Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sžfk-74-2018.pdf
PDF · 110.79 KB
No categories available
10Sžfk/74/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky) STAKOS SLOVAKIA, a. s., so sídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava, IČO: 36 294 233, právne zastúpenej Mgr. Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., advokátom, so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104436832/2016 zo dňa 8. decembra 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/3/2017-177 zo dňa 24. januára 2018, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/3/2017-177 zo dňa 24. januára 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 104436832/2016 zo dňa 8. decembra 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Sťažovateľke p r i z n á v a nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 103908495/2016 zo dňa 13.09.2016 podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni úrok z omeškania v sume 6.425 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2011 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.
2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 104436836/2016 zo dňa 08.12.2016 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zmenil tak, že vyrubený úrok z omeškania správcom dane v sume 6.425 € zmenil na 5.962 €.
II.
Konanie na krajskom súde
3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Krajský súd konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu a z obsahu podaní strán vyplýva, že v prejednávanom prípade je podstatnou právnou otázkou určenie, či zákon o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ako „ZKR“) ako lex specialis v konkurencii s Daňovým poriadkom umožňuje po začatí reštrukturalizácie vyrubiť dlžníkovi podstupujúcemu proces reštrukturalizácie úroky z omeškania podľa § 156 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ako sankciu za oneskorené zaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená do reštrukturalizačného konania.
5. Základná premisa, z ktorej vychádza argumentácia žalobkyne, smeruje k zmene záväzkov dlžníka v zmysle obsahu súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu, ktorého záväzným obsahom je aj splatenie uznaného rozsahu prihlásených daňových pohľadávok so zmenenou splatnosťou. Žalobkyňa má za to, že dlžník sa nemôže dostať do omeškania pri riadnom plnení reštrukturalizačného plánu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu s následkom vyrubenia úrokov z omeškania. V súvislosti s týmto názorom žalobkyne krajský súd uviedol, že v prejednávanej veci je predovšetkým potrebné brať do úvahy dve podstatné skutočnosti, ktorými sú obdobie omeškania, za ktoré bol úrok z omeškania s riadnym platením dane vyrubený a moment vzniku tejto peňažnej povinnosti, a to s prihliadnutím na charakter pohľadávok voči dlžníkovi vzniknutých po povolení reštrukturalizácie a na režim, v akom sa u dlžníka počas reštrukturalizačného konania uplatňujú (§ 120 ods. 1 a 2 ZKR).
6. Protiprávne konanie, ktoré je uložením uvedenej sankcie postihované, nastalo v období pred povolením reštrukturalizácie a táto právna skutočnosť bola v čase vyrubenia úroku z omeškania rozhodujúca, pretože v uvedenom období účinky reštrukturalizačného plánu na rozsah a splatnosť priznanej daňovej povinnosti nepôsobili. Z uvedeného dôvodu nemožno prisvedčiť argumentu žalobkyne, ktorý vychádza zo zmeny rozsahu a zmeny splatnosti prihlásených daňových pohľadávok (vo vzťahu k úroku z omeškania DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia) na základe schváleného reštrukturalizačného plánu. Je tomu tak z dôvodu, že právne účinky novácie záväzku žalobkyne voči štátnemu rozpočtu, t. j. povinnosti platiť včas prihlásené daňové pohľadávky v zmenenom rozsahu a so zmenenou postupnou splatnosťou do konca roka 2020 podľa obsahu potvrdeného reštrukturalizačného plánu, pôsobia do budúcnosti (ex nunc) odo dňa zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu príslušným súdom v Obchodnom vestníku (16.09.2016). Reštrukturalizačný plán nemá retroaktívne účinky a je účinný, resp. záväzný len vo vzťahu k prihláseným pohľadávkam a vo vzťahu k účastníkom plánu (veritelia prihlásených pohľadávok). S uvedeným pôsobením účinkov potvrdeného reštrukturalizačného plánu súvisia aj následky vyplývajúce z porušenia povinností dlžníkom, ak neplní svoje záväzky voči účastníkom plánu riadne a včas podľa plánu. Týmto následkom je neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej, t. j. prihlásenej a do reštrukturalizačného plánu zaradenej pohľadávke. Naproti tomu, zmeniť výšku úrokov z omeškania určených rozhodnutím správcu dane, pokiaľ ide o prednostnú pohľadávku, je možné len v súlade s ustanovením § 156 ods. 7 Daňového poriadku, t. j. novým rozhodnutím z dôvodu úpravy dane alebo rozdielu dane na základe nového právoplatného rozhodnutia.
