Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-59-2021.pdf
PDF · 144.84 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/59/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, vo veci spôsobilosti na právne úkony T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/XX, L., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Machová, s.r.o., IČO: 36 864 544, so sídlom Sasinkova 886/16, Skalica, za účasti Krajskej prokuratúry Trnava, o návrhu navrhovateľov: 1. E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX a 2. T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, za účasti L. V., nar. XX.X.XXXX, bytom L., U. XXX/XX, v časti konania o zmene opatrovníka, o návrhu navrhovateľov na zmenu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony T. L. a zmenu opatrovníka, o odvolaní Okresnej prokuratúry Senica proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 28. apríla 2021, č.k. 3Ps/8/2017-436, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa obmedzenia spôsobilosti na právne úkony mení nasledovne:
Súd obmedzuje spôsobilosť T. L., nar. XX.XX.XXXX na tieto právne úkony:
- rozhodovanie o liečbe, užívaní liekov, čerpaní zdravotnej starostlivosti a o umiestnení svojej osoby do zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť,
- disponovanie s finančnými čiastkami prevyšujúcimi sumu 10,- € týždenne, disponovanie s bankovým účtom a dôchodkom nad uvedenú sumu,
- uzatváranie akýchkoľvek zmlúv majetkovoprávnej povahy, a to zmlúv o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, zmlúv o pôžičke, zmlúv o úvere, darovacích zmlúv, zámenných zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena,
- samostatné konanie a vystupovanie pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami, vrátane preberania poštových zásielok,
- udelenie plnomocenstva,
- uzatváranie dohôd v dedičskom konaním a spísanie závetu.
Týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. NM-7Ps 11/04-30 zo dňa 6.4.2005 v časti týkajúcej sa obmedzenia spôsobilosti na právne úkony T. L..
II. Trovy znaleckého dokazovania platí štát.
III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov tohto konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie obmedzil T. L., nar. XX.XX.XXXX, v spôsobilosti na tieto právne úkony:
- rozhodovanie o liečbe, užívaní liekov, čerpaní zdravotnej starostlivosti a o umiestnení svojej osoby do zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť,
- disponovanie s finančnými čiastkami prevyšujúcimi sumu 10,- Eur týždenne, disponovanie s bankovým účtom a dôchodkom nad uvedenú sumu,
- uzatváranie akýchkoľvek zmlúv majetkovoprávnej povahy, a to zmlúv o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, zmlúv o pôžičke, zmlúv o úvere, darovacích zmlúv, zámenných zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena,
- samostatné konanie a vystupovanie pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami, vrátane preberania poštových zásielok,
- udelenie plnomocenstva,
- uzatváranie dohôd v dedičskom konaním a spísanie závetu,
- vykonanie administratívnej zmeny svojho trvalého a prechodného pobytu,
- rozhodovanie o svojom osobnom stave,
- samostatné konanie pred súdom,
- uznanie otcovstva,
Zároveň súd ustanovil menovanému za opatrovníka L. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorá ho bude riadne zastupovať v rozsahu jeho obmedzenia spôsobilosti na právne úkony s účinnosťou odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. NM-7Ps 11/04-30 zo dňa 06.04.2005 v časti týkajúcej sa obmedzenia spôsobilosti na právne úkony T. L. a ustanovenia opatrovníka. Napokon súd rozhodol, že trovy znaleckého dokazovania platí štát a žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 10 ods. 1 až 3, § 26, § 27 ods. 2, § 28 Občianskeho zákonníka ako aj § 231 písm. b), § 248 ods. 1, 2, § 249 ods. 1, § 272, § 274 ods. 2 a § 275 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), vecne potom tým, že návrh na zmenu v obmedzení spôsobilosti na právne úkony T. L. bol podaný dôvodne. V návrhu navrhovatelia uviedli, že ich syn mal v roku 1998 ťažkú autonehodu a odvtedy je jeho zdravotný stav nepriaznivý, v dôsledku čoho bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. NM-7Ps 11/2004-30 zo dňa 06.04.2005 obmedzený v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu dispozície s finančnými prostriedkami a výkonu majetkovo-právnych úkonov a zároveň mu súd ustanovil za opatrovníka navrhovateľku v 1.rade. Neskôr sa menovaný oženil, presťahoval sa do L. a založil si rodinu, ktorú však v auguste 2016 opustil a odsťahoval sa k novej partnerke. Rodičom, ktorí ho dovtedy mali pod dohľadom, sa vyhýba a so svojimi deťmi sa takmer nestretáva. Je ľahko ovplyvniteľný, nie je schopný posúdiť dôsledky svojho konania, potrebuje pomoc a dohľad druhej osoby, pričom navrhovatelia v súčasnosti nemajú možnosť dohliadnuť na to, aby bral predpísané lieky, nevedia s kým sa stretáva a nemajú možnosť ho ochrániť.
