Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-207-2019.pdf
PDF · 119.61 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/207/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: IMEXIM TS, a.s., Trnavská cesta 50, Bratislava, IČO: 31 614 353, zastúpeného slc partners s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 16, Bratislava, IČO: 47 246 634, proti žalovaným: 1/ S.. K. H., nar. XX.X.XXXX, P. X, D., zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20, Bratislava, 2/ E. A., nar. XX.X.XXXX, N. X, Q., R., o zaplatenie 32.000 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 8C/161/2009-353, zo dňa 9.7.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému 1/ priznal nárok na 100 % náhradu trov konania a žalovanej 2/ právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.10.2008 pôvodne domáhal rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť mu 32.000 eur s príslušenstvom. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný 1/ dňa 23.3.2007 vyzdvihol zo žalobcových účtov bez jeho vedomosti sumy 1.400.000 Sk a 32.000 eur. Žalobca uviedol, že 18.1.2008 oznámil započítanie sumy 1.400.000 Sk s pohľadávkou žalovaného 1/, avšak sumu 32.000 eur žalovaný 1/ prevzal bez právneho dôvodu a bezdôvodné obohatenie nevrátil.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z potvrdenia ČSOB, a.s. zistil, že žalovaná 2/ dňa 27.5.2003 previedla na účet spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s. sumu 31.991 eur. Mal za preukázané, že dňa 23.1.2007 uzavreli žalobca a žalovaná 2/ zmluvu o postúpení pohľadávky, podľa ktorej žalovaná 2/ postúpila svoju pohľadávku voči spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s. vo výške 31.991 eur žalobcovi, a to za odplatu vo výške nominálnej hodnoty pohľadávky. Podotkol, že za žalobcu zmluvu uzatvoril žalovaný 1/, podľa výpisu z Obchodného registra v postavení člena predstavenstva žalobcu. Z výpisu z účtu žalobcu z 23.3.2007 v ČSOB a.s. súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný 1/ vybral v hotovosti 32.000 eur. Poznamenal, že žalovaný dňa 17.5.2007 previedol na účet žalobcu sumu 9 eur. Súd prvej inštancie mal za nesporné nasledovné skutkové okolnosti: druh príbuzenstva žalovaných, obsah zmluvy o postúpení pohľadávky, výber prostriedkov z účtu žalobcu, ale najmä záväzok spoločnosti IMEXIM PRODUCTION, a.s. zaplatiť žalovanej sumu 31.991 eur, ktorý nebol v konaní žiadnou zo strán relevantne spochybnený.
3. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť vo všeobecnosti pohľadávka akéhokoľvek druhu, teda aj iná ako peňažná, môže
byť splatná, nesplatná alebo aj budúca, ale musí to byť pohľadávka určitá a existujúca. Zdôraznil, že s existujúcou pohľadávkou môže veriteľ (v tomto prípade žalovaná) disponovať, vrátane jej postúpenia písomnou zmluvou novému veriteľovi, a to aj za odplatu, k čomu medzi stranami došlo.
4. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že zmluva o postúpení pohľadávky nespĺňa podmienky podľa § 59a a § 196a Obchodného zákonníka; súd prvej inštancie uviedol, že zmluva podlieha právnemu režimu § 59a Obchodného zákonníka vtedy, ak protihodnota je najmenej vo výške 10 % základného imania, pričom jednou zmluvnou stranou musí byť vždy spoločnosť ako zmluvný nadobúdateľ majetku a druhou stranou je (okrem iných) osoba blízka spoločníkovi alebo zakladateľovi spoločnosti. Podotkol, že pre účinnosť takejto zmluvy sa vyžaduje uloženie zmluvy a znaleckého posudku, ktorého predmetom je ocenenie nadobúdaného majetku, do zbierky listín. Ďalej objasnil, že účelom § 196a Obchodného zákonníka je prísnejšie upraviť režim pre osoby konajúce menom spoločnosti a osoby im blízke pri scudzovaní majetku spoločnosti pre seba, keď tento podmieňuje súhlasom dozornej rady a len za podmienok obvyklých v bežnom obchodnom styku; nedodržanie podmienok tohto ustanovenia, na rozdiel od predchádzajúceho, spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
5. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že zmluve o postúpení pohľadávky nepredchádzal súhlas dozornej rady žalobcu, ani znalecký posudok vložený do zbierky listín. Dal do pozornosti, že žalovaní však popreli skutkové tvrdenie žalobcu, že sú si navzájom blízkymi osobami. Vyslovil názor, že preukázanie tohto tvrdenia bolo kľúčové, aby sa naplnila hypotéza § 59a ako aj §196a Obchodného zákonníka. Ozrejmil, že vo všeobecnosti pojem blízka osoba upravuje § 116 Občianskeho zákonníka, ktorý tento pojem v zásade určuje v dvoch kategóriách. Poukázal na to, že žalovaní nie sú príbuzní v priamom rade, súrodenci ani manželia, a preto v ich prípade prichádza do úvahy len kumulácia dvoch podmienok; pričom prvou je príbuzenský vzťah, a druhou skutočnosť, že ujmu jedného z nich by druhý pociťoval ako vlastnú. Objasnil, že nepôjde o akúkoľvek vzájomnú väzbu, ale len o bezprostredný vzťah určitej kvality, silnejšej citovej väzby, viac než obvyklej rodinnej súdržnosti. Podčiarkol, že pokiaľ majú dve osoby spoločnú blízku osobu, v tomto prípade manželku žalovaného 1/, ktorá je sestrou žalovanej 2/, nerobí to automaticky z týchto osôb osoby blízke. Na uvedenom základe vyslovil súd prvej inštancie názor, že žalobca takto kvalifikovaný vzťah medzi žalovanými nepreukázal, a neprodukoval ani žiadne objektívne skutočnosti, z ktorých by sa o intenzite vzťahu žalovaných a dôvodnosti pociťovania ujmy druhého ako vlastnej dalo uvažovať. Mal za to, že samotná pôžička (pôvodne kúpna cena) a uzavretie napadnutej zmluvy nestačí. Dôvodil, že navyše tvrdenia žalobcu spochybňuje aj tá skutočnosť, že žalovaná 2/ pred takmer štyridsiatimi rokmi opustila Slovensko, odvtedy žije v zahraničí a minimálne desať rokov po jej odchode nemohli byť žalovaní objektívne v kontakte. Skonštatoval, že zmena spoločenských pomerov kvalitu ich vzťahu nezmenila, keď aj napríklad v prípade otcovej choroby, túto situáciu riešili sestry, bez účasti žalovaného 1/. Uzavrel, že žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno.
6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán, pričom dôkazné bremeno ohľadom rozhodujúcich skutočností leží na tej strane konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Poznamenal, že v prípade, že sa jej to nepodarí, nesie, ako subjekt civilného sporu, zodpovednosť za neúspech v konaní. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena ohľadne toho, že žalovaní sú blízke osoby, tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené špeciálne podmienky pre aplikáciu § 59a a 196a Obchodného zákonníka, t. j. pri absencii blízkej osoby ako kontraktora, nemožno vysloviť neplatnosť či neúčinnosť napadnutej zmluvy. Zdôraznil, že napadnutú zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú medzi žalobcom a žalovanou 2/ dňa 23.1.2007 preto vyhodnotil za platnú, účinnú a s dohodnutým záväzkom žalobcu zaplatiť žalovanej 2/ cenu pohľadávky vo výške 31.991 eur do 28.2.2007. Dodal, že vyššie uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka boli predmetom obsiahlej novely, ktorou zákonodarca už vtedy reagoval na legislatívu a judikatúru orgánov Európskej únie, najmä čo sa týka ochrany majetku obchodných spoločností. Pokiaľ sa jedná o napadnutú zmluvu súd prvej inštancie vyslovil názor, že nešlo o účelové vyvádzanie majetku spoločnosti v prospech osoby za ňu konajúcej (ani jej blízkej), ale išlo o prevzatie a plnenie existujúceho dlhu za dcérsku obchodnú spoločnosť, čo je pozitívny prejav korporátnej lojality a ako taký nemôže byť v rozpore so záujmami akcionárov. Dôvodil, že obchodná spoločnosť IMEXIM PRODUCTION a.s. bola založená akcionármi - žalobcom a jeho dvoma členmi predstavenstva, pričom zo žiadosti o výmaz tejto spoločnosti z obchodného registra z roku 2008 vyplýva, že žalobca bol v tom čase stále akcionárom. Podotkol,
