Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_14Co-264-2018.pdf
PDF · 167.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/264/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Aleny Roštárovej v spore žalobcu: R.. R. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. nad Z., I. mieru 6, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova č. 8, Bratislava, o zaplatenie sumy 725,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo 7. septembra 2017, č. k. 9C 254/2004-269, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 7. septembra 2017, č. k. 9C 254/2004-269 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.
Po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená na konanie a rozhodnutie ministrovi obrany Slovenskej republiky.
Žalovanej sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 7. septembra 2017, č. k. 9 C 254/2004-269 zamietol žalobu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 725,52 eur /21.857 Sk/ s príslušenstvom titulom doplatenia náhrady služobného príjmu za mesiace november 2001 až február 2002 z dôvodu, že dávka nemocenského zabezpečenia mu v tomto období bola vyplácaná v nesprávnej výške a v rozpore so zákonom č.114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení zákona č. 131/1999 Z. z. Súd prvej inštancie rozsudkom z 3. decembra 2010 (č. l. 113) žalobu zamietol, dôvodiac tým, že v prejednávanej veci sa žalobca ako profesionálny vojak domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady služobného príjmu ako doplatku nesprávne vyplatených dávok nemocenského zabezpečenia počas jeho dočasnej práceneschopnosti za obdobie od 01.11.2001 do 07.03.2002 vo výške 725,52 eur s príslušenstvom. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že v rozhodnom období, t. j. od 01.11.2001 do 07.03.2002 bol žalobca v služobnom pomere ako profesionálny vojak, vykonával prácu vo Vojenskom opravárenskom podniku 016, š. p. Moldava nad Bodvou, zriadeného žalovaným, tento mu vyplácal služobný príjem, ako i dávky nemocenského zabezpečenia počas dočasnej práceneschopnosti žalobcu v období od 01.11.2001 do 07.03.2002, čo nebolo medzi stranami sporné. Podľa § 138 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov, služobný orgán a nadriadený vojak boli povinní zabezpečiť vyplácanie peňažných náležitostí súvisiacich s výkonom služby. V zmysle § 71 ods. 1 Zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, dávky nemocenského zabezpečenia mal vojakom počas výkonu služby vyplácať ten orgán ozbrojených síl, ktorý im vyplácal služobný príjem. Žalobca bol prepustený z výkonu vojenskej služby profesionálneho vojaka až 26.03.2002, teda za uplatnené obdobie bol profesionálnym vojakom v stálom služobnom pomere, v danom období funkciu
zamestnávateľa a vyplácateľa služobného príjmu plnil Vojenský opravárenský podnik 016, š. p. Moldava nad Bodvou. Z tohto dôvodu mal byť v zmysle § 71 ods. 1 Zák. č. 114/1998 Z. z. pasívne legitimovaným účastníkom štátny podnik, a nie žalobcom označená žalovaná. Súd potom žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie a ďalej sa nezaoberal posudzovaním správnosti výpočtu výšky nemocenských dávok počas PN žalobcu za uplatnené obdobie.
3. Krajský súd v Bratislave (ako súd odvolací) uznesením (č. l. 126), zo dňa 30.01.2014, predmetný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vyhodnotil, že súd prvej inštancie prejednal vec aj napriek ospravedlnenej neprítomnosti žalobcu, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie aj za predčasné, keďže súd prvej inštancie riadne nezistil skutkový stav veci potrebný pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. V rozsudku absentovali skutkové zistenia, ktoré boli podstatné a rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žalovaného nároku a odôvodnenie rozsudku bolo nepostačujúce a nepresvedčivé. Navyše súd prvej inštancie vyhodnotil otázku neexistencie pasívnej legitimácie žalovanej bez skúmania a ustálenia toho, či došlo k zrušeniu vyčlenenia žalobcu na funkciu vedúceho štátneho podniku skôr, ako k prepusteniu zo služobného pomeru, a aký mal tento postup právne následky. Z jednotlivých doteraz predložených listinných dôkazov totiž vyplývalo, že žalobca bol dňa 30.01.2001 odvolaný z funkcie vedúceho štátneho podniku (na túto funkciu bol vyčlenený v zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 370/1997 Z. z.) a dňa 31.01.2001 bol personálnym rozkazom prepustený so služobného pomeru. Tieto dve rôzne rozhodnutia sa však v spise nenachádzajú, preto si ich mal súd prvej inštancie nechať predložiť.
4. Súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a závermi uvedenými v zrušujúcom uznesení, doplnil dokazovanie v naznačenom smere, vec právne posúdil podľa § 4 ods. 2, § 10 ods. 1, 2, § 24 ods. 1, 5, § 34 ods. 1 písm. a/, § 138 písm. h/ zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení nesk. predpisov, § 1 písm. a/, § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 71 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z . o sociálnom zabezpečení vojakov, § 1 ods. 1, ods. 3 veta prvá, § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 380/1997 Z. z. o peňažných náležitostiach vojakov v znení nesk. predpisov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
5. Vykonaným (doplneným) dokazovaním zistil, že rozkazom Ministra obrany SR č. 377 zo dňa 24.10.2000 (č.l. 155), bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka a jeho služobný pomer skončil dňa 31.01.2001. Rozkazom generálneho riaditeľa Sekcie modernizácie a podpory obrany ministra obrany SR zo dňa 15.01.2001 (č.l. 139), bol žalobca dňom 30.01.2001 odvolaný z doterajšej funkcie vedúceho útvaru Vojenského opravárenského podniku 016 š. p. Moldava nad Bodvou, sekcie modernizácie a podpory obrany Ministerstva obrany SR z dôvodu, že bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Zo záverov znaleckého posudku č. 4/2016 vo veci určenia správnosti výpočtu dávok nemocenského zabezpečenia profesionálneho vojaka súd zistil, že znalec porovnaním skutočne vyplatených dávok nemocenského zabezpečenia žalobcovi maximálne možných v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov dospel k výsledku preplatku na vyplatených dávkach v skúmanom období od 29.381,- Sk, po prepočítaní v sume 975,27 