3. Súd prvej inštancie vo veci vydal dňa 29.3.2018 rozsudok, ktorým v konkrétnych sférach obmedzil T. L. v spôsobilosti na právne úkony a ustanovil mu za opatrovníka jeho otca T. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorý rozsudok bol však v odvolacom konaní uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.10.2018 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu veci vyvodil ten právny záver, že zmena rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti na právne úkony T. L. ako aj zmena opatrovníka je dôvodná. Na zistenie zdravotného stavu T. L. a jeho zmien od rozhodnutia Okresného súdu Trenčín č.k. NM-7Ps 11/2004-30 zo dňa 06.04.2005 súd vykonal rozsiahle dokazovanie okrem iných dôkazov aj doplnkom k znaleckému posudku MUDr. Halmovej, klinickopsychologickým stanoviskom č. 13/2020 Doc. Mgr. Art. R. J. A., PhD., znaleckým posudkom č. 8/2020 MUDr. Andrey Žiškovej a jej výsluchom, lekárskou správou MUDr. Y., psychiatričky, ktoré zaujali ohľadom zdravotného stavu T. L. odborné stanovisko. Z doplnku k znaleckému posudku MUDr. Halmovej vyplýva záver o zlepšení zdravotného stavu T. L., i keď stále potrebuje dohľad druhej osoby, pričom je schopný disponovať s finančnými prostriedkami do výšky svojho invalidného dôchodku, naďalej nie je spôsobilý uzatvárať zmluvy majetkovoprávneho charakteru. Navrhovatelia navrhli nariadiť kontrolný znalecký posudok vypracovaný znaleckou organizáciou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, prípadne pribrať k znaleckému posudku znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia pre dospelých a znalca z odvetvia neurológia. Súd nariadil dokazovanie ďalším znaleckým posudkom, k vypracovaniu ktorého bol pribratý aj znalec z odboru psychológia, klinická psychológia dospelých, nakoľko nezistil dôvody v zmysle § 207 CSP, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie znaleckým ústavom. V znaleckom posudku č. 8/2020 MUDr. Andrea Žišková konštatovala, že T. L. trpí duševnou chorobou trvalého charakteru, organickou poruchou osobnosti a organickou afektívnou poruchou, pričom konkretizovala, ktoré záležitosti nie je schopný spravovať.
Naďalej nie je spôsobilý uzatvárať akékoľvek zmluvy majetkovoprávnej povahy, a to ani zmluvy o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpne zmluvy, zmluvy o pôžičke, zmluvy o úvere, darovacie zmluvy, zámenné zmluvy, záložné zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena, pretože je tu prítomné vysoké riziko jeho zneužitia inou osobou, je však spôsobilý disponovať malými finančnými čiastkami, t.j. s 10 € týždenne, nie je spôsobilý disponovať bankovým účtom, ani efektívne nakladať s ostatnou sumou svojho dôchodku. Znalkyňa tiež konštatovala neschopnosť vykonávania iných právnych úkonov, ako rozhodovanie o liečbe, užívaní liekov, zdravotnej starostlivosti, o umiestnení do zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť. Taktiež nie je spôsobilý samostatne konať a vystupovať pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami, preberať poštové zásielky, ani udeliť plnomocenstvo, uzatvárať dohody v dedičskom konaní či spísať závet. Znalkyňa odporučila ponechať spôsobilosť T. L. na výkon aktívneho volebného práva, pasívne volebné právo však nie je podľa nej schopný vykonávať, tiež nie je schopný vykonať administratívnu zmenu trvalého pobytu, je ale schopný rozhodovať o mieste svojho trvalého a/alebo prechodného bydliska. K rozhodovaniu o osobnom stave znalkyňa uviedla, že T. L. je schopný zvážiť si a rozhodnúť sa, či uzavrie manželstvo s konkrétnou ženou, alebo v manželstve naďalej nechce zotrvať a chce ho ukončiť rozvodom, pričom k tomuto sa rozhoduje viac emočne, než na základe rozumového úsudku. Nakoľko je manželstvo, rovnako ako väčšina sociálnych kontaktov, záležitosťou získavania a testovania sociálnych zručností a emočného i osobnostného zrenia, odporučila znalkyňa ponechať T. L. možnosť rozhodovať o svojom osobnom stave, toto svoje stanovisko znalkyňa následne na pojednávaní pred súdom zmenila a neodporučila súdu ponechať T. L. spôsobilosť rozhodovať o svojom osobnom stave, ktorú zmenu názoru však dostatočne zdôvodnila. Uviedla, že si T. L. neuvedomuje majetkovoprávne následky rozvodu a sobáša, pri vypracovávaní odpovedí na jednotlivé otázky v znaleckom posudku vychádzala zo zdravotného stavu s prihliadnutím na jednotlivé právne úkony, takisto pristupovala aj k zodpovedaniu otázky o osobnom stave, takže sa vyjadrila k tomu z pohľadu jeho psychických funkcií, vzhľadom k sociálnej emočnej a osobnostnej funkcii manželstva, pričom si podrobne študovala k pojednávaniu zákon o rodine. Súd konštatoval, že je teda zrejmé, že znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzala najmä z emočného chápania manželstva, ako rozhodnutia muža a ženy žiť v spoločnom zväzku. Manželstvo však v zmysle zákona o rodine je aj právnym aktom, ktorým spôsobuje vznik mnohých práv a povinností, pričom minimálne z hľadiska posúdenia majetkovoprávnych dôsledkov manželstva, tieto nie je vzhľadom na vykonané znalecké dokazovanie T. L. schopný posúdiť. Preto súd rozhodol o jeho obmedzení spôsobilosti na právne úkony v tomto smere. V otázke spôsobilosti T. L. na výkon aktívneho a pasívneho volebného práva súd dospel k záveru, že menovaného nemožno obmedziť vo volebnom práve, nakoľko ide o výkon práva a takýto výkon nemá charakter právneho úkonu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Aktívne volebné právo znalkyňa aj odporučila menovanému ponechať. Navyše zákon č. 180/2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva v § 4 ako prekážku práva voliť uvádza v bode a) zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany verejného zdravia, body b) a c) boli zrušené od 31.5.2017, teda nepripúšťa ako prekážku aktívneho volebného práva obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Čo sa týka pasívneho volebného práva, prekážky práva byť volený uvádza uvedený zákon v § 6, pričom v bode c) uvádza pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Podľa súčasnej procesnej zákonnej úpravy obsiahnutej v Civilnom mimosporovom poriadku, môže súd podľa § 231 písm. a), v konaní o spôsobilosti na právne úkony rozhodnúť len o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony, pozbavenie spôsobilosti na právne úkony celkom je tak procesne vylúčené.