že dvaja členovia štatutárneho orgánu žalobcu boli dvomi z troch členov predstavenstva spoločnosti, ďalšie totožné osoby sedeli v dozorných radách. Mal za to, že pri takomto vlastníckom a štatutárnom prepojení nie sú pochybnosti minimálne o rozhodujúcom vplyve žalobcu na podnikateľskú činnosť spoločnosti IMEXIM PRODUCTION, a.s. Uzavrel, že logickým kauzálnym následkom tak bolo, že žalobca (akcionári) prijal zodpovednosť za zlú obchodnú politiku spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s., ktorá bola vyjadrená nevyhýbaním sa, ale naopak prevzatím záväzkov za spoločnosť IMEXIM PRODUCTION, a.s., ktorých bolo nepochybne viac.
7. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že niektoré zmluvy, pristúpenie a oznámenia o postúpení pohľadávky sú súčasťou spisu a je z nich zrejmé, že členovia predstavenstva žalobcu rozhodli vo viacerých prípadoch plniť dlhy za dlžníka - spoločnosť IMEXIM PRODUCTION, a.s. rôznym veriteľom, pričom tak robili bez rozhodnutia predstavenstva prijatého nadpolovičnou väčšinou na schôdzi, z ktorej sa vyhotovovala zápisnica. Podčiarkol, že tvrdenie, že výklad stanov predpokladal kolektívne rozhodnutie, nemá v tejto agende v praxi žalobcu oporu. Zastával názor, že ak schôdze absentovali úplne, nie je spravodlivo možné vznik zodpovednostného vzťahu dodatočne odôvodňovať konaním alebo opomenutím, ktoré v rozhodnom čase objektívne žiaden z členov predstavenstva ako porušenie stanov nehodnotil, alebo ani nemohol splniť; rozhodnutia o sanácii dlhov dcérskej spoločnosti boli prijímané individuálne, v každom prípade mimo schôdzí predstavenstva. Súd prvej inštancie podotkol, že procesnú obranu žalobca nevyvrátil ani prípadnými zápisnicami či písomnými vyhláseniami, tak ako to podľa jeho tvrdenia predpokladali stanovy. Zdôraznil, že ak teda žalovaný 1/ rozhodnutie prijal a zrealizoval sám, bez vedomia ostatných členov predstavenstva, konal v zmysle bežnej internej praxe a v súlade s Článkom 13 ods. 8 Stanov.
8. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vzhľadom na to, že žalovaný 1/ neporušil žiadnu zákonnú, záväzkovú alebo inú povinnosť, chýba základná podmienka pre vznik jeho zodpovednosti za škodu; a keďže sa úhrada dlhov spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s. diala bežne z prostriedkov žalobcu, chýba aj predpoklad vzniku škody ako majetkovej ujmy. Poznamenajúc, že žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie neprijala plnenie z neplatného, zrušeného, odpadnutého právneho úkonu, či bez právneho dôvodu alebo z nepoctivých zdrojov; súd prvej inštancie za použitia § 39, § 107 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2 § 116 Občianskeho zákonníka, § 59a ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 194 ods. 5, ods. 6, § 196a ods. 1 Obchodného zákonníka; žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a keďže žalovaní boli v konaní úspešní, priznal žalovanému 1/ nárok na 100 % náhradu trov konania a žalovanej 2/ právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
9. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že plnenie vyplatené žalovanej 2/ na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.1.2007, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky voči dcérskej spoločnosti žalobcu za odplatu vo výške 31.991 eur je bezdôvodným obohatením a to jednak z dôvodu plnenia z neplatného právneho úkonu, a tiež z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu. Vyjadril presvedčenie, že pri uzavretí predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok došlo zo strany žalovaného 1/ ako člena štatutárneho orgánu k porušeniu jeho zákonných povinností, ako aj povinností vyplývajúcich z jeho (žalobcových) stanov, v dôsledku čoho mu vznikol voči žalovanému 1/ nárok na náhradu škody v žalovanej výške.