eur. Žalobca nesúhlasil so závermi znaleckého posudku, že za uvedené mesiace mu nepatrila náhrada služobného príjmu a nemocenské, a preto nesúhlasil ani s vyčísleným preplatkom v sume 975,27 eur. Rovnako nesúhlasil ani s výpočtom čistého denného služobného príjmu stanoveného znalcom. V znaleckom posudku podľa neho nebol zisťovaný jeho čistý denný služobný príjem, ale denný vymeriavací základ, nespočítal sa tak celkový počet dní, za ktoré mu v predchádzajúcom kalendárnom roku tento príjem patril, alebo bol vypočítaný celkový počet započítateľných dní. Preto podľa názoru žalobcu znalec nepostupoval pri zisťovaní čistého denného služobného príjmu v súlade s ustanovením § 6 zákona číslo 114/1998 Z. z., ale argumentoval podľa iného predpisu o sociálnom zabezpečení. Žalovaná tvrdila, že žalobca mal počas svojej dočasnej práceneschopnosti od 01.11.2001 zo 07.03.2002 nárok na nemocenské, podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona číslo 114/1998 Z. z. vo výške 90 % zo sumy uvedenej v § 9 na kalendárny deň, výška nemocenského sa určuje z čistého denného služobného príjmu profesionálneho vojaka zisteného podľa § 6, najviac však zo sumy 250,- Sk na kalendárny deň. Preto bolo potrebné zistiť čistý denný služobný príjem žalobcu a porovnať ho so sumou 250,- Sk, a v prípade, ak je vyššia, nemocenské sa vypočíta vo výške 90 % zo sumy 250,- Sk, t. j. 225,- Sk na kalendárny deň. Pretože nárok na nemocenské vznikol žalobcovi 10. augusta 2001, čistý denný služobný príjem žalobcu sa zisťoval z roku 2000, jeho mzda v tom období brutto predstavovala sumu 155.253,- Sk, v čistom 121.633,- Sk, jeho čistý denný príjem bol v sume 526,55 Sk. Preto sa stotožnila so závermi znaleckého posudku, keď znalec pri výpočte vychádzal z maximálneho nemocenského na deň, to je zo sumy 225,- Sk. Keďže žalobca v danom období už nemal nárok na náhradu služobného príjmu, nemocenská dávka
nebola pôvodne vypočítaná správne, naopak, žalobcovi vznikol preplatok na tejto dávke. Po vyčerpaní podporného obdobia náhrady služobného príjmu v dĺžke šiestich mesiacov má profesionálny vojak nárok na nemocenské, čo pôvodný výpočet dávky nezohľadnil, a preto bol nesprávny. Žalovaná dospela k inej výške preplatku v sume 1.000,21 eur, ale v zásade k rovnakému záveru ako znalecký posudok, že žalobcovi boli v spornom období neprávom vyplatené nemocenské dávky v sume 1.000,21 eur.
6. Súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, vychádzajúc z odborných záverov znalca, že žalobcovi vznikol preplatok na dávkach nemocenského, a preto nebolo možné žalobe vyhovieť, keď v zásade dostal viac, než mu podľa zákona patrilo. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom závery znaleckého posudku nespochybnil ani uviedol iný spôsob výpočtu, ktorý by dokazoval správnosť jeho tvrdení. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok považoval za predčasný, keď súd prvej inštancie ako podklad svojho rozhodnutia použil aj skutočnosti uvedené žalovanou v jej vyjadrení z 28.8.2017, ktoré mu však súd nedoručil (resp. mu ho doručil deň pred pojednávaním) a preto sa k nim nemohol vyjadriť. V ďalšom uviedol, že medzi stranami bola sporná výška čistého denného služobného príjmu (správnosť výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 písm. b/ zákona č. 114/1998 Z. z.). Sporným teda bolo akým počtom dní mal byť vydelený zistený súčet mesačne vyplatených príjmov za kalendárny rok 2000, ak žalobca vykonával službu v štátnom podniku a jeho príjem bol zložený zo súhrnu hodnostného príplatku a peňažných náležitostí poskytovaných podľa osobitného predpisu, ktoré mu patrili za príslušný kalendárny rok. Žalovaná vo svojich výpočtoch nebrala do úvahy, že službu vykonával v štátnom podniku a že peňažné náležitosti mu boli poskytované podľa osobitného predpisu, t. j. zákona o mzde a tak nemohli dosiahnuť ním odpracované dni v roku 2000 v súčte 231 dní. Súd v rozhodnutí nezohľadnil, že v znaleckom posudku sa pre výpočty upravili pojmy uvedené v § 6 zákona č. 114/1998 Z. z. tak, že celkový počte dní, za ktoré profesionálnemu vojakovi v predchádzajúcom kalendárnom roku tento príjem patril je nahradený pojmom, celkový počet započítateľných dní. Celkový počet započítateľných dní definovali nesúladne s ustanovením § 6 cit. zákona tak, že predstavujú rozdiel kalendárnych dní príslušného roka a počtu vylúčených dní poistenia. Týmto postupom sa dopracovali k číslu 231 dní. Súd neprihliadol na to, že žalobca vykonával službu v štátnom podniku a že peňažné náležitosti mu boli poskytované podľa osobitného predpisu, ktorý presne určoval sčítavanie pracovných dní, resp. dní, za ktoré pre výpočet priemerných denných, mesačných a ročných zárobkov, príjmov, mu tieto príjmy patrili. Z ustanovení § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b/ zákona č. 114/1998 Z. z. vyplývalo, že v jeho prípade sa náhrada služobného príjmu určovala výhradne na kalendárny deň z čistého denného služobného príjmu. Tento sa musel zisťovať zo súhrnu hodnostného príplatku a peňažných náležitostí poskytovaných podľa osobitného predpisu (zák. č. 1/1992 Zb. o mzde). Z listín založených v spise (mzdový list z roku 2000) vyplynulo, že ročný čistý príjem 122.281 Sk mu patril za 166 dní. 166 bola potom hodnota čísla, ktorým sa mal deliť čistý úhrnný príjem za rok 2000 (z príjmov podľa § 6 ods. 2 písm. b/ zák. č. 114/1998 Z. z..). Výpočty v znaleckom posudku sa zisťovali chybne podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 114/1998 Z. z., ktorý sa na osobu žalobcu nevzťahoval. Žalovaná nepreukázala ani to, že nárok na nemocenské zo sporného obdobia mu vznikol 10. augusta 2001. Žalobca považuje znalecký posudok (na str. 9, 10, 11) za nezrozumiteľný najmä pri použití sumy 250 SK pri nesprávnej aplikácii ust. § 7 ods. 1 písm. a/ a § 15 zákona č. 114/1998 Z. z.. Má za to, že za určitých okolností vzniku opakovanej dočasnej neschopnosti vykonávať vojenskú službu môže byť profesionálnemu vojakovi poskytovaná náhrada služobného príjmu vo výške 100% a 90 % takmer do uplynutia podpornej doby. Takýto záver je možno vyvodiť aj z ustanovenia § 6 vtedy pripravovaného zákona č. 328/2002 Z. z., ktorým sa zrušil zákon č. 114/1998 Z. z.. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nespochybnil závery znaleckého dokazovania.