4. Súd tiež ustanovil T. L. opatrovníka, a to jeho súčasnú partnerku, ktorej T. L. vyjadril svoju dôveru a vyslovil prianie ustanoviť ju za svoju opatrovníčku, pričom táto s výkonom funkcie súhlasila, navyše už dlhšiu dobu nad jeho zdravotným stavom reálne aj opatrovníctvo vykonáva. O trovách znaleckého dokazovania súd rozhodol v zmysle § 251 ods. 1 CMP a o náhrade trov účastníkov konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor v časti, v ktorej súd obmedzil T. L. v spôsobilosti na právne úkony a to na vykonanie administratívnej zmeny svojho trvalého a prechodného pobytu, samostatného konania pred súdom, rozhodovania o svojom osobnom stave a uznania otcovstva. Odvolanie odôvodnil tým, že konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom vydaným rozsudkom súd porušil aj ust. čl. 12 ods. 4, čl. 19 písm. a) a čl. 23 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len Dohovor). Pripomenul, že obmedzenie spôsobilosti na právne úkony ja závažným zásahom do práv a slobôd jednotlivca a predstavuje krajný prostriedok,
ku ktorému môže súd pristúpiť len po splnení zákonom stanovených podmienok a za predpokladu, že prejavy (dôsledky) duševnej choroby preukázateľne bránia realizácii právnych úkonov osoby, ktorá duševnou poruchou trpí (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 1580/16 zo dňa 5.12.2016), ktorý právny rámec výkladu ust. § 10 ods. 2 OZ je plne konformný s medzinárodnými záväzkami SR plynúcimi z ustanovení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Prokurátor sa stotožňuje so závermi rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 24Cdo 1737/2019 zo dňa 25.9.2019, v zmysle ktorých pri riešení miery spôsobilosti človeka konať súd vychádza zo skutkových zistení vykonaných na základe posudku znalca, avšak v súvislosti s ostatnými výsledkami dokazovania..., pričom znalecký posudok musí súd hodnotiť a nie preberať doslovne. V zmysle uvedeného je rozhodnutie prvoinštančného súdu o nutnosti obmedzenia spôsobilosti T. L. na právne úkony pri rozhodovaní o svojom osobnom stave a o uznaní otcovstva arbitrárne a nemá oporu ani v príslušných zákonných ustanoveniach, pričom v odôvodnení absentuje uvedenie dostatočných dôvodov pre takéto rozhodnutie. Obmedzenie spôsobilosti fyzickej osoby rozhodovať o svojom osobnom stave sa dotýka základných ľudských práv garantovaných nielen Ústavou SR, ale predovšetkým aj medzinárodnými ľudskoprávnymi dokumentami. Osobitne prokurátor poukazuje na ust. čl. 23 ods. 1 písm. a) Dohovoru, ktorý zaručuje osobám so zdravotným postihnutím právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu na základe slobodného a plného súhlasu budúcich manželov, pričom zároveň zaväzuje zmluvné strany prijať účinné a primerané opatrenia na zabezpečenie uznania predmetných práv. S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že konajúci súd rozsudkom porušil toto ustanovenie Dohovoru a zároveň prokurátor poukazuje na to, že pokiaľ ide o možnosť obmedzenia osoby rozhodovať o osobnom stave, toto je priamo rozporné aj s niektorými kogentnými normami najmä CSP a Zákona o rodine, ktoré s obmedzením spôsobilosti na právne úkony ako takým spájajú osobitný ochranný právny režim, s ktorým je založený rozsudkom súdu v danej časti rozpor (napr. uzavretie manželstva, samostatné konanie pred súdom v konaní o navrátenie spôsobilosti právne konať, v ktorom má osoba obmedzená v spôsobilosti právne konať plnú právnu spôsobilosť). Pokiaľ ide o obmedzenie vo veci samostatného konania pred súdom, prokurátor má za to, že takémuto obmedzeniu bránia ust. § 67 a § 68 ods. 1 CSP, podľa ktorých každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť na právne úkony a rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať pred súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník. Zákonodarca teda už len so samotným obmedzením spôsobilosti osoby na právne úkony v časti spája právny režim zastúpenia zákonným zástupcom t.j. v danom prípade opatrovníkom osoby obmedzenej v spôsobilosti na právne úkony, čo vylučuje zákonnosť a dôvodnosť obmedzovania v spôsobilosti na právne úkony vo sfére samostatného konania pred súdom. Ďalej prokurátor poukázal na zrejmú skutočnosť a síce, že vyhlásenie snúbencov o tom, že vstupujú do manželstva je prejavom vôle, ktorý smeruje k právnym následkom a to k vzniku manželských práv a povinností. Z dikcie § 12 ods. 2 Zákona o rodine plynie, že osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže uzavrieť manželstvo len s povolením súdu, kedy súd musí posudzovať stupeň psychickej, rozumovej, či intelektuálnej vyspelosti, ako aj skutočnosť, či osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená spĺňa predpoklady zlučiteľné so spoločenským účelom a funkciami manželstva, čiže súd je povinný skúmať, či je zdravotný stav osoby zlučiteľný s účelom manželstva. V danom prípade však na základe vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že hoci T. L. dlhodobo trpí duševnou poruchou trvalého charakteru, ktorá si v určitých oblastiach života vyžaduje obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, napriek tomu sa v žiadnom prípade nemožno stotožniť s právnym záverom súdu, podľa ktorého je nutné menovaného obmedziť i v spôsobilosti rozhodovať o svojom osobnom stave, nakoľko menovaný si bol vedomý všetkých povinností a dôsledkov spojených s manželstvom nielen v čase uzavretia manželstva, ale aj v súčasnosti, pričom súd sa v odôvodnení rozsudku náležite nezdôvodnil nutnosť obmedzenia jeho spôsobilosti aj v tejto oblasti, ale nekriticky si osvojil vyjadrenia znalkyne MUDr. Andrey Žiškovej, ktorá na výsluchu pred súdom z dôvodu predchádzajúceho prečítania zákona o rodine nedôvodne a nepreskúmateľne zmenila svoje stanovisko ohľadom rozhodovania o osobnom stave vyjadrené inak v záveroch jej znaleckého posudku č. 8/2020. Prokurátor pripomína, že rozsudok obmedzujúci spôsobnosť na právne úkony má byť opatrením, ktoré má chrániť a v žiadnom prípade nie poškodzovať alebo ohrozovať záujmy fyzickej osoby a takýto zásah je vždy potrebné skúmať z hľadiska potenciálnych zásahov do základných práv obmedzovaného, garantovaných predovšetkým čl. 5 a 10 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ktorá listina tieto práva garantuje ako tzv. absolútne základné práva, a k ich k obmedzeniu možno prikročiť len za účelom ochrany základných práv iných osôb alebo ochrany verejného záujmu, pričom potenciálne obmedzenie základných práv musí byť proporcionálne. Proporcionálnosť zásahu do spôsobilosti na právne úkony výslovne predpokladá aj ustanovenie čl. 12 ods. 4 Dohovoru, ktorý bol tiež v dotknutej časti súdom prvej inštancie arbitrárnosťou jeho záverov porušený. Napokon za nesprávne rozhodnutie považuje
prokurátor aj obmedzenie spôsobilosti na vykonanie administratívnej zmeny trvalého a prechodného pobytu, nakoľko podľa § 4 ods. 2 zákona č. 253/1998 Zb., je za občana, ktorého spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, povinný hlásiť trvalý pobyt jeho zákonný zástupca, prípadne opatrovník, a teda explicitné obmedzenie spôsobilosti v časti vykonania administratívnej zmeny trvalého a prechodného pobytu T. L. tak, ako je vyjadrené v rozsudku prvoinštančného súdu je nielen obsolentné, ale navyše aj zakladajúce rozpor so súvisiacou administratívno-právnou úpravou. Podľa ustanovenia čl. 19 písm. a) Dohovoru majú osoby so zdravotným postihnutím možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to kde a s kým budú žiť, na rovnakom základe s ostatnými, s ktorým ustanovením je v dotknutej časti napadnutý rozsudok rovnako v rozpore. Prokurátor je toho názoru, že aktuálny zdravotný stav a jeho zlepšenie právne neopodstatňuje v namietanej časti súdom ustálený rozsah obmedzenia T. L. v spôsobilosti na právne úkony, pričom poukazuje aj na jeho výsluch na poslednom pojednávaní, kde sa vyjadril k chápaniu svojho manželstva, starostlivosti o deti a rozhodovaniu o mieste svojho pobytu. Prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti prvého výroku zmenil tak, že v tomto namietanom rozsahu ponechá T. L. spôsobilosť na právne úkony a obmedzí ju spôsobilosť len vo vzťahu k ostatným právnym úkonom, odvolaním osobitne nenapádaným.
6. K podanému odvolaniu sa vyjadrila L. V. ( nová súdom ustanovená opatrovníčka T. L.), ktorá plne súhlasila s obsahom podaného odvolania. Poukázala na to, že s T. L. žije už 5 rokov, majú spolu syna narodeného 6.10.2018, o ktorého sa T. L. vzorne stará, pretože ona pracuje na zmeny. Sám chodí tiež na menšie nákupy, platiť šeky na poštu a pomáha aj v domácnosti. Menovaný vie čo robí a vie čo chce. Možno sa nevie vyjadrovať spisovne alebo si na určité veci nevie spomenúť hneď, avšak s obmedzeniami, ktoré rozporuje aj odvolateľ, nemožno súhlasiť.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 7 ods. 1 v spojení s § 236 CMP, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok je treba zmeniť.
