Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sžsk-40-2020.pdf
PDF · 126.43 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/40/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: C.. B. L., nar. XX. X.XXXX, bytom X. Z.. č. X, XXX XX R., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-78/2016/OPK zo dňa 27. októbra 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/278/2016-113 zo dňa 13. februára 2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1S/278/2016-113 zo dňa 13. februára 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
I.
Rozhodnutie krajského súdu
1.Krajský súd v Bratislave, č. k. 1S/278/2016-113 zo dňa 13. februára 2020, podľa ust. § 191 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.) zrušil rozhodnutie žalovaného č. KM-OLVS-78/2016/ OPK zo dňa 27. októbra 2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, č. SPOU- OSZ-4.094-031/2016-VZ zo dňa 18.júla 2016, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu dňom 31.8.1996. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi napriek úspechu v konaní nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne v konaní nevznikli.
2.Z predloženého administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že žalovaný listom č. SPOU
- OSZ-4094-026/2016-VZ z 5. mája 2016 vyzval žalobcu, aby mu písomne oznámil, či bola žalobcovi aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napr. výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto dávka je žalobcovi v súčasnosti aj vyplácaná. Žalobca odpovedal listom zo dňa 19. mája 2016, že do dnešného dňa mu nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 1. 7. 2002 stala výsluhovým dôchodkom. Žalovaný listom č. SPOU-OSZ-4094-028/2016-VZ zo dňa 09. júna 2016 požiadal ostatné útvary sociálneho zabezpečenia a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o oznámenie, z ktorého bude bez akýchkoľvek pochybností preukázaný:
- dátum vzniku služobného pomeru žalobcu v inom služobnom úrade,
- dátum jeho skončenia a
- dátum priznania dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá je žalobcovi priznaná a vyplácaná iným útvarom sociálneho zabezpečenia.
3.Na uvedenú žiadosť odpovedala Slovenská informačná služba SR listom č. p.: 39/56-48-5/2016 zo dňa 14.06.2016, doručeným žalovanému dňa 15.06.2016, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol od 29. októbra 1998 priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 a §211 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), ktorý sa od 1. júla 2002 podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov považuje za výsluhový dôchodok. Pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z.
- od 01.10.1973 do 28.02.1974 - t. j. 151 dní - vojenská náhradná služba,
- od 01.03.1974 do 30.11.1991 - t.j. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer k Ministerstvu vnútra SR
- od 01.09.1996 do 28.10.1998- t.j. 2 roky a 58 dní - služobný pomer k Slovenskej informačnej službe, celkom v rozsahu 20 rokov a 123 dní.
4.Dňa 28. júna 2016 sa žalobca dostavil na odbor sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych a sociálnych činností osobného úradu Ministerstva vnútra SR vo veci vrátenia neprávom vyplatenej dávky výsluhového zabezpečenia, a to výsluhového dôchodku v celkovej sume 64.941,80 eura a bolo mu umožnené nahliadnuť do dávkového spisu č. X.XXX k dávke výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola vyplácaná z osobitného účtu Ministerstva vnútra SR. Uvedené vyplýva z úradného záznamu spísaného žalovaným dňa 28. júna 2016, č. SPOU-OSZ-4.094/2016-VZ. Žalobca následne listom zo dňa 28. júna 2016 doručeným žalovanému dňa 4. júla 2016 požiadal o doručenie listiny z dávkového spisu, ktorá bola žalovanému doručená Slovenskou informačnou službou pod č. 39/56-48-5/2016 zo dňa 14. júna 2016, na základe ktorej žalovaný začal správne konanie vo veci neprávom vyplatenej dávky. Následne žalovaný prvostupňovým rozhodnutím rozhodol podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov s poukázaním na § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície tak, že žalobcovi dňom 31. augusta 1996 zaniká nárok na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu.
5.Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ( ďalej tiež len zákon č. 328/2002 Z.z. alebo zákon o sociálnom zabezpečení policajtov) citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 84 ods. 1 a § 121 a súčasne v intenciách zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 18 ods. 1,2 a § 33 ods. 2, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej časti tretej hlavy Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.