7. Prihlásenými pohľadávkami po povolení reštrukturalizácie môžu byť len pohľadávky vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania (§ 120 ods. 2 ZKR a contrario), samozrejme, s výnimkou prednostnej pohľadávky, ktorá na základe prejavu vôle veriteľa takejto pohľadávky môže byť do reštrukturalizačného plánu zaradená. Len vo vzťahu k týmto pohľadávkam sa vzťahuje zákaz začatia, resp. prerušenie súdnych a rozhodcovských konaní spojených s ich uplatnením (§ 118 ods. 4 ZKR) a rovnako, len k prihlasovaným pohľadávkam sa vzťahuje účinok začatia reštrukturalizácie spočívajúci v prerušení núteného výkonu rozhodnutia, resp. zákazu začatia exekučného konania na majetok dlžníka (§ 114 ods. 1 písm. b) ZKR). Účinky začatia reštrukturalizácie podľa § 114 ods. 1 ZKR sú upravené taxatívnym a kogentným spôsobom, nie je možné ich rozširovať na iný druh pohľadávok. Z uvedeného dôvodu je možné začať a viesť daňové konanie o vyrubení úroku z omeškania v súvislosti s vyvodením zodpovednosti voči dlžníkovi za porušenie jeho povinnosti platiť riadne a včas daňovú povinnosť, a to za obdobie predtým, ako nastali účinky schváleného reštrukturalizačného plánu. Vo vzťahu k vôli dlžníka čo do zaradenia pohľadávok do reštrukturalizačného plánu podľa druhu prihlasovaných pohľadávok v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie je kogentným spôsobom upravený režim prihlasovania prednostných pohľadávok, ktoré zákon jednoznačne definuje ako vzniknuté počas reštrukturalizačného konania, t. j. najskôr v deň jeho začatia, pričom tieto sa do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a nevzťahuje sa na ne povinnosť ich prihlásenia u správcu v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 ZKR. Charakter a režim prihlasovania prednostných pohľadávok priamo u dlžníka bol ustanovením § 120 ods. 2 ZKR upravený od začiatku účinnosti tohto zákona, pričom bol zámer
zákonodarcu odlíšiť účinky vyhlásenia konkurzu od účinkov a cieľov reštrukturalizácie postupnými novelizáciami konkretizovaný precizovaním druhov prednostných pohľadávok a momentom ich vzniku. Pre ilustráciu správny súd poukázal na novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii, zákonom č. 377/2016 Z. z., v zmysle ktorého dôvodovej správy bol na základe podnetov aplikačnej praxe a z dôvodu odstránenia pochybností len precizovaný moment vzniku pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu (za ktorú možno považovať i povinnosť platiť správcom dane vyrubený úrok z omeškania), ktorej vznik je daný okamihom, keď dlžník bol prvýkrát oprávnený plniť takúto pohľadávku (§ 120 ods. 2 in fine ZKR). Samotný predkladateľ zákona v dôvodovej správe konštatoval, že aplikačná prax bez výslovnej úpravy bez nejakých problémov už presadzovala uvedené spresnenie momentu vzniku pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu, pričom okrem iného vychádzal aj z konštatovania rozdielu účinkov konkurzu od účinkov reštrukturalizácie, kde vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka má za následok splatnosť všetkých záväzkov dlžníka, avšak pri reštrukturalizácii jej povolením takýto následok nenastáva.
8. Krajský súd tiež poukázal na zmenu znenia § 156 ods. 6 Daňového poriadku s účinnosťou od 01.01.2013, na základe ktorej zo zákazu vyrubiť úrok z omeškania bol vylúčený zákaz vyrubiť úrok z omeškania daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní. Novelizované znenie korešponduje s úpravou charakteru, vzniku a režimu uplatňovania prednostných pohľadávok v reštrukturalizácii, vyplývajúcich z ustanovenia § 120 ods. 2 ZKR. Z kontextu tohto ustanovenia a z dôvodovej správy k predmetnému zákonu je zrejmé, že jej cieľom bolo zosúladenie vyrubovania úrokov z omeškania podľa Daňového poriadku so zákonnou úpravou účinkov začatia reštrukturalizačného konania vyplývajúcou zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Je nesporné, že v čase začatia reštrukturalizačného konania pohľadávka správcu dane pozostávajúca z určenia úrokov z omeškania za oneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie DPH za zdaňovacie obdobie september 2011, neexistovala, a teda nemohli sa na ňu vzťahovať účinky začatia reštrukturalizačného konania a povinnosť ich prihlásenia v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 1 a nasl. Daňového poriadku môže správca dane len formou rozhodnutia (§ 63 ods. 1 Daňového poriadku), ktorého výrokom sa, okrem sumy vyčísleného úroku z omeškania, ukladá daňovému subjektu povinnosť uloženú sankciu v stanovenej lehote zaplatiť na účet správcu dane. Právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania má konštitutívny charakter vo vzťahu k vzniku uloženej peňažnej povinnosti.