8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bola zmena spôsobilosti na právne úkony T. L. a zmena jeho opatrovníka. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol obmedzený T. L. v spôsobilosti na právne úkony a v závislých výrokoch o trovách konania. Pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorým bol osobe obmedzenej v spôsobilosti na právne úkony ustanovený nový opatrovník, toto nebolo odvolaním napadnuté a nadobudlo právoplatnosť.
9. Odvolateľ namietal nutnosť obmedzenia spôsobilosti T. L. na právne úkony v oblasti vykonania administratívnej zmeny svojho trvalého a prechodného pobytu, samostatného konania pred súdom, rozhodovania o svojom osobnom stave a uznania otcovstva, dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a porušuje medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná.
10. Odvolací súd po preskúmaní odvolania, napadnutého rozsudku, i celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, avšak pri hodnotení dôkazov nezobral do úvahy niektoré skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo a vec tiež nie celkom správne právne posúdil, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie v nesprávnych častiach vyžaduje korekciu. Nesprávnosť právneho posúdenia spočíva v opomenutí aplikácie Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, s ktorým Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi a na ktorého zásady bolo preto potrebné prihliadnuť aj pri rozhodovaní v danej veci. Odvolací súd po preskúmaní veci dal odvolateľovi za pravdu, že napadnutý rozsudok T. L. neprimerane obmedzuje a zasahuje do jeho základných osobnostných práv.
11. Podľa čl. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len Dohovor), cieľom tohto dohovoru je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.
12. Podľa čl. 12 ods. 4 Dohovoru, zmluvné strany zabezpečia, aby všetky opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony poskytovali primerané a účinné záruky s cieľom zabrániť zneužitiu v súlade s medzinárodným právom v oblasti ľudských práv. Tieto záruky zabezpečia, aby opatrenia týkajúce sa uplatňovania spôsobilosti na právne úkony rešpektovali práva, vôľu a preferencie danej osoby, aby zabraňovali konfliktu záujmov a nenáležitému ovplyvňovaniu, aby boli primerané a prispôsobené situácii danej osoby, aby sa uplatňovali čo najkratšie a aby podliehali pravidelnej kontrole zo strany príslušného, nezávislého a nestranného orgánu alebo súdu. Tieto záruky musia byť primerané tomu, do akej miery uvedené opatrenia ovplyvňujú práva a záujmy danej osoby.
13. Podľa čl. 17 Dohovoru, každá osoba so zdravotným postihnutím má právo na rešpektovanie svojej fyzickej a duševnej integrity na rovnakom základe s ostatnými.
14. Podľa čl. 18 Dohovoru, zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na slobodu pohybu, na slobodu voľby miesta pobytu a ich právo na štátnu príslušnosť na rovnakom základe s ostatnými..
15. Podľa čl. 19 písm. a) Dohovoru, zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to, kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitom konkrétnom prostredí;
16. Podľa čl. 22 Dohovoru nijaká osoba so zdravotným postihnutím bez ohľadu na miesto jej pobytu alebo na prostredie, v ktorom žije, nesmie byť vystavená svojvoľnému alebo nezákonnému zasahovaniu do súkromia, do rodiny, domova, korešpondencie alebo do iných druhov komunikácie ani nezákonným útokom na jej česť a povesť. Osoby so zdravotným postihnutím majú právo na zákonnú ochranu pred takým zasahovaním alebo takými útokmi.
17. Podľa čl. 23 ods. 1 písm. a), b) Dohovoru, zmluvné strany prijmú účinné a primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa manželstva, rodiny, rodičovstva a partnerských vzťahov na rovnakom základe s ostatnými, aby zabezpečili a) uznanie práva všetkých osôb so zdravotným postihnutím, ktoré sú vo veku vhodnom na uzavretie manželstva, uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu na základe slobodného a plného súhlasu budúcich manželov; b) uznanie práva osôb so zdravotným postihnutím slobodne a zodpovedne rozhodovať o počte a vekovom odstupe svojich detí a ich práva na prístup k informáciám primeraným veku, k sexuálnej výchove a k výchove k plánovanému rodičovstvu a poskytnutie prostriedkov nevyhnutných na uplatňovanie týchto práv.
18. Podľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí.
19. Obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je nepochybne jedným z najzávažnejších zásahov do duševnej integrity fyzickej osoby a jej súkromia, preto je nevyhnutné, aby tieto zásahy verejnej moci boli výsledkom starostlivého a citlivého posúdenia súdu za súčasnej spolupráce s odborníkom, resp. znalcom. Preto, opierajúc sa predovšetkým o názor odborníka, je úlohou súdu vo vzťahu k zistenej duševnej poruche a jej prejavom u konkrétnej osoby, nastaviť v rozhodnutí rozsah obmedzenia tak, aby zabezpečil primerané, čo najmenej represívne a zároveň účinné záruky tak, aby osobe bola poskytnutá ochrana pred neuváženým konaním tejto osoby poškodzujúcom ju samotnú a pred jej prípadným zneužitím zo strany tretích osôb. Jednou zo zásad uplatňovaných pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je, aby tento prostriedok ochrany zasahoval do spôsobilosti osoby na právne úkony v čo najmenšom rozsahu pokiaľ to okolnosti prípadu dovoľujú, ale zároveň tak, aby účel opatrenia bol zachovaný. Aj v danom prípade preto súd prvej inštancie správne vychádzal predovšetkým zo zistení znalcov, ustanovených v predmetnom konaní, avšak podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočne vzal do úvahy ostatné vykonané dôkazy.