6.Krajský súd sa pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia zameral, vzhľadom na rozporné tvrdenia účastníkov konania na posúdenie, či zo strany žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nakoľko žalobca v podanej žalobe namietal, že pred vydaním rozhodnutia nebolo zo strany žalovaného začaté konanie, čím mu bolo odňaté právo na obhajobu jeho práv, právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a v konaní uplatniť návrhy na dokazovanie. Tvrdil, že oznámenie o začatí konania mu odbor sociálneho zabezpečenia žalovaného nedoručil vôbec. Podľa tvrdenia žalovaného, konanie voči žalobcovi vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu bolo začaté z podnetu žalovaného, a to doručením výzvy č. SPOU-OSZ-4094-026/2016-VZ z 5. mája 2016, doručenej žalobcovi dňa 19. mája 2016. Krajský súd nepovažoval medzi účastníkmi za sporné, že na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), čo vyplýva i z ust. § 84 ods. 1 o sociálnom zabezpečení policajtov.
7.Krajský súd citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 18 správneho poriadku, v zmysle ktorého správne konanie možno začať dvoma spôsobmi, a to na základe procesnej aktivity účastníka konania, t. j. jeho návrhu na začatie konania alebo na základe procesnej aktivity orgánu verejnej správy, t. j. z jeho podnetu, konštatoval, že v takom prípade dochádza k začatiu správneho konania bez aktívnej účasti budúceho účastníka konania a je to vtedy, keď z hmotnoprávnej úpravy vyplýva pre orgán verejnej správy možnosť alebo povinnosť začať správne konanie. So začatím správneho konania správny poriadok spája práva a povinnosti, tak pre orgán verejnej správy, ako aj pre účastníka konania. Ak konanie začalo, orgán verejnej správy je povinný vo veci konať a rozhodnúť a účastníkovi konania z takto začatého
správneho konania vyplývajú procesné práva a povinnosti. Čas konania je potrebné určiť preto, lebo začatím konania vznikajú účastníkovi konania procesné práva a povinnosti. Napr. právo navrhovať dôkazy v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 správneho poriadku, ale aj povinnosť orgánu verejnej správy dať účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 správneho poriadku). Správne konanie ovládané zásadou oficiality sa považuje začaté dňom, keď orgán príslušný vo veci rozhodnúť urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. Za takýto úkon treba považovať doručenie prvej písomnosti účastníkovi konania.
8.Krajský súd uviedol, že v danom prípade za takýto prvý úkon žalovaný považoval žalobcovi doručenú výzvu žalovaného zo dňa 5. mája 2016 č. SPOU-OSZ-4094-026/2016-VZ, doručenú žalobcovi dňa 19. mája 2016, či žalobcovi bola aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napríklad výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto je žalobcovi v súčasnosti vyplácaná. Podľa názoru krajského súdu táto prvá písomnosť doručená účastníkovi konania však musí obsahovať aj upovedomenie o začatí konania, z ktorého musí byť zrejmé, ktorý orgán verejnej správy začína správne konanie, v akej veci a čo sa navrhuje, t. j. právny dôvod, na základe ktorého žalovaný dospel k záveru, že je potrebné začať konanie voči žalobcovi, označenie veci, v ktorej sa koná a popis skutku, ktorý je dôvodom pre začatie správneho konania. V danej veci však táto druhá podmienka a to upovedomenie o začatí správneho konania vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu vo výzve doručenej žalobcovi dňa 19. mája 2016 a ani neskôr, vôbec splnená nebola a v administratívnom spise nie je o tom ani zmienka. Krajský súd súhlasil s názorom žalobcu, že žalovaný si týmito výzvami len overoval rozhodné skutočnosti o poberaní príspevku, t. j. či došlo k zmene žalobcovho nároku na príspevok, keďže z administratívneho spisu vyplýva, že o tejto zmene sa žalovaný dozvedel až z listu v SIS zo dňa 14. júna 2016. Krajský súd neuznal obranu žalovaného, že žalobca vedel o začatí konania a v tejto veci sa dostavil k žalovanému za účelom nahliadnutia do administratívneho, resp. do dávkového spisu dňa 28. júna 2016. Z úradného záznamu zo dňa 28. júna 2016 je zrejmé, že žalobca sa dostavil k žalovanému vo veci vrátenia neprávom vyplatenej dávky výsluhového zabezpečenia a nie vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu. I zo žiadosti žalobcu zo dňa 28. júna 2016 o doručenie kópie listiny z dávkového spisu je zrejmé, že žalobca mal vedomosť len o tom, že žalovaný začal správne konanie vo veci neprávom vyplatenej dávky, ktoré žalovaný začal na základe listu Slovenskej informačnej služby zo dňa 14. júna 2016 , ktorý bol doručený žalovanému a o kópiu ktorého touto žiadosťou žalovaného požiadal.