9. Vzhľadom na definíciu dane a daňového nedoplatku (§ 2 písm. b) a f) Daňového poriadku) v spojení s definíciou pohľadávky vzniknutej v deň začatia, resp. po začatí reštrukturalizačného konania (§ 158 ods. 3 Daňového poriadku) a v nadväznosti na definíciu prednostných pohľadávok podľa § 120 ods. 2 ZKR, režim ich prihlasovania a zákonnú úpravu účinkov začatia reštrukturalizačného konania vo vzťahu k týmto prednostným pohľadávkam, možno prijať záver, že správca dane postupoval v súlade so zákonnou úpravou účinkov začatia predmetného reštrukturalizačného konania a mal oprávnenie a zároveň zákonnú povinnosť predmetné úroky vyrubiť. Zákaz pokračovať alebo začať konanie vo veci pohľadávok voči dlžníkovi sa vzťahuje len na pohľadávky vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania a tento zákaz sa na prednostné pohľadávky vzniknuté po začatí reštrukturalizačného konania nevzťahuje (§ 120 ods. 2 ZKR). Z uvedeného dôvodu bolo povinnosťou žalobkyne, resp. správcu s odbornou starostlivosťou posúdiť charakter verejnoprávnych záväzkov žalobkyne a predpokladané následky, ktoré z ich existencie v nadväznosti na právne predpisy verejného práva pre žalobkyňu ako dlžníka vyplývajú.
10. Vzhľadom na konštitutívny charakter právoplatného rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, vydanom po povolení reštrukturalizácie, s prihliadnutím na skutočnosť, že predmetný úrok z omeškania je svojou povahou prednostnou pohľadávkou, na ktorú účinky začatia reštrukturalizačného konania nepôsobia a nezahŕňa sa do reštrukturalizačného plánu, možno konštatovať, že žalobkyňu výrok rozhodnutia žalovaného o vyrubení úroku z omeškania zaväzuje v plnom rozsahu, vrátane určenia splatnosti uloženej peňažnej sankcie, a to bez ohľadu na účinky potvrdeného reštrukturalizačného plánu, ktorý je záväzný len pre pohľadávky v ňom uvedené, vzniknuté pred začatím reštrukturalizačného konania. Vyplýva to i z účelu sledovaného reštrukturalizáciou, ktorá poskytuje dlžníkovi možnosť zbaviť sa časti „starých dlhov“ vzniknutých do začatia reštrukturalizačného konania. Avšak dlžník musí počas reštrukturalizácie preukázať ekonomickú životaschopnosť aj tým, že bude schopný splácať „nové dlhy“, keďže prednostné pohľadávky, medzi ktoré predmetné úroky z omeškania nesporne patria, správca nezahrnuje do reštrukturalizačného plánu.
11. Krajský súd sa obdobnou právnou otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa Daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania už zaoberal vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 14S/27/2015 zo dňa 31.05.2017, na ktorého obsah v relevantnej časti odôvodnenia taktiež poukazuje. Rovnako správny súd poukázal na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci týkajúcej sa vyrubenia úrokov z omeškania podľa daňového poriadku počas reštrukturalizačného konania sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.februára 2017.
12. V súvislosti s namietaným účelovo oneskoreným vydaním rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, keď správca dane vedel o nezaplatení daňového nedoplatku vyše štyri roky, správny súd uviedol, že správca dane rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote v súlade s ustanovením § 156 ods. 8 Daňového poriadku, podľa ktorého správca môže vyrubiť úrok z omeškania v lehote piatich rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň.