20. Odvolací súd považuje za potrebné zopakovať, že zákonná úprava a doterajšia prax súdov týkajúca sa inštitútu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony je determinovaná ústavným a medzinárodnoprávnym rozmerom, ktorý je pre rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov podstatným, keďže pri interpretácii ustanovenia § 10 Občianskeho zákonníka <. je vždy potrebné vziať do úvahy ústavný rozmer obmedzovania spôsobilosti na právne úkony, ktorým je predovšetkým rešpektovanie súkromia a ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby. V medziach ústavného významu práv človeka pri ich obmedzení sa primárne sleduje záujem dotknutého človeka a až následne záujem verejný či tretích osôb. Judikatúra najvyššieho súdu je ustálená v tom, že obmedzenie spôsobilosti na právne úkony prichádza do úvahy až vtedy, ak je použitie iných prostriedkov vylúčené alebo je zjavné, že ich účinnosť nebude mať žiaden dopad na postihnutú osobu.
21. Dôvod pre obmedzenie spôsobilosti na právne úkony obstojí vtedy, ak je z objektívneho hľadiska nepochybné, že ide o prípad, ktorý vylučuje schopnosť uskutočňovať konkrétne právne úkony. Samotné zistenie takéhoto dôvodu na obmedzenie spôsobilosti nestačí, nevyhnutné je preukázanie skutočností, že zistený dôvod vylučuje schopnosť človeka uskutočňovať konkrétne právne úkony. Zodpovedať túto otázku iba na základe znaleckého posudku spravidla nebude možné bez toho, aby súd zároveň nevykonal aj ďalšie či už navrhované, alebo aj ex offo dokazovanie a toto náležite aj vyhodnotil. Potrebné je posudzovať schopnosť uskutočňovať právne úkony s prihliadnutím na všetky individuálne pomery osoby, ako aj na sociálnu stránku prostredia v ktorom existuje a vyhodnotiť všetky tieto okolnosti.
22. V súdenej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že T. L. ml. bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. NM-7Ps 11/04-30 zo dňa 06.04.2005 čiastočne obmedzený v spôsobilosti na právne úkony tak, že nemôže disponovať s finančnými čiastkami a vykonávať žiadne majetkovo-právne úkony. Za opatrovníka mu bola ustanovená matka. Rodičia menovaného sa v tomto konaní domáhali zmeny pôvodného rozhodnutia, žiadajúc obmedziť jeho spôsobilosť na právne úkony „v celom rozsahu“ z dôvodu, že pod vplyvom novej partnerky ich syn odmieta kontakt s rodičmi, stavia sa do opozície voči nim, výrazne obmedzil aj kontakty so svojimi deťmi, pričom je neprístupný dohováraniu aj radám a v poslednej dobe naznačuje, že sa chce rozviesť. Keďže je ľahko ovplyvniteľný, navrhovatelia ako jeho rodičia majú záujem ho chrániť, avšak v súčasnosti nemajú možnosť na neho dohliadať, je preto podľa nich potrebné obmedzenie spôsobilosti v širšom rozsahu než doposiaľ a zvýšenie dohľadu nad jeho konaním.
23. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že T. L. ml. mal v roku 1998 ťažkú autonehodu, ktorá poznamenala jeho zdravotný stav a vyvinula sa u neho organická porucha osobnosti s poruchami správania, organická afektívna porucha v dôsledku mozgovo-lebečného poranenia z r. 1998. Vychádzajúc zo znaleckého dokazovania, vykonaného v tejto veci, treba súhlasiť so súdom prvej inštancie v tom, že T. L. trpí duševnou poruchou trvalého charakteru, majúcou za následok zmeny v psychickej oblasti a v oblasti myslenia, pre ktoré je schopný sám robiť len niektoré právne úkony. I keď znalcovia pripustili mierne zlepšenie zdravotného stavu, napriek tomu jeho duševná porucha odôvodňuje obmedzenie spôsobilosti na právne úkony v niektorých oblastiach jeho života, najmä vo sfére úkonov týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, majetku či samostatného konania v úradných stykoch a preto, vychádzajúc zo záverov znalca, podporených aj ostatnými vykonanými dôkazmi, správne prvoinštančný súd obmedzil menovaného v spôsobilosti na právne úkony v otázke rozhodovania o liečbe, užívaní liekov, čerpaní zdravotnej starostlivosti a o umiestnení svojej osoby do zariadenia poskytujúceho zdravotnú starostlivosť, disponovania s finančnými čiastkami prevyšujúcimi sumu 10,- € týždenne, disponovania s bankovým účtom a dôchodkom nad uvedenú sumu, uzatvárania akýchkoľvek zmlúv majetkovoprávnej povahy, a to zmlúv o prevode vlastníctva k hnuteľným a nehnuteľným veciam, kúpnych zmlúv, zmlúv o pôžičke, zmlúv o úvere, darovacích zmlúv, zámenných zmlúv, záložných zmlúv, zmlúv o zriadení vecného bremena, samostatného konania a vystupovania pred súdom, štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami, vrátane preberania poštových zásielok, udelenia plnomocenstva aj uzatvárania dohôd v dedičskom konaním a spisovanie závetu, a v tejto časti odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie za správne.