9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, považuje ich za nesprávne a v rozpore so zákonom č. 114/1998 Z. z.. Zotrvala na svojom vyjadrení z 24. augusta 2017 a na tom, že predmetom sporu je určenie sumy dávok nemocenského zabezpečenia žalobcu počas dočasnej práceneschopnosti v období od 1. novembra 2001 do 7. marca 2002. Žalobca mal počas svojej dočasnej práceneschopnosti od 1. novembra 2001 do 7. marca 2002 nárok na nemocenské, ktorého sumu uviedla vo vyjadrení ( s odkazom na § 8 ods. 1, § 9, § 6 ods. 1, 2 zákona č. 114/1998 Z. z..). Nakoľko nárok na nemocenské zo sporného obdobia vznikol 10.
augusta 2001, čistý denný služobný príjem žalobcu sa mal zisťovať z roku 2000. Hrubá mzda žalobcu v tomto období predstavovala sumu 155.253 Sk a čistá mzda sumu 122.633 Sk. Žalobca odpracoval v roku 2000 spolu 231 dní (započítateľné dni), 135 dní bol dočasne PN. Čistý denný služobný príjem zodpovedá podielu čistej mzdy a započítateľných dní, teda 122.633 Sk/231 dní = 526,55 Sk. S poukazom na ust. § 9, keďže čistý denný služobný príjem žalobcu predstavoval 526,55 Sk, teda v sume vyššej ako 250 Sk, na výpočet nemocenského sa použila suma 250 Sk na kalendárny deň. S poukazom na ust. § 8 ods. 1 90% z 250 Sk = 225 Sk - išlo o maximálne nemocenské/ deň. Z predloženej výpočtovej tabuľky potom vyplynulo, že žalobcovi boli v spornom období neprávom vyplatené dávky v sume 1.000,21 eur. Preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. Nárok na náhradu služobného príjmu žalobca už v spornom období nemal s poukazom na § 5 ods. 1, § 7 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. (zostal mu iba nárok na nemocenské). Žalobca si totiž ku dňu vzniku dočasnej neschopnosti 1. novembra 2001 už vyčerpal celé podporné obdobie dočasnej neschopnosti.
10. Žalobca vo vyjadrení z 23.5.2018 namietal, že žalovaná zmenu (prehodnotenie) dávky nemocenského zabezpečenia (z náhrady straty služobného príjmu na nemocenské) kvalifikovane nepreukázala ( z listín založených v spise k takémuto prehodnoteniu dôjsť nemohlo). V ďalšom nesúhlasil ani s výpočtom čistého služobného príjmu, ani s nemocenským vo výške 225 Sk denne.
11. Žalovaná vo vyjadrení z 3. 8. 2018 v celom rozsahu zotrvala na svojich vyjadreniach.
12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a konanie zastaviť.
13. Právomoc súdu je jednou z procesných podmienok, za ktorých súd môže konať vo veci, jej splnenie musí byť skúmané vždy ex offo.
14. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie, pričom Civilný sporový poriadok (ako zákon účinný v čase prejednávania a rozhodovania sporu) vymedzuje právomoc súdov tak, že spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu (čl. 1 C.s.p.) a podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon (§ 4 C.s.p.). Civilná právomoc súdov Slovenskej republiky predstavuje teda sumár právnych záležitostí súkromnoprávneho charakteru (iného charakteru, len keď to zákon výslovne pripúšťa), ktoré súdy prejednávajú a rozhodujú v rámci svojej decíznej pôsobnosti, teda ako orgány ochrany práva, dotované výlučným a výnimočným a takmer bezvýnimočným oprávnením prejednávať a rozhodovať ich (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 82). Z uvedeného ustanovenia procesného kódexu teda vyplýva, že zákon neustanovuje úplne taxatívny výpočet právnych záležitostí, ktoré sa subsumujú pod pojem súkromnoprávne spory, resp. spory.
15. V danej súvislosti je pre úplnosť potrebné uviesť, že v čase začatia tohto sporu (konania) - 18. decembra 2004 - bol účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ktorý vymedzoval právomoc súdov v ustanoveniach § 7. V odseku 1 tohto paragrafu určoval, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci (nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich a rozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedenými súbormi vzťahov, súdy podľa § 7 ods. 3 O.s.p. v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci, ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.
16. Za súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba pokladať za spory vyplývajúce z majetkových vzťahov fyzických a právnických osôb, majetkových vzťahov medzi týmito osobami a štátom, ako aj zo vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
17. Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych vzťahov vôbec, upravuje teda všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej rovnosti (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a autonómie (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) ich subjektov, t. j. právnej možnosti na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov je rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Na rozdiel od toho verejnoprávne vzťahy, ako vzťahy upravené normami verejného práva, sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka.
18. Všeobecné ustanovenie o ochrane subjektívnych práv je dané v § 4 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Uvedené ustanovenie má dvojaký charakter. V prvom rade sleduje zabezpečenie práva na ochranu. Tu sa nielen zakladá právo dovolať sa ochrany, ale i povinnosť príslušného štátneho orgánu túto ochranu za splnenia zákonných podmienok poskytnúť. Citované ustanovenie obsahuje zároveň zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ďalej citované ustanovenie stanovuje právomoc k poskytnutiu ochrany. Túto právomoc má v občianskoprávnych veciach všeobecne, t.j. ak nie je ustanovené niečo iné, súd. K tomu, aby k jej poskytnutiu bol povolaný (a oprávnený) iný orgán, by bolo potrebné, aby tak výslovne ustanovil zákon.
19. Pre vyriešenie otázky, či tá - ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy už v návrhu (žalobe) rozhodujúce skutočnosti (§ 132 ods. 1 C.s.p., resp. § 79 ods. 2 C.s.p.). Tie majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné posúdenie veci samej. Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa v žalobe právne hodnotí, súd tým nie je viazaný.