9.Krajský súd považoval žalobcovu námietku o odňatí jeho práva na obhajobu jeho práv a možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia ako i v konaní uplatniť návrhy na dokazovanie za dôvodnú. Podľa názoru správneho súdu spornou otázkou medzi účastníkmi konania bola aplikácia hmotnoprávneho predpisu, t. j. či žalovaný o zániku nároku žalobcu na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu mal postupovať podľa ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z., respektíve zákona č. 334/1991 Zb., o čom sa rozvinula aj rozsiahla diskusia a výmena právnych názorov na pojednávaní dňa 13. februára 2020, dôsledku čoho bolo zrejmé, že žalobcovi nebola daná možnosť, aby v konaní pred orgánom verejnej správy predniesol svoje návrhy na dokazovanie a mohol obhajovať svoje práva a vyjadriť sa k samotným podkladom rozhodnutia, ktorým v tomto prípade bolo aj stanovisko Slovenskej informačnej služby č. p. 39/56-48-5/2016 zo dňa 14. júna 2016, o ktorom sa žalobca dozvedel až dňa 28. júna 2016, kedy mu bolo umožnené nahliadnuť do dávkového spisu žalovaného, o čom svedčí i úradný záznam č. SPOU- OSZ-4.094/2016-VZ zo dňa 28. júna 2016. 10.Krajský súd sa námietkou nesprávneho právneho posúdenia žalovaným nezaoberal, považujúc to v tomto štádiu konania za predčasné, pretože žalobcovi nebolo umožnené, aby odprezentoval svoj právny názor a vyjadril sa k podkladu rozhodnutia, poprípade navrhol dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu.
11.Krajský súd poukázal na to, že zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Teda správne konanie - procedúra výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia, alebo zrušujú konkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Sž/31/2002).
12.Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že v konaní pred orgánom verejnej správy došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa ust. § 191 ods. 1 písm. g) S.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Kasačná sťažnosť žalovaného proti rozsudku krajského súdu
13.Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p/. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
14.Žalovaný sa v dôvodoch kasačnej sťažnosti nestotožnil s názorom krajského súdu o podstatnom porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že krajský súd nesprávne právne vec posúdil. Trval na skutočnosti, že neporušil žiadne práva žalobcu a postupoval v zmysle zákona. Tvrdil, že predmetom konania vedeného na prvostupňovom orgáne bolo rozhodovanie o zániku nároku na príspevok za službu a jeho výplatu podľa ust. § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukázaním na § 98 ods. 2 zák. č. 334/1991 Zb., ktoré konanie bolo skončené vydaním napadnutého rozhodnutia. Žalovaný poukazom na priebeh administratívneho konania a na známe skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti predpísané ustanoveniami zák. č. 328/2002 Z. z., je z neho jasný a zrozumiteľný výsledok konania, ktorým bol zánik nároku na príspevok a jeho výplatu dňom 31.8.1996, ktorý predchádzal dňu prijatia žalobcu do služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal a aj vznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia.