24. Pokiaľ ide o ostatné úkony, v ktorých bol rozhodnutím prvoinštančného súdu obmedzený, nebolo rozhodnutie správne, keď bolo treba dať za pravdu odvolateľovi, že na takýto postup, vzhľadom na okolnosti prípadu, nebol dôvod. Súd prvej inštancie nedostatočne prihliadol na okolnosti prípadu a vychádzal výlučne zo záverov znalkyne MUDr. Andrey Žiškovej. Táto v znaleckom posudku zo
dňa 08.06.2020 uviedla, že menovaný je schopný zvážiť si a rozhodnúť sa, či uzavrie manželstvo s konkrétnou ženou alebo v manželstve naďalej nechce zotrvať a chce ho ukončiť rozvodom, preto odporučila ponechať mu možnosť rozhodovať sa o svojom osobnom stave. Následne pri výsluchu pred súdom sa znalkyňa odklonila od záverov svojho znaleckého posudku v tomto bode a uviedla, že po dodatočnom preštudovaní si ustanovení Zákona o rodine zmenila názor na túto otázku a neodporúča súdu, aby T. L. ml. mohol rozhodovať o svojom osobnom stave. Vysvetlila, že aby mohol posudzovaný rozhodovať o svojom osobnom stave, musí adekvátne napĺňať svoju rolu manžela a rodiča, toto obnáša vo vzťahu k manželke zaujímať sa a poznať jej zdravotný stav, vzájomnú zmysluplnú komunikáciu, emočnú podporu, zdieľanie pocitov a spoločné riešenie problémov, spoločné rozhodovanie o veciach rodinných, zmysluplné trávenie voľného času, rovnosť v právach a povinnostiach a pod.
25. Odvolací súd nepovažoval záver znalkyne v tejto otázke za presvedčivý. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že už po autonehode sa T. L. ml., presťahoval do L., kde žil s manželkou Mgr. V. L. a ich tromi spoločnými deťmi. Po nadviazaní mimomanželského vzťahu so L. V. svoju rodinu v roku 2016 opustil a súd upravil rozsudkom z 02.02.2017 rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom tak, že boli zverené ich matke, ktorá je oprávnená deti zastupovať a spravovať ich majetok a T. L. bol zaviazaný prispievať na výživu každého z detí po 30,- eur. Od roku 2016 T. L. žije v spoločnej domácnosti s touto partnerkou (ktorá aj bola súdom právoplatne ustanovená za jeho novú opatrovníčku), jej staršími deťmi ako aj s ich spoločným synom nar. 6.10.2018. Súčasné sociálne zázemie, v ktorom žije, menovanému vyhovuje a cíti sa tam dobre, z jeho výsluchu vyplýva, že žije bežným rodinným životom. Na otázku súdu, či sa zúčastňuje nejakých spoločenských športových alebo záujmových aktivít T. L. ml. uviedol, že v lete hráva futbal (keďže doma majú menšie ihrisko) a s priateľkinou dcérou aj vybíjanú, cez zimu hrávajú spoločenské hry, napr. karty a pod. Počas neprítomnosti partnerky sa T. L. ml. stará o ich dvojročného syna. Pokiaľ ide o jeho tri deti pochádzajúce z manželstva, platí na ne výživné, občas za ním prídu, a keď ich vidí na ihrisku, keď sa vracia z nákupu, tak sa pri nich pristaví (ale podľa jeho vyjadrenia si už deti kúpil nový partner jeho manželky), L. V. má k jeho deťom vzťah ako ku svojim. S rodičmi sa T. L. ml. stretáva každý mesiac a to väčšinou keď si ide po dôchodok. Z výsluchu L. V. ako svedkyne vyplýva, že s T. L. ml. žijú v spoločnej domácnosti od 04.08.2016, ich bežný deň vyzerá tak, že menovaný ráno vstane, užije lieky (tieto mu podľa vyjadrenia T. L. ml. chystá jeho partnerka), potom robia spoločne nákupy, partnerka urobí v domácnosti bežný poriadok, zoberú deti a idú na prechádzku. Ak má partnerka rannú zmenu, nachystá raňajky a lieky, povie mu, prípadne napíše mu, čo má urobiť kým je v práci (to aj urobí) a po návrate domov idú ako obvykle nakupovať alebo na prechádzku. Pomáha jej so starostlivosťou o deti, keď partnerka nie je doma, alebo príde po nočnej, nachystá deťom obed, zohreje ho v mikrovlnke, pomôže deťom s úlohami ( najmä dcére) so slovenským jazykom, pozná všetky vybrané slová a tiež jej pomáha so slohovými prácami. S deťmi z manželstva sa nestýka, pretože to deťom ich matka zakázala. S rodičmi sa podľa vyjadrenia svedkyne T. L. stretával, pokiaľ nič nechcel, neskôr sa začal pýtať na svoje financie, nakoľko chcel partnerke niečo prispievať na domácnosť, ale rodičia mu začali nadávať, vyhrážali sa mu, že ho dajú do blázinca. Z výpovede menovanej tiež vyplynulo, že s T. L. chce žiť, chce mu zabezpečovať starostlivosť, ľúbia sa.
26. Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že T. L. je schopný rozhodovať o svojom osobnom živote. Menovaný má síce v dôsledku úrazu poškodený intelekt, pamäťovú výkonnosť a chápavosť, jeho úsudok je skôr intuitívny než logický a má zníženú kritickosť, zároveň však zo záverov znalcov vyplýva, že chápe spoločenské normy. Skutkové zistenia týkajúce sa fungovania menovaného v bežnom živote dávajú solídny podklad pre prijatie záveru o jeho spôsobilosti rozhodovať sa o všetkých dôležitých otázkach spojených s jeho rodinným životom. Z dokazovania vyplynulo, že rodinný život T. L. sa v zásadných otázkach nevymyká zo života iných (zdravých) ľudí. Napriek svojej duševnej poruche sa v minulosti oženil a viedol plnohodnotný rodinný život pod dohľadom rodičov a manželky, podieľal sa na výchove svojich detí, narodených z manželstva. Neskôr nadviazal nový partnerský vzťah a založil si novú rodinu, tento vzťah trvá už vyše 5 rokov a podľa vyjadrení oboch partnerov zdá sa byť harmonický a pre oboch uspokojujúci. I keď je pri svojom fungovaní do istej miery usmerňovaný partnerkou, toto z neho nerobí osobu neschopnú rozhodovať sa pre taký rodinný život, ktorý je v súlade s jeho potrebami (výber partnerky, s ktorou chce žiť, výber rodinného prostredia, v ktorom chce existovať, počet detí, ktoré chce mať a pod.). Vzhľadom na okolnosti prípadu mal odvolací súd za to, že nebolo v konaní jednoznačne preukázané, že by duševná porucha menovanému skutočne bránila v realizácii právnych úkonov týkajúcich sa jeho osobného stavu, rovnako tak, ako nebolo preukázané, že by nebol schopný uvedomiť si následky spojené s uznaním otcovstva svojich detí. S prihliadnutím na všetky individuálne pomery týkajúce sa osoby T. L. ml., ako aj na sociálnu
stránku prostredia, v ktorom menovaný existuje, vyhodnotením všetkých zistených okolností tak dospel odvolací súd k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony týkajúce sa rozhodovania o osobnom stave ako aj uznania otcovstva. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo preto v tejto časti nesprávne, keďže by bolo neprimeraným a nedôvodným zásahom do jeho súkromia, rodiny a domova a tým by viedlo k porušeniu čl. 22 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
27. Už z vyššie uvedenej argumentácie odvolacieho súdu vyplýva, že menovanému nijako nebráni jeho duševná porucha, aby si slobodne zvolil miesto, kde chce bývať a je schopný rozhodovať sa o mieste svojho pobytu. Tento záver, ostatne jednoznačne vyslovila aj znalkyňa, ktorá v posudku uviedla, že T. L. ml. je schopný rozhodovať o mieste svojho trvalého alebo prechodného bydliska (nie je schopný vykonať administratívnu zmenu trvalého pobytu). Pokiaľ však súd prvej inštancie obmedzil T. L. osobitne aj v spôsobilosti na vykonanie administratívnej zmeny trvalého a prechodného pobytu (ktorý úkon slúži len evidenčnému účelu a nemá reálny vplyv na výber bydliska), toto rozhodnutie prvoinštančného súdu je nesprávne z dôvodu jeho nadbytočnosti, nakoľko aj takéto právne úkony spadajú do kategórie samostatného konania a vystupovania pred štátnymi orgánmi, orgánmi štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy, úradmi a inštitúciami, v ktorej oblasti už k obmedzeniu spôsobilosti u T. L. dochádza iným výrokom napadnutého rozhodnutia. To isté platí potom aj v otázke samostatného konania pred súdom, pretože súd je nepochybne štátnym orgánom, preto takéto rozhodnutie formou osobitného výroku nemá žiadne opodstatnenie a je nadbytočné.
28. Vedený týmito úvahami tak odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v prevažnej časti je napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu správne, zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu a opierajúce sa o dostatočné dôkazy, zatiaľ čo v časti výslovne napadnutej odvolateľom je toto rozhodnutie nesprávne a to z dôvodu, že obmedzenie spôsobilosti na niektoré právne úkony neprimerane zasahuje do základných osobnostných práv T. L., nakoľko z objektívneho hľadiska nemožno mať za nepochybné, že by išlo o prípad, ktorý vylučuje schopnosť uskutočňovať konkrétne právne úkony (rozhodovanie o osobnom stave, uznanie otcovstva) a v prípade niektorých ďalších právnych úkonov by ich obmedzovanie bolo nadbytočné (vykonanie administratívnej zmeny trvalého a prechodného pobytu, samostatné konanie pred súdom). Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie za použitia ust. § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. Súčasne bolo rozhodnuté podľa § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 2 CSP o trovách tohto konania (prvoinštančného aj odvolacieho) tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu nárok.
29. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák.č. 233/1995 Z.z., alebo ak ide o rozhodnutie o starostlivosti o maloletého, styk s maloletým alebo inú ako peňažnú povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa štvrtej časti CMP.