10. Žalobca zastával názor, že pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok došlo k porušeniu § 196a ods. 1 Obchodného zákonníka. Domnieval sa, že vzťah medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/ je možné kvalifikovať ako vzťah blízkych osôb v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tz 26/2000, podľa ktorého sa za blízku osobu považuje aj ďalší príbuzný (napr. strýko, synovec a bratranec) alebo iná osoba v obdobnom vzťahu (napr. švagor, druh) za predpokladu, že medzi nimi existuje taký vzťah, z ktorého možno dovodiť, že ak by ujmu utrpela jedna z týchto osôb, druhá by ju dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Dal do pozornosti, že žalovaná 2/ nepoprela kontakt so žalovaným 1/ aj po opustení územia Slovenskej republiky, a navyše poskytla dcérskej spoločnosti IMEXIM PRODUCTIONS a.s., v ktorej mal žalovaný 1/ nepriamu majetkovú účasť, peňažné prostriedky potrebné na jej „rozbehnutie“. Žalobca ďalej argumentoval, že nakoľko
medzi žalovanými existoval vzťah blízkych osôb, a zároveň bolo nesporné, že predchádzajúci súhlas dozornej rady s uzavretím dotknutej zmluvy o postúpení pohľadávok nebol daný; tak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore s § 196a ods. 1 Obchodného zákonníka, a preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom a má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej 2/ vo výške poskytnutého plnenia na základe predmetnej zmluvy. Považoval za potrebné dodať, že nebol dodržaný ani predpoklad uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok za podmienok obvyklých v bežnom obchodnom styku, vyplývajúci z § 196a ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko tento právny úkon nemožno považovať za úkon v rámci výkonu jeho (žalobcovho) predmetu podnikania (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/3867/2007), ani za úkon nevyhnutne potrebný na zabezpečenie riadneho výkonu tých činností, ktoré sú predmetom jeho podnikania alebo inej činnosti (§ 10 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.). Žalobca podotkol, že v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti totiž nedochádzalo k odkupovaniu pohľadávok. Uzavrel, že vzhľadom na to, že medzi žalovanými bol vzťah blízkych osôb, a v konaní nebolo sporné, že znalecký posudok určujúci hodnotu predmetu zmluvy o postúpení pohľadávok nebol uložený spolu so samotnou zmluvou do zbierky listín, v zmysle § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka nenadobudla zmluva o postúpení pohľadávok nikdy účinnosť. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávok bolo „logickým kauzálnym následkom“ zlej obchodnej politiky jeho dcérskej spoločnosti. Poznamenal, že táto skutočnosť nemá a ani nemôže mať vplyv na platnosť a účinnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, pri ktorej uzatváraní došlo k porušeniu kogentných ustanovení Obchodného zákonníka.