15.Žalovaný poukázal na to, že dňom 1.7.2002 nadobudol účinnosť zák. č. 328/2002 Z.z. a podľa ust. § 121 o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Hmotnoprávne podmienky vzniku nároku na príspevok, ako aj jeho zániku boli upravené v ust. zák. č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície /ďalej len zákon č. 334/1991 Zb./, v predmetom konaní považoval žalovaný za potrebné postupovať podľa týchto hmotnoprávnych podmienok a to tak, ako to vyplývalo z ust. § 98 ods. 2 zák. č. 334/1991 Zb. Podľa názoru žalovaného pravidlá procesného konania sa spravujú tými ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov, ktoré sú platné a účinné v čase, kedy sa konanie uskutočňuje. Nadobudnutím účinnosti zák. č. 328/2002 Z. z. bola komplexne riešená problematika sociálneho zabezpečenia občanov, ktorí vykonávali štátnu službu v služobnom pomere, pričom dávky priznané a vyplácané bývalým policajtom do 30.6.2002, po 1.7.2002 sa stali výsluhovými dôchodkami a sú vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Procesné pravidla konania sa tak podľa názoru žalovaného spravujú ust. zák. č. 328/2002 Z. z. najmä jeho ust. § 84 ods. 1, podľa ktorého, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanoví inak. Poukázal tiež na to, že ust. § 107 ods. 2 a 3 zák. č. 334/1991 Zb. sú vo svojom znení obsahovo identické ako ustanovenia § 18 ods. 2 a 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
16.Ďalej žalovaný poukazom na to, že listom č. p. SPOU-OSZ-4094-026/2016-VZ zo dňa 5.5.2016 vyzval žalobcu na vyjadrenie ohľadne poberania inej dávky výsluhového zabezpečenia, vyslovil názor, že uvedenou výzvou v súlade s ust. § 18 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. začal konanie vo veci posúdenia trvania nároku na priznaný príspevok žalobcu a jeho výplatu. Žalovaný zopakoval tvrdenie, že žalobca počas celého konania vedeného u žalovaného, či už na prvostupňovom orgáne prípadne na druhostupňovom orgáne žalovaného mal možnosť uplatniť všetky subjektívne práva, ktoré mu vyplývajú z príslušných ustanovení zák. č. 328/2002 Z .z. prípadne zák. č. 71/1967 Zb., čo aj využil. Žalovaný vyslovil názor, že zo zadovážených dôkazov vyplynulo, že konanie bolo začaté v súlade s ustanoveniami zák. č. 328/2002 Z. z., a potom čo bol žalobca vyzvaný, aby sa vyjadril ku skutočnostiam vzťahujúcich sa k priznanému a vyplácanému príspevku, ktorý sa od 1.7.2002 stal výsluhovým dôchodkom, mu bolo umožnené sa vyjadriť k predmetnej veci. Žalovaný dal do pozornosti, že aplikáciou právnej normy treba dospieť k záveru, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Vzhľadom na to, že žalobca bol prijatý do služobného pomeru, z ktorého mu vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a
to nárok na príspevok, pôvodný nárok na príspevok a jeho výplatu, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím č. 2D-4094/SZ-92 zo dňa 15.1.1992, mu tak v súlade s ust. § 98 ods. 2 zák. č. 334/1991 Zb. dňom 31.8.1996 zanikol.
17.Žalovaný dal taktiež do pozornosti, že zák. č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe / ďalej len zák. č. 46/1993 Z.z./, ani žiadny vykonávací predpis k tomuto zákonu, nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS, práve naopak, upravuje spôsob, akým príslušník SIS preukazuje svoju príslušnosť k tejto ozbrojenej bezpečnostnej zložke. Taktiež žiadne ust. uvedeného zákona nezakazovalo žalobcovi, aby oznámil žalovanému vznik jeho služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou z predmetného ustanovenia zák. č. 334/1991 Zb. bolo výslovne oznámiť len takú skutočnosť, ktorá mala vplyv pre trvanie nároku na dávku výsluhového zabezpečenia a jej výplatu, a to vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jej skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia.