20. V danej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 21.857 Sk titulom vyplatenia dávok nemocenského zabezpečenia za dobu práceneschopnosti od 1.11.2001 do 7.3.2002 (náhrady služobného príjmu) podľa § 5 a § 6 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov. Z dôkazov založených v spise vyplynulo, že žalobca, na základe jeho vyčlenenia mimo ozbrojených síl na plnenie úloh inej právnickej osoby podľa § 30 ods. 1 zákona č. 76/1959 Z. z. a § 23 zákona č. 370/1997 Z. z. v zmysle výpisu z rozkazu č. 22 zo dňa 6.12.1990, personálnym rozkazom č. 10 zo dňa 23.8,1995 bol dňom 1.9.1995 ustanovený vedúcim útvaru VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou a rozkazu Ministerstva obrany SR č. 16 zo dňa 17.4.2000 vykonával prácu vo Vojenskom opravárenskom podniku 016, š. p. Moldava nad Bodvou. Dňom 30.1.2001 bol žalobca odvolaný z funkcie vedúceho útvaru VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou a dňom 31.1.2001 bol personálnym rozkazom ministra
obrany SR č. 377 z 24.10.2000 v spojení s opravou tohto personálneho rozkazu bol v zmysle § 32 ods. 2 písm. c/ zákona č. 370/1997 Z. z. dňom 26.3.2002 prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, v dôsledku čoho sa na žalobcu prestal vzťahovať zákon č. 1/1992 Z. z. o mzde a začal sa na neho vzťahovať zákon č. 380/1997 Z. z. o peňažných náležitostiach vojakov v znení nesk. predpisov. Žalobca bol teda v období jeho PN od 1.11.2001 do 7.3.2002 stále v služobnom pomere, pretože sa na neho vzťahovalo ustanovenie § 34 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení nesk. predpisov, v zmysle ktorého bol žalobca vyčlenený na plnenie úloh v štátnom podniku, ktorý zriadila žalovaná. Teda v období od novembra 2001 do marca 2002 bol žalobca profesionálnym vojakom v stálom služobnom pomere. Ako už bolo uvedené, pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu, je nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje ním uplatnený nárok. V danej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 114/1998 Z. z. (§ 5, § 6), a teda svojou povahou nešlo o súkromnoprávny nárok (k tomu pozri aj body 30. až 34. tohto rozhodnutia).
21. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie vojakov, ktoré pozostáva a) z nemocenského zabezpečenia 1. vojakov, ktorí vykonávajú profesionálnu službu v ozbrojených silách (ďalej len "profesionálny vojak") a ktorí sa stali dočasne neschopnými výkonu vojenskej služby v dôsledku choroby alebo úrazu, 2. vojakov, ktorí vykonávali vojenskú službu v ozbrojených silách a ktorí sa počas výkonu tejto služby alebo v ustanovenej lehote po jej skončení stali dočasne neschopnými výkonu práce v dôsledku choroby alebo úrazu, ak táto pracovná neschopnosť trvá aj po skončení výkonu vojenskej služby, b) z výsluhového zabezpečenia 1. profesionálnych vojakov, ktorí vykonávajú alebo vykonávali vojenskú službu v ozbrojených silách, 2. vojakov, ktorí sa počas výkonu vojenskej služby v ozbrojených silách štúdiom alebo výcvikom pripravovali na výkon profesionálnej služby v ozbrojených silách a stali sa invalidnými v dôsledku choroby alebo úrazu vzniknutých pri výkone vojenskej služby alebo v súvislosti s ním, c) zo zvýšenia výsluhového dôchodku, invalidného výsluhového dôchodku a sirotského výsluhového dôchodku z dôvodu bezvládnosti, d) zo zabezpečenia službami 1. profesionálnych vojakov, 2. vojakov po skončení výkonu vojenskej služby, ktorí sú poberateľmi dávok výsluhového zabezpečenia, 3. vojakov, ktorí zomreli počas výkonu vojenskej služby.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, profesionálny vojak, ktorý sa stane dočasne neschopným vykonávať vojenskú službu v dôsledku choroby alebo úrazu, má počas prvých šiestich mesiacov takejto neschopnosti nárok na náhradu služobného príjmu, a to počas prvých troch mesiacov vo výške 100% a počas ďalších troch mesiacov vo výške 90% sumy určenej podľa § 6 ods. 2 až 4 s výnimkou prípadov uvedených v odseku 2 a v § 7.
Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona, náhrada služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti vykonávať vojenskú službu v dôsledku choroby alebo úrazu a nemocenské sa určuje na kalendárny deň z čistého denného služobného príjmu.
Podľa § 70 ods. 1 cit. zákona, sociálne zabezpečenie vojakov Armády Slovenskej republiky a vojakov Železničného vojska riadi a kontroluje ministerstvo obrany.
Podľa § 71 ods. 1 cit. zákona, dávky nemocenského zabezpečenia vojakom počas výkonu služby priznáva, vypláca, zastavuje a odníma ten orgán ozbrojených síl, ktorý im vypláca služobný príjem.
Podľa § 75 ods. 1 cit. zákona, na základe podania žiadosti sa poskytujú: a) náhrada nemocenského [§ 4 písm. e)], b) výsluhový príspevok [§ 18 písm. a)], c) odchodné [§ 18 písm. b)], d) úmrtné [§ 18 písm. c)], e) výsluhový dôchodok [§ 18 písm. d)], f) invalidný výsluhový dôchodok [§ 18 písm. e)], g) vdovský výsluhový dôchodok [§ 18 písm. f)], h) vdovecký výsluhový dôchodok [§ 18 písm. g)], i) sirotský výsluhový dôchodok [§ 18 písm. h)], j) služby (§ 60 až 69).
Podľa § 75 ods. 2 cit. zákona, na základe dokumentácie osvedčujúcej nárok sa bez podania žiadosti poskytujú: a) náhrada služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti vykonávať službu v dôsledku
choroby alebo úrazu [§ 4 písm. a)], b) nemocenské [§ 4 písm. b)], c) materské [§ 4 písm. c)], d) ošetrovné [§ 4 písm. d)].
Podľa § 75 ods. 3 cit. zákona, žiadosti o dávky alebo služby podľa odseku 1 sa podávajú orgánu, ktorý má dávky alebo služby priznať (§ 72 a 73).