11. Žalobca oponoval záveru súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu žiadnej zákonnej, záväzkovej a ani inej povinnosti. Zdôraznil, že žalovaný predsa v spore vôbec nepoprel, že uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok nepredchádzalo rozhodnutie predstavenstva spoločnosti a ani dozornej rady spoločnosti. Žalobca vyjadril presvedčenie, že žalovaný 1/ konal pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok v rozpore so záujmami spoločnosti (žalobcu), pretože bolo vysoko pravdepodobné, že k uspokojeniu pohľadávok veriteľov voči IMEXIM PRODUCTION a.s. z dôvodu platobnej neschopnosti tejto spoločnosti nedôjde. Žalobca ďalej podčiarkol, že pohľadávka žalovanej 2/ bola navyše postúpená za protihodnotu vo výške 100 % istiny postupovanej pohľadávky, pričom všeobecná hodnota pohľadávky bola preukázateľne podstatne nižšia. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že „ak teda žalovaný rozhodnutie prijal a zrealizoval sám, bez vedomia ostatných členov predstavenstva, konal v zmysle bežnej internej praxe a v súlade s Článkom 13 ods. 8 Stanov“. Namietal, že v každom individuálnom prípade, kedy žalovaný 1/ uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky s iným subjektom, totiž išlo o postúpenie pohľadávky so značne nižšou výškou istiny (pod 10 % základného imania spoločnosti, s výnimkou pohľadávky Sociálnej poisťovne, čo bolo však odôvodnené hrozbou exekúcie), a s postúpením týchto pohľadávok v každom prípade vyjadrilo súhlas predstavenstvo a aj dozorná rada spoločnosti. Žalobca dodal, že postup schvaľovania predmetných úkonov orgánmi spoločnosti je daný v prvom rade na ochranu akcionárov spoločnosti, nie členov jej predstavenstva; a teda pokiaľ by aj všetci členovia predstavenstva porušili svoje zákonné povinnosti, či povinnosti vyplývajúce im zo stanov spoločnosti, nemalo by to za následok zánik ich zodpovednosti za škodu, ale táto zodpovednosť by bola solidárna, v súlade s § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti zhrnul, že žalovaný 1/ pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok nekonal s odbornou starostlivosťou, a teda sú naplnené podmienky vzniku jeho (žalobcovho) nároku na náhradu škody a zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu v zmysle § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka.
12. Žalobca považoval za potrebné poukázať na to, že k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti a neúčinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky dospel aj Okresný súd Bratislava II v rozsudku č. k. 13C/118/2009-334, zo dňa 15.11.2016 (ktorý už nadobudol právoplatnosť), v ktorom súd skonštatoval, že žalovaná 2/ je blízkou osobou žalovaného 1/, a že zmluva o postúpení pohľadávky nebola uzavretá pri bežnom obchodnom styku. Dal do pozornosti, že skutkový stav v predmetnom konaní bol totožný so skutkovým stavom v tomto spore, a súd po vykonanom dokazovaní a právnom zhodnotení dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatným a právne neúčinným právnym úkonom, z čoho vyplýva, že práva a povinnosti z takého úkonu nemohli vzniknúť.
13. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal (podľa obsahu) napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podotkol, že žalobca prevzal všetky záväzky dcérskej spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s.; to znamená že aj záväzok voči žalovanej 2/. Podčiarkol, že žalobca vzhľadom na ukončovanie činnosti dcérskej spoločnosti IMEXIM PRODUCTION a.s. prevzal nielen pohľadávky
tretích strán voči tejto dcérskej firme, ale zároveň v rokoch 2005 až 2006 prevzal aj výrobné zariadenia, rozpracovanú výrobu, a v ďalšom období výrobný program sám prevádzkoval. Žalovaný 1/ mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že sa preberali všetky aktíva a pasíva dcérskej spoločnosti, nemohla žalobcovi vzniknúť škoda, ktorú si uplatňuje v tomto spore; dodal, že o žiadnom z uvedených postupov nerozhodovalo predstavenstvo žalobcu, vykonávali sa bežne. Žalovaný 1/ argumentoval, že žalobca nikdy nespochybnil, že prevzal záväzky dcérskej firmy vrátane záväzku vo výške 31.992 eur vo vzťahu k žalovanej 2/, a že tento záväzok pôvodne vyplýva z reálne prijatých peňažných prostriedkov formou bankového prevodu.