13. Námietku napádajúcu procesné pochybenie, kedy správca dane neinformoval žalobkyňu o postúpení odvolania žalovanému na rozhodnutie o odvolaní, správny súd vyhodnotil ako procesné pochybenie, ktorej odstránenie v prípade zrušenia druhostupňového rozhodnutia žalovaného by nemohlo privodiť pre žalobkyňu vecne iné alebo priaznivejšie rozhodnutie. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002.
14. Rovnako je nedôvodná námietka paradoxne napádajúca rýchlosť vydania preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v rámci odvolacieho konania, v priebehu cca dvoch dní od postúpenia odvolania správcom dane. V tejto súvislosti možno prisvedčiť poukazu žalovaného na uplatňovanie koncentračnej zásady v odvolacom daňovom konaní, vyplývajúcej z ustanovenia § 72 ods. 3 in fine Daňového poriadku, podľa ktorého najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania možno podané odvolanie zmeniť alebo doplniť. Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti ako po formálnej, tak aj po materiálnej stránke, s použitím vyhodnotenia relevantných skutkových okolností a úvahy žalovaného pri použití použitých zákonných ustanovení a toto rozhodnutie dáva odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu. Preto promptnosti rozhodovania odvolacieho daňového orgánu nemožno pričítať absenciu zákonnosti a správnosti vydaného rozhodnutia, ani z postupu predchádzajúceho jeho vydaniu nemožno vyvodiť zneužitie práva orgánmi verejnej moci, ako namietal žalobca. Navyše, preskúmavané rozhodnutie zmenilo v prospech žalobkyne výrok odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia v časti určenia sumy úroku z omeškania, čím bolo odstránené hmotnoprávne pochybenie správcu dane pri výpočte výšky predmetnej sankcie za viac dní omeškania, ako pripúšťa ustanovenie § 156 ods. 2 in fine Daňového poriadku.
15. S prihliadnutím na jednoznačnú zákonnú úpravu spôsobu výpočtu úroku z omeškania (§ 156 ods. 1 a 2, 8 Daňového poriadku), nebolo možné prisvedčiť ani opodstatnenosti namietanej nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia v časti určenia výšky úroku z omeškania. Zo zákonom určenej splatnosti priznanej daňovej povinnosti, znalosti súm jednotlivých čiastkových úhrad priznanej dane na účet správcu dane, vrátane dátumu ich zaplatenia, v nadväznosti na zákonom určenú maximálnu dobu omeškania so zaplatením dane, za ktorú zákon pripúšťa vyrubenie úroku z omeškania, jednoznačne vyplýva spôsob výpočtu tejto sankcie a je zrejmá možnosť jeho kontroly i zo strany dotknutého daňového subjektu.
16. Vzhľadom na citované relevantné zákonné ustanovenia, na vyššie uvádzaný výklad účinkov začatia reštrukturalizačného konania vo vzťahu k možnosti vyrubovania úrokov z omeškania podľa Daňového poriadku, ako i vzhľadom na koncentračnú zásadu vo vzťahu k žalobným bodom, správny súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie podľa návrhu žalobkyne predložením prihlásených daňových pohľadávok správcu dane a konštatoval, že na súdny prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia plne postačuje vychádzať z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov súdneho konania.
17. O práve na náhradu trov konania rozhodol krajský súd tak, že právo na plnú náhradu trov konania správny súd úspešnému žalovanému nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil.
III.
Konanie na kasačnom súde
18. Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) S.s.p., a preto navrhla kasačnému súdu aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.
19. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti zdôraznila, že úroky z omeškania boli napadnutým rozhodnutím vyrubené až po skončení reštrukturalizačného konania a potvrdení reštrukturalizačného plánu, pričom v tom čase už nebolo možné vychádzať z pôvodnej lehoty splatnosti a výšky daňových nedoplatkov, lebo boli záväzným spôsobom nahradené novými. Sťažovateľka nesúhlasila s právnym posúdením veci krajským súdom, ktorý považoval vyrubenú pohľadávku za pohľadávku prednostnú. Popierala, že by vyrubený úrok z omeškania bol samostatnou pohľadávkou a tvrdila, že ide o príslušenstvo pohľadávky, preto treba prihliadať na akcesoritu. Podľa jej názoru by po zrušení preskúmavaného rozhodnutia už nebolo možné vyrubiť úrok a konanie by muselo byť zastavené, preto nie je dôvodný záver správneho súdu, že by v prípade zrušenia preskúmavaného rozhodnutia došlo len k „formálnemu“ zopakovaniu konania. Sťažovateľka mala tiež za to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď neprihliadol na nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia z dôvodu nejasnosti o období, za ktoré sa úrok z omeškania vyrubil.