Podľa § 76 ods. 1 cit. zákona, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vojakov (§ 75) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 76 ods. 2 cit. zákona, proti rozhodnutiu orgánov uvedených v § 71 až 73 o dávkach alebo službách uvedených v § 75 možno podať písomné odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
Podľa § 76 ods. 3 cit. zákona, odvolacie orgány v konaní o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vojakov sú: a) ministerstvo obrany, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia alebo iného orgánu v pôsobnosti tohto ministerstva, b) ministerstvo vnútra, ak ide o rozhodnutie orgánu v pôsobnosti tohto ministerstva, c) ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií, ak ide o rozhodnutie orgánu v pôsobnosti tohto ministerstva.
Podľa § 76 ods. 4 cit. zákona, právoplatné rozhodnutie odvolacieho orgánu o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vojakov môže preskúmať súd. Podľa § 85 ods. 1 cit. zákona, dávky nemocenského zabezpečenia (§ 4) sa vyplácajú v deň určený na výplatu služobných príjmov.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, tento zákon upravuje právne vzťahy vojakov ozbrojených síl (ďalej len "vojak") a štátu súvisiace so vznikom, zmenami a skončením vojenskej služby.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, vojak je a) osoba, ktorá vykonáva 1. základnú službu (ďalej len "vojak základnej služby"), 2. náhradnú službu (ďalej len "vojak náhradnej služby"), 3. zdokonaľovaciu službu (ďalej len "vojak zdokonaľovacej služby"), 4. mimoriadnu službu (ďalej len "vojak mimoriadnej služby"),
b) štátny občan Slovenskej republiky (ďalej len "občan"), ktorý vykonáva 1. prípravnú službu (ďalej len "vojak prípravnej služby"), 2. profesionálnu službu (ďalej len "profesionálny vojak").
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, služobný orgán je a) hlavný veliteľ ozbrojených síl, b) minister obrany Slovenskej republiky (ďalej len "minister"), c) profesionálny vojak alebo vedúci zamestnanec podľa § 3 ods. 2 v rozsahu vymedzenom hlavným veliteľom ozbrojených síl alebo ministrom.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, profesionálneho vojaka možno vyčleniť na plnenie úloh ministerstva, rozpočtových a príspevkových organizácií, ktorých je ministerstvo zriaďovateľom, štátnych podnikov, ktorých zakladateľom je ministerstvo, a okresných vojenských správ.
Podľa § 24 ods. 5 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, funkciu zamestnávateľa profesionálneho vojaka, ktorý bol ustanovený do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku, ktorého zakladateľom je ministerstvo, plní príslušný štátny podnik.
Podľa § 138 písm. h/ zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe, služobný orgán a nadriadený vojak sú povinní pre vojaka zabezpečovať vyplácanie peňažných náležitostí súvisiacich s výkonom služby.
22. Z vyššie cit. ustanovení vyplýva, že zákon č. 114/1998 Z. z. komplexne (v rozhodnom čase) upravoval problematiku sociálneho zabezpečenia vojakov, ktoré okrem iného pozostávalo aj z
nemocenského zabezpečenia vojakov, ktorí vykonávali profesionálnu službu v ozbrojených silách (ďalej len "profesionálny vojak") a ktorí sa stali dočasne neschopnými výkonu vojenskej služby v dôsledku choroby alebo úrazu (§ 1 ods. 1). Zákon č. 370/1998 Z. z. zase upravoval iba vzťahy vojakov ozbrojených síl a štátu súvisiace so vznikom, zmenami a skončením vojenskej služby (§ 1 ods. 1). Možno konštatovať, že zákon č. 114/1998 Z. z. bol potom predpisom lex specialis vo vzťahu k zákonu č. 370/1997 Z. z. vo všetkých otázkach priznávania, vyplácania, zastavovania a odnímania dávok nemocenského zabezpečenia profesionálnych vojakov (kam patrili i dávky v podobe náhrady služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti i dávky nemocenského - § 75 ods. 1, 2 zákona č. 114/1998 Z. z.). Na uvedenom nič nemenila ani skutočnosť, že žalobca, v prevažnej miere svojej práceneschopnosti, zastával funkciu vedúceho útvaru VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou podľa § 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe. Ako už bolo uvedené zákon č. 370/1997 Z. z. upravoval iba vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a skončením vojenskej služby, a nie vzťahy vyplývajúce zo sociálneho zabezpečenia vojakov (tieto upravoval ako lex specialis zákon č. 114/1998 Z. z.).
23. Podľa § 76 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z., na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vojakov (§ 75 - t. j. aj na konanie o dávkach nemocenského zabezpečenia v podobe náhrady služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti ako aj nemocenského) sa vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovoval inak. Cit. zákon v žiadnom svojom ustanovení nevylučoval (resp. osobitne neupravoval, a teda neustanovoval inak), že by na konanie o dávkach sociálneho zabezpečenia tých profesionálnych vojakov, ktorí boli ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku (§ 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z.) mal platiť iný režim (t. j. že by sa na rozhodovanie o dávkach sociálneho zabezpečenia tejto kategórie vojakov nevzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní). Možno preto uzavrieť, že aj na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia (t. j. aj na konanie o dávkach náhrady služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti ako aj nemocenského) profesionálnych vojakov, ktorí boli ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku (§ 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z.), sa vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní. Proti takýmto rozhodnutiam bolo potom prípustné odvolanie (§ 76 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z. z.), o ktorom rozhodovalo ministerstvo obrany (§ 76 ods. 3 písm. a/ ci. zákona) a ktoré rozhodnutie bolo následne preskúmateľné súdom (§ 76 ods. 4 cit. zákona) podľa § 244 až 246c Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (v tzv. správnom súdnictve).
24. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmávali súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavali súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p., rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumeli rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladali, menili alebo zrušovali oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumela aj jeho nečinnosť.
Podľa § 4 zákona č. 162/2015 Z. z. (S.s.p.), orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z., dávky nemocenského zabezpečenia vojakom počas výkonu služby priznáva, vypláca, zastavuje a odníma ten orgán ozbrojených síl, ktorý im vypláca služobný príjem.
Podľa § 24 ods. 5 zákona č. 370/1997 Z. z., funkciu zamestnávateľa profesionálneho vojaka, ktorý bol ustanovený do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku, ktorého zakladateľom je ministerstvo, plní príslušný štátny podnik.
Podľa § 85 ods. 1 cit. zákona, dávky nemocenského zabezpečenia (§ 4) sa vyplácajú v deň určený na výplatu služobných príjmov.