14. Žalovaný 1/ mal za to, že nárok žalobcu voči žalovanej 2/ je premlčaný, pretože návrh na vstup žalovanej bol podaný dňa 18.11.2010, čiže trojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia ako i subjektívna lehota, uplynuli. Vyjadril presvedčenie, že žalobca navyše neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k pojmu blízka osoba, keďže v tomto smere neprodukoval okrem verbálneho prejavu žiaden dôkaz. Dôvodil, že Občiansky zákonník nemá ustanovenie o švagrovstve; zošvagrené osoby nie sú blízkymi osobami v dôsledku zošvagrenia, ale mohli by nimi byť až za podmienky, že je medzi nimi taký vzťah, že by jeden z nich dôvodne pociťoval ujmu spôsobenú druhému ako vlastnú ujmu. Bol názoru, že v spore nebolo preukázané, že by medzi žalovanými bol takýto blízky citový vzťah, nakoľko takýto blízky citový vzťah nie je možno degradovať na prípadné sporadické stretnutia. Žalovaný 1/ záverom spochybnil takisto petit žalobcu, pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, pretože sa absolútne vymyká bežnému rámcu, v ktorých sa úroky z omeškania priznávajú, či už ide o obdobie vzniku tohto sporu alebo v poslednom desaťročí zaužívanej súdnej praxi.
15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.10.2021 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
16. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalovaných 1/ a 2/ prednesených na ich obranu.
17. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia.
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Ide teda o činnosť súdu nadväzujúcu na splnenie povinnosti žalobcu v zmysle § 132 C.s.p. v žalobe (o. i.) úplne opísať rozhodujúce skutočnosti; v žalobe musí byť uvedené, o čom a na akom základe má súd konať a iba preukázaním týchto tvrdených skutočností potom môže súd vyhodnotiť, či požiadavka žalobcu vyjadrená v žalobnom petite, je (právne) opodstatnená. V žalobe musia byť rozhodujúce skutočnosti opísané tak, aby z nich bol zrejmý skutkový dej (skutok), na ktorého základe sa uplatňuje právo, a to v rozsahu, ktorý umožňuje jeho nezameniteľnú individualizáciu, t. j. vylučuje možnosť zámeny s iným skutkovým dejom.
19. Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu. Inak povedané predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Rozhodujúce skutočnosti v žalobe tak vymedzujú predmet konania po skutkovej stránke, zatiaľ čo právne posúdenie
je vecou konajúceho súdu v zmysle zásady súd pozná právo (v zmysle rímskej právnej zásady „Da mihi factum, dabo tibi ius“ - Daj mi skutok, ja ti dám právo).
20. Vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383 C.s.p.), vyplýva, že sporná zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi žalobcom a žalovanou 2/ dňa 23.1.2007, ktorou sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanej 2/ cenu pohľadávky vo výške 31.991 eur, mala byť uzatvorená v súvislosti s vytýkaným konaním žalovaného 1/ v rozpore s ustanoveniami § 59a a §196a Obchodného zákonníka; pre právne posúdenie dôvodnosti žaloby tak bolo, ako správne dôvodil súd prvej inštancie, posúdenie naplnenia hypotéz cit. ustanovení Obchodného zákonníka.
21. Podľa § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 23.1.2007, ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred zápisom do osobitnej evidencie. Podľa ods. 2 cit. ust., ak spoločnosť uzatvára zmluvu podľa odseku 1 v lehote dvoch rokov odo dňa vzniku spoločnosti, musí túto zmluvu vopred schváliť valné zhromaždenie spoločnosti.
22. Podľa 59a ods. 3 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 23.1.2007, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami, ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania.
23. Podľa § 196a ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 23.1.2007, spoločnosť môže poskytnúť úver, pôžičku, previesť alebo poskytnúť do užívania majetok spoločnosti alebo zabezpečiť záväzok členovi predstavenstva, prokuristovi alebo inej osobe, ktorá je oprávnená konať za spoločnosť, a osobám im blízkym alebo osobám, ktoré konajú na ich účet, len na základe predchádzajúceho súhlasu dozornej rady a za podmienok obvyklých v bežnom obchodnom styku.