20. Sťažovateľka ďalej namietala, že jej krajský súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil realizáciu jej procesných práv v takej intenzite, ktorú nemožno nijako objektívne zdôvodniť a ani ospravedlniť, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup krajského súdu mal primárne spočívať v nevysporiadaní sa s relevantnou a pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcou argumentáciou sťažovateľky, najmä tým, že úplne ignoroval jej argumentáciu vo vzťahu k účinkom potvrdeného reštrukturalizačného plánu; vôbec sa nevysporiadal s tvrdenou skutočnosťou, že žalovaný rozhodol až po právoplatnom skončení reštrukturalizačného konania; rezignoval na vysporiadanie sa s tvrdeniami o nezrozumiteľnom a zmätočnom rozhodnutí žalovaného; nevysporiadal sa komplexne s argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa šikanózneho výkonu práva.
21. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.
IV.
Právny názor Najvyššieho súdu
22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 10Sžfk/74/2018. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
23. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že ruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. októbra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
24. Vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax kasačného súdu týkajúcej sa posudzovania účinkov reštrukturalizácie na úroky z omeškania podľa Daňového poriadku z daňových nedoplatkov za obdobie spred vyhlásenia reštrukturalizácie kasačný súd uznesením sp zn. 10Sžfk/74/2018 zo dňa 26.01.2021
konanie prerušil až do rozhodnutia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o otázke, ktorej posúdenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021. Vzhľadom na to, že odpadol dôvod, pre ktorý sa konanie vo veci prerušilo, kasačný súd uznesením sp. zn. 10Sžfk/74/2018 zo dňa 20.05.2021 rozhodol o pokračovaní v konaní.
25. K veci kasačný súd uvádza, že vychádzal z účelu reštrukturalizácie, ktorým je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka, jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania jeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu k obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. To znamená, že na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky.
26. Existencia insolvenčného procesu vo forme reštrukturalizácie rozdeľuje v zmysle § 120 ZKR záväzky dlžníka voči veriteľom na dve kategórie, a to na pred reštrukturalizačné pohľadávky (§ 120 ods. 1 ZKR) a reštrukturalizačné, resp. prednostné pohľadávky (§ 120 ods. 2 ZKR), čo sa prostredníctvom § 158 Daňového poriadku preberá. Za pred reštrukturalizačné pohľadávky sa považujú tie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na pred reštrukturalizačné pohľadávky, t.j. na pohľadávky, ktorých vznik sa viaže na splnenie zákonných, resp. zmluvne-zákonných podmienok v čase pred povolením reštrukturalizácie, sa striktne viaže proces ich prihlásenia. Teda rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je dátum vyhlásenia reštrukturalizácie.
27. Vzhľadom na právny názor veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021 tak kasačný súd uvádza, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie september 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane až do dňa povolenia reštrukturalizácie žalobkyne pohľadávkou pred reštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom. K zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania voči žalobkyni kasačný súd poukazuje na ustanovenie § 156 ods. 2 piata až siedma veta Daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením pred reštrukturalizačných pohľadávok po rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods. 2 ZKR do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu za odpustené.
28. V zmysle § 2 písm. b) Daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e), f) Daňového poriadku). Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm. a), b), c) Daňového poriadku).
29. Ustanovenia Daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti pohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je podľa názoru kasačného súdu nutné vykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam
Daňového poriadku. Napokon Daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie postupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR.
30. Vzhľadom na uvedené tak právoplatným rozhodnutím o vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku. Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky. Možno tak uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.
31. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky Daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie.
32. Kasačný súd dodáva, že Daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia reštrukturalizačného konania. Rozhodnutie o vyrubení však len autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť.
33. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobkyni prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 Daňového poriadku. Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla.
34. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pretože samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí vadami, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale považoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
35. V ďalšom konaní v predmetnej veci i v nadchádzajúcej rozhodovacej praxi bude úlohou daňových orgánov ďalej postupovať v súlade s vyššie opísanými právnymi závermi kasačného súdu uvedenými v tomto rozsudku ako aj v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021.
36. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 k § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že plne úspešnej sťažovateľke priznal úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom. (§ 175 ods. 1 S.s.p.). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 S.s.p.).
37. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.