25. Ako vyplynulo zo skutkového stavu, žalobca bol v prevažnej dobe svojej PN (od 7. novembra 2001 do 30.1.2002 - do odvolania z funkcie vedúceho) ustanovený vedúcim útvaru VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou. Od 1.2.2002 do 7.3.2002 bol žalobca, až do skončenia služobného pomeru, profesionálnym vojakom v stálom služobnom pomere. V období od 7. novembra 2001 do 30.1.2001 mu vyplácal služobný príjem VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou (podľa zákona o mzde č. 1/1992 Zb. s poukazom na § 1 ods. 2 písm. c/ zákona č. 380/1997 Z. z.). Podľa § 24 ods. 5 zákona č. č. 370/1997 Z. z. tento štátny podnik plnil vo vzťahu k žalobcovi funkciu jeho zamestnávateľa. Uvedené však automaticky neznamenalo, že tento štátny podnik bol oprávnený vo vzťahu k žalobcovi rozhodovať aj o priznávaní dávok nemocenského zabezpečenia podľa osobitného predpisu - zákona č. 114/1998 Z.z... Podľa názoru odvolacieho súdu štátny podnik vo vzťahu k žalobcovi plnil funkciu zamestnávateľa iba v rozsahu tých právnych vzťahov, ktoré súviseli s jeho zamestnávaním. Otázka priznávania, vyplácania, zastavovania a odnímania dávok nemocenského zabezpečenia mu však neprináležala, nakoľko táto oblasť bola komplexne (pre všetkých profesionálnych vojakov) upravená v zákone č. 114/1998 Z. z., s tým, že na konanie o týchto dávkach sa vzťahoval osobitný predpis o správnom konaní. Ustanovenie § 71 ods. 1 tohto zákona potom označovalo správny orgán, ktorý rozhodoval o priznávaní, vyplácaní, zastavovaní a odnímaní dávok nemocenského zabezpečenia profesionálnych vojakov, pričom týmto orgánom mohol byť len orgán ozbrojených síl (v danom prípade minister obrany SR). Štátny podnik VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou však takýmto orgánom nebol. Možno preto uzavrieť, že hoci štátny podnik VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou žalobcovi vyplácal služobný príjem, nebol súčasne i orgánom (v pozícii správneho orgánu), ktorý by rozhodoval aj o priznávaní, vyplácaní, zastavovaní a odnímaní dávok nemocenského zabezpečenia profesionálnych vojakov, vo vzťahu ku ktorým plnil funkciu zamestnávateľa. Takýmto orgánom bol potom výlučne minister obrany SR (§ 70 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a § 138 písm. h/ zákona č. 370/1997 Z. z.). Za obdobie PN od 31.1.2002 do 7.3.2002 žalobcovi služobný príjem vyplácal štát, a teda rovnako orgánom oprávneným rozhodovať o priznávaní, vyplácaní, zastavovaní a odnímaní dávok nemocenského zabezpečenia za toto obdobie bol minister obrany SR. Je potrebné si uvedomiť, že na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia (t. j. aj na konanie o dávkach nemocenského zabezpečenia v podobe náhrady služobného príjmu počas dočasnej neschopnosti ako aj nemocenského) aj tých profesionálnych vojakov, ktorí boli ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku (§ 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z.), sa vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní s tým, že takéto rozhodnutie podliehalo súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva (§ 76 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z.). Na uvedenom nič nemenilo ani to, že žalobcovi služobný príjem vyplácal štátny podnik, ktorý vo vzťahu k nemu plnil funkciu zamestnávateľa, avšak ako už bolo uvedené, túto plnil iba vo vzťahu k tým prípadom, ktoré súviseli s jeho zamestnávaním (napr. menovanie, odvolávanie, mzdové nároky a pod.). Na konanie o dávkach nemocenského zabezpečenia sa vždy (vo všetkých prípadoch) vzťahoval predpis o správnom konaní, pričom rozhodnutie v takomto konaní vydané, síce podliehalo súdnemu prieskumu, avšak v rámci tzv. správneho súdnictva. Na tomto závere nič nemení okolnosť, že zákonodarca opomenul jasne upraviť, v prípadoch vojakov, ktorí boli ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku, ktorého zakladateľom bolo ministerstvo (§ 24 ods. 1 zákona č. 370/1997 Z. z.), otázky, ktorý konkrétny orgán ozbrojených síl je oprávnený rozhodovať o týchto dávkach, resp. či postavenie štátneho podniku ako zamestnávateľa, ho súčasne oprávňovalo rozhodovať o týchto dávkach. Žalobca bol v období od novembra 2001 do marca 2002 profesionálnym vojakom v stálom služobnom pomere (aj počas výkonu funkcie vedúceho v štátnom podniku - v tom čase vykonával profesionálnu službu v štátnom podniku), a teda, pokiaľ išlo o sociálne zabezpečenie (vrátane nemocenského zabezpečenia) sa naňho vzťahoval predpis č. 114/1998 Z. z., ktorý rozhodovanie o dávkach nemocenského zabezpečenia zveroval orgánu ozbrojených síl, ktorý o priznávaní týchto dávok rozhodoval v správnom konaní. Nakoľko zákon č. 114/1998 Z. z. vo
svojom ustanovení § 71 bližšie neupravil, ktorý konkrétny orgán ozbrojených síl mal rozhodovať o týchto dávkach vo vzťahu k vojakom, ktorí boli bol ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku, ktorého zakladateľom bolo ministerstvo (§ 24 zákona č. 370/1997 Z. z.), resp. neupravoval situáciu, ako by to malo byť v prípade, ak služobný príjem vojakovi vyplácal takýto štátny podnik (ktorý plnil vo vzťahu k nim iba funkciu zamestnávateľa, nie však správneho orgánu oprávneného rozhodovať o týchto dávkach), odvolací súd má za to, že týmto orgánom mal byť minister obrany SR (podľa § 70 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a § 138 písm. h/ zákona č. 370/1997 Z. z.).