24. Súd prvej inštancie z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka správne abstrahoval pre spor rozhodujúcu skutkovú okolnosť a to, že pre vyvolanie právneho následku (sankcie) upraveného v ustanoveniach v § 59a (neúčinnosti právneho úkonu) a § 196a ods. 1 (neplatnosti právneho úkonu) Obchodného zákonníka, je nutné, aby konanie subjektu bolo v rozpore s hypotézami týchto právnych noriem; jednotiacim hmotnoprávnym predpokladom cit. právnych noriem, v skutkových okolnostiach prejednávanej veci, bolo, že konanie žalobcu prostredníctvom žalovaného 1/ pri uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky so žalovanou 2/, bolo konaním vo vzťahu k blízkej osobe.
25. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka tak rozlišuje osoby, ktoré sú navzájom blízke (príbuzný v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok považujú za blízke (t. j. iné osoby). Niektoré osoby sú teda blízkymi osobami ipso facto, t. j. už v dôsledku príbuzenstva, resp. manželstva a inak vtedy, ak budú splnené ďalšie podmienky.
26. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že cit. ustanovenie je jednou z právnych noriem, ktoré právna teória nazýva právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. normou, ktorej hypotéza nie je stanovená právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu na zvážení v každom jednotlivom prípade, aby sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní záveru súdu budú podstatné napr. také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej domácnosti (i keď tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto domácnosti, či si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových aspektov alebo ak ide o
rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto osoby prejavujú o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe, v núdzi a pod.
27. Iné osoby sú blízkymi osobami, ak sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Či jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu a či to pociťuje dôvodne, prislúcha uvážiť a rozhodnúť súdu. Pri tomto posudzovaní nemôže súd vychádzať z duševných stavov určitej osoby, ale predovšetkým z hľadiska objektívno-spoločenského, preto posudzuje, či z hľadiska spoločenskej morálky - prihliadajúc na všetky dôležité okolnosti prípadu - môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu.
28. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C.s.p., § 132 ods. 1, § 150, § 167 ods. 2 C.s.p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C.s.p.). Dôkazné bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.
29. V princípe platí, že nesplnenie dôkaznej povinnosti znamená neunesenie dôkazného bremena, čo má za následok prehru v spore.
30. Napriek nespornej skutočnosti, že žalovaný 1/ je manželom sestry žalovanej 2/, t. j. sú vo vzťahu označovanom ako švagrovstvo; nebolo možné sa stotožniť s odvolacími námietkami žalobcu, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sú blízkymi osobami z dôvodu, že žalovaná 2/ nepoprela kontakt so žalovaným 1/ aj po opustení územia Slovenskej republiky, a navyše poskytla dcérskej spoločnosti IMEXIM PRODUCTIONS a.s., v ktorej mal žalovaný 1/ nepriamu majetkovú účasť, peňažné prostriedky potrebné na jej „rozbehnutie“. Hodno zdôrazniť, že žalobca v odvolaní vôbec neprezentuje úvahy, ktoré by spochybňovali závery súdu prvej inštancie, že iba vzťah švagrovstva automaticky z týchto osôb nerobí osoby blízke, pretože žalovaná 2/ opustila Slovensko pred 40 rokmi, odvtedy žije v zahraničí a minimálne 10 rokov po jej odchode nemohli byť v kontakte, pričom zmena spoločenskej situácie kvalitu ich vzťahu nezmenila, keď aj v prípade choroby otca žalovanej 2/, túto situáciu riešili sestry bez účasti žalovaného 1/. Je nepochybné, že iba kontakt žalovanej 2/ so žalovaným 1/ a finančná pomoc obchodnej spoločnosti, v ktorej mal žalovaný 1/ nepriamu majetkovú účasť, nie sú okolnosťami, z ktorých možno vyvodiť existenciu vzťahu medzi žalovanými 1/ a 2/ takej objektívnej kvality, ktorá bez rozumnejších pochybností preukazuje, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ by navzájom dôvodne pociťovali ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich, ako vlastnú ujmu.
31. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská neboli skutočnosti uvádzané žalobcom ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku.
32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).