18.Žalovaný ďalej poukázal na to, že v rámci bývalej ČSFR pokiaľ sa jednalo o ozbrojené bezpečnostné zložky existovali tri všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce danú oblasť výsluhového zabezpečenia zák. č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, zák. č. 334/1991 Zb. a zák. č. 186/1992 Zb. o služebním poměru příslušníků Policie České republiky, ktoré upravovali podmienky vzniku nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok za službu, ako aj podmienky jeho zániku identicky. Uviedol, že podľa prezentovaného názoru žalobcu by dochádzalo k absurdným situáciám, na základe ktorých by mohli fyzickej osobe, prípadne za určitých podmienok vzniknúť nároky na viacero príspevkov za službu. Opätovné prijatie do služobného pomeru sa podľa názoru žalovaného nevzťahuje iba na prijatie v rámci, tej ktorej ozbrojenej zložky. Výklad ust. § 98 ods. 2 zák. č. 334/1998 Zb. (zrejme mal na mysli rok 1991 Zb. pozn. kasačného súdu) žalobcu označil za svojvoľný. Považoval za rozporné s platnou právnou úpravou posudzovať vznik nároku na dávku výsluhového zabezpečenia z každého pomeru osobitne, s ich súbežným vyplácaním, alebo vyplácaním počas výkonu služobného pomeru. Žalovaný zdôraznil aj tú skutočnosť, že žalobca bol o svojich povinnostiach pri vzniku služobného pomeru, z ktorého mu po skončení služobného pomeru vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia a to príspevok za službu, poučený aj písomnosťou, ktorá mu bola doručená spolu s rozhodnutím o priznaní príspevku.
19.Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobcovi vznikol prvý služobný pomer k 1.3.1974 podľa zák. č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Dňom 27.8.1991 nadobudol účinnosť zák.č. 334/1991 Zb. Žalovaný v súlade s ust. § 98 ods. 2, 125 ods. 1 a ust. § 128 ods. 1, § 129 ods. 1,2 uzavrel, že služobný pomer žalobcu sa stal nadobudnutím účinnosti zák. č. 334/1991 Zb. služobným pomerom podľa tohto zákona a nároky súvisiace so skončením služobného pomeru boli posudzované taktiež podľa tohto zákona. Právne dôsledky prijatia policajta, ktorého predchádzajúci pomer skončil podľa zák. č. 334/1991 Zb., do služobného pomeru, ktorý vznikol podľa zák. č. 410/1991 Zb., čo je prípad žalobcu, alebo zák. č. 334/1991 Zb., sa vo vzťahu k zániku nároku na priznaný príspevok za službu z predchádzajúceho služobného pomeru, posudzujú bez pochybností zhodne, a to tak, že pri vzniku služobného pomeru, ďalšieho v poradí, zaniká policajtovi nárok na príspevok za službu priznaný z predchádzajúceho služobného pomeru, či už podľa § 98 ods. 2 zák. č. 334/1991 Zb., ako to bolo v prípade žalobcu, alebo podľa ust. § 119 ods. 2 zák. č. 410/1991 Zb., prípadne § 213 ods. 1 zák. č. 71/1998 Z. z. Hoci bol žalobca prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS jeho služobný pomer v SIS, ako aj jeho predchádzajúce služobné pomery príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a príslušníka Federálneho policajného zboru, sú služobné pomery, zhodnotením ktorých mal žalobca nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzoval nárok na túto dávku v čase skončenia posledného z vykonaných služobných pomerov.
20.Záverom žalovaný trval na tom, že žalobca bez akéhokoľvek právneho nároku nielenže naďalej poberal príspevok za službu priznaný mu od 1.12.1991, ale zároveň poberal aj výsluhový príspevok, ktorý mu priznala SIS od 29.10.1998 už podľa zák. č. 73/1998 Z.z., pričom na vznik nároku na danú dávku a jej výšku žalobcovi zhodnotila aj predchádzajúce doby služobných pomerov.
