutočná škoda. Žalobkyne museli trpieť protiprávny stav, ktorý im neimplementovaním smernice vznikol. Svojich nárokov sa domáhajú súdnou cestou už viac ako 9 rokov. Nemateriálna ujma má plniť aj úlohu sankcie, ktorá postihuje toho, kto konal v rozpore so zákonom. Žalovaný udržiava protiprávny stav už viac ako17 rokov.
20. Žalovaná sa svojich písomných a ústnych vyjadrení tiež pridržala a žiadala žalobu zamietnuť.
21. V záverečných rečiach sa strany sporu pridržali svojich ústnych aj písomných vyjadrení.
22. Podľa § 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
23. Podľa § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
24. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len Zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohoto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.
25. Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.
26. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
27. Podľa § 9 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
28. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
29. Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jej časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
30. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
31. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
32. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
33. Podľa § 19 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z. , právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
34. Tunajší súd sa opätovne zaoberal vznesenou námietkou premlčania a v tejto súvislosti bolo zistené, že skutočná škoda vznikla žalobkyniam momentom, keď obdržali Oznámenie Allianz-Slovenskej poisťovne , a.s., o ukončení likvidácie poistnej udalosti, čo bolo 7.2.2011. Týmto momentom došlo k zmenšeniu ich majetku, čo konštatoval aj odvolací súd. Žalobkyne podali žalobu na súd dňa 12.10.2012, teda včas. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 24.marca 2009 vo veci C-445/06 v ktorom sa konštatuje: " Právo Spoločenstva nebráni tomu, aby premlčacia lehota pre podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začala plynúť vtedy, keď vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia a možno očakávať vznik ďalších škôd, aj keď tento deň predchádza správnemu prebratiu tejto smernice." 35. Podľa čl. 7 Smernice Rady č. 90/314/EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti.
36. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov účinného v čase dojednania zájazdu, cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa § 9 na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.
37. V právnom poriadku Slovenskej republiky je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť NR SR, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií upravených zákonom č. 514/2003 Z.z. K rovnakému záveru dospeli aj súdy Českej republiky. Jednotlivci sa však môžu domáhať náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Uvedené vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EŮ (napr. vo veciach Frankovich, Brasserie du Pecheur, British Telecom, Dillenkofer a iné). V prípade Frankovich Súdny dvor na otázky vnútroštátnych súdov týkajúcich sa možnosti požadovať náhradu škody od štátu v dôsledku neimplementovania Smernice uviedol, že štát môže byť zodpovedný za takto vzniknutú škodu. Súdny dvor definoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní Smernice. Týmito sú :
a) výsledok predpísaný Smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok Smernice b) obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice c) existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou utrpenou jednotlivcom.
38. Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. V prípade Smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metódy je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Zatiaľ čo nariadenie je priamo aplikovateľné, t.j. fyzické a právnické osoby sa môžu priamo dovolávať práv a povinností z neho plynúcich bez akejkoľvek recepčnej normy, uvedený postup nie je uplatniteľný v prípade Smernice. Vzhľadom ale na jej záväzný charakter je za určitých okolností prípustný jej priamy účinok, t.j. možnosť priamo sa dovolávať práva alebo povinnosti uvedenej v Smernici. Priama aplikácia však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad nie je možný. Podmienkami na uplatnenie priameho účinku Smernice sú: uplynutie transpozičnej lehoty, chýbajúca, neskorá, nesprávna alebo neúplná transpozícia, fakt, že predmetné ustanovenie smernice musí byť dostatočne jasné, určité, presné a nepodmienené, pričom priama aplikácia Smernice nesmie mať za následok uloženie povinností fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie alebo sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení.
39. Podľa § 249 ods. 3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, komunitárne smernice nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, ale zaväzujú členské štáty k prijatiu potrebnej legislatívy, ktorá tieto práva a právne povinnosti založí. Povinnosťou štátu je včas a riadne transponovať smernicu do národného právneho poriadku.
40. Najvýznamnejšími dokumentami, ktoré zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa bola európska dohoda o pridružení (Asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis (NPAA). V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPAA úlohy Slovenskej republike ohľadom ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádza ako prioritu implementovať Smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadom cestovného ruchu do 1.7.2001.
41. Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu zákona č. 281/2001 Z.z. vyplýva z Predkladacej správy, Dôvodovej správy, ktorej obsahom je doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, Oznámenia notifikácie, ako aj z Tabuľky zhody, ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom EÚ. Z ich obsahu súd zistil, že Smernica o organizovanom cestovaní a dovolenkových zájazdoch č. 90/314/EHS bola implementovaná do zákona č. 281/2001 Z.z. dňom 14.6.2001. Zákon nadobudol platnosť dňa 18.7.2001.
42. V prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že Smernica bola do § 11 ods. 3 zákona č. 281/2001 Z.z. transponovaná tak, že spotrebiteľom sa pri platobnej neschopnosti cestovnej kancelárie vrátia zaplatené zálohy na balík služieb v garantovanej výške "25% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov cestovnej kancelárie. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25% týchto tržieb v predchádzajúcom roku.", čo je v rozpore s účelom článku 7 Smernice rady číslo 90/314 EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, podľa ktorého sa má
zabezpečiť "refundácia všetkých nákladov". Tým bol splnený predpoklad zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú žalobkyniam v dôsledku nesprávnej implementácie vyššie citovaného článku Smernice rady.
43. Žalobkyniam vznikla skutočná škoda spočívajúca v rozdiele sumy poskytnutej za zájazd a sumy vyplateného poistného, čo je žalovaná pohľadávka, ktorú im súd v celom rozsahu priznal spolu s príslušným úrokom z omeškania. Medzi nesprávnou transpozíciou a vznikom škody je priama príčinná súvislosť, pretože v prípade, ak by Smernica bola do vnútroštátneho predpisu transponovaná správne v súlade s jej cieľom, ktorý sledovala, bola by cestovná kancelária povinná zabezpečiť si poistenie tak, aby jednotlivcom boli uhradené všetky nimi vynaložené náklady, čo sa v danom prípade nestalo.
44. Súd nepriznal žalobkyniam náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že na jej priznanie neboli splnené zákonné predpoklady. Výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy, na okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení a podobne. Nemajetková ujma sa nepriznáva automaticky len na základe konštatovania porušenia práva. Poškodené žalobkyne boli povinné zdôvodniť a preukázať nielen vznik nemajetkovej ujmy, ale aj jej výšku, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Žalobkyne opierali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazom na dĺžku súdneho konania a na skutočnosť, že jej priznanie a výška by mala mať sankčný i satisfakčný charakter a mala by zároveň motivovať žalovanú, aby ukončila svoje protiprávne konanie správnou transpozíciou Smernice.
45. S takým zdôvodnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa súd nestotožňuje. Nemajetková ujma nemá plniť sankčnú, reparačnú, satisfakčnú ani motivačnú funkciu. Nemajetková ujma má nahradiť poškodenému nepriaznivé následky, ktoré mu škoda spôsobila v jeho súkromnej sfére, napríklad v rodinnom živote, pracovnom uplatnení, zdravotnom stave a podobne. V prípade žalobkýň bola škoda, ktorú dočasne utrpeli pomerne malá, preto im žiadna ujma na ich právach nemohla vzniknúť a ak sa tak stalo, potom ju pred súdom nepreukázali a žiadny dôkaz o nej neprodukovali.
46. V časti o náhradu škody boli žalobkyne úspešné, preto im súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal plnú náhradu trov konania.
47. V časti náhrady nemajetkovej ujmy bola úspešná žalovaná, ktorej súd náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku odvolanie smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.).