26. Iba okrajovo potom odvolací súd poznamenáva, že ak by týmto „orgánom“ (pokiaľ išlo o obdobie od 7.11.2001 do 30.1.2002) mal byť potom samotný štátny podnik (ako subjekt vyplácajúci žalobcovi služobný príjem), tento ako právnická osoba (§ 5 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku) by musel byť potom považovaný za správny orgán. Postavenie orgánu verejnej správy totiž mohla mať aj právnická osoba, pokiaľ jej zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p., § 4 S.s.p.). Uvedené by potom znamenalo, že štátny podnik VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou, by mal ako právnická osoba, pokiaľ išlo o rozhodovanie o priznávaní, vyplácaní, zastavovaní a odnímaní dávok nemocenského zabezpečenia, postavenie orgánu verejnej správy, nakoľko mu osobitný zákon (§ 71 ods. 1 v spojení s § 76 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z.) zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Pokiaľ išlo o tieto dávky za obdobie od 31.1.2002 do 7.3.2002 nebolo ani sporné, že sa naň bez výnimky aplikovali ustanovenia § 76 ods. 1 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z., a teda, že išlo o konanie, na ktoré sa vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní a rozhodnutie v ňom vydané bolo preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Nemožno totiž nič zmeniť na tom, že na konanie o týchto dávkach sa vždy musel použiť predpis o správnom konaní (§ 76 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z.). Inými slovami, na konanie o dávkach nemocenského zabezpečenia žalobcu sa vždy musel použiť zákon o správnom konaní (teda mohli byť priznávané len v správnom konaní), s možnosťou následného preskúmania právoplatného rozhodnutia o ich priznaní súdom v rámci správneho súdnictva, a to bez ohľadu na to, že by o nich rozhodoval štátny podnik (z titulu vyplácania služobného príjmu), nakoľko v takomto prípade by mal postavenie správneho orgánu (ako právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy).
26. Odvolací súd uzatvára, že nakoľko o nároku žalobcu, uplatnenom v tomto konaní, bolo možné rozhodnúť len v správnom konaní (§ 76 a nasl. zákona č. 114/1998 Z. z.), v ktorom vydané rozhodnutie bolo následne preskúmateľné súdom v správnom súdnictve, nebola daná právomoc civilného súdu o takomto nároku žalobcu rozhodovať.
27. Napokon platí, že ak z právnych predpisov jednoznačne nevyplýva, že zákonodarca vec zveril súdom v civilnom alebo správnom súdnictve, môže byť určujúcim kritériom pre stanovenie právomoci (príslušnosti) súdu súkromnoprávna, či verejnoprávna povaha veci. Vzťahy vplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o dávkach sociálneho zabezpečenia profesionálnych vojakov. Právna povaha štátnej služby profesionálneho vojaka postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia profesionálneho vojaka do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Táto potreba zasahuje až tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifický služobný pomer verejného práva. To potvrdzuje aj povaha právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov, ktorá má kódexový charakter a použitie Zákonníka práce je z prevažnej časti vylúčené (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2018, sp. zn. 1KO/25/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. februára 2019 sp. zn. 1KO 3/2019).
28. Podľa názoru odvolacieho súdu potom na konanie vo veci, v ktorej sa profesionálny vojak (žalobca) domáhal zaplatenia náhrady dávok nemocenského zabezpečenia za dobu práceneschopnosti od 1.11.2001 do 7.3.2002 (náhrady služobného príjmu) podľa § 5 a § 6 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom
zabezpečení vojakov, bol príslušný orgán ozbrojených síl, ktorým bol samotný minister obrany SR, aj keď funkciu zamestnávateľa vo vzťahu k žalobcovi v období jeho PN od 1.11.2001 do 30.1.2002 vykonával štátny podnik (§ 24 ods. 5 zákona č. 370/1997 Z. z.), ktorý mu aj vyplácal služobný príjem. Žalobca však bol počas celého obdobia PN naďalej profesionálnym vojakom v stálom služobnom pomere (aj počas výkonu funkcie vedúceho v štátnom podniku - v tom čase vykonával profesionálnu službu v štátnom podniku), a teda, pokiaľ išlo o sociálne zabezpečenie (vrátane nemocenského zabezpečenia) sa naňho vzťahoval predpis č. 114/1998 Z. z., ktorý rozhodovanie o dávkach nemocenského zabezpečenia zveroval orgánu ozbrojených síl, ktorý o priznávaní týchto dávok rozhodoval v správnom konaní. Pre nedokonalosť právnej úpravy ust. § 71 zákona č. 114/1998 Z. z., kedy tento bližšie neupravil, ktorý konkrétny orgán ozbrojených síl mal rozhodovať o týchto dávkach vo vzťahu k vojakom, ktorí boli bol ustanovení do riadiacej alebo do odbornej funkcie na plnenie úloh ministerstva v štátnom podniku, ktorého zakladateľom bolo ministerstvo (§ 24 zákona č. 370/1997 Z. z.), resp. neupravoval situáciu, ako by to malo byť v prípade, ak služobný príjem vojakovi vyplácal takýto štátny podnik (ktorý plnil vo vzťahu k nim iba funkciu zamestnávateľa, nie však správneho orgánu oprávneného rozhodovať o týchto dávkach), odvolací súd mal za to, že týmto orgánom mal byť minister obrany SR (podľa § 70 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a § 138 písm. h/ zákona č. 370/1997 Z. z.). Ak by ním mal byť samotný štátny podnik, tento by rovnako musel o týchto dávkach rozhodnúť v správnom konaní (§ 76), nakoľko by mu citované ustanovenie priznávalo postavenie správneho orgánu, ako právnickej osobe, ktorej bolo zverené rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Navyše by bolo nelogickým, aby časť nároku žalobcu ( za obdobie od 7.11.2001 do 30.1.2002, kedy žalobca vykonával funkciu profesionálneho vojaka v štátnom podniku ) riešil súd v civilnom konaní a časť toho istého nároku (za obdobie od 31.1.2002 do 7.3.2002, kedy už túto funkciu nevykonával) riešil správny orgán v správnom konaní (počas celého obdobia bol totiž žalobca v služobnom pomere so štátom). Nemôže teda nastať situácia, že na rozhodovanie o tom istom nároku by bola daná právomoc súdu v civilnom konaní, aj právomoc správneho orgánu v správnom konaní (právomoc na rozhodovanie o danom nároku teda môže mať iba jeden štátny orgán, v danom prípade má odvolací súd za to, že je ním minister obrany SR).
29. Ako už bolo uvedené, ak z právnych predpisov jednoznačne nevyplýva, že zákonodarca vec zveril súdom v civilnom alebo správnom súdnictve, môže byť určujúcim kritériom pre stanovenie príslušnosti súdu súkromnoprávna či verejnoprávna povaha veci. Pre delenie práva na súkromné a verejné používa právna náuka niekoľko teórií. Odvolací súd pre určenie povahy nároku na náhradu služobného príjmu (príp. i nemocenského) profesionálneho vojaka použil postupne i teóriu záujmovú, mocenskú, organickú a metódu právnej regulácie.