III.
Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného
21.Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril písomným podaním doručeným správnemu súdu dňa 27.5.2020. V dôvodoch vyjadrenia poukazom na to, že zotrváva na svojich tvrdeniach, uviedol, že k porušeniu jeho práv zo strany žalovaného nedošlo týmto spôsobom náhodne a prvý krát. Dňa 16.6.2016 mu bolo na rozdiel od predošlej výzvy z 5.5.2016 doručené už oznámenie o začatí správneho konania a to vo veci vrátenia bližšie nešpecifikovanej dávky sociálneho zabezpečenia priznanej podľa § 1 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z., hoci sám vie, že takúto dávku mu nikdy nepriznal, nevyplácal a ani neodňal. Keďže z upovedomenia o začatí správneho konania nebolo možné zistiť, ktorú dávku má žalobca vrátiť a k čomu sa má aj možnosť vyjadriť, požiadal žalovaného o nahliadnutie do jeho dávkového spisu. V spise nebol založený žiadny dôkaz potvrdzujúci to, že mu bolo doručené aj upovedomenie o začatí správneho konania vo veci zániku nároku na príspevok za službu. Z dôvodu, že do dnešného dňa mu nebolo doručené upovedomenie o začatí správneho konania, navrhol, aby kasačný súd sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol.
IV.
Konanie pred kasačným súdom
22.Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.
23.Podľa ust. § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021.
24.Podľa ust. § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
25.Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná.
26.Predmetom prieskumného konania kasačného súdu bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/278/2016-113 zo dňa 13.2.2020, ktorým krajský súd rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra SR č. KM-OLVS-78/2016/OPK zo dňa 27. októbra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
27.Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. KM- OLVS-78/2016/OPK zo dňa 27. októbra 2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu, odboru sociálneho zabezpečenia, č. SPOU-OSZ-4,094-031/2016-VZ zo dňa 18.7.2016, ktorým podľa ust. § 121 zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s poukazom na ust. § 98 ods. 2 zák. č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície v znení neskorších predpisov, rozhodol o zániku nároku žalobcu na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu dňom 31.8.1996.
28.Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv
pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p.). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).
29.Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.
30.Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy /zák. č. 71/1967 Zb, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru ako krajský súd.
V.
Právne posúdenie kasačným súdom
31.V právnom štáte sa uplatňuje princíp, že postup v konaní a vydávanie rozhodnutí, ktorý je premietnutý do procesnoprávnej úpravy, sa riadi procesnými pravidlami účinnými v čase konania. V čase začatia administratívneho konania a vydania rozhodnutia žalovaného bol platný a účinný právny predpis zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov.
32.Podľa ust. § 84 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení v rozhodnom čase, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
33.Podľa ust. § 18 ods. 1,2,3 veta pred bodkočiarkou správneho poriadku, konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. Konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. O začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania.
34.Vychádzajúc z právnej úpravy správneho poriadku pod pojmom správne konanie treba rozumieť postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb, výsledkom ktorého je vydanie rozhodnutia. Účelom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme
rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého právach a povinností ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. So začatím konania správny poriadok spája práva a povinnosti tak pre správny orgán, ako aj pre účastníka konania. Ak sa správne konanie začalo, správny orgán je povinný konať a rozhodnúť, účastník konania a zúčastnená osoba majú procesné práva a povinnosti a plynie lehota na rozhodnutie.
35.Správne konanie ovládané zásadou oficiality sa považuje za začaté dňom, keď správny orgán príslušný vo veci konať a rozhodnúť urobil voči účastníkovi konania prvý úkon /§ 18 ods. 2 správneho poriadku/. Za takýto procesný úkon treba považovať doručenie prvej písomnosti účastníkovi konania, z ktorej vyplýva začatie konania. Správny poriadok výslovne neupravuje obsahové náležitosti tohto procesného úkonu, vychádzajúc však zo zásadných zásad správneho konania, z procesného úkonu správneho orgánu musí byť zrejmé, ktorý správny orgán urobil procesný úkon, voči komu a v akej veci.