30. Vychádzajúc zo záujmovej teórie podľa odvolacieho súdu platí, že verejné právo chráni verejné záujmy, súkromné právo potom súkromné záujmy. Verejné právo môže tiež namiesto verejného záujmu odkazovať na všeobecné dobro. Je síce pravdou, že odmeňovanie profesionálnych vojakov na prvý pohľad vzbudzuje dojem, že smeruje k individuálnym, súkromným záujmom profesionálnych vojakov, no tento aspekt prevažuje verejnoprávny záujem, ktorý spočíva v zachovaní mieru a bezpečnosti Slovenskej republiky, plnení záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a podieľaní sa na zachovávaní verejného poriadku a bezpečnosti štátu, jeho zvrchovanosti, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc. Samotné odmeňovanie profesionálnych vojakov je len prostriedkom, ako tento cieľ dosiahnuť. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že sám zákonodarca rozlišuje pojmy plat vo verejnoprávnej regulácii a mzda v súkromnoprávnej regulácii. Súd v prejedávanej veci napokon nerozhodoval o vyplatení či nevyplatení sporného nároku zo súkromných zdrojov, ale o vyplatení nároku z verejných financií.
31. Mocenská teória delí právo súkromné a verejné podľa povahy vzťahov medzi ich účastníkmi. Hovoríme o vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti vo verejnom práve a vzťahu rovnosti v súkromnom práve. V danej veci bezpochyby nie sú subjekty v rovnom postavení. Profesionálny vojak nemal možnosť dojednávať so služobným úradom poskytnutie náhrady služobného príjmu v inom zložení a výške ako predpokladal zákon (114/1998 Z. z.). Profesionálny vojak nemohol jednostranne vnútiť vôľu služobnému úradu vo vzťahu k priznaniu tohto nároku, zatiaľ čo služobný úrad ju naopak svojim rozhodnutím profesionálnemu letcovi efektívne vnucoval. Nemožno tvrdiť, že sa jedná o rovné postavenie subjektov. Preto je tento vzťah verejnoprávnym vzťahom.
32. Organická teória vychádza z toho, či sa subjekt ocitá v určitom vzťahu z dôvodu členstva vo verejnom zväzku. Verejné právo je súhrn noriem, v ktorých aspoň jeden subjekt vystupuje v pozícii nositeľa verejnej moci pri výkone svojich vrchnostenských oprávnení. Minister obrany SR (prípadne i VOP 016, š. p. Moldava nad Bodvou) mali v danom prípade s poukazom na § 71 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z. z. postavenie správneho orgánu.
33. Metóda právnej regulácie vyjadruje povahu a mieru jednotlivých účastníkov právneho vzťahu na vznik a rozvíjanie tohto vzťahu, resp. vyjadruje povahu a mieru účasti subjektov právneho vzťahu na formovanie jeho obsahu. Za znaky súkromnoprávnej regulácie sa považuje rovnosť subjektov, ich autonómia, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s dvojstranným právnym jednaním. Naopak za znaky verejnoprávnej regulácie je treba považovať nadriadenosť a podriadenosť, autoritatívnosť, vznik zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s rozhodnutím orgánu verejnej správy. V danej veci, ako už bolo vyššie uvedené, nie je medzi profesionálnym vojakom a vyššie označeným správnym orgánom rovný vzťah a to platí aj v otázkach jeho odmeňovania (vyplácania dávok nemocenského zabezpečenia). Vo veci priznávania týchto dávok bol oprávnený a povinný rozhodovať správny orgán autoritatívne. Vznik, zmena a zánik práva na dávky nemocenského zabezpečenia bola spojená s autoritatívnym rozhodnutím správneho orgánu, nešlo o dvojstranný vzťah založený na konsenze zúčastnených strán. Zákon č. 114/1998 Z. z. naviac určoval kogentne pravidlá pre určenie ich výšky (§ 5, § 6). Aj podľa metódy právnej regulácie je preto nárok na vyplatenie náhrady služobného príjmu (príp. i nemocenského) verejnoprávnej povahy.
34. Na záver preto odvolací súd konštatuje, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevznikal zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišoval od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o dávkach sociálneho zabezpečenia profesionálnych vojakov, resp. rozhodovaní o vyplácaní dávok nemocenského zabezpečenia. Právna povaha štátnej služby profesionálneho vojaka postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia profesionálneho vojaka do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Táto potreba zasahuje až tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifický služobný pomer verejného práva.
35. Naviac aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu v Českej republike sa možno stretnúť s tým, že správne súdy preskúmavajú v správnom súdnictve rozhodnutia, týkajúce sa obdobne odmeňovania profesionálnych vojakov (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 25. októbra 2018 sp. zn. 4As 225/2018, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 16. júla 2014 sp. zn. 3Ads 83/2013).
36. Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že o predmetnom nároku žalobcu nemohol rozhodovať súd v civilnom konaní, nakoľko mu v tejto veci nesvedčila právomoc. O nároku žalobcu musel rozhodnúť (v prvom stupni) príslušný vyššie označený správny orgán v správnom konaní (minister obrany SR), ktorého rozhodnutie bolo možné (po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu - Ministerstva obrany SR - § 76 ods. 3 písm. a/ zákona č. 114/1998 Z. z.) preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva.
37. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky. Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Z dôvodu nedostatku právomoci civilného súdu na rozhodovanie o nároku žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a konanie (keďže išlo o neodstrániteľnú podmienku konania) zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia vec postúpi orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Zároveň platí, že právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 10 ods. 1 veta druhá C.s.p.).
38. Odvolací súd pristúpil k prehodnoteniu svojho pôvodného názoru, zaujatého v uznesení z 29. januára 2010 č. k. 2Co 201/2009-100, v ktorom vyslovil, že žalovaný nárok spadá do právomoci súdu, práve i s ohľadom na neskoršie závery kompetenčných senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 4. decembra 2018, sp. zn. 1KO/25/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. februára 2019 sp. zn. 1KO 3/2019), ktoré riešili obdobnú problematiku, zo záverov ktorých vyplýva, že určujúcim kritériom pre stanovenie právomoci súdu je súkromnoprávna, či verejnoprávna povaha veci.
39. V danej veci žalobca procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť (podaním žaloby na súd vo veci, v ktorej súd nemal právomoc rozhodnúť) a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy konania protistrane. Ak úspešnej strane sporu alebo strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania, preukázateľne v konaní žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov konania neprizná (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015). Nakoľko žalovanej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
40. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).