36. Skutkové okolnosti v danej veci vyplývajúce z administratívneho spisu, na ktoré poukázal aj krajský súd a ktoré kasačný súd zdôrazňuje, potvrdzujú, že žalovaný listom č. SPOU - OSZ-4094-026/2016-VZ zo dňa 5. mája 2016 vo veci výplaty výsluhového dôchodku od iného útvaru sociálneho zabezpečenia vyzval žalobcu, aby mu písomne oznámil, či bola žalobcovi aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napr. výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto dávka je žalobcovi v súčasnosti aj vyplácaná. Uvedená výzva bola žalobcovi doručená dňa 19.5.2016. Žalobca odpovedal listom zo dňa 19. mája 2016 tak, že do dnešného dňa mu nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 1. 7. 2002 stala výsluhovým dôchodkom. Žalovaný tvrdil, že v súlade s ust. § 18 ods. 2 správneho poriadku uvedenou výzvou začal konanie vo veci posúdenia trvania nároku na priznaný príspevok žalobcu a jeho výplatu. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia policajtov sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zák. č. 71/1967 Zb., ktorá právna skutočnosť vyplýva aj z ust. § 84 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov /odkaz bod 39 odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu/. Žalobca zastával názor, že správny orgán tým, že mu nedoručil oznámenie o začatí konania, administratívne konanie doposiaľ nezačal. Krajský súd považoval žalobnú námietku žalobcu o popretí jeho procesných práv žalovaným za dôvodnú, majúc za to, že konaním správneho orgánu bolo žalobcovi odňaté právo na obhajobu ako aj právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a v konaní uplatniť návrhy na dokazovanie.
37.Kasačný súd sa s uvedeným právnym názorom krajského súdu v prednej veci nestotožnil. Správny orgán sa síce v administratívnom konaní dopustil pochybenia, keď žalobcovi v prvom procesnom úkone neoznámil začatie administratívneho konania vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu. Uvedené pochybenie kasačný súd vyhodnotil v kontexte skutkových okolností uvedených v bode 36 tohoto rozhodnutia o priebehu administratívneho konania v danej veci ako formálne pochybenie správneho orgánu, majúc za to, že zopakovanie procesu len, aby sa odstránilo vyššie zmienené pochybenie správneho orgánu, treba považovať za príliš formálne, keďže táto procesná vada nemá vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a pre žalobcu by zopakovanie procesu neprivodilo vecne iné, výhodnejšie rozhodnutie. V danej súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Sž 98-102/2002 zo dňa 17. decembra 2002, z ktorého cituje: ...„dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250i ods. 3 <http:// zakony.judikaty.info/predpis/zakon-99/1963-ucinnost-od-14.06.2016>O.s.p. <http://zakony.judikaty.info/ predpis/zakon-99/1963-ucinnost-od-14.06.2016> môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003).“ Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania. Taktiež zopakovanie procesu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. V odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ako i v žalobe žalobca namietal porušenie jeho procesných práv bez toho, aby bližšie špecifikoval ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Z obsahu spisu však bolo zrejmé, že žalobcovi, hoci mu nebolo oznámenie o začatí správneho konania správnym orgánom doručené, mal možnosť v rámci prebiehajúceho správneho konania uplatniť svoje
procesné práva v rámci podaného odvolania voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, čo aj realizoval.
38. Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie najvyšší správny súd po vyhodnotení dôvodov, vznesených v kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, vyhodnotil námietky žalovaného, ktorými v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodov podľa § 440 ods.1, písm. g/ S.s.p., za dôvodné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd podľa ust. § 462 ods. 1 S.s.p. rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu postupovať v naznačenom smere, vec meritórne prejednať a vo veci opätovne rozhodnúť. Súčasne správny súd opäť rozhodne o nároku na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania.
39.Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.